ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V sedemdesiatej siedmej krajine, ešte za starého Vida, žil jeden kráľ a ten kráľ mal utešenú dcéru. Bola ona na zrast hodne veľká, a ako taká nič nemohla vystáť, čo bolo malé, a najme malé deti veľmi nerada videla. Vydať by sa síce nebola dbala, ale si pritom zavše myslela, že keď sa dakedy i vydá, len aby žiadnych detí nemala.

Toto krásne dievča zapáčilo sa mladému kráľovi, čo v susedstve býval, a on jej tiež padol do srdca: o nedlho prišiel pre ňu a bola veliká svaďba. — Žili oni medzi sebou veľmi pekne, lebo sa veľmi radi videli; ale čože? nemohli sa dožiť žiadneho dieťaťa. To kráľa počalo mrzeť; a kráľovná, ako predtým nemohla detí vystáť; tak teraz sa jej žiadosť naopak obrátila, za celý svet by nebola dala, keby jej len pán Boh bol diaťa požehnal. Ale prešiel rok za rokom a oni vždy len samotní ostávali.

Raz vyšli na prechádzku do zahrady. Tu zazrela kráľovná ako sa jeden had okolo stromu obkrúcal; a i vtedy jej práve bolo dieťa na ume. „Ach — vzdýchla si v srdci — čoby hneď v haďacej koží bolo, ani to by som už nedbala.“

Milej kráľovnej žiadosť sa splnila, a keď prišiel čas, porodila jarabého hada. Tu bol veľký smútok v kráľovskom zámku, a kráľovná plakala deň i noc. Ale čože bolo robiť? Musela tohoto svojho syna vlastnýma prsama nadájať. Dali mu meno Hadogašpar; a čo viac, on vám vedel i pekne rozprávať.

Keď už hodný narástol a mal okolo dvadsať rokov, tu by sa rád bol oženiť: ale ktoráže dievka pôjde za hada? Dosť hľadali na všetky strany, dosť sa i naprosili; ale za takého parobka nechcela ísť žiadna. Nešťastný Hadogašpar bol veľmi smutný, nechcelo sa mu ani jesť ani piť.

V takom zármutku vybral sa on do šíreho poľa a tam pustým dolinám vykladal svoj žiaľ. Ako tak plače a vykladá: kde sa vezme, tu sa vezme jeden šedivý človiečik a opýta sa ho: „Hadogašpar, čo plačeš? nemáš čo piť, nemáš čo jesť?“

„Ach, starý otec, mám ja čo jesť, mám ja čo piť, mám všetko, čo mi treba; ale dievky niet, čo by chcela ísť za mňa.“ — „Čo len to“ — odpovie starký — „tomu ľahká pomoc. Ja ti poradím ženu. Prejdi tri vrchy a tri doliny; tam na čistej studničke bude krásna dievka šaty plákať, tá pôjde za teba.“

Šedivý zmizol a Hadogašpar preplazil sa pres tri vrchy a tri doliny ku čistej studničke a zpustil sa do nej. Krásne dievča príde a začne plákať šaty. Ako tak pláče, slzy jej vypadli z očú a začala vzdýchať, že nemá milého. V tom zazrie v čistej vode jarabého hada: „Ach — povedá — keď ma nechce žiaden mládenec, keby sa aspoň tento had zaľúbil do mňa.“ Tu sa vyhodí Hadogašpar na vrch vody: „Poď — povedá — „keď tak chceš, ja ťa vezmem za ženu“ — a rozžialená dievka privolila na to.

Už bolo hodne mrklo, keď si Hadogašpar nevestu doviedol domov. Rodičia boli radi a uložili ích do mäkých perín. — „Ach, žena moja, bozkaj že ma bozkaj.“ Prosí sa jej Hadogašpar. Krásna žena bozkala studenú tvár hadovu, a v tom okamihu zlenila sa haďacia koža z Hadogašpara, on sa premenil na krásneho muža a haďaciu kožu šuchnul pod postel. — „Ach ženička moja“ — vzdýchne krásny muž — „ak ma neprezradíš pred matkou, v akom zpôsobe ma teraz vidíš, naveky budeme šťastní; ale akby si zradila, zleby bolo i so mnou i s tebou, lebo moja mať nieje hodná, aby ma takto videla.“ A krásna žena prisľúbila, že nepovie ani slova. Na druhý deň ešte len slnko vychádzalo, už Hadogašpar svoju starú kožu zase na seba stiahol a bol had ako predtým. To tak šlo za drahný čas: vo dne bol jarabým hadom a v noci krásnym mužom. Až tu veru raz jeho žena pocítila premenu pri sebe.

Ako sa to roznieslo, tu si hneď klebetné ženy začaly jednodruhé pošuškávať, a začaly na nevinnej Hadogašparke jazyky brúsiť. Z úst do úst vždy vätšmi ju ohováraly; že tak a tak, ako by to mohlo byť, že veru musí mať akúsi inakšiu známosť. Pomaly dostalo sa to i jej samej do ušú, a ona, neborka, počúvala tie klebety a mlčela. Ale keď sa toho už veľa napočúvala, nebolo jej ďalej do strpenia: vyrozprávala pred svokrou o všetkom spôsobe.

Svokra sa nadtým, čo počula, veľmi začudovala a pritom si hneď pomyslela, že veru všetkým daromným rečiam urobí koniec. Ako si mladí večer políhali, zakúrila mocne do pece, vzala kahanec do ruky a vkradla sa na palcoch do tej izby kde spali. Tu vidí, že je veru tak, ako jej nevesta rozprávala. I uchytí z pod postele haďacú kožu, vynde von a hodí ju do peci. Koža praští, akoby hromadu čečiny zapálil; ale v tom živôt ženy obtočia tri veliké hadiská. Smrad roznesie sa po celom dome, a na to sa prebudí Hadogašpar. Skočí z postele ako bez seba, hľadá svoju kožu, a tu nenajde nič. — „Nešťastná, prenešťastná žena!“ zvolal žalostným hlasom. „O tri dni bola by si porodila a ja by som bol býval na veky osvobodený; teraz za pokutu, že si neznala mlčať, neporodíš skorej, len keď ti ruku moju na živôt položím. Niet žiadnej inej moci, ktorá by ti pomohla; lebo dieťa, ktoré pod srdcom nosíš, títo hadovia budú ustavíčne striežiť.“

V tom s veľkým krikom vybehol z izby a zmizol.

Nešťastnej žene len teraz svitlo v očach čo urobila! Pustila sa do veľkého nariekania; ale darmo bolo nariekať; milý Hadogašpar sa len ztratil a ztratil. Chodievala nevoľnica z mesta do mesta, z dediny do dediny, vykladala svoje súženie a radila sa s každým, kto len čo radiť znal; ale veru to všetko nič nespomáhalo.

Už sa siedmy rok ku konci blížil, odkedy Hadogašpar bol zmizol; tí hadovia sa jej vždy vätšmi vrezávali a ona snášala neslýchané muky. — „Ach“ — povedá — „už mi ďalej nemožno zniesť toto trápenie: dajte mi pár železných čižiem, pôjdom do sveta a musím ho vyhľadať.“

Dali jej tie železné čižmy a ona sa zachytila šírym svetom. Naveľa naveľa prišla ku mesiačikovej materi a našla ju sedieť bledú v temno svetlej izbičke. „Pán Boh Vám daj šťastia, stará matka!“ pokloní sa usužovaná žena. „Pán Boh daj i tebe“ — zaďakuje starká — „kdeže si sa tu dievka moja vzala, veď tu nechyrovať ani ptáčika, ani letáčika, nie žeby to človiečika.“ — „Ach stará matka, kdeže som sa vzala“ — odpovie ona s plačom. „Tak a tak sa mi povodilo a hľadám si muža, lebo mi len on môže pomôcť. Váš syn sa díva celú noc po svete: ach zpýtajteže sa ho, zpýtajte, či nevidel dakde môjho muža?“

Zapadlo slnce, zasvietil mesiačik, — díva sa on po vrchoch, díva po dolinách, díva po šírom svete, ale nikde nevidí Hadogašpara.

Vrátila sa mesiačkova mati a oznámila nešťastnici smutný chýr: „Nikde, dievka moja, nikde nevidel môj syn tvojho muža; ale na ti toto zlaté vretience na pamiatku a choď k slniečkovej materi, azdaže ti tá bude vedieť poviedať.“

Strašnými mukami usužovaná stúpala ďalej, až prišla ku slniečkovej materi a tá s jasnou tvárou stála v plamennom blysku. „Pán Boh daj šťastia, stará matka“ — pokloní sa príchodzia. — „Pán Boh daj i tebe, dievka moja, pán Boh daj! Kdeže si sa ty; tu vzala? veď tu neslýchať ani ptáčika ani letáčika, nie žeby to človiečika.“ Nešťastnica vykladala svoje trápenie a plačúci prosí: „Ach, stará matka, váš syn sa díva celý deň po svete, zpýtajteže sa ho zpýtajte, či dakde nevidel môjho muža?“

Skryje sa mesiačik, slniečko zasvieti a díva sa po vrchoch, díva sa po dolinách, nazrie sa i do hlbokého mora, díva sa po šírom svete; ale Hadogašpara vyzrieť nemôže. Vrátila sa slniečkova mati a oznámi nešťastnici smutný chýr: „Nikde, dievka moja, nikde nevidel môj syn tvojho muža; ale na ti túto zlatú prasličku na pamiatku a choď ku vetríkovej materi, azdaže ti tá bude vedieť poviedať.“

Ešte raz vybrala sa na ďalekú cestu a už jej palce začaly svietiť z tých čižiem, čo ích tak znosila. Ukonaná udychčaná ulahodila predca ku vetríkovej materi a tá stála na úvetrí s rozkostranou hlavou. „Pán Boh vám daj šťastia, stará matka!“ pokorne sa poklonila. „Pán Boh daj i tebe, dievka moja, pán Boh daj! kdeže si sa tu vzala? Veď tu nevídať ani ptáčika, ani letáčika, niežeby to človiečika.“ Nešťastná žena vykladala o svojom súžení a plačúci prosí: „Ach, stará matka, váš syn putuje vo dne i v noci po svete: zpýtajteže sa ho, zpýtajte, či nevidel dakde môjho muža?“

Zasvieti mesiačik, zasvieti i slnko; vetrík veje šírym svetom deň i noc; putuje po vrchoch, putuje po horách, putuje po dolinách, putuje po všetkých kútoch sveta, a v tmajej jaskyni, kam nezašlo svetlo slnca, najde Hadogašpara; ale ho v moci drží zlostná Striga.

Vrátila sa vetríkova mati a oznamuje nešťastnici dobrý chýr: „V tmavej jaskyni, dievka moja, za tromi vrchami a tromi dolinami je tvoj muž v moci zlostnej Strigy; ale ty len choď, azda ti poslúži šťastie, a na pamiatku vezmi si toto zlaté motovidielce.

Horko ťažko preštvierala sa pres tri vysoké vrchy a tri hlboké doliny, a tu stála pred ňou otvorená tmavá jaskyňa. Strach a hrúza ju obišly, ale sa len predca osmelila do tej strašnej diery. Tu sa naraz ozve tisíc hlasov, jeden strašnejší od druhého: „Ty taká a taká, kde tu ideš, čo tu hľadáš?“ — Hadogašparke sa podlamujú kolená, ale predca kráča ďalej a ďalej. Hady, žaby, jašterice a všeliaký zemeplaz od výmyslu sveta zo všetkých strán škrečia a sipejú na ňu; ale ona len ide a ide napred, až sa jej zablyští pred očima svetlo.

V priestrannej izbe, pri temnom kahanci pradie tu krásne dievča na kamennom stolci; vretience jej vrčí, len sa tak ozýva sklepenie. „Pán Boh daj šťastia, krásna priadka!“ — pokloní sa príchodzia. „Povedzže mi povedz, či tu býva Hadogašpar?“ Ale pekné dievča, ako ju zazrelo, skočí z kamenného stolca a zalomí proti nej rukama: „Utekaj, utekaj, aby ťa nezastihla moja pani; Hadogašpar tu býva, ale je pod veľkou strážou.“ Už sa chcela vrátiť nešťastnica žena, ale v tom sa jej zablyští zlaté vretience. Krásna priadka ho zazrie a hneď si ho pýta od nej. „Daj mi — povedá — toto zlaté vretience, vyvediem ťa z tejto tmavej diery.“ — „Darujem ti ho, duša moja,“ — povie na to žena, — „ale ma pusť ku Hadogašparovi.“ — „Ach ženička drahá, to ja urobiť nesmiem, lebo by ma moja pani zmárnila“ vyhovárala sa priadka a pritom nespustila oči zo zlatého vretienca a zase ho len pýta a prosí. Ale Haďogašparka stála len na svojom a inak nechcela dať z ruky zlaté vretience. „No už ťa len pustím“ — povie na to dievča — „čokoľvek sa bude robiť so mnou“ a otvorila ťažké dvere.

Na kamennej posteli leží Hadogašpar obtočený deviatimi hadmi a sladko spí. Tu zaplače nad ním nešťastná žena: „Hadogašpar, Hadogašpar muž môj drahý, polož že, polož ruku na môj živôt, aby som sa osvobodila od sedemročnieho bremena.“ Ale Hadogašpar nepočuje nariekania ženinho a len spí. V tom pribehne s krikom nastráchané dievča: „Hory hučia, jaskyňa sa trase, — utekaj, utekaj, už ide moja pani.“ I uchytí nešťastnicu za ruku a vedie ju tmavou dierou von.

Svitne druhý deň a utrápená Hadogašparka ide zase tou istou cestou ku krásnej priadke. „Ach duša moja, darujem ti túto zlatú prasličku, ak ma ešte pustíš ku Hadogašparovi.“ Dievča lieta okom po zlatom vretienci, lieta i po zlatej prasličke a otvorí ťažké dvere. Ako včera leží Hadogašpar na kamennej posteli a sladko spí. — „Hadogašpar, Hadogašpar, muž môj drahý, polož tvoju ruku na môj živôt, aby som sa osvobodila od sedemročnieho bremena.“ Ale Hadogašpar tvrdo spí a nepočuje nariekania ženine. Tu zase pribehne s kríkom nastráchané dievča; „Hory hučia, jaskyňa sa trase, utekaj, utekaj, už ide moja pani.“ A nešťastnica musí zase odísť od svojho muža. Vretience preč, praslička preč, ešte má v rukách zlaté motovidielce.

Na tretí deň zaberie sa poznovu tou istou cestou ku krásnej priadke a plačúci prosí: „Ach duša moja pusťže ma pusť ešte ku Hadogašparovi, darujem ti toto zlaté motovidielce.“ Dievča pozerá na zlaté vretence i na zlatú prasličku, pozerá i na zlaté motovidielce a otvori ťažké dvere. Hadogašpar obtočený deviatimi hadmi leží ako včera a ťažko spí. Zaplače nad ním nešťastnica, že sa len tak ozývala tá tmavá jaskyňa: „Hadogašpar, Hadogašpar, muž môj drahý, položže, polož ruku na môj živôt, aby som sa osvobodila od sedemročnej ťarchy.“ V tom sa preberie Hadogašpar a počne si pretierať oči. „Či spím, či sa mi to len sníva, ako včera, a či naozaj počujem moju ženu?“ Nešťastná žena hodí sa mu okolo hrdla a on ju pritisne ku svojmu srdcu, položí ruku na zakliaty živôt a traja hadovia v tom okamžení zmiznú z nej, zmizne i z Hadogašpara deväť hadov a ona porodí krásneho syna.

Potom sa vrátili ku svojím rodičom. Hadogašpar bol od tých čias človek ako druhý i vo dne i v noci — a žijú šťastne až podnes, ak nepomreli.