ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štiavnica. Slavodol. Ilja. Kolpachy. (Červení mnísi. Desatoro o cirkevných pamiatkach.)

Ale vráťme sa ešte raz na to Sitno, keď s neho tak všeliniečo videť. Hľadeli sme s neho za starožitnosťami už na východ, na juh, na západ, len na sever nie. Takých starožitností, ako tam, síce tuto nemáme, alebo len po riedku. No keď povážime výhľad po horizonte, za čím terajšie vzdelané obecenstvo najviac pachtí: keď povážime perspektívu: bárs výhľad so Sitna je na všetky strany krásny, predsa na sever poskytuje nám pravé panorama, takmer pod nohami, že sa ti hlava zatočí; a čo vidíme, všetko obsahuje pamätnosti nám najbližšie.

Tam Baňská Štiavnica s jej niekdy slovenskonárodne povedomým meštianstvom; s jej Novým i Starým Zámkom vraj Červených mníchov; s jej starými i novými Akademiami; s jej svetochýrnou kalváriou, — ktorá roku 1901 bude sláviť poldruha storočie svojho trvania, — s jej gymnasiumom a lyceumom;^[63] s jej starobylým a v architektonickom ohľade vzácnym „Slovenským kostolom“; s jej niekdajšou Zvonárňou,^[64] u obyvateľstva dosiaľ tak menovanou; a s inými a inými nepočetnými zriedkavými pamätnosťami. O všetkých tu písať, ani času ani priestoru nieto.

Slovenský kostol bol niekdy farským, a od nepamäti ľudskej menoval sa úradne i neúradne slovenským kostolom, „Ecclesia slovenica“, pre rozdiel od druhého čili nemeckého kostola, poneváč tam v tom odbavovalo sa po slovensky. Včuľ ale zavládla v Štiavnici nenávisť proti všetkému, čo je slovenského, že aby ani len meno neupomínalo na Slovákov, predsa praobyvateľov a väčšinu, prekrstili slovenský kostol na „Katalin templom“, a nemecký na „Mária templom“; už ani len nepovedia „Tót templom“, „Német templom“! Mali by predsa nezabúdať, čo naši predkovia napísali nado dvere v mestskom dome (stojí tam vedľa Slovenského kostola): „Unicuiqne suum“, t. j. každému svoje: veď nenie to nič iného, než čo druhá výpoveď hlása, že „spravodlivosť je základom krajín!“ Keď svet odvrhuje, aspoň cirkev nemala by spravodlivosť zavrhovať.

Nenahraditeľná škoda zastihla mesto, keď 13. febr. 1898 neodpustiteľnou hriešnou nepozornosťou a ľahkomyseľnosťou shorel velikánsky archív na Starom Zámku s písemnosťami snáď i vyše 500-ročnými. Dosky mnohých kníh boly obtiahnuté kancionálmi a missálmi písanými na pergamene. Jak ohromné množstvo písemností muselo tam byť, predstav si milý čitateľ z toho, že len čo zaliali, čo oheň cele nepohltol: za 15 vozov popáleného papieru viezli von z mesta na smetisko! — I prv slobodne a bez dozoru šli ta nádenníci, a ktorému aký remeň páčil sa, vzal si, a sväzok listín rozsypal sa. — Nepečovali dostatočne ani o iné zriedkavosti, tak že miznú a hynú. „Železná panna“, starobylá totiž gylotína, ktorá odsúdenca objatím usmrtila, zmizla zo Starého Zámku, nevedno, kedy a ako; sochy a nápisy, zamurované v stenách, podobne. Pod hlavnou bránou tohože zámku jesto kamenná tabuľa s nápisom a s ležiacou ľudskou figúrou; z jednej polovice bol už schod do Tillovského domu spravený, pri čom, pravda, vypuklá figúra bola z čiastky odkresaná. Náhodou bol pamätník pri oprave schodov spozorovaný, a na svoje bývalé miesto do steny vsadený. — Čo povedať o krásnych starých náhrobných kameňoch v cintoríne na Frauenbergu?! — Jedno horí, druhé kradnú, tretie hynie, štvrté kupujú židia za pohlavok, a predávajú s dobrým rebachom za hranicu. Tak sochu drevenú Korunovania P. Marie zo 14 — 15. stol. z niekdajšej jezovitskej kaplnky v terajšom komorskom dome (Štyri figúry: Boh Otec, Boh Syn, Boh Duch Svätý a P. Maria: rezba vyše metra vysoká a na m široká.), kúpil žid za 7 zl. a predal do Viedne za 100 zl. (Odo mňa pýtal 300 zl.; mestu však ponúkal ju za 60 zl., a nepodržalo si ju!) — Zo slovenského kostola, starobylé omšové rúcho — Casula — báječnej krásy a ceny (vyše 5000 zl.!) prešlo do majetku pokladnice Ostrihomskej basiliky. Prekrásny starobylý čalún však, podobne zo slov. kostola, zmiznul bez stopy! Či v krátkom čase neprindeme o všetko?!

Štiavnica v najstarších listinách píše sa „Bania“ (nie Bánia ako čo by meno od bána pochádzalo), „Vania“, t. j. baňa. Neverím síce, že by vtedy, t. j. vo veku tých najstarších listín nebola mala už svoje terajšie meno, Štiavnica, ktoré obdržala ešte pred otvorením báň od nejakej štiavnice (medokyš), ako iné Štiavnice, Štiavničky a Štiavniky (alebo ako i rastlina Štiav, Rumex Acetosa L., dostala meno od šťavy kyslastej): ale „a potiori fit denominatio“, spomínaná bola per excellentiam tá bohatá baňa, a každý vedel, že to Štiavnica.^[65] Slovo baňa len Slováci (a po ních ešte Maďari a Rumuni — Fr. Šujanský in litt.) majú v smysle rúdnice.^[66]

O tom, že si Štiavnica zamýšľa vziať pitnú vodu od Sitna, ako aj, že sme jej panoramu fotografovali zpod Saského vrchu z Kiahninej, bola už reč. V ľavo, trochu západne od Štiavnice, vidíme takrečenú ulicu jej (Ulicou Štiavnice je i Štefultov, i Hodruša.), Slavodol (Wendschacht), vzácny nám po saskom svedectve, že tam od nepamäti bývali Slováci (v sasíckej mluve: Vendi, Vindi), a že dávno pred nimi dolovali v bohatých baňach, ktorých bohatstvo aj ich sem privábilo. — Máme tu ale aj inú vzácnu pamiatku, totiž kláštor a chrám po takzvaných Červených mníchoch. Aspoň, ľud tak hovorí, že tu bývali Červení mnísi.

Mnoho nedorozumenia a protimluv panuje, ba samá neistota o tom, koho treba rozumeť pod Červenými mnísi. Pomenovania tohoto nenachodím ani v špeciálnych spisoch o reholách, ani v cirkevných leksikonoch, a zdá sa, že ono povstalo v ústach slovenského ľudu, a z neho prešlo do menších článkov. Učený svet, priateľ i nepriateľ, povšechne templárom privlastňuje to meno. Pisateľ článku „Červení mnísi“ (Sokol. V. 1866 str. 271.) s celou určitosťou hovorí: „Známe je na Slovensku meno ,Červených mníchov‘, ktoré meno ľud náš mohutným a bohatým templárom bol dal pre jejich červené plášte. V trinástom století boli templári na Slovensku veľmi rozšírení, a na vtedajšie deje na Slovensku nemalý vplyv mali.“ Keby pisateľ túto posledniu frázu bol odôvodnil, bol by lepšiu prácu konal, než čo v krátkosti napísal známe veci o ích pôvode a nedokázané veci o ích domnelej vine. A poneváč medzi manzeriámi templárov v Uhorsku nespomína sa ani chrám (pravdepodobne nie bez kláštora) vo Mníchovej Lehote medzi Piešťanmi a Vrbovím, ani zámok Lednický: bolo by veľmi zaujímavé, keby bol dokázal, že patrily templárom, čo ináč len mimochodom spomína k vôli obvineniu templárov z ctenia „Baphometu“. (Tamže str. 273.) To isté platí o domnienke o „Predhistorickom hrádku Skale v Sučanoch“ (Slov. Pohľady XIII. str. 366.); jestli je hrádok „predhistorický“, nemohol patriť historickým „Červeným mníchom“. — Najviac nového vzhľadom na templárov a na Slovensko povedal Š. N. Hyroš („Zámok Lykava“ str. 11., 29., 45., 423., 425. a n.), menujúc ich tiež všade z úst ľudu Červenými mníchmi.

Aj o štiavnických Červených mníchoch myslí sa, že to boli templári alebo johanníti (Melitänskí rytieri); je zaiste známo, že keď boli templári r. 1312 zrušení, spojili sa s johannítmi, kým i títo r. 1537 majetkov v Uhorsku pozbavení neboli. Avšak templári ani nemali červeného rúcha, iba červený kríž na bielom plášti, johanníti ale práve biely kríž na čiernom plášti, a jedine v čas vojny smeli do bitky vziať červené plášte. Červenými mohli teda byť pomenovaní, kdekoľvek boli osídlení: len ohľadom štiavnických musím poznamenať, že mimo krátkeho udania Štiavnice (u Kolinoviča) medzi štrnástimi ích manzeriámi v Uhorsku, v samej Štiavnici nemáme pražiadneho prameňa, čo je dosť podivno; na toľko, že nechýbajú ani takí, čo pod Červenými mníchmi rozumejú Dominikánov, ktorých kláštorom bola čiastka terajšieho kat. gymnásiuma a z ích chrámu nachodí sa jedon malý oltár v nemeckom kostole. Títo však mali biely odev s čiernym škapuliarom, a nič červeného na svojom rúchu.

Mimo štiavnických Červených mníchov zná ústne podanie ľudu takých, ako už povedané, na Slavodole, potom v Sklených Tepliciach (Vidz nižšie VIII. Sklené Teplice.), ba i na Patkôši (Vidz článok „Krupinské bralce“.); o Slavodolských však vieme s istotou, že neboli templári, ale Hieronymitáni,^[67] ako svedčí kanonická visitácia (Canonica Visitatio) z r. 1779: „Sunt in Siglisberg^[68] Eremitae Religiosi sancti Hieronymi, sub regula Sancti Augustini. Habent conventum cum clausura, non vivunt mendicando, sed e fundatione fundatoris metallicos reputant. Sunt actu Sacerdotes 8: Laici 2; Habent propriam Ecclesiam. De dote non constat. In ea fiunt divina pro utraque natione“. (J. Litassy in litt.) Po slovensky: „Sú na Piargu Pustovníci reholní svätého Jeronyma, dľa rehole svätého Augustína. Majú spoločný byt (sťa mnísi, nie sťa pustovníci), čili kláštor; nechodia po pýtaní (po kvešte), ale žijú zo základiny, ktorú tuším baníci učinili. Prítomne jesto kňazov 8, svetských bratov dvojo. Majú vlastný kostol (o vene či dôchodku kostola nevedeť), v ňom odbývajú sa služby Božie pre oba národy.“ — O vene a trvaní slavodolských Jeronymitánov dozvedáme sa ešte toto: „Jeronymitánov uviedli r. 1734. Kláštor vystavený kroz baňského grófa Šternbacha, obdržali r. 1737. Zrušili ich 24. júla 1786. Po nich duchovnú správu tu viedli Jezovíti.“ (Series Parochorum. str. 219.)

Nie menej zaujímavé je, čo ďalej hovorí kanonická vizitácia, lebo z toho vieme s istotou, že štvrtá ratolesť Jeronymitánov, t. j. Petra Pisánskeho, sídlila tu, a že ako kláštor tak kostol pre ních skutočne stavaný bol. Na bočnom oltáre totiž, velikých a krásnych rozmerov, na strane epištoly, spatrujeme na obraze bl. Petra v červenom kardinálskom odeve a klobúku; na stranách jeho, sv. Jeroným a sv. Augustín. Kanonická vizitácia ale zneje takto: „Ara Divi Petri Gambacurta, Pisarum Principis, et Ordinis Eremitarum S. Hieronymi fundatoris.“ — Na tomto oltáre nachodí sa i herb Šternbachov (ako na inom oltáre herb Koháryho), čo zvečnené je takto: „Ara vero Petri de Pisis familia L. B. de Sternbach. insigne visitur, indubie propterea, quod harum familiarum benficentia assurexerint. Sternbachianis certe nomini juxta et pio ac religioso officio Familia Sti Hieronymi adscribebat, quod evocata sit, providentiae, quod sedes suas fixas incoluerit, liberalitati item, quod aucta fuerit et promota.“ Mimo toho na hlavnom oltáre sv. Jozefa z dvoch strán sú figúry sv. Jána Nepom. a sv. Augustína, dolu nižšie sv. Jeronyma a Petra Pisánskeho, v ruchu červenom. — Kostol (a snáď i kláštor) vysvätil r. 1754 biskup Anton Révay. — Z tejto príčiny vítaný je i príspevok o Jeronymitánoch slavodolských. Lebo dosiaľ hovorilo sa len vo všeobecnosti o Jeronymitánoch pisánskych, že boli rozšírení po Vlasku, Bavorsku a Tyrolsku. Teraz môžeme doložiť, že i po Uhorsku. Pravda, veliký je to skok z Tyrolska do Slavodolu; no časom môžu sa vyskytnúť aj iné ích stanice, že reťaz nebude roztrhnutá.

Aby dozvedel som sa viac poťažne Templárov a Jeronymitánov, hľadal som obšírnejšie dielo o Reholách, a síce dielo písané so zvláštnym zreteľom na Uhorsko. I našiel som dielo päťsošitové („A szerzetes rendek egyetemes történelme. Különös tekintettel a magyar és erdélyországi szerzetesség jelen létállapotára. Henrion-Fehr, Helyot, Biedenfeld, gr. Montalambert s egyéb kútfők nyomán szerkesztette: Karcsú Antal Arzén, sz. ferenczrendi áldozár, hitszónok s házfőnöki helyettes. Pest. 1867.), a zvlášte zkúmal som state, mňa zaujímajúce, o Templároch, Johannítoch a Jeronymitánoch. Z toho síce nesmiem vyniesť súd o celom diele: čo som však čítal, z toho nedozvedel som sa nič viac, ako z ktorejkoľvek cudzej knihy, neberúcej špeciálne ohľad na našu vlasť. O názve „Červení mnísi“ nechyruje, lebo snáď po Slovensku nechodil, a pravdepodobne iné národy ích tak nemenovaly. Len teraz viem oceniť príspevok Hyrošov o Templároch v jeho Lykave, a vidím, koľko vďačnej práce čaká vzdelancov slovenských okolo svojej najužšej domoviny i na tomto poli. Túto prácu odporúčam vrelo, ale nie prácu povrchnú; no prácu bez predpojatosti!

O prvej ratolesti Jeronymitánov (Ferd. Pecha) isté je, že mali na kutni z bieleho súkna plamenobarevný^[69] škapuliar, malú kuklu a plamenobarevný plášť. Možno, že aj ostatnie ratolesti a menovite Jeronymitáni Písanskí, ktorým patrilo rúcho dominikánsko, horlili tiež za červený odev, čo zavdalo príčinu k ích zrušeniu. (Karcsú 2. str. 252.) Ak teda slavodolský nábožný ľud videl mníchov v rúchu červenom, a podoby také tiež na oltároch (Tieto mohly byť vtedy ešte v krikľavejších barvách, poneváč sú už viackráť prebarvované pri obnovovaní.), právom môže dosiaľ rozprávať o červených mníchoch. Dosť na tom, kto chce videť opravdivý kláštor a kostol Jeronymitánov, ten nech neopomenie, cestujúc cez Slavodol, obzreť si kostol a ctihodnú budovu, z ktorej je teraz fara, školy, bývanie pre učitelov a rezbárska dieľňa (z ktorejžto hračky kupujú si na Sitne touristi na pamiatku).

Po pravde, ani nemali by sa Jeronymitáni menovať mníchmi, ale pustovníkmi. Keď ích ale ľud videl v kláštore, pomenovanie také neobsahuje v sebe žiadnu nelogičnosť.

Ale vráťme sa ešte raz k Templárom. — Hore vyššie naškrknul som, že ľudové podanie kladie „Červených mníchov“ i do Sklených Teplíc, ba i na Patkôš. — Písatelia článkov, tiež vyššie udaných, podobne len na základe ústneho podania a domnienok hľadajú Templárov v Mníchovej Lehote, v Lednickom zámku a na Skale v Sučanoch. Keď však vezmeme za základ jediné, čo vieme o samostánoch templárov v Uhorsku, že mali manserie 1. v oravskom zámku, 2. v Blatnici, 3. v Ilave, 4. v Liptovskom Sv. Martine, 5. v Štiavnici, 6. v Ostrihome, 7. v Budíne, 8. v Krušoviciach (Koros, Nitra), 9. Chorgo, 10. Telegd, 11. Eberhard (Prešp.), 12. Keresztény (Šopron), 13. Timár (Biela stol.) a 14. Šajovský Sv. Peter (Hyroš, Lykava. Str. 33. Vypočituje iba prvých 11. — Karcsú. 5. str. 45. Tento poslední síce dokladá, že všetky majetky Templárov v Uhorsku neznáme): — oné domnienky môžeme považovať za otvorené otázky, ktoré potvrdenia potrebujú; a ja tým istým právom, ako iní Templárov, smiem klásť Jeronymitánov do Sklených Teplíc a do Patkôša, kde ľudové podanie tiež Červených mníchov zpomína. Tie potrhané reťaze treba posvárať; a máme ích všakových veľa!

*

Takmer pod nohama u samej päty Sitna, leží Slovenský Svätý Ilija, pri jehožto mene a starobylom kostole a starobylých zvonoch bavili sme sa svojho času („Veleba Sitna“), a pochváliť sa môžem, že obrazy z bočného oltárika krýdlového (Veleba Sitna pozn. 7.) údajne od Rembrandta (nar. 1606, † 1669), najväčšieho hollandského maliara pochádzajúce, zakúpil som pre naše museum za 100 zl. od žida, — a síce tiež už z Viedne! — Pozdola Ilije, vedľa krásnej hôrky, pričapenej o kopčok, ako Teplanov klobúčik o bok hlavy, ^[70] belejú sa nové panské budovy hospodárske a poniže ních zrkadlia sa najmä z jari staré rybníky, či k sitnianskemu zámku, či k domnelému ilijskému kláštoru, niekdy prislúchajúce. (Vidz nižšie článok „Krup. bralce“ o rybníkoch.)

Ponad svetochýrnu kalváriu v pravo, nesie sa náš pohľad na Kysihýbel,^[71] zábavné miesto pre Štiavničanov, s jeho pamätným lômom porphyrovým, hraničiacim so „Skálim“ v chotáre kolpachskom. Hodno obzrieť. Sám navštívil som ho 20. okt. 1899 a dľa nášho vlastného merania zdĺžosť jaskyne činí 108 m, šírosť 20 m, výška 2 — 6 m. Sluší poznamenať, že výške na újmu je jedine „sýpavina“ (piesok a prach od kresania; pokazení Slováci povedia: „piargy, piardžina“), ktorú nepracú von, ale nechávajú tam, tak že tvorí násypy až na 2 m vysoké. Keby sýpavina bola odstránená, táto umelá jaskyňa predstavovala by velikánsku klenbu, podopretú jedným stĺpom. Klenutie je čisto vykresané, a podopiera ho jedon stĺp samorostlý, z toho istého porphyru tam nechaný. Štyri strany stĺpa majú mieru 59, 58, 65 a 70 cm; výška 2 m; stojí v 75. m od vchodu; čo znamenajú roky 1760 a 1780 na ňom vyryté, neviem. Vchod, podmole podobný, je pozdĺž odkvapu 23 m dlhý, 5 m široký. Jesto i druhá podmola, následkom lámania kameňa spravená, 33 m d., 8 m š., ktorá ale hlbšie pod zem neide. V týchto dvoch nepracuje sa teraz, ale v tretej, od týchto o veľa menšej.

Ako povesti rastú o podzemných chodbách, máme jasný príklad pri tomto lôme. Každý snadno môže sa presvedčiť, že z neho neide žiadna podchoda, a predsa povesť vypráva, že vozári s nákladom kvadier vychodili popod zem pri halčianskom stave, ležiacom ďaleko za vrchom v druhej doline v pravej čiare snáď pol hodiny chôdze! To je však pravda, že s vozmi vchodili dnu a obracali sa okolo onoho stĺpa. Sám kameň je v lôme mäkký, dajúci sa ľahko robiť, ale na vonkajšom povetrí potom stvrdne. Tu vraj lámali kameň k stavbe Starého zámku.

Odtiaľto ďalej hore malebnou dolinkou ponad „Tepličku“ (miesto bývalého rybníka) prišli by sme do Kolpách,^[72] malej obce slovenskej, pri ktorej je dvoje pamätné: že zdedila meno po Sasíkoch, a že, bárs skrytá je medzi horami, počína sa tam zima aspoň dvoma týždňami včaššie od okolia, a trvá zas o toľko dlhšie, tak že na okolí dávno zabudli ku príkladu na jarné práce poľné, a tam ich ešte len započínajú, tak že by som bol náklonný odvodzovať jej meno od Kaltbach, Koltpach, keby nejestvovala obecná pečať z r. 1600 s nápisom „Goldbach“ (= Zlatný potok). A nie len kolpachský potok je studený a včasne zamŕzajúci, ale aj sv. Antolský „Kolpach“, dolina a to potôčok, započínajúci sa v kolpachskom chotáre smere k „stavkám“. (Sasíci radi dávali mená od potoka: Goldbach, Steinbach, Eisenbach (Vyhne). „Na stavkách“ vraj stály staré Goldbachy; nachádzali hrudy zlatej rúdy v potoku: odtiaľ meno; mali bohaté bane; videli aj „pergmônikov“ chodiť so zažatými kahanci, „hutman“ po predku s písmami pod pazuchou; ale si vraj spravil s nimi voľakto žart, dajúc ím ušiť nové, ale nie banícke šaty. Tieto keď „pergmônici“ našli, zaplakali, opustili tento chotár a tašli do Sedmohradska — i s bohatstvom a bane zanikly. (F. Fabián in litt.) Nuž ľa potom, lebo! (Nebolo by od veci, na koľko možno, sosbierať banícke povesti.)

Od Kolpách severovýchodne asi na pol druhej hodiny chôdze vyčnieva vrch „Hrádok“ alebo „Tri kamene“, 833 m vysoký, so Sitna dobre viditeľný. Ak bol na ňom hrad, miesto nebolo zle volené, lebo z troch strán opevnené je temäno od prírody, a len zo štvrtej trebalo ho ohradiť. Aj videť kus múru z omochnatených kameňov a kus šianca (?). Miesto bolo veľmi príhodné pre stráž, ku pr. proti Turkom pažravým, ktorí kolpachským priešmykom zabehúvali od Babinej sem ku Štiavnici, ale od Kysihýbla ďalej nemohli. — Ľud básni o pivnici, plnej pokladov, ktorá ale len raz v roku otvorí sa, keď sa peniaze presúšajú, a kto vtedy natrafí na ňu, môže si nabrať. Jedon chlapec videl ju otvorenú, ale kým otca zavolal, najsť ju viac nemohol; už sa bola zavrela.^[73] — A žena, berúca peniaze, zabudla si tam dieťa, keď sa pivnica zatvorila. V rok na to, keď pivnica zas otvorila sa, našla dieťa, ihrajúce sa s peniazmi. (Veď ľudia v tých jaskyňach a pivnicach neumierajú.) Dobrí chlapci, ktorí ich ta nanosili, nemôžu ich vziať, poneváč zaprisahali sa, že jedon bez druhého nesmú sa ich dotknúť. Pod bralo je podmola akoby prístrešie, a tam pohovka a stôl z kameňa; ale to nevadí, že vyprávajú o izbe… Jedni znajú studňu, ktorej dno nemožno dosiahnuť, druhí studničku „dubovú“, kde prepadnutý je kostol, ktorého kamennú dlažbu vydrali vozári. Zvony ešte i teraz zvonia; kto neverí, nech ide počúvať.

Na ľavo dolu dolinou prindeme do Baňskej Belej a do susedného Žakýla a Teplej. Obe obce, Teplú i Žakýl, videť so Sitna; no nie len so Sitna, ale i s nižších jeho okolitých kopcov. Ach, a tá perspektiva zpoza Sitna, s „Hole“^[74] (západná strana) pri spočívajúcom slnci cez Roveň (nad Slavodolom), na Štiavnickú kalváriu, až ta na brdá vrchov nad Teplou, ba až na Hole zvolenské! Kochali sme sa na nej 14. nov. 1898 a len pre nedostatok skiel nemohli sme ju odfotografovať. Pobavme sa trochu a pokochajme sa vo výhľade na Teplú: z Teplej na Štiavnickú kalváriu a na tepliansku dolinu až po Sklené Teplice. Hor výš spomenutá ostrota vršku kalvárskeho najkrajšie ukáže sa od teplianskej strany (obraz 13.) poneváč dolina belianska je takmer o 100 m hlbšia od štiavnickej. Za najvrchnejším kostolíkom je kaplna „Boží hrob“. Je to strana východno-južná.^[75] Odfotografujme si ich bez skiel, ale apparátom duchovným k vôli pustým hradom, dosiaľ tiež nikde nepripomenutým. (Ináč cieľ nášho výletu, v sprievode štiavnického fotografa, P. Bakera, a jednoho mladého maliara, Slováka, bolo, odfotografovať z „pastierskeho vršku“ dolinu Pílansko-Veľkopoľskú, a vyhotoviť jej obraz v olejových barvách, ale nepodarilo sa nám pre mhlisté počasie. Túto neprevýšenú krásu výhľadu opíšem, ak P. Boh dá života, až bude obrazu. Už prv, 31. aug. 1898 fotografoval ho p. Franta Urban, maliar z Prahy, i so svojou manželkou, podobne maliarkou, keď navštívili Sitno, Senohradz a Detvu, ale tiež sa nám nepoviedlo.)