Eva Fordinálová: Staršia slovenská literatúra (Úvod) - elektronická knižnica
     
Zlatý fond > Diela > Staršia slovenská literatúra


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Staršia slovenská literatúra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Zuzana Berešíková, Katarína Kasanická, Monika Kralovičová, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

Úvod

Dejiny našej literatúry ukrývajú v sebe mnohé tajomstvá. Samozrejme, ide predovšetkým o našu staršiu literatúru, z ktorej stále nové dôležité fragmenty sa iba pomaly a viac-menej náhodne vynárajú na svetlo nášho vedomia z prítmia slovenských, no najmä zahraničných archívov. A nielen z nich. V rôznych pozostalostiach, častokrát zachránených len zhodou šťastných okolností, sa taktiež zavše nečakane objavia skvosty, ktoré obohacujú naše poznanie a dopĺňajú celkovú mozaiku staršej slovenskej literatúry o nové detaily, ale tie zase napomáhajú presnejšie zachytiť a pochopiť jej celkový obraz.

Pochopiť celostný obraz našej literatúry znamená pochopiť dušu národa, jeho túžby, úsilie, smerovanie. Na to však nestačí iba nahromadenie „dôkazového materiálu“, ale treba ho aj roztriediť — a predovšetkým tvorivo zinterpretovať na základe súvislostí a vzťahov, ktoré sa dopĺňaním tohto materiálu začínajú zreteľnejšie črtať. Dejiny literatúry teda musia napĺňať — okrem poznávacieho — aj ďalšie dôležité poslanie, ktoré by bolo možno označiť ako rehistorizácia výskumu.

Pod pojmom „rehistorizácia“ však nechápeme návrat k schematickému a často násilnému „nalepeniu“ literatúry na dobovú konštrukciu — k historizujúcej metodológii (a zavše i mytológii). Okrem sústreďovania sa bádateľov na vyhľadávanie starých textov ide teda i o návraty k literárnym tvorcom a dielam kľúčového významu v národnom živote — s cieľom sledovať ich cesty a pôsobenie až do súčasnosti. Čiže životná prax nás opäť privádza k postulátu formulovaného F. Schillerom — treba prepojiť minulé s prítomným. Treba sledovať tvorenie a postupné začleňovanie nášho kultúrneho dedičstva do súčasného národného vedomia. Možno predznamenať, že v našej literatúre je klasickým príkladom cyrilometodovský literárny a kultúrny odkaz, ktorého pôsobenie možno pozorovať v priereze našimi dejinami až do Preambuly Ústavy Slovenskej republiky.

Úloha rehistorizácie literárnovedného výskumu je o to naliehavejšia, že v súčasnom celosvetovom trende prijímania mnohých elementov z inonárodných literatúr je nevyhnutné dôkladne preskúmať „genetický kód“ vlastnej národnej literatúry, tvoriaci jej individualitu a nezastupiteľnosť v polyfónii svetovej literatúry, jej osobitý prínos do celosvetového umeleckého pokladu.

Osobitosť umeleckej tvorby nadobúda svoj najzreteľnejši výraz až na „širokouhlom“ historickom pozadí. Inak prijímala svetová kultúrna verejnosť Homéra pre Schliemannom — a inak po jeho archeologických objavoch Tróje. Kvalitné umelecké dielo je súhrn vedomostí o podstate zákonitostí historického vývinu ľudskej spoločnosti bez ohľadu na samotného tvorcu, ktorý si pri umeleckom zmapúvaní vedomia a svedomia svojej epochy tento fakt vlastne ani neuvedomoval. Avšak odhalením „duše“ svojej doby urobil ju autor nesmrteľnou a jej atmosféru komunikovateľnou s budúcimi stáročiami.

Literárne diela obsahujú znalosti — „vedenie“ o svojej súčasnosti, resp. kultúrnej minulosti konkrétneho spoločenského, väčšinou národného celku, ale až s dostatočným historickým odstupom dokážeme pochopiť viacej a hlbšie ako autorovi súčasníci. Sme obohatení o širšie poznanie súvislostí a kontextu, umelecké dielo na nás pôsobí umocnením umeleckého zážitku i poznaním jeho cesty k novým horizontom, jeho osudov a posolstva — často odlišného od pôvodných zámerov svojho tvorcu.

Literárna história skúma tieto cesty s cieľom sledovať ich smerovanie, resp. zastávky či meandry a ich príčiny, aby umožnila súčasnému adresátovi znásobiť čitateľský zážitok. Rehistorizáciou sa „neodcudzujeme“ ani svojim súčasníkom ani tvorcovi diela. Naopak, tento výskum sa dostáva do funkcie „translantátora“ medzi dvoma rozdielnymi obdobiami, hoci vždy aj s niečim ešte nedopovedaným, s priestorom tajomstva, ktoré podľa Einsteina stojí pri kolíske každého skutočného umenia a vedy. Aj v tom je úloha dejín literatúry — upozorňovať na tieto priestory a vyslovovať o nich hypotézy, ponechať im však schopnosť stáleho vyžarovania a čitateľovi umožniť ich emanáciu v sebe intímne precítiť.

Naša staršia literatúra podnes ukrýva hodnoty, ku ktorým sa treba vrátiť a „nasvietiť“ ich v nových súvislostiach. Už sám Konštantínov Proglas — vstupná brána do našej literatúry — pred nás postavil mnohé otázky, ktoré si v našej súčasnosti žiadajú veľmi naliehavo odpoveď, pretože sa dotýkajú podstaty nášho národného bytia. Veď Konštantín Filozof vo svojej unikátnej básni vyslovil mnohé o kultúrnej úrovni a atmosfére spoločenstva, ktorému svoj Proglas adresoval. A čo povedať o tajomnej kaste igricov, ktorí stáročia držali našu kultúru po rozpade Veľkomoravskej ríše — bez vlastnej štátnosti — na vysokej štandardnej úrovni? Kam siahajú korene našej najtajomnejšej historickej a hymnickej piesne Nitra, milá Nitra, ktorú aj Ján Kollár v svojich Národných spievankách už považoval za ľudovú, hoci jej obsah i melodika jednoznačne napovedajú pôvod umelý?

Otáznikov je veľa, každá odpoveď ich ešte rozširuje o ďalšie geometrickým radom. Dejiny literatúry sú vzrušujúcim dobrodružstvom, ak k nim pristupujeme ako k živému odkazu našej kultúry. A jej ústredným motívom — leitmotívom našej vzdelanosti vôbec — zostáva cyrilometodovská tradícia. Po strate slovienskej štátnosti sa stáva akoby ponornou riekou, stráca sa z povrchu do hĺbok národného podvedomia, ale miestami sa opäť vynára na povrch — do vedomia, aby sa v plnej sile definitívne objavila koncom 18. storočia v začiatkoch nášho národného obrodenia a podnietila úsilie našich vzdelancov o emancipáciu národnej kultúry a sebapoznania. V dejinách staršej literatúry budeme jej smerovanie naším historickým časopriestorom sledovať ako základnú líniu so vzácnou výpovednou hodnotou. Určuje duchovú hodnotu. V metaforickej rovine vysvetľuje symboliku nášho štátneho znaku trojvršie symbolizuje dvíhanie pohľadu od zeme nahor, do duchovnej ríše (pripomeňme Kollárov verš — „K obloze Tatry, synu, vznes se, vyvýše pohled“) a na nich dvojramenný kríž je symbolickým dedičstvom po sv. Cyrilovi a Metodovi — tento znak kríža priniesli z Byzancie a spolu s kresťanstvom sa stal trvalou súčasťou slovenských dejín v erbe Nitrianskeho údelného vojvodstva po zániku Veľkomoravskej ríše, ktorý prešiel aj do uhorského štátneho znaku ako symbol horného Uhorska — Slovenska.

Túto „rehistorickú“ cestu k prameňom musíme zabsolvovať vo vlastnom národnom záujme, aby sme sa mohli orientovať správnym smerom aj do budúcnosti. A v tom vlastne zmysel poznania dejín literatúry spočíva.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam