Zlatý fond > Diela > Úklad a matka


E-mail (povinné):

Daniel Záboj Lauček:
Úklad a matka

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 16 čitateľov


 

Dej I.

(Svetlica na Hradovej.)

Výstup 1.

Hormila sama.

HORMILA: Darmo vyhliadam do dialky, darmo sa spytujem nemého povetria, darmo vzdychám: kde je Bojan toľký čas? Zrak ho nevidí, a povetrie neodpovedá… Oj syn môj drahý, kebys vedel, čo matke si ty! jediná radosť, kvet nádeje! Viem, že bys matku toľký čas v bôľnej samote nenechával. Veď tá okrem tebä žiadnej potechy nemala — nemá!

Len čo sa mu stalo? Veď pred nedávnom bola jeho najmilšia zábava, matke maľovať sny obrazotvornej mladosti, vyspevovať hry blahej jary! A teraz ako sa to razom zmenilo! Zadumaný odo mňa bočí, po love vždy chodí; či sú mu pusté hory viac lež matka?! — Keď aj domov príde, nebeží do náručia matky; jeho jasný zrak chvílkami divne pozerá na mňa — ako by sa svojej matky hrozil! Hrozil (ztrhne sa)? Ach bohovia! čo sa mi tak hruď búri? — Čoby sa ma hrozil? — — (Žiaľne.) Bohovia! nemôžem smelo pozrieť do očí času, svedku činov! Bojan ľúbil matku a myslieval, že jeho otec v hrobe. Akby sa o jinom doznal, čo potom? Potom beda — preč je moja jediná radosť! Lebo neznám, ako by potom mladé nevinné srdce mohlo ľúbiť matku, vediac o nej, že si v čiernej väži väzní muža a jeho otca; nevediac ale, že ak to nestane sa, sme, matka a syn, dávno necítiacím prachom. I mňa i jeho chcel zavraždiť. — Bohovia, nepripravte ma o jedinú, o poslednú potechu!

Dnes v noci sa mi snívalo, že nespím, že bdím, a nepokojne sa po pohôvkach sem tam vláčim; v tom zrazu povstal od čiernej väže strašný hrmot. Ďalej sa nerozpomínam. Sen — posol bohov — zle veští!

Lež čo sa márne strachujem? Nezdravé srdce sa daromne trase! Odkial to môže znať? Na celej zemi niet povedomého o tom, krem mňa a Ľubora, ktorý to vykonal. Ja som mu neriekla o tom nič; ja to ani myšlienke nesverím. A Ľubor by ten zrádca — —? Hah, Hormila neubližuj vernosti! — Kde jesto tá vernosť na svete, ktorou si Ľubor tvoju dôveru získal! — Kde jesto druhý ešte muž, ktorý by žene, zavrhnuvšej ho, bez pomsty, čujnou starostlivosťou nad životom bdel! To on urobil! Bohovia, ja — ako Nemkyňa, kde to, vraj, je vo zvyku neprekročitelnom, len v rovných rodoch hľadať srdce milované — som verného povrhla, a hrdému nádhernému Rejkovi ruku svoju dala, a na Hradovú ho doviedla. Oj, keď že rodičia nerozkázali nevedúcej rozoznávať krásu šiat od kráse ducha aspoň, aby zaslepená Hormila nevolila nešťastne! —

Ja som myslievala, že nad manželstvom mojím s Rejkom jasné nebe sa usmieva, a on bol už hotový jed pre mňa, ktorý tícho, pomály, roky a roky mal vyjedať ma z Hradovej, a konečne oslobodiť jeho náruč! Povrhnutý Ľubor neprial mne zkazu; myslela som si, že preto na Hradovej ostal, aby pomstu na mne vzal; ale aj som bola ohromená, keď som videla, že vernosť jeho život svoj posvätila, aby bdel nad niekedy ľúbenou Hormilou. — „Veľkomožná, prezri slávnostný pás mužov, čujem v ňom smrt!“ — Tú vernosť — ako ju uctiť? On sa vydal za mňa v boj; vovábil, život vážac, Rejka do čiernej väže, a dal mne slobodu a život. Mne, čo som ním povrhla! — Aj pred súdom národa očistil ma vymyšlenou porážkou a náhlym úmorom Rejka. Ľúbeho Bojana vodí, ako dobrý otec, vo cvičeniach bohatierskej zbrane, hrami pristrája mu zábavy; všetko z dobrej vôle, bez môjho rozkazu, bez môjho pokynu. — Srdce synové bolo skôr naň upiaté, lež by som ja bola naučila ho ceniť jeho vernosť! — — A predca! Či sa klamem so zmenou Bojana? Bohomžiaľ nie! — Tu nevladzem sama, musím už preriecť slovo Ľuborovi! Ľubor!

Výstup 2.

Ľubor a predošlá.

ĽUBOR: Čo rozkážeš, veľkomožná paní?

HORMILA: Ľubor verný! Oko tvoje bystrejšie, ucho tvoje čujnejšie — tebe za život ďakujem — ty nebodaj i teraz lepšie vidíš nežli ja; povedz mi: prečo Bojan odo mňa bočí?

ĽUBOR: Lebo k Svatoňovi chodí a…

HORMILA: Nech že chodí, čo potom! veď tam nenajde nič: iba ak mu Svatoň pesničku spieva, aby dobrým bol. Má tam viac zábavy lež pri matke?

ĽUBOR (k sebe): Má, — milenku. (Na hlas.) Veľkomožná paní, poznáš Svatoňa?

HORMILA: Ako bych ho neznala?

ĽUBOR: Viem, že si ho videla, ale ja videl som viac. Chodieval sem často i rozháňal smútok. A ďalej, veľkomožná paní, či si nezpozorovala, ako ho odrazu na Hradovej nevídať? Neznáš, že si ho párraz volala? — a on nič! — (k sebe) Počkaj starygáň, tebe ja posvietim!

HORMILA (rozmýšľa a hovorí k sebe): Oj veru pravda! Hej, rozpomínam sa — rozpomínam sa, ako mi pri tom ani do očí nehľadel, akoby — akoby s paňou Hradovej rozprávať bolo hriechom. (K sebe.) Bohovia, niečo sa mi marí — — Ale čo! Ako by on to zvedel?

ĽUBOR (medzitým tiež k sebe): Ľubor, dobrý vietor! Pozor, zkadial veje.

HORMILA: Obydvaja sa jednak z Hradovej uťahujú. O Svatoňa by som sa konečne veľmi nestarala, ale Bojan, jediná potecha! — Povedz mi Ľubor: čo odstrkuje Bojana odo mňa? Čo ho ku Svatoňovi vábi?

ĽUBOR (k sebe): Bozk, objem, ňadra — nie síce Svatoňové, lež Ľubomíryné. Starý, ako vravím, uťahuje sa, bo sa pre tú lásku bojí. Očuješ to, veľkomožná, len nech zviem, či ťa to bodne.

HORMILA: Čo sa zamlčuješ? Vyreč i to najhoršie! Myslíš, že to nesnesiem! Oj neboj sa, veď moje srdce v mukách otúžené! (Prudko.) Ľubor — povedz mi Ľubor: či Svatoň môhol zvedieť tajomstvo čiernej väže?

ĽUBOR (k sebe): Ah tak? (Na hlas.) Drahá pani, bohužiaľ, mohol.

HORMILA: Čo? Čo si to ty riekol? Ty si sa zapomnul, zradca!

ĽUBOR: Z mojej strany ťa ubezpečujem, že skorej noc slncu zjaví svoje tajomstvá. Ale drahá pani, znáš, že toho Svatoň nepotrebuje; znáš, kto je on?

HORMILA: Nuž?

ĽUBOR: Černokňažník!

HORMILA: Ako to znáš?

ĽUBOR: Videl som mu knihy. Ano, veľkomožná pani, videl, a to nie jednu. Preto mu je nie ťažko vyčítať to, čo obyčajný človek zvedieť nemôže.

HORMILA: Tu tedy niet pomoci — to sa musel doznať Bojan a preto sa stráni matky.

ĽUBOR: Veľkomožná pani, um všade najde pomoc.

HORMILA: Môj um zastal, pomôž. Veľkej cti u mňa dôjdeš.

ĽUBOR: Vedel by som radu.

HORMILA: Akú?

ĽUBOR: Smrť Svatoňová — tu dáko privolať skoro — tá da zamienku, aby sme rekli Bojanovi, že Svatoňa za klebety bohovia potrestali!

HORMILA: Ľubor, čo? ako? Ak ho dáme zavraždiť, Bojan len tým viac bude nenávidieť nás. On zná, že bohovia dýku nenosia.

ĽUBOR: Veľkomožná pani, nie dýku, nie meč! Ale inšie niečo, od čoho Svatoň večer zdravý zaspí, a ráno viac nevstane. Potom sa rekne, že to trest boží! —

HORMILA: Že to trest boží… Musím si to rozvážiť! (Odíde.)

Výstup 3.

Ľubor sám.

ĽUBOR: Musíš si to rozvážiť! Rozvažuj, rozvažuj, nerozvážiš nič. Moja rada je hrstka sňahu, málo váži, nezdá sa ťažkou, ľahko ju vyhodíš z ruky. Oj vyhodíš, lebo veď hoc by i rozum protimluvil tajným skutkom, choré srdce nebude mnoho bádať, lebo tajnosť bojí sa svetla; z pološera citov nevýjdeš, vyhodíš hrstku ta, kam ti namaľujem — a vyhodenú viac nezachytíš, lebo príkra skutkov, dejov stráň. Už sa kúľa ku nej, ešte jedon pobyd, a bude pozde chcieť, lebo srostne v úšust. No a ten pobyd iste nepremeškáš, bo ak ti bol málo černokňažník, poviem ti o Bojanovej láske — a ty potom vďačne poslúchneš radu diablovu. Tá mi pomstí tvoju pýchu, zdrtí tvoje poslednie potešenie, donesie Hradovú mne! Od jedu zhynie Svatoň i s Ľubomírou, za ními Bojan od žiaľu, ak nezúfa, a Hormila predca po toľkých rokoch bude moja. Lebo čo jej potom zostane? Len verný Ľubor. Tak sa stanem zo sluhu pánom, v krajoch týchto najmocnejším. (Prichodí Hormila.)

Výstup 4.

Hormila a predošlý.

HORMILA: Ľubor verný, ja sa na to neodhodlám, pokial bude inej nadeje. Rob, čo znáš, len keď už inšie nič viac neprospeje, potom… Myslela som si, že snáď budem môcť s Bojanom vraveť. Ale jeho niet, k matke neide. Bohovia! Čím jeho lásku získam? Čo sa aspoň, ako jiný, nezaľúbi, aby som mu doniesla nevestu do náruče, žeby tak vďačnosťou oživla láska jeho. Trôn by nebol vysoký a prach by nebol nízky, aby som predmet tvojej ľúbosti za dcéru objala (odíde smutná).

Výstup 5.

Ľubor sám.

ĽUBOR: Hah, čo nečujem! Moje nádeje nie také pevné, ako som myslel. Myslel som, že Hormila Svatoôa práve preto, že sa Bojan do jeho vnučky zaľúbil, zavraždiť dá i s ňou. A ona vraví: predmet jeho lásky neni ani na trône vysoký, nie v prachu nízky… Šťastie, že som o tom dačo nevybuchol. Hah, Ľubor, pozor! aby nádeje tvoje neklesly. — Jestli Bojan s matkou srdcom k srdcu bude vraveť, tak padnem, že viac nevstanem. To musím, musím, musím prekaziť! Oh, a to nie ľahko pôjde! Bojanové srdce je celkom v tej ruke, ktorá mu hry strojila. A Hormila? tá celkom je okúzlená, že som ju navzdor jej nemilostivému pohľadu vystriehol, keď Rejko jedy chystal, a že som ju navzdor jej podozreniu, na miesto pomsty pre okúsené opovrhnutie zachránil. Nevie ale, že som ja poštval Rejka, a ju len preto zachránil, že mohla byť, čo Rejko nie, vdovou.

Priemena

(Zahrádka pri chalupe révim obrostlej.)

Výstup 6.

Svatoň sám.

SVATOŇ (sediac pod stromom značí piesenku na kôru, hlasite hovoriac):

Hoc aj sa zlobivci slabým porúhajú, Bohovia víťazstvo predca pravde dajú!

Bohovia víťazstvo predca pravde dajú! Na tom svete, pravda, človeku všeličo padne do oka; a neraz som myslel, že tomu neni tak! Ale konečne predca musel som vždy videť a dočkať sa toho, ako pravda bohami vyslaná, vždy víťazí. (Obzerá kôru.) Tak! Pár riadkov na kôre a ostatok prázdny! Ale nejde to teraz, ako to obyčajne išlo! Veď som pred tým nestačil daštičky z kôry robiť. A teraz? Teraz sa mi duch akosi odvracia od hier bajky, od zvuku piesne do vidnej skutočnosti… Ačpráve neviem, či sa jej hroziť, a či tešiť; predca kedykoľvek na ňu myslím, hruď sa mi trase. Kráčam ku hrobu strmo. Ľubomíra je ešte temer dieťa, bez otca, matky, sirota. Zory lásky ju už ovialy. Bojan, dobrý junoch, jej obetoval srdce svoje. Lež neviem, či plesať nad tými zorami, a či trúchliť. Zory sa míňajú, a za ními býva síce jasný deň, ale i čierna noc! Neviem, neviem, čo z tohoto bude. Hormila neni síce zlá pani; ale Svatoňová chalupa vedľa Hradovej prinízka. Bohovia, hľahľa! načo som ja len myslel; už len málo chýbälo, že som Ľubomíru za Bojana nevydal. Nie… svoji nemôžu byť! Musím na tom byť, aby od sebä odvykli, musím ich rozlúčiť…

Výstup 7.

Bojan, Ľubomíra, predošlý.

ĽUBOMÍRA: Ale starý apko, len počúvaj, čo Bojanovi nenapadlo!

SVATOŇ: To musí byť dačo strašného, lebo sa až traseš.

ĽUBOMÍRA: Nie od strachu, ale od divu.

BOJAN: Hahaha! Či že si malé dieťa, Ľubomíra moja? Neviem čo za div.

ĽUBOMÍRA: Len mi on povedal, že ma on za ženu chce, a že ma na Hradovú odveze.

SVATOŇ: I divné je to i pováženia hodné.

BOJAN: Ani jedno ani druhé.

ĽUBOMÍRA: Ba i jedno i druhé. Ako že bych ja mohla byť tvojou ženou? A, vraj, na Hradovú! Ako že bych ja tam mohla bývať, keď je Hradová taká strmá? Ja sa jej bojím. Aj tej noci som sa tak naľakala, keď som sa zo sna prebudila, i k bohom, spásam, za vás sa modlila; lebo taký tresk od Hradovej zavznel — — Tak som sa o tebe bála.

BOJAN: Ah, to sa ti teda niečo strašného snívalo. Ja som nič nepočul. Snil som o tebe, a nič mi nekazilo sen. Oj, drahá Ľubomíra! ver mi, že i na Hradovej budeš ľúbo spať.

ĽUBOMÍRA: Ah, to len ty tak vravíš.

BOJAN: Nie len ja, to ti môže každý i apko Svatoň dosvedčiť.

SVATOŇ: Ano, ano, dobré bohomilé srdce môže všade, všade blaženo, ľubo spať. (K sebe.) Vzdialili ma od predsevzätia; neviem ani, ako to začať.

BOJAN: Nuž tak vidíš, Ľubomíra moja, že nič divného ani povážlivého nám v ceste nestojí. Ja len požiadam matku, a ona nám svadbu vystroji. — A potom — potom sa nebudeme musieť deň čo deň lúčiť.

Výstup 8.

Ľubor, predošlí.

ĽUBOR: Žehnajte vás bohovia. Žij šťastné dni, vedomče bohom ľubý (podávajú si ruky so Svatoňom). Dovoľte mi chvilku v kole vašom si odychnúť. V kole vašom ľúbo a veselo. (K sebe.) Aby ste sa vyveselili.

SVATOŇ: Vitaj udatný Ľubor a buď našim hosťom.

ĽUBOR: Ďakujem ti dobrý Svatoňu. (K sebe.) Bodaj že ťa i s chlapčiskom.

BOJAN: Ešte ťa i ja pozdravujem, Ľubore drahý! A divím sa ti: čo reku máš dnes za sviatok, že si sa z Hradovej vytiahol.

ĽUBOR (k sebe): Chce k matke ísť.

BOJAN: Na to božie slniečko? To nie tvoja obyčaj; ačpráve som ťa dosťraz volal na lov, ale ty nie.

ĽUBOR (k sebe): Hja, nie každý deň takýto lov. (K Bojanovi.) O áno, ľubý veliteľu, viem ja cítiť tvoju radosť; ale keď na hrade v úrade vše dosť práce verný sluha najde. A vernosť a česť moje bohatstvo.

BOJAN: Znám, znám, dobrý Ľubor. Česť tvoja skvelá; ani nebude času, že bych sa ti ja nevďačným stal. — Ale počuj len niečo, drahý Ľubor! len mi tu na nos chcú ovesiť, že to vraj povážna vec, keď si ja chcem pýtať Ľubomíru.

SVATOŇ: Veru povážna.

ĽUBOR (k sebe): Verím. (Na hlas.) Ak vás láska púta, tedy sa nič nebojte; lebo láska všetko premáha.

BOJAN: Láska? Ľubor môj! O tom som nerozmýšľal ešte, len že z celého srdca rád mám Ľubomíru. Za ňu sa k bohom, spásam, najskôr modlím. A hoc aj si koľkoraz pomýšľam: Bojan, Bojan! dobre že sa modli. Zachovaj poriadok v modlitbe; najprv za starších a tak len za Ľubomíru. Darmo si ja ale tak pomýšľam, Ľubomíra vše prvá. Alebo keď mi náš starý zbrojnoš hovorieva čo krásneho o vílach abo rusalkách, tak si myslím, že Ľubomíra tiež taká víla. A aj keď mi Horboj zo Starohradu o Lade v Kremnických božniciach rozprával — aká je krásna, ako jej pohľad okúzluje — tak som sa nemôhol zdržať — už či to dobre či nie — aby som si Ladu ako Ľubomíru nepredstavoval. Aj voždy keď sa na lov vyberám, tak premýšľam, že reku na hole pôjdem. Ale len rozmýšľam; lebo keď rozmýšľať dokončím, už som sa naiste pri Ľubomíre stavil. A ako vravím, ako srdce moje rado ju má, to nevypoviem! Kto vie — to snáď láska — ináč neviem, ale že to bude večne, to viem. A Ľubomíra…

ĽUBOMÍRA (uteká).

SVATOŇ: Vieme čo to znamená. (Za Ľubomírou.) Dcérka drahá, dones nám medoviny!… Bojan drahý (odkašle), ctím si ťa, ako pána Hradovej; rád ťa mám, ako vlastného syna: ale teraz ti musím povedať jedno druhé slovo! Prijmi radu staroby. Hradová je vysoko, chalupa Svatoňová nízko. Ľahšie ti bude z lásky vykrvácať, nežli chalupu na Hradovú povýšiť. Ľubomíry sa zriekni, a ona tebä. Ja už od tedy, ako ste sa poznali, pred veľkomožnou bojím sa i ukázať.

BOJAN: Svatoň! Bohovia! mne to povedať? Svatoň! oj, to by som nebol veril, že si taký zlý. (K Ľubomíre, so žbánom a pohármi prichádzajúcej.) Ľubomíra drahá! či si počula?

ĽUBOMÍRA: Čo sa stáť musí, nechže! (Poriadac žbán a poháre, zarmútena odíde.)

SVATOŇ: Ľúby Bojane, nahliadneš časom, že pravdu mám. Sám by si potom…

BOJAN: Nič apko Svatoň! Ja sám nahliadam, a pokiaľ sám budem cítiť, aj sám nahliadať budem.

ĽUBOR (k sebe): To starý blázon. (Na hlas.) Nie tak, ľúby Svatoňu; klameš sa, veru sa klameš, môže byť, že tvoja chalupa neni tak nízko Hradovej, ako si myslíš.

BOJAN: Nie Ľubor, nechajme Svatoňa; on si niečo namyslel, môže byť múdre, ale zimné. Ja som síce na slová slabý ešte, ale kde stanem, stojím. Od Ľubomíry sa nehnem, kým sa nezlomím. — Pôjdem pre matku; hádať sa nebudem — nech ona skúsi, či jej bude tiež vzdorovať.

SVATOŇ: Nie, drahý vladyka! potom pováženie moje celkom zmizne. Nech sa stane vôľa bohov, ja nedbám. Vďačne zrak zavrem. Teraz ale odpusťte, musím sa od vás odobrať, žiaľ mi je Ľubomíry.

BOJAN: Ano, ano! Poteš že ju — aj odo mňa ju pozdrav.

Výstup 9.

Ľubor, Bojan.

BOJAN: Oj Ľubor moj, ja som šťastný. Ľubomíra moja! I ty musíš byť šťastný, aj všetci!

ĽUBOR: Teším sa veliteľu, len že ešte to ďaleko, kým celkom šťastným budeš.

BOJAN: Ach, Ľubor, čo ti je zas? Či už i ty chceš Svatoňovú spievať? Veď si počúl, že Svatoň nedbá, keď mamka moja s ním bude vraveť, keď ona Ľubomíru vypýta.

ĽUBOR: Počúl som a teším sa, že z tej strany máš isté šťastie, ale…

BOJAN: Nuž ale čo…?

ĽUBOR: Ale mamička tvoja? Či ti ju nielen vypýta, ale ešte či dovolí?

BOJAN (trnie): Ľubor! Mamka moja mi život nezkazí; ona mne k vôli robí čokoľvek zažiadam.

ĽUBOR: Ano, veliteľu drahý, matka ťa rada má — veď ktoby ťa mal nerád. Ale ona ťa rada má len preto, že si jej nádejám voždy zodpovedal! A vieš, aké sú jej nádeje? Pravda, že tvoja blaženosť je na prvom mieste, ale je tam i sláva a blesk Hradovej! Jej žiadosť je, aby ťa blaženého urobila rukou dcéry dajakého mocného vladyky, a tak aby slávu Hradovej rozmnožila. Svatoňa síce ctí; ale Svatoň takým vladykom neni! Preto ti ona všetko k vôli robí, aby si i ty jej všetko k vôli urobil. Že ti žiadnu žiadosť neodoprela? Verím, lebo si dosial žiadnu takúto nemal.

BOJAN: Hoc aj! Nenamáhaj sa, darmo ty mňa prehováraš. Všetko jedno. Od Ľubomíry ani krok! Živý mrtvý Ľubomíru!

ĽUBOR: Nonono, veliteľu drahý! nemusíš myslieť, že snáď bych ja proti tebe robil. Ba ja ti ponúkam celú moju pomoc.

BOJAN: Moja stála vôľa moja pomoc.

ĽUBOR: Verím, drahý Bojane! Tvoja vôľa je pomoc najsilnejšia. Ano; ale aj mamka má svoju vôľu. A jestli že sa neporadíš múdrosti, prekonáš mamku, ale snaď už pozde. Kto zná, či Svatoň bude dotial čakať. Jestli ale moju radu prijmeš, tak neminie týždeň, a ty si pri ciele. Voľ, čo chceš; ale lepšie je len lepšie.

BOJAN: To je pravda, Ľubor; pouč ma, ja ti budem vďačný.

ĽUBOR: Po prvé a nadovšetko treba, aby sa veľkomožná pani presvedčila, že ak ti prosbu odopre, tak ti život vezme. Preto, prv lež by si s ňou rozprával, ale to si dobre zachovaj: Prv lež by si s ňou rozprával, drž sa smutne, dumne, trúchle, a uvidíš, že budeš víťazom!

BOJAN: Ľubor nehnevaj sa — ale si ty len blázon; radíš mi to, čo bez toho robím, ak niesom pri Ľubomíre.

ĽUBOR (zasmeje sa významne): Len rob i na ďalej; a čo najmračnejšie, tým skorej si u cieľa. Lež pojď už teraz. Drž sa dobre (odídu).

Výstup 10.

Svatoň sám.

SVATOŇ: Hradníkovi ľahkšie bolo upokojiť mňa, lež seba; ľahko vylúdil Bojan odo mňa sľub, že vďačne očí zavrem, keď veľkomožná bude Ľubomíru pýtať. Ľahko ma upokojil, ale či i sebä. Bojan plál síce radosťou, a divil som sa: čo reku i Ľubor nie? Bolo mi to hádkou; tá sa mi ale bohužiaľ — nie žiaľ, chvála Bohu! — skoro rozlúštila. Ani Bojan nejasal viac, keď Ľubor povedal, akú nevestu žiadajú nádeje veľkomožnej. Dobre, že som očul, ako ma Ľubor zo sústrasti k Bojanovi oluhal, že moja chalupa pri Hradovej nie prinízka. Prečo to hned nepovedal, čo na srdci nosil. Prečo zakryl pred nami, že veľkomožná chce rozmnožiť lesk Hradovej nevestou? Zakryl kvetinami nadeje hroznou pravdu, ako kvetiny ukrývajú jedovatého hada. Ľubomíra sa tým kvetinám teší; chce už na ne spočinúť: šťastie, že viem, že ju môžem pred tým hadom ochraniť, že dosť času ešte od Hradovej sa vzdialiť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.