ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Povesť kysucká.)

Podáva a rozpráva Štefan Rúčka.

Bol jedon chudobný sedliak a mal dvoch synov, Jožka (Jozefa) a Janka. Jozef sa vyučil remeslo ševcovské. Janko bol len doma taký popelvár. — Každý ho len pecúchom prezýval, lebo bol sprostý, a daromný. Jozefovi čo ševcovskému už tovaryšovi pomály prišiel čas, aby sa trochu aj po svete poobzeral. Vybral sa na vandrovku, ščastia probovať. Matka mu napiekla na cestu koláčov, otec ho prežehnal a Jozef pustil sa do sveta. — Idie, idie, kďe ho oči viedly, idie dlho jednou tmavou horou, až prišiel na jednu lúku. Tuná si rozložil svoje koláče, a chutno si zajiedal. Kde sa vezmú, tu sa vezmú, sťa husté mračno obsypalo ho hajno mravencov. Mravenci pýtali od Jozefa tých koláčov, ale on sa namrzel na ne, nedal jim ani len omelinky, ale čo ešte viacej, šliapal po nich nohami. Mravenci volali a nemilosrdnému Jozefovi sa vyhrážali: „počkaj len počkaj, však ani my ti nespomôžeme v biede tvojej“. — Jozef si toho nepovšimnul; keď sa najedol, kráčal ďalej a ďalej, až prišiel k jednej rieke. Tu na brehu vyhodená ryba sem tam sa metala, chcejúc sa dostať do vody. Volala o milosrdenstvo. Ani nad touto rybou nesľutoval sa Jozef vandrovník, obišiel ju, ba ešte ju aj kopol nohou. Aj ryba za nim privolávala: „človeče nemilosrdný nebudem ti na pomoci!“. —Jozef sa ani neobzrel, hlasu ryby si nevšimnul. On cestoval ďalej. Prišiel na krížne cesty. Tu sa diabli jedon s druhým vadili a bili sa. Jozef sa na nich chladnokrevne len díval a jich nebránil. — Diabli naň kričali: „Počkaj však sa ti zle povodí vo svete!“ — Ej čože bych ja už toľko vandroval, čože mä je po všetkých skusenosťach sveta tohoto“ — povedal sám k sebe Jozef; sadnúl si na trávnik, ostatnie koláče pojedol, a vrátil sa domov z vandrovky. Doma sa mu porúhal mladší brat Janko, že nič vo svete neporiadil. „No iď teda ty pecúchu do sveta“ — povie otec k synovi Jankovi — uvidíme, čo ty zo sveta sebou prinesieš, či ty lepšie vyvandruješ?“ A zavolal ho do komôrky, dal mu na cestu jednu vodku, ktorá vraj lieči jakékoľvek nemoce, prežehnal ho a vyprovodil ho do sveta. Matka mu dala peceň chleba na cestu. — Sobral sa Janko pecúch, pustil sa širým svetom, kam ho len oči viedly. Zatúlal sa do tmavej hory, a hušťavy, a prišiel na tú istú lúku, na ktorej bol si starší jeho brat Jozef švec chutno zajiedal koláče. Sadnul si, a tí istí mravenci čmirili okolo neho, obsadili ho. Janko pecúch vytiahol kus chleba z kabely, rozmrvil ho, a nakŕmil s ním hajno mravencov. Mravenci sa mu poďakovali slovami: „Janko náš — budeme ti na veľkej pomoci“ — Janko pecúch stal hore, a spiechal cestou svojou ďalej. Prišiel k jednomu jazeru. Tu videl na brehu kapra-rybu, hodil ju do vody a povedal: „chudiatko na čoby sa ryba táto trápila na suchu, nech sa živí vo vode.“ „Budem ti na pomoci Janíčko!“ volala ryba za pecúchom. — Prišiel Janko na rozcestie. Tu sa diabli bili, ruvali a vospolok vadili. Náš ale Janko pecúch, jak daj, tak daj, čertov vymlátil, a jich rozohnal, no obránil. „Budeme ti na dobrej pomoci“ — volali diabli za nim všetci. — Janko si toto peklo dobre zapamätal, a preč odišiel.

Prišiel do jednoho mesta. Toto bolo čiernym súknom obalené, obtiahnuté: lebo kráľová dcéra tu na úmor ležala, a žiadon lekár na svete nemohol, a nevedel jej spomôcť. Janko pecúch v meste tomto vkročil do jednoho hostinca, a pýtal sa hostinského: „Čo tu nového?“ Hostinský mu odpovedal: „Knežna Juliana na úmor leží. Kto ju vraj uzdraví a vylieči, dostane ju za ženu.“ — Jankovi na um prišla tá vodka liečivá, ktorú mu otec jeho dal, keď sa na vandrovku pustil; povie teda hostinskému: „Oznámte ma u kráľa, a povedzte mu: že ja som najchýrnejší vo svete lekár. Ja jeho dcéru vyliečim.“ Jako bez duše letel hostinský ku kráľovi, a oznámil mu tak, jako Janko povedal: „že taký a taký najchýrnejší lekár na svete — uňho v hostinci sa nachodí.“ Naradovaný kráľ s celým dvorom svojím, kázal predvolať lekára Janka — pecúcha. Tento sa i hneď pred kráľa dostavil; a pýtal si izbu osobitnú, a pobočnú pri tej izbe, kde knežna Juliana na úmor ležala. — Zavrel sa s nemocnou, a dal jej užívať tú vodku liečivú. Knežna zo dňa na deň lepšie, a lepšie sa cítila, až napokon vyzdravela, — ale za Janka lekára nemala veru žiadnej chuti a vôle isť. Rodičovia kráľovskí nútili dcéru svoju, aby za toho sa vydala, ktorý ju vyliečil, že vraj oni dali kráľovské svoje slovo Jankovi svetochyrnému lekárovi. „Dobre“ — povie Juliana — „keď už len musím zaňho isť. Poručena Bohu už len pôjdem, ale len pod týmito troma vymienkami: Keď Janko vykoná try veci, ktoré mu ja kázať budem, vtedy budem jeho ženou.“ „Jestli bude možná vec, a Boh dá pomoci, vykonám“ — prihovoril sa Janko k Juliane. — Knežna mala dve vrecia maku, a dve vrecia popola na pohotove. Mak s popolom pomiešala v jedno, a vravila: „Janko vyber do rána každé osobitne — a budem tvoja, pôjdeme na sobáš.“ — Ej bolo to veľké pre Janka trápenie. Doma u otca ani len šošovice a fazule nevedel obierať, a tu mal ešte ťažšiu prácu vykonať! Čo tu robiť? Zamyslený vybral sa na lúku, a tu plakal jako decko, volal Boha na pomoc! Kde sa vezmú, tu sa vezmú mravenci jakoby z duba spadli, okolo Janka sa mrvili, a volali: „Nezúfaj Janko v tvojom trápení, ty si nám bol pomohol pred tým — teraz my sme sa ti prišli za to odslúžiť. Neboj sa, do rána my vyčistíme mak osve, a popol osve. A jak daj, tak daj, mravenci sa rozliezli prácu túto konať. Do rána práca táto nemilá bola naskrze vykonaná. — Divila sa tomu Juliana, keď videla ráno vo vreciach mak osve, a popol osve, očistený. Zarmútila sa nad týmto činom, ale za Janka ešte nechcela isť, a poviedala k otcovi a matke, ktorí ju k vydaju tomuto nútili: „pôjdem, pôjdem s Jankom na sobáš, ale len vtedy, keď mi z mora najdrahšiu perlu prinesie.“ — Janko sa vybral i po tejto práci. Prišiel k jazeru, a plakal náramne. Jako tak plačie — vyhodí sa von z vody ryba, a pýta sa ho: „Janíčko môj čo plačeš?“ „Oj jako že bych neplakal“ — odvetil Janko — „keď knežna mä tak veľmi sužuje, a nechce mi podať ruky svojej ináč, iba jestli jej najdrahšiu z mora perlu donesiem.“ — „No len uspokoj sa Janíčko! veď ti ja spomôžem.“ V tom odrazu zbúrilo sa more, a zahučalo, a ryba na breh vyhodila tú najdrahšiu perlu morskú. — Janko zdvihol perlu, vlasy si zazelenel zelinou, a keď kňežne Juliane perlu podával, perla sa jej ľúbila, ale za Janka so zelenými vlasami nechcela sa vydať. Janko sa vyhováral: „že keď z mora perlu ťahal, vodní vraj ľudia ho ofúknuli tak, že mu až vlasy ozeleneli.“ Ale marná bola jeho výhovorka. Juliana nechcela a nijako nechcela isť ešte za Janka; až keď ešte jedno, a to bude tretie, vykoná. Nútili ju rodičovia k nemu, ale ona povedala: „pôjdem zaňho, jestli mi v pekle ruží natrhá a prinesie na sobáš.“ — Janko keď počul to slovo peklo, — prišli mu diabli na um, ktorých bol obránil, keď sa oni na krížnej ceste boli vadili a bili. Letel zrovna k tomu miestu, ktoré si bol poznačil, prišiel k peklu. Tu klope na dvere. Čerty ho poznali. Dostal, čo žiadal: krásnu ružu z luciferovej záhrady. Tvár si zababral na čierno. Priniesol ružu z pekla Juliane. Ruža sa knežne ľúbila, ale — čierny jako diabol — Janko veru sa jej neľúbil. — No ale slovo dala, voľky nevoľky musela isť na sobáš.

Vyobliekala sa krásna Juliana do najkrajších, jaké len mala šiat. Jako anjel vyzierala mladá nevesta táto. Perla, ruža Janková ligotala sa v jej panenskom venčoku. Čakala na sobáš, čakala na Janka. A Janko škaredý pecúch, utrápený tento sedliacky syn — čierny vo tvári, so zelenými vlasy, dostal nádherné šaty, odev od samého kráľa. — Vyobliekaný takto mladoženích odrazu zaklope na dvere, vkročí dnu, a zaľúbi sa Juliane jako pekný šuhaj. — Oba podali si ruky, a išli na sobáš. Janko a Juliana boli svoji. Mali svadbu, jakú ešte nik na svete nemal. Povolali na ňu aj rodičov a brata Jankovho. Povolali na toto svoje veselie i mňa za družbu; abych pred svetom svedčil a rozprával voždy: že Janko pecúch vyvandroval si predca ženu, a to: „knežnu Julianu“.