ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teplá^[76] a Žakýl, dve skoro súvisiace susedné obce neveľké (Teplá 362, Žakýl 327 duší) katolícke, ležia na spoločnej hranici medzi tekovskou a hontianskou stolicou, tak na spoločnej hranici medzi biskupstvom b. bystrickým a ostrihomským; a keď v politickom ohľade prináležia ku stolici tekovskej, v duchovnom poťahu patria ku ostrihomskému biskupstvu, gravitujúc ináč so všetkým ku Štiavnici. Fara a škola s kostolíkom leží na kopčoku medzi Teplou a Žakýlom, podobne na chotáre, tak že fara s kostolom padá do chotára Žakýlskeho, škola ale do chotára Teplianskeho. Kto že by nevedel, ktoré teplé srdce teplo bije na Teplej za cirkev a národ Slovenský?! V ohľade cirkevnom tam bije srdce naše, t. j. centrum naše v hrudi v. Richarda Osvalda! Faru osobitne, kostol osobitne odobral svetlopisne výborný svetlopisec štiavnický Alois Baker, keď arcibiskupstvo ostrihomské velebilo zlatú omšu neb. prímasa ostrihomského, Jána Šimora (r. 1886), a menovite okres dekanský štiavnický zavďačil sa mu albumom kostolov a fár svojich.

Meno obce „Teplá“ pochádza od teplého žriedla, a od tej istej teplej vody, ktorá prvej snáď vyvierala hore vyššie t. j. na Teplej, ako už aj bolo povedané, až prežrala sa hlbšie popod zem v Sklených Tepliciach; od tej istej vody, od ktorej dostaly meno svoje Sklené Teplice (Prímenie „sklené“ má od voľakedajších sklených hút), dostala i Teplá meno svoje. (Protiva, „Studený vrch“, juhozápadne nad Teplou. Inde snáď všade vyvierala teplá voda, len na tomto vrchu jej nebolo.) Teplota vody pochádza od vápencov, ktoré v brdách medzi vyhňorianskou a sklenoteplickou dolinou, jako zas medzi touto a obcou Močiarom v hojnosti sa nachodia, a miesty i „na deň“ vystupujú, tvoriace vysoké bralá. Vôd podzemných i nadzemných voľakedy v kraji tomto muselo byť viac než teraz, na čo poukazujú nie len mená „Teplá“ (totiž voda) a Teplice (t. j. kúpele, ktoré podobne bez vody nemôžu byť), ale zvlášte meno obce „Močiar“, nad Teplou ležiacej. Okolo Močiara a Teplej nachodí sa v tufe z doby sarmatskej mnoho odtiskov z vyhynulých stromov (Acer decipiens Al Bron, Acer Jurenákii Štúr, Acer trachyticum Kovács, Acer trilobatum Stbz. sp. Castanea Kubínyii Kovács, Castanea Ungeri Heer. Carpinus grandis Unger, Carp. Neilreichii Kovács, Cinnamomum Scheuchzeri Heer. Parrotia pristina Ettingshausensp. Quercus mediterranea Unger. Quercus drymeja Unger. Fagus castaneaefolia Heer. Fagus Haidingeri Goepp. sp. Almus Kefersteinii Goepp. sp. Ficus tiliaefolia. A Br. Betula macrophylla Goepp. sp. Ulmus plurinervia Unger, Vitis tokajensis Štúr.) — Močaranský tuf dosť bohatý je na Bacillarie, a poukazuje na knihárku (Kieselguhr)^[77] aspoň podlejšiu, lebo technickým cieľom nezodpovedá. Bacillarie, ktorých škrupinky sú zistené, aspoň dľa rodov uvádzam: Cocconeis, Cocconema, Cymbella, Epithemia, Fragillaria, Melosira (tiež M. crenulata v. mocsárensis Pant.), Navicula, Nitschia, Staurosira, Surirella, Tetracyclus. (Dr. Szabó Selmecz k. geol. viszonyai. Veľké i malé dielo.) Zväčša sú sladkovodové; málo slanovodových. — Močiar bol pred vekmi opravdivým močiarom veľkým, z ktorého teraz len niečo videť k severu pod neveľkou dedinou močaranskou s 4 a pol sto dušami. Leží na vrchu, a pri tvorení sa terajšieho povrchu zeme mohlo brdo byť i s vodou vytisnuté z mora. Doliny vymlela od toho času voda. Alebo počnúc od Močiara po Sitno a zôkol vôkol široko ďaleko bola planina, z väčšej čiastky vodou pokrytá, z ktorej ostaly len dvaja svedkovia, Močiar a Sitno teraz vrchy, poneváč ostatnie okolo ních popreorávala a preč odniesla voda. („Vel. Sitna“ osob. od. str. 79.) A slovenčina to pamätá!

Nad Teplou, sev.-východne dvíha sa brdo hôr, rozmanitými dolinkami popresekávané. Ta idúc cez „Bôra“^[78] a „Chotárňu“, prijde človek k „Brezovmu vrchu“, dosť vysokému (750 m), len zo severnej strany s brdom spojenému, z troch strán ale dosť strmému, na ktorom nachodí sa „Pustý hrad“. V ústach ľudu od nepamäti ľudskej trvá meno „Pustý hrad“, snáď od tých čias, jako ho prestali ľudia obývať. Jaké mal pred tým meno, nevieme, ani to zaznačené nikde nenachádzame, ani dosiaľ nieto známych dejepisných prameňov, v ktorých stálo by niečo o tomto hrade. Teraz je tak zpustnutý, že keď by meno neupomínalo na drievny hrad, ťažko bolo by stopy jeho tam najsť. Celé deje jeho vyjadruje meno „Pustý hrad“, a ono jediné vábi ta učencov a touristov. Náš Osvald hrdý je na túto pamätnosť v blízkosti Teplej, a vyviedol ma ta pred drahne rokmi; hneď po svojom príchode na Teplú za farára. Poukazoval mi rumy hradieb či múrov, upozornil na studňu; ukázal jamy, ktoré urobili baníci štiavnickí, nevedno z jakej pohnútky; upozornil ma na cestu, do hradu vedúcu, po ktorej vraj kedysi (dľa podania ľudového) vozievali striebornú fúru z Kremnice do Štiavnice, a tak potom ďalej do Viedne. Cesta tá vraj išla od kremnickej hradskej, tam, kde sa táto vyše Sv. Kríža spája s hronskou hradskou, cez Hron, hore na Močiar, popri Pustom hrade, dolu do Teplej. V chotáre močaranskom značí sa vraj dosť dobre; miesty videť ešte dlažbu kamennú. Na hradskej tejto mohol „hrad“ podať striebornej fúre cez noc bezpečný útulok. Kto býval v hrade, jakého mal pána, jako sa ten volal, to už ani približne ani z úst ľudu dozvedeť sa nemožno. Starožitných nálezov z hradu nieto žiadnych, a dosiaľ ich ani nikto nehľadal.

O tieto rumy veľmi zaujíma sa medzi inými náš znamenitý svetlopisec p. Baker, ktorý tiež vypoďkal ma dňa 21. nov. 1894^[79] na „Pustý hrad“, keď dvoma dňami pred tým sprevádzal som ja jeho po Sitne a Žibritove cieľom svetlopisného odoberania. On bol na Pustom hrade viackráť i s väčšími spoločnosťami. Poukazoval mi, kde sám zdi dal odkryť; upozornil i na to miesto, kde mohla byť brána jedna i druhá do hradu, jako i na cestu, k bránam vedúcu; ba i na nejakú predstavbu nad jarkom, ktorý vyzerá skôr rukou ľudskou spravený, než vodou vymletý; cesta k hradu vedie cez tento šianec. Čo sme teraz odkryli múry, jako i na odkrytých predtým, zistili sme vrstvy; hradby alebo vonkajšie zde, a tak snáď i priečne steny, boly na vrstvy stavané. Premerali sme zhrúbosť zdí (1 a pol m), jako i zdĺžosť jednotlivých strán, a nakreslili koľkotoľko podobu drievneho stavänia.

Toto asi mohla byť podoba a priestrannosť hradu. Najdlhšia strana, ktorá blízo tvorila niekdy prúčelie, hľadí na juh. V západnej najužšej čiastke až dosiaľ najlepšie značia sa priečne steny: tam pravdepodobne boly svetlice pre obyvateľov. Široká, na sever polkolesovitá čiastka mohla tvoriť dvor, v ktorom stály stajne, bydliská pre služobníctvo, prípadne i pre vojsko. Štyri miskovité jamy (podobné tým na Sitne) mohly slúžiť za vodojemy, nad nimi ale mohly stáť sruby pre ľudí (Mardellen, jamovité obydlia). Ináč, hlboká (asi na 3 m) jama pri 150. metre od východného uhla má označovať, dľa podania, studňu, ktorá mala byť veľmi hlboká.^[80] Pravdu môže mať p. Baker, že brána bola severozápadne v tom kúte, kde započína sa polkolesovitý dvor; trochu ďalej vidíme prielom v hradbe; druhý vchod? U brány videť zasypaný pekný vrstvovitý múr; ba značí sa i ten kút, kde sa lomila stena na sever. Potvrdzuje túto domnenku aj cesta, ktorá ide ku bráne. Na ceste asi na 18. m pred bránou, nachodí sa prvá diera, baníckym nebožiecom do brala učinená, hlboká na 13 a pol m, potom v bok má koleno na 3 m, a zas pokračovanie ďalej na 9 m. Vrch diery je oblúkovitý: šírosť 1 a pol — 2 m. Diera druhá leží v hrade u južnej steny pri 120. m od východného uhla: táto je len asi na 5-6 m dlhá. Čo bolo pohnútkou k vŕtaniu týchto dier? Rúda? či poklady vybájené? Skala je trachyt, v ktorej prevláda inoráz (Amphibol) a živec (Sanidin, Feldspath): len vo zvetralých kúskoch je patrnejšia slieda (Glimmer).

Vrch, na ktorom leží Pustý hrad, pamätný je nie len týmito rumami, ale aj stálym „plesom“ či „morským okom“ na severovýchodnej strane, širokým na 40 m, dlhým na 140 m; 710 m. nad hlad. mora. Hĺbka nenie ešte vyzkúmaná. Z krajov plné je hlienu, pravé bahno, tak že palica po rukoväť snadno vniká doň. Voda je jakási čierna, či od čierneho bahnitého dna, či od stromovia, zrkadliaceho sa vo vode. Keď je preplnené vodou, vylieva sa prierubou na severovýchodnú stranu, a odteká chotárom žakýlskym, „hôrkou“, do doliny beliansko-kozelníckej. — Podivné je, že z druhej či západnej strany vrchu, v „Chotárnej“, snáď v tej istej výške nad morom nachodí sa menšie pleso u samej päty vrchu, na ktorom leží Pustý hrad. Mimo týchto prirodzených plies vidieť na východnej čili žakýlskej strane vrchu stopy bývalého umelého rybníka. (Teda i tu rybník pri hrade.) — Ináč, celé okolie, a najmä zo severozápadnej strany je veľmi výmočisté a bahnité; žriedla vody dobrej prýšťa sa všade; jedno žriedlo zrúbkom a strieškou opatril štiavn. touristický spolok a pomenoval „Divaldovou studničkou“. Aké pred tým meno mala, neviem.

O morskom oku a o Pustom hrade kolujú aj povesti národnie. Raz dáky pán viezol sa dolu belianskou hradskou (železnica ide ešte len od r. 1874) a pri soche sv. Jána vyše Kozelníka zazre valacha pri ovcach, opretého bradou na kyjak. Pán zastane hneď, a zavolajúc valacha, pýta sa ho, kde kyjak vzal. „V morskom oku pod pustým hradom som ho, vraj, z vody vytiahol.“ Kyjak bol pekne vybíjaný. „To je kyjak môj,“ hovorí pán; „poznám ho dobre po tomto vybíjaní.“ Potom odkrútil vrch, a vytriasol z kyjaka veľa dukátov; osem z nich dal valachovi, vyprávajúc, že keď cestoval cez more, a prišla morská búrka, kyjak vzala mu voda, a nejakou žilou od mora dostal sa do morského oka.^[81] Z vody plesa počuť, vraj, časom detský plač, a vidia bielu paniu obchádzať bahno, zalamujúcu rukama. — Odtiaľ vychádza, vraj, konská smrť, podobná okrúhlej gule. (Inde predstavujú si „konskú smrť“ v inej podobe.) Snáď nielen konská smrť, ale aj hovädzia, vychádza z plesa, keď sa totiž môže tam ponoriť jakýkolvek druh stáda. A čo je najhoršie pri tom, že pre bahno a hlien potopené hovädo ani von nemožno dostať.

V Pustom hrade jesto velkých pokladov, o ktorých možno dočítať sa v nejakej kronike starej. Tak pred niekoľko rokmi prišli traja vážni (!) ľudia, remeseľníci, od Hrona, hľadať oné poklady. Vedeli veľmi dobre vyprávať o diere (opísanej hore vyššie), pred bránou. Keď vychodili z teplianskej školy, začalo mrholiť; „to, vraj, dobrý znak“. Keď prichádzali k diere, hodne pršalo a vietor fučal: „to, vraj, veľmi dobrý znak“. Pri svetle vnikli do diery, ale ničoho nenašli, vyjmúc kúsok zalomeného nebožieca baníckeho. Tú kroniku bolo by hodno vykutať; snáď dočítali by sme sa i viac o Pustom hrade v nej.

Ľud tepliansky a žakýlsky menuje si ho len „hradom“, ako voľakedy kým stál; a báji o troch sestrách, z ktorých jedna bývala na ňom, druhá v Sklenoteplickom hrade, tretia na inom hrade kdesi v blízkosti, a od jednoho hradu ku druhému malý remenné mosty. Ešte vypráva ľud, že neďaleko morského oka stál kedysi kostolík, z ktorého základy ešte do nedávna boly patrné. Zistiť sa teraz už nedá nič.