ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal Samo Ormis z Gemera a „Drahotín Belohorský“ z Turca; dľa nich sostavil a rozpráva P. Dobšinský.

Žili si jedni traja bratia, žili pekne vo vedne; kým jim otec žil, čo jich krotil a meril; ale keď jim otec umrel, a o deň ho pochovali, začal hneď najstarší: „Podelíme sa!“ A sredný, do toho hotový, len sa opýtal: „Nuž akože sa podelíme?“ — „Akože by sme sa? Po pravde! Mne tak ako tebe!“ — odpovedal najstarší. Najmladšieho sa ani neopýtali, ako, čo; lebo o ňom naveky len to vraveli, že ten sečku nosí pod klobúkom. Aj keď už prišlo na deľbu, „mne tak ako tebe“: dvaja starší si vybrali, jeden napred domu izbu, druhý nazad komoru obývať, a najmladšiemu oddelili starú stajeň. A tak vo všetkom dostalo sa tomuto porysko zo sekery; a keď sa žaloval, ohriakli ho hneď oba: „Čuš! Či nepočuješ, že ti pri každom trúbime do ucha: Mne tak ako tebe! A to je pravda!“ — Takto deľba ešte šla ako šla, kým každému z každého dolezlo sa čo to; ale kravu zanahal jim otec len jednu jedinú; — ako si tú už teraz podeliť, aby celá ostala? Dlho hútali, i tak i onak, i predať i nepredať ju; až tí starší múdrejší vyhútali, že si oni vystaväjú na dvore nové stajne vedľa tej starej, čo ju najmladšiemu oddelili a do čijej potom krava vníde, toho bude.

O nekoľko dní už hrdé staje stály na dvore, a tí dvaja vopred sa hrdili, že vyhrajú; bo vraj, ani krava nemá otruby v hlave a radšej už len vníde do novej staji ako do starej, ošarpanej. Nakládli ešte ovsa a sena do jasiel, aby jim lepšie privykla. Najmladší nemal ovsa, sena: zapichnul len tak, aby dačo bolo, zelenú, bukovú chvoju nado dvere. Keď krava išla večer z poľa, veselo zaručala na zelenú chvoju, strhla ju do pisku a stala si na dávne svoje miesto v starej staji, trebárs pred prázne jasle. — „To je nie po pravde!“ zavolali bratia; „krava sa pomýlila; ale my to už urobíme po pravde.“ — Hneď v druhý deň kravu zabili, sebe pobrali loj a mäso, a najmladšiemu hodili odranú kožu. Čo mal robiť? Akú mu pravdu nadelili, takú si vzal, a vystrel kožu na slnce. Sila múch, komárov, os a sršňov nasädalo na páchnucú kožu. „No, teraz už len rezko a vrtko!“ pomyslel si najmladší; kožu zachlopil, pozašíval, vyhodil na plece, vzal palicu do ruky a hybaj takto do sveta s tou svojou pravdou.

Večierkom príde do jednoho mlyna a pýta si nocľah. Ale mlynárka ani počuť; že takto a takto, ona sama, čeľaď sa jej rozbehala, keď gazdy doma nieto; že ten pošiel voľakdesi až na Hron po mlýnske kamene, nevráti sa len o týždeň, a ona že sa bojí cudzích chlapov prenocúvať. „Oj nieže tak, mlynárčička moja drahá, nie!“ — prosí sa pocestný — „vidíte toto je tu celé moje bydlo, všetka moja pravda; ešte by mä aj o tú ozbíjali, keby som sa pustil ďalej nocou; lenže mi ju len prichráňte; veď už ja ako ja, trebárs kde do kútika zaleziem.“ A s tým hodil milú pravdu pod posteľ, len tak zahučalo v nej. Mlynárka, či že sa preľakla tej pravdy, či už čo, dala sa mu naprosiť, ak na povaline do najzadnejšieho kúta zalezie a tam do rána ani nečuchne. Dobre i tak; zaliezol na tú poval a tam čupel.

Len ti tu raz počuje veselú vravu a chychot pod sebou, a voľač sa mu hore zasvieti. Pozre dolu škárkou (škulinou), käde sa mu svietilo zo svetlice, a tam už mlynárka za stolom aj so svojím frajerom: ujiedajú si koláčov, pečenky, upíjajú vínka, žartujú a chychocú sa až radosť. „Aha!“ — myslí si — „preto si tá vykúrila všetku čeľaď z domu a mňa na poval, že sa chlapov bojí!“ — V tom počuje búchať zvonku na dvere a krik: „Ženo, otvor!“ A žena s frajerom tam dnu nevedia, kde sa trhnúť. „Vari všetci čerti toho môjho starého teraz domov nesú,“ hovorí ona. „Len sa ta do komory, frajer môj milý zlatušký, hneď pri dverách do toho suda s perím, bude ti aspoň mäkúško, a vykutiť ťa, tam nevykutí; veď už potom bude, ako bude — a ja všetko popracem.“ Milý zlatušký frajer vpratal sa v tej komore naozaj do suda, ale v strachu do kolomazného, a len keď z tohto horko ťažko vyliezol, vyhľadal druhý a utúlil sa do peria. Žena popratala koláče pod periny, pečenku a vínko za pec. Starý vonku mal sa nabúchať, kým žena prišla otvoriť: „Ach,“ — vraví — „len že sa mi nehnevaj, mužíčok môj drahý, premilený! Bola som trochu zdriemla a preľakla som sa na to búchanie; nuž veru som sa neopamätala priam a zaraz, čo sa to robí. Ale je už všetko dobre, keď si mi len tu!“

„Ej, veď som ti tu: hnáty dodrgané, voz dolámaný po planej ceste, a ešte jachám o dušu až hen z tretieho chotára domov. Zabudli sme si sekeru, nemohli sme ani ponaprávať, čo sa nám rozhubilo. Veru by mä ani na try vozy nesobral, taký som nasršený — a hladný; to si mala už vedeť!“

„Ach, nuž čože ti dám? Veď vieš, keď ťa doma nieto pre sebä nič nevarievam; ani by mi bez tebä nechutilo. Okrem tej kyslej juchy, čo si sa jej nachlipal, keď si mi odchodil, nemám ničového nič.“

„Nič nemáš?! A to čo máš za dudy, čo zpod tej postele trčia? Bolo ti mi treba ešte aj na tie sa podšpotiť a na vlastnom smetisku pokoja nemať?“

„Jaj, veď že sa už len upokoj; veď to nič. Voliaky pocestný si to tam složil, že je to všetka jeho pravda.“

„A kde ten pocestný?“

„Kdesi na povale spí.“

„Zavolaj mi ho; budem sa s ním o tej pravde dovrávať, žeby sa mi vrtochy trochu rozohnaly.“

Pocestný zavítal z povaliny: „Pán Boh s nami a zlé preč, môj milý hospodárku!“

„Pán Boh uslyš! Čože to za pravdu máte?“

„Spravodlivú pravdu, ako Boh na nebi. Všetko povie, nič netají, keď touto palicou na ňu pobúcham.“

„No, pobúchajteže, čo povie.“

Pocestný pobúchal palicou na tú kožu: muchy duchy sa pobúrily a hučaly len tak dunčalo.

„Ká zlá nevoľa že to hučí v tej pravde?“ opytuje sa mlynár.

„Môj milý hospodský, veď to tie duchy, proroky, čo tú spravodlivú pravdu vravia.“

„Nuž a čože vravia?“

„Hm! Veru tým tie koláče voňajú, čo sú tu pod perinami schované.“

„Len aspoň netárajte, ešteže koláče! kdeby sa vzaly?“

Odkryjú periny a tu na výber: bryndzovníky, makovníky, lekvarníky, kúchne, mrváne, pletene, kvaky, perace. Hneď si zasadli za stôl a zajedli si do chuti. Pravda ešte hučala, trebárs už tichšie. „Len čo to ešte hučí v tej pravde?“ rečie mlynár. Pocestný poklope, prikľakne, nadloží ucho a skočí s radosťou: „Dobre sme, gazdíčko; za pecou pečenka a víno!“ — Idú, hľadajú, a tam ešte celé prasä na pekáči, kašou obkladené, a plná pinta tokajčiny. Hej, čiže sa oddali z chuti aj do toho, ako dobrí kamaráti; trebárs mlynárka hľadela už ako moriak s oveseným nosom. A keď takto pri vínku aj rozveselili sa, povie mlynár: „Nože bratku, kamarátku, čiby tá pravda ešte voľač nezaprorokovala?“ — „Oj čožeby nie? Veď tá vidí aj do vašej komory.“ — Mlynárku malo už aj puknúť od jedu, aj tesno jej bolo, len jej tak v hlave hučalo. Pravda zadunčala, a pocestný len pokrútil hlavou, keď ucho priložil.

„Nuž čože je? Veď je vari nie zle?“ — opytuje sa mlynár.

„Ale je ani nie celkom dobre; aj bojím sa ho povedať.“ „Nuž ale už len von s pravdou.“ — „Vo vašej komore, čierny operený čert v sude! Len berme kyje, čo mu chrbát namastíme; aby sa kocúrovi odnechcelo na cudziu slaninu chodiť.“ — Keď posvietili do komory, vytiahli za pačesy zakolomaženého, opereného… čerta zo suda, a mali sa ho čo namlátiť, len mu tak kosti prašťaly. — „Jaj, nebite už, nebite pre Boha vás prosím; radšej vám dám sto zlatých.“ — Keď vysádzal z vačku peniaze, pustili ho a ten s namasteným chrbátom dobre vedel, kde mlynár dvere nahal.

Spali potom ako v oleji. Len keď ráno vzal pocestný dudy na plecia, nevidelo sa mlynárovi len tak nič po nič tú pravdu opustiť. „Pán bratko, povie pocestnému, mne bude tvrdá hodina bez tej pravdy v dome, čiby ste mi ju nepredali?“ — „Vďačne, pán brat; veď je to moje remeslo pravdu po svete roznášať a predávať.“ — „A začo ju dáte?“ — „Čo sami uznáte; veď viete čo sme pri nej zarobili.“ — Hneď mu odčítal tých sto zlatých, čo čert za bitku zaplatil, a rozišli sa: ten v tú stranu za vozom, cele ubezpečený, že má pravdu v dome na stráži, a tento vytešený s turáčikami domov.

Ale ešte nebol žiadnych sto krokov od mlyna, keď tu mlynárka za ním volá: „Postojteže, pán bratko, postojte! aspoň na jedno slovo.“ A už ti mu bola za chrbtom. Ale ho negalibila, len pekne krásne okolo neho: že to veru takto nebude dobre v jejích dome s tou pravdou; že to ona nechce, aby muž hneď o každej pletke sa dovedel; že len akoby sa ona mohla tej pravdy sprostiť a veď že mu darmo nežiada. „Keď vám — hovorí — dal môj muž stovku, čo i tak jeho nebola, len ste mu vy k nej dopomohli; ja vám dám dvesto zlatých vo dvaciatnikoch, ako srieň, len mi poraďte.“ A na silu mu strčila mešec s dvaciatnikmi do kapsy. — „Keďže je tak, žeby vám zle išly kolesá, nuž vám poradím. Nič, iba takú dieročku na tej koži rozrežte, čoby sa lievik do nej spratal; nalejte ta dnu vriacej vody, hneď muchy duchy utíchnu. Ale pozor, aby vám nič von nevyletelo; to by potom lietalo a hučalo po celom dome.“ — „Keď je len to, veď ju ja sriadim, tú milú pravdu!“ A poponáhľala sa urobiť tak.

Veselo si vykračoval najmladší brat z dobrého zárobku nazpäť a keď raz bol na svojom, za hotový groš vystavil si nový novučičký dom aj s komorou; len akoby to bolo za deň a za noc zo zeme vyrastlo. Aj kravu si kúpil z toho zárobku a tamtým, keď chceli kravy mať, treba bolo otcovské turáčiky načať. „Len kde si ty to všetko vypriadol?“ opytovali sa ho bratia. „Hja, kdeže páni zámky berú? Zarobil som si za tú moju pravdu, čo ste mi nadelili. A veď vy to ani neviete ako tam za horou najde sa hlúpy, čo kúpi. Za pletku, nieto ešte za pravdu, dobre zaplatia, len treba rozumu užiť.“

Títo neleniví, pobili svoje kravy; mäso pohádzali psom, že načo jim bude, keď zbohatnú; kože vystreli na slnce, a keď muchy duchy doletely, pozašívali, vzali na plecia a pojď do toho mlyna: „Či si nekúpite pravdu?“ — „Ej veď vám ja kúpim!“ zahrmel oklamaný mlynár, a kde aký drúk pochytil na dvore aj s tovaryšmi, vypral ich von. Ešte aj psov zahuckali do nich.

„No, veď sme mi prešli pri tebe!“ — oborili sa dvaja starší na najmladšieho, keď dodrvení, dohryzení domov došli. Už ti je to raz pravda: „kto má škodu, má aj posmech“. Či to dakto dakedy slýchal, takto o kravy prísť a na kožu si utŕžiť!“ — „A veď ja z toho nemôžem, keď ste vy hlúpejší od hlúpych!“ — „Nuž ale ty nám ešte nadávať budeš?“ — Z reči do reči tam by ho boli zabili, keby nebol pobral nohy na plecia. Ale sa už len vyvŕšili, na čom sa mohli: potrepali mu v dome na kúsky všetko, čo sa potrepať dalo, obloky, hrnce, misy, taniere, rajnice, krčahy a sklenice. Keď sa vrátil ten najmladší, nenašiel iba hromadu črepov zo všetkého nábytku. Ale sa veľmo nezarmútil, len si pomyslel: „Od blázna múdry skutok nečakaj. — A veď je ešte ani nie tak zle, žeby horšie byť nemohlo.“ Pritom zadebnil črepy do súdkov, naložil na voz, priprahal koníčky a „čihy, bihy“, zaberie sa do sveta nové šťastie hľadať.

Išiel horami, lesami, kade tí najchýrečnejší chlapci chodievajú, a na noc zatiahnul rovno do hostinca v tých horách. „Čo za tovar veziete, furmanko?“ opytuje sa hostinský. „A ver sú to, môj drahý pán hostinský, kráľovské peniaze v tých troch súdkoch. Páni mi kázali len k vám na noc zatiahnuť, aby vedeli kde hľadať, akby sa mi voľač prihodilo. Dobre my to tak urobíme, ak tie súdky na noc do vašej pivnice složíme a tam zamkneme. Viete, že to potom aj páni voľač na to dajú, keď takto kráľovské manie prichránite.“ — Hneď složili súdky do pivnice; hostinský spustil všetky závory na dverách a náš furman si už len koníčky v staji opatril a urobil sa, akoby spal.

Ale nespal; dobre on vedel, čo asi v takom hniezde robiť sa bude. O polnoci prišli dvanásti zurvalci, takí dobrí vtáci, čo znajú po horách každý chodník; dovliekli so sebou za súdok peňazí a hneď len na hostinského: „Dobreže uschovaj i tieto k tým dvom súdkom plným, čo v pivnici za dverma odložené máme, a daj jiesť a piť; bo nám už žalúdky na chrbát vyliezly, a v gágoroch pípce nariastly. Neboj sa ty nič; ráno sa so všetkým podelíme.“ — Jedli, pili, harovali a nad ránom všetci pospali. — Tu náš furman vzbudí po tíšku hostinského a povie mu: „Vydajte že mi už tie súdky; viete aký tovar veziem, že s tým ani hodinku zmeškať nemôžem, aby mä vojsko hľadať neprišlo.“ — „Jaj človeče, ako že ti jich vydám? Mne z izby nikam ani hnúť sa! Lebo akby tí zbadali, že som sa pohol, priam by nám boli za pätami, že chcem z jejich peňazí na stranu odložiť, a všetkých by nás tu pobili. Ver ja vám, dobrý človeče, nespomôžem, len keď títo odídu.“ — „A mne predca treba byť za horou, ešte prv ako sa títo prebudia; bo vám kráľovské vojsko celé toto hniezdo zo základu vyvráti.“ — „Tak vám radšej dám kľúče a soberte si peniaze sami.“ — Náš furman hostinského verne poslúchnul, pivnicu si otvoril, zbojnícke súdky s peňazmi vyváľal na voz, a oje obrátil. Zaberal, žeby ho ozaj ani na troch koňoch nedohonil.

Keď zbojníci povstávali a k deľbe sa mali, nenašli v súdkoch len črepy a staré sklá. Dosť sa ho nadoháňali, nastrehli na tej ceste, kade mal ísť ďalej; všetko nadarmo. To jim voliak ani na um nesišlo, že furman mohol aj oje obrátiť; tak jim to hlavy pomútilo, že sa našiel majster nad majstrov.

A náš majster nezastal iba na vlastnom dvore a poslal hneď k starším bratom po mericu, že bude peniaze merať. Hneď tam boli obidvaja s mericou, a hýkaliže tí, keď tento meričku za meričkou nosil z voza, všetko toliare a dukáty, ako čoby jich dnes boli razili. „Len, povedajú mu, kde si vypriadol zasa toľké peniaze?“ — „A veď vám dávno hovorím, že človek len dotiaľ k dačomu nepríde, kým rozumom nepohne. Viete tam v horách ten hostinec? Tam hostinský dal sa na to, zo starého nové robiť; preto aj mne za tie črepy zaplatil dukátami, že ešte žiadne nehodily sa mu tak do remesla ako moje.“

„Čo len to,“ — pomysleli si bratia — „z nášho bydla vystanú ešte aj inakšie črepy!“ Potĺkli, potrepali všetko v dome na hŕby; črepy zadebnili, na vozy naložili a ak „hyjo“, tak „hyjo“ jeden pred druhým do toho hostinca. Tu zbojníkom číhajúcim nebolo viac treba len súdky zazrieť, hneď jich obskočili: „Aha vtáci, už ste v klietke!“ Sobrali jim všetko i s vozmi aj so statkom, aj jich temer do naha vyzliekli a tak vyšibali do hory. „Či vám to“ — povedá — „bolo treba bláznom, takto do pasce sa chytiť? A môžte radi byť, že vás živých prepúšťame!“

Ten najmladší sa len usmial: „Mne tak ako tebe, to je po pravde!“ keď jich videl, ako sa vliekli domov bosí, nahí, vyšibaní. — Ale na druhý deň nebolo ani jemu tak cele do smiechu, keď ešte pred svitaním vrútili sa mu do domu a čím sa opamätal, už ho poviazali, že ani údom hnúť nemohol. „Už nám teraz neumkneš, ty stonoha kadeaká!“ hovorili mu. Pripravil si nás o všetko; aj o zdravie, aj o životy nám šlo, aj tebe pôjde o život. Mne tak ako tebe! Či rozumieš? Len teraz už akú ti smrť nasúdime?“ — „Akú sami chcete, len krv nevylievajte; viete, že sme jednu mater ssali.“ — „Ako si si vyvolil, tak ti bude; krv tvoju nevylejeme, ale ťa hodíme do Hrona,“ vraví najstarší. „A zašijeme do vreca, aby si ani nevidel, kade ta a kade nazpäť, akby si ešte dáko aj poviazaný vyplával. A čak to múdre bude?“ povie sredný. „Múdre, bratku, múdre“ — odvetí najstarší — „len vrece sem!“

I tak ti ho strčili do vreca a zaniesli na samý kraj Hrona. „Hop bratku!“ povie sredný, „len aby sme sa teraz nepomýlili. Akože ho vrhneme či dolu hlavou a či dolu nohama? Akoby to lepšie bolo?“ — „A veru pravdu máš; akoby to lepšie bolo?“ — „Poďme sa poradiť múdrych ľudí, veď ho máme už vo vreci. Zatiaľ sa môže aspoň pomodliť.“

Hajda tí do dediny k múdrym ľuďom, a ten v tom vreci ak volá, tak volá: „Nebudem kráľom, nebudem!“ — Prišiel ta bača pasúci s kŕdeľom oviec. „Čo to voláš v tom vreci čo?“ — „Nebudem kráľom, nebudem!“ — „Eštečo kráľom? Ktože ťa chce za kráľa?“ — „Jaj Bože! Nuž ktože? Umrel jim tu na zámku kráľ a druhého nemajú; nuž tí mňa chcú na silu postaviť za kráľa, že som ja najmúdrejší. A just za to: Nebudem kráľom, nebudem!“ — „Čo je len to,“ rečie bača; „veď ja budem. Čarujme sa! Brez tak som už zunoval toľko tie ovce zavracať.“

Hneď sa čarovali: bača vliezol do vreca; tento nelenivý pozašíval vrece, prehodil si novú bačovu širicu prez plece, vzal posekanec a fujaru, ovce si zavrátil za vršek, tam našiel brod a prehnal ich na druhý breh rieky. Bratia sa vrátili ako na hotové a tu počujú krik z vreca: „Už budem kráľom, už budem.“ — „Počujže ho, ešte kráľom chce byť nad nami; no, aj to by bola pravda!“ poviedal najstarší. „Taká jemu pravda: dolu hlavou do Hrona, keď sa dáva na to, na čo nenariastol!“ Chytili vrece a hodili baču dolu hlavou do Hrona. Ale si ešte nedôverovali a hľadeli za nim za hodnú chviľu, že či ešte voliako nevykukne.

Na veľa oči zodvihnú, a tu ti jim zrazu prišlo pozrieť na druhý breh. A ono jejich brat tam! Len čo si bol dohnal kŕdel oviec nad vodu a popásal ich a preberal na fujare až milo. „Hľaďže ti ho hľaď; veď ti je ten už tam!“ — „A veru je tam! Brat či si ty; či nie ty?“ — „A veru som ja, tak ako ma tu vidíte!“ — „A kde si vzal ten krdeľ a tú širicu, aj fujaru?“ — „Dar bračekovci! Kýchlo sa mi na lačné, keď ste mä viazali a dnes je pondelok. Ba načo sa to len opytujete? Či ste nikdy neslýchali, aký svet pod vodou? Tam sú vám krásne zelené lúky, háje; a také hľa! kŕdele pasú sa po nich. Tento mi sám bača ponúkol, aby mi bolo na osoh, čo blázni vystrájajú na moju škodu.“

A milí blázni zahľadeli sa do vody, že čiby to ozaj pravda bola. A tu naozaj na širokej pláni zrkadlilo sa stádo a zelená lúka z druhého brehu, a všetko sa jim tak videlo, ako čoby pod vodou. Nič nečakali, kým by sa poradili, ako budú skákať, len hybaj dolu hlavou pod vodu. Tam tí pasú ovce až po dnes na Abrahámovej lúke! Múdry ale zahnal si kŕdel domov a žil si pokojne a ešte aj svojim detným deťom vravieval: „Blázni ako blázni, sebe jamu kopú!“ a „Lakomý o všetko príde!“