ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďaleko až hen tam voľakde za červeným morom, za skleným vrchom a za drevenou skalou, býval kedysi jeden mladý pán. Keď už do rokov a k rozumu prišiel, pomyslel si, žeby vari nebolo zle obzrieť sa po svete a vyhľadať si dáku dobrú gazdinu a poriadnu ženičku. Nuž hľa! ako si umienil, tak i urobil.

Vybral sa vám on do toho sveta, ale sa mu nenajlepšie vodilo; lebo takej, akú by bol chcel, najsť nemohol. Naposledok príde nevdojak do izby jednej vdovy, ktorá mala try dievky, všetky devojné. Tie dve staršie — mená som ím veru zabudnul — boly do roboty ako osy, a tá najmladšia, volali ju Hanou, ako olovený pták. Keď ten mladý pán tak o pol priadkach ku ním prišiel, začudoval sa, ako sa Hane pod pecou driemať môže, keď sa ostatnie priadky opriadajú. I rečie ku materi: „Ale stará mať, povedzte že mi prečože i tamtú nepripravíte ku praslici? veď je ona dievka už na miesto, a robotou by si i dlhý čas ukrátila.“ — „Jaj mladičký!“ odpovie matka — „veď by jej ja priasť zo srdca dovolila, ešte by som jej sama nadiala; ale čože? keď vám je ona taká priadka, žeby do rána samučičká sama, nielen našu všetku priadzu, ale i všetky snopky zo strechy popriadla a to na zlaté nitky, ba naposledok oddala by sa ešte i do mojích šedivých vlasov; — nuž dám jej radšej pokoj.“ — „Akže je tak“ — prerečie naradovaný vohľač — „a ak je vôľa božia, mohli by ste mi ju dať za ženu. Vidíte ja mám gazdovstvo neplané: ľanu, konôp, počies a zrebí celé kopy; napriadla by sa do dobrej vôle.“

Starká na takéto reči dlho nerozmýšľala, i Hanka sa prebrala z driemot: doniesly z truhly vohľačovi peknú olejovú šatku, podperily ho, a zdávanky odbavily ešte toho večera. Ostatnie dievčatá na priadkach trošku i závidely našej Hanke toľké šťastie; ale naposledok uspokojily sa tým, že sa vari i ony pod čepiec dostanú, keď už i lenivá ruku, ako Hanu volaly, — dostala muža.

Na druhý deň náš mladý pán posadi uplakanú mladuchu k sebe do krásneho koča, podá testinej ruku, zavolá ku sestrám mladuchyným zdravi buďte — a cvalom utekali z dediny.

Dobre lebo nebarz. Milá Hanka pri mladom zaťovi sedela uplakaná, akoby jej boly kury chlieb pozobaly. Dosť sa jej naprihováral: „Či sa ti“ — povedá — „cnie? Dám ti, čo ti len duša zažiada, a ľanu, konôp, pačies, zrebí budeš mať dosť na celú zimu, i jabĺček som ti zaopatril na prieslinky.“ Ale naša Hanka len mlčala a bola kam dial smutnejšia.

Takto prišli večierkom do pánovho kaštieľa, zosadli z koča a po večery odviedli mladú paniu do veličiznej izby, kde od spodku do vrchu samučičká priadza naukladaná ležala. „No“ — povedá — „tu máš praslicu, vreteno a vŕtku i červené jabĺčka na prieslinky — praď! Ak to všetko do rána na zlaté nitky popradieš, hneď sa sosobášime; ale ak nie, dám ťa bez všetkého práva zmárniť.“ S tým odišiel a nehal ju priasť.

Keď Hanka ostala samotná, sadla si ona pod tú praslicu, ale nepriadla, lebo nevedela ani nitky zatočiť, len začala smutne vykladať: „Bože môj, veď som ja vyšla na psú hanbu! Prečože ma tá moja mať nenaučila ako druhé priasť a robiť? Mohla som si teraz doma odpočívať v pokoji a takto hriešna stvora musím zhynúť nemilo Boho.“

Ako tak vyčituje, otvorí sa odrazu stena a pred uľaknutou Hankou zastane maličký chlapík, s červenou čiapkou na hlave, s opásanou zásterkou a so zlatým fúrikom pred sebou. „Čože máš oči také vyplakané, čože sa ti stalo?“ Opýtal sa Hanku a ona mu odpoviedala: „Akožeby ja hriešna duša neplakala!? pomyslite si, rozkázali mi, aby som túto priadzu všetku popriadla na zlaté nitky, a že ak to neurobím, dajú ma bez všetkého práva zmárnit. Bože Bože môj, čosi ja len počnem opustená v tomtom cudzom svete!“ — „Akže je len to“ — prerečie malý chlapík — „neboj sa ty nič, ja ťa chytro naučím priasť zlaté nitky; ale len tak, ak mi slúbiš, že ťa na takto rok zase najdem na tomto istom mieste. Tu potom ak moje poctivé meno neuhádneš, budeš mojou ženou a odvezem ťa na tomto fúriku; ale ak ho uhádneš, nehám ťa na pokoji. To si ale zachovaj, akby si sa mi na takto rok v túto noc dakde skryť chcela, a čo by si pod holým, nebom lietala, najdem ťa a grg ti vykrútim. No či pristávaš?“

Hanke sa to pravda neveľmi páčilo, ale čože si mala počiať? Naposledok si pomyslela, či mi tak zkapať, či tak zkapať, poručená pána Bohu! — pristávam. Ako to ten chlapík počul, s tým zlatým fúrikom triraz okolo nej obehnul, sadnul pod praslicu a hovoriac:

učil a naučil ju priasť zlaté nitky. Na to kadial prišiel, tadial odišiel, a stena sa za ním zavrela sama od seba.

Naša, už teraz naozajstná zlatá priadka sadla pod praslicu, a keď videla, ako priadze odbýva a zlatých niták pribýva, priadla, priadla, — a do rána, nielen všetko popriadla, ale sa ešte i vyspala.

Ráno akonáhle pán vstal, poobliekal sa a šiel opáčiť zlatu priadku. Keď vošiel do izby, dobre neoslepnul od ligotu a ani svojím očiam uveriť nechcel, žeby to všetko bolo zlato. Ale keď sa presvedčil, začal objímať zlatú priadku a hneď sa dali sosobášiť.

Takto oni žili v bázni božej, a ak náš pán predtým rád videl svoju Haničku pre zlatú priadzu: teraz ju ešte tisícraz radšej videl pre krásneho syna, ktorého mu medzitým porodila.

Ale čože? Niet takej pesničky, čoby konca nemala; ani radosť naších manželov nemohla trvať na veky. Deň za dňom sa míňal, až naostatok, akoby dlaňou plesnul, dochádzal rok. Tu ti vám naša Hanka začne z chvíli na chviľu byť smutnejšou, oči vždy vyplakané, a len sa tak z izby do izby premávala čo nikde nemala pokoja. A veď je to nie lecičo, takto naraz utratiť i dobrého muža i krásneho synáčka. Nevoľný muž nevedel prečo sa mu žena tak trápi, tešil ju ako len vedel, ale ju potešiť nemohol. Naposledok sa len dáko premohla a vyjavila mužovi všetko ako sa jej povodilo. Tento zbľadol od strachu a dal vyhlásiť po celom vidieku, že ktoby takého a takého chlapíka poznal a jeho opravdivé meno oznámil, že mu dajú toľký kus zlata ako hlava. „Ej či žeby nám to bolo!“ šoptal susud susedovi a rozbehli sa na všetky strany, poprezerali všetky kúty, dobre už po tých myšacích dierach nehľadali, — hľadali hľadali ako ihlu, ale veru nič vyňuchať nemohli. Chlapíka nepoznal a nevidel nikto, a jeho meno žiadna živá duša uhádnuť nemohla.

Takto dochodil už poslední deň, o chlapíkovi ani chýru ani vidu, a naša Hanka s chlapčekom pri prsách zalamuje rukama i nad dieťaťom i nad mužom. Muž neborák bol tiež celkom utrápený a od žiaľu nevedel čo počiať, — v zármutku, aby vraj aspoň ženine trapy nevidel, vzal pušku, poviazal na svorku psov a odišiel na poľovačku.

Po čas poľovačky okolo večera začne sa zo všetkých strán krížom krážom blyskať, dážď sa liať ako cievkami, a v tejto slote, v tejto hrmavici bol náš pán umoknutý ako myš s jedným jediným sluhom v hustej neznámej hore a nemal sa kde utúliť, kde usušiť, kde pres noc čo len prekľačať. Obzerajú sa neboráci i pán i sluha, čiby nedopáčili aspoň dáku ovčiarsku alebo voliarsku kolibu; ale kde nič, tu nič. Konečne keď si už temer oči vyočili, dopáča ako sa z jednej hromady skáľa chomáče dymu, akoby z dákej vápenice valily. „Choďže ty synak“ — povie pán sluhovi — „opáčiť odkial ten dym vychodí? Iste tam budú ľudia, popros ích čiby nás nepritúlili na nocľah.“

Sluha odišiel a netrvalo to ani za otčenáš, navrátil sa s tou novinou, že tam ani koliby, ani dverí, ani ľudí niet. „Hia ty si len taký babrák“ — povie pán ku sluhovi — „idem ja sám pozrieť.“

Dobre, zachytí sa milý pán, ale veru on ničoho nevykutil, len sa z tej hromady na jednom mieste ustavične smudilo. Domrzený povie: „A čo sa bude čert na čertovi nosiť, musím zvedeť odkial toľko toho dymu!“ Obíde celú hromadu a na jednom mieste najde dieru pri samej zemi, prikľakne a kuká dnu. Ako tak kuká, dozre až hen tam voľakde pod zemou, ako sa v kuchyni jedlá smažia a stolík pre dve osoby prikrytý stojí. Okolo toho stolíka behal akýsi malý chlapík v červenej čiapočke so zásterkou a so zlatým fúrikom pred sebou, a čo raz obehol, to zaspieval:

a zase len behal ako pochabý okolo toho stola a volal:

Pán viac nepotreboval, rozbehol sa čo mu nohy stačily ku sluhovi, a že sa už bolo trochu vychvililo, našli na šťastie prť, za ktorou sa ponáhľali domov.

Doma našiel ženu utrápenú, vyplakanú, lebo si myslela, že sa už ani od muža nebude môcť odobrať, keď tak dlho nechodil. „Netráp sa žena moja nič!“ boly prvé slová pánove, keď vkročil do izby. „Viem čo ti treba: jeho meno Martinko Klyngáš.“ A tu jej potom všetko pekne rúče vyrozprával, kde ako chodil a ako sa mu vodilo. Hanka od radosti dobre z nôh nespadla, vyobjímala, vybozkávala muža a uradovaná odobrala sa do tej izby, v ktorej prvú noc priadla, ešte naostatok priasť zlaté nitky.

O polnoci otvorí sa stena a chlapík s červenou čiapočkou, so zásterkou príde ako pred rokom, behá okolo nej so zlatým fúrikom a kričí ako mu hrdlo stačí:

„Sprobujem uhádnuť“ — povie Hanka. „Tvoje meno Martinko Klyngáš.“

Ako to vyriekla, malý chlapík pochytí fúrik, hodí čiapočku o zem, kadial prišiel, tadial išiel, stena sa zavrela a Hanička si pokojne oddýchla. Od tých čias už viac nepriadla zlato, ale jej to ani treba nebolo, lebo ho mali dosť; s mužom sa radi videli, chlapec ím rástol ako z vody a žili v pokoji kým nepomreli.