ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri hodnotení epickej básnickej tvorby Jána Hollého konštatuje S. H. Vajanský na margo eposu Sláv, že je poslednou z jeho veľkých samostatných prác a badať na ňom trocha unavenú ruku básnika a reminiscencie na Svatopluka; vyzdvihuje len majstrovské použitie mála svedectiev, jestvujúcich o náboženstve našich pohanských predkov.^[110] V celkovom kontexte Hollého literárneho odkazu epos Sláv zostáva zatienený „víťazskou básňou“ Svatopluk a priznávajú sa mu iba národnobuditeľské tendencie bez začlenenia do konkrétneho historického rámca, tvoriaceho bázu eposov Svatopluk a Cyrillo-Metodiada.^[111]

Z aspektov doby, v ktorej Sláv vznikol, sa však vynárajú skutočnosti, vytvárajúce pri jeho hodnotení novú perspektívu. I toto dielo si nevyhnutne žiada „opätovné ,prečítanie‘, nové poznávanie a overovanie fixovaných hodnôt našej staršej literatúry“^[112] a i pri ňom netreba strácať zo zreteľa, že u predstaviteľov druhej fázy klasicizmu (v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia) ide o bezprostrednejšiu spätosť s národným životom, s jeho mentalitou, kultúrou a tradíciami, čo možno pozorovať v zužitkovaní námetov z národného života, jeho histórie a tradícií, i v úsilí o vystihnutie národnej mentality a koloritu; spod zorného uhla klasických modelov sa zvýrazňovalo špecificky „národné“.^[113] Hollého básnická tvorba senzibilne reaguje na sociálno-ekonomické pomery, ktorými prechádza monarchia a v jej rámci celá slovenská societa po napoleonských vojnách v druhom a treťom desaťročí 19. stor., poznamenaných antagonistickým protirečením medzi vládnou politikou a potrebami doby. Celé národné hnutie, ktoré vzniklo v historickom procese prechodu od feudalizmu do kapitalizmu a formovania sa novodobého slovenského národa v podmienkach mnohonárodnostného štátu a politicky nacionálneho útlaku, prechádza do svojej novej, kvalitatívne vyššej fázy, podmienenej ďalším prehĺbením krízy a rozkladu feudalizmu, rozvojom kapitalistických elementov v oblasti výrobných síl a výrobných vzťahov, rastom protifeudálnych nálad a buržoáznodemokratických ideí.^[114] Kým viedenský kurz tvrdo neguje vplyvy Francúzskej buržoáznej revolúcie, ekonomický vývin si nevyhnutne vyžaduje rozklad feudálnych a vytváranie kapitalistických vzťahov a otvorená kríza feudálneho spoločenského zriadenia sa prejavuje nepretržitými nepokojmi poddaných, odmietajúcich rešpektovať morálne nároky feudálov na vlastníctvo pôdy sabotovaním plnení poddanských povinností.^[115] Konštituovanie slovenského národa v bezprostrednej nadväznosti na tieto ekonomické a sociálne zmeny nachádza svoj prvý umelecký odraz práve v diele Jána Hollého, a to nielen v epose Svatopluk, ale aj v epose Sláv.

V zápase postupne rozkladajúceho sa a nastupujúceho spoločenského systému slovenská obrodenská inteligencia ľudového a meštianskeho pôvodu sa orientuje na široké ľudové vrstvy ako na prirodzeného spojenca pri riešení najzákladnejšieho politického problému národného života — čeliť dvojitému národnému útlaku zo strany rakúskych vládnucich kruhov i maďarskej šľachty. Kým v dvadsiatych rokoch 19. stor. boli citeľnejšie (hlavne na teritóriu západného Slovenska) centralizačné tendencie absolutistickej Viedne, v tridsiatych rokoch sa situácia mení: primárne nebezpečenstvo hrozí z hegemonistických snáh šovinistickej politiky maďarských šľachticko-buržoáznych vrstiev.

Na germanizačný nápor Hollý reaguje v dvadsiatych rokoch, resp. v prvej polovici tridsiatych rokov_ eposmi Svatopluk (1827 — 1830) a Cyrillo-Metodiada (1834 — 1835); na maďarizačný nápor v druhej polovici tridsiatych rokov eposom Sláv.

Zo všetkých základných motívov, pretrvávajúcich od 17. až do 19. storočia v slovenskej národnej ideológii (genéza mena Slovák, Sláv, predstavy o príslušnosti Slovákov k slovanskému kmeňu, ich autochtónnosť v Uhorsku a veľkomoravská tradícia), v tridsiatych rokoch prioritné postavenie získava otázka autochtónnosti Slovákov v Uhorsku a spolu s ňou obrana národnej a politickej rovnoprávnosti Slovákov. Starobylosť a autochtónnosť Slovákov v Uhorsku a jej obrana mali politický charakter. Boli protiváhou maďarských historikov o trojnásobnom zaujatí Panónie Maďarmi: Huni — Avari — Maďari, no najmä hlavným argumentom proti tzv. podmaniteľskej teórii. I Bernolák v Predhovore k Slováru považuje Panóniu, predchodkyňu neskoršieho ranouhorského štátu, za zdroj autochtónnosti Slovákov, z nej vyvodzuje právo na ich uhorské štátne občianstvo, z ktorého vyplýva ich rovnocenné a rovnoprávne postavenie s Maďarmi. Dávnej Panónii priznáva teritoriálnu kontinuitu v ranom i novodobom uhorskom štáte a Slovákom ako jej autochtónom privlastňuje štátnu tradíciu a s ňou štátotvorného faktora.^[116] Reformné hnutie formujúcej sa maďarskej opozície, ovplyvnené ohlasom parížskej júlovej revolúcie r. 1830 v Poľsku a namierené proti reakčnej Viedni, nadobúda stále zreteľnejší nacionálny charakter prejavujúci sa úsiliami o zhodu pojmu „uhorský“ s pojmom „maďarský“ a prisvojením si Hunov a Avarov za predkov národa. Maďarizačné plány, prerokúvané na sneme v rokoch 1832 až 1836, sledovali slovenskí vlastenci so zvýšenými obavami a začína sa nová vlna národných obrán: popri politických spisoch P. Senického — Hlas z Uhorska (1832), M. Kuniša — Úvahy o šírení maďarskej reči v Uhorsku (1833), S. Hojča — Chceme sa stať Maďarmi? (1833)^[117] a Ľ. Šuhajdu — Maďarizácia v Uhorsku (1834) je dôležitým apologetickým umeleckým prínosom aj Hollého epos Sláv (1836).

Hoci sa roku 1827 Hollý v liste mecenášovi J. Palkovičovi zmieňuje o práci na epopeji Svatopluk na spôsob a formu Vergiliovej Eneidy,^[118] väčšmi s ňou korešponduje Sláv; oba eposy majú rovnakú intenciu — vytvoriť mýtus o počiatkoch a legendárnych hrdinoch svojho národa. Hollému však nejde iba o mýtus: volí zároveň formu historickej metafory. Boj Tatrancov s kočovným národom Čudov, identickým so starými Maďarmi, a víťazstvo nad ním treba chápať ako zrážku dvoch kultúr v počiatkoch genézy spoločného historického vývoja v rámci Uhorska, z ktorej víťazne vychádza kultúra našich predkov, akceptovaná pri vytváraní základov feudálneho štátu, keď Slováci od jeho vzniku zastávali dôležité miesta nielen v súdnictve, ale vo všetkých súkromných a verejných úradoch na ktoromkoľvek poli a v ktoromkoľvek postavení.

Hoci postava Sláva bola Hollému osobitne milá a zmienku o ňom nachádzame aj v oboch predchádzajúcich eposoch, s veľkou pravdepodobnosťou bola priamym impulzom k vytvoreniu eposu reakcia na maďarský epos Árpád, ktorého autorom bol Endre Pázmándi Horvát. Epos zachytáva dejiny Maďarov od zvolenia Árpáda za vodcu a je koncipovaný podobne ako Vergiliova Eneida v dvanástich spevoch. Hoci vyšiel r. 1831, Hollý sa s ním zoznamuje až v auguste r. 1834;^[119] i keď Hamuljakovi píše „Hodná vec by bola, aby Arpadiadu nekterý Slovák, uherčiny lepšej než já povedomý, critizoval,“^[120] odporúča, aby tento kritik bol „spolu aj básnik, a vlastností epopéje dobru znalosť mal“, a zrejme, aj keď nie priamou kritikou, ale odpoveďou básnika, znajúceho vlastnosti epopeje, je epos Sláv. O Arpadiade nemá Hollý vysokú mienku (napokon sklamala aj očakávania maďarskej vlasteneckej spoločnosti)^[121] a Hamuljakovi sa priznáva, že „sem ju len tak semitam premrval a tuším to bude cela historia príchodu Magyarov do veršov vehnatá“.^[122] Jeho epos, zhodne s obrodenskou ideológiou, rieši dva z jej základných motívov — predstavy o príslušnosti Slovákov k slovanskému kmeňu a ich autochtónnosť v Uhorsku (v intenciách Rousseauovej charakteristiky práva prvého okupanta, ktorého hlavným atribútom je zmocnenie sa územia prácou a obrábaním, čo je jediným znakom vlastníctva, ktorý majú iní uznať, ak chýba právny titul).^[123] K tretiemu motívu — dedičstvu veľkomoravskej tradície — sa vyjadril v Svatoplukovi a Cyrillo-Metodiade, k jazykovému pôvodu kmeňového názvu Sláv sa vyjadril vo všetkých troch eposoch, čiže svojím epickým dielom bezo zvyšku naplnil výzvu Mikuláša Jakobea, komentujúceho básnickú skladbu svojho otca Jakuba — Viva gentis slavicae delineatio:^[124]

Motív príslušnosti Slovákov k slovanskému kmeňu si Hollý osvojil z bernolákovských predstáv o jednotnom slovanskom národe a jazyku, genéza ktorých siaha až do 17. storočia.^[125] Zhodne s nimi i on považuje Slovákov za predkov všetkých Slovanov:

Otázku autochtónnosti Slovákov na území Uhorska rieši Hollý širokým záberom: víťazstvo Tatrancov nad Čudmi možno metaforicky chápať buď ako porážku Avarov slovanským kmeňovým zväzom v 7. stor., čo by potvrdzovalo starousadlíctvo Slovákov aj pri apelácii Maďarov na dávnejších predkov, buď ako odrazenie silného náporu starých Maďarov r. 902 vojskami ešte existujúcej Veľkomoravskej ríše.^[126]

Kým názov Tatranci je jednoznačný a často priamo alternuje s označením Slováci (napr. v I. speve osemkrát), národ Čudov má symboliku menej zreteľnú. Pôvodný význam slova Čudovia v ruštine označuje všetkých cudzincov, v etnickom zmysle však pod ním chápeme západnú vetvu uralsko-altajských národov, do ktorých patria v strednej Európe iba Maďari.^[127] Teritoriálne umiestnenie krajiny Čudov v Slávovi za Tisou síce pripúšťa obe alternatívy, ale podrobnejšia analýza eposu Sláv väčšmi potvrdzuje hypotézu o zobrazení bojov s Uhrami ku sklonku Veľkej Moravy: nielen preto, že historická problematika Veľkomoravskej ríše bola Hollému známa už zo štúdia prameňov k dvom predchádzajúcim eposom, ale potvrdzuje ju i odrazený vpád prvých uhorských hliadok do Panónie s cieľom získať informácie a korisť, ktorý nachádza svoju ikonickú podobu v prvom speve eposu Sláv:

Domnienku potvrdzuje i žalospev Plač matky Slávy: pri zahrnutí Čudov medzi historických nepriateľov Slovákov poradie chronologicky korešponduje so starými Maďarmi: „koľkú Got, Hun, Avar, koľkú Čud a zberba mongolská…“ Zaradenie Čudov medzi Avarov a Mongolov je zreteľne zámerné; nie je ovplyvnené postavením slova vo verši kvôli rytmickému pôdorysu, pretože z aspektu časomernej metrickej osnovy majú slová Got, Hun a Čud rovnakú hodnotu. Ak by Hollý v epose Sláv nemal na zreteli historickú metaforu, musel by Čudov chronologicky umiestniť ešte pred Gótov.

Hollý zároveň podporuje koncepciu pohostinského prijatia Maďarov Slovákmi korešpondujúcu s Kantovou podmienkou hospitality: „Hospitalita (pohostinnosť) znamená, že cudzinec má právo, aby druhý nebol voči nemu nepriateľský kvôli tomu, že vkročil na jeho pôdu. Môže ho odmietnuť, ak by to malo znamenať jeho záhubu; no kým sa na jeho pôde chová mierumilovne, nesmie byť voči nemu nepriateľský.“^[128] Pri príchode hliadky Čudov na Slovensko „Odpor nikde nebol, závadná nikde prekážka“, pokiaľ nezačali lúpiť a vraždiť, ale nekultivovaní Čudovia —

Ján Hollý proti podmaniteľskej teórii, hlásanej maďarskou šľachtou, postavil tzv. teóriu zmluvnú, proklamovanú už v Maginovej Apológii a akcentovanú i v Predhovore k Slováru Bernolákom, ktorý u A. Bonfiniho a ďalších významných historikov našiel údaje hovoriace o tom, že Slováci vynikali ochotou zmluvne uzatvárať spojenecké zväzky a spoločenstvo.^[129] Túto teóriu, akceptovanú aj štúrovskou romantickou generáciou, v záujme národnej ideológie transponuje do podoby typickej pre Hollého chápanie slobody ako morálnej zrelosti, ktorou jednoznačne Tatranci prevyšujú Čudov, a ponúkajú im možnosť mierovej koexistencie. Idea je naznačená už v prvom speve: Dízab po úteku zo zajatia v krajine Tatrancov sa pred vodcom Čudov Bondorom zmieňuje medziiným o starostlivosti Jaroslava, ošetrujúceho mu takmer smrteľné zranenie liečivými bylinami a, hoci k zákernému nepriateľovi, ktorý spôsobil veľa škôd, predsa natoľko veľkorysého, že po uplynutí štvorročného pobytu mu dáva možnosť „buď zostávať u ních a slobodnú vólu požívať, / Buď do miléj ke svým sa rodákom vlasti navrátiť“.

Zmluvná teória je zreteľne rozvinutá aj v šiestom speve, keď sa Sláv obracia po víťaznej bitke k Bondorovi a porazenému zvyšku čudských vojsk s mierovou výzvou:

Hollý je však príslušníkom slovenskej inteligencie v prvej polovici 19. stor. a keďže vie, poučený históriou, ako táto mierová ponuka bola prijatá, zároveň v epose naznačuje príčiny; v piatom speve, pri bojovom stretnutí Tatrancov s Čudmi, sa Jaroslav opäť stretáva s Dízabom a Jaroslavovými ústami básnik ostro odsudzuje tých, ktorí síce boli prijímaní ako priatelia, ale ich morálne kvality neboli dostatočne zrelé na tieto kultivované city: hrubosť a násilie považuje za atribúty nízkej kultúrnosti a duševného temna so sprievodným znakom nevďačnosti:

Krádež čaše k pocte Radogosta — staroslovanského boha pohostinstva — symbolizuje zneužitie základného zákona Slovákov (a základného znaku Slovanov vôbec), zdôrazneného už v oboch predchádzajúcich eposoch.^[130] A ukradnutý žrebec, na ktorom sa Dízab vracia bojovať proti Tatrancom, nie je vyslovením básnikovho postoja k znevažujúcej bájke z Anonymovej kroniky o Svätoplukovom bielom koňovi? Nemá opäť symbolizovať národné povahové črty — tolerantnosť a mierumilovnosť, ktoré Maďari využili a v dobe vzrastu hegemonistických úsilí zneužili na znevažovanie slovenského národa? Nenaznačil ikonicky to, čo v žalospeve Plač matky Slávy hovorí priamo?

Podobnú myšlienku Hollý vyslovil i v žalospeve Sťažování Mojmíra: „Zdáli to prehrešení bývá, keď v míru sa ščastí krajny hledá?“

Mierumilovnosť a láska k slobode sú v Hollého intenciách prejavom najvyššej mravnej sily jedinca alebo celého národa, preto nekultúrnosť Čudov, absenciu tejto etickej zrelosti, nazývame nemravnosťou (keď drsnú surovosť a divú položíte nemravnosť), čím zdôrazňuje, že pojmy znášanlivosť a slabosť v nijakom prípade nemožno považovať za identické; mierumilovnosť nie je teda prejavom nedostatku odvahy, ale vyššieho princípu vzdelanosti, mravnosti a morálnej prevahy.^[131] Vzdelanosť Hollému sa však vždy spája s humanitou. Vzdelanosť dokáže zabezpečiť blaho ľudskej spoločnosti, ak si vzdelaní príslušníci ktoréhokoľvek národa priateľsky podajú ruky a rešpektujú ľudské práva. Samo bohatstvo ideí a vedomostí, ak niet v ňom humanity, nepodporuje ešte vzdelanosť.^[132] V tomto zmysle treba chápať i verše zo šiesteho spevu.

Slávova proklamácia k Čudom zo šiesteho spevu zároveň obsahuje prvky opäť potvrdzujúce autochtónnosť Slovákov v Uhorsku: kočovné kmene starých Maďarov pod tlakom Pečenehov opúšťajú Etelköz medzi Dneprom a Dnestrom^[133] a po definitívnom prechode spoza Karpát do Dunajskej kotliny na jeseň roku 895 vpadli do etnika s vyspelou kultúrou, ktorú postupne absorbujú; pod vplyvom pretrvávajúceho kultúrneho dedičstva Veľkomoravskej ríše sa stávajú „ohladenými“ — vzdelanými,^[134] čo konštatujú i autori národných obrán v tridsiatych rokoch, poukazujúc na slovenskú terminológiu v hospodárskej a v administratívnej oblasti, ktorú prevzali Maďari, a zdôrazňujú, že od Slovanov sa Maďari naučili ekonómiu a agrikultúru, prevzali politický systém, konštitúciu, administratívne rozdelenie krajiny, úrady a zákonodarstvo.^[135]

Zrážka týchto dvoch kultúr a kontrast s nekultúrnymi kočovnými Čudmi, ktorých víťazstvo by znamenalo „vzdelanosť k surovej zase nevzdelanosti privádzať“ (IV., s. 22), je vlastne rozhodujúce pre pochopenie jeho veľkolepej historickej metafory: má čitateľa v prvej polovici 19. stor. upozorniť, že s konečnou platnosťou kočovní barbari podľahli predsa len vysokej kultúre našich usadených predkov. Keďže vyspelá kultúra reprezentovala v rámci Uhorska Slovákov ako nositeľov tradícií Veľkomoravskej ríše (účasť uhorských a rakúskych Slovanov pri budovaní a obrane monarchie zdôrazňuje i A. F. Kollár v diele Historiae iurisque publici amoenitates),^[136] absorbovanie jej prvkov po porážke Maďarov pri Lechu a po zaujatí trvalého územia v Panónii (ich prechod od kočovníctva k poľnohospodárstvu) analogicky zvýrazňuje vlastné víťazstvo slovenskej kultúry, a teda i morálnu prevahu jej nositeľov — Slovákov — v celom ďalšom historickom vývine Uhorska.^[137] Na kontraste medzi kultúrou Slovákov a Čudov je koncipovaná osnova celého druhého spevu; keď matka Živa žiada Perúna o ochranu pre národ Tatrancov, ktorý priúčala poľnohospodárstvu, prezentuje ho slovami:

Kultúru Čudov charakterizuje takto:

Zvýšené národnoosvetové vzťahy k slovenskému ľudu slovenskou inteligenciou v tridsiatych rokoch 19. stor., odzrkadľujúce sa aj v rastúcom záujme o ľudovú kultúru a nachádzajúce svoj odraz v Kollárovom vydaní Národných spievaniek (1834 — 1835), do ktorých prispel aj Ján Hollý piesňami záhorskej proveniencie,^[139] sa v epose Sláv taktiež dostávajú na exponované miesto. V identite s autorom brožúrky Sollen wir Magyaren werden? (Chceme sa stať Maďarmi?) i on génia národa chápe ako dedičstvo po predkoch.^[140] K dominantným znakom vyspelej kultúry Tatrancov patrí, prirodzene, aj ich láska k hudbe, k piesňam, u nich

Melodickosť ako spontánny životný prejav Slovákov, ich koreláciu, postavil Hollý do kontradikcie s barbarskou nemuzikálnosťou Čudov, reprezentovanou pevcom Kopoltom:

Bohatstvo Slovákov ukryté v ľudových piesňach básnik zdôrazňuje i v závere Plaču matky Slávy, aby v svojich súčasníkoch upevnil presvedčenie o duchovnej sile národa; nactiutrhačom adresuje verše:

Epos Sláv, podobne ako Selanky, možno považovať za priamu básnickú aplikáciu Kollárovej myšlienky: „V užitočných zamestnaniach a tichých umeniach, v zákonoch a mravoch, v hrách a spevoch poznáme národy iste hlbšie ako na bezútešnom bojisku alebo na klamnej ceste politických dejín. V týchto vidíme zriedkavo viac, než ako národ vraždil alebo nechal sa vraždiť; v tamtých spoznávame, ako žil, myslel, cítil, tešil sa; tu vidíme viac telo národa, tam môžeme uzrieť jeho dušu.“^[141] Zdôrazňovanie prirodzenej spevavosti Slovákov ako národnej črty iste nie je náhodné u básnika, ktorý sám označil melodickosť za to „čo veršom dušu dáva“, ktorého Mlíč každý deň „vábivá nečuté Slovákom pesne spívávať“ (Na Mlíč). Ako sme už naznačili, ponúka sa otázka, či v postave Istislava, vodcu Belohorcov z eposu Sláv, „veščca ze Bórov“,^[142] nejde o autoštylizáciu samého Jána Hollého, uisťujúceho svoj národ o jeho sláve a neochvejne veriaceho v konečné víťazstvo v zápase o národnú svojbytnosť.^[143]

Aj samotný zápas božstiev, zasahujúcich do boja výraznejšie ako v Svatoplukovi, je motivovaný druhým plánom básnika: Ár je božstvo vytvorené v intenciách maďarských romantických úsilí o vznik národnej mytológie v reformnom období tridsiatych rokov 19. stor., poznamenanom zvýšeným maďarským nacionalizmom, čiže v rokoch tesne pred vznikom eposu Sláv. Skutočnosť, že Hollý modifikuje Ára na božstvo Čudov, nielen dešifruje metaforiku v názve nepriateľského kmeňa, ktorú napokon ozrejmuje aj invektívnou tvorbou mien čudských bojovníkov z maďarského slovného základu, napr. Baldok, Bolontoldok, Áz, Bendeb, Nemvoltok atď. (techniku v tvorbe mien majstrovsky zvládol už v Svatoplukovi), ale aj akcentuje starobylosť slovanského bájoslovia v kontraste s vtedajšími pokusmi maďarského romantizmu o dodatočné vytvorenie mytológie (nasvedčuje tomu aj pripojenie Bájoslovia pohanských Slovákov k eposu Sláv, hoci v Cyrillo-Metodiade uvádza väčšie množstvo pohanských bohov ako v tomto epose);^[144] boj božstiev teda nemožno chápať ako nefunkčný — ide vlastne o zápas národných tradícií — víťazstvo starobylých (autochtónnych) slovanských bohov^[145] nad Árom (zahnanie Ára Svätovítom z bojiska v štvrtom speve) má zreteľný symbolický význam. Svätovítova výzva, adresovaná Árovi, je vlastne vyslovením želaní samotného básnika:

Skutočnosť, že v samotnom zápase hlavným aktérom zostáva predsa len človek,^[146] potvrdzuje ďalší priebeh boja po zahnaní Ára Svätovítom „do čudovskéj končiny“

ako i príhovor Sláva svojmu vojsku:

Posledné dva citované verše možno pokladať za priamu proklamáciu k súčasníkom básnika — dôvtipom a odvahou sa dá zvíťaziť aj nad presilou, ale nesmie poklesnúť dôvera v svoju pravdu a v oprávnenosť svojich nárokov.

Ak „pre spoločenstvo ľudí, formujúce sa ako národ, bolo nevyhnutné, aby jeho príslušníci mali vedomie národnej spolupatričnosti, aby cítili určité záväzky voči národu, ktorého rozvoj a prosperita závisí od ich spoločného úsilia, aby národné vedomie a vzťah k národu sa prejavil dobrovoľným podriadením osobných a miestnych záujmov záujmom národného celku a aby toto spoločenstvo aj cítilo, vystupovalo navonok a konalo ako národný celok“,^[147] tak pri tomto sebauvedomovaní si národnej spolupatričnosti majú Hollého eposy svojou sugestívnou presvedčivosťou významný podiel. Povedané slovami Vajanského, „Hollý prvý s veľkým talentom vyriekol slová čarodejné: ty si, tak sa voláš, z takéhoto si plemena, takú máš minulosť a budúcnosť.“^[148] Kým v Svatoplukovi a v Cyrillo-Metodiade vyznačuje ako teritórium Slovenska celé územie Veľkomoravskej ríše (v intenciách predstáv predchádzajúcich generácií slovenskej národnobuditeľskej inteligencie^[149] a Papánkovej Historie gentis Slavae), v Slávovi takmer presne vymedzuje hranice dnešného Slovenska a svoju Umku, v Svatoplukovi sídliacu na vrchoch v Malých Karpatoch (Bielej hore alebo na Kobyle), v Slávovi premiestňuje na Tatry — symbol tvoriaceho sa novodobého moderného národa (čo napokon potvrdzuje i alternáciou Slováci — Tatranci).

Reminiscencie na Svatopluka a Cyrillo-Metodiadu v tomto epose opäť zdôrazňujú atribúty slovenského národa — pracovitosť, mierumilovnosť, lásku k slobode a rovnosti — nové demokratické prvky, akceptované aj v poézii štúrovskej romantickej generácie, v súhlase s národnou ideológiou zároveň určujú postavenie Slovákov v rámci Uhorska, a to predovšetkým ich civilizačnou úlohou pri konštituovaní základov štátu, čím morálne prevyšujú svojho antagonistu, privlastňujúceho si ich zásluhy:

Však slová

potvrdzujú, že Ján Hollý ide a vidí ďalej ako jeho súčasníci — autori národných apológií; Hollý nielen bráni, ale aj burcuje k aktivite, v čase gradujúcej sa denacionalizácie ikonickosťou eposu Sláv ostentatívne zdôrazňuje domnienku o pôvode všetkých slovanských národov od Slovákov a skutočnosť, že sa Sláv nestretol s takým ohlasom ako dva predchádzajúce eposy, možno pripísať jednak nepochopeniu jeho alegorickosti (Svatopluk a Cyrillo-Metodiada má i reálny historický chronotop a percipienta analogicky vedú k jeho hľadaniu bez inotaju aj v Slávovi), jednak zmene orientácie pozornosti slovenskej vlasteneckej inteligencie na Bratislavu, pretože nastáva „generačná výmena“; postupne čoraz väčšmi prenikajú do literárneho vývinu romantizujúce tendencie — najmä v tvorbe najmladšej generácie so začiatkami literárnych prejavov v tridsiatych rokoch, ktorá mala čoskoro zaujať vedúce miesto v literárnom živote.^[150] Však aj napriek málo pochopenej, alebo nepochopenej symbolike epos Sláv zostáva zreteľnou reakciou na aktuálne problémy svojej doby a odrazom slovenskej národnej ideológie prvej polovice 19. storočia.