ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A či by sa pekný veniec pamiatok starožitných okolo Sitna ozaj bol rozšíril jedine na západ, a na východ nie? Na juhovýchod máme Cerovo, obec v hontianskej stolici. Odtiaľ zistené sú dosiaľ iba zlomky z grafitových a hlinených nádob. (Časopis Mus. Slov. Spoločnosti roč. I. a II.) — Susedná malá obec k Cerovu je Trpín; dľa zvesti najdené bolo tam pri panskom dvore vyše dediny tkáčske záťažie. („Starož. v Honte.“ Tovaryšstvo II. 214.) Zdola dediny však v takrečenom Trpínci, tak tiež pri hradskej litavskej dal som kopať 9. júna 1896 s velikou silou (desať chlapov), ale mimo nepatrných čriepkov nenašli sme ničoho. — Odporúčania hodným k prezkúmaniu zdá sa byť „Pohanský vrch“ v Horních Plachtincach, neďaleko Dačovho Lômu aby sa vyplnilo želanie Fr. Sasineka (jeho Letopis I. 1876 str. 334), keď poťažne dotedajších skrovných, ale istotne na naších stranách samoprvých nálezov v Domanikách a Medovarcach, vyslovuje, že medzi župami uhorskými žiadna nemá toľko v zemi ukrytých starožitných pamiatok, jako práve hontianska; keby vraj len tieto poklady dľa svojej dôležitosti čím skôr prezkúmať sa mohly! I na samom Lôme, v jarku Ľahoši, našiel sa r. 1899 vymytý mlynčok predhistorický (V. Kabina in litt.), a istotne budú tam aj iné znaky drievnej kultúry slovenskej.

Najzaujímavejšie na teraz z cerovského chotára je Náklo a Pustý hrad; obe ležia od Cerova juho-východne v doline čabradskej, utvorenej Litavicou, ktorý potok započína sa v chotáre senohradzskom, a tečie cez dedinku, Lackov, a cez veľkú dedinu, Litavu.^[43] Náklo prezerali, ba i fotografovali sme v počasí veľmi zlom, daždivom, 13. a 14. sept. 1899 v spoločnosti pp. Socháňa a Stanislava Zocha, tamejšieho učiteľa. Za sprievod a milú pohostinnosť i tu ďakujeme. — Kde vlastne stála niekdajšia predhistorická osada náklová, to tak snadno zistiť nemožno, lebo terajší názov honu „Náklo“ zahrňuje v sebe veľkú plochu poludňajšiu bralnatej stráne, počnúc od „Viničiek“ dolu až po „Dobašov závoz“; netrpí však pochybnosti, že stála na rovienke kdesi pod stráňou. Ak nebolo tam plesa alebo jazera prirodzeného, čo veru mohlo byť, ľahko dalo sa umele spraviť prihataním potoka Litavice, tekúceho popod stráňu. My odobrali sme strojom svetlopisným vlastne čelo stráne, okolo ktorého čela mení potok a dolina svoj poludňajší beh v západný smer; a zo samej dolinky predstavuje obraz to miesto, kde stála „Stará huta“ sklená; z tejto zaiste ledva poznať základy zdí, a to, čo predsa na obraze videť, to belejú sa múry z nedávneho ešte bývania Koburgovského horára. Novšie sklené huty, teraz podobne zaniklé, ležaly hodne nižšie, tam oproti fare.

Čo že je to ale tá osada náklová alebo nakolná, alebo ako ju teraz na krátko menujeme, to Náklo? — V samej „Recensii“ („Lidstva v době předhislorické.“ — Tovaryšstvo II. 222.), na miesto opisu máme holé vyobrazenie, ktoré nám viac povie, než opis. Bezpečnosti k vôli totiž pred nepriateľmi i dravými zvermi budovali si drievni ľudia svoje bývania na stĺpoch, na koloch, povbíjaných do zeme na bahnistých miestach a v jazerach, ba i v riekach, ako dosvedčujú najnovšie výzkumy. Náhoda viedla i k tomuto nálezu. Následkom povestných horúčostí a suchoty r. 1854 totiž klesly hladiny jazier švajčiarskych, menovite jazera Curyšského, tak, že bolo videť na dne koly, do radov pobíjané, a medzi nimi nasbieralo sa nástrojov z doby predhistorickej. („Kolové stavby v Olomouci.“ J. Wankel. Časopis vlasten. musejn. spolku Olom. IV. 1887. str. 68.) Analogon bol na porúdzi u živých národov v Siamu, v malajskom archipelagu, na Novej Guinei, v strednej Afrike, v južnej Amerike, v Australii; opis dávno poskytol Herodot. (V. 16.) Nálezy, vlastne nové údaje sypaly sa zo všetkých krajín, a o desať rokov objavili kolové stavby v uliciach samého Olomúca a v blízkej obci, majúcej meno Náklo. Každý národ pomenoval si starú vec novým názvom; Moravani však dali starej veci staré meno; a mohli to urobiť, lebo meno bolo tu hotové, súčasné s kolovými stavbami, a meno, náklo, prešlo do šíreho Slovanstva, i k nám, lebo v šírom Slovanstve udržaly sa honové názvy, náklo, a u nás Slovákov snáď najviac. Poneváč týchto honových názvov bolo plno a všetky nachodily sa v blízkosti barín, jazier, riek (čo je ináč veľmi pozoruhodné!), a tak teda i v blízkosti vrbín: prvotne myslelo sa, že „náklo“ je špecifičným pochopom bariny, vrbiny a prístavu (Kotta II. — Miklošic Etym. 211 — F. Šujanský in litt.); až zistenie kolových osád v „Nákle“ Olomuckom r. 1864; „Nakolci“ v Bulharsku (Jireček. Časop. Čes. Musea. XLIX. 1875 str. 437.); a v „Nákle v Bosne u vsi Vojkovičů“ (Fiala. Glasnik. 1892. 211 — Dr. Niederle in litt.): objasnilo pravý význam slova Náklo. Povstali i filologovia za i proti (Vidz I. roč. Časop. vlasten. mus. spolku Olom.), až o pôvode, význame a hodnote mena rozhodnuté je v smysle Havelkovom, že tt. terajší smysel nenie podstrčený alebo podvrhnutý slovu, a že „kdekoli ve slovanských zemích jméno to se vyskytuje, všude dá se dokázati existence staveb nákolních.“ (Tamže IV. 125.) Že v každom Nákle nezistily sa ešte koly atď., rozumie sa samo sebou, ale dôvodov časom pribývať môže. Terajšie honové názvy „Náklo“, zahrňujú väčšie plochy; a znaky, hlboko pochované, tiež len náhoda odkryť musí; a keď aj odkryje, koľko z toho na zmar vynde prv, než dozvie sa milovník alebo znalec! Takto, bohužiaľ, stalo sa s Čemickým Náklom v Liptove, ako svedčí p. Rehor Uram, píšuc doslovne: „Tu pri oraní aj natrafili na veliké a hrubé koly, do zeme povbíjané. Obyvatelia tamejší domnievali sa, že sú to pozostatky hory, ktorá tu pred stá a stá rokmi jestvovala. Keď ale na mieste okolia tohože prizreme sa dôkladnejšie, teda vidíme, že celý Čemický chotár, ba až do samej Paludze, áno ku Sv. Mare, a od výšiny Ondrášovskej až ku andickému chotáru, je krásna, utešená rovina, takrečeno so všetkých strán vyvýšeninami ohradená, z čoho zatvárať môžeme na to, že tu voda liptovského jazera snáď najdlhšie udržala sa.“ — Buď toto aspoň nepatrným príspevkom k zisteniu kontinuity (súvislosti) slova so skutkom, názvu s osadou, keď nie v šírom Slovanstve, aspoň v našom užšom Slovensku. — Dokladám, že kde koly, tam pravdepodobne aj iné pamiatky z inventáru nákolných stavieb maly by sa nachodiť. Z čoho ten inventár záleží, možno obzreť si v našom Museume v sbieročke (okolo 30 kusov kamenných striel, nožíkov, sekierok) z nákel švajčiarskych, menovite z Robenhausenu, mnou zakúpenej a darovanej. Vek (staroba) evropských nákel cení sa prinajmenej na 4000 rokov!

Za starobylosť slova náklo mluvia nie len svedectvá archaeologické a topické (miestne), ale i historické. V moravských listinách pripomína sa Náklo r. 1160, áno dľa topografie Volného už r. 1091. (Časop. vl. muzejn. spolku ol. VI. 51.); Hyroš vo svojej „Lykave“ (1876.) uvádza „les Náklo“ z listín starých (str. 309. Protoc. Com. lypt. XIV.). Vo Slov. Pohľ. nachodím ho prvý raz v roč. XII. 1892. str. 70.

P. Križko, ktorý tak peknú úvahu podal o kole („Kôl“. Slov. Pohľ. XIV. 1894. str. 18.), ačpráve tak blízko chodí okolo „koliby“ a „kôlni“, akožto bytov prvotných, z jednoduchých kolov shotovených: nepripomína slovo „náklo“, ani Slovensko ohľadom nákla, ale len vo všeobecnosti hovorí: „Ostatne, že kôl bol veľmi dôležitou čiastkou pre ľudské byty i v tých krajinách, kde zjavujú sa už počiatkom historickej doby mnohými storočiami pred Kristom Pánom národy italské a keltické, toho dôkazom sú známe kôlne stavby v Itálii a vo Švajčiarsku, siahajúce svojím jestvovaním hlboko do dôb predhistorických.“ A pýta sa: „Či slovo colonia (a možno doložit aj incola = ako by od slova do slova preklad na — kole) neoznačovalo prvotne práve takú kôlnu osadu? Jeho kmen i tvar zdá sa tomu nasvedčovať.“ (Tamže str. 26.)

A čo my máme Nákel, že ledva treba nám odvolávať sa na Itáliu a Švajčiarsko! Takých honových názvov v Uhorsku, Poľsku, Pomoranoch, v Bosne, v Štýrsku (Nemci menujú ich tam „Nakles“) a vôbec na celom šírom terajšom i bývalom Slovansku jesto veľmi mnoho. Nakoľko podarilo sa mne sosbierať, pripomínam 1. Náklo na Senohradzi („Tovaryšstvo“ II. 221. 12.); 2. na Cerove (Časopis Mus. Sl. Spol. I. 18.); 3. a 4. na Dačovom Lôme dve súvislé Nákla^[44] (L. Izák in litt.); 5. pri Belej v Turci pole „Náklo“ (B. T. in litt.); 6. v Necpaloch v Turci „Nákel“ (J. Zuriaň in litt.); 7. v Sklabine v Turci „Náklo“ (P. Socháň in litt.); 8. v bohunickom chotáre na pravej strane hradskej vedúcej z Bohuníc do Bolešova v Trenč. sú hony „Na Nákle“ (A. D. Svobodný in litt.); 9. medzi chotárom suošovským a komjatským v Liptove „Náklo“ (J. Bohúň in litt.); 10. pri Čemicach v Lipt. „Nákol“. (Hyroš. Zámok Lykava. G. Tomala in litt.); 11. v paludzianskom chotáre v Liptove „Nákel“ (P. Antol a P. Makovický in litt.); 12. v Okoličnom,^[45] pol hodiny chôdze od Lipt. Sv. Mikuláša, na vršku dosť vysokom u samej dediny hony „Nákle“ (Dr. J. Holéczy in litt.); 13. vo vrbickom chotáre pri Sv. Mikuláši „Nákle“ (Peter Miko in litt.). Spolu trinásť! Všetkým laskavým zprávodajcom, odpovedajúcim na moju prosbu v Nár. N. 1899. č. 113.), vzdávam i na tomto mieste srdečné dieky!

Slovenský názov Náklo má pre nás Slovákov cele inakší a nesmierne vážnejší význam, než ku pr. pre Moravanov a iných Slovanov, ktorým príslušnosť nikto neupiera; ani nehovoriac o nejakej vážnosti a dokazujúčnosti pre Nemcov nemeckého názvu „Pfahlbauten“, alebo pre Francúzov francúzskeho názvu „pilotage“. Lebo tieto názvy sú totiž len spravené, umelé slová technické, nie z ľudu vziate; kdežto slovanské slovo „náklo“ neutvoril žiadon archaeolog ani inakší učenec; on našiel ho hotové v ľude, a treba ho bolo len z klinčoka vziať a trochu z hrdze očistiť! Driev spomôže si a za lepšieho hospodára považovaný musí byť ten, ktorý v čas potreby najde v kúte sekeru, trebárs zahrdzavenú, než ten, ktorý ešte len ku kováčovi utekať musí! Stálo by za prácu, vyzkúmať, či u Francúzov a Nemcov panuje slovo „Pfahlbaut“, „pilotage“ sťa meno honu, ako u nás „Náklo“. Ale čo nás po tých! Však vieme, že švajčiarske kolové stavby boly náhodou odkryté (Lidstvo str. XXIV. a str. 127.), kdežto u nás v budúcnosti a vedľa dostatočných hmotných prostriedkov samé mená ukazujú, kde by sme mali kopať! My aspoň istí sme, nielen že kde stály nákla nejakého toho lebo onoho národa, ale vieme i to, aký bol národ: vieme s určitosťou, nad všetkú pochybnosť povýšenou, že to bol národ slovenský, že to boli naši predkovia! Lebo slovo náklo je slovo slovenské.

Poneváč ale stavby na koloch pochádzajú z doby kamennej, teda o mnoho mnoho staršej, pre príklad, od príchodu Maďarov, ktorých Jur Volf (dľa rodu Nemec, teda rodený nepriateľ Slovanstva, i nás Slovákov!) v článku „Az egyházi szláv nyelv és magyar honfoglalás“ (Nyelvtudományi közlemények 1897.) tvrdí, že sú Slováci v tejto vlasti „najposlednejšími prišelcami“ (Slov. Pohľady. XVIII. 1898. str. 519. — Podvracia ho tamže P. Križko str. 452 a nasl.): tohoto politicko-tendenčného „učenca“, mimo iného, podvracia a dôkladne zavracia už samé miestne meno „Náklo“, dokazujúce nad slnce jasnejšie, že Slováci tu bývali za doby kamennej, neolithickej, teda dávno, dávno pred Kristovým narodzením, kdežto Maďari prisťahovali sa, niet ešte snáď ani 900 rokov. (Fr. Sasinek.) Známa je príčina, prečo Maďari silou mocou per fas et nefas namáhajú sa všetko falšovať a nás potisnúť a podstrčiť na svoje miesto ako nejaké nedochúdčatá: hanbia sa totiž, že sú v Evrope najmladším národom a ani nie z indoevropejského plemena, ale z asiatského a mongolského.

Ich dejepisci tak ľúbili by predstaviť dejepis, ako čo by pred nimi ničoho nebolo bývalo v Uhorsku; ako čo by sa tu kresťanstvo, ba život len s nimi bol započal, čo ale nenie pravda. Lebo tu panovala už dávno pred Maďarmi vysoká kultúra (vzdělanosť) národnoslovenská a kresťanská, panovali kniežatá a králi. Ale v školách nesmú o tom deti ani počuť, ani spomenúť meno Slovák. Školy nie sú školami umenia, ani kostoly miestami chvály Božej, ale gramatikami reči maďarskej a potupovaním otcov a matiek pred vlastnými deťmi. Umieračkom cengajú nám na všetkých vežach. Ošklivý a až v útrobách urážajúci a poburujúci spis (druhého „učenca“!) Dr. Jozefa Körösyho („A felvidék eltótosodása.“ Budapest, 1898. = Poslovenčenie — vraj — Horniak!) perom do žlči a klamu máčaným, nehanebne búri proti slovenskému národu, a k jeho vykynoženiu hucká práve tak, ako Volf. Pred tým vraj všetko bolo maďarské (snáď od stvorenia sveta?!), ale Tatári a Turci vynivočili Maďarov. (Na čo sa dali, keď sú takí silní?^[46] Prečo že Slovákov nevyničili? Ani títo netiahali pluh, ani nepanoval nad nimi Turek!), a vypustatené obce zaľudnatili vraj Slováci (o ktorých že ani nevedia, kde sa vzali! Len sme vraj tak vsiakli do vlasti! Ani nevedia, odkiaľ; ani nevedia, kde by bola ostala zem bez obyvateľov!) a Husíti. — Tak Belovi Majláthovi (Liptómegye törzsökös családjainak története…) ešte i Liptov, a to ešte až na konci XII. stol., ba i na počiatku XIII. stol. bol pustý a neobydlený! A aj tu boli Maďari samoprví, a síce dáky Bogomír a Smrečan! Pravda, Smrečan mu je „Zemercheni és saári — (dokladá) mai Zsjár — …“ (Archaeolog. Értesitö 1892. str. 261.) Nuž pravda, potom mu je snadno dokázať pôvodných obyvateľov maďarských trebárs i v Liptove, keď zo Žiaru spraví šár (blato)!! No „nič to zato, že je blato, prinde vetrík, vyfúka to!“

A ohľadom Husítov naši bratia evanjelici, snáď nechtiac, podporujú úhlavných našich nepriateľov, tvrdiac o každej čisto alebo aspoň prevažne luteránskej obci, že ju založili Husíti. Ba ešte aj o katolíckych obcach, ako Senohradz a jej okolie, pre starobylú zachovalosť mluvy a kroju ľudu, tvrdia, že sú to potomkovia Husítov, ktoré tvrdenie však nepodporuje ani jedno české priezvysko, ani jedno české honové meno, ani žiadon dejepisný prameň, ale ani žiadna fysická možnosť! Slovák, pôvodný, samobytný, samorostlý a rydzí Slovák bol tu od nepamäti, aj bude!

Ten národ, ktorý v najnižších svojich vrstvách, t. j. v roľníctve a pastierstve užíva názov Náklo, ako meno honov v chotároch svojich, nevediac, ba už ani z ďaleka netušiac, čo to slovo znamená, ač práve je číro čisto slovenské: ten istý národ obýva teraz túto svoju prapravlasť, ktorý býval tu vtedy, keď ešte bolo snáď viac plochy pod vodou, než nad vodou; keď ešte bol prinútený stavať sebe príbytky nad hladinou vôd, to pre bezpečnosť od dravcov, to aby mal po ruke živnosť z rýb, ktoré udicami lapal. Náklo bolo naším „korábom Noelovým“, chránivším pokolenie naše (snáď i s jeho najpotrebnejšími domášnymi zvieratkami) pred pohromami za celú dobu kamennú! Kto teda dával mená honom naším, nie-li ten Adam slovenský, ktorý tu bydlel samý prvý? (Letopis Matice Slov. VI. 2. str. 12.) Kde sú mená, tam stály skutočné nákla, a stavali ich tí, ktorí ích mená zachovali dosiaľ, a v ktorýchžto reči má to meno význam. Nie lichí učenci, nie politické úskoky, nie surová moc obhájila historickú pravdu, že Slováci sú najstaršími a autochtonnými obyvateľmi tejto nešťastnej vlasti svojej: ale obránil si to sám ľud krásnozvučnou, hlbokoetymologickou rečou svojou. Porozumeli tomu naši odvekí i najnovší kynožitelia, a preto idú vykynožiť s rečou i názvy miest, dedín, ba ešte i honov!^[47] Boh to nedopusť! Nebolo zaiste nad našou drahou krásnou pravlasťou ešte takej pochabej periody, nevynímajúc ani tatarský plen, ako teraz, že by rušili všetko, čo je posvätené vekami, zásluhami, poctivosťou a statočnosťou! Prevzali sme teda i meno „Náklo“ my Slováci od Volfových Marahánov, ktorých vôbec nebolo, alebo práve od Maďarov???!!

Že u iných vetví veľnárodu slovanského nieto toľko miestnych názvov „Náklo“, ako práve u vetve slovenskej; a „že by malo byť predsa všetkým Slovanom spoločné, jestli je tak staré, kedy ešte Slovania neboli rozdelení na dialekty“ (F. Šujanský in litt.): to by len dokazovalo tú dávnu domnenku, že naše Karpaty sú kolískou Slovanstva. (Lev Šolc v „Zlatej Prahe“. — Sl. Pohľady. XII. 1892. str. 192.) Ináč „Nákle“ nachodia sa takmer po celom Slovanstve.

A nemáme len samotné náklo, akožto predhistorického, dve-tritisícročného svedka nášho dedictva: takýchto svedkov máme aj viac, t. j. aj inakšie predhistorické názvy honov na Slovensku. Odhliadnuc od „Hrádkov“ a „Hradovísk“ (pri Jelšave) a Zámčísk,^[48] ktoré môžu byť i novšie, máme Žiare, Sejná, Turé, Turce, Turany, Turíce, Turíky, Turiny, Turíčky, Poturné, Turovce, Turolúky, Turopolia, Turové atď.; Zubrové, Zubrice, Zubrohlavy, Zuberce; snáď Levice, Levoče, Leváre, Levkovce; Bebravy, Bobrovce… všetko názvy od dávno vystehovavších sa turov, zubrov, levov,^[49] bobrov, ktorých, vyjmúc snáď bobrov, žiadon historický Slovák nevidel v Uhorsku. Mená sú predhistorické, z časov, kým terajšie naše mierne pásmo malo faunu a floru subtropickú, čo veru pred niekoľko tisíc rokmi bolo! Máme Popálenice (Medovarce. Tovaryšstvo II. 203.). Nedávno počul som o „Páleniciach“, akožto mene honu na blízkom Rakovci,^[50] ktoré meno „Pálenice“, nosí dolinka povyše obce od nepamäti, kým ešte ani chýru ani slychu nebolo o páleniciach pálenčených a liehových;^[51] dá sa teda súdiť, že tam pálili mrtvoly, ač ešte nebolo ani styhy ani spôsobu, miesto dôkladnejšie prezkúmať; pripomínam ho predsa ako najnovší príspevčok. Ak by tomuto výkladu niekto predbežne nedôveroval: spoľahlivejšieho svedka máme vo Spiši vrch „Pálenicu“ (Kat. Nov. 1899. č. 20. str. 156.), a v Turci nad Bystričkou vysoký vrch „Pálenicu“; najvyšší ale v Gemeri pri Rédovej, tiež vrch, menovaný „Pálenica“, práve 1300 m vysoký! (Lad. Konček in litt.) Tam už len nebolo modernej pálenice! Je jasné, že tento názov odpovedá menu „Žiar“, bežnejšiemu pri vrchoch, na ktorých pálili mrtvoly.

Ku Pálenicam na Rakovci pripojujem aj povesť, ako mi ju vyprával bývalý sviňský pastier rakovský. V páleniciach jesto jama, kde traja vykopali truhlu, plnú peňazí. Ale najprv boli u veštice (kde bývala, to nevedel), a tá im povedala, že keď budú dvíhať truhlu, tade pôjde chlapec na štyroch voloch v predňom povozí; aby i tomu dali peňazí; „aj tomu ich bude dosť, aj vám ich bude dosť“. Aj sa tak stalo; ale jedon keď videl chlapca, pomyslel si: „Ada ťa paromy teraz nesú!“ a peniaze hŕk pod zem. — Išli potom po druhý raz k veštici, ale cestou jedon odkašlal, rieknúc: „Toto bude tej, čo ideme k nej.“ Už ona o tom vedela, keď ta prišli, a povedala: „Boli by ste dostali tie peniaze; ale že tento sviniar to povedal, nemáte ich mať.“ — Otázny pastier vyprával ďalej, že ako chlapec cez poludnie, keď svine ležaly, sedel s otcom, majúc nohy spustené do tej jamy; i zazrel štyrikrajciarnik v jame; chytro ho zdvihol a pustil do kapsičky. Na poludnie doniesla im mať obed a on chcel sa jej pochváliť, hľadá dupák: nech ti Pán Boh požehná; nemal ničoho. — Nad Pálenicami je „Sedielec“ a tam do brala pivnica, už zapustená… Z druhej dolinky, oproti Páleniciam ležiacej, Potôčkom zvanej, dostal som 2. mája 1900 starobylý železný topor a kresačku.

K Pálenicam a Pečenicam (so spečeným valom) kladiem „Pecnô“, drobnú dedinku v žarnovickej doline v Tekove, filiálku k H. Hámrom. — Sem mal by som vôľu pripočítať „Peklá“ (v baňskobelianskom chotáre lúka pod vrchom Ptáčnikom „Peklo“), Pekelníky (v Orave), Pekliny (v Trenčiansku), Peklany (Šariš) atď. všetko s významom ako latinské „bustum“ a ustrina („Lidstvo“ str. 179.), od slovesa uro, ussi, comburo, combussi, combustum (pahraba a pohrab). Všetky miestne mená, skoro bez výminky, majú význam len v mluve slovenského národu, akožto ktorý slovenský národ je tu autochtónny. A od počiatku v tom nachodím velikú prednosť slovenského (ako vôbec i slovanského) národu, že tam žije a do Božej vôle aj žiť bude až do skončenia sveta, kde našla ho nielen historia, ale praehistoria, akokoľvek chudobný je ten jeho (ku pr. Oravský) kraj a nezničí a nevycicia si ho tak nikdy on (len iní), že by tam ďalej žiť nemohol! Kdežto ku pr. žid, počnúc od Abrahama ustavične blúdi, všetko, i samé kresťanstvo, zisku k vôli zneužije („docentes, quae non oportet, turpis lucri gratia“. Titus 1, 11.), a každú krajinu vycicia (Jakub Lábana okradol; Egypt olúpil, ba i zasľúbenú, medom a mliekom tekúcu zem v púšť obrátil), tak že v nej viac vyžiť nemôže. Kde nohu položí, tráva schne. Vidíme to na nešťastnej Poľskej a Haliči, a uvidíme čosikamsi na Uhorsku. Nie tak slovenský národ!

Z toho istého stanoviska, odkiaľ fotografovali sme Náklo v Čabradskej doline, videť i „Pustý hrad“ Cerovský; inak volajú ta i „do múrikov“, ktorý výraz jedni odvodzujú od brál, múrom podobných, iní od skutočných zdí, aké za mladi ešte tam vídavali a v ních skrývavali sa. Brdo, na ktorom stojí, volá sa „Dubov diel“, a len čelo z tej strany od Cerova sluje „Pustý hrad“; a všetko patrí ku panstvu Čabradskému, prislúchajúcemu k fideikomissu Koburgovskému. Ľudová povesť vypráva, že čo cez deň vybudovali, to Cerovania v noci zrúcali, lebo že nechceli mať v blízkosti mocného pána. Z „Pustého hradu“ videť Sitno, tak teda i Pustý hrad zo Sitna.

Milo prekvapilo ma, keď na otázku, či tam v blízkosti Pustého hradu nebolo rybníka, dostal som odpoveď, že áno, a to dva, a síce v „Turništi“, ako je reč v článku „Krupinské bralce“.

Po odfotografovaní Nákla išli sme dlhým chodníkom cez horu dolu dolinou do takzvaného Zverienca, odkiaľ odobral p. Socháň zámok Čabradský z východnej strany, odkiaľ ho dosiaľ sotva kto fotografoval. Partie všetko veľmi malebné.

Oba boky Čabradskej doliny pozostávajú z trachytového konglomerátu. Na druhej strane potoka, trochu pozdola Nákla, v jednom brale ukázal nám Janko Pribyš viac dier, až 19, plytších i hlbších (až na 2 m), tenších i hrubších (3 — 13 cm), viac menej okrúhlych, odpovedajúcich asi rozmanitým haluzám konára stromu, ktorý mohol skameneť (lipák, drevený opál), ale zvetrel a vypršal.

Ešte dolu nižšie oproti zámku, pri cestičke na „Konské“, mal by sa nachodiť lignit, skamenelé uhlie, ktoré však dosiaľ nenalezá upotrebenia na palivo.