ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„V kráľovstve Slovákov možno nájsť všetko, čo plodí zem. V horách sa ťažia bohatstvá zlata a striebra, nachádzajú sa drahé kamene, kopú sa vzácne kovy a najlepšie železo. Chladné bystriny, vyvierajúce svieže pramene, príjemné toky riek zavlažujú zem. Vrany, údolia, roviny a úrodné lesy živia obyvateľstvo, bohato ho zásobujú mnohorakým ovocím a plodmi. Početné kyselky a mnohé liečivé pramene spríjemňujú život roľníkom, šľachtené víno obveseľuje ducha. Sú tu vzácne ryby a najrozmanitejšie mäso každého druhu. Slovám všetkého je tu hojnosť pre dôstojné uchovanie ľudského rodu.“ Tento vlastenecký opis Slovenska z Papánkovho diela Historia gentis Slavae^[246] rozvinul jeho krajan zo Záhoria do širokého básnického obrazu, obohateného predovšetkým o človeka žijúceho v tomto kráľovstve a zušľachťujúceho prírodu svojou činorodosťou, dôstojnou uchovania a oprávnenosti existencie svojho rodu.

Činorodý človek sa nestáva leitmotívom básnického diela Jána Hollého náhodne. Chápe ho ako kategóriu, modifikovanú historicky i sociálne, konkrétnu silu v konkrétnom časopriestore, plniaceho svoje dejinné poslanie — vytrvať so cťou na svojom mieste a vytvoriť na ňom existenčné podmienky dôstojné pre ďalšie generácie, v neotrasiteľnej viere, že aj tieto so cťou na svojom mieste vytrvajú. Preto, ako konštatuje aj S. Šmatlák, v Hollého diele vyobrazenie prírody nie je samoúčelné: „cez básnickú oslavu prírody má sa osláviť sám človek, ktorý krásu a plnosť prírody vie vnímať, vie ju užívať a ktorý v jej lone napína i zmysel svojho ľudského jestvovania.“^[247] Implikovaním „morálneho zákona do sveta svojej poézie, ktorého hlavnou zásadou je spokojnosť človeka s jeho životným osudom“.^[248] Hollý vytvára protipól Kollárovej senzitívnej poézie, v ktorej sa chveje nepokoj intelektuálnej mysle v závane filozofických dobových prúdov; ale akceptovaním jeho základných ideí slovanskej vzájomnosti, i keď svojsky modifikovaných, uvádza boj protikladov do jednoty. Kollár pri rozpracúvaní programu slovanskej vzájomnosti nerátal s ľudom. Pri jej uskutočňovaní hľadá posily pre narodené hnutie len v radoch vzdelancov,^[249] kým Hollého literárne dielo priam klasicky potvrdzuje Engelsovu tézu „Z národnostnej rozmanitosti raného stredoveku sa postupne vyvíjali nové národnosti, pri čom, ako je známe, vo väčšine bývalých provincií si porazení prispôsobili víťazov, sedliak a mešťan germánskeho pána. Moderné národnosti sú teda taktiež výtvorom potlačených tried.“^[250]

Hollý intuitívne pochopil, že pri formovaní ideológie národného spoločenstva treba rátať práve s tou triedou, ktorá je schopná prispôsobiť si víťazov svojou vytrvalou trvalosťou a vytváraním ekonomickej základne krajiny svojou aktívnou činnosťou. Z tohto poznania vlastne vyplýva Hollého morálny zákon, ktorý svetu svojej poézie nevtláča, ale prirodzene mu z neho emanuje ako výsledok konštruktívneho úsilia v intenciách Kollárovej myšlienky: „Najsladší pocit ľudského alebo národného života spočíva vo vedomí vlastnej činnosti,“^[251] Hollý však nie je iba deklarátorom tejto činnosti, ale aj jej básnikom. Ak S. Šmatlák nazval Hollého „naším prvým básnikom prírody“,^[252] možno ho nazvať i naším prvým básnikom práce. Spokojnosť človeka so svojím životným osudom je totiž založená na vedomí, že koná iba dobro, a tento kantovský „morálny zákon“, ktorý podľa mienky S. Šmatláka nemohol historicky verne vystihovať skutočné rozpoloženie v sociálnej situácii doby a presne odrážať skutočný život vidieckeho ľudu,^[253] netreba ani v týchto reláciách chápať, pretože Hollý ním sledoval iné dobové ciele: v procese rozkladu feudálneho systému ide o akcentovanie predností a „morálnosti“ pokojnej činorodej práce, ktorá bola predmetom výsmechu a inšpiračným zdrojom nactiutrhačstva vládnucich neslovanských feudálnych vrstiev voči formujúcim sa novodobým národom, teda aj Slovákom, práve na báze pracovnej iniciatívy retardovanej feudálnymi vzťahmi.

Hollého zdôrazňovanie spokojnosti s osudom a vyzdvihovanie „čistého svedomia“ nad hmotné statky podľa nášho názoru nemožno nazvať moralizovaním, ktoré malo nahradiť bezprostredné zobrazovanie a prejavovalo historickú obmedzenosť Hollého názoru na spoločnosť i ohraničenosť jeho básnického zobrazovania;^[254] môžeme v ňom vidieť i úsilie o kompenzáciu z frustrácie vyvolanej práve pochopením stavu vtedajšej spoločnosti, keď zatiaľ poddanému ľudu takmer nič okrem práce a „prepychu“ čistého svedomia ani nezostávalo. Hollý tento fakt chápe úplne v ľudových intenciách^[255] a berie ho ako pevný základ pre vybudovanie mocného ochranného hradu, ktorý jeho poézia pre slovenského pracujúceho človeka predstavuje, aj napriek tomu, že medzi samotný ľud vzhľadom na svoju formu neprenikla.

Tento mravný imperatív kodifikovaný činorodou prácou dovoľuje Hollému s neotrasiteľnou vierou v svoju pravdu vyzdvihnúť spôsob života slovenského pracujúceho človeka, a teda celého národa, nad spôsob života ostatných, parazitných vrstiev, čím zároveň akcentuje morálnu prevahu svojho národa nad jeho znevažovateľmi. A práve tu treba hľadať „to zárodočné štádium nie skláňajúceho sa ,ľudomilstva‘, ale priam bytostnej ľudovosti a uvedomelého demokratizmu neskoršej slovenskej poézie 19. storočia, pre ktorú sa stala práve téma ľudu v symbióze s témou prírody, voľnej i ľudskou prácou kultivovanej, ideovoumeleckou chrbticou jej pokrokovej spoločenskej funkcie (od Selaniek cez Sládkovičovho Detvana, až k Hviezdoslavovmu Vlkolínu)“.^[256] Preto by sme hádam nemali hovoriť „o vpáde ľudu, ľudového života do literatúry, ktorý vystihol Vlček, Krčméry“,^[257] ale o vpáde básnika do ľudového života, ako to napokon celá Hollého činnosť, nielen básnická, potvrdzuje. Mravný zákon čistého svedomia a vnútornej harmónie prameniaci z pocitu statočne vykonávanej práce má napokon univerzálnu platnosť — nemal by byť ani v dnešných dňoch považovaný iba za anachronizmus.

V dobovom rámci napĺňa Hollého poézia vlastne poslanie, ktoré J. J. Rousseau požaduje od osvietenských vlád: „Čo je na vláde najpotrebnejšie a možno najťažšie, je prísna statočnosť pri udeľovaní spravodlivosti všetkým, a osobitne pri ochrane chudobného proti tyranii bohatého.“^[258] Ako je známe, sám básnik poznal údel chudobného pracujúceho človeka nielen zo svojej pastoračnej činnosti, ale aj z vlastných životných osudov. Jeho životopisy z pera Jozefa Petroviča a J. M. Hurbana^[259] vytvárajú nesprávny mýtus o Hollého pracovnej činnosti: podľa nich sa po splnení svojich kňazských povinností venoval iba literárnej tvorbe, lenže jeho korešpondencia i básnické dielo sú svedectvom, že sa venoval i roľníckej práci, napr. v „pesni“ Na Imricha Štvrteckého konštatuje

(hoci z listu Jurajovi Palkovičovi možno dedukovať, že jeho majetnosť bola zrejme väčšia: „… zhorelo mi osem kráv, šesť jalovic, jeden junec a jedno už dávno odlúčené tela; zhoreli mi též všecky ovce v počte do sta.“)^[260] Netreba však Hollého podozrievať z kamufláže skutočnosti, pretože v liste uvádzaný požiar postihol Madunice v roku 1829, báseň Na Imnicha Štvrteckého je s najväčšou pravdepodobnosťou neskoršieho dáta; v každom prípade však list dokumentuje, že Hollý sa venoval i gazdovaniu. V uvádzanom liste píše: „Bola pred tým psota, včil budú tri. Mosím zas od abecedy začat hospodárit.“

Z korešpondencie s J. Palkovičom a M. Hamuljakom je taktiež evidentné, že sa manuálne podieľal na prirodzenom kolobehu dedinského života ako jeden z jeho prostých komponentov: „Srdce mi kam dál víc lupká, nebo sem zase nedávno ze stodoly spadel. Rebrík sa mi pod nohama vpoly zlomil a ja prásk krížama na zlomenú polovičku teho rebríka. Dovčil kríže ešče bolá.“^[261] Preto pozorne a bytostne zainteresovane sledoval pohyb cien poľnohospodárskych produktov: „Úroda na týchto stranách na zboží, chvála bohu, dost dobrá bola. Žito bolo prvnejší týdeň na michalský jarmek po pol treťa zlatém, réž po tolari, jačmeň po zlatém ve Fraštaku.“ (Z citovaného listu.)

Je až pozoruhodné, akú osobnú náklonnosť prejavoval nielen v básnickej tvorbe, ale aj v korešpondencii, vinohradníctvu, napr. v liste J. Palkovičovi: „Vína bude málo, nebo ptactvo, myši a iné potvory tuším všecko do obiraček pohubá a pokazá.“^[262] Priam láskyplný vzťah k tomuto objektu cítiť i z post scripta v liste J. Palkovičovi zo 17. septembra 1826: „Povedajú, že v noci kameň nepadá. Aha, nepadá. Tu ale pred pól druhým týdnem prám s pólnoci krúpy na peterském vinohrady na Troch horách na kvas zbili. Čeho aj mój vinohrádek chuďátko účastný bol;“^[263] a z veršov

zo selanky Jaroslav

z celej selanky Čestislav, napr.:

a dokonca do druhého — rýmovaného zväzku Katolíckeho spevníka zaradil ako jedinému svätcovi (okrem svojho patróna Jána Nepornuckého, v deň ktorého slávil svoje meniny) dve piesne o svätom Urbanovi, „mocném vinohradov ochrancovi“; po frázovito meravej fádnosti ostatných básní s prekvapujúco sviežimi veršami sa stretávame v druhej citovanej strofe:

Korešpondencia potvrdzuje, že od poľnohospodárskej práce napokon ekonomicky závisel, pretože bol „opravdivý pastír, ktorý z ovec násilne vlnu nedere, koná všecko bez potupného lakomstva“:^[264] „A kde, s čeho človek vezme posledný grajcar, ked ne ze zbožá?“^[265] Resp.: „… tuto ništ iného není, jedine sedlácké hospodárstvo a s toho ani potrebná k nemu čeládka na včilajší čas vyplatit sa nemóže, a já mosím skrovno, po sprosto a po tenku živ byť, takže častokrát ani len teho poharečka vína pri obede nemóžem mat; mosím tedy ze samú vodičkú za vďak vzát.“^[266]

I napriek ďalším ťažkým hospodárskym stratám, ktoré Hollý utrpel, ako uvádza i v liste M. Hamuljiakovi zo 6. mája 1831 „Lonejšého roku mosela sa réž a to neskoro zaorať, jačmeň pre vody s tých velkých sňahov pozde sa zasál, prišlo na to sucho a zapékel sa. Zrno malé mal. Jedna pekná jalovička od ohňa mi zostala, na tú prišel kedysi v poste vred, naráz zahynula, pivnicu za Váhem ve vinohrade kmíni dvakrát vylámali, víno pobrali;“^[267] vôbec nepripúšťa domnienku, že by on sám nebol správnym hospodárom: „… mosel bych mať kone a nejaký vozík, a to včil není začo kúpiť, ne pre moju vinnu, že by sem zle hospodáril, ale pre mnohé veľké škody, které z roka na rok, jako by sa sprisahali, na mňa lezú.“^[268] Napokon ustarostený pohľad starostlivého hospodára cítiť i z „pesne“ V čas sucha sledovaním horúčavou vyprahnutej poľnohospodárskej krajiny

Utíšenie smädu prírody prináša zároveň občerstvenie i obavami vyprahnutej duši roľníka:

Synkretizmus básnika a vidieckeho života sa zreteľne odzrkadľuje opäť i v Katolíckom spevníku; mnohé verše piesní nám priamo asociujú „ekonomické“ riadky z jeho korešpondencie: (Sucho veľké a všecko je vypalené, z lichvú najvatšá bída, reži na semeno nebude dost, jačmeňa málo a ten je chudý jako oves. Stromy na koreni vyschli, turecke žita zvadli, s krumplí, nenamokne-li ešče, ništ alebo velmi málo drobných bude. S toho sa mi všecko pozdává, že zase taká velká psota a hlad bude jako roku 1817.)^[269]

Motívy analogické s jeho priamymi skúsenosťami a túžbami, úzko spätými so skúsenosťami a túžbami prostého pracujúceho roľníka na Považí a v celej krajine, nachádzame i v piesňach Za úrodu zemskú, Za odvrátení škodlivej búrky, V čas hladu a drahoty, V čas nakazeňá a pádu dobytka, Za odvrátení ohňa a vyhoreňá, Na památku strašlivéj povodne Váhu dňa 26. srpňa roku 1813 a i.

Celá Hollého činnosť, nielen básnická, potvrdzuje, že ide skutočne o vpád básnika do ľudového života; i s osobnými,^[270] či ekonomickými problémami sa vedel vyrovnať so skutočne ľudovým, realisticko-situačným zmyslom pre humor: „Pamat, hlava, nadevšecko nohy slabé sú. Umky v plechovici na krájaný tabák zavreté pod kachlami v kúte plačú.“ „Ale ne len lichvu paprčky bolá, než i mňa samého. Lonejšého roku prava noha bolela, takže za celých osem týždňov ani kroku sem urobit nemohel; levá bola v pokoji a včil i táto 2. mája.“ Martinovi Hamuljakovi: „Nemálo mňa zarmútil Jejích list, ve kterém to Sami potvrdili, že sa na tele trasú; ale to není taká nebezpečná vec. Človek dlho pri tom móže byť živý. Trasení že praj pochádzá od piťá velmi silnej kávy. Turanský farár, ten mal takú tremulu, že sa velmi jako opilý človek potácal. Chodil na polóvku, ale keď strelil k západu, naraz ho myklo a vypálilo k polnoci, a predca bol živý.“^[271]

Hollého s ľudom spájala nielen práca, rovnaké starosti i radosti, zmysel pre zemitý, realistický humor, ale aj vnútorná potreba ustavičnej činorodosti, takže aj v rokoch úplného oslabenia organizmu ho najväčšmi zarmucuje práve absencia činnosti. Ako sa dokázal so stoickym pokojom vyrovnať s hmotnými stratami — „Ale psota sem, psota tam. Však bol na svete Diogenes, cui pera penus, cui dolia sedes“^[272] — nedokázal sa vyrovnať s ubúdaním vnútorných síl: „Darebný sem, chuti nijakéj v ničom nenachádzám; každý deň napíná pod srdcom ločká, ale ništ nejde ven, krem nekedy trochu čistej slanej vodičky, pritom srdco silne a celý puls až v hlave a na jazyku silno velmi bije.“^[273]

Vnútorná vyrovnanosť, prameniaca z ustavičnej aktívnej práce či už na poli básnicko-národnom, alebo na poli reálnom-madunickom, kodifikuje jeho vlastný mravný zákon, ktorý aplikuje i svojim protagonistom. Nie div, že na margo spoločnosti netvorivej, i keď slovenskej, vyslovuj]e Hollý mínusové hodnotenie nielen v Pesňach, ale aj v korešpondencii,^[274] a hoci sa rád rozprával s pltníkmi pri Váhu, ignoroval spoločnosť prázdnych ľudí a rečí.^[275] A že jeho poéziu skôr dokázal empatizovať pracujúci človek, hoci bez vzdelania, ako nekonštruktívny vzdelanec, dosvedčuje príklad pri prvom predčítaní básne Na krásnú zahradu: „Na krásnú zahradu čítal sem tomu, keremu verše spravené boli, i pred jedným sedlákem. Lubili sa mu; a ten sedlák, neznající ani čítat ani písat, pri čítaní vždycky dosvedčoval: na mu dušu, je to pekné. Ale ten milý kňaz, už u Boha, ani nerekel: nechaj mi tu tí verše.“^[276]

*

Usilovali sme sa načrtnúť profil básnika v ľudovom živote; pokúsime sa zachytiť ľudový život v jeho básnickom diele. Domnievame sa, že tieto dve zložky sú identické a nemožno úplne pochopiť jednu bez zohľadnenia druhej. Kollárove slová „Kto nepozná svoj národ, nemôže naň účinkovať, on vietor rozráža, sype hrach na stenu, on ako nájomník za chlieb práce svoje koná, on za cieľ svojho úradu nemá ľud, ale len seba“^[277] rozhodne nemožno aplikovať na Hollého, v protipólovom postavení však majú platnosť úplnú. Svoj národ poznal, svedectvom je minuciózmy opis jednotlivých slovenských lokalít i s charakteristickými geografickými reáliami, resp. s typickým druhom zamestnania, uvádzanými v jeho eposoch, a ľud mal aj „za cieľ svojho úradu“. Podľa M. Pišúta u Jána Hollého popri dôslednom zachovávaní časomiery a iných znakov antickej poézie cítime, že len veľká láska k ľudovej slovenčine mohla stvoriť diela takej umeleckej úrovne — a nie iba nápodoba antických vzorov.^[278] Z jeho poézie skutočne cítime túto „veľkú lásku“ ako primárnu; nápodoba antických vzorov bola ňou len determinovaná, mala poslúžiť pri vyzdvihnutí celého národného spoločenstva na úroveň hrdinského antického sveta. Práve tento bytostne úzky vzťah k ľudovému životu mu umožňuje plastickejšie ako Kollárovi a Šafárikovi objaviť „omnoho životnejší a skutočnejší ideál človeka z ľudu, v ktorom sa čoraz zreteľnejšie vynárajú mravné sily a tvorivé hodnoty“,^[279] čím mu je bližší (hoci to na prvý pohľad vyznieva paradoxne, už i vzhľadom na ich vzájomnú kontraverziu,) Jonáš Záborský ako Šafárik a Kollár. Spája ich predovšetkým život medzi ľudom, dôverné poznanie jeho potrieb, odlúčenosť od literárnych centier, ktoré im pomáha zreteľnejšie, takmer „bez šumu“ zachytiť pulz ľudového života.^[280] Jeho rozdielne literárne stvárnenie je už výsledkom rozdielnej životnej filozofie oboch autorov: Hollý tvoril obraz sveta podľa obrazu svojho srdca, kým Záborského obraz srdca sa formoval obrazom sveta. Že však Hollý videl i tienisté miesta slovenskej sociosféry, prezrádza predovšetkým jeho korešpondencia (z básnického diela parciálne Pesne a Žalospevy). Poéziou „vyslovuje presvedčenie, že je v silách národnej literatúry vytvoriť diela plnohodnotné, napájané z domácich žriedel“,^[281] a Hollý do nich načrel skutočne hlboko. V týchto domácich žriedlach hľadá a nachádza národnú silu a národné sebavedomie. Impozantne pôsobí opis zhromažďovania sa bojovníkov pod Devínom v piatom speve Svatopluka: na mnohých miestach situuje ich provenienciu nielen geograficky, ale i pracovne, zdôrazňujúc tým, že vojna im je cudzorodý prvok; ich doménou je pokojná, činorodá práca. Zároveň treba podotknúť, že ide o sociálne zmapovanie nášho územia z čias básnikovej súčasnosti, teda z prvej polovice 19. stor., preto táto pasáž má pre dnešného percipienta i historickú hodnotu.

Výborných junákov posielajú i

k nim sa pripájajú

mocní ozbrojenci prichádzajú aj zo stredného a východného Slovenska:

Po správe o ohrození krajiny

Samozrejme, v epose najširší priestor patrí hlavnému protagonistovi,^[283] ale Hollý zreteľne naznačuje, že víťazstvo nad nepriateľom by nebolo mysliteľné bez ľudových vrstiev; ľudový dedinský živel básnik akcentuje pozoruhodnými prírodnými prirovnaniami v opise bitky, kde sa taktiež prejavuje ako vnímavý pozorovateľ prírody

i ľudového života:

Hoci v Cyrillo-Metodiade je priorná „vyššia téma“, i tu, aj keď skromne, buď nachádzame obraz pracujúceho človeka ako symbol úrodnej pôdy pripravenej na kultivačnú činnosť Konštantína a Metoda

alebo básnické vyjadrenie Hollého axiológie; pretože v jeho hierarchickom rebríčku stojí ako najvyššia hodnota konštruktívna, činorodá práca, pri poslednom súde je ako prvý obžalovaný „bohaprázník“, ktorý

Celá osnova eposu Sláv je koncipovaná na alegórii zrážky sveta konštruktívneho so svetom deštruktívnym; tvorivá práca je opäť najvyššou hodnotou, podmieňujúcou všetky ostatné. Treba však zase upozorniť na prirovnania, v ktorých podobne ako v „pesni“ V čase sucha vidíme prírodné živly sledované ustarosteným okom hospodára:

pre ktorého je príroda práve takým istým živým organizmom ako on sám, jeho dôstojným súperom i milovaným partnerom; všimnime si text nasýtený frapantnými personifikáciami:

V Selankách dostáva čestné miesto ľudská práca pastierov a roľníkov, ako nikdy predtým v slovenskej poézii.^[284] Hoci sám expedient píše M. Hamuljakovi, že „selanky su najlepše, které sahajú do zlatého veku, ve kterem bohove s pastírami po polách chodívali a pri gajdošovi skákali“,^[285] pre dnešného čitateľa majú najväčšiu hodnotu tie, v ktorých sa človek sám, uprostred prírody, zamýšľa nad svojím poslaním a postavením v nej, formulujúc si svoju životnú filozofiu korešpondujúcu s filozofiou svojho tvorcu. Máme na mysli predovšetkým selanky Polislav, Horislav a Kráska, leitmotívom ktorých je kontrast mestského a dedinského života. Na prvý pohľad ide o básnické transponovanie Rousseauovej filozofie: „Keď pomyslíme na duševné bolesti, ktoré nás zžierajú, na prudké vášne, ktoré nás nahlodávajú a stiesňujú, na vyčerpávajúce práce, preťažujúce chudobných, na ešte nebezpečnejšiu lenivosť, ktorej sa oddávajú bohatí, takže jedni zomierajú pre svoju výživu a druhí nedostatkom práce, ak myslíme na obrovskú zmes potravy, na jej zhubné korenie, na falšované lieky na darebáctvo tých, ktorí ich predávajú, a omyly tých, ktorí ich predpisujú, ak si všimneme nemocí, ktoré zavše spôsobuje zjemnelosť nášho spôsobu života, pocítime, ako draho nás príroda núti platiť za to, že pohŕdame jej naučením.“^[286]

Pri hodnotení týchto selaniek S. Šmatlák poznamenáva, že Hollý „život pastiersky a život mestský neporovnáva iba zo stanoviska morálneho, ale predovšetkým zo stanoviska prirodzenosti spôsobu života na vidieku a v meste. Spôsob života v meste je zlý nie preto, že by bol nemravný, ale preto, že je vzdialený životu v prírode a s prírodou.“^[287] Lenže Hollého averzia k mestu vyviera nie natoľko z „neprírodného“ spôsobu života ako z nečinorodosti jeho obyvateľov, a práve v tejto skutočnosti vidíme Šmatlákov ideový prvok, ktorý bol schopný vývinu a na ktorý mohla nadviazať slovenská poézia neskôr, keď sa už dostala bližšie k sociálnej podstate problému ľudu a ľudovosti.^[288] Keď Slavko vyčíta Kráske

z kontextu je zjavné, že priorným citom je láska, nie odsudzovanie. Pritom však jemne naznačuje, že toto násilie páchané na prírode je zrejme podmienené nudou, nedostatkom inej, užitočnej činnosti. Zaujímavá je aj selanka Polislav: mesto sa mu v podstate páči —

Lenže prečo táto sympatia? Pretože zároveň pozoruje

Ale predsa len viac krás nachádza v dedinskej prírode, kde

Však najzretelnejšie vyslovuje autorov zámer Horislav:

Hollý ignoruje triednu diferenciáciu v mestách; teraz už sa pozerá iba na bohatšie spoločenské vrstvy, z ktorých slovenské národné hnutie skutočne úžitok nemalo:

(Iste nie je náhodné, že mešťana, ktorý uviedol Horislava do tejto „rozveselej“ spoločnosti, nazval Hollý Bojko.)

Horislavovými ústami sám básnik vyjadruje svoje mínusové hodnotenie nečinorodej spoločnosti, sledujúcej iba vlastný prospech a pestujúcej intrigánstvo (klavé rohy pýchy), resp. snobizmus (zháňanie sa za „nepotrebnými potrebami“):^[289]

Možno básnik postrehol, že tieto nepracujúce vrstvy musia žiť na úkor vrstiev pracujúcich, že vedú koristnícky spôsob života, v každom prípade však použil sociálne veľmi presné porovnanie:

A je iba prirodzené, že Horislav napokon formuluje Hollého životný názor, jeho morálny imperatív:

Hollý presne kodifikuje svoj mravný zákon ústami Horislavovho otca:

Zároveň však treba potvrdiť Šmatlákov výrok, že mravný princíp „čistého svedomia“ hodnotovo povýšený nad všetky hmotné bdhatstvá nebol pre Hollého iba nejakou abstraktnou axiómou, prevzatou z etického kódexu antického či kresťanského, ale že tento princíp si osvojil on sám ako celkom praktickú inštrukciu svojho života.^[290] Pracovitosť, vnútorná potreba práce, tvorí základňu, je imanentne zakódovaná nielen v kontexte selanky Horislav, ale v celom Hollého živote a diele.

Činorodá práca podieľa sa na utváraní osobnosti človeka, opodstatňuje existenciu jeho i národa, ona dodáva Hollému istotu v dôstojné slovenské národné pretrvanie a v skvelú národnú budúcnosť; odkrytie tejto obrovskej mravnej národnej sily dalo pevnú platformu štúrovskému hnutiu a celému demokratizačnému trendu našej literatúry. Máme právo nemyslieť dnes, keď siahame po plodoch, kde sú a aké sú korene slovenskej národnej kultúry a sebavedomia?