ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pošiel Maťko na vohľady; pekne ho uvítali, usadili, ešťe mu aj ten prach poutierali, kde si mal sednúť. Keď si už takto posedel, pobesedoval s domácimi, povie raz otec domáci: „Ej mamo, choďže ty do tej komory; veď ty vieš, po čo!“ A mať len na to čakala a odišla do komory, trocha toho občerstvenia doniesť. Ale mali sa jej načakať; tam tá voľakdesi zavrzla. Otec povie: „Choďže ty dievka moja, kde tá tvoja mater toľké časy mešká.“ Dievka pošla; ale neprichádzala ani ona. „Ej, kýho paromaže tie tam toľko kutia? No, čakajte; veď ja vás dovediem!“ Rozpepril sa otec o vybehnul za nima.

Milý vohľač Maťko ako čaká, tak čaká; ale sa nik nevracia do izby. Už sa mu takto niekoľkoraz aj zívlo, aj zhasínajúci oheň ponaprával na kozube aj všelijak si preberal driemoty a tých predca dočkať nemohol. „A už — rečie — či sa svedčí či nie, len idem pozrieť, čo tí toľko roba v tej komore; vari ích tam voľakto klincami popribíjal.“

Ide a tam v komore už temer celá svieca dohárala, čo mať sebou vzala — a tí traja tam, ak plačú tak plačú a nariekajú, že sa to ozývalo až do tretích susedov.

„Nuž čože vy tu nariekate?“ Volá, prosí pre Boha; ale od tých nemôž slova vyvábiť; len všetci traja ak nariekajú, tak nariekajú. Na veľa, na veľa začne mu jajkajúca mať rozprávať: „Nuž vidíš, Maťko, tadialto je rebrík z komory na poval a tu hľa sekera na ňom zavesená. Keď sa tak s touto mojou Dorkou soberiete a budete mať dieťa, dostane sa voliak sem do komory pod tú sekeru, potrasie rebrík a tá sekera odpadne nebožiatku na hlavu a zabije ho! Nuž hľa, preto my tu nariekame. — Ach nebožiatko, nebožiatko!“ Bedákala mať ďalej a s ňou dievka aj otec.

Maťkovi bolo všelijako, aj do smiechu. Ledva ich udobril a napokon poviedal: „Ak najdem na svete ešte piatich takýchto blázňov, ako ste vy, potom si vezmem vašu dievku!“ — S tým pobral sa v šíry svet.

Ide, ide na tie zkusy a nemôže nič zkúsiť; až príde do jednej dediny. Tu vidí veliké gazdovské stavy a prípravy. „Idem — povedá si — pozrieť ako tam ľudia gazdujú.“ A tu vidí, ako gazdina bije, šklble, trepe kvočku.

„Čože tú kvočku tak nemilosrdne šklbete, trepete?“ opytuje sa.

„Ej psia mať“ — vraví gazdina — „má desať kureniec a nechce ím dať cicať!“

Naučil gazdinu ako má vajíčko uvariť, obieliť, posekať alebo žltej kaše upariť a tak kurence nachovať. Zaplatila mu dobre. Maťko ale našiel prvého blázňa, keď nie vätšieho, aspoň takého, ako tí traja boli.

Tak dobre, to bol už prvý blázoň. Ako dochodil do druhej dediny, počul na všetkých zvonoch vyzváňať. Proti nemu vychodil z dediny pohrabný sprievod a to, ako čoby mal byť súdny deň, všetko bolo na nohách. Chlapi niesli truhlu; ženy nariekaly za truhlou a zalamovaly rukama; mladé, staré okolo ních. Truhla bola odkrytá, vrchnák z nej len tak niesli; bo krásne mladé dievča ležalo v nej živé.

Ach, povedzteže mi, dobrí ľudia, čo vy to predca robíte?“ — doveduje sa Maťko.

„Ach, nuž čožeby sme robili?!“ vravia mu. „Chúďa dievča richtárovo išlo po vodu, voliak si vopchalo ruku do buďkáča (krčah s úzkym hrdlom, kúpeliač) a teraz mu ju nemôžme nijakým činom von dostať. Dosť si už na tom celá dedina hlavu nalámala; dosť sa dievča natrápilo a predca nič.

Nuž volíme dievča pochovať za živa, ako čoby tak malo na vždy ten buďkáč na ruke nosiť a nikdy sa nevydať.“

„Nuž ale ste vy blázni!“ — Bolby si za to slovo od celej dediny utŕžil; ale Maťko nelenivý roztrepal buďkáč a dievča oslobodil. — Hneď ho celá dedina odprevádzala do richtárov. Na kar už i tak všetko bolo hotovo; urobili z toho veselú hostinu a napokon naskladali milému mudrcovi za plnú mysu dvaciatnikov.

Dobre teda, toto mu už boli druhí blázni.

Na tretej dedine chceli mať kostol zvonká z dnuká pekný bielušký. Len, vravia, z čoho čím najbelší postaviť? Ktosi ím poradil, že najbelší bude z tvarohu. Hneď a zaraz kde aké mlieko mali robili na tvaroch a postavili z neho kostol, — ale bez oblokov. Zvonku bol pekný biely, ale čože? zdnuká horší od temnice. Jali sa nosiť doňho svetlo vo vreciach. Všetko darmo. Konečne prileteli z hory vtáčiky, vyďubali diery do tvarohu a v kostole zasvietilo sa. „To pánbohovia!“ — poviedali tí ľudia, keď oni také svetlo robia; nachytajme si ích do toho kostola, aby nám bolo ešte viac svetla.“ Jeden i znal, kde sa nosia na vysokom strome. Urobili teda dlhočizný rebrík a niesli ho na pleciach do hory. Ale tu milý reber zavadil sa ím o každý strom a ces húšťavu nijak nemohli dostať sa s ním ďalej. Zkušovali i sem i tam, kädial tadial, všetko bolo jedno. I nebolo pre ních druhej porady, kremä odtínať po kuse z rebríka, kdekoľvek zavadil. Šťastne dostali sa takto až ku stromu, ale čože, keď z rebríka nemali už len tri kolky. I podvíhali sa oni a vyliezli jedno druhému na plecia. Ten najvyšší dostal hniezdo s vtáčkami do hrsti a zavolal: „Tu sú!“ V tom ale najspodnejší obzrel sa hore, vyšmikol sa voliakosi, popadali všetci a vtáčky uleteli. Daromná všetka robota, iba čo komu ruka, komu noha, komu hlava dodrúzganá!

Na túto nehodu došiel Maťko k ním. Naučil ich staväť kostol z kamenia, s oblokmi a obieliť vápnom. — Dali mu viac peňazí ako ten kostol stál.

Dobre, ale našiel pri tom už aj tretích blázňov.

Vo štvrtej dedine bývali ľudia už trocha rozumnejší a tí mali už poriadny kostol vymúraný. Ale počujte len — ťahali povrazmi oviazaného bujaka hore na kostol. Maťko ani svojím očiam neveril a preto sa opýtal: „Nuž ale, dobrí ľudkovia, čože vy to predca robíte?“ — „Čože by sme robili? Umrel bohatý mäsiar a poručil bujaka na kostol; nuž ho tatam dať chceme, kde je poručený.“ — Maťko ím bujaka predal a rozpoviedal ím, ako majú peniaze pre kostol na dobré vynaložiť. — Odmena rozumnej rady ani tu ho neminula.

Dobre; ale našiel tuná už štvrtého blázňa a hútal si, že či ozaj ešte aj toho piateho najde.

Nebolo mu treba ďaleko chodiť. — V piatej dedine, ako dali jedlo na stôl, tak ľudia odstúpili sa, myši pribehly zo všetkých kútov domu, napapaly sa do sita a ľudia len potom jedli, čo tieto nehaly. „Ľudia, ľudia, čože je to u vás?“ hovoril Maťko. „Veď by som ja radšej hladom pošiel, ako čoby som mal takto len za myšiami jedávať!“

„A veď zprvu aj nám taká bola hodina, ale sme sa už navykli. Veď dosť pasce staviame, vojnu proti myšiam vedieme a ubrániť sa ím nemôžme. Vari z celého sveta sem sa sbehli na nás!“

Maťko ím, rozumie sa za dobrú plácu, opatril také zvieratko, co inšie nerobilo, iba myši chytalo a žralo. — Ale tu milých dedinčanov nadišiel veľký strach, že čo vraj bude to divostvorné zviera žrať, keď všetky myši vychyce? A o tom poradiť sa s Maťkom neprišlo ím na um, len keď ho už obohateného vvprevádzali za dedinu. „Čo vás po tom!“ zavolal ím odchodiaci Maťko. Oni rozumeli: „Vás potom?“ Nuž veru, keď už myší nebolo, v strachu o seba, chceli sprostiť sa toho čerta — ale ako? Dobrá rada stojí groš. Vypratali sa, podpálili dedinu zo všetkých strán, že tak i ten čert zhorí. Keď pohorelo všetko, zazreli kocúra zachovaného sedieť v cinteri na najvyššom náhrobnom kríži.

Maťkovi nebolo treba hľadať viac blázňov, ale ani starosť mať o peniažky do gazdovstva. Vrátil sa domov a poviedal: „No predca jest veľa blázňov na svete; piatich sem našiel, šiesta bude moja žena a siedma taká celá rodina.“ — Ale mu dobre bolo s ňou; lebo, vraj, „mužovi netreba múdrejšia žena od neho“ a „len jeden múdry a veľa blázňov po pri ňom vyžije.“