Zlatý fond > Diela > Úklad a matka


E-mail (povinné):

Daniel Záboj Lauček:
Úklad a matka

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 16 čitateľov


 

Dej III.

(Zahrada pri Svatoňovej chalupe.)

Výstup 1.

Svatoň a Ľubomíra.

SVATOŇ: Dieťa moje, mám pár slov s tebou hovoriť. Hľadám ťa už dlho, a ty za kvietkami chodíš.

ĽUBOMÍRA: Ano za kvietkami. Lebo vieš, teraz, keď si Bojana tak zarmuteného potešil, nemôžem sa dlho na jednom mieste zabaviť.

SATOŇ (k sebe): Ubohá!

ĽUBOMÍRA: Ale apko, čo si taký, ako by ťa starosť prikváčila? Povedz, čo to znamená?

SVATOŇ: Dcérka moja drahá, nepovedal bych ti za svet, kebych nemusel; zadržal bych to v hrudi, ako oblak sivý zadržiava hrom. Keby som môhol vyprosiť od bohov: Bohovia, reku, nech že tie slová, čo vyreknúť musím, vo hrudi ostanú, a nech zpáľa tú samú, ako žeravý uhoľ páleva zbožie, len nech nič zlého Ľubomíru nezasiahne; tak bych vďačne…

ĽUBOMÍRA: Apko, nevrav tak!

SVATOŇ: Tak bych, ver mi, dcérka drahá, ani okamyh nemeškal o to prosiť. Takto ale, darmo je; do zôr, do hier tvojích nadejí zalietol čierný mrak. Ty ho nevidíš ešte. Ale musíme pred ním uhnúť, lebo nosí v sebe hromy. — Veci naše už odviezli, a my za ními odputujeme preč, ďaleko od Hradovej.

ĽUBOMÍRA: Apko, čo to vravíš? My odputujeme od Hradovej? Prečo? Vari Bojana niet už tam, a my za ním sa poberáme?

SVATOŇ (žiaľno): Bojan je z Hradovej a ty si z chalupy. Hradová vysoká a chalupa nízka!

ĽUBOMÍRA: Starý apko, ja ťa nerozumiem. Čo že nás do toho, že Hradová vysoká, a chalupa nízka?

SVATOŇ: Chalupa naša je blízo Hradovej; vídali by ste sa s Bojanom každý deň, a každý deň by vás znovu trápilo rozlúčenie.

ĽUBOMÍRA: Rozlúčenie?

SVATOŇ: Ano, rozlúčenie. Preto, aby upomienka, čo deň, takými ranami srdce jeho i tvoje nekálala, musíme do cudziny, aby tak i jeho i tebä z rán rozlúčenia vyhojil prázdny čas.

ĽUBOMÍRA: Rozlúčenie? Nie, apko, rozlúčenie, to bolí nad desatorakú smrť. Načo rozlúčenie? Veď si sľúbil Bojanovi, že všetko dovolíš, keď jeho mamka príde s tebou rozprávať.

SVATOŇ (s vzdychom): Dcérka moja ľubá, nevidela si svet a nepoznáš ľudí. Keby si bola počula hradníka, keď o samote s Bojanom hovoril, tak bys naiste to nevravela. Myslíš, že pani Hradovej sem príde? Oj to never, a ak príde, beda; za jej krokom vrieť bude krv!

ĽUBOMÍRA: Nech vre moja! Nech zdrtí mňa! Tebe nič neurobí, ja všetko na sebä vezmem; len rozlúčenie nie!

SVATOŇ: Ani najmenej by ma, dcérka moja drahá, nebolelo, keby som len ja sám víchricou tou uchvátený bol. Oj, nemôžeš veriť, s akou radosťou by som ju dočkal! Nemôžeš mi veriť, ako mne to srdce trhá, že ťa zarmútiť musím. Lež vrav, čo tu robiť? Či mám oželieť tvôj nádejeplný život, a dať ho rútiť do chladného hrobu? Môže širý dub pustiť blesky na kvetinu prv lež by sebä ními dal zlámať? Ale dobre, rozkážeš mi, to urobím! Veď ja potom jednako nebudem dlho strádať, hoc by ma aj nezačiahol meč z Hradovej. — Lež potom, či dáš pozrieť Bojanovi na tvoju krvavú mrtvolu, aby zazúril v bes a proti matke obrátil meč, alebo v najlepšom páde hynul zúfaním?

ĽUBOMÍRA (klesne mu na hruď): Nikdy, apko drahý, nikdy!

Svatoň (v slzách): Veď viem, dcérka moja drahá, poznám tvoje dobré srdce; veď som ani inšie nečakal. Bohovia dobrí ocenia tvoj skutok, a pošlú s liekom sútrpného Belducha.

ĽUBOMÍRA:. Môj bôľ nemrivý, ale hoc, nedbám, drahý otče. Za jeho šťastie ja moje dám vďačne. Šťastný buď, Bojan môj! Šťastný buď, kraj ľubý! Poďme apko! —

SVATOŇ: Skôr sa ale s hrobami naších milých rozlúčíme a potom navždy s Bohom! (Odídu v pravo od chalupy, chvíľu ticho, potom spev a svetlo obetí.)

Roky a veky lietaly, čo tu žíval rod váš: Kam sa, nevďačný potomok, z rodiska poberáš? Tie roky, veky jasaly: blahá chatrč nízka, Bohovia nepustili strasť vyhnať nás z rodiska, Lež už škriatky blahodarné opustili náš prah, Ach, kdeže jich vynajdeme v neschodných krajinách? Ta nemožno pútnikovi cestu sa zpytovať, A nemožno v opustenom rodisku bytovať. Strasť zahučí, kde niet vaších, ochraních perúti; Kde tie mrak neodháňajú, tam blesk šťastie rúti! Odpustite, belduchovia, čo ostriehaváte Popol predkov, že posledniu obeť už tu máte. V cudzine šírej tam na vás s obeťou pomnieme: Ostriehajté ľubý popol, my viac nemôžeme. Ty, Prone, pútnika pomoc, neodvrať sa od nás, V háje tvojej pravdy nás veď, tam nám daj prežiť čas!

(Spev utíchne, svetlo obetí zhasne.)

Výstup 2.

Bojan príde od chalupy.

BOJAN: Bohovia, otvorte mi oči a ukážte mi, že spím, že tieto hrozné veci sen! Precítni, Bojan, kým ti čierny mam nepomate myseľ, kým ti ducha šialenosť trhlá nezlomí. Čo precitnúť? Veď som precítol — zo sladkého sna. Snil som si, že Ľubomíra je moja, že mamka dovolila — a Ľubomíry niet. Niet Ľubomíry? Tu musí byť hneď v túto hodinu, veď mi riekol Ľubor: Bojan, matka tvoje túžby splni! — To nebol sen, to som čul, to vravel Ľubor, a tvár jeho nad mojím šťastím žiarila. — Lež Ľubomíry niet, oj, nesním, môj zrak dosť bystrý! Darmo volám, neozve sa nik… Hah, čo chceš zrak slzou temnieť? Nie slzy, preč slzy! tie nepomôžu, tie len kvety upomienky na hroboch nádeje pestujú. Niet slzy, ja nechcem na moje nádeje hrob staväť; ja nechcem hlavu kloniť: moje nádeje nesmia, nesmia do hrobu!

Namyslel si Svätoň zas niečo múdreho, ale mrazivého, narobil mi bôľu a Ľubomíru v slzách viedol preč. Hoj, neskloní sa Bojan, skutky jeho uhasia bôľ; osuším Ľubomíre slzy. Nie, Svatoň, ja nesadnem vzdychať: ak si pod božím slncom, ešte Ľubomíru odo mňa neodvedieš! (Odíde rýchle.)

Výstup 3.

Svatoň, Ľubomíra.

SVATOŇ: Nuž tedy s Bohom, rodné háje, rodné múry, s Bohom, rodinná chalupa. S Bohom, Hradová; s Bohom, Bojan, sťa ľubý synu! (Odchádza za Bojanom.)

ĽUBOMÍRA (v odchode):

Dobre sa mávajte, luhov kvetných víly, Čo ste lásky našej hry verné strážily, Viac už nebudete, viac tu bývať nesmiem, Zplňte moju prosbu, čo vám trúchla nesiem, By som mohla byť s ním, keď mi zchládnu hrude Vezmite ma k sebe — veď to skoro bude! (Zajde.)

Výstup 4.

Butro od chalupy.

BUTRO: No, veď som ja krásne rozkaz vykonal! Oj, bodaj že i s Dobrotkou, to som sa pre tebä tak zmeškal. Veď som ja oddal koláče pustej chalupe! Veď mi môhli na Hradovej riecť, že to na cestu jim posielajú — ej, bodaj že ťa! No, nebola by ma Dobrotka ani desať žbánmi zadržala, kebych to bol vedel. — Hm, vedela ona, ako ma na stolok prikovať treba. Preto tak bezpečne rozťahovala od buka do buka, čo desať slov odbaviť mohlo. Hja, čo čože je to, veď mne aj kázali starému pekne priať, akože mu budem? A keď sa ma zpýtajú, čo on? Hm!… Keď sa opýtajú, poviem pravdu; keď nie, nepoviem nič!

Priemena

(Svetlica na Hradovej.)

Výstup 5.

Hormila sama

HORMILA: Keď mi ten život tak milý bol, že som sa ho nevedela zriecť mladá a nepomyslela, že mi ho bohovia ztrpčiť môžu nad storakú smrť. Keď som sa tak klamala nádejami: odrekni sa manželského blaha, vypestuj Bojana rozmyslom úprimnej matere, on ti všetky utrpenia nahradí. Bohovia! načo ste nádejám mojim zrieť dali? Načo ste mi dobrého, krásneho Bojana pestovali, keď sa toto muselo stat? Keď mi ten život tak milý bol, že som sa ho nevedela zriecť; keď som navykla láske synovej, ako zvyknem opovrženiu?

Hej, Svatoň, kebys videl moje srdce, nie len moje tajnosti, tak bys nebol riekol synovi: opovrhni mať, bo väzní muža, ale bys bol riekol: mať ti nešťastná, preto ľutuj ju, ľúb ju, hoj jej bôľ! A teraz? Bohovia mocní, keď mi ľubý syn rekne: nepoteším ťa, mamka, lebo čierna väža…! Čo chceš ďalej riecť, to asi môžem vedieť, ale od neho počúť, to nevládzem. Oj, nač mi je život? Ale veď už ani nežijem — to len aksi sním: šumia obrazy kolom mňa; ja robím — a neviem, čo robím! Ani po chvíľke neviem, čo som robila; jinšie nič neviem, iba že trpím!

Výstup 6.

Dobrotka, predošlá.

DOBROTKA: Po celom hrade hľadám ťa, veľkomožná pani, behám z izby do izby, zo svetlice do svetlice… Ach, veľkomožná pani, či by si myslela, akú ti ja mám oznámiť velikú vec?

HORMILA: Tak vrav len, ale skoro, skoro, Dobrotka moja, pokial nie pozde — pokial mi srdce múkou nepukne!

DOBROTKA: Ach, veľkomožná pani, preč také myšlienky! Ach, či bys uhádla? Ale horkýže uhádla, lebo veď sedíš v smútku, v žalosti. Ach, i ja som tak sedela. Ale teraz sa už musím, teraz musím diviť, ako sme všetci zaslepeni boli, a sami si nepotrebného smútku robili.

HORMILA: Nepotrebného smútku? Keď matka vidí, ako jej poslednia nádeja mizne, ako láska dieťaťa v nenávisť sa mení… vtedy smútok nepotrebný?

DOBROTKA: Veru nepotrebný, lebo toho niet.

HORMILA: Niet toho? A to ty vravíš vtedy, keď u Bojana na miesto veselosti dumný žiaľ, na miesto ľubej dôvery mlčanie, na miesto prítulnosti samota, na miesto „dobrá mamka“ trpký vzdych — a vtedy toho niet?!

DOBROTKA: Veľkomožná pani, aj ja som tak myslela, aj ja som tak vravela — a predca my, čo sme zkúsili, daromne sme sa klamaly, trpko klamaly. Oj, velkomožná pani, tá samota, tie slzy, ten vzdych, veď to nič zlého — to zaľúbenosť!

HORMILA (skočí z pohôvky a lapí jej ruku): Pre večitých bohov, Dobrotka, čo vravíš?

DOBROTKA (v slzách): Ach, my sme nepomyslely, že Bojan už junoch, a keď lásku svoju k nám predošlým obvyklým spôsobom neukazuje, nejasá, nesmeje sa, zdalo sa nám, že sa jeho srdce nám už odcuzilo, a na tamto sme nemyslely. Aj ja som tak žialila, kým som sa o tom nedozvedela. Ale som sa už teraz rozveselila, že som aj bez tvojho rozkazu víno zbrojnošom naliala.

HORMILA: Dobrotka moja, nevolaj ma nazpät do neba, povedz, že ma to len tešíš; lebo pád odtial oj hrozný by bol! (Smutne.) Veď mi Bojan sám riekol… Odkial to vieš?

DOBROTKA: Od samého Bojana; on mi to s veľmi utrápenou tvárou zjavil.

HORMILA: Od samého Bojana! Dobrotka moja, veď mi pre bohov on sám povedal, že abych sa zriekla nádejí, bo že mu srdce krušia.

DOBROTKA: Oj, velkomožná pani, kebys vedela, čo to za nádeje, tak by si sa rozosmiala ako ja.

HORMILA: Vrav, Dobrotka, vrav, čo vieš; srdce si mi rozochvela, vrav, aby nepuklo!

DOBROTKA: Nuž tak, náš strach nám narobil Ľubor, aby sa v dôvere Bojanovej utvrdil.

HORMILA: Ja sa ti bojím veriť. Keby bol zaľúbený, prečo by neriekol mne?

DOBROTKA: Ach, veď práve to chcem riecť, Ľubor mu povedal, že mu to nedovolíš. Že ti nebude po vôli chudobná, a tak ďalej; ale že mu on bude pomáhať, a tak ďalej. Dobre mu bolo sľúbiť pomoc, keď vedel po predku, že tvôj súhlas už má!

HORMILA: A Ľubor mi nič neriekol? Dobrotka, ako ti veriť? Veď keby Bojan zaľúbený bol, nešiel by ku Svatoňovi černokňazovi, ale k dievčine.

DOBROTKA: Oj, veď on ku nemu nechodí.

HORMILA: A či si sama nevravela predtým?

DOBROTKA: Veď som vravela, kým som nevedela, že to ku nemu nechodí, ale k jeho vnučke, ktorá je, ako Bojan vraví, za všetky víly krásna.

HORMILA: Nuž ale, bohovia, prečo že mi to neriekol on?

DOBROTKA: Pre tvoje nádeje!

HORMILA: Či tie zlé? Veď tie sú len blahá láska synová a, jestli chcú bohovia, láska dcérina.

DOBROTKA: Hja, ale Ľubor mu povedal, že tvoje nádeje celkom iné. Že vraj chceš bohatou nevestou zjasniť ligot Hradovej. Tak tie mu boly strachom, až radosť bolo pozrieť. Ja som ho len tak nechala, pristal mu ten žiaľ, a tiež aby radosť tú z úst tvojích počul.

HORMILA: Nuž tak nemeškaj, choď preňho, nech sa poteší a jeho radosť nech poteší ma! Bež skoro, a potom k jeho neveste pôjdeme!

DOBROTKA: Razom, veľkomožná pani. Hneď ho zavolám, ale mu nepoviem. Ach, otvorí ten oči! (Odíde.)

Výstup 7.

Hormila sama.

HORMILA: Večnovekí bohovia, vďaka vám! Vďaka za tú zprávu radostnú! tá preváži trápy všetky. — Odpusťte, jestli som proti vám rečou zármutku hrešila; odpusťte a uskutočnite mi tento sen, abo mi z neho nedajte precitnúť! — Doveďte mi do náruče syna a dcéru, nech ich ľúbim, a nech chyby, ktoré mi život otravujú, napravím. My s Bojanom pôjdeme v cudzie, ďaleké kraje, kde nám luhy nebudú pripomínať prežité bôle; Rejka vypustím z čiernej väže, nech vie, akej Hormile za životom šiel; Hormile, čo mu teraz daruje Hradovú… Ale tá Dobrôtka akosi dlho nevedie Bojana, a mňa čakanie tak bolí… Či mám sama ísť ho hľadať? Ale však už ide ona…

Výstup 8.

Dobrôtka, zbrojnoši, predošlá.

DOBROTKA: Kdekoľvek kus dychu popadnem, tak behám po hrade, hľadajúc Bojana — a nemôžem ho najsť. Bohovia, reku, čo to má znamenať? No mohla ho ja hľadať na hrade aj za celý deň, akoby som snaď i bola, keby som na tychto zbrojnošov nenahodila. Bojana niet v hrade. Títo ho videli, ako rýchle k Svatoňovi uháňal.

HORMILA: Naozaj?

ZBROJNOŠ: Ano, veľkomožná pani; zpred brány sme sa prizerali, ako „obadovým očkom“ uháňa dolu, naiste k potôčku — k Svatoňovmu domku.

DOBROTKA: A ten výskok Ľubor! Myslela som, že ho od jedu porazí, keď zvie, že mu čary vykypely, a on sa mi usmieval! Chcel zakryť, že ho mrzí. Táral tiež čosi, ale som neslúchala naň.

HORMILA: On ponesie radostník, pošlite mi ho hneď!

DOBROTKA: Oj, veľkomožná pani, len že nech on pri tom nebude. Hneď všetko lepšie pôjde!

HORMILA: Veď maly by sme sa na neho hnevať, že nás neuvedomil; ale predca na jeho vernosť musím pamätať. Zbrojnoš, zavolaj ho!

ZBROJNOŠ: Na rozkaz, veľkomožná pani. (Jedon odíde.)

HORMILA: A vy ostatní pôjdete…

ZBROJNOŠI: Na rozkaz,

HORMILA: Pôjdete pekným spôsobom, s čistou zbrojou, s trúbami po okolitých dedinách od Tisovca až kam vás oči povedú, a zavoláte každého na hostinu, aby svadba Bojanova čo najskvelšia bola. Rozumiete?

ZBROJNOŠI: Rozumieme. Sláva Bojanovi, nech žije!

HORMILA: Ty, Dobrotka, daj im skoro vína na cestu, potom ale tu v bočnej svetlici naber neveste darov, lebo ku nej ideme hneď v tú hodinu!

DOBROTKA: Hneď, veľkomožná pani, vyplním snadný rozkaz. (Odíde so zbrojnošmi.)

Výstup 9.

Hormila sama.

HORMILA: Bohovia, ako sa mi od razu celý svet premenil! Predtým, kým som žialila nad mojím smútkom, trúchle tváre mojich verných zdály sa mi vraveť: tys príčina smútku. Teraz každá tvár zdá sa mi šťastie priať. Akože vás nechať? Vy musíte s námi!

Výstup 10.

Ľubor, predošlá.

ĽUBOR: Veľkomožná pani, na tvoj rozkaz!

HORMILA: Poď, Ľubor, plesaj nad mojim šťastím!

ĽUBOR: To iste učiním, (tajne) lebo veď radosť je naša. Ale nepochopím, čo asi tu starizeň, tú Dobrotku, tak rozhrialo; ako čo by jej kriedla narastly, tak lieta po hrade sem i ta. Svetlice káže čistiť, kolače piecť, stoly, mísy, čiaše umývať. Jedným slovom, hádže sa, až ma od toho zrak a sluch necháva.

HORMILA: Ja sa ti nedivím, že sa ti to všetko čudným zdá byť. Kebys dlhým časom stonajúcou matkou bol býval, len vtedy bych sa ti divila. Vedz, že matka, keď jej po dlhom žiaľu radosť zajasá netušená, tak ju hneď rada o skutočnosť pripevní, aby sa viac za mrak nemohla ukryť.

ĽUBOR (k sebe): Ako ohromne len tá blahá zpráva účinkovala, až sa sám divím. Černokňažník a tá nenávisť ako zmizla okamyhom, aj by ho už vari objímala. Ako ju netušená tá žiar oslepila, že sa ani už nerozpomína, ako jedy miešala. Hah, precítneš; veď ťa z tvôjho sna vybúrim! (Na hlas úsmešno) Ale predca, veľkomožná, čo to predca pomýšľaš?

HORMILA: Aby sa všetko podľa mojej žiadosti stalo, Bojanová svadba musí byť zajtra. To je všetko! Potom ešte toho hriešnika z čiernej väže pustím… Ty budeš družbom a ponesieš „radostník“ ku nim. A teraz sober sa, ideme k Svatoňovi!

ĽUBOR: Tak tedy ty, veľkomožná pani, na svadbu Bojana s Ľubomírou myslíš? To je ozaj k smiechu!

HORMILA: K smiechu? Čo? Ano, na to myslím, a bude svadba, ak nie dnes tak zajtra. To môj rozkaz!

ĽUBOR: Malomocný — hahaha! Kdeže ti párik?

HORMILA (skočí z pohôvky): Nesmej sa! srdce matkyno ti ten smiech nikdy neodpustí. Párik je vovedne. A ja chcem, aby sa ani viac nerozlúčil!

ĽUBOR: Ano, ten sa nikdy viacej nerozlúči! Myslíš, že je Svatoň neprajný, že on z koláčov tvojich i Ľubomíre i Bojanovi nedoprial? — To je už tam, na to ani nemysli. Ale nech z toho bude svadba naša. Ja po toľkých rokoch zase srdce tvoje žiadam.

HORMILA (klesá): To si nežiadaj, ak sa pekla bojíš!

ĽUBOR: Hormila… čo sa ti robí? Všetko je príhodné, nič nestojí v ceste, aby sme si ruky dali.

HORMILA: Hah, prekliaty!

ĽUBOR: Nemusíš sa obzerať na syna viac! Nuž prečo ma najhorkejšiou slzou preklínaš? Či som sa klamal? Či ta dôvera pani Hradovej bola len ku sluhovi a nie — k Ľuborovi? Nebola to láska?

HORMILA (vypne sa): Zakúsiš… (Klesá.) Bohovia, nie smrť… pomstu! (Omdlie.)

ĽUBOR: Čo?… Darmo zúri… K sluhovi toľká dôvera, to nemožno; nie toľké spojenie, toľká účasť v tajomstvách. To musí každú pochybnosť zroniť. Nech preklína Hormila, nech zúri, nech búri — predca bude moja Hradová. Ostrý žial rútených nádejí borí jej ešte city, a má právo zúriť, búriť. Veď čas tekutý obtne, otupí hrany žiaľu, tie nebudú bodať srdce, ožije náklonnosť, a Hormiliná ruka bude aj s Hradovou moja! (Odíde.)

Výstup 11.

Dobrotka, predošlá v omdlení na pohôvke ležiac.

DOBROTKA: Hah, bohovia — čo nepočujem! A to sám ten zloduch vraví, tým sa chváli. — To bolo kutenie toho černoboha, takú on lásku chcel. — Kdeže by som bola vzala také čierne kuvičie oči, aby som bola môhla vtedy do tak čierneho srdca pozrieť? Velkomožná pani, nečuješ? Dobre, nečuj, neidem ti závidenia hodnú nečujnosť rušiť, veď dosť budeš mať času sa roztiecť na slzy… Hotovily sme svadbu; oj, či sme ju vyhotovily, teraz už môžeme kopiť hranu. Nie, nebudem žaloby dlho rozťahovať, aspoň teraz nie, kým ešte popol naších drahých nepohrbený leží, a ích duše po tmách bludia bez vedomia. Nebudem jim muky predlžovať. Hneď ide zlomené moje srdce povinnosť posledniu jim vykonať. (Volá) Zbrojnoši! poďte všetci, koľko len vás je. (Zjavia sa vo dverách.) Skoro všetci v smútok — sekery, topory, pôjdete za mnou! (Odíde s nimi.)

Výstup 12.

Hormila sama.

HORMILA (po chvílke sa preberá z omdlenia): Ach!… Neodchádzaj odo mňa, ty blahé omdlenie, neutekaj mi z hrude tupé omamenie, veď Hormile najväčšou mukou povedomie. Bohovia, či ma ten trest za to taký horký rútil, že som nechcela matkyné muky znášať? Že som chcela veselosť, lásku u syna mať, preto som ostala vrahom synovým, vrahom mať? Zlá mi bola tma žiaľu, chcela som ju ožiariť, len že nie žiarou dobrého srdca, lež bleskom zločinu; jedy som miešala, tak vo tme žiaľu som si rozžala blesk zločinu! A kto môže z toho, že, keď blesk mrákavou sa zkrúti, i hrom zhuby po jeho ceste sa hneď vráti?… Bohovia dobrí! akú krásnu blaženosť ste mi chystali a ja, ja som zločinom ju roztrhla… Poď, tupé omámenie, poď meravé omdlenie! beda Hormilou i byť. — Duma lásky na Bojanovej tvári sa vlnila: nepoznala som ju, len premenu som videla, a tá bôlne bila na choré srdce. — Čoho sa srdce hrozilo, to i hneď cítilo. Hojila som ho, aj vyhojila, že už teraz beda! Nádeje som si všetky pochovala, pochovaj už aj sebä… Veď ešte aj pre seba jedu máš. (Vytiahne striebornú cievočku zoza ňadier.) Táto vodička ťa mala skrze Rojka zo sveta zniesť. Nie, tú nechcem, skôr by ma môj vlastný žiaľ zabil — ja nechcem ešte roky žiť! Jedu mám iného ešte dosť!… (Ide a vráti sa.) Prečo sa zastavuješ, čo tu viac máš, prečo sa neumoríš…? (Živo) Nie! neumorím sa, ani ma nesmejú moriť muky, nech ma tie trovia, nedbám. Hoj, ale tebä, úkladníče, troviť tiež musia! Tebä musí hrozná pomsta zachvátiť. — Teš sa vo zdarenom úklade, teš! Ja ale v hrob nepôjdem, kým sa ty v mukách svíjať nebudeš. Nič mi nebude sväté, nič preklaté, čo bych za pomstu nevykonala. Chcem trpeť všetko, všetky tieto múky, ale sa musím potešiť na tvojích trápnych vzdychoch! (Čuť kroky.) Kto to ide — on? Nedbám; poď, teš sa na trápeniach mojich; rob si smiech zo mňa, veď…

Výstup 13.

Starý zbrojnoš, predošlá.

STARÝ ZBROJNOŠ: Všetko sa v smútok halí, všetko oznamuje tvoj žiaľ — a slovo potechy?

HORMILA: Nie, starče, hoc sa v smútok halí všetko, lež zajasalo už i slovo potechy — pomsta!

ST. ZBROJNOŠ: Ľstivá potecha, veľkomožná pani, ak sa prenáhliš, iba viac zarmúti.

HORMILA: Nič, žiadne prenáhlenie! Neidem sa ja vaším mečom prenáhliť. Hornilín život je meč; raď mi, ako si ho lámať mám, ako ho obrátiť v žravý jed; raď mi pomstu, hroznú pomstu!

ST. ZBROJNOŠ: Radiť ti pomstu? Aj, keď to robiť mám, predca i táto rada múdreho pováženia zasluhuje. Pohlaď, veľkomožná pani, na moju v hrob sa kloniacu hlavu, tá vraví: oj, nehadž pomstou strasť z hrude, hoc aj je ak horká, hoc ako srdce morí — aspoň nie do tedy, kým bolesť neztŕpne! Lebo bôľom zaslepená nevidíš, či so strasťou i srdce nehádžeš, aby ešte v hlbšiu priepasť sa rútilo.

HORMILA: Neboj sa, nech hádžem; preň niet viac už priepasti!

ST. ZBROJNOŠ: Veliteľka dobrá, strasť hoc sa len rodí ešte, len jej potravy daj, a v okamyhu je obrom!

HORMILA: Moje nešťastie nie obor: údy obra ho nedočiahnu, pre takú nekonečnosť strastí len matka má srdce! Čuj, starče, ja si mstím syna! — Nečiahaj ku meču, nechcem jeho oceľ; ba zakazujem vám všetkým obnažiť meč. Hormile nechce sa mstíť pár slovami. Ľahko je vyriecť: zbrojnoši, taste a ubite! Ale čo by to bola za pomsta? Krev by úkladnikovi hneď vytemila, hneď by srdce vychladlo a odbilo! Nie, takou pomstou by Bojan mizerne pomstený bol! To je mne nie pomsta, iba dobrodenie. Také muky, ako ja cítim, musí cítiť i on! — Nič sväté, nič prekľaté pre mňa nebude; vykonám všetko, nech len on také muky cíti, aké vo mne horia! Hradovú, všetky moje majetky, bohatstvá, život obetujem mojej pomste! Raď mi, ak znáš! Nech mrie dlhou smrťou, nech mu krev po kvapkách stydne!

ST. ZBROJNOŠ: Tu pomsta božia istá.

HORMILA: Tu moja pomsta!

ST. ZBROJNOŠ: Celým životom ťa prosím, veľkomožná pani, oj aspoň neber život svoj za prostriedok pomsty a neuži! Naše ramená…

HORMILA: Netreba mi vaších ramien, mne netreba pomsty, čo potrvá za pár minút. Ja chcem muky, pod ktorými nevychládnu údy po chvíľke, lež muky, čo trovia srdce, a to predca i potom len v hrudi ostane, aby ho zas mohly zajtra znovu troviť. Také muky! Také mi raď!… Neznáš? — Oj, keby som znala, čo by mu aspoň stien, aspoň odblesk múk mojich zažalo, obetovala bych zaň moje všetko. Nemožno, také muky iba matkyno srdce môže pocítiť. Oj, keď že ho bohatstvami mojími nemôžem pretvoriť na matku. (Vyskočí z pohôvky.) Hoj, čo mi to blesklo! Dobro! Otcovské srdce tiež zná citiť muky, a?… to môžu moje poklady; môžu mu blahú domácnosť utvoriť. Tým ho zpravím, a bude mať srdce pre muky!… Zavolaj Dobrotku!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.