Zlatý fond > Diela > Úklad a matka


E-mail (povinné):

Daniel Záboj Lauček:
Úklad a matka

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 16 čitateľov


 

Dej IV.

(Okolie hájmi obdanej doliny).

Výstup 1.

Tlupa skveloodených zbrojnošov.

JEDEN: Ja myslím, bratia, aby sme si kus odychli. Vyrozprávam to, kam my ideme, a ako sme k vínu prišli.

OSTATNÍ: Dobre to bude.

DRUHÝ: Bohovia by ťa radi mali, veď si nás tvojím spechom tak nastrašil, že som ti mal navolať.

TRETÍ: Ale ako aj nie! My sa strojíme pomály, ako nám hľa veľkomožná pani rekla, do sviatočného odenia, a on ti len nič ponič zakričí: hoj, bratia, skoro poďte, ale skoro! Ja reku kam tak skoro, vari oheň vyšiel? A on nás vedie na dvor, a tam hľa čiaša.

ZBROJNOŠI (jedni sa smejú, druhí divia).

TRETÍ: Aj tá Dobrotka tiež praje človeku na zdravie, a ak rozkladá tak rozkladá, že bys to ani na voz nepobral a pri tom všetkom nepovie človeku nič, od čoho by zmúdrel. Len achká a ochká, aby sme vykonali rozkaz, a človek, ak nevie tak nevie z toho nič.

DRUHÝ: Hm, veď ty múdrosť len od Dobrotiek kupuj, nuž ostaneš drúk, a narastú ti rohy. Ale že i vy ostatní, čo ste u veľkomožnej pani boli, tiež len tak po dobrotsky sa držíte, to mi je na smiech.

PRVÝ (usmeje sa): Hm, braček, keď niečo také počuješ ako my, tak nebudeš lepší.

DAJEDNI: Počujme teda!

PRVÝ: Zachytí nás Dobrotka k veľkomožnej pani, aby sme riekli, kam sme videli bežať Bojana. Len ona vám, ako sme my riekli, že naiste šiel ku Svatoňovi — nazdal som sa, že sa bude hnevať, a ona povie Dobrotke, žeby nám vína dala. Či je to pravda?

NIEKTORÍ: Tak sa nám vidí — ale čo ďalej?

PRVÝ: To ešte nič!

NIEKTORÍ: A čože viac?

PRVÝ: Svadba!

NIEKTORÍ: Tajdi, aká?

PRVÝ: Veď že sa zpýtaj týchto: čo nám veľkomožná pani hovorila. Choďte vraj potom v sviatočnom odení od Tisovca kam len zajdete, a oznámte pri trúbe ľudu, aby kto chce, zajtra prišiel na hostinu pod Hradovú, lebo že sa bude vykonávať svadba mladého veliteľa Bojana s Ľubomírou vedomcovou. — Nuž za to sme tak súrili.

NIEKTORÍ: Ale naozaj?

NIEKTORÍ: Pravda, ver že tak, my sme to všetko počuli!

PRVÝ: Nuž teraz, bračekovci, znáte, čo robiť máte. Iďte každý v rozdielnu stranu, a rozhláste, aby to aj tí ptáci vedeli a radovaly sa.

VŠETCI: Oj, to bude, o to sa neboj! (Rozídu sa.)

Výstup 2.

Bojan sám.

BOJAN: Dolu nešiel, ta som darmo sa ustával. (Obzerá sa.) Čul som hovor ľudský a nikoho tu niet. Dobre i tak; čo ma po dakom? Mne nezpomôže nik, jestli si nepomôžem sám! A usporím si aspoň to, že ma zvedavosť ľudská nebude obdivovať. Ako som sa prvý raz sveril na cudzú pomoc, hneď mi zem pod nohama zmizla, a octnul som sa v bahne, že sa mi ozaj ťažko padne z neho vydriapať. Ľubor mi oznámi, že všetko už v poriadku, ja si myslím, že všetko tiež zakončené; a tu iba teraz si musím Ľubomíru ešte zaslúžiť. Svatoňa a Ľubomíry niet! Ani na ceste jich nevidno. Ani duše nevidno, iba ak spokojný roľník za prácou sem tam chodí a diví sa, čo sa, reku, Bojan z Hradovej tak úzkostno na Svatoňa dopytuje. Dolu Rimavou nešiel, na to mi roľníci svätosvate sa zakliali. Idem tedy hore ku Tisovcu. Oj keby že ti boli vnukli bohovia dobrí, aby si sa u známych tam na rozlúčke zabavil. Zadivil že by si sa, ktoby prišiel s vami ešte vypiť pohár vína na rozlúčku. Ináče, keď ťa dohoním, kdekoľvek budeš, tak sa zadivíš, že až radosť, že Bojanovi nemožno len tak cez rozum prejsť.

Ah, kto zas tam ide, ani si človek pokojne odychnúť nemôže, všade zvedavosť naň striehne. Neidem sa s vašimi dopytovačkami meškať, lebo mi je čas ozaj drahý! (Odíde.)

Výstup 3.

Svatoň a Ľubomíra v pocestných šatoch.

SVATOŇ (predeseno): Nežiaľ, kvet duše mojej, Ľubomíra! Nekráčaj ďalej, unavenosť by ťa so žiaľom len viac morila, odýchni si. Zasvačinujme si pod lipami, aby sa nám sila s veselosťou vrátila. (K sebe) Šťastie, že ho nevidela, šťastie, že on nepoznal mňa, šťastie, že Ľubomíra nešla napred. Bola by všetka moja starosť zničená. Ej Bojan, Bojan, kdeže sa tu berieš ? Napred nesmieme, lebo by sme sa s ním sišli. (Na hlas) Dcérka moja, čože ti je? Celkom si akási premenená?

ĽUBOMÍRA: Všeliaké city, apko drahý, bojujú vo mne. Stoja ma bôľ — ale zvládať sa jim nedám. Nič za to; nechže trpím, len nech si bude Bojan šťastný. Ale, apko, čo je tebe? Ty tiež si premenený.

SVATOŇ (hľadiac k Hradovej, k sebe): Bohovia, čo to má znamenať? (Na hlas) Dcérka drahá, nič mi zlého neni. (K sebe) Zástup celý sa blíži, skryť sa musíme! (Na hlas) Snaď úpal slnka mi uškodil — poď, dcérka drahá, poď do stienu prívetivého hájika, tam okrejeme a posilníme sa k ďalšej ceste.

ĽUBOMÍRA: Apko, tu tiež chládok pod lipami.

SVATOŇ: Ale je povetrie, dcérka moja, celkom od slnka zahriate; nuž kazí veľmi dobročinnosť chládku. Poď, v háji lepšie okrejeme. (Odídu.)

Výstup 4.

Butro a tlupa zbrojnošov v smútku so sekerami.

ZBROJNOŠ: Toto je nie dobre, bračekovci!

DRUHÝ: Žijem na Hradovej roky, dlhé roky, ale toto sa neprihodilo.

TRETÍ: Stalo sa tam dosť radostného a dosť žalostného — ale takýto zázrak nebolo chýrovať. Dobrotka, akoby ten kameň, odrazu onemela. A koľko predtým vravela, toľko teraz vzdychá! To bude, bratia, viacej ako zle. Butro, nevieš čo to?

BUTRO: Ani márna vec! (K sebe) Veliký bože Turca! to som naiste ja vinný, čo som tie koláče snaď neoddal. Ale čože sa preto mohlo stáť, žeby Dobrotka tak musela onemieť?

PRVÝ: Len rukou kývla na dvore, ako nám bola topory kázala pobrať, a ďalej neriekla nič. Teraz choď kam vieš!

Výstup 5.

Dobrotka, predošlí.

ZBROJNOŠ: Dobre že ideš, Dobrotka. Prereč pár slov, aby sme znali, čo máme robiť!

DOBROTKA: Choďte do hája — ale nie všetci!

ZBROJNOŠ: Na čo?

DOBROTKA: Rúbať!

ZBROJNOŠI (berú sekery):

DOBROTKA: K čomu vám sekery ? Šabľami budete rúbať tie najkrajšie lípy, tie biele javory!

ZBROJNOŠI: Ale načo to?

DOBROTKA: Nezpytujte sa, dosť uvidíte. Cez moje ústa tie čierne slová nevypustím. (K iným) Vy choďte ta! (Kývne rukou zkadial Bojan a Svatoň prišiel. Časť zbrojnošov odíde.)

ZBROJNOŠI: Kam máme zas my ísť?

DOBROTKA: Ta k Svatoňovi!

ZBROJNOŠI: Načo?

DOBROTKA: Uvidíte!

BUTRO (v odchode k sebe): A tie koláče? Musím ich do výmoly odhodiť, aby nevideli (odbehne).

ZBROJNOŠI: Ale predca?

DOBROTKA: Len choďte!

ZBROJNOŠ: Ale nehnevaj sa, jestli nič nevykonáme.

DOBROTKA: To nemôžte!

ZBROJNOŠI: Divná vec. (Odídu.)

Výstup 6.

Dobrotka sama.

DOBROTKA: Tak, tak, Dobrotka, tak strašný sen si nesnila, ako strašný život žiješ! Tečte slzy! netečte nie teraz, tiekly by ste darmo! Vy nevylejete nádeje slastné ľubej matky a vernej pestunky; ostanú tie v srdci a budú páliť hruď, kým len nevychladne. Netečte teraz, zle by horel na hrane oheň, čo odnesie miláčkov našich z našej náruče do blažených krajov, preč na veky!

Tuto bude horieť z najkrajších líp a javorov ukladaná hrana, (ukazuje) kvetinami ovenčaná, lebo veď kvetiny budú na nej horieť! Ovenčíme ju dnes a zajtrá, keď sa zore zarumenia, podložíme, aby ste dušinky ľubé krásnou bránou viezly sa do nebies! Budete ležať na východ zrakom — lebo veď slnce vaších nádeji práve malo vychádzať… Slniečko zapadlo, skôr lež zasvietilo. Čože si nás nebe — čo tak zarmútilo? Nás nevinných, a zlosyn sa smeje. Oj nádeje, oj nádeje! (Zadúma sa — z hory spev.)

Vievaj vetrík z rodných hájov v diale, vievaj; Smutnému dievčatku poviedky nosievaj! Poviedky nosievaj o šuhajovi tom, Čo dievča spomína v jeho kraji rodnom.

DOBROTKA (zadivená): Čo to? čo to za spev?

Nos, ale každý deň pozdrav milý z domu; Ak zameškáš len raz — nebudeš mať komu!

DOBROTKA: Čo to za očarený spev? Kto to spieva? Tak prechádza každé slovo po mojej hrudi, ako keď po zamrznutej nive jih zavieva. Viň sa, pieseňka, viň sa ďalej, tvoj žial mi rum strasti v hrudi ožiaruje! Žiaľna pieseň, prečo mi žiaľ krotíš? Ako by nie, veď každý jiný žial proti našemu slasť… Kto tam peje v tej vôňavej hore, víly či dievčiny? (Ide vše bližšie k hore.) A čo mi tak divno prichodí tá pieseň? Sama si neviem vysvetliť; neviem, čo sa mi to deje v tej hrudi, čo sa to v nej vlní, či to nie nejaká nádeja? Aká nádeja? Načo nádeja? Víla spievala; jej to spev taký očarený. (Zajde do hája.)

Výstup 7.

Bojan sám.

BOJAN: Toto zarazenie ma hodne ochromilo, až mi len taká horkosť vo hrudi búri… Takmer mi na plač ide hodina. A nebol by div, čo by ma i slzy zalialy!… Ach, ale čo mám tak rozprávať? Divím sa ti, Bojan! Teraz činiť treba, keď veci takto stojá, slzy ti ozaj nepričaria Ľubomíru!

Myslel som, že Svatoňa ľahko bude hľadať; že za rečou ku nemu dôjdem, že dobrí ľudia vedia, tí že mi povedia, kam, v ktorú stranu šiel. Ale nič! — Zpytujem sa dol Rimavou, tadial nešiel. Zpytujem sa hor Rimavou, a Tisovania ak hovoria tak hovoria, že nešiel! Bohmi živými sa dokladajú, že okrem jednoho vozku nikoho nevideli, a o Svatoňovi a Ľubomíre ani chýru ani slychu! Či to nie na zbláznenie? V chalupe doma ho niet, na dol ho niet, na hor ani tak. Nuž, kdeže tedy je? Či snáď zašiel na západ do tých nezchodných hôr?

Bojan, Bojan! ako miznú tvoje svety. Čo? miznú, nech miznú, ale jich moja ruka iste zachytí! Prisahám vám, večneživí bohovia, že na Hradovú bez Ľubomíry ani nekročím! Hoc celý život potrvá moja púť; čo ma na kraj sveta povedie, neustanem; čo každý strom, každú jaskyňu vo vás, čierne hory, budem museť prestúrať, predca musím tebä najsť, drahá Ľubomíra! Len nech z unavenia okrejem! (Sadne medzi lipy, takže od ostatních neni spozorován.)

Výstup 8.

Dobrotka, predošlý.

DOBROTKA: Spev zamlkol. Musela ho spievať od ľútosti nad nami sútrpná víla. A srdce moje sa o tom len nechce presvedčiť. Ono sa mi hýbä nádejou — a ja mu to nemôžem zabrániť. Neviem, čo chcete, bohovia vševladní, že sa mi ho dobrými prstami tak dotýkate! Pieseňka zvučala i utichla; čoby sa mi od nej hruď nádejou mala zvlniť? — Veď pieseňka zvučieva neraz… (Pozre v stranu k Svatoňovej chalupe.) Hah, plasni nádej, zlom sa srdce, už viac niet miesta v tebe pre nádej! Vidz, hľaď — už ti nesú čiernu strasť! Už kráčajú krokom tichým, so zklonenou hlavou zbrojnoši od Svatoňa… Beda mi, ako že na vás hľadieť?… Nemôžem! (Klesne a oči si zastiera.)

Výstup 9.

Zbrojnoši, predošlí.

DOBROTKA: Znáte už, čoho sa striehly vyriecť moje ústa, videly ste, čo oznámiť bál sa jazyk môj!… Padli úkladom! Čierny, podvodný had podryl tie kvetiny… Zaslúži bôľno kloniť hlavu nad tým, a nadbä slzu horkú bôľom liať… Ovenčite jich kvetmi, prv na nich nepozrem, bo mi pukne hruď.

ZROJNOŠ: Dobrotka, odpusť, nerozumieme ti, a celý hrozný žiaľ tvoj je nám cudzý. Osúš si slzy, aby si videla, že my len preto hlavy kloníme, lebo sme neznali tebe vyhovieť.

DOBROTKA (hor sa zpne): Čo to vravíte? Nevyhoveli ste? Ako že mohli ste nevyhovieť? Nevyhoveli ste naozaj?… Vravte, pre bohov živých! Ukážte — nevidím (tre si oči)!… Ani nevidím!… Bohovia, čo to? Neklamte ma! Museli ste vyhovieť! Kam ste dali mrtvoly?

ZROJNOŠI (ľaknú sa): Čo to? Nerozumieme ťa — Aké mrtvoly? Tam ích niet!

DOBROTKA (k sebe): Bohovia dobrí! Či vaše prsty predca vo hrudi mojej nehraly darmo ľubou nádejou?… Nezpytovali by sa, neupierali by oči na mňa suché. Hoj, z hlboka, z hlbokého srdca by jim žiaľ kvapky slz vylamoval. (K zbrojnošom.) Čo ste tam videli?

ZBROJNOŠI: Nič, všetko pusté!

DOBROTKA (sa zarazí):

Výstup 10.

Svätoň, zbrojnoši z hory k predošlým.

SVATOŇ (k zbrojnošom z hory): Povedzte mi, čo sa tu deje — prečo smútok nosíte?

ZBROJNOŠ: My neznáme nič!

DRUHÝ: Dobrotka nám neriekla nič.

DOBROTKA (zo zarazenia sa preberajúc): Všetko pusté, všetko pusté? Nehasni, oj nehasni zablesknuvšia mi nádeja.

SVATOŇ (k zbrojnošom z hory): Kdeže je ona?

ZBROJNOŠ: Nechaj ju, s ňou nedôjdeš nikde.

DOBROTKA (k ostatním): Keď je všetko pusté, museli ste mrtvoly najsť.

ZBROJNOŠ: Nie, len tento koš.

DOBROTKA (prudko): A koláče?

ZBROJNOŠ: Prázdny.

DOBROTKA: Prázdny? (Zronená.) Beda, tam nádeje! (Odchádza.) Poďte lepšie hľadať!

SVATOŇ (zazre Dobrotku a chce k nej):

ZBROJNOŠ DRUHÝ (z hory): Daj jej, apko, pokoj; zarmútiš ju len viac a nepomôžeš!

SVATOŇ: Nepomôžem? Ba pomôžem! Ak sú bôle, lieky moje jich zkrotia; a ak zúfanie, i proti tomu mám lieky.

BOJAN (zo zadumania sa vytrhne): Hah, aký to hlas? Bohovia, či sním? (Vyjde z líp.) Hoj, tu si už, Svatoň! Neujdeš mi viac! Čo som už pre tebä natrpel! Kde je Ľubomíra?

SVATOŇ (zarazeno k sebe): Prezradil som sa, zámery moje pokojné už tam! Rozlúčenie nebude bezbôľné. Lež darmo, či môžem inak? Kde treba pomoci a potechy, musím ju niesť! (Na hlas) Nezpytuj sa, vladyka, pre večneživých bohov ťa prosím: usporíš i sebe i jej slzy lúčenia.

BOJAN (prudko): Nie a tisíc razy nie! Žiadne rozlúčenie. Nás nik nerozlúči, len hrob.

SVATOŇ: Vladyka drahý!

DOBROTKA (odchádzajúca sa obzre, zarazí a hladí upreto na Bojana, a hovorí ku zbrojnošom): Dietky moje, vraťte sa, poďte mi pomáhať. Ja nevidím, čo vidím; či to deň a či to sen, či to skutočnosť a či len klamný stien!

ZBROJNOŠI: I čoby sen, náš mladý veliteľ to; nech žije!

BOJAN (úsmešne): Ach, ja som nie stien, som ešte Bojan; vari by ste radi na miesto mňa stien?

DOBROTKA (rúti sa mu k nohám a boskáva mu šat).

SVATOŇ (k sebe): Toto sú divné veci!

DOBROTKA: Veliteľu drahý, Bojan náš ľubý, ty si zdravý, ty si živý? Hah, už neidete pre mrtvoly, už vám verím, že niet! — I ty si Svatoň tu? Radujte sa všetci! Shádžte dolu smutočný odev! Het žiaľ z Hradovej, radosť už musí znieť!… Utekaj, Butro, čo ti len dych stačí, bež na Hradovú, oznám tento nový život na Hradovej; bež, nech i do tedy, kým my ta dôjdeme, žiale Morany prestanú!

BUTRO (odbehne).

DOBROTKA: Na naše ruky poď, Bojan ľubý; vo víťazosláve nech kročíme na hrad!

BOJAN (ako prv): Musíte sa po inej víťazoslave ohliadať… Mňa do vysokých nádeji Hradovej nič! A klamať ma, že…

DOBROTKA: Never, oj never, Bojanko ľubý, to bol pekelný úklad Ľuborov! Mamka o tvojej láske neznala; dobre to pred ňou Ľubor zatajil, keď sa dozvedel, že predmet ľubosti tvojej ani na trône vysoký, ani v prachu nízky jej neni! On ju obsnoval úkladmi, ktoré malý zničiť vás!

BOJAN: Ľubor verný?

DOBROTKA: Ten had! Sám to vyznal. On si už myslel, že sa pekelné úklady podarily. — On najväčšiu radosť veľkomožnej pani, keď som jej lásku svoju oznámila, pekelným svojím vyznaním zničil. Lež vďaka bohom! — Bude mu beda, keď ťa uvidí. Oj len čím skôr poď!

BOJAN: Ja? Kde Ľubomíra? Bez nej ani krok!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.