ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a rozpráva Štefan Marko Daxner, z Malo-Hontu (Tisovec). ^[3]

„Ach Bože môj, Bože!“ — tak horekoval jedon chudobný sedliačik — „len čo sa to s tebou, so svetským bedárom, bude robiť? Doma ti dvanásť nahých detí od hladu narieka; žene treba do hrnca, a keď jej nedáš, sám nebudeš mať čo pod zuby; a čože jej dáš, keď na celom bydle nemáš ani toľko ako kostolná myš?“ — I začal vyvracať všetké vrecká a prevracať staré kapsy, či by v nich ešte dačo nenašiel. Ale kde nič, tu nič; lebo deti ešte včera všetko až do najmenšej omelinky boly vysbieraly. Tu ho zaboľalo srdce veľmi, a on neborák — čože už mal robiť? — pustil sa za cestou do sveta. „Aždaj že mi“ — povedá — „dajedon statočný človek udelí kúsok chleba, keď mu budem vyprávať svoju a mojich detí biedu.“ —

Ide, ide po prašnivej ceste a ešte neprešiel žiadnych sto krokov, keď stretne dakoľko chudobných ľudí, čo práve vtedy vracali sa z panského domov. Tu sa jim on hneď začne prosiť, že tak a tak, že už nevie ani kde sa má podieť od hladu, aby sa len smilovali nad ním. „Už je“ — povedá — „tretí deň, čo som nemal kúska chleba v ústach. Ale ja, ako ja; ja by som si len spomohol; ale doma dvanástoro detí a k tomu ešte aj žena. Nože mä no, len dák poratujte; veru vám to sám Pán Boh vynahradí.“ — A tak božeká, tak vykladá, žeby aj ten kameň slzy zalialy. — Ale chudobní ľudia, čoby aj od srdca rádi, spomôcť mu nemôžu; lebo sami nemajú ničoho. „Veru, dobrý človek, len sa ďalej majte; kde nič nieto, tam ani smrť nevezme.“

Tu sa on rozžehnal s tými poctivými ľuďmi a smutný kráčal ďalej. Ale ani by sa nebol ponazdal, iba keď vidí na cifrovaných hyntovoch bohatých pánov, čo mali plné vrecká peňazí. Začne sa jim prosiť, ako prvej tým chudobným; žaľuje jim svoju biedu, naťahuje proti nim chudobnú dlaň; ale páni nevideli ani nepočuli chudobného sedliačika pod sebou; lebo boli veľmi bohatí a práve preto nenadelili mu ničoho.

Hoci si on už dosť biedy pojiedol na tom svete; ale predca mu ešte tak ťažko nepripadlo nikdy, ako práve teraz; až sa mu dvíhalo od srdca, už aj od hladu, aj od toho velikého žiaľa. „Tak hľa!“ — žaloval sám sebe — „chudobní nemajú, bohatí nedajú. Keď to dajedon človek len na biedu a na trápenie narodí sa na svet.“ — Užialený, utrápený ani sám neznal, kade ide; len keď už hodne z večera v jednej úzkej dolinke pri potôčku sa zastavil. Potôčok, čistý ako kryštál, tiekol jarčokom, jelšami husto zacloneným; po ňom bolo plno vymytých hlbočiniek a v hlbočinkách plno tých najkrajších pstruhov. — „Bože!“ — povedá, — „či je to naozaj, či sa mi to len sníva, že tu toľko tých pstruhov?“ — I veril i neveril svojim vlastným očiam, kým mu len tých najkrajších štrnásť pstruhov v kapse nebolo. Tu potom kľaknul na kolená; poďakoval sa Pánu Bohu, že ho tak zaopatril; vzal kapsu pod kabanicu a ako znovuzrodzený stúpal hodnými krokami domov, kde ho vyhladnnté deti plačom a radosťou uvítaly.

Za ako mak uvarila matka večeru. A keď položila plnú misu na stôl, môžete si pomyslieť, že to netrvalo dlho a bolo po pstruhoch. Ale potom po večeri, potom len bolo, čo bolo! Miesto plaču samé veselé reči a to všetko o pstruhoch. Otec vykladal, ako jich nachytal a tie deti, to sa jedno nad druhé chválilo pred matkou: „A môj pstruh bol lepší!“ — „A môj väčší!“ — „A ja som sa po toto najiedol!“ — „A ja po toto!“ — Lebo aby ste vedeli, že na týchto pstruhoch spočívalo požehnanie Božie, a čo len kúsok z jednoho, už by dosť bolo bývalo na ukojenie hladu. — Od toho času nevedela viac rodina nič o hlade. Otec sám chodieval každý od Boha deň na tie pstruhy do toho potôčka. Ale nikdy nezanedbal ďakovať Pánu Bohu za tie dary. Len to mu bolo divno, že štrnásť pstruhov naveky po ľahku ulapil; ale toho pätnásteho, čo sa mu len tak okolo nôh plietol, nikda nijakým činom dolapiť nemohol.

Dobre lebo nebárs! Len sa tu raz stalo, že ten otec umrel. Matka, neborka, i s dvanástimi sirotami oplakávala ho a vykladala na jeho hrobe horkými slzami svoju biedu celý Boží deň; iba keď ju už okolo večera hlad začal upomínať na pstruhy, vstala, utrela si slzy a deti tiež s ňou prestaly plakať. Potom sa zabrala ku potôčku. Ta idúc tešila sa, že už od teraz naveky zvýši sa jim ten štrnásty pstruh, keď jich je o jednoho menej. Jaj! ale sa tu nestalo tak, ako si ona myslela. Bo len čo vstúpila do vody, trinásť pstruhov ulapila hneď; ale štrnásteho nedaj Bože dostať, a to ani teraz, ani potom, nikdy. Krútila hlavou nad takým poriadkom a pozdejšie ju to ozaj zmrzelo, a čím viac zapomínala na smrť svôjho muža, tým väčmi jej vrčal ten štrnásty pstruh v hlave. Lebo si myslela: ešte si ty nie taká veľmi stará, žeby si sa komu tomu zapáčiť nemohla; ešte by takto aj onakvejší človek mohol prísť a čímže ho ponúkneš, keď na celom bydle ani skybky chlebíka, ani masti ani pasti.^[4] — A tak sa mrzela, tak premýšľala a nemala pokoja, kým len nevymyslela spôsob: že to veru dobre bude dvanásť pstruhov uvariť a trinásteho odložiť na stranu, keďby ju tak nevdojak dakto navštívil. — A od toho času boly ukrivdené dietky; lebo nedostávalo sa jim viacej po celom pstruhu, keď matka jednoho vždy odkladala na stranu.

I díval sa Pán Boh z vysokého neba na všetko, ako tá žena s jeho Božím darom hospodári, a nahneval sa nad jej neprávosťou veľmi. Zavolal tedy svojho posla, aby posol tašiel povedať smrti, nach tú ženu privedie pred jeho Božský trón, skôr ešte akoby do väčších neprávostí upadla. Posol šiel vykonať podľa rozkazu a, že práve večer dostúpil na zem a príbytok tých dvanásť sirôtok bol mu po ceste, zažiadalo sa mu veľmi poznať tú rodinu, o ktorú Pán Boh tak milostivo pečuje. Ako starý žobráčik vstúpil do toho domčoku, že čiby ho len túto jednu noc neprenocovali. I obzrela sa vdovica na starého žobráčika a keď videla, že je len žobráčik, začala sa mu vyhovárať, že ho ona veru nemá ani čím ponúknuť, ani kde uložiť, aby len tašiel ďalej, azdaj ho dakde inde prímu. Ale keď žobráčik len sa prosil a prosil, že takto a takto, on jiesť nepotrebuje a hockde do kútika sa uloží: tak mu vdovica na veľa prosenia dovolila ku dverom do kútika si sadnúť. — Utúlil sa on do toho svojho kútika a ukrčil sa ako najlepšie, že bude spať; ale tu veru nemohol celú noc ani oka zohnúť, čo tie deti neprestajne nepokoj robily. Jedno sa pýtalo von, druhé zakryť, tretie začalo nič po nič plakať, štvrté mrnčalo, aby ho poškrabkala — ja tak to šlo celú noc a matka ku každému vstávala, každé vysluhovala, aby len neplakalo. A ráno bolo jich treba riadiť, česať, umývať, obliekať.

Toto všetko pohnulo posla Božieho k ľútosti. A miesto toho, žeby bol tašiel s rozkazom ku smrti, vrátil sa nazpäť do neba k Pánu Bohu, že keby len smel povedať, čo on tej noci zakúsil a videl. — „No, čože si zkúsil a videl?“ — Zpýtal sa Pán Boh. — „Hej, hospodine Bože môj drahý! čože som zkúsil a videl! Len som ja tej noci tašiel na nocľah k tej vdovici. Ale ja len to povedám, že ak my tú ženu preč vezmeme, tak tie deti jedno za druhým vykapú — nikda z tých ľudia nebudú! Veď som ja celú noc nemohol oka zohnúť, čo to jedno sa pýtalo von, druhé kričalo: „zakryť“, tretie plakalo — a ktože mal každému poslúžiť? Len tá biedna matka storáz vstávala a storáz každé vyslúžila. A ráno všade plno riadenia, to česania, to umývania, to obliekania! Ej, veru by sa sišlo, čoby sme ju ešte kus nahali, pokým aspoň jedno lebo dve z tých detí odchová!“

„Hm, hm,“ zakýval Hospodin hlavou a začal k svojmu poslovi takto: „Či vidíš tamto na mori, na samom prosriedku, tú zápoľu? Tajdi ty teraz ta! Rozdrv tú zápoľu na malé kúsky až do samého dna a potom mi prijdi povedať, čo si v nej našiel.“

Uposlúchnul posol rozkaz svojho pána. Zostúpil dolu lámať tú zápoľu a, keď ju už celkom až do dna morského bol vylámal a rozdrvil, vrátil sa nazpäť do neba.

„No, či si rozlámal tú zápoľu?“

„Rozlámal.“

„A čo si našiel v nej?“

„Ach nič, čoby bolo do reči; krem v samom prosriedku našiel som jednoho maličkého chrobáčika, — takého ani ten mak!““

„A či ten chrobáčik ešte žil?“

„Žil; ešte sa mrvil, keď som sa ho dotknul.“

„A akože ten tam mohol žiť?“

„Hia, — kývnul posol plecom, to ja neviem.“

„No, ale ja viem — povedal Pán Boh — ja by som bol vedel aj to, ako mám tých dvanásť sirôt vyživiť, opatriť, aj bez jejich matky. Ty ale za pokutu svojej neposlušnosti odstúp odo mňa; tam tebe bydlo na zemi, ani sa mi viacej neukáž pred mojou tvárou!“

V tom okamžení zhrmel posol dolu na zem, kde potom miesto nebeskej slávy zemskú biedu trel a paril sa (potil sa v práci) ako druhí ludia. Jeho jedinké potešenie bolo, keď si pomyslel na tých dvanásť dietok, o ktorých sa nazdával, že je on jejich osloboditeľom, že jim on zadržal matku na žive.

I zabral sa posol jedonraz k nim na návštevu, aby videl, ako sa jim vodí už teraz, či lepšie a či horšie. — Jaj, ale tu už teraz celkom inakšie vyzeralo ako dakody! Oplan, starý voják, Bôh zná, zkade sa bol pritúlal, a že nenašiel na celom svete miesta, kdeby svoju plešivú hlavu pred dažďom bol ukryl, vzal si tú vdovicu za ženu a držal s ňou svadbu. Hneď ešte vo svadobný deň vykapaly pstruhy z čistého potôčka, ani sa viac doňho nevrátily. Na druhý deň nemala už žena mužovi čo dať jiesť, a on ju začal lomiť a biť, a lomil a bil ju i s dietkami od toho času každý od Boha deň, že jej taký bol chrbát ako to súkno. „Načo si mä,“ povedá, „brala za muža, keď mä nemáš čím chovať a napájať?“ — A dietky, nebožiatka, toľko trpely od nového otca, že to ani nevypovedaná vec; lebo to bol polčertom. Aj vtedy, keď ich ten Boží posol navštívil, ubité a od hladu umorené sedely tamvon na smetisku. Ten posol Boží ledva jich mohol poznať, čo jich tak bola premenila tá veľká bieda.

A keď mu ešte vyrozprávaly, ako sa jim to teraz vodí, ako jich ten nový tatuško bije; vtedy ešte len zhrozil sa ten posol Boží nad tým, čo jeho neposlušnosť narobila. Padol na kolená a od toho času nikdy inšie nerobil, len sa modlil Pánu Bohu, aby tie dietky preňho tak veľkú pokutu netrpely. Na mnoho, mnoho modlenia dal sa uprosiť Pán Boh: prijal posla na milosť a rozkázal mu, aby dušičky všetkých tých dvanásť dietok k nemu priniesol. — Tu posol Boží ako tuhý sen priľahnul jednu noc na prsá tým dvanástim dietkam a v tom tuhom sne, sám Pán Boh zná ako, pobral z nich dušičky a priniesol jich do neba pred Pána Boha. Pán Boh ale pokladol jich hneď ako malé hviezdičky na nebeskú oblohu, kde ešte aj teraz medzi druhými Sirôtkami za jasnej noci sa ligocú.