ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeden bohatý pán mal troch synov. Dvaja starší držali sa za múdrych a toho najmladšieho vydávali za veľmi sprostého.

Otec neborák bol už veľmi starý; nuž si pomyslel, že dobre bude, keď synov prvočasu podelí, aby, keď raz oči zavrie, nebol medzi ními hriech. Ešte v ten deň zavolal všetkých troch a rozpoviedal ím čo a ako myslí. „Ty,“ povedá, „dostaneš toto, ty toto a ty zase toto: takto vám ani jednemu ani druhému nebude krivda.“ — Ale dvom starším sa táto deľba neviďela; oni múdri, radi by boli sami všetko dostať a najmladšiemu žeby ostala z koláča diera. Tak začali kľučky metať a všakovak zaobchádzali otca.

Ale tento hneď zbadal pestvo a prešiel mudrákom cez rozum. „Dobre“ — povedá — „keď sa vám moja deľba nepáči, ostane všetko tak, ako je, a vy pôjdete do sveta. Kto sa z vás po roku s najinakšími šatami preukáže, toho bude všetko.“

Dobre; vybrali sa oni do toho sveta všetci traja razom. Ako už na hodnom kuse boli, prišli na krížne cesty. Tu sa ti dvaja starší odtrhli a šli po krásnych rovných cestách. Najmladšiemu dostala sa tá najplanšia: iba skala, iba tŕňa; vari od rokov a rokov nikto nešiel tadial. Najstarší sa dostal do jedneho mesta, kde kráľ býval a u toho stál do služby. Strední zastavil sa v jednom kaštieli a tam sa zjednal.

Najmladší, neborák, tĺkol sa tou planou cestou zadlho, až naveľa prišiel na jednu širokú lúku, a na tej lúke zazrel jednu čiernu mačku. Aha, pomyslel si, už nebudú ani ľudia ďaleko, keď je mačka tu. Ale ho i mačka zhliadla, pribehla k nemu a začala sa okolo neho obšmietať; potom odbehla na dakoľko krokov a zase postála a obzerala sa nazad, akoby ho sebou volala. On nerozmýšľal veľa; i pustil sa za ňou, až ho pekne krásne priviedla k jednemu zámku. Mačka vbehla do zámku a náš šuhaj za ňou. Príde do pitvora, tam ticho ako v hrobe; z pitvora vníde do svetlice, zo svetlice do druhej, z druhej do tretej, a tak poprechodil temer celý zámok a nikde ani duše. Napokon sa dostal ešte do jednej izby, a tam našiel zakrytý stôl, ale len pre jedneho. Na stole stály všelijaké jedlá a pri ních sklenica vína. Sadol si a najedol sa ako buk, a z toho vína si chutne upíjal.

Keď bolo po obede, roztvorily sa dvere: čierna mačka vbehla do izby, vyskočila na stôl, a „vitaj“ — povedá — „vitaj pri mne, vitaj!“ Nášmu šuhajovi čudno padlo, keď počul mačku rozprávať; ale sa ešte vätšmi začudoval, keď sa mačka zase ohlásila. „Neboj sa, vraj, ani máčny mak, ja dobre znám, čo sa u vás dialo, a i to znám, čo hľadáš. Ja som pani tohoto zámku a u mňa ti dobre bude. Každý deň sa môžeš najesť a napiť pri tomto stole, a dám ti i vybrať si čo najkrajšie šaty; ale ma musíš do roka statočne poslúchať. Hľaďže, ja ťa prídem, každé ráno ešte pred východom slnca zobúdzať; ty vezmeš tuto tento drevený nôž a pôjdeš s ním do hory; tam odrežeš jeden prút a donesieš ho sem; potom ma budeš tým prútom biť dotedy, kým sa len nebudem na kľučku driapať. To tak má byť deň po dni, — a to bude tvoja celá robota.“

„Ale moja drahá Pani Mačíčka, s akým svedomím by som Vás ja mohol biť, veď ste vy mne nikdy nič zlého neurobili?“ preriekol šuhaj. — „Ako sa ti páči“ — pretrhla mu reč — „keď nechceš, nemusíš; ale inak pekné šaty nedostaneš.“ A tak či sa páčilo, či nepáčilo, podvolil sa náš šuhaj k tomu, čo mu Pani Mačíčka kázala.

Ešte ani dobre nesvitalo, už ho prišla zobudiť. On skočil z postele, vzal drevený nôž, šiel do hory a odhudlikal jeden prút. Vrátiľ sa domov a tu začal milú Mačku tiať. Tá do skoku po celej izbe a začala z celého hrdla mravčať, že mu až ľúto bolo a nedalo mu ruku zodvihnúť. Ale tu mačka zavolala: „zabudol si, čo som ti kázala? — Bi — povedá — len bi!“ Tak voľky nevoľky zase len začal; ale sotva že ešte triraz tým prútom zašiel, vyskočila mačka na kľučku a s tým bolo dosť. Pravda dosť na ten deň, ale na druhé ráno bolo zase to isté, a tak to šlo každý od Boha deň.

Tu raz povie mu Pani Mačíčka: „No, tvoji bratia už idú domov!“ — „Že či ozaj?“ začudoval sa šuhaj; lebo mu ten rok veľmi chytro prešiel. — „A teraz“ — povedá Pani Mačíčka — „choď ta a ta do toho prostrednieho sklepu, tam visia zlaté šaty, vezmi si ich a choď s Bohom! Ale takto urob: zlaté šaty si obleč naspodok a svoje obyčajné navrch; tak choď domov, a len po chvili sa ukáž v zlatých šatách.“ On si vzal tie zlaté šaty; Pani Mačíčke sa za lásku pekne poďakoval a pobral sa domov.

Na krížnych cestách sišiel sa s bratmi, ktorí si tam oddychovali a boli v hrdých šatách. Ako ho zazreli, nebolo konca kraja posmechu a mal sa napočúvať pekných mien! On na to neodpoviedal ani slova, — a tak prišli domov.

Otcovi sa hrdé šaty na tých dvoch páčily; ale najmladší dostal hodnú kapsu, a — „hybaj mi“ — povedá — „z očí, ani len vidieť ťa nechcem!“ Náš šuhaj sa pobral z izby, zhodil starý oblek, višiel na dvor, a tam sa prechodil hore dolu v zlatých šatách ako pán. Otec pozrel von oblokom, a tu vidí toho v krásnych šatách! Nechcel ani vlastným očiam veriť, a len keď sa mu lepšie prizrel, obrátil sa ku tým dvom: „Pozriteže, pozrite, aké šaty má váš brat, to akiste budú zlaté.“ — Tí dobre sa dakde nepodeli od divu, a veľmi sa zahanbili, lebo to boly medzi všetkými najinakšie šaty.

Najmladší syn sa najinak preukázal, a tak všetko malo pripadnúť jemu. Ale tu sa otec zase ohlási: „Ešte je toto nie dosť; ešte pôjdete do sveta, a kto po roku najinakšieho koňa dovedie, toho bude všetko.“

Vybrali sa oni poznovu do toho sveta a šli každý svojou cestou. Pani Mačíčka zas čakala na tej lúke a zaviedla šuhaja do zámku. Tam bolo všetko tak ako skorej, a i na stole našiel prichystaný obed. Po obede pribehla Pani Mačíčka, vyskočila na stôl, a „Vítaj“ — povedá — „pri mne, vítaj!“ Z reči do reči, šľúbila mu po roku najinakšieho koňa, len aby ju zase tak statočne poslúchal.

Náš šuhaj chodil pred východom slnka do hory, rezal dreveným nožom tie prúty, a keď sa vrátil, ťal neborku Mačíčku, kým sa len nedriapala na kľučku. To tak bývalo každý od Boha deň.

Po roku mu povie Pani Mačíčka: „No tvoji bratia už zase idú domov a vedú si kone.“ On sa začudoval, že čiby to už zase mal byť rok, bo sa mu tak zdalo, akoby len pred týždňom bol prišiel. — „Choď — povedá — do stajni, tam uvidíš veľa koní; ale ty si pojmí len toho koníka v kúte; neboj sa nič že je chudý; len si ho potľapkáš, hneď uvidíš, akého koňa mať budeš.“ — On si pojal toho chudého koníka; Pani Mačíčke sa pekne poďakoval a poberal sa domov. Koník šiel len z nohy na nohu; ale ako ho potľapkal, naraz bol z neho tátoš so zlatou hrivou, a leteli ako vo víchre. Keď už boli blízko krížnych ciest, premenil sa tátoš zase na chudého koníka a len pomaličky liezol. Bratia si pri krížnych cestách popásali svoje hrdé kone, a keď zazreli tohoto na tom koníkovi sedieť, zase nebolo konca kraja posmechu.

Ako prišli domov, otcovi sa kone tých dvoch starších páčili; ale toho najmladšieho zle nedobre vítal. Všetci traja zaviedli si kone do stajní a šli obedovať. Po obede pobral sa najmladší z izby, pristrojil sa do zlatých šiat, vyviedol si koníka, sadol na neho a potľapkal ho. Tu hneď tátoš so zlatou hrivou zadupotal a cvalom lietal po dvore. Otec pozrel von oblokom a tu vidí toho na tom tátošovi. Hneď zavolal na tých dvoch: „Páčteže, páčte, na akom koni sa váš brat nosí.“ — Títo sa i divili i mrzeli; ale darmo, museli ho i sami pochváliť. — „Pekný je, vraj, ten kôň pekný; ale z naších jeden stojí predca za takých desať.“ — „Dobre“ — povie na to otec — „to sa hneď ukáže. Choďte, osedlajte i vy svoje kone, budete tam tú bránu preskakovať.“ — Ako povysadávali, najstarší sa rozbehne a chce bránu preskočiť, tu si mu kôň zlomí nohu; za ním rozbehne sa strední, toho kôň si zlomil grg; tu najmladší popichne tátoša: prešvihol ponad bránu ako pták a potom nazpät do dvora. Starší bratia dobre tam od hanby nezhoreli, lebo sa teraz videlo, čí kôň bol najkrajší, a kto mal dostať všetko. — Ale otcovi ešte vždy nebolo dosť. „Ešte raz pôjdete“ — povedá — „do sveta, a kto si z vás po roku dovedie najkrajšiu nevestu, tomu oddám všetko.“

Išli zase išli, každý svojou cestou. Pani Mačíčka zase len čakala na tej lúke a zaviedla toho najmladšieho do zámku. Tu ho ako predtým privítala, a „ja — povedá — dobre viem i teraz, načo vás otec z domu vypravil. Len rob, ako si dosial robieval, ja ti dobre stojím za to, že budeš mať po roku nevestu, za ktorú sa nezahanbíš.“

Chodil šuhaj, chodil zase do tej hory pred východom slnka, rezal tam dreveným nožom prúty a šibal neborku Pani Mačíčku. A to tak šlo zase každý od Boha deň.

Keď mu tretí rok vychádzal, prišla ho Pani Mačíčka ešte pred rázsvitom zobudiť. „Vstaň hore — povedá — už tvoji bratia idú domov a vedú si ženy; čas je, aby si i ty ku neveste prišiel. Dnes ma už nebudeš biť, ale takto spravíš: vezmeš túto drevenú sekeru a pôjdeš do hory; tam narúbeš dreva a poprinášaš ho na dvor do siahy; ale si pri tom narúbaj i toľko šípov, čo len budeš môcť uniesť, a keď to porobíš, príď mi poviedať.“

Ako to drevo do siahy poukladal a tie šípy doniesol, šiel sa ohlásiť. „Dobre je — povie na to Pani Mačíčka — a teraz vezmi tento meč a pretni ma na tri kusy; tie kusy polož na vrch tej siahy a od spodku podpáľ. Keď to všetko pohorí, vyskočia z pahräby všakové potvory a budú na teba dobíjať; ale ty každú jedným šípom udri a naraz sa poprepadajú. Napokon sa vyvlečie jedna ropucha a v pisku bude mať kľúče: ty ju dotedy bi tými šípami, kým ti tie kľúče nepustí; ona sa na to prepadne a ty pôjdeš otvoriť tam a tam tú izbu. No a teraz ber skoro meč a urob ako som ti kázala.“

Šuhajovi sa začala ruka triasť. „Ach — povedá — akože by som vám ja to mohol spraviť?“ — Ale Pani Mačíčka volala na neho: „Rozotni ma, rozotni, lebo inak nebudeš mať nevestu!“

Čo mal robiť? I chytil meč a rozťal ju na tri kusy, položil ju na vrch siahy a od spodku podpálil. Siaha zhorela na popol a tu z pohräby začaly vyskakovať všakové potvory; ale ích šibal šípami a hneď sa každá prepadla. Napokon sa vyvliekla strašná ropucha a klúčami v pisku, a tú neprestál šibať, kým mu len tie kľúče nepustila. Ropucha sa prepadla, a on šiel s kľúčami v ruke otvoriť tú izbu. Ako ju otvoril: tu vidí krásnu, utešenú panničku, a tá zavolala proti nemu: „Ach, ďakujem ti, ďakujem, že si ma vysvobodil.“ Potom mu vyrozprávala, ako sa s ňou vodilo. Že jej otec bol kráľom, a po smrti otcovej že ostala samotná. Tu ju prišla pýtať jedna Striga za svojho syna, za ktorého ale ona ísť nechcela, a preto že ju tá Striga zakliala na mačku. Ale teraz že sa už nemá čoho báť, lebo ropucha s kľúčami, ktorá bola tá Striga, sa prepadla. A tak, že keď sa mu páči, aby si ju vzal za ženu.

Môžete si myslieť, že šuhaj bol rád a že veru veľmi vďačne pristál na to. Tu sa zo všetkých strán hrnulo ľuďstvo ku zámku a všetci mu ďakovali za osvobedenie z ťažkej kliatby. Ešte v ten deň začala sa svaďba a po svaďbe dali zapriahnuť štyry kone do hrdého koča, a leteli k šuhajovmu otcovi.

Starší braťia doviedli tiež svoje nevesty; ale keď sa táto ukázala, tie dve sa mohly skryť.

Vytešený otec objal syna, objal i nevestu. „Syn môj — povedá — ty si sa po trirazy najinak preukázal, tebe oddávam celý môj majetok.“ Ale on sa pekne poďakoval otcovi. „Ja, vraj, chvala Bohu mám dosť, a čo ste mne obecali, to vďačne prepúšťam mojím bratrom. Nech si tu bývajú v pokoji, my budeme žiť vo svojom, a vás, otec drahý, beríeme so sebou.“