ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dobrotka, Butro.

DOBROTKA (upratajúc): Ten zloduch Ľubor kutí voľačo; mne sa nepáči. To by som ja nedovolila, keby som veľkomožnou paňou bola. Len si pomysli, Butro môj! či si to kedy slýchal? — Ak behá zo svetlice do svetlice; od veľkomožnej pani k Bojankovi! Ten kuje niečo — a to je čierne, čo on v svojej čiernej duši na kovadlo hreje! Akú len asi nevoľu môže vystrájať? Nie, to by ani zloboh nevymyslel! — Lebo len počuj, milý môj Butro…!

BUTRO (chce vraveť): Ale…

DOBROTKA: Len počuj, len: veď ti on niečo také vystrája, o čom sa ja ani, čo by do oka padlo, dozvedieť nemôžem. No či by si to vytrpel? Ja si už neviem rady, ja ochoriem!

BUTRO (chce vraveť): Nuž…

DOBROTKA: Čo vari nie? Ako ty myslíš?

BUTRO (netrpezlive): Ach jaj, veď…

DOBROTKA: Veď? čo veď? Veď, pre milených bohov, som ja varovala mladého vladyku. Nuž tak! Či veľkomožná pani má niečo predomno zamlčať?

BUTRO (trhne sebou): Ale čuj že už raz!

DOBROTKA: Ano čuj, aby si vedel, že to ani nikdy neurobila; všetko som ja prvá vedela. Keď sa niekam strojili, kohože o radu pýtali, či bude povetrie stále? A teraz nič! Veľkomožná pani mlčí, Bojan mlčí…

BUTRO (k sebe): Ty ale za nich nemlčíš!

DOBROTKA: Aj ten výskok Ľubor mlčí — ale to nie div, ten jednako statočného slova nepovie. Veď by to bol div. Ale nič dobrého z toho nebude. Oj, nie! Aj kdeže by? Veď ja, ja len to voždy vravím, že nebohý vladyka len preňho zomrel. Že ho porazilo vraj? O hej! ale od jedu, že sa Ľuborovi veľa dôveroval, a ten neočate okol neho vyskakovať začal. Keďže aj veľkomožná pani mu toľko dôveruje! On, on bol jeho smrť! — Preto ho ani statočne, ako sa na statočného Slovana svedčí, nezpálili. Čo len povedia na to naši bohovia! Nuž či sme my Nemci, aby sme sa v truhlách pochovávali? Bohovia dobrí, potešte ho tam, aby sa nemusel v hrobe nad tým obrátiť, že sa teraz tak všetci len tak sem i ta vrtia a mne nič nepovedia. Už len za to, že ten okolo toho vyskakuje, a že mne nič nepovedia, nemôže to nič dobrého byť!

BUTRO: Eh, Čo mňa tam po tom! Veď si to duša moja musíme pomyslieť, že to predca môže byť dobré, hoc aj sa nám i nepáči. Dosť sa nám toho nepopáči, čo by sa nám vlastne páčiť malo; a dosť páči, čo by sa nemalo! Ale čo nás potom? ja vážnejšie veci donášam. Choď, povedz veľkomožnej pani, že by som rád oznámiť, aká veľká škoda nás potkala!

DOBROTKA (neberie naň ohľad): Veď len počuj, duša moja! Veľkomožná pani len zavolá na mňa: „Dobrotka, vraj, dones mlieka, múky, vajca — hej, aj masla!“ Načo reku, veľkomožná pani, načo? Múky dosť i všetkého tiež dosť, aj rúk dosť, čoby rozkazy tvoje hnedky plnily, veď vari veľkomožná pani sa s pracou nechce unúvať! Veď by to na nás, na tvoju čeľaď nebolo dobre, aby sme zaháľali a veľkomožná sa morila. Tak len čuj, čo mi nepovie! — Ale či bys to uhádol?

BUTRO: Ej čo tam po…

DOBROTKA: Nič čo tam, ani nič čo sem! Ale že vraj aby som sa nestarala, že veď ona vie čo mi rozkazuje. A ďalej mi nepovedala nič! Ja by som už ani nedbala, nechžeby si i pracovala, ale aspoň to by sa svedčilo, žeby mi povedala: nač to, komu to, čo to bude? Či čaká hostí dajakých vysokých, pre ktorých jedlá sama chce pristrojiť. Ale ja ani neznám, či dakto mal dôjsť! Aspoň sa nečakalo na nikoho! — Tak preto, hľa, som sa pilne chytila do upratovania, ako vidíš, aby nás v neporiadku nezastihol dáky vzácny hosť. Aj vy by ste mali vaše veci do poriadku doniesť, aby vás pochválili.

BUTRO: Ale duša moja, veď práve za to som tu; práve za to ti vravím, aby si ma veľkomožnej pani išla oznámiť. Doniesol som zprávu o veľkej škode, čo nás z nenadania potkala. Choď že už len raz, choď! Vidím že chceš vraveť — ale len choď. Potom druhý raz mi povieš, keď bude času na to (vypraví ju von dvermi).

Butro sám.

BUTRO: Ako vravím, začuduje sa veľkomožná pani, keď počuje, že čierna väža už het — ako som sa i ja začudoval. Stojím si za rána pod Hradovou u studienky, a slniečko ak začne tak začne pripekať. Ja ak sa obzerám, tak sa obzerám: čo sa tu reku robí? lebo ta ku studienke slnce nikdy nedôšlo, lebo čierna väža ho nepripustila. Ako sa tak obzerám, vidím, že ver čiernej väže už niet, iba hlboko v priepasti hromady rúmu. Aha reku — myslím si — preto sa v noci taký hrmot dial, ani čoby sa okovaný Perún okolo Hradovej vozil… Ale nejde dáko tá veľkomožná pani; či jej už asi dakto oznámil? A ja som sa tešil na dobrú odmenu za teplú zprávu. Na dobrú odmenu? Zač? Že škodu oznámim? Oj, aj za to dobrá veľkomožná pani dá odmenu.

Bojan, predošlý.

BOJAN: Otupný čas! na hrade, dobrý Butro, človek zunuje žiť tieto jednotvárne dni.

BUTRO: Ej, ľubý veliteľu, veď to ani jináč nebude, keď sa len o samote túlavaš, a v naše zbrojné hry sa ani sám hrať, ani len dívať neideš? Tak to musí byť, vladyka drahý, keď na miesto, aby si na vraníka sadol, palošíkom hral a v poskoku rýchlom po horách po doľach jazdil, len po vedomcoch chodíš…

BOJAN (usmeje sa k sebe): Bodaj! či aj ten zná, že som zaľúbený?

BUTRO: …knihy čítať. A ja som sa tak usiloval opatrovať tvojich vraníkov, opatrovať, že by si sa ani na kraji sveta za ne nezahanbil — a ty sa o ne ani neobzrieš!

Dobrotka, predošlí.

DOBROTKA (chrbátom k Bojanovi obrátená): Musíš druhý raz prísť, Butro, ak chceš s veľkomožnou hovoriť. Lebo niet teraz času, aby vraj o tvojích škodách počúvala!… Len koho to čakať máme — pre koho to tie koláče?… (odíde pomály).

BUTRO: Ej veď je to všetko jedno, či hostia či nehostia, ale hrad má nám byť prvý na starosti. Ak to takto pôjde, tak nám o nedlho na hlavu zletí.

BOJAN: A čo že je? čo že sa deje s hradom?

BUTRO: Jaj, nuž zle! Bol som v čas ráno na studienke — tak vidím, že čiernej väže niet, iba v priepasti hromada rúmu.

BOJAN (k sebe): Predca mala Ľubomíra pravda. (Na hlas) A ktoráto väža, či ju neznám?

BUTRO: Ku tej nik pustený nebol; bo už od dávna len padnúť a padnúť mala, a okrem toho nad strašnou priepasťou len tak vylepená bola. Tak teraz, čo by veľkomožná pani nariadili, či štrbinu zazdiť, a či ako?

BOJAN: No dobre, o to sa ja s matkou poradím. A ďakujem ti za pečlivosť. Choď k Dobrotke, nech ti do žbánu vína naleje.

BUTRO: Ďakujem, veliteľu môj dobrý, len ťa ešte o jedno prosím. Prijď sa len podívať na tvoje sivky; tie tak za tebou túža, ani jim obrok nechutí, kopytami hrabú, akoby do tej zeme chcely skočiť, že si na ne zabudol.

BOJAN: Dobre, dobre, nech len čakajú. Veď sa budeme o nedlho už po kvetných luhoch preháňať. (Butro odchádza)

Bojan sám.

BOJAN: Ale čo som taký nepokojný, ako by som sa o Ľubomíru bál! Chcem mysleť na všeličo, aby som zapúdil zlé myšlienky. Chodím z miesta na miesto, abych zabavil očí, ukojil myseľ. Ale akonáhle zastanem niekde, hneď mi zrak padne na zem. A na tej čo vidí? Ach, zlé moci oživujú ten prach, slievajú ho do podôb strašných. Maľujú mi zúfanie v ňom… Hoj, zlé moci! nepoznáte Bojana: toho nebudete trápiť. Nie! ten vám neztratí ani vzdych. Ak matka povie, že nedovolí a nedovolí, nuž hlboká priepasť pod Hradovou dosť bude na hrob, ale vzdychať nebudem. — Ach, a mamka? Nepovie nič! A aj Ľubor mi na pomoci!

Dobrotka, predošlý.

BOJAN. Dobrotka, či si dala vína Butrovi?

DOBROTKA: Dala, dala! Akože by som i rozkaz tvoj rukama nohama neplnila? Oj, ľubý veliteľu, či si myslíš, že ťa snaď rada nemám, keď tak so mnou už nehovoríš, ako predtým? Ani vlastné dieťa by ma tak netešilo, ako ty, ktorého som od malička varovala. Ani ma nič tak netešilo, ako to, že ma rád máš. Preto som sa ti tak ukrývala, abys ukázal, ak ma rád máš. Hneď si k veľkomožnej bežal: Mamka, mamka! vraj, kdeže Dobrotka? Mamka, už nás Dobrotka nerada vidí — niet jej, poďme ju hladať, aby nám rozprávala o zakliatom králevičovi. A keď si ma našiel, a rukama tlieskal, tak mi hralo srdce, že som si na svete nič nežiadala, len aby to tak ostalo. A teraz!? — Oj prečo tak neostalo!

BOJAN: Ale Dobrotka, nuž čo že tak neostalo? Čo že si myslíš, že som vari nevďačník? Veď ťa ja vždy mám rád.

DOBROTKA: Hej, ale Bojanko moj, to mne ťažko prichodí veriť. Veru sa to tej jary hrozne zmenilo. Nehráš si viac, nevystrájaš okolo Dobrotky. Neideš ku nej, aby ti vykladala poviedky. Prečo to nerobíš, prečo nejasáš, prečo nekážeš Dobrotke vykladať poviedky? Či ti boly moje poviedky zlé, prečo teraz pre teba Dobrotky niet?!

BOJAN: Dobrotka moja, veď ja to tak zle nemyslím. Ale… (k sebe) či sa zdôveriť? Veď ma rada má. (Na hlas.) Povedal bych ti niečo, ale…

DOBROTKA:. Veď to, Bojanko, to! To ma bolí, že som tak dôveru u teba ztratila. Oj, pomysli si: či krom mamky najdeš takého srdca, čo by zaslúžilo dôveru tak, ako moje?

BOJAN: Nerozumieš ma, Dobrotka. Neostýcham sa pre nedôveru; ale vieš, vec je to taká, že na nej môj život visí. Mamka vraj nesmie pred časom sa o tom zvedieť. Ja ti poviem, ale musíš sľúbiť, že pred mamkou budeš mlčať.

DOBROTKA: Život môj za tvoju blaženosť nie len sľúbim, ale i vďačne dám.

BOJAN: Nuž počuj. Preto som od jary zanechal, čo ma zabávalo, lebo moje oči videly hviezdu, pred ktorou zhasla vábnosť predošlých mojích hier, a —

DOBROTKA (radostne prekvapená): Ale Bojanko, vari si zaľúb… Ale ako to myslíš?

BOJAN: Pravda, že tak myslím, a od mojej dievčiny neodstúpim, čo všetci černoduchovia proti mne sa postavia.

DOBROTKA: Ach, Bojanko drahý, tak si už našiel, s ktorým ťa bohovia spojá väzbou ružovou. Oj chvála bohom! Toho sme sa my ani vo sne nedúfali. Ach len čuj, aká som bola slepá, že som si ťa bližšie nevšimla, aby si nebol musel toľko túžiť a my toľko trpieť. Ach ale, čo že sme o tom nevedeli my? Veď to dobre každý zná, za čím júnoši vzdychajú! My sme sa báli, že ti zloduch dáky na love porobil. Čo že si neriekol nám o tom skôr? Ale, ach, čo sa aj opytujem? veď vari to u zamilovaných tak býva; tí zabudnú, že sa to jazykom rozpráva, a vravia vzdychami a pohľadmi. A kdeže je, či v Tisovci, či v okolitom hrade niekde? Ach, či sa poteší nad tým veľkomožná pani: ach, či sa zasmeje na našom daromnom trápení?

BOJAN: Dobrotka — ani slova! Kým neuvidím, že mi mamka nezazlí lásku, do tedy mlč! Lebo milujem chudobnú… Svatoňovú vnučku.

DOBROTKA (k sebe): Ale bohovia, či nevie, či mu mamka nepovedala, že jej nevesta neni vysoká na tróne, ani nízka v prachu? Či celému svetu riekla to skôr, lež jemu?

BOJAN (tiež k sebe): Hľa, to hneď inú urobilo krv, až jej slova prischly — ale nedbám!

DOBROTKA: Ale Bojanko!…

BOJAN (vpadne jej do reči): Nie Dobrotka moja! Viem, čo chceš. Chceš mi povedať múdru radu — netráp sa — viem, čo asi je za ňu. Tak asi: Ale Bojanko, nechaj chudobnú; veď pre teba dosť bohatých! Nechcem takú radu. Jedným slovom: Ľubomíru alebo smrť! Čo mňa do bohatstva? Ja som nie mešec, aby tučnieť chcel od zlata. Moje srdcu chce ľúbené, ľúbiace srdce!

DOBROTKA: Ale…

BOJAN: Nevrav nič! Viem ja dobre, čo má za nádeje mamka moja. Chce si mojou nevestou rozmnožiť lesk Hradovej. Ja taký lesk nechcem, bo to hrom, čo ma do priepasti sotí! Divíš sa, zkadiaľ to viem? Povedal mi Ľubor; on mi pomáha. Ty ale mlčať musíš! Ja idem teraz vidieť, či asi mamka na tých nádejach pevne stojí (odíde preč).

Dobrotka sama.

DOBROTKA:. Hahaha! Že vraj mlčať, horký že mlčať, a to vraj mlčať! Oj keby si nebol odbehol Bojanko, riekla by som ti niečo, že by si sa tak smial, až by ťa bolo do Tisovca čúť. Ale by si sa smial, kebys počul, ako ťa ten Ľubor randavym mechom nastrašil. Eh výskok! Čo to len chceš, žes mu také tarandy naplietol. Či len smiech? Aha! Horkýže, on si chcel pri tom zarobiť. On asi takto počtoval: nastraším Bojana, že mu mamka brániť bude lásku, a keď sa dosť natrápi, poviem jej; tá sa zaraduje, veselie prístrojí, a Bojanovi poviem, že som to ja vykonal. Ach, dobre že som ti prišla na stopu, ach ale ťa opáli. Počkaj ty liška, ty výskok, vyskočíš — ale zo sedla, klepnú ti zuby na prázdno. Hahaha!

Butro, predošlá.

BUTRO: Nevidela si, Dobrotka, hradníka? Dal ma vraj volať. Čo asi chce?

DOBROTKA: I čo ma tam do hradníka, do toho výskoka! Ale ja viem dobre, čo on chce. Hej, veď sa on podíva! Neutekaj, počuj niečo. Ach smej sa!

BUTRO: Veď sa mi naozaj prichodí smiať — ale na teba, lebo vyzeráš…

DOBROTKA: I ako žeby nevyzerala, ved tak budeš aj ty, keď ti poviem čo, len čuj! Ako si ta liška, ten výskok, ten Ľubor pohol rozumom, aby bez práce žal. Nastrašil Bojanka randavým mechom.

BUTRO, DOBROTKA (razom): Ach, čo ty vieš, Bojan smelý chlapik!… že až radosť sa naň dívať. (Sama.) Ale mu ja prekrižľujem jeho háky báky, len počkaj! Nie, ale ten ustarostený Bojan sa mi páči. Ja mu nepoviem nič, nech sa strácha — len veľkomožnej, keď ju samu najdem. Bojanka ešte viac nastraším. Ach, to zaslúži vidieť. Čo sa nesmeješ?!

BUTRO: Čo sa ti budem smiať, vari na tom, že chceš Bojana postrašiť či mátať? To, pravda, si už celý bobo! Veď že povedz niečo. Ale ty od samého vravenia nepovieš nič.

DOBROTKA: Ach poviem, poviem, len čuj! (Čuť kroky.) Ale ide niekto, poď do čeladinca, tam ti nalejem vína, aby si sa lepšie smiať môhol. (Odídu.)

Hormila sama.

HORMILA (pobúrene): Bohovia, nerúťte ma do tej prepasti! Plným srdcom nešťastná žena, plným srdcom lásky, plným hrdosti materinskej na ľubom synovi; ztratený život ženy bol radosťou matky odmenený, lež jedovatý jazyk černokňažníkov predstaví synovi tajnosti matkyné, a ju o posledniu, o jedinú potechu pripraví. Bohovia, nerúťte ma do tej priepasti!

Keď spomniem na môjho Bojana, ako sa predtým veselil, ako každý mráček na matkynej tvári videl, a ako ho vedel ztadial odohnať detskou piesňou, a keď toho Bojana porovnám s terajším, ako so zrakom zlomeným matku obchádza, ako z toho zraku, z ktorého predtým plály nádeje blahej budúcnosti, teraz temná obžaloba sa vinie, tak divná vec, že hruď mi na ľad netuhne. A ten vzdych, oj prečo neseklo prudenie krve, keď ti kvet nádejí tvojich riekol: Mamka, nespoliehaj sa na nádeje, ktoré o mne máš, bo sa nesplnia! Nuž čo chceš viac Hormila na svete?

Nádeje moje, nádeje, či ste vy zlé, keď vás môj syn odsúdil? Či bolo hriech ními sa kojiť, že si ťa, syn môj, oblažím, ak len budem môcť; aby som sa v tvojej blaženosti potešila. Či ste za to zaslúžily odsúdenie? Či za to, že som si život, že som jemu život zachránila? Všetko zkúsim, aby som lásku jeho vydobyla nazpet… Ale nie Ľuborovú radu, nie ešte; musím s Bojanom vraveť, srdcom k srdcu!

Bojan, predošlá.

BOJAN: Mamka, mám ti niečo reknúť!

HORMILA: Vrav, syn môj, vrav; povedz, čo by ma potešilo. Oj nádeje moje, nádeje!

BOJAN: Mamka, odpusť — ale tými ťa nepoteším, lebo moje srdce krušia. A ani jinak bohužiaľ, lebo čierna väža…

HORMILA: Syn môj ľubý, pre bohov — ustaň, kým všetko počuješ. (K sebe.) Hah, bohovia, neklamem sa, on vie o čiernej väži. Či som zle počula? (Na hlas.) Bojanko, čo vravíš?

BOJAN: Nuž čierna väža…

HORMILA: Nie, syn môj, nepokračuj! To nenie pravda, uvidíš, ako bohovia trestom dokážu pravdu (rýchle odíde)!

Bojan sám.

BOJAN (diví sa): Čo že sa mamke mojej stalo? Že vraj bohovia trestom dokážu pravdu, abych, vraj, nepokračoval, že to nie pravda! Ja neviem, čo tam môže byť pravda abo nepravda. Keď sa zrútila, tak sa zrútila, a to uvidím i bez toho, žeby to bohovia museli trestom ukazovať. A mňa to jináč ani veľmi nezaujíma; zrútila sa, stala sa nám škoda, a viac čo?… Nad tým sa mne ani vlas nepohne, nie to srdce. Ale Ľubomíra drahá!… Čím ďalej, tým sa akousi divnejšiou stáva. Táto Ľuborová múdrosť je vari nič lepšia od mojej. Dej sa čo dej, radšej nešťastie a záhubu, ako dlho takéto vesenia hlavy. Idem k matke a poviem: Mamka, abo Ľubomíru abo smrť! Nedbám, nech volí.

Ľubor, predošlý.

ĽUBOR (nevidiac Bojana): Hahaha! Už je všetko v poriadku, už si pri cieli, Ľubor. (Zazre ho.) O ľubý Bojan môj!

BOJAN: Čo vravíš?

ĽUBOR: Už je zbrojnoš s darmi ku Svatoňovi vyslaný, aby na hrad prišiel o vašom šťastí sa dohovoriť.

BOJAN: Či sa chceš posmievať? Veď mamka ešte len teraz taká divná bola. —

ĽUBOR: Nad tým sa nediv, veď to tak býva, keď sa dakto má zriecť úmyslov.

BOJAN: A keď som jej v reči čiernu väzu zpomenúl, ušla het!

ĽUBOR: Ah ty nevieš prečo. To je pri Hradovej tam najväčšia priepasť; tak sa strachovala i pri samom tom mene, lebo som jej riekol, že ta skočíš, ak ti nedovolí. No ja som vyhľadal práve dobrý čas, a už privolila.

BOJAN: Naozaj? Aj, mamka, kde si, nech ti idem ďakovať!

ĽUBOR: No no, teraz to ešte odlož, lebo dovolila len pod výminkou.

BOJAN: Pod akou?

ĽUBOR: Že umenie Svatoňové Hradovej k úžitku a nie ku škodo bude. Ačpráve svedčalo by sa mamke ísť ďakovať, ale veď budeš mať ešte dosť času učiniť to i slovami i skutkami — len teraz nie!

BOJAN: Prečo?

ĽUBOR: Nuž, že nevyzeráš ako zúfalec, a len to ju pohlo; tak by si môhol ešte ju priviesť na iné myšlienky. Ak si ale presvedčený o Svatoňovi, choď volať ho, aby sa čím skôr shovorili a tak ti nádeje uskutočnili.

BOJAN: Čo bych tisíc srdcami pohybovať môhol, každým bych bol presvedčený o Svatoňovej dobrote. Hneď sa vrátim s nim (odbehne).

Ľubor sám.

ĽUBOR: Haha! To sa mi podarilo a na to som ani nepočtoval. Bežíš, Bojanko, bežíš! len bež! Veď i ja k cieľu svojmu bežím, rýchlejšie lež ty. Hneď sa vrátiš? Myslíš? Eh, to ani Hradová nedožije! — Už sú pred chvíľou poslané jedovaté koláče Svatoňovi, aby si Hormila, ako som jej to na nos zavesil, lásku synovu zachovala. — Bylo by sa všetko zrútilo. Už som zúfal, keď chcela s ním hovoriť, len šťastie, že Bojan s tou čiernou väžou, čert vie ako, po ruke bol. To jej dodalo.

Úšust už letí, už tú lavínu nič nezastaví, tá láme všetko, čo Ľuborovi v ceste stojí k prestolu Hradovej. Dobrý Svatoň, čoby s Bojanom i srdce podelil, podelí s nim i koláče. Ľahne Bojan i s nevestou do včasného hrobu, a Ľubor po rokoch predca dôjde pomsty za povrhnutie, a dostane aj Hradovú, na nadávok. Lebo čo ostane Hormile ubohej? Nič, len ruka moja!