ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Počúvajte deti! idem vám rozprávať rozprávku, akej ste ešte nepočuli; aleže dajte pozor, aby ste si ju dobre zapamätaly.

Nuž mal raz jeden chudobný otec troch synov, s ktorými sa veľmi psotne živil. Hockedy ím prišlo tak, že si už ledva životy obrániť mohli. Tu raz zavolá otec všetkých troch dovedna a takto k ním prerečie: „Synovia moji drahí, my takto konečným koncom nenabudneme, ale musíme pohynúť, ak len inakším spôsobom nezaratujeme sa medzi ľuďmi. Ja som si to tak premyslel, aby dajeden z vás šiel do sveta, azda že dač vyslúži, čím si aspoň na čas biedu odtisneme. Čože vy poviete na to?“ — „Čože by sme poviedali,“ ohlásili sa synovia, „my pristávame na vás a pôjdeme trebárs aj všetci.“ — Ale ích otec nechcel pustiť všetkých naraz, že vraj čoby si on starý doma o samote počal. — Vypravili teda najskôr toho najstaršieho.

Ide ten najstarší syn, ide neboráčik dlho — a o živej duši nikde ani chýru ani slychu. Naveľa sa stretnul s jedným staričkým. „Kdeže ideš, syn môj, povedá, kde?“ — „„A veru, starý tatko, sme traja bratia v dome so starým otcom a veľmi sme chudobní, nuž som sa ja pustil do sveta hľadať si dáku službičku.““ — „Dobre, syn môj, dobre,“ povie na to staričký; „aj u mňa by sa ti našla služba, ak by si mal vôľu.“ — „„Nuž a čožeby ste mi dali za robotu?““ — „Nič inšie, syn môj, len dvanásť oviec pásť. Veď ovce pásť znáš?“ — „„Znám, starý tatko, znám.““ — „No, keď znáš, poď so mnou!“ A pobral sa za tým staričkým človiečikom.

Hneď na druhý deň pojal staričký sluhu a zaviedol ho k tým svojím dvanástim ovciam. „No, povedá, syn môj, toto sú tie moje ovce; taže mi ích, hľaďže, dobre pas a nepusť ích z očí; veď ti ja za tvoje ustávanie statočne zaplatím. A nezaháňajže ích dáko, len ích svobodne pusť, nech idú kde sa ím len páči, veď sa ti ony budú samy pásť. Tu máš túto kapsičku; tam si najdeš čo ti treba. A na ti aj túto píšťalku, na tej si môžeš preberať.“

Sluha vyviedol tie ovce na pašu a pískajúci na píšťalke šiel len tak z nohy na nohu za ními, kadial sa mu rozpásaly, až pomaličky prišly ku jednej rieke. Tu milé ovce rozbehly sa rovno do vody a preplávaly na druhý breh. Sluha by bol rád za ními, ale sa mu nedalo: rieka bola široká a veľmi hlboká. Nuž tu v strachu o ovce pustil se do plaču, že čo bude robiť, keď sa mu nevráťa. Dlho chodil hore dolu brehom a pozeral smutný na druhú stranu. Potom sa prevalil na zem a pekne krásne zaspal a spal, spal, iba pred večierkom sa prebudil. Ako sa prebudil, prvé mu bolo pozrieť na druhý breh, a hľa! milé ovce blížily sa práve ku brehu i pekne krásne preplávaly nazpät. „Ach, chvala že ti milý pane Bože, keď ste sa mi len šťastne vrátily!“ Tak si vzdýchnul a veselo pískajúci šiel zase pomaly za ovciami až k samému domu.

Tu ho ten staričký už chvíľa vyzeral. „No, povedá, či si mi tie ovce napásol?“ — „„Veru som ích, starý tatko, napásol!““ — „Nuž a akože sa ti vodilo? Nože mi no dačo vykladaj!“

Sluha vyrozprával všetko, ako sa mu vodilo: že pekne išiel pískajúci na píšťalke za ovciami až k jednej rieke; tam že mu ovce ces vodu prešly a ta kdesi odišly a on že nijakým činom prejsť nemohol; že potom veľmi plakal a v trapiech usnul a večer, keď sa prebudil, ovce už dobre napasené ces vodu prechádzať videl; ale že on veru nezná, kde sa tak dobre napásly, ani kde chodily.

„No dobre, syn môj, dobre;“ riekol staričký. „A teraz mi povedz, čo chceš za tú službu, lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si vyvolíš, či spasenie večné a či peňazí?“ — A sluha mu na to odpoviedal: „„Hej, starý tatko, veru by bolo treba aj toho spasenia večného; ale my sme veľmi chudobní, nuž nám dajde radšej len tých peňazí!““ — Nuž mu dal tých peňazí koľko si len uniesol.

Ako prišiel domov, všetci sa mu veľmi zaradovali, lebo vyslúžil pekný peniaz.

Nezadlho vypravili zas toho strednieho a tomu sa všetkým činom tak vodilo akokoľvek tomu najstaršiemu.

Na ostatok vybral sa aj ten najmladší a vravel: „Keď sa vám tak dobre vodilo, i ja ešte zkúsim šťastia!“ — Zachytil sa tou istou cestou, ktorou chodili jeho bratia a idúci rozmýšľal i tak i tak, ako mu to bude v tom svete. Zrazu stretne sa aj on s tým staričkým človiečikom.

„Kdeže ideš, syn môj,“ rečie starec, „taký zamyslený, kde?“ — „„Ach kdeže idem, starý tatko; idem do sveta, hľadať si u dobrých ľudí dáku službičku. Doma sme traja bratia s otcom už starým a nemáme sa ako preživiť. Nuž už dvaja starší bratia boli v službe; každý doniesol peňazí; teraz ale zachytil som sa ja probovať šťastia.““ — „Dobre, syn môj, dobre;“ hovorí staričký. „Aj u mňa by sa ti našla služba, ak by si chcel prísť!“ — „„Ozajže by nechcel, ba veru chcel; len by som sa do takej práce rozumel, akú by ste mi dali.““ — „Či ovce pásť znáš?“ — „„Znám, starý tatko, znám.““ — „No, keď znáš, poď so mnou!“ — A zaviedol ho ta, kde býval.

Na druhý deň ráno pojal staričký sluhu a zaviedol ho k tým svojím ovciam. „No, povedá, syn môj, toto sú tie moje ovce. Dvanásť ích je, ako vidíš. Ta že mi ích dobre pas a nespusť ích z očí; veď ti ja statočne zaplatím. Ale ích dáko nezaháňaj, len ích pusť svobodne, kadial sa ím samým páčiť bude. A tu máš túto kapsičku aj s touto píšťalkou, pískaj si za ovciami.

Sluha zabral sa s ovciami a tie pekne šly v svojou cestou; ani sa mu nerozbehúvaly, ani nič a on len pomaly za ními pískajúci na píšťalke. Tu prišli k rieke a milé ovce schytily sa a rovno do vody. — Ale ten najmladší brat nerozmýšľal veľa. Chytro zachytil sa jednej ovci za runo a pekne krásne preplával s ňou na druhý breh. A zas len obďaleč pískajúci na píšťalke vykračoval za tými ovciami.

Čosi kamsi prišly ovce na jednu lúku a na tej lúke tráva taká až do pása a v nej plno oviec, ale také chudé, ako len tie chrty. „Ach, pomyslel si ten najmladší brat, milý mocný Bože, čože je to za príčina, že sú tie ovce také chudé v takejto utešenej tráve?“ A zas len šiel za tými ovcami; lebo sa tie tam ani neobzrely, ale, akoby ích bol na povrázku viedol, šly ďalej na druhú lúku, na ktorej trávička len veľmi malá riastla, ale musela byť veľmi užitočná, bo ovce čo sa na nej pásly, boly také krásne, také utešené, akoby ích z tisíc kŕdlov po jednej navyberal. Tu sa aj tých dvanásť oviec zastavilo a pásly sa, že to bola len milá vec na ne pozerať. A kde sa tie ovce len pohly, jedno veľmi milé vtáča všade poletúvalo nad ními. Keď sa tie ovce už napásly, obrátily sa samy od seba a pobraly sa pomaly tou istou cestou, ktorou boly prišly. Tak prišly zas k tej rieke a keď prechodily ces vodu, najmladší brat zachytil sa jednej za runo a tak prešiel na druhý breh. Pred samým večierkom navrátil sa s dobre napasenými ovciami domov. Staričký ho už chvíľa vyzeral.

„No, povedá, či si mi ovce dobre napásol?“

„Veru, som ích, starý otce, chvala Bohu dobre!“

„Nuž a či si môj príkaz zachoval? Akože sa ti vodilo? Nože mi no voľačo vykladaj!“

„Ej veru som zachoval všetko tak ako ste mi prikázali; lebo som ja za ovciami všade len obďaleč pomaličky išiel.“ A potom vyrozprával všetko, ako sa mu prihodilo; ako sa prepravil ces tú vodu; ako tam prišli na tú lúku, kde tráva bujná, ale ovce chudé a že jeho ovce tam sa ani nezastavily; ako šly rovno na druhú lúku, kde bola tráva len maličká, ale sa ovce veľmi dobre napásly. A že ích naveky jedno veľmi utešené vtáča obletúvalo.

„No dobre, syn môj dobre,“ pochválil ho staričký; „spokojný som s tebou. Teraz mi už len povedz, čo si žiadaš za tú službu, lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si vyvolíš, či spasenia a či peňazí?“

„Ach, starý tatko,“ povie na to sluha, „pravda že sme traja synovia s otcom už starým a sme veľmi chudobní; ale veď už starší bratia dačo vyslúžili, už sa azda dáko ta vyživíme: dajte vy mne len toho spasenia!“

„Dobre, syn môj drahý,“ potľapkal ho staričký; „keď si žiadaš spasenia, máš ho mať, lebo si ty statočný človek, ktorému je spasenie viacej ako peniaze. A krem toho dostaneš ešte aj peňazí. Vidíš, syn môj drahý, ja som Kristus; tých dvanásť oviec čo si pásol, to sú moji dvanásti učedlníci; tá lúka s bujnou trávou je rozkoš svetská a tie chudé ovce na nej, sú synovia sveta tohoto; tá lúka s tou drobnou trávou je cnosť a tie utešené ovce sú ľudia statoční. Ako na tamtej lúke úžitku žiadneho niet, tak je na tejto druhej veliký. A to vtáča, čo ponad ovciami poletúvalo, som bol ja; lebo ja som s mojími učedlníkmi naveky.“

Takto vykladal ten staričký človiečik. Potom požehnal toho najmladšieho brata a dal mu aj peňazí koľko si len uniesol.

Tak hľa, ten najmladší pre svoju statočnosť dostal aj spasenia aj peňazí a jeho bratia len peňazí, lebo sa tým len peniaze žiadaly.