ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a rozpráva Štefan Marko Daxner, z Malo-Hontu.

Bol raz jeden bohatý pán a mal jednoho jedinkého syna; volali ho Fiľkom. Ten pán bol už veľmi starý, šedivý ako holub a slabý ako muška: so všetkým už len do hrobu hľadel. Ale Fiľko bol mocný, zdravý ako ryba, a pri tom šuhaj krásny, že len tak pozeraly dievčatá za ním. Otec ho neslýchane rád videl a krem neho nemal inej potechy na svete; iba to jedno sa mu nezdálo pri ňom, že Fiľko nemal žiadnej chuti do ženenia a že naveky len táral do sveta: že sa on neoženi skorej, len keď nebeskú slávu uvidí. Otca to počalo trochu mrzeť; medzitým dal len ešte pokoj; bo si myslel, že mu to z hlavy vyvetreje. Ale Fiľkovi prišiel pomály aj dvadsiaty štvrtý rok a on sa ešte na žiadno dievča ani len neobzrel. — Tu otec videl, že týmto činom nebude nič, a že sa musí sám do toho zamiešať.

„Ej syn môj, syn môj!“ začne mu raz pekne prihovárať, „ty si už, chvála Bohu, šuhaj na miesto, a nechybí ti nič, len aby si sa šťastlive oženil. Hľaďže, hľaď, mňa starého už nič na tom svete neteší; ale by mä ozaj potešilo, keby som sa mohol ešte na tvojej svadbe zaveseliť. Ožeň sa, syn môj, ožeň! vidíš, už ti dvadsať štyry roky prešly, a ty si dosial ani nepomyslel o veci.“

„Hej, ba veru som myslel,“ povie na to Fiľko; „ale som sa ja len tak namyslel, že sa skorej neožením, len keď uvidím nebeskú slávu.“

Zármútil sa dobrý otec nad takouto odpoveďou, a zabolelo ho srdce veľmi. I Fiľkovi pravda bolo ľúto, že nemohol otcovi po vôli urobiť; ale darmo: on sa len zabral do svôjho kostolíka modliť sa pánu Bohu, aby mu dovolil, čo len kľúčovou dierkou podívať sa do nebeskej slávy. — A tak to šlo každý od Boha deň; otec a rodina prosili, nahovárali Fiľka, aby sa len oženil, a Fiľko sa len neženil a neženil; až ho napokon nahali tak.

Chodil on, chodil do toho svôjho kostolíka a modlil sa tam po celé dni pánu Bohu. Tak prešly mesiace, prešly i roky, a Fiľková žiadosť sa len nevyplnila. Na veľa, na veľa počal sám na inakšie myšlienky prichádzať, až i prisľúbil otcovi: že keď inak nie, nach bude, že sa už len ožení.

Otec neboráčik, keď to slovo od Fiľka počul akoby bol o desať rokov omládnul. Ani nevedel, čo má od radosti počať, že sa jeho ostatnia žiadosť predca dakedy vyplní. Hneď kázal robiť neslýchané prípravy ku svadbe. Najkrajšie dievča v celej krajine malo byť mladou nevestou, a čo len aký pán, bol povolaný na hostinu. Súdok peňazí míňal sa za súdkom; lebo starý pán nič neľutoval nakúpiť, čo len bolo drahého a vzácneho na svete; tak že to mala byť svadba, akej od pamäti sveta ešte nebolo.

Všetko bolo v najlepšom poriadku… Kňaz stál už pred oltárom; družice pripravily veniec na hlavu mladej neveste, a družba čakal na porudzi, že ju povedie k sobášu. Tu milý Fiľko, práve v najlepší čas, keď bol najväčmi potrebný, vykradnul sa po tichu zpomedzi svadobníkov a bežal do svôjho kostolíka pomodliť sa ostatní raz pánu Bohu, aby ho pripustil, čo len na okamženie, do nebeskej slávy. — Modlí sa, modlí, kľačiači na holých kolenách, a ako sa tak modlí, príde k nemu jeden starý staričičký človiečik, — a to bol Boží posol. „No, Fiľko, čo sa ty tu modlíš?“ opytuje sa staričký.

„Ach, čože sa modlím! Bol som sa zariekol, že sa skorej neožením len keď nebeskú slávu uvidím, a hľa, už mám ísť na sobáš, a ešte som nevidel nič ani len ako za mak.“

„Nuž, a či by si len predca chcel vidieť tú nebeská slávu?“

„Ach chcel, starý otec, chcel!“

„No, keď si to tak veľmi žiadaš, sadni si na môj chrbát!“

Fiľkovi to nebolo treba dvaraz povedať, on si vysadol priam, a len čo si vysadol, zmizol mu zpopred očí svet. Nikto nevedel, čo sa stalo; nikto nevidel, kde sa podeli, ktorou stranou leteli. Len sa to, vraj, taká utešená vôňa rozľahla po celom svete, že si ľudia nestačili ani zdravkať, čo sa jim tak veľmi kýchalo.

Posol Boží s Fiľkom v okamžení doletel k nebeskej bráne. Tu ho složil dolu, vyzliekol mu šaty, zavesil naň nebeský oblek, a tak ho pustil do neba. Ale žiaden človek, čoby hneď storáz múdrejší bol od vás, nevie povedať, ako sa mu tam vodilo v tom nebi; len to je isté, že mu veľmi dobre muselo byť, lebo zabudnul na otca i na nevestu i na všetko, čo mu tu dolu milé bolo. A keď posol Boží prišiel k nemu, aby už išiel domov: „Eh, povedal mu Fiľko, ešte som len jednu hodinku tu; doprajže mi, dopraj, nach sa ešte i za druhú hodinku pobavím!“ — Minula i druhá hodinka tak ľahko, ako milý sen, a Fiľkovi sa ešte nechcelo dolu; lebo keď ho posol volal preč, prosil sa mu zase: „Ach,“ povedá, „nože mä no nahaj ešte aj za tú tretiu hodinku, veď ti už potom pôjdem; len mä ešte kus nahaj!“ — Staričký sa dal uprosiť, a Fiľko sa zase len tešil a tešil v tej nebeskej sláve. Ani nevedel, ako mu chytro preletel čas, iba keď už tretíraz prišiel posol Boží k nemu: „No, Fiľko už ti mohlo dosť byť; teraz musíš dolu!“ A neborák Fiľko voľky nevoľky poberal sa von. Pred bránou ho staričký zase preobliekol, vzal ho na chrbát a zaletel s ním na to isté miesto, zkadiaľ ho bol odniesol. Tu Fiľko kľaknul zase na kolená a ďakoval pánu Bohu, že sa mu dal podívať do nebeskej slávy.

Ako sa pomodlil, vstal hore: „No, už teraz,“ povedá, „rád pôjdem na sobáš!“ a pošiel von dvermi. Ale aký to tu zázrak! Všetko sa mu inak ukazovalo, ako to predtým vídaval. Pretiera si oči, ako zo sna prebudený; obzerá sa okolo, ako kto sám sebe neverí: či mu to od tej nebeskej slávy tak sa oči pomútily, či čo je to? Ten istý kostolík, ktorý sám dakedy dal vystaviť; ale už teraz vyzerá voliaky čierny, obšarpaný, čo už azda hen desiate šindle na ňom dohnievaly. Pri kostolíku pred troma hodinam bol cmiter, a teraz tam videl, akoby sa oziminy zelenaly. Kde predtým mlýnska voda tiekla, tam teraz bola vynosená cesta, po ktorej hore dolu vozy behaly. Zo všetkého toho nevedel neborák Fiľko ani najmenšie pochopiť. Celý kraj mu bol cudzí, neznámy, akoby ho po prvýraz videl. Len tie veľké zápole na východ, tie ostaly nezmenené, a on jich poznal, že sú to tie isté, čo sa na ne ešte za chlapectva tak rád dívaval. — Ach, myslí si sám v sebe, predca to ten pán Boh musí byť veľmi mocný, keď on toto všetko pod tak krátkym časom tak veľmi mohol premeniť!“ — Príde do otcovho zámku: i ten bol taký dáky starý, učadený, akoby ho boli pred pamäťou sveta staväli. Vníde dnuká, tu mu samí neznámi ľudia pred oči prichádzajú. On sa kľania každému: každého prívetive víta; lebo sa nazdal, že to tí hostia, čo boli prišli na svadbu. „Hneď, hneď,“ povedá, „hneď môžeme ísť na sobáš; ja som sa už odbavil.“

A tu ľudia dívajú sa naňho vyvalenýma ožima, počúvajú ho otvorenýma ústama, a nikto sa ho nesmie zpýtať, kto je, čo je, zkadiaľ je. Len sa divia divnému človeku, a Fiľko sám sa diví nad jích predivením.

Na šťastie bol tam jeden starý popelvár, čo mal vyše tristo rokov. Ten poznal svôjho mladého pána a zavolal ho po mene. „A ktože si ty, dobrý človek?“ opýta sa ho Fiľko. — „Nuž a či nepoznáte svojho popelvára?“ — „Popelvára?“ — opamätal sa Fiľko. „Nuž a vari si sa tak ostarel?“ — „Jaj veru ostarel! Čože robiť, keď mä pán Boh nechce k sebe povolať?“ — „A kdeže je môj otec, moja nevesta?“ — „Jaj, kdeže nevesta, kdeže otec? Veď od toho času už tristo rokov pominulo!“

Tu svitlo Fiľkovi v hlave! Tristo rokov! A on sa nazdal, že to ani try hodiny! — Pozrel do neba, pozrel na zem, a od toho okamženia na vidomočie stárnul a stárnul: oči sa mu ztemnievaly, líca mu opadúvaly, brada sa mu púšťala biela ako sňah a telo sa mu shrbovalo k zemi, že v pár okamženiach nevyzeral mladší od popelvára. Tak tu stáli z oči v oči dvaja tristoroční starci! V tom zavial ponad nich tichý vetrík, a obidvaja rozsypali sa na prach!