ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Išli vám raz jední vozáry (furmani) z ďalekej krajiny do domu. Vozy mali síce ťažko naložené, bo veľa drahého tovaru viezli; ale ím šlo všetko dobre: cesta sa im míňala ani sami nevedeli ako. Len ti tu raz tomu predniemu zastanú kone na rovnej ceste. Paholok ích pošibal bičom, ale tie ani na krok, len sa zpäli. Gazda skočí z voza a začne kone z boku obšívať papekom; ale tie sa ani vtedy nepohli. „Nuž kýho Paroma že sa tie ani hnúť nechcú?“ Pozre pred kone, a tu leží v prachu malý chlapec a pretiera si oči. „Nuž chlapče, čože ty tu robíš?“ povie mu gazda. — „Veď ja neviem,“ ozve sa chlapec. — „A odkialže si?“ — „Veď ja neviem.“ — „A kdeže ti otec lebo mať?“ — „Veď ja neviem.“ — „A akože ťa volajú?“ — „Veď ja neviem“ — rozplakalo sa chlapča. — „No, neplač; vezmem ťa sebou. Či prídeš?“ — „Veď ja nedbám,“ prisviedčal chlapec. I tak ho vzal ten gazda sebou, položil ho na vôz, zaviezol do domu a že sám nemal detí, prijal ho za svoje. Ešte raz sa ho vypytovali ktoby bol, čoby bol; ale keď ani to nevedel poviedať, ako ho volajú: nuž sa ho ďalej nevypytovali a nazvali ho Piatkom, lebo to bolo práve v piatok, keď ho na tej ceste našli.

Milý Piatko vyrostnul na hodného šuhaja a ako taký chodieval už potom sám na furmanky: skupúval zbožie, privážal a rozvážal a kupčil sám miesto otca, ktorý už teraz, len doma sedával. — Ako si tak furmančí náš Piatko, príde raz do jedneho velikého mesta a že bola práve nedeľa, išiel aj on s druhými ľuďmi do kostola Pánu Bohu sa pomodliť. Tu v bránke kostola ležal mrtvý a po jednej strane mrtvého hromadu palíc. Každý kto do kostola šiel, vzal z tej hromady jednu palicu, udrel toho mrtvého a hodil zase palicu na druhú stranu. Prišiel rad aj na Piatku, aby toho mŕtveho udrel. „Nuž ale, dobrí ľudia, čože vy toho mrtvého tak bijete, veď vám ten už neublíži?“ zpytuje sa Piatko. — „Neublíži, neublíži“ — odpovedujú mu ľudia — „ale za života nám veľa ostal dlžen a tak teraz po smrti toľko palíc vytrpieť musí, koľko zlatých dlžen ostal.“ — „A čiby to veľa bolo?“ zpýtal sa zase Piatko. — „Len tridsať tisíc,“ hovoria mu; „pätnásť tisíc sme mu už vysádzali, ešte mu toľko odbiť treba.“ — „No, nebite ho; zaplatím ja zaňho.“ I tak vyplatil dlžoby za toho mrtvého a dal ho pekne zachrániť. Jednu paličku z tých, čo ho ními byli, vzal sebou na cinter a zapichol do hrobu koniec hlavy mrtvého a tak odiešiel s Bohom. Peňazí mu síce málo ostalo, ale to málo Pán Boh požehnal, a Piatko nakúpil ešte dosť zbožia a šťastne sa navrátil domov z tej cesty.

Takto doma, najme cez zimu, nemal čo robievať; chodieval teda na poľovačku. Raz ako tak poľuje a chodí namrzený po hore po poli celý boží deň, že nič nemohol dostať: vidí jedno malé ptáča na konári sedieť. Prask! vystrelí a ptáča padlo na sneh. Piatko príde na to miesto a ako ptáča hore dvíha, tu vidí na snehu try kvapky krve z neho. Zamyslel sa, zahľadel sa na ten sneh a na tie try kvapky krve, až napokon prerečie: „Moja žena musí byť biela ako sneh a červená v lícach ako krv!“ Ako to poviedal, pobral sa domov a tam vyrozprával ako sa mu vodilo aj čo si on to umienil. Otec a mať proti tomu nič nemali, jednako ho už oženiť chceli; len aby si tedy prezrel takú za ženu, čoby bola biela ako sneh a mala červené líca ako krv. Dlho on prezeral medzi dievčatmi, ale v tom vidieku takého dievčaťa nebolo. Napokon si on vec tak rozhútal, že si pôjde do šíreho sveta takú ženu hľadať. — — Ešte v ten deň poviedal domácim, čo on to zamyslel a tí na to: „Veďže, povedá, len choď a urob si po vôli.“ I tak sa vybral aj s jedným sluhom na cestu. Idú, idú, putujú z kraja do kraja, z vidieka do vidieka, prizerajú sa každej paničke do tvári; ale žiadna nebola biela ako sneh a červená ako krv. Pekne prešli aj to mesto, v ktorom Piatko toho mrtvého z pod tých palíc bol vykúpil, a Piatkovi to už ani na um nesišlo. Za mestom, ako idú vedľa cintera, kukne nevdojak ten sluha ta dnu a povedá: „Ej čiže sú to pekné try paličky v tom kríku tamto na tom hrobe; bolyžeby nám do cesty!“ Piatko pozre tiež v tú stranu a vtedy mu ešte len napadne, ako on tam dal toho mrtvého pochovať a že tu na tom hrobe tie paličky rástly. Skočí sám dnu do cmitera a odreže si jednu, že mu bude pamiatka na toho mrtvého. Sluha si tiež odrezal tú druhú a s tým sa chceli preč poberať. „Veďže ešte aj tú tretiu odrežte; tá bude pre mňa!“ ozve sa hlas za ními. Obzrú sa a tu ti stojí chlap ozruta, za takých dvoch ako boli oni.

„A ktože si ty?“ opýta sa ho Piatko. — „Ja sa volám Pustaj a ďalej sa nič nezpytuj, len mi káž odrezať tú tretiu palicu a sluhu pusť domov, keď chceš, aby si dostal ženu bielu ako sneh a červenú ako krv.“ — Piatko si pomyslel: Keď nešlo dosiaľ tak, azdaj pôjde takto! a pristál na tom ako mu Pustaj kázal. Sluhu prepustil domov s heslom, že sa mu na ceste dobre vodí.

Piatko s Pustajom putovali ďalej. A ten Pustaj bol len tak po žobrácky oblečený. Okolo poludnia ohlási sa Pustaj: „No Piatko, užby si si voľač aj zajedol.“ — „Ej veru by som si!“ — rečie Piatko. — — „No, či vidíš tamto ten zámok, tam my budeme dnes obedovať.“ — „Ale choď ty žobrák, veď nás tam ani nepustia takých odtrhaných.“ — „Ej čoby tam nie; len ty hľaďže poď za mnou a mňa pusť napred.“ — Šiel Pustaj dnu na bránu: tu brána zavretá. Zavolal: „Otvorte!“ — „Kto to?“ ohlási sa mu strážnik. — „Ja som Pustaj, len rúče otváraj!“ — „Ale veď sme mi počuli, že Pustaj dávno umrel!“ — „Ej, čo tam umrel! Keby som bol umrel, nebol by som tu.“ — „A načože ideš?“ — „Veď vy viete načo Pustaj chodí: prichystajte pre sto chlapov obed a pre sto koňov sena i obroku!“ — Pustaj býval predtým pánom pri vojsku; preto tak i teraz rozkazoval, a tí mu na to: „Ej Pustaj, neurob nám to; vidíž, bol suchý rok, neurodilo sa nám, nemáme ti z čoho dať. Len choď ďalej; radšej tebe dačo podhodíme.“ Na veľa prosenia Pustaj utíchnul a poviedal: „No, keď už tak ničoho nič nemáte, aspoň pre mňa a pre môjho kamaráta pripravte!“ čo sa i stalo.

Po obede, keď odchodili, opýtali sa Pustaja v tom zámku, že čo žiada. A on, že bol v chatrnom obleku, vyžiadal si len jeden starý kepeň, čo tam za dvermi na klinci visel. Ten mu dlho nechceli dať, že tak a tak, nač by mu bol ten starý, že mu radšej dajú nový. „Vy blázni!“ — rečie Pustaj — „ba načoby mi bol nový? Veď vidíte že by ma ľudia vysmiali, keď by videli pod novým kepeňom otrhané šaty.“ — Naveľa, naveľa dali mu ten starý kepeň. Keď vyšli za bránu, poviedal Pustaj Piatkovi: „Vidíš Piatko, tento kepeň sa nám síde; bo je to taký kepeň, že kto sa doňho zakrúti, toho nikto nevidí,“ a zakrútil sa doňho.

Na druhý deň okolo obedu začne zase Pustaj: „Ej Piatko, už by sme si aj zajedli.“ — „Veru by sme si, keby len voľač bolo.“ — „No“ — povedá — vidíš ten zámok? Tam my budeme dnes obedovať.“ — „Choď mi z očú ty žobrák; veď ťa tam ani nepustia.“ — „No, len poď pomaly za mnou; šak uvidíš.“ — Búcha Pustaj na bránu: „Otvorte!" — „Kto tam?“ zpytujú sa ho. „Pustaj prišiel!“ — „Pustaj? Veď sme mi počuli, že ten dávno zomrel!“ — „Ej keby som bol zomrel, nebol by som tu!“ — Hneď ho pustili a opytovali sa ho, že čo ím doniesol. „Šak vy viete, čo ja nosím: nahotujte pre dvesto chlapov jediva a piva a pre dvesto koňov sena a obroku!“ — „Ach Pustajko, pre Boha ťa prosíme, neurob nám to; neurodilo sa nám ničoho nič, nemáme ti z čoho dať. Radšej tebe miesto toho dačo podhodíme, len nám teraz daj pokoj.“ Na veľa prosenia udobril sa Pustaj a kázal len pre dvoch dobrý obed pristrojiť. Najedli sa, napili sa aj s Piatkom a po obede, keď odchádzali, opýtali sa ích ešte, že čo žiadajú na cestu. „Len mi“ — povedá Pustaj — „tamto tú zahrdzanú šabličku dajte, čo tam na stene visí.“ — „Načo žeby ti tá bola? Veď ti mi radšej novú dáme.“ — „Netárajte blázni! Starý kepeň, nová šabľa — akoby to bolo? Veď by ľudia na mňa prstom ukazovali, že som šialené huby pojedol!“ — I tak museli mu dať tú starú šabličku. — Keď boli za bránou, poviedal Pustaj: „Vidíš Piatko, to sa nám síde. Táto šabľa sama od seba zrúbe všetko, čo jej len rozkážeš.“

Idú idú dlho, už bol druhý deň a ešte nejedli nič; až sa na ostatok približovali k jednemu zámku. „Či vidíš, Piatko, tamto ten zámok?“ povie Pustaj. — „Vidím“ — rečie tento. — „No, tam mi budeme dnes obedovať.“ — „Ale taže sa dakde skry, ty žobrák, veď teba tam ani nepustia!“ — „Ešte že nepustia! Len poď pomaly za mnou, ja idem vopredok.“ — Príde Pustaj pod bránu a volá: „Otvorte!“ — — „Kto tam?“ — „Pustaj.“ — „Iďže si ty bludár, hovoria mu zase, veď pustaj dávno zomrel.“ — „Keby som bol zomrel, nebol by som tu; len vy otvorte!“ — „Nuž a čo nám za chýr nesieš?“ — „Veď vy viete aké chýry Pustaj nosí: dúškom mi ho nahotujte pre tristo chlapov jedenia a pitia, pre tristo koňov obroku a sena.“ — Títo sa mu začali prosiť: „Nežiadaj to od nás, Pustajko! Neurodilo sa nám ničoho nič. Choď len ďalej; radšej tebe dačo podhodíme.“ — Naveľa dal sa ím uprosiť a kázal len pre dvoch dobrý obed prichystať. Obed bol hneď na stole a dvaja cestovníci sa napukali. Po obede vravia v tom zámku Pustajovi: „No, čože takto žiadaš od nás?“ — „Len mi tamto ten uvláčený meštek dajte, čo sa to pod pecou povaľuje, aby som si mal kde dáky grajciar, kde daký groš odložiť.“ — „Ej“ — povedujú mu — „načože by ti ten deravý mešťok bol, veď by ti z toho všetky krajciare vypadaly? Radšej ti mi dáme novočučký nový.“ — „To by bolo na opak sveta: starý kepeň, zhŕdzavená šabľa a nový mešec! Len sem s tým starým meštekom.“ — Či chceli, či nechceli, museli mu ho napokon dať. Keď vyšli zo zámku, hovorí Pustaj: „Vidíš Piatko, ten meštek sa nám síde; lebo je to nie meštek ako meštek; ale je to taký meštek, že keď ho potrasieš kopu dukátov ti nasype.“

Keď už tieto tri zámky obchodili, tak prišli ku jednemu mestu a Pustaj hovoril: „Či vidíš to mesto? Tam býva tvoja milá: biela ako sneh, červená ako krv. Ale ty len tu za mestom ostaneš a ja pôjdem sám ta dnu. Veď sa ja skoro vrátim pre teba!“ —

I tak šiel Pustaj sám do mesta a zasadnul si v krčme za vrch stola. „Krčmár, nalej vína!“ — „Ba čiby si mal odkial zaplatiť, ty žobrák?“ povie krčmárka. Ale krčmár sa zľakol ozruty chlapa, nuž natočil tam dákych slievkov a doniesol mu ích. Pustaj mu za to víno vylepil dukát na stôl. Hneď ho obsluhovali ako dákeho magnáša. Tu si Pustaj rozkázal zlatý koč priviezť, ešte aj na kolesá zlaté ráfy pribiť a štyry paripy do toho koča zapriahať. Tak letel von z mesta ako víchor. — Piatko za mestom len vyzeral a vyčkával kedy Pustaj príde. Tu vidí zlatý koč so štyrmi paripami ako proti nemu beží a vzdychne si: „Ej Bože ti môj milý, či som sa ja nemohol doma voziť a teraz tu chodím s Pustajom, dobre si po kolená nohy nezderiem a ani sám neviem, kde som!“ V tom ho koč prebehne, obráti sa a zastane pri ňom. „No sadaj hore — povie Pustaj z koča — ideme ta dnu.“ Tu Piatko ani nevedel kde sa má podieť od radosti. Vysadol ku Pustajovi a leteli do mesta.

Kým tak bežali, Pustaj ustavične len sýpal z toho starého mešca dukáty do koča, kým len plný koč nenasypal. Keď už do mesta prišli, kázal Pustaj Piatkovi na jednu i na druhú stranu koča tie dukáty po uliciach rozhadzovať, a Piatko ích rozsýpal plnou hrsťou. Na to zosadli v hostinci a jedli, pili po pansky. — Skoro sa dostalo kráľovnej do uší, že čo sa po meste robilo, že tam taký a taký pán zosadol. Ešte v ten večer dala kráľovná Piatka ku sebe zavolať. Piatko sa dobre opatril dukátmi a tašiel. Ako kráľovnú zazrel, hneď poznal, že je to tá, ktorú hľadá: biela ako sneh a červená ako krv. Chutne si s nou zavečeral a po večeri hrali sa v karty. Kráľovná obyčajne každého obhrala; ale Piatko si z toho nič nerobil, bo meštek slúžil vždy dukátmí, čoby koľko bol prehrával. Ako sa tak zabávajú, shovárajú, opýta sa jej Piatko, že či pôjde za neho. Kráľovná vzala striebornú ližičku a vyhodila von oblokom do mora a rekla: „Ak mi zajtrá večer tú ližičku donesieš, teda budem tvoja!“ Smutný odišiel Piatko preč; lebo nevedel, akoby on tú ližičku z toho mora dostať mohol. Ale Pustaj stál pod oblokom a vedel o všetkom, čo sa robí. Keď tá ližička dolu letela, rozkázal kepienku: „Kepeňček prestri sa nad more!“ a ten zachytil ližičku a doniesol mu ju.

Piatko bol na druhý deň veľmi smutný, a tým smutnejší, čím viac sa približoval večer, keď mal zase ísť ku kráľovnej. „Čože si taký smutný?“ zpytuje sa ho Pustaj. „Akožeby som nebol smutný, keď kráľovná včera sriebornú ležicu do mora hodila a riekla mi, že ak jej ju nedonesiem, nikdá nebude moja.“ — „Ak je len to, nesmúť sa ani za okamženie — hovorí Piatko. — Dnes ráno som sa prechodil po rynku a tam práve jednu veľkú rybu na poly pretínali, v nej sa našla srieborná ližica; odkúpil som ju a — tu ju máš!“ Podával mu tú spravodlivú ližicu, ktorú večer kráľovná von oblokom vyhodila. — Uradovaný šiel Piatko ku kráľovnej a podal jej ližicu. Veselo večerali a hrali sa. Pri shovorke opytuje sa zase Piatko, že či už pôjde zaňho. „Pôjdem, povedá, ak mi zajtrá večer tento prsten donesieš.“ S tým sňala zlatý prsteň a vyhodila von oblokom ďaleko do mora. Pustaj stál i teraz pod oblokom a na jeho rozkaz kepeňček zachytil prsteň a doniesol mu ho. — Smutný poberal sa Piatko od kráľovnej a smutnejším vyzeral ešte, keď na druhý deň prsteňa nikde nebolo. Žaloval sa Pustajovi a chcel sa už radšej domov navrátiť, ako s hanbou pred kráľovnú predstúpiť. „Oj nebojže sa neboj! — vraví mu Pustaj. — Čo len prsteň, ten je tu. Prvej predával tu jeden chlapec ryby, odkúpil som mu ích a v jednej z ních našiel som prsteň. Choď len a zabávaj sa s kráľovnou; veď uvidíš, čo ti zase povie.“ — Ta šiel vytešený Piatko i s prsteňom ku kráľovnej, šiel aj múdry Pustaj za ním vo svojom kepeňku tak čo ho nik nevidel. U kráľovnej veselo večerajú, hrajú sa, shovárajú sa a medzi rozprávkou oddá Piatko prsteň a pýta sa kráľovnej, že či už pôjde zaňho. „Pôjdem — povedá — keď uhádneš kde ja tej noci budem a koho mám milého.“ Ej, toby Piatko nebol čakal, ale čože mal robiť? Horko ťažko mu padalo od nej odísť a ešťe mu svet bol otupnejší keď doma ani Pustaja nenašiel. — Ale Pustaj dobrý pozor dával na všetko, čo sa bude robiť. Ako Piatko od kráľovnej odišiel, stála si táto na prosried chyže a zavolala do tretieho razu: „Zem otvor sa! Zem zatvor sa!“ Vtom sa zem otvorila a ona ta dnu skočila; zem sa zase zavrela a kráľovná sa pri pekelnej bráne stavila. Za ňou ale v kepeni svojom letel všade Pustaj. — Pred pekelnou bránou čakal na kráľovnú čert s hintovom. Kráľovná si vysadla do hintova k čertovi a Pustaj v kepeni utajený na bak ku kočišovi. Bežia tým peklom bežia, prídu do medenej hory. Pustaj sa načiahne z baku a odlomí si medenú halúzku a skryje razom pod kepeň. Zahučala treskom medená hora; kráľovná sa preľakla a zvolala: „Hľadajte, hľadajte, tu za mnou dáka pohona.“ Čerti hľadali na všetky strany, ale nič nenašli. — Bežia ďalej, prídu do sriebornej hory: Pustaj sa načiahne a odlomí si sriebornú halúzku. Zahučala srieborná hora a preľaknutá kráľovná hovorí: „Tu za mnou pohona; hľadajte, hľadajte na všetky strany!“ Čerti poprezerali všetko, kde len zamysleli; ale nevideli ani ducha. — Bežia ďalej a prídu do zlatej hory: načiahne sa Pustaj a odlomí si zlatú halúzku. Zahučala hukom zlatá hora a kráľovná kričí: „Hop! to je už zle, za mnou musí byť pohona!“ Čerti zastáli, poskákali z hintova, prezerali každý kútik, každú dierku. Ešte len aj luoniky z osiek čert povyberal, či tam dačo nebude; ale kde nič, tu nič.

Tak prišli do čertovho zámku, ktorý bol zo samých človečích hláv a kostí, vystavený. Tu bola hostina: čerti si pripíjali z koštialových pohárov. Kráľovnú posadili za stôl a navečerali sa s ňou. Po večeri skákali čerti s kopyty po britvách a dvanásti rad radom pojímali kráľovnú do tanca. Ona po tých britvách za každým tancom pár črievic zodrala a pod stôl hodila. Tam sa bol učúpil v kepienku Pustaj a sbieral všetky tie črievice. Dvanásť tancov tancovala, dvanásť tých črievíc podrala a keď dvanásta hodina odbila, šla domov tou istou cestou a Pustaj tiež.

„No Piatko, akože si spal?“ zpytuje sa Pustaj Piatka, keď tento ráno oči pretieral. — „Horkýže tvoje spal, vraví Piatko, keď ti mi kráľovná kázala zvedieť, kde ona tej noci bola a koho má milého a večer ani teba tu nebolo, čoby si mi bol voľačo poradil!“ — „Netráp sa ty už toľko“ — vraví mu Pustaj; — bo vidím, žeby si od samého trápenia na triesku vychudnul. Nebola by to cesta pre teba bývala; bol som ja s kráľovnou miesto teba. Len ber tieto halúzky a tieto črievice a choď razom k nej.“ S tým mu oddal medenú, sriebornú a zlatú haluzku i tie rozcapartené črievice a rozpovedal mu všetko a napokon mu povedal, že už aj on ide s ním ako dobrý priateľ.

Prišli do zámku a kráľovná ích vítala: „No, čože mi nového nesiete tak zavčas rána?“ — „A — povedá Piatko — bola si tej noci tam a tam; máš čerta milého. Musí to pravda byť; lebo át tu sú tieto halúzky z medenej, sriebornej a zlatej hory a tu sú aj tie črievice, čo si pri tanci prodrala.“ Kráľovná nemohla ďalej, musela sa ím poddať. — Tu kázal Pustaj nahotoviť try korytá a posadil kráľovnú do prvšieho a ťal čerta tou paličkou, čo si na tom hrobe odrezal, kým len plné koryto penami nebolo. Potom vzal druhé koryto, posadil ju do toho a bil zase tou paličkou, kým i to druhé plné krvou nenatieklo. Vzal aj tretie koryto a bil ju do tretieho rázu, kým ho len plné slzami nenaplakala. Keď bolo koryto plné slzami, vtedy sa kráľovnej vzdýchlo a prvýraz v svojom živote poviedala to slovo: „Bože!“ — „No už teraz môžme bezpečne s ňou domov ísť; lebo som už všetky čertovské fígle z nej vybil“ — — poviedal Pustaj.

Tak si teda viezol Piatko nevestu bielu ako sneh a červenú ako krv do domu. Len ti tu prídu raz na jeden most a Pustaj povedá: „Piatko, my sme sa oba za touto nevestou ustávali a to mi len uznáš, že som ja viac urobil ako ty, ale ja viac nechcem, len koľko sa na moju čiastku príde. Roztneme si ju na spravodlivé polovice a tebe bude jedna, mne druhá.“ Plakal Piatko, že čiby to ozaj tak muselo byť. — „Veru tak — rečie Pustaj; — ani ináč nepristávam.“ — „Urobže si teda ako chceš; ja ti nebránim, bo si si ju ešte lepšie zaslúžil ako ja.“ — Milá nevesta si musila ľahnúť na ten most a Pustaj vzal tú starú šabličku, čo ju v tom druhom zámku dostal a zaťal ale len opakom, že sa neveste nič nestalo. Tu vyskočia z popod toho mostu všetci čerti akoby na obranu a na predku ten najvätší, jej milý z pekla. Pustaj chytro zavolá: „Šablička rúbaj!“ Hneď rozsekala toho najvätšieho čerta na kusy a ostatní ako šabličku videli, razom sa poprepadúvali. „Vidíš Piatko, rečie teraz Pustaj, len som ťa chcel skúsiť, či mi vďační budeš, a od týchto čertov ešte na pokon oslobodiť. Ja od teba nežiadam nič; teraz je nevesta celá tvoja.“

Ako prišli k tomu cmiteru kde sa Pustaj k Piatkovi pripojil, povie zase Pustaj: „Či sa pamätáš ešte, koho si dakedy tu dal pochovať?“ — „Veru mi prichodí na um, že som dakedy, kým som po cestách chodieval, tu jedneho človeka dal zachrániť.“ — „No vidíš, ten človek som ja a za ten dobrý skutok som sa ti hľadel odslúžiť. Teraz ti ešte ďakujem, že si ma vtedy od tej bitky oslobodil a pekne ma zachrániť dal.“ V tom sa Pustaj premenil na bieleho holuba a odletel preč do svojho hrobu. Piatko ale šiel domov a slávil nádhernú svaďbu s nevestou bielou ako padlý sniežik a červenou v líčkach ako krv.