ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A. Baďan. Bohunice

V II. sväzku „Tovaryšstva“ vedľa púhej zpomienky predhistorických nástrojov bohunických, a vedľa holého vyobrazenia nálezov sitnianskych: podal som v článku „Starožitnosti v Honte“ súborný súhrnný illustrovaný obšírny opis nálezov celého okolia, počnúc s Bohuniciami. Patrilo by nadpriasť i niť túto. Vtedy ešte nemali sme ani ničoho z nálezov bohunických; teraz však, vďaka príčinlivosti pánov učiteľov, Sámuela Kupčoka, pukanského a Sámuela Hrúzu, bohunického, v Museume máme 9 kamenných nástrojov, a síce dve kladivá porúchané, dve sekerky neporúchané a päť porúchaných, všetky bez dier, a jednu veľkú 15 cm dlhú, 6 a l/2 cm širokú, 3 a 1/2 cm hrubú) z pieskovca so započatou dierou! Započaté vŕtanie predstavuje plytkú mištičku na 3 cm širokú a 3 mm hlbokú. To je pre mňa dosiaľ nové. Najdená bola „na dielcach“ v bohunickom chotáre. Podobá sa želiezku, trochu hrubšiemu, z neveľkého hladidla spiežového. (Daroval mi ju p. J. Fuchs, ev. farár v Bohuniciach.) Čo viac, máme dve kamenné (z pieskovca) kladivá s dierkami zo súsedného Baďana, ale najdené na klastavskej strane, ktoré kúpil som od tamejšieho pastiera Mráza.^[6]

Keď som pri Baďane, nemôžem nepripomenúť na tamejšom Tlhajci (kopec, ba celé neveľké brdo, kde prevažuje sa hradská k Pečeniciam), kruh z kameňov. Prvú zvesť dostal som o ňom vo vábivej podobe, že tam jesto „skamenieto mlynské koleso“, lebo je tej velikosti, ako veľké mlynské koleso. Roku 1896 26. augusta vyšel som to obzreť vo sprievode tamojšieho učiteľa, rychtára a iných, opatrených motykami ku prezkúmaniu nálezu a náleziska. Kruh skutočne našli sme na zapustenej starej ceste vedľa novej hradskej a preto, poneváč vozy tade chodily, na jednom boku bol kruh porúchaný, t. j. tam už kamene chýbäly. Záležal z plochých kameňov, po boky (na dlhšiu hranu) do zeme zakopaných, v pravideľnom kruhu, s priemerom 5 m 26 cm či s rádiusom (polomer) na 2 m 63 cm. Na čo to bolo, to nikto nevie, ani o kruhu nikto prv nevedel: len vtedy teprv zpozoroval ho kováčov zať, rodom z Prenčova, ktorý mi aj prvú zvesť zaslal. Povestí o ňom niet u ľudu; alebo aspoň dosiaľ nedozvedel som sa navzdor doptávania. Dal som kopať pod kamene, aby som sa presvedčil, či nejaká zeď alebo jej základy nesiahajú hlbšie, ale ničoho sme nenašli. Boly-li terajšie zbytky nejakými základmi dajakej drevenej väže, ktorá dávno, dávno zanikla, že žiaden ptáčik ani letáčik o nej už vyprávať nevie?

Takto lámal som si hlavu, hádajúc výklad alebo hľadajúc aspoň nejaký analogon; zachytiac sa už, ako o slámku, aj o názov honu „pod kolesom“ v krupinskom chotáre, o ktorom trúfal som, že od takéhoto kruhu či kolesa mohol povstať; no i ten rozplynul sa mi v mhlu, keď som sa dopátral, že otázna roľa má podobu kolesa. Väzel som teda v úplnej neistote. Až tu pred nedávnom (hynávoď), obráťac sa s inou otázkou k p. M. Kubínyimu, šťastnému zkúmateľovi oravských starožitností a majiteľovi krásneho a veľmi cenného musea v Oravskom zámku: 16. februára 1900 obdržal som z jeho láskavosti osobitné odtisky jeho článkov, opisujúcich a znázorňujúcich náleziská i nálezy. („Mittheilungen der Anthropologischen Gesellschaft in Wien. XIII. a XIV. sv. 1883, 1884.) Pri druhom článku, zpomedzi viac kruhov, väčších menších, nášmu kruhu podobných, odokrytých vo Vyšnom Kubíne, vyobrazené sú dva, líšiace sa od nášho len v tom, že sú v priemere až 10 m veľké; že kamene okružujúce (ktoré tam zovie ľud skriželami. J. Kohút in litt.) kladené alebo sadené sú po konci, a nie po boky; a že v nich nalezalo sa mnoho popolníc, tak že každý kruh predstavuje akoby osobitné pohrobište. V našom kruhu, keď som na povrchu črepov nepozoroval, ani na um mi nezišlo, hľadal nádoby pod zemou, čo však pre lepšiu istotu môže sa ešte stať.

Predbežne aspoň domýšľať sa môžeme per analogiam, že i kruh na Tlhajci označoval hroby alebo aspoň jedon hrob. Kubínske kruhy dávajú nám asi i na to vývod, prečo kruh na Tlhajci zbadali len teraz; boly totiž až na 1 m pod zemou; tak i náš kruh mohol byť pôvodne v zemi či pod zemou, a ak len v najnovšej dobe zmizla (ku pr. po veľkom prívale) poslednia tenká vrstva hliny, skrývajúca kamene pred zrakom ľudským, zbadali ho ľudia.

Teda máme analogon, k čomu dopomohol nám p. M. Kubínyi; za jeho láskavosť vzdávam jemu i tu dieky. Škoda, že redaktor uvedeného viedeňského časopisu nepripomenul, či a kde podobné kruhy už boly odokryté. Náš, keď aj nie úplne dôstojne, ale predsa môžeme postaviť oravským kruhom k boku. (Aj na iných pohrobišťach malo by sa dávať pozor pri kopaní, či popolnice, dovedna patriace, neboly zatvorené spoločným kruhom kamenným?) — Trefne poznamenal dr. Ján Schwarz, pravotár v Pukanci, že „kde jest Tlhajec^[7], tam musí byť aj Tlhaj.“ Na to odpovedal som vtedy: „Snáď najde sa časom na inom mieste veľký kruh, ten „Tlhaj“, ktorý vyzradí nám niečo o tomto malom Tlhaji či Tlhajci.“ Či sme ho už našli? (Z akého koreňa, alebo z dvoch, môže pochádzat slovo toto; tleť a háj? tehla? — V Gemeri dedinôčka Tilhoň-Turec. Letopis Mat. slov. VI. 2. „Náčrtky miestopisné M. Hontu“ str. 10. g.) Stoj tu aspoň zpomienka kruhu kamenného na Tlhajci, lebo — šťastie, že stačil som ho pomerať a poznačiť! Idúc tadiaľ do Pečeníc 9. okt. 1899, už bolo márne všetko naše hľadanie; zmizol nám, ani tie otvory k tým pivniciam s tými pokladmi, že ich druhýkrát najsť nemôžu! Blízo^[8] vybrali jeho kamenie na cesty. Nech nikto nepovie, že nám to neujde, čo je v zemi a pod zemou! — O Baďanskom náhrobku kamennom vidz článok „Náhrobky kamenné“…

B. Bzenica^[9]

Cez Tlhajec, smerom ta k Pukancu, stúpal som 19. sept. 1897 s úmyslom obzreť domnelé starožitnosti zo zaniklého hradu na Breznici poniže Novej bane, oproti Svätému Beňadiku. Na druhý deň skutočne zavčas rána vytrhli sme, malá spoločnosť, dr. Schwarz, dvaja Kupčokovci a ja, cez strmé pukanské vrchy, trochu i blúdiac, cestou i botanisujúc, a dlhou takzv. „Chválenou dolinou“ (My sme ju nechválili, menovite nazpät idúc, lebo sme boli hladní; a hlad je mrcha sprievodca na dlhú pešiu cestu!) breznickou ta ku Hronu. Starožitností sme nevideli, lebo ích niet, vyjmúc srdcu podobný vŕšok zo strielky (Vidz asi prvé dve podoby na obr. 4. v článku „Recensia“. Tovaryšstvo II., str. 222.) z kremeňa, vykopaný brežskými (Brehy) hrnčiarmi v hline, ktorú si kopú v breznickom chotáre, aby ju miešali so svojou; kremenčok opatruje d. p. Anton Očovský, tamejší farár a dekan. — No obzreli sme si na strmom vrchu, „Tomanovom rígli“ (442 m) pozostalú zeď z Breznického hradu a sklepenie asi z pivnice. Predišiel nás ta Karol Dodek, mladý kováčsky majster z Novej Bane, kreslič výborný, chlúba nášho remeselníctva. On našiel tam štyri čriepky (dva ornamentované) a jednu pracku, ktoré predmety, ako aj zeď (obraz 9.), odkreslil. Buď pripomenuté i toto vo venci tomto.

V našej literatúre nachodím zpomenutú Breznicu v Sasinekovom Letopise 1877. II. „K topografii Slovenska“ str. 199.: „R. 1276 Martin, opát od sv. Benedika nad Hronom, protestuje proti arcibiskupovi Filipovi, ktorý po Tatároch ovládal ich niektoré zeme a nevrátil, a síce pozemky v Parkane, v Udvarde, v Nemcach, Rybníku, Čejkove a Breznici (Berzenthe). (Magyar Sion III. 300.)“ — „R. 1277 kláštor sv. Benedika nad Hronom požaduje nazpak zeme: Nemce, Rybník, Čajkov a Breznicu, ktoré Filip, ostrihomský arcibiskup, po tatárskom pliene bol ovládal. Tamže 300., 383.“ — R. 1312 dominica Laetare kláštor sv. Hipolita na Sobore dosvedčuje, že mnísi zo sv. Benedika nad Hronom protestujú proti ostrihom. kapitule, že im bezprávne odňala majetkovú časť v… Breznici (Weer Senche). Fejér: Cod. dipl. VIII. 1. 478.“ Tamže str. 206. — Druhé miesto v našej literatúre, kde zpomenutá je, sú Slov. Pohľ. XII. „Slov. miestne názvy“, 247., kde P. Križko v krátkosti podáva dejepis takto: „Breznica, už pred r. 1240 jestvovavšia obec a hrad Brezinche, po r. 1240, teda po tatárskom pustošení iba hrad Berzenche v Tekove; M. I., 612. a B. o. 143. Tento spolu i s obcou spustošený hrad vystavil poznovu arcibiskup ostrihomský Filip, avšak trenčiansky Matúš Čák ho zase podkopal a znivočil. Pozdejšie ho zase vystavili, no už r. 1411 spomína sa sťa „castrum fractum“, totiž porúchaný hrad, ale vzdor tomu stál až do r. 1475 a r. 1472 stal sa majetkom kráľovským; len nepatrné pozostatky z jeho zdí označujú miesto, na ňomžto niekdy stál.“ — Dopĺňam z Knauzovho diela „Sz. Benedeki apátság“: „Mocný zámok to mohol byť, keď listina z r. 1313 menuje ho „castrum egregium“. U. o. II. 658., 688. Nenie isté, zdáliž v listinárni ostrih. Ladula 3. 1. 18. rozumie sa tento zámok ako „castrum fractum“. Pozdejšie zas bol vystavený, a spravovali ho kapitulskí úradníci v Nemcach. Jedon z ních, „egr. Barhos de Herthquikovyer Castellanus Castelli Berzencze“ roku 1468 s ozbrojenými svojimi ľuďmi „more predonico“, spôsobom lúpežníckym zajal Štefana, obyvateľa kremnického, do hôr zavliekol, tam mu 70 strieb. mariek odobral, a za celý deň zajatého držal. Pätnásť mariek vrátil mu, ostatnie pred vrchnosťou novobaňskou tiež vrátiť prisľúbil, ale poneváč nesplnil, bol povolaný roku 1470 pred nádvorníka Michala Orsagh. Archív sv. ben. fasc. 57, 15. — R. 1472 arcibiskup Ján Vitéz v smysle uzavretej smluvy prepustil hrad kráľovi. Katona. Hist. crip XV. 555. R. 1475 žalujú Malo-Topolčanci, že breznický kapitán, Ďúr Besenyői — castellanus fortalicii de Berzencze — vylúpil Malé Valkovce, a potom pred sv. benedický conventus citovaný bol. Archív sv. ben. 20. 28.“

Ďalej ešte tamže má Knauz: „Levický pán Ladislav r. 1446 s českými žoldniermi vydrancoval šiahsky kláštor, a ináč dlho šarapatili ešte v tomto kraji české vojská. Blízky (skleno) teplický hrad r. 1456 mali v moci Husíti. R. 1464 Mikuláš Bodok, kapitán breznický i do tohoto hradu prijal Čechov a pustošil s nimi. Thuroczi u. o. III. 66 fej. A ledva kráľ Matej r. 1465 vypudil českého Švehlu z Kostolian, a ledva potrel r. 1467 českých Bratrov: už nové nebezpečenstvo hrozilo kraju. Lebo keď nespokojenci, s prímasom Jánom Vitéz na čele r. 1471 povolali do krajiny Kazimíra, kráľa poľského, prišly do moci Poliakov aj hrady: teplický, breznický a podzámčanský, Revište, kým Poliaci cez Šahy neodtiahli do Nitry. Kachelmann f. h. III. 102.“

Takto v nešťastnom zámku nikdy nič dobrého neprebývalo; a to snáď ani v iných hradoch, preto ľud bál sa ích, a má ich zväčša v zlej rozpomienke. A nelúpili len českí Bratri a žebráci, vlastne bez vodcovstva pozostalé čaty z vojsk Jiskrových, ale v tej dobe zbíjali a brali násilne aj iní mocní páni, len že tých zvali nie zbojníkmi, ale rytiermi a zámockými pánmi!

C. Pečenice. Klastava

V II. sväzku „Tovaryšstva“ v článku „Starožitnosti v Honte“ spomenul som na str. 213. z počutia „násyp či cestu, vedúcu od Pečeníc až do Súdoviec“.^[10] Podobne vyprávali mi o kopčoku vedľa mlyna „lúkovského“ (= na lúkach) v chotáre Bátovskom. Tento mlyn ešte ženie voda potoka almášsko-pečenického; ale hneď poniže neho spája sa so štampochským potokom a tvorí potok Sikynec, ktorý Perecom Levickým sosilnený, ústi do Hrona pri Kämeňdíne. Bátovce sú mestečko slovenské na hradskej, vedúcej od Štiavnice a Pukanca do Levíc; Pečenice neveľká obec, medzi ktorou a Baďanom ležia dve súvisiace obce, Dolní a Horní Almáš. Všetko to patrí do blízunkého obvodu nášho Sitna. O kopčoku ide povesť, že je plný starožitností, že ho vojaci, to tureckí, to zas ruskí, nanosili v čiapkach, ba v hrsťach, a že odtiaľ (dľa inej versie z „ruského vrchu“) bombardovali Bátovce, pri čom že odstrelili polovicu z velikého zvona, ktorá polovica že je zarytá pod kostolom, ani ju nemohli nájsť, z druhej polovice ale že sú uliate zvony terajšie. Tieto pamätnosti išiel som si obzreť 9. okt. 1899, ako už povedané.

Po samom predku musím pripomenúť, že maličký chotár pečenický, ako je z juhozápadnej strany, hraničiacej s Bátovcami, úplne bez kamenia, tak strana severná, „Vínska“, a východná „Rôšte“, je samý kameň; ale nie drobný, nie kamenec, nie štrk, lež rozsiatych jesto balvánov,^[11] okrúhlych i polookrúhlych ako desať okovných sudov, i o veľa väčších, také množstvo a v takých malebných skupinách, že bys oči nechal na ních! To inde nevidíš! Tieto dve stráne boly stvorené pre vinohrady, lebo zem, kým trvala, medzi balvanami bola veľmi úrodná. Kedysi rodilo sa na tom dosť malom priestore vína 500 — 600 okoví, a výborného, tak že jednotlivé parcelly maly majiteľov bohatých pánov zo Štiavnice a z B. Bystrice. „Teraz tvoja sláva v hrobe skrytá leží, tak sa časy menia, tak tento svet beží.“ Ak nezdarí sa nové sadenie a štepenie révy, tak musia dať zemi oddýchnuť; len aby i to osožilo!

Ináč, vinohrady trvaly tu, ač i nie v terajšej rozsiahlosti, okolo 700 rokov, ako vysvitá z výsadnej listiny kráľa Belu IV. z r. 1245, označujúcej hranice tunajšieho majetku nekdajšieho prepošstva šiahskeho. Snáď zavďačím sa milým čitateľom jej sdelením; listina zaujímavá je už i z toho ohľadu, že hranice dotýkaly sa Sitna. Len akoby v záverke poznamenávam, že Pečenice menovaly sa vraj pôvodne (?) Szőlős. V pozdnejších listinách prichodí meno Pečenice, s pridaným v záverke Szőlős, až toto poslednie úplne vystalo. Listina zneje: „Praeterea contulit (sc. Martinus Banus fundator praepositurae Praemonstratensium — Premonštráti, bieli mnísi — de Saag) eidem monasterio villam Zeleus^[12] (transsumtum Stephani má Zeuleus) cum quodam libertino, nomine Bene et duobus filiis ejusdem. Cujus ville mete taliter distinguuntur. Videlicet prima meta egreditur a meridie et tendit ad septemtrionem juxta magnam viam, ubi ex parte occidentali conjuncta est terre Stephani comitis et magistri Lamperti, filiorum Martini comitis et inde vadit per montem ad villam Almás, cujus ville media pars tenetur Stephano et Lamperto memoratis, media vero pars cedit in jus ecclesie. Et in medio ville per rivulum tendit superius et declinat ad dexteram partem ad montem, qui Orl nuncupatur, et inde vadit ad signum Moth comitis juxta magnam viam, per quam venit ad montem Cytun (in dipl. Stephani V. Cytny) et in eodem monte conjungitur terre Lamperti filii Zoyslay, et pars ejusdem montis ab oriente pertinet ad dictum Lampertum, ab occidente vero ad ecclesiam. Et dein divertens ad ad meridiem per magnam silvam descendit ad montem Symug, unde cadit ad vallem Kalasta.^[13] Inde ascendit ad montem Grendus, et de illo monte vadit ad duas arbores que Nyr [breza]^[14] vulgariter appellantur, de quibus per duplices metas descendit in frigidam vallem, ubi conjungitur terre jobbagiorum castri de Hunt^[15] scilicet Stephani et aliorum et cum terra illorum venit ad priores metas et ibi terminatur.“ (Veľkom. P. L. Rajner, kapitulník ostrihomský, in litt., ktorému i tu za láskavé sdelenie ďakujem.)

Pozornosť čitateľa, menovite podsitnianskeho, nepochybne vzbudia divostvorné názvy miestne v listine, ktoré dlžno vyložiť, čo ale pri najlepšej vôli a napriek všemožnému namáhaniu (všade bol som viackrát schválne; a toho dopisovania!), bádaniu a hádaniu nechce podariť sa úplne.

Nekdajší pečenický majetok kláštora šiahskeho, zpustošeného pravepodobne kroz sverepých Turkov okolo r. 1582, prešiel najprv do rúk Jezovitov baňsko-bystrických („domus tertiae probationis societatis Jesu Neosoliensis, darovacou listinou od cisára a kráľa Leopolda 28. dec. 1688 podpísanou, i požívali ho skoro celé stoletie, totiž až do zrušenia rádu jezovitského roku 1773. — L. Rajner in litt.), preto prináleží on teraz Kapitule baňsko-bystrickej. Táto má tam na vrchnom rade, pod farou, kaštiel na jedno poschodie, v ktorom býva jej úradník a na spodňom rade majer (villa, panský dvor). — O kaštieli vypráva ľud, že to bol jezovitský kláštor, alebo aspoň nejaká „Deficientia“ pre starých, slabých a nemocných mníchov; že bol na dve poschodia, z ktorých jedno po požiari bolo zrušené, že niekdajšie celly poprestavované sú teraz na veľké svetlice, a že z jeho rozsiahlych pivníc, tri lebo štyri vchody majúcích, viedla podzemná chodba do kostola. Či chodba ide do kostola, o tom nepresvedčil sa nikto z obavy pred zadusením sa, poneváč tam dnu hlbšie nehorí svetlo. Druhá chodba vraj išla z „kláštora“ popod potok do Bátoviec, do domu zvaného „do múru“ pri soche sv. Trojice. Toto vážni ľudia s celou určitosťou potvrdzujú. I vystavenie kamenného mostu ponad potok privlastňuje sa Jezovitom, čo dosvedčuje vraj rok 1766, na ňom vyrytý. Aj u ľudu trvá vedomosť, že v „múre“ bola mincovňa, čo i listiny potvrdzujú. („Kremnická komora a j. grófi.“ Križko. Slov. Pohľady. 1881. str. 155.) Jedon dom v Bátovcach volá sa Výška (ako obec niže Šiah, ktorú, vytápa Ipeľ): pod domom veľké pivnice.^[16] Kláštora však Jezoviti tuná nikdy nemali, ale iba priechodne jedon alebo druhý býval tam, nakoľko totiž správa duchovná i časná vyžadovala. No kde reholník býval, to ľud právom mohol menovať kláštorom. Kostolík je veľmi nápadný svojou formou (vlastne neforemnosťou), na trikráť vraj stavaný, takmer bez okien, a veža je nad oltárom. Mal kryptu, ale tá je zasypaná.

Hranice „dvora“ teda vyšly južne, zvrtly sa na sever, dotkly sa hradskej štiavnickej medzi Bátovcami a Bohuniciami, prešly cez vrch, asi cez „Vínsku“, do Almáša, hore almášskou dolinou, ako potok delí popod Baďan, na najvyšší almášsky vrch „Ôrľa“,^[17] pri počuvadlanskom chotáre; popod Počuvadlo a Dekýš (dolinou Segíňovom?) dosiahly až ku hradskej asi na „Hlinke“, odtiaľ takmer v pravom uhle vystúpily na Sitno (Cytny, Cytun; či odtiaľto nevzniklo staré písanie Sytna s y?), prevalily sa dolu hrubou horou na vrch Šming (Symug) v Belujskom chotáre, do doliny Klastavskej, z tejto na vrch „Grendus“, cez „Dve brezy“, súmedzím do „Studenca“,^[18] a asi terajším „Lúhom“ alebo „Lúžnou dolinou“ zase spojily sa. Pekná zahradka.

Podivné, že nezpomínajú sa obce: Baďan, Počúvadlo a Dekýš, ačpráve padajú, i s celými ich chotárami, medzi tieto hranice! Či tých azda vtedy ešte nebolo? Neodporoval by tomu Tlhajec (str. 20) a dve kamenné kladivá (str. 20)? A Klastava, tá drobná dedinka, už bola?! — Jedine vrch Grendus ostáva nerozlúštený. Divím sa, že názov „Dve brezy“, od stromov tak krátkeho veku, dosiaľ trvá. Medzi Klastavou a „Dvoma brezami“ nieto názvu, ktorý nanášal by sa na zpotvorené slovo „Grendus“; tam je najbližší vrch „Havránka“, „Žiar“, „Sokol“, „Kalná“; ani menších alebo druhostupňových^[19] názvov honov nepočul som, v ktorých dala by sa vynajsť nejaká ozvena Grendusa. Takýto druhostupňový názov honu tam jesto „Breziny“; ak z „Havránky, Gavránky, alebo Brezín“ zpotvorením nepovstalo meno Grendus: tak musíme povedať, že ho vlk zjiedol, a že ho neznáme. Alebo hlúpy prepisovateľ chcel prekladať, ako prekladal „Dve brezy“ a „Studenec“? Alebo prehodili sem vrch „Gerengíš“, ktorý ale leží v Baďanskom chotáre, bližšie k Počúvadlu? — Blízo tak bude.

Takéto zkúmanie na tvárnosti miesta a porovnávanie zpotvorených mien so živými, jedine vedie k rozuzleniu takýchto zamotanín. — Tuto máme príklad: P. Križko („Slov. miestne názvy“. Slov. Pohľady XII.) vykladá „Brachu“ pri Bzovíku na Brača, (str. 342.) kdežto je to Briač; „Grendus“ (str. 423.) na Grenduš, Grendiš; „Symug“ (str. 552.) na Simák i Šimák, kdežto je to Beľujský Šming; a ani nemohol inak. — Príklad druhý: ja sám ako krnišovský farár, na otázku Fr. Sasinekovu vzhľadom hraníc Sebechlebského panstva, na názov „Preeych“ odpovedal som, že tento „Prieč, alebo Briač vytuchol z pamäti ľudu“ (Sasinekov letopis II. 201.); kdežto teraz ako farár prenčovský viem, že je to známy „Priečny jarok“. — A naše Sitno, kto obďalečný vyšlabikoval by zo slov Cytun alebo Cytny?? ako skutočne zpytuje sa P. Križko! (Sborník Slov. Mus. Spol. II. 248.) — Úplne nejasný dosiaľ význam názvu Šming nedal by sa aspoň približne rozlúštiť dľa podobného starobylého názvu vo Spiši (Št. Mišík. Sborník Slov. Mus. Spol. III. str. 17.) „Simugy“, čo vykladá sa tam na Smižany? — Od Studenca mohly zostupovať hranice dolinkou „Brsadínor“^[20] popod kopec „Valhýš“ do Lúžnej doliny poniže D. Almáša.

D. Spečený val pečenický. Násyp Almášsky

Keď pomotali sme sa takto (aspoň v duchu) okolo Pečeníc, teraz už hor sa na „Ptáčnik“ a na „Zaviničnú chrasť“ ku násypu! Dajúc v spomenutý deň 9. okt. predne „čo je Božieho Bohu“, t. j. po sv. omši v kostolíku pečenickom včasne ráno odbavenej, vo sprievode milých dobrých ľudí, z čiastky mojich bývalých farníkov, stúpal som okolo kaštieľa, pozdola mlyna, cez dlhý a široký most ponad koryto (ku podivu kamenisté) potoka almášskeho, kamenným chodníčkom,^[21] medzi zapustenými viniciami, hore vŕškom „na Rôšte“, z čiastky botanisujúc, z čiastky geologisujúc, časom pasúc oči na prekrásnom pohľade na blízke skupiny skál a na ďaleké panoráma, vždy širšie, vždy krajšie, od obce pečenickej s kostolom, farou, kaštieľom a bielymi domkami, s úzadím „Vínskej“, až ta na Pukanec, Prandorf, Rybník, Levice, na sever na Almáše, a kto by ích všetky vypočítal v šírej, krásnej, žírnej rovine i po malebných vrškoch! — Vylaziac na temäno a hodiac okom zaň, ukázal sa mi malý raj pekne obrobeného poľa, vysadeného stromovím ovocným: tu ako kŕdlik sivých ovčičiek chyžky či stajky, tam plesá (umelé), pasienky, hory, doliny. Nemohol som utlumiť vzdych: Ach muselo tu byť rozkošne, kým tieto vinice vo svojej bujnej sile stály! Ale i teraz musí tu byť radosť, aspoň keď stromovie kvitne a keď obrodí. Ku poľu, menovite s trusom, je prístup veľmi obťažný, ale „komu sa nelení, tomu sa zelení!“

Na jednej zapustenej vinici (teraz roľa, lúka a sádok), domnievajú sa, že bol kedysi cintorín, lebo že pred Turkami psohlavci utekali ľudia na vrchy, kde že i kostolík bol. Pri kopaní základov na stajku že najšli črepy, kosti, z čoho ale na oči nedostali sme ničoho. Kráčali sme k násypu. Na vrchu veľmi kamenistom Ptáčniku zdá sa mať násyp počiatok; približujúc sa ta, už po vrchu sbierali sme roztrúsené črepy z popolníc. Na povrchu červená spálená hlina; pod nohami duní. Začneme kopať jedinou motykou, čo sme mali so sebou, vykopávame spálené črepy, trosky, v metrovej hĺbke popol, uhlie a začadnuté kamene. Presvedčili sme sa, že nám je potrebná väčšia sila pracovná. Cez obed (taký vincúrsky, z chleba, vína a orechov) zaopatrili sme si nových štýr kopáčov, bystrých šuhajov, ktorí spravili priesek až na dva metre hlboký, ale inakšie veci, mimo vypočítaných, nenašli sme. Pre náš cieľ bolo i toho dosť. Videl som, že stojíme na zbytkoch „spečeného valu“ či „skleného zámku“. (Glasburg, camps vitrifiés, fitrifieds forts. Dr. Niederle „Lidstvo v době předhistorické“. Str. 113. a 636.) Zaiste iba zbytky a základy jeho! Ostatnie dávno ztrávil zub času, zplechtaly vody a odnosily vetry.

Nie som znalcom, som len slabým dilettantom v odbore tomto, i prial by som si zo srdca, keby archaeolog obzrel predmet. Jestli v niektorom svetovom Museume jesto sostavený inventár spečených valov, nie čo do nalezených šperkov, zbrojí a nástrojov, ale čo do materiálu, z akého boly robené: dľa toho dalo by sa vykázať nášmu valu miesto medzi spečenými valmi. Abych sa orientoval, navštívil som 30. okt. 1899 „sklený zámok“ sielnický pri Badíne^[22] vo Zvolenskej stolici, na vrchu Žiari. Obyčajne volajú ta len „na Zámok“; názov tento povstal v ústach tohoto istého ľudu vtedy, keď zámok ešte skutočne stál. Presvedčil som sa, že jeho trosky podobajú sa troskám pečenickým, tiež trachyt na trosku spálený; len že sú zachovalejšie, ako i zdi spečené stoja ešte v kusoch na m vysokých a širokých. Prvý zpomenul ho v krátkosti Ľud. Leustách (vyslov Lešták) v Archaeologiai Értesitő-ve 1888 str. 433., druhý, Julius Tomka tamže r. 1891 str. 299., kde udáva i to, že na roľach okolo vrchu nachodí sa mnoho predhistorických črepov z nádob. Obzerala ho i archaeologická spoločnosť peštianska 11. augusta 1891, ale o výlete tlačenej zprávy niet.

V „Recensii“ (II. Tovaryšstvo. Poznámka 30. str. 220.) dľa počutia hovorím, že i na „Chrapkovej skale“ pri Detve jesto sklený Zámok. Tam chodil som 20. novembra 1899, ale zachvátila nás tam noc, a hatil sňah, tak že sme ničoho nevyzkúmali. Dľa opisu (J. Tomka Archaeol. Értesitő 1891 str. 299.) bol tam hrad, šiancami a hradbami chránený, ale sklený zámok nie. — Sklené zámky zaiste robili takto: vybudovali múry suché (tak voláme múry bez blata a malty, okolo rolí, lúk, zahrád, vinohradov), obložili hranicami dreva z jednej strany z druhej strany, a páľou ohňa bol kameň, najmä žabica, z čiastky roztopený, tak že jednotlivé kusy slialy sa v celok: poneváč roztopený kameň bol podobný sklu, menujeme ich „sklenými zámkami“. Súčasný človek nemohol ich ešte tak menovať, poneváč neznal skla, lebo to objavilo sa len so železom; ale áno spečeným násypom, pečenicou, pešťou (pec) atď.

Iný tvar spečených valov bol tento: na zem dali vrstvu uhlia, na to vrstvu kamenia a hliny: zas vrstvu uhlia, zas kamenie a hlinu atď. dľa toho, akú výšku chceli mať. Potom podpálili. Kde-tu nechali diery, prieduchy, aby lepšie horelo. Pálčivosťou spieklo sa všetko, nabudnúc náležitej pevnoty a trvácnosti. („Lidstvo“ str. 636.) Istotne neľutovali vatry i z vrchu, aby horúčosť neutekala. Zdá sa, že náš val bol robený týmto spôsobom. Aká pekelná pálčivosť to musela byť, môžme si predstaviť z toho, že hlina a kameň trachýtový premenený je na trosku. Úžasom naplní to človeka, keď vezme do ruky vykopanú hrudu: jedna strana je sypká, ale vypálená ako tehla, druhá strana premenená na trosku: jedna strana kameňa je ešte kameňom, druhá troskou! Vykopali sme i hŕbku črepov, ktoré dostaly sa medzi vrstvy v čas zakladania valu; i tieto sú na červeno vypálené a delia sa od iných, ako uvarené raky od surových!

Tretí tvar valov bol, takzvané „kamenné valy“^[23] z číreho kamenia, bez pálenia a spečenia; i takéhoto valu kus vidíme tu. Celá zdĺžosť valu v pečenickom chotáre, ako ho ešte poznať, činí okolo 500 krokov, z tohoto vyše 200 krokov je ten kamenný val. Predstavuje on teraz hrobľu, 6 — 8 m širokú, aké väčšie menšie vídavame medzi polom na súmedzí v kamenistých chotároch, kde si role ľud čistí od skáľa. Pôvod i tejto hroble vysvetlujú povrchní páni tiež tak, ktorých rozum nesiaha ďalej nazad od „panštiny“, sám pospolitý ľud však nie tak. Ten cíti zárodok ústneho podania v sebe, a vyslovuje svoje podivenie, hľadajúc príčinu a pôvod, ako vie (Porovnaj: Mohylu pri „lúkovskom mlyne“ nanosili vojaci v čiapkach…!); i čas je už, aby mu vážna veda priskočila k pomoci. V čas „panštiny“ ešte nebola taká úzkosť o zem, že by velikánske hroble kamenia boli museli navynášať: vtedy bolo ešte snadno robiť „kopanice“ z lesov! A ako tu, neboli by nosili hrubý kameň dosť hlboko do hory. Na takú otrockú prácu nútenú vedeli by sa bývali poddaní snáď i rozpamätať. A 200 — 300 krokov dlhá hrobľa, 6 — 8 m široká, a pôvodne Boh vie aká vysoká, keď spodok jej takrečeno teraz nemožno nájsť, a do metrovej jamy ešte vojde medzi kamenie týka 2 — 3 metrová, to nenie maličkosť! Nezabúdajúc na to, že to ide v jednom smere takmer v rovnej čiare a súvisle so spečeným valom, tak že kamenný val padne do prostriedku, poneváč poskonča neho zas nasleduje pálená hlina a trosky: musíme uznať, že tu máme dva tvary valov.

No vyskytuje sa tu veľká odchylka, nie tak v spôsobe zhotovovania, ako z ohľadu podoby. Spečené valy robil drievny človek zväčša v kruhu okolo temäna vrchu, alebo kopca, kde sa chcel brániť, alebo kde svojich mrtvých chcel pochovávať. Sám Sielnický „sklený zámok“ na „Žiari“, má podobu ellipsy (Srovnaj vyobr. v „Lidstve“ str. 646.), 80 m zdl., 65 m š., samé hradby či rozmetané a spečené kamenie, má 8 — 9 m hrúbky: od neho teda delí sa pečenický val podobou úplne. Porovnajúc oba spolu, patrné je, že tam je jedna podoba, tu druhá, a síce máme tu obranný val. Tuto nemáme kruh, ale dlhú čiaru, ktorá na juhovýchod siaha až do Súdoviec; a jestli potvrdí sa, že ide na severozápad do Almáša, v „Stráčovom“: tak môže byť dlhá na mílu zeme. Ani malý čínsky múr.

Podobné valy obranné (píše p. Dr. Niederle in litt.) medzi územím kmenov starých nie sú práve zriedkavosťou. Rimania pravidlom hájili provincie svoje proti takzv. barbarom takýmito násypami; tak v južnej Germanii, tak na dolňom Dunaji, tak medzi riekami Seretom a Prutom, a iste tiež proti Dácii. — V Rusku obranných valov, dlhých až na 80 verst, nachodí sa viac (Šafarík Starož. 419. B. — Barsova Očerki russkoj istoričeskoj geografii str. 137.) a menujú ích zmijovými (zmija = had; u Turkov had = Peršan, u Illirov a Bulharov had = Turek. — Šafárik §. 10. č. 6.). O obrannom vale medzi Pomoranskom a Poľskom zmieňuje sa Vocel v Pravěku str. 394. (Die Landwehre der Pommern und Polen. Balt. Stud. 1845. 2. H. 184.) V Anglicku pohran. valy. (Lubbock Vorgeschichtliche Zeit. I. 106.) Čínska zeď^[24] nenie nič iného, podobne médska.

Mojím vedomím, dosiaľ na Slovensku zistených je len päť spečených valov a síce „Sklený zámok“ v ellipsi na Sielnici; na „Zámčisku“ okolo bývalého hradu (Vidz článok: Nová Baňa); na Majmurjene u Smrečian v Liptove (Věstník. Kliment Čermák, r. 1900. 2. 25.); obranný násyp pečenický, dlhý a pravý; a snáď najkrajší, najzaujímavejší a najzachovalejší na Hrádku nad Bystričkou pri Turč. Sv. Martine, ktorý objavil a vo „Věstníku“ 1900 č. 2. str. 24. opísal Kliment Čermák. Sprevádzajú ho prekrásne názvy: Vajanok, Pálenica Trebostovo. — Avšak na vrchu „Rohačke“, neďaleko Lipt. Sv. Mikuláša, ačpráve Mihalik udáva (Archael. Ért. 1888. str. 140 — 147), že miesty možno sbierať trosky na vozy: nepotvrdzuje sa spečený val, ale len hrádok. A ktorí obyvatelia vystavili si túto ochrannú baštu pečenickú; tí z tejto strany, alebo tí z tamtej? Pravdepodobne tí v rovine, ktorým patrila snáď i „mohyla“ pri lúkovskom mlyne, proti vrchárom (alebo proti divine v horách)? Nuž, hovorím, pravdepodobne; a v tomto trúfaní potvrdzuje ma i tá okolnosť, že i Pečenice ležia z tejto strany vala; a aj pôvod mena, „Pečenice“ prinášam ja do súvisu so spečeným valom. Názov Pečenice^[25] totiž nemôže pochádzať od nejakého sprostého pečenia či chleba, či mäsa, ale jedine a výlučne od „Spečeného valu“! Pečeničania ho sami nerobili, ani na obranu samých Pečeníc nebol robený, ale ony samy od neho majú meno. Tu máme teraz klassickú odpoveď, ktoré meno je pôvodné, Pečenice či Zeleus; ktoré meno je prvnejšie, Pečenice či Zeuleus? A ktorý národ bydlel tuno od časov temných praehistorie, nie-li ten, ktorý dosiaľ vo svojej reči má význam pra-pra-prastarých mien!? Kto mu ich dával? On si ich sám dával; a nie nahodile alebo prázdne významu, lež obsahu plné, povedome vyjadrujúce v sebe celý dejepis svoj.^[26]

Tu máme výklad i toho, že to nebola cesta, ten násyp, ale hradba; a že Žemberi vo svojom parku v Súdovcach^[27] nemá „rimanskú cestu“, ale pôvodný samorostlý a samobytný slovenský niekoľko tisícročný „Spečený val“, na ktorý viac hrdý môže byť, než na akúkoľvek „rimanskú cestu“, lebo Rimani na naše strany nikdy nepoložili nohu; veď dejezpytci ešte i o tom násype pochybujú, či ho Rimani nahádzali, ktorý leží v temešskej stolici, poneváč v ňom neprišli na rimanské starožitnosti (legionárske tehly, nápisy…). Dokiaľ v jakýchkoľvek valoch nenajdú sa také starožitnosti, nemožno ich pripisovať Rimanom. (Sasinek in litt.)^[28]

Toho pálenia však a spečenia stopy nachodím i v ľudovej povesti, ktorú vyprával mi Štefan Kyša, obyvateľ D. Almášsky, 8. nov. 1899. Bola kňahyňa (sic!), ktorá prenasledovala tak ľud, že keď išla popod zem, ako prešla popod Dunaj, udrel hrom do nej, a kade išla, všade za ňou horelo. „A to je pravda,“ doložil; „šak je to napísané v knihách.“ Daktorí vyprávači pridávajú „Krtičia“ kňahyňa; či za to, že prenasledovala ľudí, či za to, že išla popod zem.

Vyše Almášov v doline pozhora Slajkovho (ináč Beňovho) mlyna, upozornil ma p. Konček, ev. farár hornoalmášsky, na val, nie síce spečený, ale takých rozmerov, že podivenie vzbudzuje. Ide krajom horou na 983 m takmer bez pretrhnutia, oddelený súc od hory skoro stálym jarkom, ktorý je niekde dosť široký a hlboký. Niejaká priekopa alebo vodovod to nemohlo byť, lebo neukazuje nikde stopy, že by sa bola dvíhala do boku, ako pri priekopách vidíme, určených vodu lievať na koleso, ale ide všade za dolinou na dol. Horní koniec jarku ukazuje sa pri dolinke, poťažne cestičke, ktorou Počuvalci vchodia do almášskej dolinky. Hrúbka jeho mení sa od 6 — 10 m; výšosť 1,28 — 2,37 m. Pri kopaní nenašlo sa v ňom mimo uhlia, a na jednom mieste (ale práve tam vniká pažiť do hory, a jarok je takmer vyplnený) hodne červenej spálenej hliny a spálenej čiernej zeme, nič iného.

O pôvode valu vyprávajú Horno-Almášanci, že povstal následkom žiadosti istej štiavnickej (dľa iných bystrickej) kňahyne, ktorá zapáčiac sa bohatému pánovi peštianskemu, len pod tou podmienkou sľúbila sa mu za ženu, jestli jej od Štiavnice po Pešť dá vykopať podzemnú chodbu, ktorou by k nemu šla, že by slnko na ňu nesvietilo. Na pol ceste ju hrom zabil, a ona i s chodbou prepadla sa. Jarky vedľa valu že je to tá prepadnutá chodba. — Iní vyprávajú, že táže kňahyňa^[29] z Bystrice do Viedne išla; tretí hovoria, že tie valy Tatari urobili. (L. Konček in litt.) Akokoľvek, ale povesť je tu, ktorá viac stojí, než násyp, a pekne pripomína pečenie či pálenie „spečeného vala“, čo priam ohňom z neba. So zvýš uvedeným zlomkom podávajú obe rozprávky jednu a tú istú povesť, a dopĺňajú sa vzájomne. Hrdá kňahyňa v pamäť uvádza hrdú devu zo Štiavnického „Nového Zámku“. Táto povedala, že vtedy bude chudobnou, keď nazpät dostane prsteň zlatý, ktorý do potoka do Štiavničky hodila; tam tá žiada si, aby na ňu slnce nesvietilo!… Kdeže by taká prepamätná vec, ako „spečený val“ pečenický, alebo trebárs i val almášsky, bola mohla ostať bez povesti ľudovej! Čože by to bol za tupý ľud, ktorý by si o takom niečom nerozprával, nebásnil!

Poťažne účelu násypu, poneváč sám od seba povstať nemohol: možno domnievať sa, že bol nahádzaný (a síce zo zeme samého vrchu, a odtiaľ jarok popri ňom; práve ako teraz robia násypy železničné, že nevozia zem z ďaleka, ale kopú ju v bezprostrednej blízkosti, od čoho pozdĺž trati povstávajú močiare), k vôli priechodu, výmočistými lúkami (ktoré mohly vtedy byť i jazerom), ako i teraz ide po ňom chodník, ale chodník alebo cestičku po stráni vrchu mohli by boli aj ľahšie spraviť; a mimo toho premávka touto dolinkou nebola snáď nikdy veľká, a i samým Almášancom bola blízko „magna via“. Nevidím teda príčiny, prečo by nemohol bol prináležať ku násypu pečenickému, keď i povesti horuvedené ich spájajú. A to by mohol byť štvrtý tvar násypu, totiž (ani sklený, ani spečený, ani z kameňa), ale zo zeme (terreum?).

Jedných 30 — 40 krokov dolu ďalej severne od miesta, kde prezkúmali sme spečený val, na čele a svahu Ptáčnika, poneváč tam nachodily sa črepy na povrchu rozosiate, pravdepodobne sviňami vyryté: kopali sme, i nachodily sa zlomky pod samou šúplatou. Charakterisovať možno ich v krátkosti, že k nerozoznaniu podobné sú domanickým; hrubé až na 2 a 1/2 cm nie na kruhu robené z hliny červenej. Teda lužicko-sliezsky ráz, ako na celom okolí. Celého nenašlo sa nič.

Vŕškov či partic z hrncov našlo sa do 38, a každý ukazuje iný tvar; jedon mohol byt grafitovaný: Pupákov väčších-menších 13, medzi nimi dva okrúhle a štyri pod samou particou, čo mi je dosiaľ nové: obyčajných úch hrncových 6, medzi nimi dve tak drobné, že cez jedno ledva slama prejde. Zlomkov z dien jesto pomerne veľmi málo, 8, prečo ani to nemožno zistiť, či boly predierkané. Ornament je dvojaký, rovnobežné čiary hrubé okolo partice a venčok asi prstami vyštípaný alebo drevkom vyjamkaný, a síce aj (na dvoch) od pupáka k pupáku, tak že pupáky možno považovať ako veľké ohnivá^[30] v reťazi. Z misiek a čaší jest kusov štrnásť, medzi nimi jedon prutovaný, druhý čiarkatý, jedon zvnútra koncentrickými čiarami zdobený, práve ako u domanických. K čomu mohlo slúžiť koliesko z hliny umiesené, na 2 cm hrubé, v priemere asi 11 cm majúce, z ktorého našla sa jedna štvrtina; alebo k čomu guľka hlinená, tri cm v priemere majúca, povedať neviem.

Črepy vo vale nalezené, sú také isté, len na červeno vypálené, ako už vieme.

Niekoľko kusov kostí poštiepaných našlo sa, ale tie budú novšie.

Pamätnejšie a potešiteľnejšie je, že z pečenických nálezísk získal som dve kamenné sekery, jedna z „Račín“, pri rigolovaní pod révu, v hĺbke metrovej najdená, z bridlice, viac valcovitá, podoby asi čepa na točenie vína zo suda alebo osly ku kose, ktorým spôsobom ju nálezca aj upotrebil, čo na nej i poznať (a že vraj dobre ostrila!), 20 a 1/2 cm dlhá, v objeme 13 cm; diera asi v 7. cm veľmi pravideľne vyvŕtaná, v priemere 11 mm. Druhá na Rôšťach^[31] pod Ptáčnikom, z jemného pieskovca, ale len ostrie od diery (cez dieru prelúpená, a obuch chýbä), hrubá 7 cm, so šikmou dierou na 32 mm v priemere. Dostal som i hlinený preslen, 6 cm majúci v priemere, a 3 cm vysoký; na jednej strane dutý, najdený na Ptáčniku!

Z „Krnčišťa“ pod „Vínskou“ od bátovskej strany vykotúlal sa vraj hrnec (popolnica) do potoka, ale o kamene roztrepal sa; snáď najde sa viac. Neďaleko odtiaľ, v hone Žvoce rečenom, panskí robotníci pri rigolovaní zeme pod planú révu, v hĺbke asi na dve stopy našli pekný, ornamentovaný krčah, 27 cm v., objem 54 cm; priemer hrdla 7,5; priemer dna 9,5 cm z hliny šedej až modročiernej. P. Socháň píše mi o ňom: „Pečenický krčah je utešený exemplár a zriedkavosťou u nás. Archaeologická literatúra nazýva takéto týpy romanogallskými. Ozdoba sú samé obežnice horizontálnej polohy a síce: parallelné vrásky; na prostred dutiny vertikálne soradené vtlačky (patrne zúbky kolieska) a viacnásobná vlnica vo dvoch versiach; blízko otvoru do okola upravené sú oštípky, akými aj dnes naši hrnčiari svoj riad ozdobujú. Veľké ucho je úhľadne formované, a nápadne shoduje sa s uchami, aké i dnes hrnčiari na džbánky a krčahy pripravujú. Krčah je robený na kruhu, a celá technika je tak šikovná a moderná, ornament tak plytko, úzkostlive a správne vrývaný, že… jeho pôvod kládol by som do včasného stredoveku.“ (In litt. 18. mája 1900.) Krčah dostal som ja 6. mája 1900.

Ešte daroval mi Ján Bonta pri tej príležitosti, 9. okt. 1899, železné čerieslo z dreveného pluha, starobylý viničný nôž a dve spružky železné asi zo sväteničky kostolnej, lebo vraj bol raz kostol pečenický vykradnutý. Všetko spolu bolo nájdené v skáli v „Bäderovom“.^[32] Všetky tieto tu vypočítané predmety sú v našom Museume.

Vracajúc sa s obnôškou domov, obzrel som, upozornený súc kopáčmi, pozhora a pozdola mlyna akési „mlynské kamene“ z dierkavej hrubej žabicovej breččie, s neforemnou šikmou dierou. Jestli tie voľakedy mlely, musely byť veľmi hrubé, poneváč ešte teraz sú hrubšie, nežli žarnovy nové.

E. Bátovská „mohyla“; Selce; Búrová dolina

Teraz od jednoho mlyna môžeme preniesť sa ku druhému, totiž k lúkovskému a obzreť Kopčok. Ľud odvodzuje si meno „lúkovský“ od toho, že je na lúke, medzitým blízo to bude pochádzať od niečoho iného. Leží u samého mlyna severovýchodne 15 krokov od hornieho uhla a desať krokov od priekopy; div, že mlyn nepostavili pri ňom tak, že by na ňom boly žľaby ležaly, nesúce vodu z priekopy do vodnej izbice;^[33] snáď zachránila ho len pieta (úcta) k starobylej pamiatke, o ktorej povesť vypráva. Je krásnej, homolovitej podoby, od úrovne asi na 2,20 m vysoký, na temäni rovienka 10 m široká i dlhá, svah znižuje sa na všetky strany úplne pravideľne. Objem činí 85 — 90 m; priemer 24 — 25 m. Veľmi krásny kopčok, pažiťou porastený. Starší obyvatelia, ktorí poznali ho, kým nebolo z neho kopané, nevedia jeho strojnú podobu prenachváliť. Majiteľ mlyna totiž dal kopať zo dvoch strán k vôli zásypu okolo priekopy (z tretej strany podoráva sa trochu), a mal úmyseľ vykopať podeň pivnicu, poneváč leží na lúke, ku mlynu prináležajúcej. Pri kopaní dosiaľ našlo sa iba niekoľko črepov z popolníc, i to len na juhovýchodnej strane, kde značí sa jama okrúhla, čiernou prchkou zemou naplnená. Na čriepkoch nepoznať ani ornamentu, ani pupáka lebo ucha, a nachodí sa len jedon väčší kus, predstavujúci particu rovnú, nevyhnutú z valcovitého hrnca.

Poneváč kopčok činí na človeka dojem mohyly, aká vyobrazená jesto v dr. Niederlovom „Lidstě v době předhistorické“ str. 518 (ale bez obruby; Keď bude pivnica v kopčoku, bude vyzerať asi ako vyobrazenie str. 113. v Lidstvě), neuspokojil som sa s tým, čo videl som 9. októbra: lež vybral som sa k nemu po druhé dňa 23. tohože mesiaca, aby som po predbežnom dorozumení sa s majiteľom, dal podeň kopať, čo i dialo sa po dva dni, 24. totiž a 25. okt. Štyria kopáči striedavo kopali a zem vynášali, držiac sa prostriedku, s úmyslom, vniknúť do polovice kopca. Prvý deň avšak urobili dieru len na 2 m dlhú, vyše metra širokú a vyše 1 a 1/2 m vysokú; povrch kopca ostal neporušený v hrúbke vyše pol m. Zem bola tak tvrdá a uľahnutá, že snáď z brala boly by sa daly odľupovať väčšie kusy, nežli z nej. Čistej hliny nebolo, ale premiešaná hrubším, tenším štrkom okrúhlym, ako z náplavu. Vrstvy, označené hrubším kamenčím, niesly sa pod kopec šíkmo padajúc. Keď sme prichodili k zdĺžke dvoch metrov, na východnej strane dunelo, dodávajúc nám nádeje, že prijdeme na nejakú prázdninu. — Na druhý deň vnikli usilovní štyria kopáči na zamýšľané ďalšie dva metre, i vyše, čím by asi stred kopca bol dosiahnutý, ale zas bezvýsledne. Ak pri ďalšom snáď kopaní na jedon bok alebo na druhý bok, alebo do hlbokosti ničoho nenajdeme, musíme prijať náhľad, že nemáme pred sebou mohylu, ale predhistorický znak na nejakú pamätnú veľkú udalosť. A i vtedy národnia povesť, že je kopec na pamiatku nanosený (či v čiapkach, či dľa iných v hrsťach, to nepadá na váhu; dosť je, že rozprávajú, že je nanosený), môže mať niečo pravdy: ostatnie zaiste odpadne. Od prírody je ten kopčok nie a nie! Ani voda nemohla ho nechať taký, ako je, zem snáď okolo neho preč odnesúc. Lebo v tomto prípade ležaly by vrstvy jeho vodorovne, a zemina v ňom rovnala by sa pôde, na ktorej stojí, v skutku ale líši sa od nej. Akokoľvek; ale ja pripojujem sa k národnej povesti o jeho nanosení na pamiatku, dokladajúc, že to neurobili ani Turci, ani Rusi (vraj v 1848. roku!!), lebo ani jedným ani druhým to nemohlo byť účelom; ale stalo sa to v dobe predhistorickej, a síce národom tým, ktorý je tu domorodým i teraz, a ktorý zakladal i Pečenice a spečený val.

Jestli ani v budúcnosti nepotvrdí sa náš nanosený kopčok sťa mohyla, prijde nám uznať, že nemáme dosiaľ zistenej mohyly na Slovensku, poneváč i o mohyle v Mohure (Novohrad) vyslovil som sa len otázočne. (Tovaryšstvo II. str. 221. 14.)

Vypoďkaný jedným z kopáčov, svojho remesla majstrom čižmárskym, vystúpil som i na ten takzvaný Ruský vrch,^[34] ktorý hon započína sa takmer od samého tohoto mlyna. A neoželel som. Je to prerozsiahly kus poľa bátovského; je to vysoká planina, kloniaca sa miernym svahom na všetky štyri strany; na severovýchod ku bátovským „Ľochom“, či priestranným „saským pivniciam“ (Saxonia Weinkeller), vytesaným krásne do brala; na juh k Žemberovcam; na juhovýchod k „Selcu“.

Tu sme zas u predhistorického názvu! O Selci výprava ústne podanie, že Bátovce voľakedy stály tam; a podanie toto neklame, teraz je to názov honu. Pamiatka prevzácna; tak vzácna, ako spečený val a „mohyla“! I „Selce“ leží z tejto strany spečeného valu, ako Pečenice a „mohyla“. Len asi na jedno strelenie poza „Selce“ ťahá sa val na „Čriepeš“, a ako viackráť rečené, až do Súdoviec. — Oproti bátovskému mlynu „pod kamencom“ stojí aj „Hrádok“, ale len na mape, o ktorom však niektorí obyvatelia už nevedia,^[35] a keď som sa naň doptával, ukazovali na „Hrádok“ nad Bohuniciami, pekný totiž okrúhly, kamenistý vršok, na ktorom niekdy drevený hrádok mohol stáť.

O starožitnosťach, nalezených v Selci alebo okolo neho, nepočul som, vyjmúc bronzového kyjaka, najdeného v „Ľochoch“ (to je ten istý jarok, čo ide od „Selca“) p. Vendom Fabianom, ev. učiteľom v Bátovcach a darovaného krajinskému museumu peštianskemu, ako svedčí poďakovací prípis č. 1012 odo dňa 28. júla 1881. V denníku museuma zaznačený je takto: „Tŕňovitý kyjak bronzový, s rukoväťou 5 a 1/2 cm dlhou; zdĺžosť 10 cm; priemer rukoväti 3 a 1/2 cm“. Kresbu obdržal som úradne od ct. správy kraj. musea k upotrebeniu, za čo i tu ďakujem. Vyobrazenie podávam z dvoch príčin: za jedno, že je predmet pekný, zriedkavý a na mieste môjho ďaľšieho zkúmania najdený; za druhé, že podobného vyobrazenia ani Dr. L. Niederle nemá v „Lidstve“. Ohľad berúc na krásu a pamätnosť miesta; ohľad berúc na to, že v krátkom čase môže neostať ničoho po kopčoku: za potrebné uznal som, odobrať kraj tak rukou, ako svetlopisným strojom, čo stalo sa 28. apr. 1900. V ľavo vidíme kostolík pečenický 1., s ktorým dľa peršpektívy asi v jednej výške videť Ptáčnik 2. Vrch ďalej k juhovýchodu oproti Selcu skrýva sa za Ruský vrch 3. Selce nevideť; tak podobne ani spečený val, tiahnuci sa poza Selce. V pravo na obraze vidíme mlyn a pozhora neho kopčok 4. Ptáčnik a Zaviničná chrasť so spečeným valom skrýva sa za Rôšte 5. V jarku pod 6. Bátovské ľochy, a tam najdený kyjak. Poneváč je z bronzu, nemôže byť pripisovaný niekdajším Sasíkom, lebo týchto prisťahovanie sa k nám patrí historickej a veľmi mladej dobe, kdežto bronzové nástroje náležia dobe predhistorickej, a síce ešte predželeznej. Keď našiel sa tam jedon predmet a tak vzácny, pravdepodobne najšlo by sa i viac, keby mal kto, nie to kopať, ale aspoň z jari a po prívaloch tými jarkami popozerať. Aj okolo samého Selca jarky sú pozoruhodné, hlboké a široké. Predne obdivuje pozorovateľ hrúbku vrstvy hliny prchkej, žltej. Popretkávaná je pásami bielych kamienkov divnej podoby; jedny nanášajú sa na drevká, a skutočne sú to halúzky alebo korene skamenelé, takrečený lipák (drevový opál), ale oddelujú sa z tých krivolakých halúzok vlákna, že by človek na prvý pohľad bol náchylný pokladať ich za asbest. Zdravého opravdivého lipáka našli sme len jedon kus. Druhé kamienky sú viac okrúhle gule, alebo stlačené ako panpúch, alebo podoby hrozna, zemiaka, velikosti vajca alebo väčšieho jablka. Vyzerajú, ako by boly z vápna, dajú sa škrabať nechtom; veľa z ních najde sa rozpukaných alebo celkom rozdvojených, a tie polovice sú vnútri kryštálovito podelené na samé ostré hranaté zuby, ktoré smerujú ku stredobodu guľy; podobajú sa malým tlamám, plným pevných zubov. Je to svarená hlina (Concretio), poloskamenelý túf, ktorý mohol by sa pripodobniť k sýreniu (tvaroh; na Senohradzi: ščečko) zo sadlého mlieka.

V tom istom jarku v Selci začali dobývať manganovú rúdu, ale poneváč na povrchu bolo jej málo, na ďaľšie hľadanie ale nechceli vážiť grošom: nechali tak; i najdenej rúdy leží tam na brehu za 2 — 3 vozy. Keby jej bolo hojne, bolo by sa dobývanie skvele vyplatilo.

Tam dopočul som, že kamenári v Brhlovcach nalezli v brale trachýtovom skamenelú kosť obrovskú. Získal som i tú; no ukázalo sa, že to nenie kosť, ale pieskovec, ktorý v nejakej prázdnej dutine povstal tým spôsobom, že s dažďovou vodou vnikla nejakou škárou hlina, hodne premiešaná pieskom.^[36] Poneváč má skutočne podobu obrovskej krížnej kosti, a poneváč na okraji je tvrdšia, vnútri mäkšia, domýšľali sa kamenári, že je kosť. Uložená je v Museume; ako i zo svarenej hliny a z manganovej rúdy po niekoľko kusov.

Selce (alebo ako i tu, i v Bátovcach chybne hovoria „Selec“) nachodí sa i v chotáre Hornožemberovskom.^[37] V tomto chotáre, v hone nazvanom v „Siedmych hoňajách“, našiel Miško Kočiš ml. kamennú sekerku bez diery, a sdeľuje mi, že v „Hrondíne“^[38] (tiež hon) vyorávajú sa staré čierne črepy, a v hone, nazvanom Včelien, vyorali hrniec, ktorý zahynul. Oné črepy ale sú z grafitu.

Nie menej zaujímavé, ba až podivné je meno doliny „Búrovej“, začínajúcej sa v Brhlovcach, idúcej skoro v pravej čiare, „ako by strelil“, až po samý Santov, a ďalej ide smerom k Viške. Brhlovce sú filiálkou k Horním Žemberovcam a keď odtiaľto ide človek, ani nevie, len keď hupne do dediny, učupenej v hlbokej doline. Potôčok brhlovský započína sa z troch jarkov, menovaných „Dekýš, Moďorík a Hajlôš“; tie vtekajú do Búrovej doliny (tamejší pomaďarčení Slováci hovoria „Búrárok“); tvoria potom sazdický potok a vtekajú do Ipľa pri Setiehu. Ľud vypráva, že v jarku Dekýši bola kedysi osada praveká; že nachodia sa tam kusy tehly (odtiaľ domnienka u ľudu, že tam bola tehelňa; ale môže to byť aj tehlovina z nejakého hrádku alebo zo spečeného valu); a že tam ošípané vyryly zvon, pivovár ale že bol hore, v dedine. (Má tu zas niečo spoločného Dekýš s pivovárom? Veleba Sitna pozn. 52.)

Otázka je teda, odkiaľ táto dolina vzala meno Búrovej doliny? V nej leží asi na pol hod. chôdze od Brhloviec dedinka Bor, filiálka k Nadošam; neďaleko od Nadošian (3/4 h.) dvoje Moraviec, Kostolné a Opatové Moravce. Búr a Bor; tieto sú tak blízko príbuzné, ako oravské Bory a borina (Torf. Vidz nižšie); a jestli Nadoše majú meno od maďarského nád, trstina, t. j. od rastliny močarnej: (sám Hrondín je močarina plná trstiny) tak nenie ďaleká domnienka o niekdajšom tu velikánskom jazere, čili o malom mori, alebožto o môrave; nenie ďaleká domnienka, že by i tu ešte mohla sa najsť borina alebo i kamenné uhlie. Keď som sa ďalej dozvedal, či tam nieto kamenného uhlia, dostal som odpoveď, že skutočne hľadali ho tam i geologovia; hľadali ale nenašli. Prečo? Opatové Moravce menovaly sa pôvodne Čiernymi Moravci (Obzor. Časopis pre hospodárstvo. XII. 1900. č. 4. str. 80.); či ony nedostaly to meno od kamenného uhlia a od boriny, ako potok „Čierna voda“ v Orave? A či nedostaly to meno dávno pred vekmi, keď už z celej doliny búrovej bola borina splavená v Moravcach. Odtiaľ však, keď dolina otvorila sa, odplula ďalej do mora. A preto teraz jej niet, bárs geologická poloha vábi, bárs mená svedčia. Mňa viedly k domnienke púhe miestne mená, lebo kraj som nikdy nevidel; poloha geologická to potvrdila. Teda o môrave… O môrave a bore zas len slovenčina zachovala pamiatku. Jak pra-pradávny je tu slovenský národ!! A Nadoše, alebo maly pôvodne iné, a síce slovenské meno, alebo sú obcou veľmi mladou! Veď na Nádaše a Nádašde prekrstili Trstená, Trstiany, Rohrbachy, Močolany^[39] atď. — Buď toto akoby novým kvietkom v tomto venci a navráťme sa ku starým náleziskám.