Zlatý fond > Diela > Úklad a matka


E-mail (povinné):

Daniel Záboj Lauček:
Úklad a matka

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 16 čitateľov


 

Dej V.

(Svetlica na Hradovej.)

Výstup 1.

Hormila, potom Ľubor.

HORMILA: Kto sa to ku mne blíži? Či si to ty, Dobrotka? Čo tak dlho dáš na sebä čakať. Hah, on, pekiel černoboh, on sa ku mne blíži. Musím ťa v zúfalstve mojom videť? — Lež nezúr, Hormila, trp všetky bolesti i smiech toho čerta; zpomni si na pomstu! Tá ti vynahradí muky. Vezmi pretvárku na sebä, abys ho neodstrašila! Nech tam sa divia ľudia nad dôverou k vrahovi synovmu; ty ju len pretvárkou vytvor, abys ho vlúdila do siete pomsty tvojej! Okúzli ho rečou, aby myslel, že dôvera stará neni zrútena, a šiel, nešípiac, v ústrety ukrutným mukám! Vľúdne s ním, abys ho čím ľahšie pohla k tomu, žeby šiel hľadať ženu, aby mal otcovské srdce!

ĽUBOR (príde): Veľkomožná pani! zlož, prosím ťa, z ľubej tvojej tváre mračný smutný pohľad. Odpusť sluhovi tvojmu! Bohovia nech sú svedkovia, — oj, ver mi — že som nevedel, žeby ťa to mohlo tak zarmútiť. Nebol by som ináče podujal čin verného služebníka, — čin, ktorým som ťa práve chcel potešiť!

HORMILA: Potešiť, Ľubor? To ťa jiste priepasti Sitna učily takej poteche. Nežiadala som si ja nikdy takej potechy, videla bych sa tisíc raz radšej na márach! Ale darmo je, keď už zahučalo železne, stalo sa — koniec všetkým nádejam. Pred skutočnosťou nadbä sa zohnúť. Myslela som v prvom žiali, že sa mi srdce zlomí. Lež nie — hoc aj nádeje zkrušene, srdce ranené — ale ono predca bije a žije… Teraz, keď sa už nedá premeniť staté na nestaté, rozmýšľam, akoby sa dala trpkosť odňať truchlosti!

ĽUBOR (potešene): Predca, veľkomožná pani, moje nádeje o tvojom vysokom srdci nie sen. Neutonie v marných slzách. A takému srdcu nehodná by bola samotná trúchlivosť, nehodný by bol vdovský závoj. Preto som, veľkomožná pani, vynaložil na to všetko moje, všetek môj um, všetko vedenie. Po dlhých nociach som to počtoval, meral, aby som trúchly náš život zmenil na veselý. Nehnevaj sa, veľkomožná pani, že tvoj sluha s tebou takto vraví, nehnevaj sa, hoc aj ma neuprávňuje k tomu rovné postavenie, rovná moc a sláva — to viem dobre, že jedine len srdce. Aj viem ďalej, žeby som nemôhol hovoriť reč túto inde, kde tvojho srdca niet. V prachu plaziace ňadrá by poslaly nízku zkazu na mňa, keď by som jim zjavil blesk mojích nádejí. Nádejí, na ktoré som pripial moju blaženosť, moj život. To všetko môžeš ty jedným dychom rozfúknuť, jedným slovom rozdrdiť. Ja som neváhal pripiať toto všetko na slovo, ktoré ty mi rekneš. Poznáš to slovo už, vyriekni mi život, abo smrť! Oj, lež oceň ho!

HORMILA: Ocením! Aké to slovo? Už ti nerozumiem!

ĽUBOR (padne jej k nohám): Buď mojou!

HORMILA (bojuje s hnevom): Vstaň zo zeme, Ľubor!

ĽUBOR: Kým neodpovieš, nie!

HORMILA: Vstaň, až ma počuješ! Neidem dlho vraveť, lež čo poviem, počuj. Nikdy viacej ja nevložím moju ruku mužovi do ruky. Ale za to netrň! Veď poznám nádeje, ktoré si na mňa kladol. Odňať trpkosť žiaľu, to je moja vôľa a vieš, že trúchla bezslovná samota najviacej ostrí žiaľ, v ktorej niet zvuk, len vzdych, niet shovor, len beda. Tú samotu nadbä z Hradovej vypúdiť. Na miesto stenania nech zneje ľubý smiech, a na miesto bedy hlasný, hlučný hovor. Jestli to urobíš, tak si nerátal zle o srdci Hormilinom!

ĽUBOR: Veľkomožná…

HORMILA: Len ma ďalej počuj! Neni ešte všetko, z čoho by si zvedel, čo žiadam od tebä. Nemyslím ja na to, abys tú samotu odohnal hlukom priateľov a štrngotom čiaši. Na takých priateľov sa Hradová nezlakomí. Nie na takých, ktorých treba hľadať už po búrke, ktorí nepoznali cestu na Hradovú, kým býval na nej žiaľ. Ja od tebä žiadam, abys vernú ženu pre seba vynašiel. Aby som tak blaho domácnosti, čo som na synovi nezažila, aspoň na tebe zažiť mohla. Urob sa blaženým, urob ženu blahou, to bude mne dosť, a budem zapomínať na všetko trpké! Kde ti srdce žiada, tam si krásu hľadaj — moja moc a slovo bude ti ju vedieť do náruče doniesť.

ĽUBOR: Veľkomožná pani, neviem ale…

HORMILA: No, nič sa nezpieraj, ale čím skorej rob! Veď tvoje nádeje ťa i tak nezklamú; — viem, čo bys chcel vraveť. Moju ruku nemáš, veď ale tá i tak neni to najžiadanejšie, čos od bohov žiadal. I bez mojej ruky to dočiahneš. Mojou rukou syn leží, viac ňou nepohneš. Teraz len rob, ako žiadam; nahraď mi, čos mi mojou rukou vzal. Mužom mi nebudeš, buď mi miesto syna, a po mojej smrti budeš mať, čos žiadal. Zplnia sa tvoje sny: tvoja bude Hradová! Do tedy si synom, nie ale pánom. Buď mi dobrým synom, budeš mať na mne dobrú mať.

ĽUBOR: Nie, tvoju ruku mi druhá nenahradí!

HORMILA: Rozmysli sa, nech to druhý raz nečujem. (K sebe v odchode.) Perune, bože práva a msty, pomáhaj; zaslep mu oči!

Výstup 2.

Ľubor sám.

ĽUBOR: Neznám, čo sa deje, neznám, či bdím či sním? Čo to má znamenať? Kde to, čo som čakal? Kde kliatby matkyné, kde zúfalý jej hnev? Kde zúrivá pomsta? Na to som sa hotovil, na to som rozum všetok vynakladal, ako ju mierniť, tešiť a nakloniť. Toto ma nehotového zastihlo, a neviem nič, iba sa diviť. Prečo nerve vlasy nad mrtvoľami, prečo nekáže ma ku nim zroniť… Nie, ona mi otvára budúcnosť, o akej som ani nesníval. Ale predsa nesmiem ju prijať: mne netreba milenka, mne treba Hradová!

Lhal si jej, Ľubor, o vysokom srdci, a ona ho má vyššie, lež by ho tvoje lbárstvo dostihnúť mohlo. Vycedí slzu, čo pôl matkynho života troví, a zabúda na daromnú pomstu. Takto by sa nemusela tváriť, akby pomstu chcela; veď len nech kynie a ja — mriem!

Ale mojou nádejou neni krása dievčiny, mojou nádejou je Hradová; ja chcem byť pánom, ale nie synom.

Pokial ona žije, syn nie pán. Oj, veď to! Ale predca, Ľubor! Veď nebudeš dlho synom, to vidno na nej: bôľ, či dlhým plačom či jednou slzou, ten jednako morí. Aspoň jej dľa žiadosti môžeš koniec osladiť, môžeš jej, keď tak chce, nahradiť Bojana. Nemusím už viac nikoho zarmucovať; veď netreba už nikoho z Hradovej do hrobu ránať, aby mi urobil miesto. Môžeme si krásne žiť. Budeme sa tešiť v budúcnosti, a blaho spomínať na prestátu minulosť. — Na minulosť! Hah nie, na minulosť sa nechcem rozpomínať. Nebude smieť nikto na ňu vzdychať — ani ju nikto chváliť. Zakážem každému! I ty rozprávka musíš umlknúť v hrudi. Čo chceš viac tam — čo mi to hučíš hlasom neslyšitelným, neohlušitelným?…

Bol vraj jarý junoch, plný nádeje krásnych činov. Pozdvihol sa ku Hradovej a vedel sa urobiť Rejkovi pravou rukou pánovi Hradovej. — V junochu zahorela oklamaná pýcha, oklamal pána, že mu žena neverná, jeho zničil, zničil i syna — pomohol ho zadrhnúť v objatí — klamom mamom — a rozplynúly sa nádeje krásnych činov ako bubliny. Kde sú krásne barvy tvojích dejov, čo sa v tvojej hrudi jasaly? Kde sú? Ušly s junochom. Junoch stal sa mužom, a ten nemá v hrudi len čierne jedy klamu a mamu.

Hah, čo chceš ty bájka? Utekaj! Ja ťa ver nechcem počúvať. Tebä rozpráva úzkostlivosť. V mojej hrudi nieto úzkostlivosti. Zmizla, ako ma Hormila prijala za syna. — Niet čoho sa báť! Budem jej synom, a Hradová moja bude; nemôže ma minúť! Čože neutekáš, ty úzkostlivosť? Idem k Hormile, či sa už môžu moje sny naplniť. Nemôžu, veď sú už zplnené. Kto rozbúra jich? Keby bohovia vyrvali jej obeť z rúk Moraniných?…

Ja budem Hormile dobrým synom, veď to nebude dlho, a akby bolo — veď ešte jest jedu! — Hah, čo chcete úzkostlivé myšlienky; ja vás nevolám, ja vás nechcem: utekajte odo mňa do bydiel Ľutíc!

Výstup 3.

Butro a predošlý.

BUTRO (nepozoruje Ľubora): Len keby som vedel, ako tento zármutok pre moju okúnavosť mohol zkrsnúť! Keby som aspoň tomu, čo som videl, môhol porozumeť. Ako sa zrazu žalosť Dobrotkyna premenila. Káže sa i nám radovať a nepovie prečo!

ĽUBOR (zadivene): Kto tu? Kto ma to poslúcha? Ah Butro! Čo tu chceš? Čo si taký — prečo si nie smutný?

BUTRO: Ah, tu si hradník? Nemôžem z vás na Hradovej nikoho dostať. Nie som ja veľmi veselý: trápi ma neistota a pochybnosť; nemôžem sa dozvedieť, čo sa na Hradovej asi stalo! Vidím, že sa čosi deje. To vidím z Dobrotkynej žalosti a radosti. Ale nemôžem nič pochopiť!

ĽUBOR: Nič sa nestalo, čoby zarmútilo pevné srdce. Mňa vidz, aký som veselý, mňa nezarmucuje nič!

BUTRO: Veselý? Nie, to nevidím! Ale nechaj žiaľ, niet vraj príčiny ku bôľnému plaču — to Dobrotka odkazuje.

ĽUBOR: Niet príčiny k plaču? Veď ani žiadnej nebolo. Nečul si, čo som vravil?

BUTRO: Myslel som, že i tebä zarmútila moja okúňavosť. Dobrotka taká zničená bola.

ĽUBOR: Čo ťa po Dobrotke? Muž od jej žiaľu plakať nebude.

BUTRO: Ona tiež viac neplače, ako mladého veliteľa so Svatoňom našla.

ĽUBOR: Neplače — prečo neplače?

BUTRO: To už zas neviem, prečo by mala plakať! — Ale čosi také divné hovorila, žeby to ani černokňažník nerozumel, nieto ja. Tak ma i potom ku veľkomožnej poslala, aby vraj oživla novým životom Hradová — a radosť aby znovu zavierila! (Odchádza.) Nuž tak, musím jej to riecť, jestli porozumie!

ĽUBOR: Toto je divná pohádka, človek je ako v zakliatom zámku. Všetko sa asi naopak robí. Ja by som bol práve myslel, že si tá stryga, keď tých istých na zemi chladných naišla, všetky ostatnie vlasy vyšklbala. A všetko sa mi i s ňou i s veľkomožnou paňou naopak deje!… Hej, zbrojnoš, počkaj — neutekaj, povedz mi, či sa Dobrotka blázni, že nad tým neplače? (Odbehne za ním, po chvíli sa vráti s krvavým mečom.)

Výstup 4.

Ľubor sám.

ĽUBOR (zrazený): Hah! ztratené už všetko, všetko. Nesrazil si Bojana z Hradovej… Neoddal koláče — nebolo vraj nikoho doma. Na svojej Hradovej mocne sedí Bojan. Čo ti osoží krv neverníkova? — Ah… čo, kde mi je úmyseľ, s ktorým som naňho rameno napriahol?… Ano osoží! Tvoj blažený život v náručí devy, do ktoréhos sa chcel vysnívať, už je tam; zriecť sa ho musíš! Hradovej nie. Ochráň si Hradovú! To ešte môžeš! Šťastie ťa predca na rukách nosí; šťastie veliké, že Butro nešiel ku hradnej pani, ale ku mne, že mu meč skôr zavrel ustá navždy, lež by novinu bol jej môhol zvestovať. Musím mať jej ruku, prv ležby Bojan na hrad došiel — a potom nech príde, budem, ako pán Hradovej, s ním rozprávať!

Výstup 5.

Starý zbrojnoš.

STARÝ ZBROJNOŠ: Bohovia, čože z tohoto bude, ako že ja vykonám rozkaz veľkomožnej pani. Dobrotka odviedla hŕbu zbrojnošov, a ostatních darmo svolávam. Veľkomožná pani káže jich doviesť, kdeže jich hľadať? Pochodil som celý hrad — vymreté všetko… Kdeže sú? S Dobrotkou sú nie všetci, to znám dobre. Nešli všetci! — A o človeku ani chýru na Hradovej. Ej Dobrotka, Dobrotka! načo si ty sama bez rozkazu paninho odviedla zbrojnošov? Viem, že dobre smýšľala, ale čože teraz veľkomožnej riecť? Čo si počneme s tým zlosynom, ten nám ešte ujde.

Výstup 6.

Hormila, predošlý.

HORMILA: Nikohos nenašiel? Vidím! Darmo volá veľkomožná pani; jej rozkaz zneje po Hradovej ako prázdny dym!

ST. ZBROJNOŠ: Veľkomožná pani, moja vernosť, spoľahni sa!

HORMILA (neslúcha naň): Ľahko bolo mi otvoriť strmú hať čiernemu toku osudu, oj lež búracemu živlu cestu ťažko značiť! Ľahko zakypel vier zločinu, ľahko pobúral ráje pestovaných nádeji. Už ani nevolám: vráť, čierna krútňava, vráť, čos mi pobrala, len zachyť sebou a podrť čierného zlosyna — lež ťažko uprosiť bezcitnú búr! Len šumí a šumí ďalej, a podrýva a podmýva podo mnou pôdu žitia. — Už som sa radovala, že Ľubora vľúdim do siete mojej pomsty; bola by to viac neslychaná a nevídaná pomsta, nežli zločin. Lež všetko padá. Či mi nemohla naličnica slov zakryť peklo hrude? Či hudba slov nepreznela blesky, čo z tej priepasti okom šlahaly? Či mohol vyčítať z môjho chovania, že moja žiadosť o jeho domácnosť je nič iného, nežli pomsta? Aby mohla v nej zúriť, ju rútiť, že na to ju staviam! Tá nádeja zmizla, a mne nezostalo nič viac, len: zhyň, vierolomče! — Zhyň, vierolomče! Tak zvolala veľkomožná. Zašumel jej hlas po prázdnych svetliciach, odznel na nemých stenách, a odznel i rozkaz. Niet ramena, ktoré by na moje velenie tasilo meč, niet zbrojnošov, ktorí by ma mstili…

ST. ZBROJNOŠ: Veľkomožná, žiadna zrada; Dobrotka odviedla…

HORMILA: Dobrotka! Dobrotka! Hah, Hormila, beda ti! Dobrotka odviedla, Dobrotka ťa nechala! Ja myslela, že niekde utiahnutá slzí. A ona? Nechala, nechala. Nechal ma celý svet! Starče, myslíš, že Hormila opustená? Nie, nemysli, netrúď sa! Dobre, nech odviedla; ďakujem jej. Ona mi zachovala pomstu; bola bych ju už habo pokazila vašími mečmi! Nie, Bojan, pomstený budeš hrozne! Hah, Hormila, teraz sa nový život leje do tvojej hrude. Ty si pomstíš syna, keď ťa všetko zanechalo, pomstíš vlastnou rukou — (odchádza).

ST. ZBROJNOŠ: Veľkomožná pani, čakaj! Poraď sa ma! Nenáhli s úmyslom, pre večitých bohov! (Odíde za ňou.)

Výstup 7.

Svatoň, Bojan, Ľubomíra, Dobrotka, zbrojnoši.

ĽUBOMÍRA (k Bojanovi): Neviem, drahý môj, čo mi je, ale mne sa veľmi snie. Tak divno tie steny hľadia, taký žiaľny hlas sa tu ozýva!

BOJAN: Čo ťa tam do sten, holúbku môj! Keď ťa mamka na srdce privinie, nebudú tie na tebä divno pozerať. (K Dobrotke.) Lež kde je mamka? Dobrotka, poďme k mamke. Nezastavujme sa tu: len skoro!

DOBROTKA: Odpusť, drahý kvet môj, lež musíme krátku chvíľku počekať! Veď sa nič nestrachuj, keď v ruke si držíš Ľubomíru, utiecť si jej nedaj. Ale vieš, Bojanko, mne sa zdá, že je potrebno s veľkomožnou paňou po predku prehovoriť pár slov o tejto veci, lebo by ju snáď radosť prekvapila. A radosť nie raz morí ako žiaľ.

BOJAN: Veď ju uvedomil Butro.

DOBROTKA: Ach veru pravda, ale predca sa mi zdá toto divným byť. Ba veru aj začínam veriť, že on to snaď zameškal. Lebo zo všetkého nevedel mnoho, tak môže byť, že zabudol, alebo sa mu nezdalo byť súrnym. Lebo si ja to vysvetliť nemôžem, ako by nám mohla veľkomožná pani chvatom neisť v ústrety! Alebo mu snaď nerozumela? No i tak dobre, aspoň ja budem prvšia, čo jej prinesiem tú blaženú zprávu! Preto počkaj, ľubú nevestu povoď po hrade; zbrojnoší, vy ukazujte jim okolie a zabávajte jich!

Priemena

(Tmavá sieň, v úzadi čierne dvere.)

Výstup 8.

Hormila, Ľubor.

HORMILA: Čo vravíš, Ľubor? Ty chceš z Hradovej odísť? Nie, na to nemysli; Hormila nikdy neprivolí! Ty si urobil Hormilu nešťastnou, na tebe musí Hormila svoju potechu najsť, potechu, čo Hormilu potešiť môže! Vieš. Ľubor, že Hormila teraz, keď si ju o syna, o nevestu pripravil, nemá už na svete nič? A práve z tebä chce potechu mať! — Nikdy, daromne ma ty unúvaš, nesmieš od mojho boku odísť: ak bych na to privolila, čoby pre mňa ostalo? Do priepasti sa hodiť! Ale Hormila sa nehodí do priepasti; Hormila má ešte niečo, a to ju pri živote udrží. Ty musíš mi tu zostať, ani nepremýšľaj o tom, abys ma zanechal. Ja len neznám, čo sa s tebou robí, nač si tak veľké veci činil, len pre to vari, abys pomstil starodávne opovrhnutie, a potom abys zutekal? Čo? Čos neprijal, keď som ti dávala Hradovú, abys mi nahradil syna… Ja si musím nahradiť syna na tebe!

ĽUBOR: Velkomožná pani, vďačne bych to prijal, ale okolnosti; — v tých by som nezvládal nerovný boj s nepriateľmi mojimi.

HORMILA (opovržlive sa usmeje): Hah, nepriatelia sem, nepriatelia tam; pred paňou Hradovej niet nepriateľov; niet odporcov jej vôle, ktorých by nezošliapala; nech vravia, čo chcú, lež činiť nesmejú…

ĽUBOR: Ja som proti ním bezbraný. (Chce odísť.)

HORMILA: Hoj, ale odísť predca, predca nesmieš! Nie, ja ťa nepustím, keď si nechcel byť mi synom, keď som ťa tým nemohla pripútať k sebe, mám ešte niečo, čo ťa ku mne prikuje na Hradovú, — to, čo si sám žiadal: tu je moja ruka?

ĽUBOR: Veľkomožná pani, ty mi dáš ruku? Nie, nesmiem ju brať, (ku sebe) Bojanová pomsta by väčšia bola!

HORMILA: Ani to? Viac už nevládzem. Prijať ju musíš. Čis ma klamal, ruku pýtajúc?

ĽUBOR: Oj nelhal som, srdce nelhá!

HORMILA: A predca ťa skutkom viní slová zo lže!

ĽUBOR (k sebe): Čo? Hah, čo ja robím! Ja ju neberiem; oj, veď sa potom nemám čoho báť. (Vezme jej ruku, na hlas.) Hormila! lež obeť sňatku pred večnovekými bohmi hneď sa musí stáť!

HORMILA: V túto chvíľu, hneď, to si ja žiadam. Hneď opatri víno. Bojím sa, by mi i táto chvíľa dáko neušla!

ĽUBOR (odíde).

Výstup 9.

Hormila sama.

HORMILA: Syn môj drahý! keď ťa opustili všetci, matka ťa neopustila. Ešte ťa neztrovia plamene blnkotavé, a už budeš hrozne — hrozne pomstený. Oj, vďaka ti, Perune bože, čo hľadíš na zem túto okom prísnym za moje rozhodnutie, za moju odvahu. To bol tvoj pokyn, to bola sila tvoja, čo mne zavierila v hrudi, keď som už nado všetkým zúfala, od všetkých opustená! — Tebe vďaka, Perune, čo meráš právo, ohliadaš krivdu, aby nepomstenou nezostala. Tys pôvod mojej pomsty, veď moje výmysly sa už lámaly! Vrah nechcel ani za Hradovú sa dať obostrieť sieťou pomsty, nechcel mne k vôli utvoriť sebe blahú domácnosť, na ktorú by mu srdce pririastlo; on chcel utiecť od mojej tváre. Už som bola opustená, tu si, Perune, blisol pomstou… A ani sa nebudem musieť dať zožierať trapom a mukám za tak dlhý čas. A predca pomsta kratšia nebude. Ani nebudem musieť nevinných vraždiť, a predca bude niesť moje bôle. Dobre, že sa už stalo!… Prines len skoro víno, Ľubore, ktoré má byť obeťou bohom; veď ja tiež nahotujem čiašu, (ide ku skryni v kúte) čiašu vladykov z Hradovej vďačne! (Vytiahne nadobku.)

Bojan ľubý! O nedlho už budeme vedno, nemusíš čakať už za tým časom dlho, v ktorom sa očistí matka pomstou zo zločinu, ktorým si mi v kvete uvädol. Asi týždeň najviac, kým ju vykonám. Obeť sa skoro vykoná, ktorú Ľubor žiada. (Staví stolík k zastrenému výklenku, lež nie celkom k stene.) Neni bezpečný v mojom slove, až kým ho neutvrdí právo, bohmi vynesené. Oh, kebys to znal, jako je duch môj neodvratne upiaty na mojom úmysle, ver bys sa o to nestrachoval, že sa snaď inak rozmyslím. Čo tak odo mňa chcel utekať? Ani poklady Hradovej, ani žiadne vábenie ho nemohlo zadržať, len ruku moju na silu žiadal… Kde sa vzala tá sila k tej obeti u mňa? Za tú len bohom má čo ďakovať.

Výstup 10.

Starý zbrojnoš, predošlá.

ST. ZBROJNOŠ: Čo nečujem od Ľubora! Veľkomožná pani, čos to urobila?

HORMILA: Starče žij ešte roky, a buď svedkom toho, čo som urobila!

ST. ZBROJNOŠ: Veľkomožná pani, pre večitých bohov, ešte nie pozde, ešte čin nemusíš želieť, ešte bohovia ho za stály neuznali, ešte nebola obeť. Pre vekoživých bohov ťa prosím: odvolaj! Pováž, čo s nami teraz nastáva, my sa musíme teraz zohnúť pred zákonmi božími, ak to dovolíš, a nebudeme viac môcť naň zodvihnúť naše meče ku pomste, k trestu, — ak viera obete pútať nás bude!

HORMILA: Opovrhujem vašími mečmi!

ST. ZBROJNOŠ: Veľkomožná pani, kebych bol znal, že nikoho nieto, — kebych bol môhol tvoj rozkaz očuť, ja by som bol plnil pomstu tvoju vďačne, sám bych bol so zlosynom stal do zápasu. — Oj, rád by som dal za to moju krv! Pokyň ešte raz, odvolaj slovo, čos dala vrahovi, nejsi bezvládna…

HORMILA: Nie som bezvládna, to ja dobre znám!

ST. ZBROJNOŠ: Už som čul, ako sa zbrojnoši hrnúli; pokyň, a bude zlosyn mrieť.

HORMILA: Keď sú to zbrojnoši, nech čujú moj rozkaz: Nech sa trasie hnevu mojho, kto sa opováži na toho dvíhať meč, komu podám ruku!

ST. ZBROJNOŠ: Kto Bojana zabil, tomu podáš ruku? Oj, kto to kedy počul!

HORMILA: Tomu podám ruku, aby znal svet, akou matkou bola Hormila!

ST. ZBROJNOŠ: A na súd jeho nič nedáš?

HORMILA (opovržlivo): Matku nepoznáš! Mne Bojan zhynul, zavraždený úkladom. A tam na súdy sveta hľadieť? Hľadím, ale s opovržením. Matke pomsta! Blbá mienka škamravooká, neznajúca chápať to, čo jej každý deň na myse nenosí, moj úmyseľ nepobúri; ja ďakujem za silu moju bohom, ktorou som ňadra s citom podrtila, aby som mohla vykonať pomstu!

ST. ZBROJNOŠ: Krásna pomsta! pánom Hradovej…

HORMILA: Starče mlč; ak chceš pomstu moju vidieť, žij ešte roky.

Výstup 11.

Ľubor, predošlí.

ĽUBOR (pri vchode k sebe): Chvála bohom, že som sa nestretol s ními! Šťastie, stoj ešte pri mne, kým prežijem chvíľku obete. Potom sa už viac nebudem báť, stretnúť sa s nimi. (Na hlas) Tu, Hormila, víno; odriekaj tedy bohom milé slová k obeti!

ST. ZBROJNOŠ: Ľubor, pre bohov velevládnych, neprijmi ruku veľkomožnej, hoc aj ti ju dá; pomysli na česť Hradovej!

ĽUBOR: Starče! kebych smel s krvavým mečom k obeti, nežil bys.

ST. ZBROJNOŠ: Veď, pre večitých bohov, keď veľkomožná pani rozkáže, my sme hotovi ťa poslúchať, ako pána Hradovej. Pomysli ale, že zhanobíš Hradovú, a čože vykonáš?

ĽUBOR: O chvíľku uvidíš, starče, čo vyhrám!

HORMILA: Starče, koniec hádke! (Odstre nad pristaveným stolíkom záponu; tam vidno obrazy bohov.)

ST. ZBROJNOŠ: Bohovia, nehľaďte! (Hodí sa s výrazom zúfalstva na zem.)

HORMILA (nalejúc vína do čiaše): Bohovia dobrí! bože sňatku, Polet, neodvráť od nás tvár svoju teraz; nechže nás sňatok bude ako toto víno, čo ti v obeť lejem, smysly blažiace (odleje). Perune mocný, bože práva, pravdy! (ruky nad čiašou celkom) ty daj dosiahnuť v sňatku tomto moju žiadosť! (Pije.)

Výstup 12.

Dobrotka, zbrojnoši, predošlí.

DOBROTKA A ZBROJNOŠI (ustrnú, pred bohmi sa pokloniac.).

HORMILA: A tebe, Ľubore, nech Perún všetko chráni, čo ti teraz dávam, aby ti to ani prosba k bohom, ani čierne umenie neodňálo, z tebä nevyňalo. To bohom rieka Hormila, podávajúc ti ruku, podáva ti i vládu Hradovej!

ĽUBOR: Hah, tu si, vyžiadaný okamyh; oj, koľké roky som za tebou čakal. Predca, predca raz! (Chce piť.)

DOBROTKA: Keď matka sa zabúda, postavím sa za Bojana ja. (Priskočí a vyrazí mu čiašu z ruky.) Ani teraz, ani nikdy viac!

ĽUBOR: Hah, ty zhynieš!

HORMILA: Beda! Dobrotka, čos mi učinila? Tam moja pomsta!

DOBROTKA: Nie vládu jemu, ale potupnú smrť; preč s ním zbrojnoši!

ĽUBOR: Ticho, zbrojnoši! Na smrť so mnou myslíš, ty Dobrotka, a myslíš, že budem zpínať ruky a kričať: beda! Hahaha! Oj so mnou nie na smrť. Čo sa ti sníva? Ja už pán Hradovej — mne dala ruku Hormila! Nie ja na smrť. Haha! Trniete? Trňte, tak vám treba. Načo ste kričali. Nie ja na smrť pôjdem, ale ty, Dobrotka, chcelas mi pokaziť moje šťastie, myslelas, že nieto už viacej vína na obeť! (Predkročí pred Hormilu.) Teraz pôjde každý na smrť, komu slovo moje povelie. Dobrotku odveďte na smrť — bo ja veliem!

ZBROJNOŠI: Velenie tvoje nás po božom práve neviaže.

ĽUBOR: Bude vás viazať, ale po ľudskom. Robte, čo kážem, bo mi hneď Hormila oddá vládu.

HORMILA: Keď ruku dala, vládu neoddám; za tou si počkáš do mojej a mojho smrti (ukáže na čierne dvere), keďs nevedel zadržať, čo som dávala.

ĽUBOR: Zbrojnoši, robte čo kážem! Lebo v túto chvíľu je moja vláda. Zles vyrátala tvoje úskoky! Nuž nežij (bodne ju mečom), a tvoj tiež prestane žiť. (Skočí do čierných dvier, prv ležby to mohli zbrojnoši zabrániť. — Ztadial čúť hrmot a výkrik.)

HORMILA (potočiac sa, lapí za hruď): Vrahu!

VŠETCI (chcú uderiť naňho): Beda!

HORMILA: Počkajte, ani krok, kým nezomriem! Nechcem ho vidieť! Dobrotka, čos mi urobila — moja pomsta!

DOBROTKA: Bohovia! Veľkomožná pani, veď akby bol pil, čo ti hruď rozbodal, on by mal vládu!

HORMILA (podopre sa na Dobrotku): Nehorekuj, Dobrotka, preto; veď mi on mečom iným hruď rozbodal. Nechže by mal vládu, (hodí cievočku striebornú na zem) veď som ja to chcela. A uvidela by si, ako som syna strašne pomstila! Ja by mu bola po pár dňoch zomrela, keďby už na Hradovej utvrdený bol. Potom viem, žeby mu šťastie a svedomie neznieslo dlhú samotu: pojal by si družku, aby ho ľúbila, dietky by sa ľube kol neho bavily, a jemu by hruď tak blaho začala sa dmuť. V tom smrti semä by začalo vyžierať obeť; on by tiažou nepremožitelnou začal klesať. Pri úzkostných pohľadoch ľubej ženy a dietok darmo by sa zpínal orol postrelený do výšky, zárod smrti by ho pomaličky ťahal dolu — k čiernej zemi. Darmo by peruťami žitia rozšvihoval, srdce o milených prirostlé by sa po vlákenci z tadial odtrhalo; darmo by sa zpínal milým k objatiu, hlava by klesala, ramená lámaly. V obeti sme pili jed… Ach len ja, on nie. Všetko preč!

DOBROTKA: Nešťastná veľkomožná pani!

HORMILA: Nešťastná, oj ano! Obeť strašnú doniesla, aby mstila syna a? obeť daromná!

DOBROTKA (zadivená): Čo? Aby si mstila syna? Veľkomožná pani, veď Bojan žije!

HORMILA (prekvapená): Čo to? Bojan žije? Nuž čože chce slza, čože chceš viac! Bojan drahý!

Výstup 13.

Bojan, Ľubomíra, Svatoň, zbrojnoši.

BOJAN: Mamka moja drahá!

ĽUBOMÍRA: Drahý môj!… mne je divo.

BOJAN: Mamka moja, či sa hneváš, že sa na moju nevestu prizrieť neideš?

DOBROTKA: Ach, veliteľu drahý, veľkomožná…

HORMILA (zpne sa posledniou silou, zastre ránu): Ticho, Dobrotka. Bojan môj, Bojan môj! zas ťa mám. Dcéra moja! zas ťa mám. (Objíme ju.)

BOJAN: Mamka, odpusť mi nedôveru!

HORMILA: Nezpomínaj viac, nezpomínaj tie zlé časy. Bola som ti matkou a usmrtila som ťa, oh beda mi! Lež nie, veď všetkému bôľu koniec. — Nezpomínaj minulosť! Jej čierne obrazy letia kol mojeho srdca — leťte, nadarmo letíte, lebo nad ním blažený párik leží. Bojan žije — nechcem nič viac. Bojana mi nik nevyrve. — Len ešte jedno a čierna minulosť zhasne! Bojan ľubý a dcéra moja drahá, hneď si tu sľubte lásku!

BOJAN (podá ruku Ľubomíre): Večne!

ĽUBOMÍRA: Bojan môj!

HORMILA: Nuž tedy, ako s čistým srdcom vaše ruky spojené, nech i s tak spojenýma srdcama liata bude obeť Polelovi. Teraz nech sa Hradová raduje! Dobrotka!

BOJAN, ĽUBOMÍRA (ju ľubajú): Drahá naša mamka!

BOJAN: Ja som nedôveroval Dobrotke, a poznal som ťa a cítil lásku tvoju, a predca som nemyslel, že si taká dobrá; odpusť zármutok, čo ti Bojan zapríčinil.

HORMILA (slabo): Žiadon zármutok, táto jedna chvíľa mi vynahradila všetok bôľ.

BOJAN: Tisíc takých chvíľ, čo hodina chceme ti pripraviť!

HORMILA: Vaša blaženosť bude i mne slasťou — — (potočí sa a klesá). Hah, bohovia! Bojan — len ešte slovo — Bojan — Ľubomíra, dietky drahé, s Bohom! (Zomre a klesne do náručia Bojana a Ľubomíry.)

BOJAN: Bohovia! Mamka!

ĽUBOMÍRA: Mamka naša!

DOBROTKA: Hah, zlosyne, neteš sa v naších slzách.

ZBROJNOŠI: Smrť vrahovi! (Obstúpia z bokov čierne dvere.)

DOBROTKA (otvorí čierne dvere, chvíľku v nemom úžase):: Pre večitých bohov! (Odskočí na bok. Cez čierne dvere červánky z hora planú a chyžu osvetlia, v dialke vidno vrchy.)

VŠETCI (chvíľu stojac v úžase): Toho strašná priepasť súdila! Našej pomsty netreba viac!

(Hormila leží v prostriedku, v náruči slziacich Bojana a Ľubomíry. Svatoň sa pri hlave modlí.)

(Opona spadne.)

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.