ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[40]

Z domanického pohrobišťa pribudly zase tri veľké popolnice; dve z nich ornamentované. Podoba je tá istá, čo už známe z vyobrazenia v „Tovaryšstve“ II. str. 199. — Ufal som, že pri kopaní trati^[41] železničnej od Šiah po Krupinu (verejnej premávke odovzdanej 6. apr. 1899) najdeme viac pamätností; ale poneváč trať ide inou stranou potoka, a ten snáď už dávno popremýval staré vrstvy, a čo v ních bolo, preč poodnášal; ba poneváč aj pomerne málo kopalo sa do hĺbky: nenašlo sa ničoho, mimo nekoľko starých podkov, kúska z nejakej starobylej kosy, medenej, hrubo patinou obtiahnutej sekery alebo dláca, a spiežovej tenko patinovanej obrúčky ornamentovanej. Tieto dva poslednie predmety sú najcennejšie, ba veľmi cenné, menovite medená sekera, poneváč meď predchádzala spiež a medených predmetov nachodí sa pomerne málo. Medená sekera je 19 a 1/2 cm dlhá, 2 a 1/2 — 5 cm široká a v prostriedku 2 cm hrubá; celá hrubo pojamkaná, akoby ozdobená, ale nepravideľne. Váži 95 dg. Ležala v hline pod svahom vyše Domaník^[42] v hĺbke na 2 m. Všetky predmety uložené sú v našom Museume. — Ešte vykopali v hĺbke 1 a 1/2 m polovicu žarnova, z kameňa asi hlinického alebo novobaňského, ale s vrchnou plochou nie rovnou, ako teraz obyčajne vyhotovujú, lež s veľmi pukatou. Len zriedka a výnimečne robia také i teraz, a robili, ako vidíme, i driev. — Pred hlinickými a novobaňskými žarnovmi okresali si pravdepodobne sami mlynári žarnov z kameňa, aký kde našli; tak aspoň svedčil J. Lacko, mlynár niekdy v tepličianskom mlyne, v chotáre krnišovskom, že tam zastihol pri mlyne žarnov neforemný, zo zdejšieho trachytu vyhotovený. Nad týmto mlynom leží panský dvor (majer) Žarnosek; meno ukazuje, že tam za starodávna sekali žarnovy snáď i pre širšie okolie.

Na popolnicovom poli či pohrobišti nemčianskom na „Brodných lúkach“ oproti „Chyžišťam“ (Vidz „Starožitnosti v Honte.“ „Tovaryšstvo“ II. str. 206.) zkúmal som ešte raz 4. decembra 1900 so siedmymi kopáčami. Mimo viac väčších menších popolníc, plných kostí, popola a uhlia, ktorých podobu a rozmery teraz bližšie opisovať už nemožno, našly sa i malé pohárovité bez úch a bez pupákov. Najmenšia 5 a 1/2 cm v., 7 cm š. Misiek a čaší tiež viac; z jednej, ktorá musela byť veľká, našlo se jedno ucho zvláštnej podoby, ležiace, aké vyobrazené sú v „Tovaryšstve“ II., s dierou skoro okrúhlou, na 2 cm širokou. Jedno ucho z čaši stálo úplne slobodne nad particou, ako na medovarských (Tamže.), ale keď len samotné ucho našlo sa.

Veď všetky nádoby sú porúchané, v zemi roztlačené alebo so zemou smiesené, tak že najprv všetko treba sliepať, na koľko sa dá. Viac veľkých popolníc objavili sme na ích pôvodnom mieste a v ích pôvodnom položení, sediacich na šlapkavom kameni, i šlapkou pokrytých, avšak rozdlávených. Daktorý črep je tak slabý, že ako popolnicu prívaly na brehu vymyly, tak rozviezla a rozmazala sa dolu brehom, ako keď by kus masla na chlebe roztrel. Dná predierkané, ako u domanických, ale i celé. Týp tiež ten istý; ako že by sa mohol aj lišiť v susednom chotáre, a u toho istého ľudu! Pohľad na pohrobište a na výsledok hľadania robí na človeka dojem, že už len poslednie znaky z neho máme pred sebou, kdežto vlastné pohrobište už dávno odplavila Štiavnička. Dľa porušenosti črepov pokladal by som ho za najstaršie medzi našími pohrobištiami; — a skoro i za najchudobnejšie.

Podivením zaiste naplňuje ma, že pri dnešnom rozsiahlom a, možno povedať, dosť zdarilom kopaní, nenašli sme ani znáčka bronzu, ale ani žiadneho kamenného nástroja, ani sekery alebo dláca, ani kladiva; dva kúsky kresacieho kameňa (pazourku) nemožno ako nástroje do povahy brať. — Ale našli sme v hĺbke vyše polmetrovej medzi črepami guľu jablkovej podoby, so súženým hrdlom, z veľmi tvrdého čerstvého trachylu, akoby vytočenú s krásnou hladkou pravideľnou dierou, na 2 cm hrubou. Priemer obnáša 8 cm, objem 26 cm, zvýšosť 5 a 1/2 cm. Čo to mohlo byť; ozdoba? kyjak? Ale že by to bolo súveké s popolnicami, o tom pochybujem pre jeho dokonálu a bezúhonnú pravideľnosť a čistučkú prácu.

Obzreli sme si na Chyžišťach aj miestisko, kde udávajú kostolík, a opodiaľ zasypaný hrtan pivnice. A tu dozvedel som sa, že tá starobylá osada na Chyžišťach, ako starí ľudia zpomínajú, volala sa „Mitvorec“. Že obyvateli brali veľké mýto, alebo že pocestných lúpili, za to, že ích prekliali. Zvony z kostolíka hodili vraj do blízkej studne…