ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoci Žalospevy sú rozsahom najkratšie v Hollého básnickej tvorbe, implikujú všetky základné problémy celého jeho diela a v kontinuite s ním i základné problémy slovenskej osvietenskej inteligencie v tridsiatych rokoch 19. storočia.^[169] Tematicky zároveň tvoria sponu medzi Hollého epickou tvorbou a Pesňami — medzi objektívnym a subjektívnym, medzi historickou problematikou a básnikovou súčasnosťou, na ktorú možno priamo aplikovať konštatovanie historika V. Matulu: „Pokiaľ ide o obdobie národného obrodenia, skutočne nám chýba celistvý pohľad na túto dramatickú epochu, nie dosť dôrazne a presvedčivo sa ukazuje, že rozvoj kapitalistických výrobných síl a spoločenských vzťahov, čo ako neplnokrvný a deformovaný, bol základným vývinovým procesom a zdrojom všetkých ideových, politických a kultúrnych javov tohto obdobia.“^[170] Zopätie prítomnosti s minulosťou, projekcia vlastných problémov a otázok do minulosti, hľadanie predobrazu seba samých je spoločným znakom novodobého národného hnutia, a napokon každého hnutia, ktoré vystupuje na scénu dejín a hľadá svoje zdôvodnenie.^[171]

Prvú polovicu 19. stor. môžeme charakterizovať en bloc ako obdobie priam gravidné rozpormi, obdobie so stupňujúcim sa napätím medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi, ale tridsiate roky sú na našom území najprotirečivejišie,^[172] a to nielen v oblasti sociálno-ekonomickej, ale aj národnostno-kultúrnej. Poľské povstanie r. 1830 — 1831, namierené proti feudálnemu despotizmu cárskeho Ruska, odhalilo nielen kumuláciu nových spoločenských síl aktívne vystupujúcich proti historicky dožívajúcemu systému, ale v slovenskom národnom hnutí vyvolalo aj vážnu ideologickú krízu v základnom národno-kultúrnom probléme, v dvoch koncepciách národnej ideológie, vyhranených už v dvadsiatych rokoch. Poľským povstaním utrpela vážne trhliny koncepcia kollárovská, založená na fiktívnej predstave „slovenského národa“ a neakceptujúca dejinnú dialektiku, takže pre triedny konflikt v národnom habite medzi dvoma slovanskými národmi nemohla nájsť ospravedlnenie. Preto Kollár jednoznačne odsúdil poľský boj za slobodu a Mickiewicza umiestňuje v 6. znelke V. časti doplnenej Slávy dcery z roku 1832 ako „nevzájemníka polského“ do slovanského pekla. Však spoločenský vývin speje tak rýchlo vpred, že „vysunuje Kollára z prvej línie a nastoluje životnejšie idey, účinnejšie pre rozvoj národného hnutia ako Kollárove myšlienky“.^[173] Touto životnejšou ideou bola zjednodušene povedané bernolákovská koncepcia, s genézou domácej proveniencie od 17. stor.,^[174] vychádzajúca z idey samostatnosti slovenského národa, ktorý „i pri živom vedomí československej a slovanskej spolupatričnosti má svoj rozvoj zabezpečovať predovšetkým vlastnými silami a prostriedkami, aby tak dokázal svoju životaschopnosť a mohol vystúpiť s nárokmi na samostatný a rovnoprávny národný život Slovákov.“^[175] Však i táto koncepcia, formovaná reálnejšími spoločenskými reláciami, nebola v tridsiatych rokoch vnútorne homogénna — a to vo vzťahu k aplikácii týchto vlastných síl a prostriedkov pri vystúpení s nárokmi na samostatný národný život. Možno povedať, že išlo o problém generačný: staršia generácia s najvýznamnejšími reprezentantmi M. Hamuljakom a J. Hollým predstavuje jej konzervatívnejší (teoretický) prúd, mladšia generácia, reprezentovaná Mladým Slovenskom, je radikálnym krídlom (teoreticko-praktickým), vedome nastupujúcim politickú dráhu. Čiže Mladé Slovensko (hlavne zásluhou radikálneho a radikalizujúceho A. B. Vrchovského) vystupuje viac^menej s uceleným programom,^[176] skupine tradičných bernolákovcov jednotný program chýbal; ich platformou bol iba spoločný jazykový úzus a platonický odpor proti feudalizmu, takže rozpornosť doby (národno-demokratické ideály kontra realita absolutistickej metternichovskej Rakúskej monarchie) sa prejavila u predstaviteľov tejto skupiny najzreteľnejšie a stala sa inšpiračným zdrojom Hollého poézie ako kompenzácia neschopnosti riešiť túto rozpornosť radikálno-poliitickým vystúpením.

Tu treba aj hľadať príčinu istej rozpornosti v inak myšlienkovo homogénnom básnickom diele Hollého; klasickým príkladom je žalospev Na smrť Franciška císara rakúského, krála uherského, českého atď.: kým všetky tri eposy sú vlastne apoteózou slobody a rovnosti, v súvislosti s Francúzskou revolúciou a Napoleonom ich posúva do mínusovej roviny, v kontexte vyznievajú ako škodlivé, prispievajúce k všeobecnej anarchii:

Hollého básnická tvorba, či s tematikou historickou, či súčasnou, je vždy nastaveným zrkadlom svojej dobe a jej problémom. Hľadajúc optimálne východisko z nich neuzatvára sa do ulity jednej ideológie — naopak, usiluje sa do nej implikovať všetky pozitívne prvky dobových ideologických prúdov, od J. J. Rousseaua po J. Kollára, ako, básnikovými slovami povedané, „ščepy obzvláštné“ (Na krásnú zahradu) na kmeni základnej koncepcie, ktorej zostáva nekompromisne verný.

Tridsiate roky 19. stor., v ktorých boli publikované všetky základné Hollého diela (Katolícky spevník vychádza až r. 1846) majú však ešte jedno špecifikum ovplyvňujúce slovenské národné hnutie — gradáciu maďarského šľachtického šovinizmu; za týchto okolností, vzhľadom na slabosť vlastnej domácej buržoázie ako hegemóna rozvoja procesu formovania sa slovenského novodobého národa, jeho ideológovia, slovenská maloburžoázna inteligencia, sú sociálno-ekonomickými podmienkami nútení rozvíjať nielen koncepciu samostatnosti slovenského národa, ale zároveň aj utužovať slovanskú vzájomnosť. „Cítila sa tu jednota proti feudálnemu útlaku a dominujúcim národným hnutiam neslovanských národov, maďarskému a nemeckému.“^[177] Bolo však nevyhnutné doriešiť ich vzájomný vzťah, postavenie slovenského národa v slovanskom svete, preto dôležitú úlohu zohráva opäť tzv. centrálno-tatranská teória o pôvode Slovanov a Slovákov, v ktorej podtatranské Slovensko vystupuje ako pravlasť Slovanov, a teda Slováci ako predkovia všetkých slovanských národov. Táto teória, za pôvodcu ktorej sa považuje Nestor, bola, samozrejme, veľmi lichotivá a podnetná pre ďalší rozvoj slovenského národného povedomia, preto nie div, že dostáva široký priestor nielen v Hollého básnickom diele, tak v eposoch ako i v Žalospevoch a Pesňach, ale aj v koncepcii Ľ. Štúra, napr. v spise Starý a nový svet Slováků z roku 1841.^[178]

V uvedenom období pozorujeme vôbec novú renesanciu riešenia základných problémov v intenciách prvej vlny bernolákovcov zo sklonku 18. stor.: s otázkou pôvodu úzko súvisí i otázka genézy názvu Sláv, pretože práve so vzrastom maďarského nacionalizmu sa stáva rovnako dôležitá ako vyriešenie problému autochtónnosti týchto národov v Uhorsku a otázka starobylosti národných kultúr je riešená významným príspevkom cyrilo-metodejskej tradície ako dedičstva z Veľkomoravskej ríše.

Tieto otázky a problémy pertraktujeme v hlavnej línii z dôvodu sledovania ich interpretácie v Hollého básnickom diele, s osobitným akcentom na Žalospevy ako ich priesečníkom, lebo sa v nich zároveň prejavuje i reakcia na realitu; vzhľadom na to, že Hollý postrehol rozpornosť svojich čias, ale nevidel sily schopné ju odstrániť, nachádza riešenie svojej osobnej dilemy v introvertnej stoickej filozofii, ktorej renesanciu zaznamenávame vždy v prelomových obdobiach ako dôsledok skepsy, odôvodnenie ústupu do pevnosti svojho vnútorného sveta pred neriešiteľnou a zároveň neprijateľnou vonkajšou, objektívnou skutočnosťou.

*

Žalospevy sú skutočne symbolické už svojím názvom cez priezor Hollého videnia tej oblasti, „v ktorej“ — povedané Marxovým termínom — „ľudia produkujú svoj život, sféry, v ktorej uspokojujú svoje materiálne potreby“:

V tomto elegickom žánri sa k hrdinskosti antických impulzov pridáva mocný buditeľský pátos,^[179] evidentne vyžarujúci i z propozičného, tematicky najbohatšieho žalospevu. Ústrednú myšlienkovú os tvorí centrálno-tatranská teória o pôvode „synkov matky Slávy“, o správnosti ktorej Hollý nepochyboval a v nej bola zakódovaná jeho istota a dôvera v budúcnosť:

Presvedčenie o pravosti tejto teórie nepramenilo iba z národnobuditeľských zámerov, ako u väčšiny českých vlastencov vo vzťahu ku Královédvorskému a Zelenohorskému rukopisu; opieralo sa nielen o Nestorove letopisy a o dielo De originibus Slavicis moravského historika J. K. Jordana, v ktorom označuje slovenčinu za najbližšie a najpodobnejšie nárečie matke ostatných slovanských jazykov,^[180] ale aj o názory domácej proveniencie od D. Krmana po J. Papánka (rodáka z Kuklova, vzdialeného približne 10 km od Hollého rodiska Borského Mikuláša), ktorého dielo História gentis Slavae — De regno regibusque Slavorum spolu s Fándlyho komentármi k nemu^[181] je zrejme pre formovanie Hollého náhľadov rozhodujúce. Kým táto myšlienka rezonuje v Svatoplukovi a Slávovi iba tlmene:

a v Cyrillo-Metodiade sa neozýva vôbec, v Plači matky Slávy ju vyslovuje veľmi pregnantne:

Zároveň v dvoch posledných citovaných veršoch cítime priamu aplikáciu Rousseauovho určenia práva prvého okupanta: „K priznaniu práva prvého okupanta na nejakom území sú potrebné tieto podmienky: po prvé nesmie byť toto územie nikým obývané (… a radem prázné zaujímali místa, tento fakt je akcentovaný i v Svatoplukovi — Postupoval sa nové a prázné místa obývať), po druhé má človek okupoval len to, čo potrebuje k svojej obžive (… rozmnoženým úzké bydla nemohli stačiť) a po tretie sa má človek zmocniť vlastníctva nie prázdnou obradnosťou, ale prácou a obrábaním (… i k rodným — v zmysle úrodným, rodiacim — divoké zrábali púšče rolám), čo je jediným znakom vlastníctva, ktoré majú druhí uznať, ak chýba právny titul.^[182]

V teritoriálnom umiestnení Slovanov, kde „prázné pozaujímali místa“, sa Hollý priamo opiera alebo vychádza z diela P. J. Šafárika a J. Kollára (ovplyvneného i Herderom), ale podobme ako v óde Pohled na Slovákov im prisudzuje ešte širšie územia: „Sám ano Rén, ba samé Temže dosáhli kraje.“ Priamy herderovsko-šafárikovsko-kollárovský vplyv je evidentný i v charakteristike Slovanov s atribútmi analogickými s eposom Svatopluk (s. 102 — 105) a Sláv (s. 30 — 31):

Kontaktibilita je zrejmá i medzi 374. znelkou z tretieho spevu Dunaj v Slávy dcere a medzi nasledujúcimi veršami v Plači matky Slávy nad odrodilými synami:

Však v závere Plaču matky Slávy, korešpondujúcom so záverom Kollárovho Předzpěvu výstrahou pre krivditeľov Slovanom, zo sveta ideálov prestupuje do dobovej reality:

(Alúziu na Předzpěv prinášajú i ďalšie verše tohto žalospevu:

Poukázaním na tieto súvislosti však nechceme vyvolať dojem, že Hollý iba kopíroval Kollárove myšlienky a chýba mu autentickosť. Aj keď v jeho diele rezonujú, pretože rezonovali v celom kultúrnom národnom živote, uvádza ich do nových relácií; kým Kollár v Předzpěve brojí proti nemeckej expanzii, z kontextu Plaču matky Slávy je zjavné, že Hollý má na mysli medzi všetkými nepriateľmi Slovákov predovšetkým maďarské denacionalizačné úsilie. Priamu narážku na maďarizačné zákony uhorského snemu z rokov 1832 — 1836 nachádzame vo veršoch

Denacionalizačný motív rozvíja i celý žalospev Plač matky Slávy nad odrodilými synami. Takto žalospevy chápala i mladšia, štúrovská generácia v konkrétnom prejave J. M. Hurbana: „A keď už trúbili Slovákom na skonanie mocní Maďari a ich pomocníci na Tatrách, mrzké pokolenie odrodilcov, on povolával za odchádzajúcimi: Iďte mi tehda z očí, kde sa kalné vodstvo zebírá,

(Táto myšlenka je akceptovaná formou účinnej paralely aj v Pesňach; Hlas Tatry však finálne nevyznieva pesimisticky aj napriek záverečným veršom:

Hollý výsledný efekt docieľuje druhým komponentom paralely — trvajúcou stálosťou (Tatry) a životaschopnosťou (Váh) slovenskej prírody: hoci Váh stále odvádzá svoje vodstvo do Dunaja, neprestáva byť zásluhou výdatných prameňov mocnou slovenskou riekou.) Hoci ide o žalospevy, predsa aj v nich je zreteľný najdôležitejší atribút Hollého poézie — vedomie vnútornej, večne obrodzujúcej sa národnej sily, dôvera v budúcnosť:

Nacionálne rozpory v Uhorsku neboli motivované výlučne národnostnou problematikou — išlo zároveň o základný rozpor doby, o tenziu medzi feudálnymi a buržoáznymi silami. Kým podstata a charakter maďarského hnutia je šľachtický, opierajúci sa o vysoké zemianstvo, slovenské národné hnutie má charakter maloburžoázny, hľadajúci zázemie v ľude.^[185] Ako rezíduum pôvodu a ľudovosti nešľachtickej inteligencie je skutočnosť, že jedným z jej základných ideálov ľudskosti, zjavujúci sa v mentalite vykorisťovaných, je ideál slobody a rovnosti všetkých ľudí. Vonkajšie vplyvy (vplyvy národnooslobodzovacieho a protifeudálneho hnutia európskych národov), ako aj zosilňujúci sa maďarizačný nápor, prudší nástup nešľachticov do kultúry a vedy, sú novými skutočnosťami, a pod ich tlakom sa rozvíjajú aj nové formy národnobuditeľskej činnosti.^[186]

Kým slovenské národné hnutie sa od začiatkov formovalo na báze demokratických ideálov — slobody a rovnosti, ktorých podmienkou je mier potrebný pre rozvíjanie obchodných buržoáznych vzťahov,^[187] maďarský šľachtický nacionalizmus je poznačený základnými feudálnymi atribútmi, s priorným postavením mocenskej, dobyvačnej politiky založenej na práve silnejšieho. Národná tendencia a národný zápas sa teda stávajú zároveň zrážkou ideológie maloburžoáznej a ideológie feudálnej — v tomto zmysle preniká aj realita doby do jej ideálov a do básnického diela Jána Hollého, predovšetkým do Plaču matky Slávy. I on sa domnieva, s dôslednosťou svojej mravnej zásadovosti, podobne ako Kant — že „rozmysel zo svojho trónu najvyššej mravno-zákonodamej moci vojnu úplne zatracuje, kým mierový stav robí bezprostrednou povinnosťou“^[188] a že sa miera možnosti konať slobodne, t. j. v súlade s opravdivým ľudským určením, bude zväčšovať úmerne s rozumovým a morálnym pokrokom ľudstva.^[189]

Teda mravný ideál doby implikujú verše:

Dobová realita je však iná:

Prečo?

A práve tieto „veci, pre jaké by si vlastnili chválu“, jednoznačne potvrdzujú novodobý buržoázny trend modifikovaný autorovým kresťanským humanizmom a jeho „kategorickým imperatívom“ múdrosti a spravodlivosti:

Nasledujúce verše, tvoriace kontrapozíciu k charakteristike novodobých ideálov, sú jednoznačným zavrhnutím atribútov feudalizmu:

V intenciách Rousseaua „Ten, kto sa považuje za pána ostatných, stáva sa väčším otrokom ako oni sami“ (O spoločenskej zmluve) a Kollára „ten kdo do pout jímá otroky, sám je otrok“ (Slávy dcera) i Hollý považuje expanzívnu, koristnícku politiku za prejav duchovného otroctva (Tak hle človek blúdí, toľkého sa hríchu dopúščá, Jestli rozum zatupí, a v kale hlúpstva tone), ale pôvodnú myšlienku otroka zotročeného vlastnou „nemravnou hlúposťou“ rozvíja ďalší znak, ktorého akcentovanie bolo predovšetkým na našom území veľmi dôležité: nečinorodosť, vykorisťovanie práce iného:

Tým vlastne Hollý obracia antagonistovu zbraň na jeho vlastné prsia: ide totiž o genézu názvu Sláv, ktorý ideológovia neslovanských nácií v Rakúsko-Uhorsku odvodzovali od sclavus (otrok):

Kým od začiatkov pôvodnej básnickej tvorby rozvíja ideu pôvodu pomenovania od bájneho praotca Sláva (Ščastne že aj pry meril, z najvatšú súdy konával Vždy spravedlnosťú: i že slavné všecko činíval… dali mu Sláv meno; Rozprostlé pozatým v najvatšé mnoztvo potomci, Od jeho vnuctva pošlí, toto si privlastnili méno. — Svatopluk, s. 101), v Plači matky Slávy ani v ostatných žalospevoch podobné odvodzovanie nenachádzame, jednoznačne ho determinuje substantívom sláva:

Z kontextu je evidentné, že táto sláva sa zakladá na výsledkoch dosiahnutých činorodou prácou, podobne ako v Plači matky Slávy nad odrodilými synami:

Predchádzajúce citované verše sa významovo dopĺňajú Plačom matky Slávy nad synami Svatoplukovými:

Ako sme už poukázali, na upevnenie kapitalistických vzťahov si dobový trend vyžadoval mier a výzvu matky Slávy by sme mohli označiť za heslo celého ponapoleonského obdobia:

Mier, sloboda a rovnosť sú najčastejšie motívy Hollého poézie, ale v súvislosti s Francúzskou revolúciou a Napoleonom v žalospeve Na smrť Franciška císara rakúskeho sme už akcentovali najväčší paradox v celom jeho básnickom diele. Hoci Hollého básnická tvorba vyrastá z výsostne demokratických princípov proklamovaných práve Francúzskou buržoáznou revolúciou, v intenciách metternichovského politického kurzu Rakúskej ríše ich až zúrivo napadá a neguje; básnik, ktorý sa usiloval byť vždy v rámci možností klasicisticky objektívny, dáva sa strhnúť svojou antipatiou k Napoleonovi. Nejde o podobný prejav aktu hlbokého sklamania, ako ho poznáme i z dejín hudby — Napoleon kontra Beethoven? Nejde o ostré odsúdenie Napoleona pre pošliapanie ideálov, ich zneužitie na získanie osobnej moci, pre rozpútanie ničivých vojen, antagonisticky protirečiacich Hollého princípu mierumilovnosti?

Svoj negatívny vzťah k Napoleonovi zreteľne vyjadruje na viacerých miestach v svojej tvorbe, ale vnucuje sa aj otázka, či v siedmom speve Svatopluka pri opise štítu, ktorý dostal hlavný protagonista od Karolmana, nemožno hľadať analógiu so zobrazením pokusu Napoleona získať absolútnu vládu, výjavov z napoleonských vojen, ktoré Hollého zasiahli v najproduktívnejšom veku, a napokon so zobrazením jeho definitívneho pádu spečateného Viedenským kongresom r. 1815. Keďže básnik rozpracúva túto epizódu do šírky, ktorú možno porovnať iba so Svätoplukovým rozprávaním o pôvode svojho národa na Karolmanovom dvore v šiestom speve, právom možno usudzovať, že pôjde o niečo dôležitejšie, nie iba o klasicistický prvok asociujúci Homéra.

Odhliadnuc od faktu, že Svätopluk tento štít dostáva v situácii, keď sám ešte baží po získaní osobnej moci, hoci aj za cenu vojny proti zásadám občianskeho práva, pri pozornej analýze textu nájdeme dosť kontaktibilných plôch medzi žalospevom Na smrť Franciška, císara rakúskeho… a obrazmi na Svätoplukovom štíte, ktoré by potvrdzovali uvedenú hypotézu. Napr. sotva cisár František „pozdedenú královstv berlu do hrsti pojal“,

V Svatoplukovi „spurný Satanáš“, čo „nad iných jako dennica svítil“ —

Pri vojnovej zrážke Napoleon ako „veľký a hrdý pres míru bojovník“

Približne podobný obraz evokujú i verše zo Svatopluka:

Zaujímavá je i konfrontácia konečného zúčtovania a potrestania pýchy. Cisár František

V Svatoplukovi vládca nebies

Velmi ťažko si je predstaviť uvádzaný bojový arzenál v zrážke o vládu na nebesiach, pretože je presným opisom napoleonských kanónov:

a dobovú atmosféru taktiež veľmi sugestívne navodzujú verše:

resp.:

Teda opäť vidno rozpor medzi ideálmi doby a realitou: cisár František, absolutistický panovník, v Hollého poézii stelesňuje ideál osvietenskeho panovníka, záchrancu poriadku (lenže feudálneho, proti ktorému Hollý inštinktívne svojou tvorbou bojoval), i keď zohľadňujúceho najnaliehavejšie ekonomické potreby krajiny; na osobe cisára Františka je však pre básnika najvýznamnejšia tá skutočnosť, že sa prejavil „jako prívetivý míru tichého darec“.

Aj ďalšie zásluhy pripisované cisárovi si zaslúžia bližšie povšimnutie, pretože sa v nich odzrkadľuje rozpornosť doby. Na jednej strane mu pripisuje ako cnosť zreteľné centralizačné tendencie:

na druhej strane okrem rozvoja školstva a úpravy legislatívy mu prisudzuje zásluhy o rozvoj kapitalistických vzťahov v krajine:

Vo veršoch

už zreteľne cítime nechuť Hollého vidieť v zajatí svojich ideálov o osvietenskej vláde, že „monarchistická vláda má základnú a nevyhnutnú vadu, ktorá ju vždy bude stavať pod vládu republikánsku. Ide o to, že hlas ľudu skoro vždy povýši na prvé miesta len ľudí osvietených a schopných, ktorí tieto miesta zastávajú so cťou; ale tí, ktorí sa povznesú v monarchiách, sú najčastejšie len malí svárlivci, malí šibali, malí intrigáni. Ich malé vlohy, ktoré na dvoroch povznášajú na veľké miesta, verejnosti jasne ukazujú ich neschopnosť.“^[190]

*

Vo vyzdvihovaní zásluh zosnulého cisára Františika pravdepodobne ide aj o odraz postupnej orientácie vodcov slovenského národného života v dozrievajúcej politickej situácii gradujúceho sa maďarského nacionalizmu pri voľbe medzi Scylou a Charibdou na stranu Viedne, podobne ako v prvých troch „pesňach“. Je však evidentné, že Hollý postrehol i nebezpečenstvo hroziace slovanskému živlu aj zo strany Viedne. Verše z Plaču matky Slávy nad synami Svatoplukovými, hoci kontextom situované do historických relácií, sú významovo pre tridsiate roky výsostne aktuálne (narážka na orlice, rakúsky cisársky znak, asi tiež nie je akcidentálna):

a v žalospeve Plač matky Slávy nad Vratislavem vyvoláva reminiscencie na spolčenie sa Nemcov s Uhrami proti veľkomoravským vojskám v bitke pri Bratislave, od ktorej sa traduje postupný zánik Veľkomoravskej ríše, však nasledujúce verše nielen prezrádzajú, z ktorej strany Hollý cíti väčšie nebezpečenstvo, ale zároveň sú aj priam prorockou predestináciou situácie v revolučných rokoch 1848 — 1849:

Vzhľadom na nedôveru voči Viedni i Pešti si Hollý uvedomuje, že optimálnym riešením by bolo spoliehať sa na vlastné národné sily, ale zároveň nemôže nevidieť jeho nereálnosť, pretože tieto sily sú roztrieštené jazykovými a konfesionálnymi bariérami; táto divergencia národných potrieb a skutkového stavu je základným zdrojom jeho žalospevov. Plač matky Slávy nad synami Svatoplukovými je vlastne historickou alegóriou slovenského národného života v tridsiatych rokoch: aj napriek uvedomovaniu si nevyhnutnosti znášanlivosti a spolupráce (podnecovanej aj zo strany českých vlastencov, napr. F. C. Kampelíkom) pod tlakom maďarizácie a rastúcich potrieb slovenského národného hnutia zostáva stále bernolákovská slovenčina pre evanjelickú inteligenciu neakceptabilná, medzi jej staršou generáciou, reprezentovanou Kollárom, a mladšou, reprezentovanou Mladým Slovenskom, vznikajú rozpory politického a ideologického charakteru, a hoci sa zjavujú sporadické pokusy o spoluprácu,^[191] sú skôr parciálneho kultúrneho charakteru (Spolek milovníkov reči a literatúry slovenskej a jeho almanach Zora) a charakteru súkromného medzi jednotlivcami, napr. medzi Kollárom a Hollým, nie medzi skupinami en bloc;^[192] aj napriek tomu, že formujúca sa štúrovská generácia sa netajila svojimi sympatiami k hollovsko-hamuljakovskej bernolákovskej skupine,^[193] odmietla uchýliť sa ku kompromisom. Čiže, parafrázujúc Kollára, iba „rovná vôľa“ práce pre národ nestačila; z rozličných ciest považovala každá skupina svoju za jedine správnu. Všetky tieto problémy v uvedenom žalospeve zaznievajú. Matka Sláva apostrofuje antagonistov:

(Hollý bol z trojice najvýznamnejších národných dejateľov najstarší, a teda zároveň zo všetkých reprezentantov slovenského národného hnutia koncom tridsiatych rokov vôbec. Nie je v nasledujúcich veršoch jemná alúzia na túto skutočnosť, i na okolnosť, že bernolákovská línia mala najstaršiu domácu tradíciu?

Nasledujúcu tradovanú povesť o Svätoplukových prútoch zo sledovaného aspektu tiež možno chápať ako narážku na jazykové spory o spisovnú slovenčinu: bernolákovská slovenčina, biblická čeština, slovakizovaná čeština —

Po pasážach o Bavoroch striehnúcich na hraniciach vyslovuje matka Sláva úpenlivý a vysoko aktuálny imperatív:

Domnienka, že ide vlastne o zobrazenie problematiky vlastnej doby, potvrdzujú i analogické verše z Chválospevu na Antoňa Bernoláka v Rozličných básňach; jej prvá časť je tematicky identická s Plačmi a Matka Slovenska sa obracia s prosbou k „Otcovi velovládnému, čo vrúcných prosby vyslýchá“:

Kontaktibilitu tejto básne s Plačom matky Slávy nad synami Svatoplukovými umocňuje i ďalšia pasáž:

A koho pokladá za týchto „nesvorných, po prednej vláde túžicích synov“ sa čitateľ dozvedá už prv:

Hollého však nemožno podozrievať z nacionálnej zaujatosti, neprechováva nenávisť ani k jednému národu, žiada iba pre skvost rodnej reči rovnaké miesto pod slnkom rovnocenné s inými jazykmi (komparovanými v Bernolákovom slovníku):

V Plači matky Slávy nad synami Svatoplukovými, ako aj v Plači matky Slávy nad Vratislavem možno vycítiť, že Hollý s neskrývanými obavami pozoroval akcelurujúci sa maďarský šľachticko-statkársky nacionalizmus. Stupňujúce sa maďarizačné tendencie umožňujú týmto spôsobom interpretovať tieto verše:

Významovou difúziou historického chronotopu s básnikovou súčasnosťou možno vysvetliť i miernu kontradikciu, odhaliteľnú opäť iba z dobového pohľadu: s vyššie uvedenými veršami ťažko možno zosúladiť dobrovoľné „spojenie“ s Uhrami v jednu obec a jedno bratstvo:

lebo z kontextu je evidentné, že by išlo iba o z núdze cnosť bez historického významu. Lenže také asociácie Hollý rozhodne vyvolať nechcel, pretože posledné dva citované verše sú zjavným tlmočením zmluvnej teórie, od čias prvých apológií zo 17. stor. tradovanej až do 19. stor. a verifikovanej archeologickými výskumami v našej súčasnosti, proti teórii podmaniteľskej. Ak by sa verše „Uhri ke koncu došlú vaše už nevládu vidící“ a nasledujúce interpretovali iba z historického pohľadu, a nie ako denacionalizačné tendencie, podporovali by teóriu podmaniteľskú, čo Hollý s určitosťou nesledoval. Ak by sa však chápali v metaforickom význame z dobového hľadiska ako stupňujúci sa maďarizačný nátlak, protirečenie mizne. (Zmluvnú teóriu Hollý rozvíja do širokého básnického obrazu v epose Sláv.) Svojej vlastnej dobe básnik zreteľne adresuje i záverečné verše z Plaču matky Slávy nad synami Svatoplukovými:

Kým celý žalospev Plač matky Slávy je tematicky komponovaný na kontraste dobových ideálov a jej reality, i ďalšie žalospevy z „Plačov“ vytvárajú z historického pôdorysu národno-politickú atmosféru tridsiatych rokov 19. stor.; Sťažovaní Mojmíra a Naríkání Rastislava „mohli by celkom dobre figurovať ako zložky, a to nijako nie podradné, hrdinských eposov“.^[195] Sú viac-menej myšlienkovým doplnením Svätopluka, napr. Naríkání Rastislava, a to nielen atmosférou okamžite asociujúcou úvodný Svätoplukov monológ vo väzení, ale aj v istom doplnení tohto eposu o pohľad z druhej strany na motiváciu úkladov proti Svätoplukovi:

Keďže odsúdenie za vlastizradu nemohlo nájsť miesto v epose, kde Svätopluk sa stáva napokon národným hrdinom, našlo svoje miesto v žalospevoch ako protiváha, aby na Rastislavovi nezostala škvrna pokusu o úkladnú vraždu, lebo je taktiež hrdinom národnej histórie.

Sťažování Mojmíra implikuje idey Svatopluka i Cyrillo-Metodiady. Kontakty so Svatoplukom nachádzame v motíve slobody: kým u Svätopluka väzenie symbolizovalo totálnu neslobodu, Mojmír stráca iba slobodu osobnú, ale nie občiansku a mravnú, pretože vládu chápal ako národnú službu:

Z tohto vedomia pramení aj iný pocit u Mojmíra ako u Svätopluka: vie, že stratiť osobnú moc nie je najväčším nešťastím človeka; tým je prejaviť sa nehodným dôvery národného spoločenstva:

I apostrofa adresovaná svojmu nástupcovi Rastislavovi

korešponduje so Slavomírovou výzvou k Svätoplukovi v deviatom speve: „Jesliže… budeš vyhledávať národu sčastí, Najvyššú ti porád odevzdám nad nami vládu.“

Základný motív Cyrillo-Metodiady rozvíja i v tomto žalospeve:

Preto Rastislavovi radí:

Všetky uvedené žalospevy, spolu s Lúčením Svatoboga Svatoplukoviča zoborského pústevníka, majú spoločný leitmotív — historické pozadie, ktoré umožňovalo v plnom rozsahu rozvinúť rozpory medzi ideálmi a skutočnosťou vlastnej doby, a svojím charakterom inklinovali k eposom. Nemožno to však tvrdiť o žalospevoch venovaných súčasníkom Hollého. Žalospevy Na smrť Alexandra Rudnaího kardinála, arcibiskupa ostrihomského, prímasa královstva Uherského atď. a Na smrť Jura Palkoviča ostrihomského kanovníka atď. svojím charakterom inklinujú k Pesňam. Samotná súčasnosť už neposkytuje Hollému také široké možnosti vysloviť sa k svojej dobe metaforou, robí to iba výberom osobností — popredných podporovateľov slovenského národného hnutia. Žalospevmi nad ich odchodom prezrádza svoje obavy o jeho ďalší rozvoj, predovšetkým bernolákovskej skupiny. Možno pripustiť i domnienku, že obavami o ďalší vývin krajiny a vzťahov v nej je motivovaný aj žalospev na Franciška, cisára rakúského…, čo by sa napokon ukázalo ako opodstatnené, lebo jeho nástupca cisár Ferdinand V. sa neprezentoval ako schopný panovník.

*

Osobitnú pozornosť venujeme Lúčeniu Svatoboga Svatoplukoviča zoborského pústevníka (osobne sa domnievame, že ide o nesprávnu transkripciu z bernolákovského pravopisu pri mene Svatobog; asi správne by malo znieť Svatoboj — kontext totiž naznačuje, že skutočne ide o dramatický vnútorný zápas pri hľadaní morálnych hodnôt. Názov Svatobog sa uchoval pravdepodobne z toho dôvodu, že sa ponúkal analogický slovanský ekvivalent z ruštiny.) pre jeho výnimočné postavenie medzi žalospevmi. Ak ostatné žalospevy zapadajú „väčšmi do neosobnej sféry epickej ako do subjektívneho lyrizmu“,^[197] o Lúčení toto tvrdenie neplatí, pretože v ňom ide o vyslovenie osobnej filozofie Hollého, s ktorou sa stretávame v takmer rovnakej podobe vo viacerých jeho Pesňach (Na pomíjajícú sa krásu, Na hlavy, Na Martina Hamuľáka, Na Martina Lackoviča, Na Ambruša Kochanovského, Na Antona Knappa, Na Ondreja Rišáka). Možno ju označiť za výslednicu rozporu medzi ideálmi a realitou; jej akceptovanie je charakteristické u introvertných pováh, ktorým je cudzie Mickiewiczovo „moc sa mocou vytíska“ (Óda na mladosť), predovšetkým v krízových obdobiach rozkladu starých hodnôt a ešte nie zreteľne vykryštalizovaných nových, keď objektívne spoločenské pomery sú neakceptabilné pre senzibilný subjekt.

Hľadanie šťastia v slobode bez vášne, v duševnom pokoji a cnosti tenduje od staroindickej filozofie aj dejinami vývinu európskeho myslenia iba v miernych modifikáciách ovplyvnených charakterom doby. „Len blaženosť, presne vyvážená mravnosťou rozumných bytostí, čím sa jej stávajú hodnými, tvorí najvyššie dobro sveta, a do tohto sveta sa musíme podľa predpisov čistého, ale praktického rozumu vonkoncom preniesť.“^[198] Tento kantovský svet blaženosti podmienenej mravnosťou, cnosťou, vybudovaný podľa zásad rozumu, nie náhodou je aj svetom Jána Hollého, resp. Svataboga Svatoplukoviča, do úvah ktorého transponuje vlastné názory:

Kanta a Hollébo spája nielem príbuznosť nespoločenských pováh, ale aj príbuznosť sociálno-ekonomických pomerov — feudalizmus udržiavaný despotickým pruským či rakúskym režimom. S citátom z Kantovej Kritiky čistého rozumu korešpondujú napr. i verše z ódy na Antoňa Knappa:

Však celé Lúčení Svatoboga Svatoplukoviča vyvoláva rovnako silné asociácie na súhrn staroindickej náboženskej filozofie Bhagavadgítu ako na Kanta. Vnútorný portrét Svatoboga, napr.:

veľmi presne vystihujú šlóky 25 — 25 zo 14. spevu: „O múdrom človeku, prijímajúcom rovnako blaženosť i strasť, spočívajúcom v sebe, pozerajúcom rovnako na hrudu, kameň i zlato, ktorý nedotknutý chválou i pohanou, poctou i opovrhnutím zanechal všetko podnikanie, o tom sa vraví, že prekročil kvality.“^[199] Myšlienkovo korešpondujú i verše

a „Poznanie dosiahne ten, kto sa oň usiluje, je plný viery a ovláda svoje zmysly. Keď získa poznanie, dosiahne vzápätí najvyšší mier.“ (Bhagavadgíta, IV. spev, šlóka 39.) Zjavnú analógiu, i napriek zdanlivo rozpornému prírodnému výjavu, implikujú i pasáže:

a „Sťa oceán, do ktorého sa vlievajú vody — napĺňajúc sa nimi, udržuje si nezmeniteľnú rovnováhu — tak z bytostí tá je pánom pokoja, do ktorej sa vlievajú všetky žiadosti — a ani jedna žiadosť ju neovláda.“ (Bhagavadgíta, II. spev, šlóka 70.)

Identických motívov je, samozrejme, viacej,^[200] ale zvýšený záujem im venujeme z toho dôvodu, že Lúčení Svatoboga Svatoplukoviča zároveň poskytuje osvetlenie príčiny tohto introspektívneho tendovania z objektívnej reality do vlastného subjektu — dôsledok frustrácie, nedostatočné možnosti sebarealizácie v spoločenskej sfére:

Verš „Od sveta sa vzdáliť, ľudských od spolkov odebrať“ je priam programový pre životný postoj básnika a zdôvodňuje ho vo viacerých „pesňach“ (napr. Na Ondreja Rišáka — Básník vatší je v tichém háji než pri jakýchkoľvek schádzkách a hlučných zábavách.).

Citovanými šlókami z Bhagavadgíty nechceme dokazovať, že ju Hollý poznal a vedome transponoval jej filozofiu do svojej poézie,^[201] iba poukázať, že analogická sociálno-ekonomická situácia evokuje u introvertných tvorivých osobností analogický spôsob myslenia.^[202]

Zo spomínaných dôvodov považujeme Lúčení Svatoboga Svatoplukoviča za kľúčovú báseň Žalospevov, pretože je najzreteľnejším spojivom medzi objektívnym a subjektívnym a obrazom dôsledkov antagonistických rozporov medzi ideálmi doby a realitou v životnom pocite básnika.

Právom by sa dalo očakávať, že Hollého súčasníci postrehnú projekciu dobových problémov na historické plátno Žalospevov, preto je prekvapujúci ich slabý ohlas. Jediný J. M. Hurban v rozprave Slovensko a jeho život literárny poznamenáva, že „po Svatoplukovi potom v Selankách a v Žalospevoch dosiahla poézia Hollého svoj najvyšší stupeň“^[203] a na ich margo dopĺňa: „V Žalospevoch je vyspievaná žalosť nad obojím nešťastím, dávnym i terajším, s maľovaným krásne výhľadom do krajšej budúcnosti.“ Ale z kontextu nemožno vyčítať, čo chápe pod „terajším nešťastím“.

Žalospevy sú však dôkazom, že celé Hollého dielo tvorí kontinuitu, jeho jednotlivé časti dopĺňajú alebo významovo objasňujú metaforiku iných básnických artefaktov. Pretože Ján Hollý v svojej poézii majstrovsky pracoval s druhým plánom, mali by byť Žalospevy pre dnešného čitateľa upozornením, že tohto básnika treba čítať oveľa pozornejšie, že pri jeho percepcii nestačí pozerať iba na text, ale treba sa ponoriť do textu v celom jeho polyfónmom rozsahu.