ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koncom 18. a začiatkom 19. stor. rozklad feudálneho systému postupne zachytáva aj v Rakúskej monarchii všetky oblasti hospodárskeho a spoločenského života. V korelácii s celkovou výmenou spoločensko-ekonomickej základne a s konštituovaním novodobého slovenského národa sa modifikuje aj literatúra, ktorá je „nevyhnutným výrazom spoločenských podmienok, do istej miery ich determinuje a spoluvytvára, ale na druhej strane sa realizuje v podmienkach vyplývajúcich z jej doterajšieho vývinu, z tradícií, z jej medziliterárnych kontaktov“.^[204] Neustále narastanie antagonizmu vo vnútri society našej monarchie, ale ešte stále nedostačujúca vyzretosť novej nastupujúcej triedy na prevzatie politickej moci; spôsobuje nielen zvyšovanie celospoločenského napätia, ktoré vyústi do revolučného výbuchu v rokoch 1848 — 1849, ale aj istú divergenciu medzi obsahom a formou v literatúre, charakteristickou napokon pre všetky prelomové obdobia v histórii, keď kumulujúce sa kvantitatívne prvky prerastajú do vyšších kvalitatívnych javov. Novú kvalitu literatúra priorne implikuje v ideologických aspektoch, čiže v obsahu, ktorý sa stáva tým nevyhnutným výrazom spoločenských podmienok a zároveň ich determinantom a spolutvorcom, kým forma ešte zostáva viazamá tradíciou.

Tento proces rozkladu starých a dozrievania nových spoločenských síl, obdobie devalvácie feudálnych hodnôt, pričom ešte buržoázne nenadobudli právoplatnosť, svojou rozpornosťou poznamenal celú našu klasicistickú poéziu, najmä lyriku Jána Hollého, a našiel svoj básnický obraz predovšetkým v jeho Pesňach a Rozličných básňach. V tomto umeleckom diele možno pozorovať napätie medzi obsahom a formou najzreteľnejšie, pretože, ako je známe, Hollý si na Pesňach najviac zakladal práve pre formu, nimi chcel korunovať svoje básnické dielo, ktoré žánrovou členitosťou predstavovalo takmer celé bohatstvo antickej poézie,^[205] ale z aspektu súčasného percipienta je najpozoruhodnejší obsah, pretože z Pesní sa najviac dozvedáme priamo o básnikovej dobe a o jeho vzťahu k dobovej problematike, ako i o postupnom konštituovaní buržoáznych vzťahov v rámci slovenskej society s ich dialektickou rozpornosťou, zaznamenaných ako prirodzenú súčasť dobovej atmosféry.

Najvýznamnejšou črtou našej obrodenskej ideológie je kongruencia pojmu „národ“ s pojmom „ľud“; toto pojmové splývanie je anticipované už samotným ľudovým a meštianskym pôvodom slovenskej obrodenskej inteligencie, ktorá svoju pozornosť orientuje čoraz väčšmi na ľud ako základnú masu národa. Pretože však ide o vzdelancov, hoci aj ľudového pôvodu, v klasicistickej literatúre popri obdive k ľudovej piesni (Šafárik, Kollár) a k ľudovému jazyku (Hollý) pôsobí mocnejší ideál vysokého umenia, ktorý sa má presadiť do vtedajšej národnej spoločnosti,^[206] teda zjavuje sa už romantické úsilie — silou umeleckého génia jednotlivca pozdvihnúť ľud na vlastnú estetickú platformu filozofického racionalizmu. Platí to ako o Kollárovi, ktorý, hoci „napísal apoteózu na slovenskú škálovo pestrú a bohatú ľudovú piesňovú tvorbu, bol natoľko v zajatí staršieho, vo feudálnych vzťahoch zakotveného vkusu, že nemohol prijať toto ,zníženie‘ vzdelaneckého vkusu“,^[207] tak i o Hollom. Podľa hodnotenia V. Kochola Hollý je i pri všetkom svojom novodobom vlastenecko-buditeľskom pátose dôsledným uskutočňovateľom antických a klasicistických foriem. Jeho životným úsilím bolo preniesť do jazyka bez náležitých literárnych tradícií antické formy a žánre, autoritou súdobého klasicizmu povýšené na estetický ideál, a dokumentovať tak únosnosť rodného jazyka pre najnáročnejšie umelecké ciele.^[208]

Hollého literárne dielo však nie je iba aplikovaním antických básnických princípov; je využitím ich možností pri národných látkach,^[209] je odrazom spätosti Hollého s dedinským prostredím, z ktorého vyvieral vrúcny vzťah k národu a najmä demokratizácia jazyka, evidentná popri Selankách i v Pesňach a Rozličných básňach, reagujúcich na bezprostredné podnety doby.

Demokratizmus je vôbec jeden zo základných atribútov Hollého poézie. Podobne ako Fándly vyznáva zásady koncipované v brožúre profesora Kráľovskej akadémie v Bratislave „Požiadavky všetkých nešľachtických občanov Uhorska“, citovanej už v súvislosti s tematikou slobody v Hollého diele: „Rozplynulo sa už šero, pomocou ktorého nemožný systém feudalizmu zastieral pravdu a už nikto nemá moc zabrániť tomu, aby pocit slobody, ktorý je urodzeným šľachticom taký vzácny a drahý, nenaplnil hruď všetkého ľudu.“^[210] V svojej básnickej tvorbe, predovšetkým však v Pesňach, aj napriek tomu, že tri sú z nich venované „pomazaným hlavám“ cisárskeho dvora, ikonicky i priamo vyjadruje (presvedčenie našich obrodencov, že „nie rod, nie pokolenie, nie zemianstvo, nie bohatstvo človeka statočným, dobrým a vzácnym robí, ale jeho vlastné dokonalosti a cnosti“.^[211]

Dôkaz tohto druhu sociálneho cítenia sa v príležitostnej poézii Hollého zjavuje už v ranom období jeho pôvodnej tvorby, v básňach písaných po latinsky. V rozlúčkových veršoch, venovaných profesorovi M. Korbélyimu, za najvyššie ľudské hodnoty označuje dokonalosť a vzdelanosť:^[212]

Ak z aspektu týchto najvyšších cností v hierarchii Hollého hodnôt sledujeme jeho Pesne, ktorých podstatná časť vznikla v rokoch 1839 — 1840, zistíme nielen stabilitu hierarchického rebríčka z mladosti, ale aj Hollého virtuozitu a invenciu vo vyjadrení vlastného postoja aj v básňach venovaných členom cisárskej rodiny. V intenciách klasicizmu využíva alegorickosť, a využíva ju nielen vo význame, ale aj vo forme. Za alegóriu vyjadrenú formou môžeme považovať alkmamské distichon, použité v óde na cisára Ferdinanda. Tento strofický útvar sa ráta medzi najnižšie čo do technickej náročnosti^[213] a cisár Ferdinand je z histórie známy ako slabý a neschopný panovník; F. Engels ho v štúdii „Začiatok konca Rakúska“ charakterizuje ako „infantilného potomka“ cisára Františka a za „korunovaného idiota“.^[214] Z korešpondencie J. Hollého s Hamuljakom sa dozvedáme;, že táto báseň vznikla na priamu Hamuljakovu objednávku pre Zoru, a básnik sám doznáva: „Napred sem na ňu nemal žádnej chuti; len predca jedine pre Jejích najvzácnejšé mne pratelstvo sem ju sklepal;“^[215] použitie alkmanského disticha odôvodňuje nedostatkom času, ale atmosféra celej básne emanuje akúsi jemnú povznesenosť nad objekt ódy, ktorú naznačuje pri interpretácii i V. Turčány v súvislosti s úpravou mena Ferdinand: „Preto Hollý Ferdinanda skrátil na ,Fernanda‘, dosvedčiac i tak, že metrum — a s ním spojené básnictvo — je vyššie nad cisárske veličenstvo.“^[216]

Samotná báseň je skôr vyjadrením autorových predstáv o osvietenskom panovníkovi, ako hodnotením osoby samého Ferdinanda V.:

Nevyvolávajú tieto verše skôr reminiscencie na Rousseauovu Spoločenskú zmluvu a na Svatopluka ako na slabého a neschopného panovníka? A vzhľadom na známu mentálnu retardáciu Ferdinanda nevyznievajú nasledujúce verše jemne ironicky?

Ako inak možno chápať básnika, ktorý už od počiatku v svojej tvorbe povyšuje vzdelanosť a cnosť nad pôvod a bohatstvo? Ironický osteň vo vyzdvihovaní pôvodu panovníka je z pochopiteľných dôvodov zamaskovaný v drobných lichôtkach, charakteristických pre celú antickú poéziu tohto typu, a teda aplikovaných i v klasicistických ódach Hollého, ale básnik mal zmysel pre jemné satirické narážky, čo dokazujú viaceré z jeho „pesní“. Či generační druhovia Hollého postrehli podtext ódy, zo žiadneho dokumentu zistiť nemožno, zmieňovať sa o ňom písomne by iste bolo nemúdre; J. M. Hurban sa v liste A. H. Škultétymu zmieňuje v súvislosti s Hollého ódami iba o „plazivých a hnusných citoch vďačnosti“,^[217] a ani po básnikovom skone, pri jednoznačnom panegyrickom hodnotení celej jeho tvorby niet zmienky o tejto možnosti interpretácie; je možné, že v pamäti súčasníkov sa nedostatky vlády Ferdinanda V. úplne prekryli jeho prijatím a potvrdením marcových zákonov uhorského snemu o zrušení poddanstva z 15. marca 1848.

Istú kontaktibilitu možno nájsť medzi ódou na cisára Ferdinanda a básňou Na Honosislava, zakládajícého si mnoho na svéj urodenosti, a to predovšetkým opäť v intencionálnom použití metrického systému na vyjadrenie ironického postoja k objektu — rodovému aristokratovi. Tu zrejme Hollý zámerne použil „ze všeckých najvznešenejší“ verš — alkajskú strofu: vysoká forma má zvýrazniť, bezduchú formálnosť ľudí z vysokých rodov, bez vlastných zásluh:

V tejto óde autor najzreteľnejšie vyjadril základný životný pocit našej osvietenskej inteligencie; vysokou básnickou formou vyslovil idey tohto prelomového obdobia, ktoré formuloval aj I. Kant v rozprave K večnému mieru: „Je zrejmé, že keď sa človek s hodnosťou rodí, je celkom neisté, či si ju potom aj zaslúži, či sa prejaví ako schopný vo svojom úrade alebo či v ňom bude verný. Lebo šľachtic nie je pre svoj pôvod hneď aj šľachetný človek.“^[218] A. Belnaya pri prideľovaní verejných úradov zdôrazňuje, že treba brať zreteľ na schopnosti a charakterové vlastnosti, a nie na pôvod. Vyzdvihuje občiansku cnosť a záslužné činy pred zdedeným šľachtickým predikátom.^[219] Hollého óda Na Honosislava je sťaby básnickým transponovaním uvedených názorov:

Hollý pohŕda stavom žijúcim iba zo svojho mena, bez vlastného úsilia a bez schopností — dejinná dialektika preverí, ktorá veľkosť rozhoduje v histórii ľudstva: či „veľké predkov rodstvo“, urodzenosť, či „veľká hlava“, schopnosť, múdrosť.

Vo veršoch „Nízkého pošlí od stavu nekdy výš lezú a predný preskakujú stupeň“ však básnik vyslovil skôr túžbu svojej generácie ako jej reálne možnosti, túžbu o to naliehavejšiu, že jej naplnenie bolo už takmer na dosah koncom 18. stor., keď za vlády Jozefa II. mala nešľachtická inteligencia možnosť postupu v štátnych úradoch na základe novovekého racionálneho prirodzeného práva, ktoré vyzdvihovalo hodnotu ľudského indivídua a priznávalo mu, že je nielen vecou, prostriedkom a objektom, ale cieľom, a zdôrazňovalo zmysel ľudskej aktivity a jej význam pre spoločnosť.^[220] Leopold V. v otváracej snemovej reči tiež vyhlásil, že pri postupe vo všetkých úradoch bude rozhodovať schopnosť, a nie pôvod. Však tvrdé negovanie vplyvu Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie za cisára Františka a dočasná reštaurácia feudálnych vzťahov zahatali tento demokratizačný trend, a keď sa podobné náznaky zjavili, sledovali presne opačný politický cieľ; podľa Engelsovho hodnotenia „ak habsburská dynastia po nejaký čas podporovala mešťanov proti šľachte a mestá proti kniežatám, tak iba preto, že len pod touto podmienkou bola veľká monarchia vôbec možná. Ak neskôr zasa podporovala maloburžoáziu, tak len preto, že maloburžoázia bola už v celej Európe, na rozdiel od veľkoburžoázie, reakčná. V jednom aj v druhom prípade sledovala habsburská dynastia reakčný zámer.“^[221]

Sklamanie vyplývajúce z nanaplnenosti nádejí iba prehlbuje napätie medzi túžbou a skutočnosťou, čím pripravuje pôdu pre budúcu romantickú generáciu. Óda na Honosislava však prezrádza, že „pocit slobody, ktorý napínal hruď všetkého ľudu“ na sklonku 18. stor., sa už nepodarilo feudálnemu despotizmu vytlačiť; sociálne napätie medzi nimi iba akcelerovalo rozklad feudalizmu v prvej polovici 19. stor. u nás. V závere básne Hollý zreteľne formuluje názor svojej generácie:

Tu ozaj nemožno hovoriť o „plazivých a hnusných citoch vďačnosti“ — z ódy cítiť, ako napokon z celej jeho tvorby, neotrasiteľnú vieru v budúcnosť, ktorá rozhodne nebude patriť „honosislavom“. Domnievame sa, že práve v tejto neochvejnej istote, emanujúcej z celého diela Jána Hollého, spočíva jeho najväčší prínos: silou svojej imaginácie, talentu a presvedčenia vybudoval pevnú platformu pre štúrovskú generáciu a apoteózne verše z 31. ódy Na dub možno aplikovať na samotného básnika:

Aj jeho vzťah k „honosislavom“ je determinovaný touto duševnou veľkosťou básnika: pohŕda ich bezduchým rodovým povýšenectvom, ale neodmieta ich ako občanov. Demokraticky im ponecháva šancu zaradiť sa vlastným úsilím do spoločenského života, takže možno sledovať istú analógiu medzi názormi Hollého v prvej polovici 19. stor. a Hviezdoslavovým postojom k zemianstvu približne o pol storočia neskôr.

Demokratickosť, základný atribút Hollého osobnosti i ako básnika, preniká nielen do 13. „pesne“ Na hlavy, ktorá vyvoláva reminiscencie na tretiu a štvrtú sloku ľudovej piesne Bože môj, otče môj…

ale aj do 2. a 3. ódy — na následníka trónu, arcivojvodu Jozefa, a na arcivojvodu Františka Karola. U oboch kniežat vyzdvihuje predovšetkým ich vlastné zásluhy a schopnosti, napr. u arcivojvodu Jozefa oceňuje, že „ostrým skví sa predný Súdem a múdro danú vždy radú“, pripisuje mu starostlivosť o rozvoj poľnohospodárstva a kultiváciu pôdy:

a vysoko hodnotí poskytnutie prístrešia v paláci ľuďom postihnutým v čase jarnej povodne, ako i vyslanie vlastného syna na pomoc pri záchranných prácach. Ale prvé štyri strofy sú vrúcnym apostrofovaním vlasti, nie ódou na „dedičné kníža, arcivojvodu Jozefa“; ako doklad uvádzame prvú strofu:

U Františka Karola celebruje taktiež jeho učenosť a umelecké nadanie, ale najviac hodnotí, že

U oboch kniežat síce uvádza aj ich vznešený rod, ale okamžite akcentuje jeho využitie na užitočné činy pre krajinu. Tieto ódy na reprezentantov viedenského cisárskeho dvora, podobne ako žalospev Na smrť císara Františka, pravdepodobne indikujú politickú orientáciu slovenského národného hnutia koncom tridsiatych a v štyridsiatych rokoch na Viedeň, ako reakciu na vzrastajúci maďarský šovinizmus. Predstavitelia habsburského dvora boli ochotní koketovať so slovanskými národmi v monarchii ako s potenciálnymi spojencami v prípadnom konflikte s maďarskou statkársko-buržoáznou vrstvou; slovenská inteligencia z dvoch alternatív — asimilačnej politiky Pešti a politiky nádejí Viedne — uprednostnila Viedeň.

*

I keď V. Turčány hodnotí prvých dvanásť ód ako spoločenskú daň svetským a cirkevným hodnostárom,^[222] Hollý vždy pracoval s druhým plánom, ak mu téma nedovoľovala vyjadriť svoj postoj priamo. Aj v ďalších „pesňach“, venovaných svetským a cirkevným hodnostárom, nejde o servilnú celebráciu „posvätených hláv“, ale o uctenie národovcov, menovaných do funkcií, v ktorých môžu byť pre rozvoj slovenského národného hnutia užitoční, a Hollý im toto poslanie ódami nevtieravo pripomína, napr. v óde Na Alojzia Medňanského, uvádzaného do úradu hlavného išpána nitrianskej stolice,

alebo si uctí známych priaznivcov slovenského národného diania, napr. ostrihomského arcibiskupa a kardinála Alexandra Rudnaya, patróna bernolákovcov, ktorého P. J. Šafárik označil za „dôkladného znalca slovenského jazyka, vážiaceho si prirodzené, neodcudziteľné právo tohto jazyka ako materinskej reči veľkej časti národa“.^[223] Zrejme táto dôkladná znalosť slovenského jazyka zaznieva z Hollého veršov:

V iných básňach, venovaných svetským a cirkevným kniežatám, využíva možnosť opäť vyjadriť svoje základné cítenie, napr. v óde na biskupa Jána Derčíka akcentuje ako rozhodujúce znovu kvality človeka a národa, nie urodzený pôvod:

(Ján Nepomuk Derčík okrem biskupského úradu zastával i funkciu radcu pri Kráľovskej miestodržiteľskej rade.) V óde venovanej arcibiskupovi Jozefovi Kopáčímu opäť najvyššie oceňuje jeho vzdelanosť:

Šľachetnosť a múdrosť zdôrazňuje a vyzdvihuje aj v básni Na opáta Martina Miškolciho, o ktorom hovorí: „Múdrosťú sa naozaj vyznačuješ, jako Svítícá na jeseň hvezda.“ Toto pekné prirovnanie, odpozorované z prírodných javov, je iba jedno z mnohých, ktorými je vyzdobená Hollého epická i lyrická tvorba.^[224]

Práve vo výbere porovnávaného prírodného komponentu sa najzreteľnejšie prejavuje Hollého láska k ľudovému životu a jeho kontinuita s obklopujúcou ho prírodou. Jeho prirovnania vynikajú nielen realistickou presnosťou so zmyslom pre detail a zmyslovou plastickosťou, ale aj výrazmi a zvratmi typickými pre ľudovú reč, aké by sme márne hľadali v aristokratickej poézii Kollára. Napr. pri zobrazení náhleho skonu volí takéto paralely s prírodou:

(Z ódy Na smrť Karola, slobodného pána Alojzia Medňánského syna.) Básne Na spáča a V čas sucha sú vlastne celé apoteózou roľníckej práce a prírody kultivovanej úsilím ľudu; prezrádzajú nielen Hollého dôvernú znalosť problematiky, ale aj úzky citový vzťah básnika k nej, a nútia k zamysleniu, či v konštatovaní M. Pišúta „kto pozitívne oceňuje a nachádza v ľudovom umení kultúrne hodnoty, ten by mal mať pochopenie i pre záujmy a životné potreby ľudu,“^[225] netreba vymeniť postavenie hlavnej a vedľajšej vety, čiže kto má pochopenie pre záujmy a životné potreby ľudu, ten pozitívne oceňuje a nachádza v ľudovom umení kultúrne hodnoty. Iba hlboká láska a pochopenie interakcie slovenského ľudu s prírodou mohlo v básnikovi evokovať verše:

Aj cez bohatú personifikáciu by však príroda u Hollého nebola dostatočne živá bez participácie človeka na jej kultivovaní, preto v Radostníku na jar „k práci roľník, k práci vincúr, K práci sám sa má plťár“ a „oprítí o drín pasáci Hudbu každý svú prevádzá“. Táto orientácia zrejme korešponduje aj s ideológiou formujúceho sa novodobého „buržoázneho“ národa v špecifických podmienkach závažných ekonomicko-sociálnych zmien. V politickej brožúrkovej literatúre tohto obdobia (napr. v Kuničovej rozprave Reflexionen über die Begründung der Magyarischen Sprache in Ungaren, 1833) sa nastoľuje program buržoáznodemokratickej prestavby krajiny, pričom v jej sociálnej štruktúre sa zdôrazňujú hospodárske a sociálne záujmy sedliactva a meštianstva, vyzdvihuje sa účasť ľudovej zložky, čím tieto názory nadobúdajú výrazný demokratický a pokrokový charakter.^[226] Uhorsko je vťahované do vytvárajúceho sa kapitalistického trhu v západnej časti habsburskej monarchie predovšetkým na báze poľnohospodárskej,^[227] čiže obrodenská inteligencia musela rátať s roľníctvom ako základnou masou národa.

Hollého ódy ako celok vlastne možno nazvať ódami na prácu, činnosť, básnik schopný najvyššej miery tolerancie je nezmieriteľný iba k ľuďom nevyužívajúcim svoje schopnosti v prospech spoločnosti, národa. Je to prvok výsostne demokratický, vyplývajúci z najvnútornejšieho básnikovho presvedčenia. V básni Na Neslava, stýskajícého si na dlhý čas, človeka nehodného oslavy pre jeho márne tratenie času v nečinnosti, nachádzame alúziu na typicky kapitalistické heslo „Čas sú peniaze“ —

Preto sa mu imperatívne prihovára:

S jemnou iróniou, ako neskôr Timrava v próze Všetko za národ, odsudzuje i ľudí typu Hostislávka, márniacidh čas prázdnymi rečami, v ktorých je múdrosť suplovaná mudrovaním:

V reči viazanej vyjadril tak názor vyslovený už r. 1834 v korešpodencii s J. Palkovičom.^[228] Adresáti „pesne“ Na Neslava i Na Hostislávka sú podľa nášho názoru identickí, Hollý zrejme apostrofuje tú istú konkrétnu osobu. Podobné ladenie má aj „peseň“ Na spáča, kompozične vybudovaná na kontraste činorodej roľníckej práce a záhaľky, ktorú významovo posúva až do nihilizujúcej dimenzie:

Hollý má však pochopenie iba pre prácu činorodú, prinášajúcu úžitok spoločnosti, preto jeho kritickému oku neujdú ani ľudia iba hromadiaci a neinvestujúci kapitál, ako napr. v básni Na lakomca:

Podobný motív osciluje i v básni Na Jozefa Feketího latinského básníka, s podtitulom Chudobní vác majú, než bohatí lakomci, ktorí

a taktiež celkom v duchu rodiacej sa podnikateľskej buržoázie sa spytuje i v óde Na Antoňa Knappa:

V súvislosti s 39. pesňou Na Jozefa Feketího latinského básníka si dovolíme urobiť exkurz, pretože táto báseň má zjavný metaforický význam, korešpondujúci s ódami Na K. R. a Podzbúdzání Nemnislava, aby sa na skládání slovenských básní odevzdal (Rozličné básne), pertraktujúci zložitý jazykový problém v slovenskej literárnej tvorbe. Kým v básni Na K. R. (J. Ambruš v K. R. dešifruje Karola Rumyho)^[229] Hollý ešte všeobecne hovorí o „cudzéj mluve“ (môže ísť nielen o češtinu a latinčinu, ale i o denacionalizačnú orientáciu na nemčinu a maďarčinu), ktorú používajú slovenskí spisovatelia —

v básni Na Jozefa Feketího ide zrejme o alúziu na problematiku, vyslovenú v Podzbúdzání Nemnislava priamo — používanie latinčiny, znemožňujúcej percepciu tohto druhu literatúry slovenským národom, ktorý sa stal alfou a omegou Hollého básnického diela. Preto je možné v týchto intenciách chápať tvorbu latinských veršov ako kongruentnú s činnosťou tých, čo „zlatú dopadlých ťarchu jednúc pokladov Sto klúčmi privretú vazá“; z toho dôvodu záverečná strofa môže byť v tomto zmysle symbolická:

Čiže literárna tvorba má význam iba vtedy, ak sa investuje podobne ako iný druh kapitálu do vzrastu národného hnutia, inak zostáva mŕtvou, neužitočnou nehnuteľnosťou.

Podzbúdzání Nemnislava považuje M. Vyvíjalová za autobiografickú a programovú báseň Jána Hollého.^[230] Osobne sa však domnievame, podobne ako ďalší autori,^[231] že je venovaná inému, zjavne talentovanému básnikovi, ktorého chcel Hollý získať pre slovenskú literatúru. U Hollého niet opodstatnenia hľadať ťažkú duševnú krízu pri rozhodovaní sa medzi latinskou a slovenskou tvorbou, pretože samotná autorka uvádza jeho pokusy o tvorbu v slovenčine už v ranom, študentskom období, nevedel si však poradiť s rozkolísanosťou normy. Po dôkladnejšom zoznámení sa s kodifikovanou bernoláčtinou mu latinská poézia už slúži iba ako prameň k prekladom. Taktiež z aspektu povahových vlastností Hollého prinajmenej podozrivý je epiteton „premilý“ Nemnislave v prvom verši; ťažko predpokladať, že by ho použil na vlastnú osobu. Ako náhradu ale ponúkame iného konkrétneho adresáta: Jozefa Feketeho. K tejto domnienke nás priviedla nielen zhoda roku 1834, v ktorom bol ustanovený J. Fekete za farára vo Veľkých Kostolanoch, a vzniku básne^[232] (keďže Madunice a Veľké Kostolany sú susedné obce, možno predpokladať komunikáciu oboch básnikov), ale aj obsahová kontaktibilita oboch básní:

Báseň Podzbúdzání Nemnislava Hollý skoncipoval roku 1834, óda Na Jozefa Feketího vznikla zrejme v čase tvorby podstatnej časti Pesní, čiže v rokoch 1839 — 1840, určite však neskôr ako Podzbúdzání; čiže môže ísť iba o skonkretizovanie Nemnislava, a pretože už z prvej básne je zrejmé, aké „ukrývané poklady“ mal u svojho priateľa na mysli, mohol už celú báseň Na Jozefa Feketího vybudovať na metafore.

Zaradením Podzbúdzáňá Nemnislava na čelné miesto v Rozličných básňach samým básnikom v korešpondencii s Hamuljakom argumentuje Mária Vyvíjalová jej osobitný význam. Lenže ešte 16. decembra 1835 tomu istému Hamuljakovi, v súvislosti so Selankami, do ktorých mienil pôvodne túto báseň umiestniť, píše: „Podzbúdzání Nemnislava a Na krásnú zahradu bár kde móžú stáť.“^[233] (Napokon o umiestnení tejto básne rozhodol nie Ján Hollý, ale Hamuljak: „Aby teda z umístnením jejich času netratili, kladem zde všeckých u mňa zostávajúcich pôvodných Rozličných básní: 1-véj titul je: Podzbúdzání Nemnislava, 7-éj a poslednéj: Na krásnú zhradu.“)^[234]

Umiestnenie skladby Podzbúdzání Nemnislava na prvé miesto v cykle Rozličných básní možno jednoducho motivovať tematicky. Je úplne prirodzené, keď vo vstupnej básni apostrofuje talentovaného básnika, píšuceho však po latinsky, s odporúčaním:

a v ďalších básňach vyjadruje buď svoju úctu tým, ktorí sa už zaslúžili o „zrábanie tohto ešte pozarostlého úhora“ (A. Bernolák, J. Palkovič, A. Jordánsky, J. Derčík), ale prezrádza svoj vrúcny citový vzťah k tomuto „úhoru“ kultivovanému ľudskou usilovnou rukou (Na krásnú zahradu, Na Ságelskú studenku). Ani obsahom básne nemožno argumentovať jej autobiografickosť: má rovnakú platnosť pre každého zručného a talentovaného básnika, ktorého verše

A za takého tvorcu zrejme Hollý Feketeho pokladal, oslovujúc ho „bratre“, na rozdiel od ostrého výpadu „Na zlého básníka“ (41. óda).

*

V Hollého Pesňach sa zároveň stretávame i s odrazom spoločenských pomerov: v obraze svojej doby zachytil rastúcu triednu diferenciáciu na slovenskej dedine; na jednej strane postupnú pauperizáciu roľníctva a jeho premenu v námezdný poľnohospodársky proletariát, napr. v óde Na dub verše „neb ďál sa pod háj berúcích Pesne Myjavcov“ v kontexte s ďalšími v strofe naznačujú, že ide o sezónne práce počas žatvy, keď najchudobnejšia vrstva roľníkov z oblastí s nižšou bonitou pôdy (Myjavská pahorkatina, Záhorie) hľadala zdroj obživy u bohatších sedliakov v úrodnejších častiach krajiny (Trnavská tabuľa, zamoravské Rakúsko), na druhej strane ekonomický vzrast vrstvy roľníckej aristokracie, ako naznačujú úvodné verše v 25. óde Na Imricha Štvrteckého:

Kriticky sa pozerá aj na necnosti tejto bohatnúcej spoločenskej vrstvy, merajúcej životný úspech množstvom nadobudnutých hmotných statkov, ako naznačuje vo veršoch ódy Na Martina Pechu s podtitulom Básník vác oblubuje pesne než bohatstvo:

a so štipľavým humorom pranieruje vzmáhajúce sa malomeštiactvo v óde Na Juraja Obermajera, s podtitulom Jaké bývali nekdy a jaké sú včil hody:

S otvoreným sarkazmom, založeným na homonymite výrazu, vtipnou katachrézou šľahá ľudí dychtiacich po poctách v óde Na žádajícího si kríž:

V básni Na Antoňa Zábranského, s podtitulom Jak si mnoho prátelov získá, poukazuje zároveň i na narušovanie medziľudských vzťahov, vytvárajúcich sa nie na základe vzájomných sympatií a rovnakých záujmov, ale na možnosti parazitizmu pri majetnejšom občanovi:

Hoci Hollý vo viacerých „pesňach“ dokázal svoj zmysel pre satiru, predsa je len prekvapujúca ostrá invektíva použitá v básni Na zlého básníka, ktorá núti zamyslieť sa, či nešlo aj o čosi závažnejšie ako iba o nedostatočnú znalosť prozódie, hoci je známe, že Hollý si na jej majstrovskom ovládaní zakladal svoju básnickú slávu,^[236] ale vo vzťahu k iným dokázal byť chápavý a tolerantný. Dokonca i v satirickej óde Na Honosislava, ako sme poukázali, ponecháva šancu napraviť sa, ale pre „zlého básnika“ niet najmenšej nádeje, ide o jednoznačné zamietnutie obsahom i formou.^[237] V tejto básni zrejme synekdochicky cez odsúdenie jedného básnika s nedostatočnou znalosťou v aplikácii časomernej prozódie sa odzrkadlil antagonizmus vo vzťahu dvoch generácií a jej spoločenské pozadie by potvrdzovalo hypotézu V. Turčányho, že satira mieri na Karola Kuzmányho,^[238] a to nielen zvukovou analógiou jeho mena a výrazu „káry vŕzgání“ použitého v básni, ale celkovou divergenciou s mladšou generáciou, reprezentovanou Kuzmánym, ktorej názory dozrievali už v dobe sformovania buržoáznej ideológie, považujúcej ľud za prirodzeného spojenca v dejinne nevyhnutnej zrážke s feudálnymi silami, a preto „do popredia vystupuje kvalitatívne nová požiadavka kladená na literatúru, potreba literatúry písanej pre národ celý, nielen pre vzdelaných jednotlivcov“.^[239] Z toho dôvodu hovorí Kuzmány v Hronke r. 1838, teda pred vznikom „pesne“ Na zlého básníka, o časomiere ako o nenárodnom spôsobe tvorenia básní u nás,^[240] hoci sám je autorom eposu Běla napísaného v časomiere, s prízvučnými básnickými vsuvkami. Pravdepodobne tento Kuzmányho epos bol zámienkou pre Hollého kritiku, ale v skutočnosti išlo zrejme o ostrý výpad proti tým, ktorí časomieru odsudzujú iba preto, že sami jej techniku dôkladne neovládajú. Je paradoxné, že roztržku vyvolali iba rozdielne názory na cestu k spoločnému cieľu: literatúru postaviť do národných služieb. Kým Hollý ešte stále zotrváva na stanovisku pozdvilhnúť slovenský ľud klasicistickou literatúrou na klasický piedestál, mladšia generácia postrehla, že ľud treba brať do úvahy ako objektívnu realitu, nemožno mu implikovať cudzie, hoc i vznešené komponenty. Že Hollý dostatočne nepochopil vykryštalizovanie spoločenských síl s idh spojencami koncom tridsiatych a v štyridsiatych rokoch 19. stor., naznačil aj J. Záborský v básni Na Hollého, ktorú r. 1837 publikoval Kuzmány v Hronke:

Aj napriek Záborského ospravedlneniu Hollý však zjavne cítil, že v podstate mal Záborský pravdu. Prvá strofa 51. ódy Na lutnou totiž vyvoláva reminiscencie na túto Záborského invektívu:

Obraz doby a jej občiansko-politických problémov by však bol neúplný, keby sme si nepovšimli jednu z jej kľúčových otázok na našom území — vzťah k myšlienke slovanskej vzájomnosti a vedomie príslušnosti k slovenskému národu; samozrejme, aj v Pesňach a Rozličných básňach Hollý zostáva verný idei formovanej slovenskou inteligenciou od 17. storočia — chápaniu Slovákov ako základného kmeňa Slovanov, ktorú básnicky stvárňoval už v historickej epike i v Žalospevoch. Pohled na Slovákov, ktorý tematicky súvisí i s ódou Na slovenský národ, je zaujímavý z viacerých aspektov: nielenže sa opäť stretávame s akcentovaním indoeurópskeho pôvodu Slovákov —

ale i s odlíšením medzi prenárodom Slovákov (všetci Slovania) a jedinečným národom Slovákov:

V zmysle Šafárikových etnologidkých máp vymedzuje rozsah slovanských území; podobne ako v Žalospevoch v ich rozlohe však nekriticky predstihol i Kollára, vidiac slovenské osídlenie pôvodne i tam, kde nikdy nebolo (Anglicko).^[242] Aj v Pohlede na Slovákov, ako aj v Plači matky Slávy, nachádzame textové zhody s Kollárom, napr.:

však veľký rozdiel je medzi nimi v postoji k Poľsku po povstaní r. 1830 — 1831: kým Kollár v poľskom povstaní proti cárskemu Rusku videl rozbíjanie slovanskej vzájomnosti a jeho vzťah k Poľsku ochabol, Hollý s porozumením pre historickú tragédiu národa mu po porážke povstania adresuje povzbudivé verše:

Táto skutočnosť mu však na druhej strane nebráni, aby zo všetkých troch najvýznamnejších reprezentantov našej obrodenskej literatúry vyjadril najväčšiu úctu a obdiv voči Rusku: „Vítaj najvatšá, vítaj, ty panovnico Slávy!“ a nasleduje apoteóza Ruska ako obrazu sily a veľkosti Slovanstva.

Že Hollého city k Slovanstvu mali v jeho hierarchii hodnôt vyššiu cenu ako konfesionálne, dokazujú i verše

inak by sme ťažko pochopili tento postoj k Husovi od katolíckeho kňaza v prvej polovici 19. stor. po upevnení pozícií katolíckych Habsburgovcov. Už samotná zmienka o Husovi prezrádza, že ho chápe podobne ako Koperníka, za jedného z významných reprezentantov Slovanstva, a niet preto divu, že ďalším zaslúžilým mužom (známym obranou slovanského sveta pred Turkami) venuje samostatné ódy: Na Mikuláša Zríního, Na slavné víťaztvo Jana Sobieského nad Turkami pod Vídňem. (Do tejto kategórie možno zaradiť i ódu Na Jana Gutenberka, kníhtlačárstva nálezníka, o pôvod ktorého sa zvádzali boje z nemeckej i slovanskej strany; báseň síce bola príležitostná, vznikla z Hamuljakovho podnetu r. 1840 k štvorstoročnému jubileu vynájdenia kníhtlače^[243] a Hollý sa otvorene k otázke sporu nevyjadril, iba ak by sme za naznačenú formu prejavu považovali množstvo slovanských geografických reálií uvádzaných v básni.)

Však najväčší priestor v Pesňach a Rozličných básňach dostáva predsa len tematika slovenská: už invokácia v Slávovi naznačuje presun Hollého Umky v Svatoplukovi obývajúcej vrchy v Malých Karpatoch na Tatry, symbol konštituujúceho sa novodobého národa (porov. i Hlas Tatry), a jej symbolickú celonárodnú službu akcentuje i v Pesňach: Umko tatranská…

V básni Hlas Tatry, ktorá sa tematicky viaže skôr na Žalospevy ako na ódy, národným symbolom sa stáva i Váh. Asociácie na túto báseň vyvoláva i jedna z Kraskových prvotín, poznačená i Hviezdoslavovým vplyvom:

Do tohto národného rámca patria i básne, ktoré Hollý venoval svojim priateľom — kultúrnym dejateľom, napr. Na Jozefa Petroviča, Na Jozefa Ščasného, Na Martina Hamuľáka, Na Antoňa Ottmajera, i menej známym osobnostiam — Na Ambruša Kochanovského, Na Ondreja Rišáka, Na Antoňa Knappa a pod. Však pre básne tohto typu je charakteristické, že svojím obsahom sú vlastne ódami na cnosť, na básnickú činnosť^[244] a na prírodnú scenériu, ktorá dostáva v Hollého Pesňach po Selankách najširší priestor, napr. v básni Na včelín Edvarda Kochanovského, Na Jozefa Ščasného (Mlíč). Oslave prírody venoval i samostatné ódy a básne, napr. Radostník na jar, Na Mlíč, Na dub, Na ságelskú studenku, Na krásnu zahradu, a cítiť z nich bytostnú spätosť básnika s prírodou i jej kultivovateľom — pracujúcim človekom.

Pesne majú však i svoje jedinečné postavenie v Hollého poézii — iba v nich zreteľne naznačil nielen občiansko-politickú problematiku svojej doby, ale aj svoj vlastný ľudský údel v nej. Sú oblokom do jeho duše, umožňujú nahliadnuť nielen do jeho hierarchie hodnôt (Na osvíceného pána biskupa Jana Derčíka — Všecko pomíňá, jediná čnosť nezhyne, Na Ambruša Kochanovského — Jediná čnosť ščastných činí) a jeho stoickej filozofie (Na Antoňa Ottmajera — Čo je ľudský život, Na Martina Lackoviča — Kdo je najvatší víťaz, Na Martina Pechu — Básník vác oblubuje pesne než bohatstvo a pod.), ale prekvapujúcim a neopakovateľným paralelizmom v básni Na kohútika necháva čitateľovi spoznať aj genézu svojho filozofického postoja:

Túto „peseň“ osobne považujeme (spolu s Kráskou) za najsubjektívnejšiu skladbu z celej básnickej tvorby Jána Hollého, za obnaženie najhlbšej podstaty jeho osobnosti.

*

V Hollého Pesňach a v Rozličných básňach nachádzame nielen tematické zastúpenie všeobecného (Slovanstvo), zvláštneho (Slovensko) a jedinečného (autorský suibjekt), ale väčšmi ako v ktorejkoľvek inej jeho práci objavujeme plnú rozpornosť obdobia dozrievania spoločenských konfliktov tendujúcich k novej kvalite. Hlavný konflikt Hollého poézie pramení z ambivalentnosti doby, z antagonizmu medzi rozpadávajúcim sa feudálnym systémom výrobných vzťahov a rodiacim sa buržoáznym. Tento rozpor, ako sme už naznačili, sa v Hollého ódach prejavil napätím medzi obsahom a formou — kým obsah zaznamenáva pokrokové demokratické spoločenské premeny a formovanie ideológie novej spoločenskej vrstvy na základe rovnosti, slobody a bratstva (keď aj, ako naznačujú niektoré jeho „pesne“, sú tieto atribúty potrebné hlavne k jej výraznejšej ekonomickej realizácii), habitus zostáva v zajatí klasicizmu. Hoci ho inšpirovala činorodosť ľudu a jeho jazyk, klasicistickým chápaním poslania básnika sa pred ním uzatvára do svojho Parnasu racionalistickej filozofie a časomiery, povýšeného nad prostý ľud.^[245] Však aj napriek tejto bilaterálnosti jeho Pesne a Rozličné básne zostávajú autentickou výpoveďou o problémoch a konfliktoch svojej doby, a tým získavajú trvalú hodnotu nielen v našej literatúre, ale aj v histórii.