Zlatý fond > Diela > Staršia slovenská literatúra


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Staršia slovenská literatúra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Zuzana Berešíková, Katarína Kasanická, Monika Kralovičová, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 30 čitateľov

II. Literatúra renesančného humanizmu (1500 — 1620)

1. Historické pozadie, svetoví predstavitelia, podmienky u nás

Uhorsku chýba len jediná vec, no najlepšia z vecí: zlatý mier, ostatných má krajina pomerne dosť. Ján Bocatius.

V čase, keď na našom územi zaznamenávala rozkvet latinská kronikárska spisba a do mestských administrativnych zápisov začína prenikať domáci jazyk — teda v 14. a 15. storočí — sa z Talianska šíri filozofický systém nachádzajúci plastické stvárnenie v umení — humanizmus a renesancia.

Humanizmus (lat. humanus — ľudský) je systémom názorov o postavení človeka v spoločnosti, o jeho individualite. Zdôvodňuje nevyhnutnosť vhodných spoločenských podmienok pre ľudskú dôstojnosť a ľudské práva, hlása slobodu ľudskej osobnosti, ktorá sa prejavovala už v antických filozofických náhľadoch stoikov (zo stoickej filozofie je príťažlivý význam osobného poznania a etika — hlásanie vnútornej slobody) a epikurejcov (cieľ človeka: dosiahnuť spokojný a radostný duševný stav). Zo stredovekej mentality inklinujúcej ku skupinovosti, spolčovaniu sa, ktoré znamenalo záštitu v nepokojných časoch dynastických bojov o moc vo feudálnych štátoch a zaradenie sa do istoty všeobecného putovania smerom k večnosti, človek sa začína emancipovať ako individualita, s právom na vlastnú životnú cestu a so zodpovednosťou za ňu. Sloboda sa už nestotožňuje s povinnosťou zaradenia sa do konkrétnej spoločenskej skupiny, ale stáva sa povinnosťou starať sa o svoje šťastie: nielen spokojný duševný stav, ale aj bezpečný materiálny stav. V podstate je to filozofia bohatnúcich meštianskych obchodných vrstiev.

Nový filozofický názor súvisí s významnými objavmi a vynálezmi (heliocentrický systém, kompas, ďalekohľad, kníhtlač), s rozvojom manufaktúrnej výroby a vôbec s individuálnym ekonomickým rozmachom bohatnúcich mešťanov v talianskych obchodných strediskách (Benátky, Florencia, Janov…). S vynálezom kompasu a ďalekohľadu súvisí rozmach zámorských ciest a objavov, čo spätne pôsobí na vedomie ľudskej jedinečnosti, individuality s veľkými možnosťami. Obrazne povedané — humanizmus preniesol pohľad človeka od vertikály (nebies) do horizontály (na zem).

Veľmi dôležitým faktorom, ktorý súvisí už priamo s rozvojom písomníctva, okrem vynálezu kníhtlače je ideologická súčasť humanizmu — reformácia (vystúpenie Martina Luthera roku 1517). Latinčina, ktorá dovtedy bola liturgickým jazykom vo všetkých európskych krajinách, sa nahradzuje jednotlivými národnými jazykmi — s neodmysliteľnými prekladmi Biblie do nich. Tento proces následne pôsobí na celkovú kultiváciu domácich jazykov.

Avšak trend uvádzania národného jazyka do literatúry priamo nesúvisí s refomáciou, ale s ekonomickým vzrastom — a zároveň aj so vzrastom sebavedomia meštianskych obchodných vrstiev (aj šľachtických), podporujúcich zároveň domáce umenie. Klasickým príkladom je „kolíska“ humanizmu a renesancie — Taliansko (v 14. — 15. storočí).

V umení (predovšetkým vo výtvarnom a v literatúre) sa tento „obrodný“ životný názor preniesol do znovuzrodenia antických ideálov, motívov a foriem — teda do renesancie. (Fr.: renesancie, č. renesans — znovuzrodenie, obroda, obnovenie.)

Renesančný humanizmus sa z Talianska šíri najmä do hospodársky rozvinutých krajín západnej Európy, kde boli už vytvorené ekonomické predpoklady na jeho prijatie v majetných spoločenských vrstvách, nadšene vítajúcich možnosť svoje bohatstvo a právo na prepychový život zdôvodniť aj ideologicky.

V Taliansku sa sa na miesto latinčiny dostáva do literárneho jazyka toskánčina (ľudový jazyk z oblasti Florencie) základ terajšej taliančiny. Najznámejšími osobnosťami v talianskej literatúre sú básnici Dante Alighieri (č. aligiéri, 1265 — 1321, epická skladba Božská komédia), Francesco Petrarca (č. frančesko petrarka, 1304 — 1374, ľúbostné sonety na Lauru = Spevník), Lodovico Ariosto (č. lodoviko, 1474 — 1533, epos Zúrivý Roland) a zakladateľ renesančnej prózy Giovanni Boccaccio (č. džovani bokačo, 1313 — 1375, zbierka noviel Dekameron).

Rozkvet humanistickej renesančnej literatúry vrcholí v 16. storočí a priamo súvisí s presunom obchodných stredísk zo Stredomoria na západ — súvisiacim s objavením Ameriky (1492 — dôsledky boli natoľko prevratné, že tento rok sa považuje za historický medzník medzi stredovekom a novovekom).

Najvýznamnejší autori francúzskej literatúry sú: básnik Francois Villon (č. fransua vijon, asi 1431 — asi 1463, Malý testament, Veľký testament) a prozaik Francois Rabelais (č. fransua rablé, 1494 — 1553, román Gargantua a Pantagruel).

Španielsku literatúru reprezentujú: dramatik Lopé de Vega (1562 — 1635, Fuente Ovejuna, č. ovechuna, Záhradníkov pes) a prozaik Miguel de Cervantes Saavedra (č. migel de serantes sávedra, 1547 — 1616, román Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, č. kichot de la manča).

Vrcholným zjavom anglickej literatúry je dramatik William Shakespeare (č. viljem šejkspír, 1564 — 1616). Písal historické hry (Richard III.), komédie (Sen noci svätojánskej, Skrotenia zlej ženy), tragédie (Romeo a Júlia, Hamlet, Othelo).

V nemeckej literatúre je známy autor frašiek Hans Sachs (č. zaks, 1494 — 1576) a v poľskej básnik Ján Kochanowski (1530 — 1584).

Na rozdiel od krajín južnej a západnej Európy na území Slovenska — rovnako ako v celom uhorskom štáte — celospoločenská situácia nebola podnetná pre prijímanie a rozvíjanie humanisticko-renesančnej kultúry. Nepokoje súvisiace so zápasmi o uhorský trón v 14. — 15. storočí po vymretí Arpádovcov (1301) nepriaznivo zasahovali do celkového vývinu — nielen kultúrneho. Prítomnosť bývalých husitských posádok na slovenskom území v úlohe žoldnierov vplývali čiastočne na výraznejší podiel češtiny (i domáceho kultúrneho jazyka) v mestskej administratíve a na zvýraznenie slovenského etnického živlu v mnohých mestách (na úkor živlu nemeckého — z čias nemeckej kolonizácie po tatárskom vpáde v 13. storočí, keď u nás zahynulo množstvo obyvateľstva; ide najmä o silné „poslovenčtenie“ týchto miest: Trenčín, Trnava, Skalica, Nové Mesto nad Váhom, Hlohovec, Topoľčany). Ale na literárnom dianí tieto husitské zvyšky podiel nemali, čeština sa literárne „udomácnila“ u nás predovšetkým zásluhou reformácie.

Situácia sa čiastočne skonsolidovala v druhej polovici 15. storočia za vlády Mateja Korvína (vládol v rokoch 1458 — 1490) a najmä jeho zásluhou sa implantuje renesančný humanizmus do našej kultúry „zhora“. Naše meštianske vrstvy boli ekonomickým i spoločenským vplyvom slabé (najvýnosnejší „banský“ obchod bol stále v nemeckých rukách), nemohli plniť funkciu rodiacej sa buržoázie v talianskych mestách. (Aj keď koncom 14. storočia boli Bratislava a Trnava najbohatšími mestami nielen na Slovensku, ale v celom vtedajšom Uhorsku, za „národné“ strediská ich ešte nemožno považovať, dôležitú ekonomickú úlohu v nich mal ešte stále nemecký patriciát, bez záujmu na podpore domácej kultúry.)

Pretože skutočne pôjde o implantáciu do ideovo cudzieho prostredia, ešte zreteľnejšie sa vyhrotí odčleňovanie domácej pôvodnej kultúry a kultúry „oficiálnej“ než v predchádzajúcom období.

Korvín síce urobil z Budína (aj zásluhou svojej talianskej manželky) renesančnú metropolu sústreďovaním humanistov talianskych i slovenských, ale táto humanisticko-renesančná vzdelanosť zostávala skôr záležitosťou kráľovského dvora, v izolácii od kultúry slovenských (i celkovo uhorských) miest, takže možno hovoriť o „korvínskom“ humanizme. Slovensku v 15. storočí chýbalo kultúrne centrum, ktoré by mohlo prijímať a rozširovať nové idey, literárne ich „pretaviť“ — uviesť do súladu so silnou domácou tradíciou.

Na nepriaznivej skutočnosti nič nemení ani fakt, že u nás rozvíjala činnosť od začiatku 13. storočia tzv. spišská fraternita (Bratstvo 24 spišských farárov) so sídlom v Levoči, ktorá od 14. storočia prijímala i laikov a rozvíjala literárnu aktivitu (zbieranie, odpisovanie a spisovanie kníh). Išlo vlastne o jedinú súvislejšie činnú literárnu inštitúciu (existovala až do roku 1674), ale mala regionálny charakter a toto „učené bratstvo“ nespracúvalo nové ideovo-umelecké podnety.

A rovnako bez „domácej“ odozvy zostala aj Academia Istropolitana — vysoká škola typu univerzity v Bologni — ktorá vznikla v Bratislave roku 1467 z iniciatívy ostrihomského arcibiskupa, humanistu Jána Vitéza zo Sredny (so štyrmi fakultami: artistickou, teologickou, právnickou a lekárskou). Trvala však krátko (od roku 1472 — po úmrtí Jána Vitéza — začala stagnovať a pre nezáujem kráľa o jej udržanie roku 1490 zanikla), takže nemohla výraznejšie vstúpiť do dejín našej kultúry. Zostáva však historicky významným dokumentom ako prvá univerzita na slovenskom území v dejinách nášho školstva.

V 16. storočí sa celková situácia podstatne skomplikovala tureckými vpádmi a šírením reformácie. Ide o udalosti, ktoré výrazne zasiahli do života slovenského spoločenstva a nájdu svoj odraz aj v literatúre.

Okrem iného sa reformácia (a neskôr i protireformácia) zaslúžila o zakladanie škôl a kníhtlačiarní, čím významne zasiahla do rozvoja národnej kultúry. A keďže reformácia je spojená s používaním domáceho jazyka ako liturgického (odmietnutím latinčiny ako gesta „emancipovania“ sa od pápežského Ríma), v našich podmienkach sa prejavila upevnením pozícii češtiny (pravopis textu Kralickej biblie — 1594 — medzi jej prekladateľmi sa uvádza aj Pavol Jesenský, u ktorého sa predpokladá slovenský pôvod), jej prijatím slovenskými evanjelikmi za liturgický aj literárny jazyk.

V nereformovanej — katolíckej kultúre sa mimo latinčiny používal domáci kultúrny jazyk — čeština s rastúcimi slovakizačnými tendenciami — proces, ktorý vyústi v čase osvietenstva do kodifikácie bernolákovskej slovenčiny.

Keďže slovenskí evanjelici prijali biblickú češtinu za literárny jazyk, vytváralo sa i povedomie spoločnej kultúry. Tento vzťah sa prejavil aj vo výraznom podiele slovenských vzdelancov na formovaní českej vedy (Ján Jessenius, profesor Karlovej univerzity, ktorý vykonaním prvej pitvy a svojimi spismi kliesnil cestu modernej lekárskej vede a Vavrinec Benedikt z Nedožier — autor prvej českej gramatiky). Okrem vedy slovenskí vzdelanci obohacovali aj českú literatúru (Ján Silván, Martin Rakovský, Juraj Koppay, Pavel Kyrmezer, Juraj Tesák-Mošovský), ale tento proces sa prejavil aj opačne — v pôsobení českých vzdelancov na našom území a v literatúre (Jakub Jakobeus).

Vzhľadom na rozdielne ekonomické a spoločenské podmienky s krajinami západnej Európy majú aj prejavy humanizmu a renesancie u nás rozdielne, osobité črty. Nepokojné časy nevytvárali podmienky pre typický humanisticko-renesančný poctit „očarenia životom“. V poézii, ktorá bola určujúcim literárnym druhom, sa nový smer prejavil väčšmi vo forme ako v obsahu, hoci aj v ňom nachádzame antické motívy. Tieto však nie sú „hravého“, ale filozofického-stoického charakteru. Zreteľne však ide o formovanie svetskej literatúry.

Vo „vzdelaneckej“ poézii sa renesancia prejavuje predovšetkým použitím antického básnického systému — časomiery (založenej na pravidelnom striedaní dlhých a krátkych slabík podľa schémy stôp) a jej najfrekventovanejších veršových foriem — hexametra (16-stopový verš) či elegického disticha (striedanie 16 a 15-stopového verša). Latinčina ako literárny jazyk tejto poézie nie je výsledkom renesančného úsilia o znovuoživenie antiky, ide o pokračovanie v tradícii z predchádzajúcich čias, keď domáci jazyk po rozpade Veľkomoravskej ríše zostal bez možnosti kultúrneho a spoločenského pestovania a maďarčina ešte nebola kultivovaná — až po 19. storočie nebude schopná plniť funkciu literárneho jazyka.

2. Duchovná lyrika

Za nový — humanisticko-renesančný prvok však možno oprávnene považovať použitie češtiny v literatúre, ktorú pomáhali kultivovať aj slovenskí vzdelanci — a to ako jazyk vedome literárny, nielen administratívny, používaný v slovenčiacich sa mestách. O humanisticko-renesančnej tendencii možno hovoriť z toho dôvodu, že ide o priamy dôsledok reformácie šíriacej sa k nám zo západu a v Čechách sa stretla so silnejším ohlasom ako na Slovensku. Tam bola ideologická pôda pripravená predchádzajúcim husitským pohybom v 15. storočí. O priamom dôsledku reformácie svedči aj skutočnosť, že čeština sa ako literárny jazyk objavuje v duchovnej poézii.

Keďže znamením reformácie je výmena latinskej liturgie za bohoslužobnú reč vo vlastných národných jazykoch, s tým súvisí aj potreba nových chrámových piesní ako znak odlišnosti aj v tomto smere. A že slovenskí autori duchovnej poézie použili češtinu — dôvod treba hľadať aj v prostredí: väčšinou pôsobili v Čechách.

Duchovná lyrika vystihuje špecifickosť nášho prijatia a prispôsobenia európskej kultúrnej línie domácim podmienkam. V duchovnej piesni sa začínajú objavovať úvahy o hodnotách ľudskej individuality, jej citový a myšlienkový svet, výrazné zosubjektívnenie. Lenže vzhľadom na dobové napätie a neistotu nejde o radostné, hrdé prežívanie pocitu svojej ľudskej jedinečnosti, ktorý je pre západoeurópsky literárny model renesančného humanizmu v podstate typický. A tak sa stretávame s vedomým popieraním, kritikou tejto „radostnej, poživačnej“ podoby životného pocitu jednotlivca. U nás dominuje osobná úzkosť, hľadanie vnútorného súladu, úniku z osobnej rozorvanosti v prístave viery, dôvery v Božiu všemohúcnosť. Preto je pochopiteľné, že najfrekventovanejším žánrom sú žalmy.

Najvýraznejšími básnikmi intímnej duchovnej lyriky, o ktorej bezo-sporu možno pri tejto piesňovej tvorbe hovoriť, boli: Ján Silván (1493 — 1573), Vavrinec Benedikt Nedožerský (1555 — 1615) a Eliáš Láni (1570 — 1618).

Osobnosť Jána Silvána si vyžaduje osobitnú pozornosť z viacerých príčin, ale predovšetkým preto, že zo stredovekej literárnej anonymity vstupuje do novoveku ako prvý menom známy básnik. Ide o prvé meno slovenských literárnych dejín, ktoré skutočne zažiarilo. Ďalšie príčiny sú: pôsobivá lyrická intímna výpoveď ľudského jedinca — v pravom zmysle subjektívna obsahom i formou (používanie priamej výpovede 1. osoby = „ja“ — formy, napr. Z hlubokosti volám k tobě…, resp Marnost na všem znám a vidím…), vnútorné umelecké spracovanie vtedajších nepokojných pomerov na Slovensku (i osobných tragédií: v čase pôsobenia v Horšovskom Týne vo funkcii pisára mu pri požiari mesta zahynula manželka s dvoma deťmi) a mnohé slovakizmy v jeho českých textoch. Charakteristiku špecifickosti našej duchovnej lyriky (odmietanie telesnej poživačnosti, glorifikovanie morálnej cnosti) možno na Silvánovej poézii priam klasicky dokumentovať:

Jakož nad zlé svědomí nie těžšího není, tak jest v dobrém svědomí největši potěšení. Epikurus hodovník té radosti neznal, neb svrchované dobré tělesnou rozkoš nazval.

Ján Silván pochádza z Borovej pri Trnave — z poddanskej rodiny, záznam v matrike Viedenskej univerzity z roku 1516 však svedčí o jeho vyššom vzdelaní. O ďalších životných osudoch sa zachovalo málo dokumentov, no i tie nasvedčujú, že Silvánove životné peripetie boli základným impulzom jeho tvorby a že tieto prudké zmeny súviseli s jeho konfesionálnou orientáciou na Jednotu bratskú. Avšak jeho cholerická, vášnivá povaha sa s pokojným stoicizmom Jednoty nezlučovala (Ján Blahoslav, vedúci činiteľ Jednoty bratskej, ho síce označil za slávneho a vzdelaného hudobníka, nepochybne nadaného básnika, no občas za opilca a zúrivca).

Najväčšie osobné (fyzické aj psychické) problémy však Silván zrejme prežíval (súdiac podľa jeho poézie) v čase postupného zbližovania sa jednotlivých reformačných prúdov s najsilnejšou — luterskou reformačnou vlnou, ktoré Silván nekompromisne odmietal. Tým vyvolal voči svojej osobe také nepriateľstvo, že údajne začiatkom 40. rokov 16. storočia ušiel z Moravy na Slovensko. Avšak tu tiež mal byť prenasledovaný, preto sa čoskoro vrátil do Čiech. A hoci ide o parafrázu na Dávidove žalmy, zaiste veľmi osobne a sugestívne pôsobia verše z jedinej otvorene autobiografickej Silvánovej piesne Z hlubokosti volám k tobě (podľa autorovho predhovoru zloženej „léta 1536, v mých velikých těžkostech a protivenstvích“):

Muži lstiví bez mé viny Soužili mne na vše strany, Ale ty, Pane, sám, obránce muoj, Pomsti, retuj, ať cítím prospěch tvuoj. Nejhorší věc vymyšleně pravíce všechno zlé na mne. Běda tomu, kdož padne v jejích ruce, ukrutnější medveda a lvice!

A ostro — s osobnou „zúrivosťou“ — apostrofuje svojich nepriateľov:

Ó, jedovatí hadové, ó, nejlitější vrahové, řečí vaše — šípy velmi škodné, usta vaše jedu, zlosti plné.

Že skutočne išlo o konfesionálne nezhody, v ktorých autor bráni nekompromisné zásady, naznačujú verše:

Žádné víry, náboženství, V těch lidech nevěry množství… V oustech svých med a v srdcích jed nosí, zuby svými huoř nežli had kouší.

Podtitul tohto žalmu naznačuje, že Silván sa buď skutočne dočasne vrátil na Slovensko, alebo udržiaval osobné kontakty. Odvoláva sa na historický spev všeobecne známy a populárny na území Slovenska: „Písnička tato zpívá se na tu notu, jako o krále Ludvíka porážce. (Spev vznikol po tragickej porážke vojsk Ľudovíta II. Jagelonského Turkami roku 1526 pri Moháči, čim sa Turkom otvorila cesta na sústavné plienenie nášho územia.)

Po opätovnom návrate do Čiech pôsobil v Horšovskom Týne v osobných službách Jana Popela z Lobkovíc — a keďže tento významný šľachtic bol známy nepriateľským postojom k reformácii, je pravdepodobné, že aj Silván sa vrátil ku katolíckej viere.

Že sa Silvánovi v našej literárnej histórii venuje stále veľká pozornosť, zaiste možno pripísať i faktu, že sa mu knižne podarilo vydať ku koncu života svoju básnickú tvorbu v ucelenej zbierke s názvom Písně nové na sedm žalmů kajících a jiné žalmy (Praha 1571, rozšírené vydanie 1578). Takže sa zachovalo (asi) jeho celé dielo. Ale príčinou je aj vnútorná presvedčivosť tohto diela, schopnosť ladiť svoje žalmy ako nadkonfesionálne — ako osobnú spoveď uboleného ľudského srdca, zmietaného hľadaním pravej cesty, Boha:

Jsem roztržen na vše strany, nevím, co činiti. Přikáž větruom pokušení ať jsú utišeni. Rač mi víry prispořiti, Bez niž nemohu snic býti.

Zbierka obsahuje 40 básní. Pre Silvána je typický akoby pokus o vyváženie subjektívneho objektívnym — v podtituloch uvádza nápevy pre svoje žalmy podľa svetských dobových piesní, napr. Proč kalina v strouze stojí, resp. Pěkná Káča trávu žala. Ale radikalizmus jeho mladosti, vášnivá duša túžiaca po poznaní skutočných istôt vo svete rozkývaných hodnôt, bolestivé hľadanie orientácie v prílivových reformačných vlnách — a schopnosť pretransformovať krízu svojho vnútorného života do slov — z neho urobili básnika mimoriadnych kvalít. Poznávanie nestálosti sveta, ustavičných zvratov a márnych zápasov v ňom vyvolávalo až existenciálnu úzkosť, ktorá oslovuje čitateľa Silvánových veršov do dnešných čias. Pre Silvána je jediným naozajstným prameňom šťastia a vnútornej vyrovnanosti — pokoja — viera v Boha a vo vykupiteľské Kristovo dielo.

Silván je našim prvým skutočným renesančným básnikom vyslovením svojej vlastnej individuality, vyjadrením skutočného ľudského subjektu. A podobné úsilie badáme aj v poézii Vavrinca Benedikta Nedožerského — básnika a učenca — jazykovedca mimoriadnych kvalít. Pochádza z Nedožier (pri Prievidzi), po pedagogickom pôsobení vo viacerých moravských a českých mestách (Moravské Budějovice, Uherský Brod, Nemecký Brod) sa stal roku 1603 profesorom na Karlovej univerzite a v tomto období vyšli tlačou aj jeho najvýznamnejšie práce.

Zbierka parafráz na niektoré Dávidove biblické žalmy — Žalmové někteří v písně české na spůsob veršů latinských v nové uvedeni a vydáni (Praha 1606) je taktiež vyslovením vlastnej nepokojnej doby, takže možno hovoriť skôr iba o inšpirácii Dávidovými žalmami ako o parafrázach.

Nedožerský písal verše — väčšinou príležitostné — aj v latinčine, ale svoje hlavné básnické dielo vydal v češtine. Z formálnej stránky sú jeho básne rytmometrické — písané časomerným a zároveň rýmovaným veršom, v kultivovanej češtine — veď sám mal na jej kultivácii veľký podiel. Z obsahovej stránky je pozoruhodné vyslovenie autorovho sociálneho cítenia — ostré odsúdenie nespravodlivosti bohatých, zjavnej najmä v justícii (Při všech sněmích Bůh přítomný sám sedí):

Proč souženým křivdou nepomůžete? Na jich se težkost proč neohlédnete? Spomozte bídnému, spomozte! Z nešlechetných ho rukou vymozte!

Hoci Nedožerský životnými osudmi definitívne zakotvil v Čechách, jeho vnútorná spätosť s rodným slovenským prostredím sa preukázala aj vo zvýšenej obave z tureckého nebezpečenstva, ktoré priamo Čechám nehrozilo, ale na Slovensku bolo akútne (Ach, Bože svatý, jakých časův sme se dočkali):

Skrz to jak v Uhřích se, jak v jiných zemích děje, Až se nám chytrý Turek spravedlivě směje. Buď při nás, spokojž ty nás, ó, Kriste, Králi náš! Města, zámky, kostely mnohé vyvrátili, vsi mnohé, tvrze mnohé ohněm vypálili. Stůjž při nás, spokojž ty nás, ó, Kriste, Králi náš!

Vavrinec Benedikt sa aj v poézii prejavil ako vedec: prvý aplikoval antický básnický systém — časomieru — v češtine, čím založil tradíciu vrcholiacu vlastne až Jánom Kollárom v 19. storočí. Ale veľký jazykovedný význam majú jeho Dve knihy českej gramatiky — Gramaticae Bohemicae… libri duo (Praha 1603). Ide o prvú systematickú a na odbornej úrovni spracovanú českú gramatiku. Ale Vavrinec Benedikt si v nej všíma aj rozdiely medzi češtinou, slovenčinou a moravskými nárečiami.

Pre našu kultúru je predovšetkým dôležitý úvod Dvoch kníh českej gramatiky. V ňom sa Nedožerský nielen verejne hlási k svojmu slovenskému pôvodu, ale aj priamo nabáda svojich rodákov k zušľachťovaniu svojho vlastného domáceho jazyka a domácej kultúry: „… musím napomenúť najmä svojich rodákov Slovákov, ktorí najväčšmi zanedbávajú postavenie svojho jazyka (…). Preto sa stáva, že musia rozprávať po latinsky, keď im o veciach domácim jazykom prichodí zhovárať sa. Ostatné škody jeho zanedbávaného štúdia nebudem uvádzať.“ A pretrvávajúcu príchylnosť k Slovensku a Slovákom prezrádza i ďalšia pasáž: „A tak ich (roz. Slovákov) pre tú lásku, ktorou som im povinný, znova a znova nabádam k usilovnejšiemu čítaniu českým kníh a k cvičeniu v rodnej reči. (A kiež to dovolia vojnové búrky!)“ Takže si uvedomoval národnú a jazykovú rozdielnosť, dokonca ju chápe ako základný fakt. A nielen on, ale aj kultúrne prostredie, v ktorom pracoval. Iba takto možno pochopiť, prečo po uvedení metodologických zásad z jazykovedného hľadiska píše: „A toto mi bude obranou proti tým, ktorým sa zdá neviem ako neprimeraným, že Slovák píše českú gramatiku.“

Vavrinec Benedikt sa na rodákov obracia aj priamou výzvou: „A ani ich tu ja nenútim k českému jazyku, ale vyzývam k cvičeniu a pestovaniu vlastnej reči, najmä keď oplývajú školami nielen v mestečkách a mestách, ale aj na dedinách“ — čiže češtinu odporúča iba ako náhradný variant, ak by ich k „pestovaniu vlastnej reči“ nevyprovokoval.

Z tohto aspektu je nezanedbateľné Nedožerského odvolanie sa na „veľmi učeného muža“ Alberta Husselia v Prievidzi, „ktorý svojich žiakov priúčal aj správnemu pravopisu aj ozdobnejšej a vycibrenejšej reči.“ Z kontextu vyplýva, že išlo o reč „vlastnú“, t. j. domácu, slovenskú! Husseliova iniciatíva sa uvádza ako doklad, že sa takéto nasledovaniahodné úsilie objavilo.

Aj keď podľa Nedožerského Husselius nemal „vhodnú metódu“ a tak „dosiahli menej než chceli“, dôležité je, že „chceli“ — čiže záujem nechýbal. Isteže, pre dejiny našej kultúry by bolo zaujímavé, z akej podoby „vlastnej reči“ pri jej „cibrení“ Husselius vychádzal. Zrejme z domáceho jazyka používaného v Prievidzi.

Lenže tu sa dotýkame najboľavejšieho miesta: nedostatok zachovaných písomných záznamov. A ten sa nám zreteľne ohlasuje aj pri Nedožerského konštatovaní o „oplývaní“ školami v mestách i na dedinách. Úvod k Dvom knihám českej gramatiky naznačuje nesporný záujem autora o dianie v jeho rodnej vlasti, takže tento údaj treba brať vážne. Pritom na základe dnešných výskumov (Čaplovič, J.: Kniha a vzdelanosť na Slovensku koncom stredoveku. In: zborník Mikuláš Bakalár Štetina. Bratislava 1966) bolo na Slovensku do konca stredoveku (1492) asi 100 škôl. Pritom však požiadavka cechov bola (v tomto období), aby novoprijímaní členovia vedeli čítať a písať. Otázkou zostáva, kde sa mali gramotnosti naučiť pri takom nízkom počte škôl? Alebo: za jedno storočie (pripomíname, že gramatika vyšla roku 1603) natoľko prudko vzrástol počet škôl na Slovensku, že už boli nielen v mestách ale aj na dedinách? Alebo: bol tu oveľa vyšší počet škôl už predtým, iba sa o nich nezachovali písomné záznamy? Takmer nepretržité mocenské zápasy spojené s drancovaním a požiarmi rozhodne k zachovávaniu kultúrnych hodnôt neprispeli.

V každom prípade však dielo Vavrinca Benedikta Nedožerského zostáva pre našu renesančnú literatúru a celú kultúru dôležité a stále podnetné.

Tretí najvýznamnejší reprezentant humanisticko-renesančnej duchovnej lyriky Eliáš Láni svoje básnické dielo tlačou nevydal, takže ho poznáme iba torzovito — zachovalo sa z neho iba desať piesní. Tie sú však svedectvom aj o jeho básnickom talente aj o poslaní jeho poézie. Láni bol významným činiteľom slovenskej evanjelickej cirkvi (preto aj v jeho poézii nachádzame najväčšie množstvo slovakizmov) organizačne konsolidovanej začiatkom 17. storočia a Lániho piesňová tvorba mala cirkevne funkčné poslanie.

Medzi Lániho tvorbou a duchovnou lyrikou Silvána či V. Benedikta Nedožerského existujú paralely: so Silvánom má spoločné motívy úzkosti ľudského jedinca trpiaceho osamotením (Takliž ja předce v uzkosti):

Ja jsem jako ten na střeše Vrabec osamělý, a jako bez tovariše (roz. bez druha, priateľa) pelikán spanilý vekem ostarelý.

Pôsobivá je kombinácia obrazov: z domáceho prostredia (vrabec), z biblického slovníka (pelikán). „Uzemením“ svojej obrazovej reči do domáceho prostredia a živou rečou Láni dosahuje silnú citovú výraznosť a účinnosť, ktorú docielil aj nezvyčajnou obraznosťou metafor (z citovanej básne):

Uvadlo ve mne srdce mé Až i ty mé kosti prischli z bolesti k kuži mej

So Silvánom je spoločný aj motív ohrozenia nepriateľmi (tamtiež):

Přátelé zdaleka stojí A něnávistníci, Zlosti horící, plesají.

A hoci hlavným poslaním jeho poézie bolo chrámovými piesňami podávať výpoveď celého spoločenstva (“my“-forma, napr. Hospodine, ochránce náš), predsa sa často uchyľuje, ako Silván, k osobnej výpovedi, ja-forme, napr. Ač jest mé srdce smutné, resp. Ač mne Pán Buh ráči trestati.

A rovnako ako Silván i Láni vidí záchranu a istotu v Božej láskavosti (Ač jest mé srdce smutné):

Ač jest mé srdce smutné pro mé nepravosti, Však prosím poníženě Ó, Bože z výsosti! Račiž mi spomoci Neb ve dne i v noci k tebe volám s lkaním, srdečným vzdychaním.

Resp: (Ač mne Pán Bůh ráči trestati):

Odstuptež vy všechni ode mne, kteríž činítě nepravosť, Neb sám Hopsodin jestiť při mně a přijal jest mne na milosť. On zarmútí, on potěší, pokorných povýší. I proč se smútíš, Proč mne rmútíš, duše truchlá?

Emocionálne silno pôsobí napätie medzi Božou dokonalosťou a nedokonalosťou ľudskej duše neschopnej úplne sa odovzdať a zbaviť sa svetských starostí, ako naznačujú záverečné tri verše.

Existenciálna úzkosť človeka zrejme pramení v tomto duchovnom priestore, významovo obsažný je epiteton duše „truchlá“.

A rovnaké napätie vyvoláva aj priame prepájanie starozákonného chápania Boha ako žiarlivého a trestajúceho s novozákonným chápaním Boha láskavého, milujúceho, odpúšťajúceho:

Ačkolvek zdá se i hněvati, Však těšiti nepřestáva. Tvár zurivú, Mysl dobrú vždy k svým zachováva.

S Nedožerským má Láni spoločnú tematiku tureckého nebezpečenstva a zúboženého stavu celej krajiny (Hopsodine, ochránce náš):

Otče dobrý, my sme lid tvůj, prosíme odvratiž hněv svůj Od království uherského, V němž se děje mnoho zlého — Loupežství, mordy, pálení, Bídy i jiné trápení. Země naše velmi smutná Kvílí, co matka samotná.

A pretože Láni priamo v tomto nebezpečnom priestore žil, jeho výpoveď je väčšmi zosobnená, zvnútornená v piesni Auvech, běda mně hříšnici (v ktorej sa autorov subjekt stotožňuje s vtedajšími problémami a ťažkosťami evanjelickej cirkvi na slovenskom území):

Nevím, co sobe počíti, kam mám pro pomoc jíti. Turek mne trápí, papež mne tratí, žáden ku pomoci mé nekvapí. Polituj mne, milý Pane, ať sa zahanbí pohané!

A subjektívnosť graduje vo veršoch:

Jať jsem jako v trní růže, bodě mne, kdo jen může. I k obraně mej poslaní? lúpi mne z každej strany.

Náboženské piesne s dobovou tematikou tvoril aj Matúš Raškovecius (1570 — 1630?), ktorému sa pripisujú: Zpustatěnie uherskéj země pod Turky a Píseň o bídné uherské krajině. Jeho piesňam však chýba zvnútornenie — témy sú skôr iba zrýmovaným opisom ukrutností či už tureckých alebo aj „kresťanských“ vojsk v čase 30-ročnej vojny (1618 — 1648). Až na úvodné a záverečné strofy vyzývajúce skutočných kresťanov k pokániu sú príbuznejšie skôr historickým spevom ako duchovnej lyrike.

3. Literárna tvorba v latinčine

Latinčina pretrvávala stále ako jazyk vzdelancov a bola aj najrozšírenejším jazykom literárnym. Na rozdiel od duchovnej lyriky (v slovakizujúcej češtine) vyslovujúcej subjektívne postoje, v poézii po latinsky píšucich básnikov prevládajú väčšmi objektívne — občiansko-politické reflexie. Až na vzácne výnimky (Ján Bocatius) sa básnici (po antickom vzore) až úzkostlivo usilujú vylúčiť emocionalitu. Osobnú zainteresovanosť badať však vo vyjadrení vlasteneckých postojov.

Ide predovšetkým o autorov: Pavol Rubigall, Ján Sambucus, Martin Rakovský, Ján Bocatius (č. Bokacius), Juraj Koppay, Ján Filický, Jakub Jakobeus.

U kremnického rodáka Pavla Rubigalla (vlast. menom Paula Rothana) nepoznáme dáta narodenia ani úmrtia, orientačným bodom je rok 1536 — zápis na univerzite vo Wittenbergu — a tu vyšlo aj celé jeho rozsahom neveľké, ale v svojom čase slávne dielo. Zo štyroch prác je pre naše poznanie najvýznamnejší Opis cesty do Konštatinopolu (1544). Túto cestu vykonal roku 1540 ako člen uhorského posolstva k tureckému sultánovi a v kvalitných hexametroch spracúva dobovo najaktuálnejšiu politickú tému — turecké nebezpečenstvo ohrozujúce nielen Uhorsko (u neho Panóniu — dávny rímsky názov provincie v Dunajskej nížine), ale celú kresťanskú Európu a jej vzdelanosť. (Celé Rubigallovo dielo preložil a prebásnil Miloslav Okál: Opis cesty do Konštatinopolu a iné básne. Bratislava 1985.)

Hoci je trnavský rodák Ján Sambucus (1531 — 1584) typickým predstaviteľom humanistického vzdelanca (klasickou latinčinou pestovanie nadnárodnej literárnej vzdelanosti, štúdium na zahraničných univerzitách, vydávanie svojich diel a styky s humanistami v zahraničí) s pocitom príslušnosti k všeobecnej „humanistickej literárnej republike“ (vrátane pseudonymu — lat. sambuca = harfa, no na rozdiel od Rubigalla — hrdzavého — jeho vlastné meno nepoznáme), nájdeme v jeho racionalistickej poézii neobyčajne vrúcne — hrdé verše o svojom rodisku. Ide o báseň Zbrane mojej otčiny Trnavy — zo zbierky Emblémy (Antverpy 1564):

V panónskych krajoch mesto je slobodné, povesťou slávne, menom Trnava veru volá to mesto náš ľud. Belo, kráľ najbohatší z kráľov, zo všetkých strán ho hradbami obklopiť, husto vežami ozdobiť dal. Táto sladká mati ma zrodila, ba aj mi dala Uvidieť jasné svetlo, dala mi života dych. V znaku koleso má a to z oboch strán nebeský posol Stráži a pod ochranou Kristovou bezpečné je. V našich veciach však isté nič nebýva bez Božej vôle, Koleso neupevníš, vratko sa krúti, veď vieš. Nepriateľským vojskám a strašným pohromám Gétov (Turkov) Doteraz toto mesto čelilo udatne priam. Na obilie a révu je bohaté, veľa má kupcov, Zbraňami mocné je právom, z Boha má povestný strach. Po dlhé roky v zdraví nech Kristus sám chrániť ho ráči, Nech sa rozdrví táto turecká besnosť a česť! (Preložil Jozef Minárik.)

Je to prvý známy vstup Trnavy do literatúry. Z básne vyplýva, že zbraňami Trnavy sú: božia ochrana, bohabojnosť občanov a ich hospodárska prosperita.

Sambucus bol cisárskym historiografom vo Viedni, viedol rozsiahlu korešpodenciu s európskymi humanistami. Bol vynikajúcim polyhistorom: filozofom, historikom, lekárom, pedagógom, prírodovedcom, zemepiscom a popri tom aj významným zberateľom kníh a vydavateľom starých rukopisov. Okrem Emblémov (emblémy = básne s heslom nadpísaným nad obrázkom, text básne vysvetľuje heslo i obrázok) vydal ešte dve zbierky: v Bazilei Démégoria — Reči (1552) a v Padove Poemata — Básne (1555).

Najvýznamnejším reprezentantom občiansko-politickej poézie je Martin Rakovský (1535 — 1579). Pochádzal z turčianskej zemianskej rodiny, študoval vo Wittenbergu (tu vydal svoju prvotinu — zaujímavú najmä tým, že je v nej aj báseň venovaná Pavlovi Rubigallovi). Pôsobil ako učiteľ v Prahe a rektor školy v Lounoch, neskôr sa stal pisárom uhorskej kráľovskej komory v Bratislave, napokon bol menovaný za turčianskeho podžupana.

Pobyt v Lounoch Rakovského inšpiroval k básnickej zbierke vytvorenej v elegických distichách — Descriptio urbis Lunae Bohemicae — Opis českého mesta Louny (1558), ale jeho najvýznamnejšie diela pochádzajú až z času jeho pôsobenia na Slovensku. Prvým je didakticko-politická skladba (opäť v elegickom distichu) Libellus de partibus reipublicae et causisi mutationum regnorum imperiorumque — Knižka o spoločenských vrstvách v štáte a príčinách prevratov v kráľovstvách a cisárstvach (Viedeň 1560). V prvej časti píše o ôsmich spločenských vrstvách v štáte: sedliaci, remeselníci, obchodníci, robotníci, vojaci, právnici, majetní ľudia a predstavení (úradníci — sám v tom čase medzi nich patril — a vrchnosť). Ďalej občanov delí podľa stavov — na šľachtu, mešťanov, sedliakov a ľud. Rakovský považuje za najlepších a najosožnejších pre štát občanov strednej majetnej vrstvy: boháči bývajú lakomí, chudobní sa zožierajú závisťou:

Z občanov jeden má bohatstvo veľké, no druhý je chudák, inému vedome osud prostredný majetok dal. Najlepší občan je ten, čo nie je ni boháč, ni chudák, lebo veď občanom svojim prináša osoh len on. Boháč lakomstvom horí a akoby pijavica, z krvi susedov svojich cicia im prostriedky ich. Chudobný závidí druhému šťastlivý osud, a zakiaľ závisť mu pôsobi bolesť, sebe je najväčší kat. Na koho bohyňa pozrie sa s úsmevom zo stredu kruhu, nedá mu bohatstvo veľké, nedá mu v chudobe žiť. Zásluhou takého hojne vzrastajú hodnoty štátne, z takého človeka majú občania nesmierny zisk.

V druhej časti sa Rakovský zaoberá príčinami zmien, pádov a prevratov v štátnych útvaroch. Hlavný prameň a príčinu všetkých štátnych pohrôm vidí v nerovnosti:

Väčšinu pričin tých nerovnosť plodí, a preto sa z nej tiež zvracajú na svete veci, ona je pôvodcom vzbúr. Lebo veď nerovnosť je, keď pri správe občanov štátu Alebo pri deľbe výhod nijakej úmery niet!

Medzi príčinami štátnych prevratov Rakovský uvádza i sociálne podnety — vzbury motivované násilím, strachom, absenciou základnej ľudskej úcty a tyraniou. V tom prípade sympatizuje so vzbúrencami, lebo ide o „dobrú vec“.

Celkove Rakovský vyslovuje veľmi závažné myšlienky s nadčasovou platnosťou. Podmienkou dobrého štátu je sloboda a zabezpečenie možnosti strednej majetnosti občanov. Vysoko oceňuje manuálnu prácu sedliakov a námezdne pracujúcich, ostro pranieruje nečestných obchodníkov a podvodných právnikov, nabáda boháčov, aby poskytli pomoc biednym.

Kompozíciu skladby tvorí vysvetľovací text — rozšírený o poetické pasáže a exemplá (príklady v podobe príbehu).

Rakovský ku skladbe pripojil aj rozsiahlu báseň Chválospev na palatína Tomáša z Nádasdu — je zaujímavá konfrontáciou vlastných predstáv o poslaní básnika s realitou uhorského básnictva. Zisťuje, že „učení muži (básnici) panónskej zeme“ nezaznamenávajú „žiarivé činy“ svojich popredných ľudí, ale radšej „pijanov chvália“ — kvôli odmene.

V roku, keď bol menovaný turčianskym podžupanom, vyšlo Rakovského druhé — jeho najrozsiahlejšie dielo, didakticko-filozofická a občiansko-politická veršovaná skladba v jeho obľúbenom elegickom distichu — De magistratu politico — O svetskej vrchnosti (Lipsko 1574). Obe skladby reprezentujú vrchol Rakovského literárnej tvorby i slovenskej občiansko-politickej poézie.

Hoci podľa pôvodného autorovho plánu mala mať skladba deväť kníh nazvaných podľa deviatich múz, napokon obsahuje iba tri: Euterpé (hudba), Klio (história) a Thalia (divadlo). Podľa Rakovského je prvou príčinou vrchnosti Boh, druhou rozum a ľudská túžba po spoločenskom živote a dobre. Spoločné dobro robí ľudskú spoločnosť šťastnou a blaženou. Dobrí sa radi dajú viesť dobrými a radi sa zo slobodnej vôle združujú do celkov. Na ich čele stojí vrchnosť zabezpečujúca životy, majetok a česť občanov. Opačný stav nastane pošliapaní zákonov ríše. Na prvom mieste je to tyrania, na druhom anarchia, ktorú Rakovský stotožňuje s demokraciou:

Demokracia je vtedy, keď všetko, čo verejným má byť, všetko to pre seba schmatne biedny a chudobný ľud.

Najdokonalejší systém je kráľovstvo (obe skladby autor venoval Maximiliánovi II.)

Cieľom kráľovskej zákonnej vlády je vykonávanie spravodlivosti, ktorá všetkým osoží a štátu prináša zisk. Úlohou vlády je starostlivosť o všetkých. Preto má trestať vinníkov, ochraňovať mier, brániť osobnú i majetkovú slobodu občanov, vážiť si ich a nezaťažovať nadmernými daňami.

Druhá kniha Klio podáva dejiny sveta: jednotlivé ríše zanikajú, ale vrchnosť pretrváva. Dejiny delí na tri obdobia: zlatý vek — od stvorenia sveta do potopy (neboli štáty, školy, zločiny a vojny): strieborný vek — od potopy do Kristovho narodenia (zrod štátu, zločinu, túžby po majetku a vláde); tretie obdobie — bronzový vek (po Grécku ríšu) a železný (nástup Rímskej ríše) potrvá do konca sveta — zrodil sa v ňom Boh, zjavilo sa v ňom Evanjelium, ale pokračuje násilie, chamtivosť, neresti, vierolomnosť a vojny.

Tretia kniha (Thalia) informuje o siedmich cnostiach šľachetných ľudí, ktoré by mal mať predovšetkým vladár: zbožnosť, rozumnosť, spravodlivosť, udatnosť, umiernenosť, štedrosť a láskavosť, veď — „Skutočná sláva a chvála vladárov spočíva v cnostiach“, pretože:

Cnosť sa jasnejšie jagá než krásna raňajšia hviezda, Polobohov a veľkých vojvodcov robí len cnosť. Z toho preniká úcta k trónu do mysle ľudí, Kráľovská majestátnosť závažie svoje má v nich. Preto tiež pod takým vládcom je ľudu príjemné jarmo, Že ani sloboda sama milšou mu nemôže byť.

(Rakovského dielo preložil a prebásnil Miloslav Okál — Martin Rakovský: Opera omnia — Zobrané spisy. Bratislava 1974.)

Rakovský ustavične zdôrazňuje potrebu mieru, v renesančnom duchu vyzdvihuje dôstojnosť človeka, rozum a význam vzdelania — vzdelaní ľudia majú v spoločnosti zaujímať popredné miesto. Netají svoje sympatie k spoločensky zaznávaným, utláčaným, vykorisťovaným. Opieral sa o pramene biblické, antické (najmä o Platóna, Senecu, Aristotela, Ciceróna) a reformačných autorov (najmä Melanchtona). Vysvetľovací text, poetické pasáže a exemplá sú tesnejšie späté ako v predchádzajúcej skladbe, dokonca sa i vzájomne prelínajú. Obe Rakovského skladby majú nadčasovú etickú hodnotu, zaslúžia si zvýšenú pozornosť aj u dnešného čitateľa.

Martin Rakovský nebol jediný medzi uhorskými po latinsky píšucimi básnikmi, ktorý vyslovil pohŕdanie nad zvrátenými mravmi, keď cnosť zostáva nepovšimnutá a sláva patrí bohatým zhýralcom a pokrytcov. Avšak kým on odsudzoval básnikov prijímajúcich túto nemorálnu normu, Juraj Koppay (biografické dáta nepoznáme, pochádzal z Drietomy) v básnickej skladbe Vita autlica Dvorský život (Praha 1580) priamo poukazuje na korene — príčiny tohto stavu — na spôsob slovenského príslovia „Ryba smrdí od hlavy“. Ide o ostrú kritiku najvyšších feudálnych vrstiev. Na rozdiel od talianskych literárnych osláv „cnostného“ renesančného vladárskeho dvora (Castilione — Kniha o dvoranovi) Koppay nenachádza v dvorskom živote žiadnu pozitívnu črtu. Ale aj v dnešných časoch veľa napovedajú jeho verše i o stave našej „modernej“ spoločnosti:

… vyhni sa o pravde vravieť pravdu, ak chceš si pre seba získať výbornú chválu, povedz, že nič nie je správne, len to, čo uznáš ty sám, a vedz to aj zahrnúť chválou a to až do neba vychváľ. Ak chcú chváliť, tak chváľ, ak tupiť, tak ty tiež tup s nimi So svojím pánom maj jednu len myseľ a jednu len vôľu.

Ironickú trpkosť (nadobudnutú zrejme z vlastného poznania) Koppay vyvažuje vlastným vyznaním:

Niet v tom nijakej cti, ak uškodíš sedliakom biednym. Nadutosť bohatstva premáha všetko a chválybažnosť Dáva sa na cestu zla a proti šľachetným mravom. Ty však, čo miluješ cnosť a všetko snažíš sa zdolať, So sebou bývaj a osvedčuj kráľovstvo svoje a poznaj sám seba a nasleduj cnosť a stále premáhaj pýchou Naduté bruchá a neboj sa vyhýbať otravným dvorom.

(Ide o zreteľný antický odkaz Sokratov a Senecov.)

V súvislosti s Koppayovou osobnosťou treba upozorniť na dve skutočnosti: a) celkový obraz našej kultúry stále nie je definitívny — i Koppayovo dielo iba nedávno objavil a prekladom nám sprostredkoval Miloslav Okál (Juraj Koppay: Opera omnia — Zobrané spisy, Bratislava 1980); b) už v období humanizmu badať vytváranie istých kultúrnych centier: po Spišskom bratstve (Levoča) v súvislosti s Koppayom treba pripomenúť kultúrno-literáne centrum v Trenčíne v druhej polovici 16. storočia, s ktorým mal priame kontakty. V ňom boli literárne činní Peter Baroš a Martin Moncovicenus — rektori trenčianskej školy, Valerián Máder, Šimon Jesenský — strýko lekára, humanistu Jána Jessenia a zrejme aj ďalší vtedajší vzdelanci si pri školskom osvojovaní latinčiny zároveň osvojovali aj techniku latinského veršovania — časomiery. Postavenie Trenčína ako kultúrneho centra upevnila i tlačiareň na začiatku 17. storočia.

Osobitým zjavom je Ján Bocatius (č. bokacius, 1569 — 1621, vl. menom Ján Bock). Nielen preto, že pôvodom bol Lužický Srb, ktorý sa na štúdiách v Drážďanoch sa zoznámil so slovenskými študentmi a po ukončení štúdia prišiel na Slovensko. Pôsobil ako rektor v Prešove, Košiciach, tu bol zvolený za richtára, zomrel v Uherskom Brode (na jednej z diplomatických ciest v službách vodcu protihabsburského povstania Gabriela Bethlena.) Ale jeho osobitosť spočíva najmä v charaktere jeho poézie je jediný (zatiaľ známy) náš po latinsky píšuci básnik s renesančnými erotickými motívmi.

I keď Slovensko (do Uhorska) prišiel až ako dospelý, našiel tu svoju skutočnú „básnickú“ vlasť. Vycítil jej prednosti, ale aj najväčšie nešťastie — ustavičné vojenské nepokoje, takže jeho epigram Čo chýba Uhorsku bolo možno použiť ako motto pre atmosféru celého obdobia a jeho dvoch základných zložiek: objavujúcich sa prejavov vlastenectva (celouhorské — panónskeho, ale už i špecificky slovenského) a pretrvávajúcich bojov s Turkami.

Bocatiovo najvýznamnejšie dielo je Hungaridos libri poematum V. — Päť kníh uhorských básní (Bardejov 1599), rozčlenené na päť častí: 1. Vojenské básne, 2. Oslavné básne, 3. Rozličné básne (v nich i básne o Vysokých Tatrách, soľných baniach v Prešove a o kúpeľoch v Trenčianskych Tepliciach), 4. Svadobné básne, 5. Pohrebné básne.

Bocatius prečnieva nad rámec dobovej príležitostnej tvorby. Jeho básne sú stručné, majú charakter epigramu a vo viacerých nechýba ani vedome vyhrotený satirický osteň. Je vlastne prvý výraznejší pestovateľ epigramu v našej literatúre (po ňom a Filickom až v osvietenstve J. I. Bajza — v slovenčine. Osobitný čitateľský záujem budí najmä štvrtá časť (svadobné piesne, predovšetkým ľúbostný cyklus o Rubelle (Červenolícej) zjavne čerpajúci z osobného zážitku, so zjavnými erotickými motívmi (Rubelle):

Prečo vždy odvraciaš pohľad, keď ísť mi v ústrety musíš, ba ani k slnku nikdy, Rubella, nedvíhaš tvár? Cez mreže obloka, ver mi, že nechcel by som ťa ja vidieť, keby som príležitosť nahú hoc vidieť ťa mal.

(Preložil a prebásnil Jozef Minárik.)

Originálne prvky prináša aj poézia Jána Filického (okolo 1580 — 1622, Farkašovce pri Kežmarku). Po Levoči a Kežmarku študoval v Prahe a na rozličných univerzitách v Nemecku. Kontakt s cudzím prostredím bol pre jeho tvorbu dôležitý. Jeho hlavným dielom je zbierka Carminum liber primus — Carminum liber secundus sive Miscella epigramata — Prvá kniha básní — Druhá kniha básní čiže Miešané epigramy (Bazilej 1614). Podobne ako u Bocatia vrchol jeho tvorby predstavujú epigramy so satirickým vyostrením a Martinovi Rakovskému je blízky hľadaním a hlásaním „zlatej strednej cesty“.

Filický v epigramoch pranieruje ľudské chyby, upozorňuje na sociálne rozdiely najmä v protiklade šľachtic — sedliak (sám pochádzal z chudobnej zemianskej rodiny — teda aj sociálne „stredne“) a niektoré epigramy žartovaným ladením asociujú vagantskú poéziu (Krčmárovi):

Čuduješ sa, že tvoje víno len zriedkavo pijem? Či je to vina väčšmi moja či tvoja, viem snáď. Ja mám zvyk čistým vínom si zaháňať zo srdca žiale. Žalúdok sýty strávi preťažko vodičky moc.

Avšak vo Filického tvorbe má pre našu kultúru dôležité miesto báseň Posmeškárovi:

Posmeškár, keď sa vysmievaš Slovákom a keď ich picháš Posmechom, či tak iným nemôžeš na žart byť sám? Čím bol totiž ten váš Čech pred Ilýrom, čím Lech bol? Akúže slávu vtedy mesto i národ váš mal? Vravíš: to neznačí nič, že Slováci žili raz slávni, Nijaký národ v boji nemával zvučnejší chýr: Teraz hlivejú zhŕdaní, bez chvály, bez mena Nuž čo? Veru už aj váš národ vstupuje na túto loď. Žižkovo vojsko postrachom bolo susedným krajom, Teraz najväčšou slávou už mu je vyprázdniť džbán. Pravda, ak vystrčíš hlavu von z ulity, či ak si spomenieš Na zopár udalostí, ktoré už z našich sú čias, Prídeš na to, že Slováci udatne bojovať vedia A že od svojich predkov nijako horší nie sú. Ale teraz prostota, statočnosť, dôvera, priamosť Hlúpučkej prostoduchosti plodom len smiešnym je ver. Bezbožnosť, hýrivosť, vierolomnosť, pýcha a podvod Najvyššej vznešenosti honosným výtvorom je. Všetko sa mení a skúsenosť učí, že do otcovského Posvätného prachu močiť sa za chválu má. Neviním tvoju papuľu. Posmeškár, len si maj túto Chválu a zo svojej žatvy bez soka úžitok ber.

(Preložil a prebásnil Jozef Minárik.)

Hoci Filického vlastenectvo má taktiež charakter uhorského-panónskeho patriotizmu, možno povedať, že táto báseň obsahuje aj patriotizmus slovenský. Naznačuje obranu Slovákov — a nielen obranu — je aj vyslovením slovenského národného sebavedomia.

Báseň prezrádza, že vznikla v čase Filického pražského pobytu, ale rozhodujúce je, čo prezrádza ideologicky: ide o „ozvučenie“ motívov bývalej slávy chápanej ako slovenskej — nielen obranou (Filickým), no aj protivníkom ako nespochybňovaný fakt (aj keď Posmeškár jej význam už pre svoju súčasnosť neuznáva, nepopiera, že jestvovala — „Vravíš: to neznačí nič, že Slováci žili raz slávni…“). Teda historická sláva Slovákov sa stále tradovala nielen u nás, ale aj v Čechách ako nevyvrátiteľný fakt. A keďže ide aj o „zvučný chýr v boji“, do úvahy prichádzajú asi slávne zápasy za národnú nezávislosť vo veľkomoravských časoch proti Nemcom.

Ako si však vysvetliť, že táto „tradícia slávy“ sa stále ako verifikovaná udržiavala aj v 17. storočí? Veď nactiutŕhačský protivník ju uznával, i keď len ako argument rozdielnosti historického a vtedy súčasného stavu — a ten nemienil nič neopodstatnené Slovákom pridávať na chválu (pejoratívne označenie „papuľu“ je dostatočne výrečné). Kto túto tradíciu slávy udržiaval a pestoval? Ponúka sa jediné vysvetlenie: jej udržiavanie v národnom kultúrnom vedomí.

Filického obrana proti útočníkovi je budovaná na vtedajšom „status quo“ vlastne ako na obnovení dávnej slávy udatnými bojmi proti Turkom v jeho súčasnosti „ak si spomenieš na zopár udalostí, ktoré už z našich sú čias, prídeš na to, že Slováci udatne bojovať vedia a že od svojich predkov nijako horší nie sú“ (a veľmi vtipne odvracia vlastný argument Posmeškára proti nemu na spôsob — „nepovedz ty, povedia tebe“: Žižkovo vojsko (slávna česká minulosť), najväčšia sláva vyprázdniť džbán (prítomnosť).

Za mimoriadne dôležitý možno označiť aj fakt, že Filický túto prevrátenú optiku videnia smietky v cudzom oku a nevidenia brvna vo vlastnom dáva do súladu s celkovým systémom prevrátených hodnôt, keď je ponižované to, čo si zaslúži byť povýšené, a nazýva veci pravými menami ešte presnejšie ako Koppay v Dvorskom živote („Ale teraz prostota, statočnosť, dôvera, priamosť hlúpučkej prostoduchosti plodom len smiešnym je ver. Bezbožnosť, hýrivosť, vierolomnosť, pýcha a podvod najvyššej vznešenosti honosným výtvorom je.“) Čiže kvality Slovákov dokáže uvidieť iba svet zbavený krivých zrkadiel pretvárky a klamu.

Takže báseň Posmeškárovi možno právom označiť za prvý výrazný doklad prenikania slovenského národného povedomia do nášho renesančno-humanistíckého básnictva a jeho kryštalizovanie je motivované historickou predstavou o minulosti a prítomnosti Slovákov. Teda dalo by sa hovoriť aj o renesancii slovenského národného sebavedomia. A Filický s odporom sleduje taktiež vzdávanie sa vlastných tradícií aj u vzdelancov iných národov („Lacumo hnusný, či nenarodil si sa z ozajstných Čechov?“)

Celkove boli pre Filického epigramy ideovým a formálnym vzorom epigramy rímskeho básnika Martiala a anglického humanistického básnika Johna Owena (č. džona Ouvna) i satiry rímskeho básnika Horátia (ako neskôr u J. I. Bajzu).

Kým predchádzajúci básnici pochádzajúci zo Slovenska svojou tvorbou obohacovali aj cudzie kultúry — najmä českú, koncom prvej polovice 17. storočia prispeli dvaja básnici pôvodom z Čiech do slovesnkej kultúry. Adam Trajan Benešovský a Jakub Jakobeus. Zároveň ide o obdobie, kedy sa objavuje isté zoschematizovanie ideových a formálnych literárnych zložiek. Toto postupujúce ustrnutie („vypísanie“) nazývame manierizmus.

Manieristickú myšlienkovo i formálne priemernú poéziu vlastne títo dvaja autori pomohli narušiť — témami i originálnou lyrikou. Najvýznamnejším dielom Benešovskeho je latinská panegyrická (oslavná) básnická skladba Saluberrimae Pistinienses thermae — Veľmi liečivé piešťanské kúpele (Trenčín 1642). Prináša opis polohy, vzhľadu, okolia piešťanských kúpeľov a života v nich. Skladba však zaujme nielen dobovou informatikou, ale, najmä „naddobovou“ lyrikou v obraze prírodného prostredia Piešťan:

Lesy sa usmievajú, a listami zrazu sa bujne Odieva, krásnym lístím hýri priam úrodný strom. Trávnaté údolia tu zas tmavé fialky krášlia, Zlatolistými kvetmi krášli sa celučká zem. Prekrásna ruža už začína rozvíjať červené rúcho, Obveseľuje myseľ ľúbeznou vôňou, čo má. Kvitnúcu hlávku si v slnečných záhradách vytŕča nežný Rozmarín alebo šafrán, nádherne voňavý kvet. Viničné lístie, chtiac pred prudkým slnkom ochrániť hrozno, Prikrýva révu a dáva jej života dar. Pučia biele kvety a rastú i ľalie jarné, hebké lúky i polia trávičkou zelené sú. Štebotavý slávik tu spustí svoj zvyčajný nárek, tónmi, čo nenapodobníš, plače a žaluje sám. Holuby s hrkútaním si spájajú zobáky vedno, Havran iba hniezdo, vrabec zas strechy má rád.

(Preložil a prebásnil Jozef Minárik. Pri týchto veršoch nemožno nemyslieť na Hollého „peseň“ Na krásnú zahradu či na selanky: nielen pre zhodu prírodného prostredia, kde vznikali, ale aj pre pôsobivú prírodnú lyriku.)

Jakub Jakobeus (okolo 1591 — 1645) pochádzal z Kutnej Hory a obohatil vývin našej literatúry aj v ideologickom zmysle.

Po bitke na Bielej hore a následnom vypovedaní nekatolíckeho duchovenstva z Čiech prichádza roku 1624 na Slovensko. Najprv pôsobil v Trenčíne, potom až do smrti v Prešove a bol verným stúpencom vodcov protihabsburských povstaní — Juraja Rákocziho (venoval mu zbierku Blúznivé sny vo voľnom čase na jar roku 1627 — Košice 1627) a Gabriela Bethlena. Ako básnik písal po latinsky, ako autor kazateľskej prózy používal češtinu.

Jakobeus sa postupne zžil s novým — etnicky slovenským prostredím natoľko, že bol schopný nielen vnútorne precítiť, ale aj básnicky vypovedať významnú kultúrnohistorickú črtu — formovanie slovenského národného povedomia (alebo jeho renesanciu z veľkomoravských čias). A to natoľko sugestívne a presvedčivo, že vyvolal najsilnejšiu rezonanciu, a to nielen v svojom čase 17. storočia, ale aj v ďalšom ideovom vývine slovenského národného spoločentva. Ide o básnickú skladbu Gentis slavonicae lacrumae, suspira et vota — Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa (Levoča 1642).

Bol to pôvodne básnický dodatok k Jakobeovej prozaickej práci Viva gentis Slavonicae delineatio — Živý opis slovenského národa (napísanej po česky), dnes už nezvestnej. Iba z citácií iných autorov (Daniel Sinapius-Horčička) vieme, že bola pokusom o načrtnutie dejín Slovákov, vznik a vývin ich jazyka v historicky nepriaznivých podmienkach — teda Jakobeus ako prvý vydal tlačou opis starobylých činov „gentis Slavonicae“ — slovenského národa.

Azda preto, že z Jakobeovho aspektu išlo pri skladbe iba o „dodatok“, Jakobeus „len“ aktualizovane adaptoval básnickú skladbu českého renesančného básnika Václava Clementa Žebráckého Tempus erat (Bol čas). Lenže pridaním nového úvodu, nahradením žalostného náreku českej cirkvi „slovenským národom“, ale i „prečistením“ textu vynechaním celých pasáží (Clementova báseň má 366 veršov, Jakobeova 259), uvedením čisto slovenských prírodných a historických reálií Jakobeus vytvoril dielo, ktoré zodpovedalo ideovo-estetickým potrebám formujúceho sa slovenského národného cítenia a vedomia.

Jakobeova skladba je žalospevom nad nepriaznivými historickými osudmi slovenského národa a nad zúboženým stavom krajiny spustošenej vojnami a biedou. Autor dosiahol vysokú emocionálnu účinnosť personifikáciou slovenského národa do ženskej postavy — „matky Slovenska“, ktorá v kútiku chrámu narieka nad svojím trpkým osudom a svojimi deťmi, ktoré trpia tureckým drancovaním, živelnými pohromami a morom:

Slzy bez miery, ale i nárek bez konca tuná Národ — Mať Slovákov chrlila stále a prevravieť chcela. „Taký lós teda ma čaká? Ja, Národ — Mať slovenská, Národ drahý Bohu, a predsa som nútená takéto žiale znášať a sotená pod hladinu vôd hučiacich strmhlav, od hrozieb Satana Mohameda a zúfalstva skleslá plakať tam mám? Či plač ten var bez konca bude?“

Rovnako pôsobivé sú aj konkrétne prírodné reálie „uzemňujúce“ skladbu do čisto slovenského priestoru:

Svedkom tuná je otec vodstiev, sám vznešený Dunaj, Ktorý sa s dumným dunením valil…

Resp. v závere:

Vidíš to, Ježiš? Či nič sa ty nestaráš o svojich drahých? Slovenské hory, slovenské rieky, nože len plačte! Plačte nad deťmi mojimi, nad sudbou, nad veľkým bôľom! To chcem, to si ja, ranená Matka Slovákov, želám!

Pozornosť však vzbudzujú i verše svojím obsahom naznačujúce rovnaké zistenie ako u Filického (Posmeškárovi) — vo svete prevrátených hodnôt, poloprávd, pokrytectva a ľsti sa prejavuje úsilie diabla zmalicherniť slovenskú históriu a pripraviť Slovákov o česť:

Čudnými figľami teraz ten Sofista so mnou boj vedie, A súc ku klamnej ľsti a k nepravde primiešať pravdu Zvyknutý, prekrúti niektoré veci a zveličí malé. Takto ten prefíkanec sa premieňa na svetlo samo, Božskú tvár ukazuje, keď podobu klamnú bol prijal. Teraz vyčíňa znova a v temných hlbinách siete Husté zas pletie i obmotáva tu príbytky mojich detí, aby lapil nič netučiace v sieť dôvtipným figľom.

(Preložil a prebásnil Jozef Minárik — Jakub Jakobeus: Výber z diela. Bratislava 1963.)

Ale vzhľadom na fakt, že v Živom opise slovenského národa sa Jakobeus zaoberal našimi dejinami, treba si povšimnúť aj verš — „Pomlčím o pohromách, čo šesťsto rokov sa diali.“ Čiže približne od 11. storočia — teda podľa Jakobea až vtedy začali Slováci strácať samostantosť a stali sa objektom „pohrôm histórie“.

Jakobeova skladba (písaná v elegických distichách) ako prvá vyslovila národno-historický životný pocit, ktorý bol pre naše prostredie po dlhý čas príznačný. Ideou je národnovlastenecká túžba po pokoji, súvisiaca s formovaním meštianskeho národného uvedomenia. Nárek Matky Slovenska prezrádza hlboký záujem o žalostné osudy slovenského „veľmi starobylého národa“ a pripomína hrdinské činy „svojich detí“ v dejinách, keď statočne bojovali i mreli v boji za slobodu vlasti.

Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa sú vlastne predchodcom klasicistických básní oslavujúcich slovenskú národnú minulosť (najzreteľnejšie v diele Jána Hollého). Ale že toto dielo vyvolalo silný ohlas už u jeho súčasníkov, svedčia pochvalné básne iných autorov — dotýkajúce sa však najmä prvej — dnes nezvestnej práce o dejinách Slovákov. Veľavravné sú však verše z básne autorovho syna Mikuláša Jokobea (1620 — okolo 1660), ktoré naliehavosťou vo výzve pestovať vlastnú kultúru a literatúru asociujú Proglas Konštantína Filozofa. Dáva otcovo dielo za príklad starostlivosti o poznanie histórie — ale aj jej literárneho — básnického spracovania (čo taktiež dovŕši až Ján Hollý):

Slováci, berte si príklad a o svoje dejiny dbajte, statočný slovenský národ povzneste ku hviezdam hor! Nezná nik čin, kde niet pevca! Ak skutok básnika nájde, dobrého dejepisca, naveky slávnym sa stal!

Latinská slovenská humanisticko-renesančná literatúra je veľmi rozsiahla (110 známych autorov); okrem uvedených priemer ešte presiahol Juraj Purkircher, Abrahám Abanius a Peter Fradelius — autor výhradne iba príležitostnej lyriky, ktorá prevládala nad všetkými žánrami latinskej renesančnej poézie. Avšak aj medzi latinskou a poloľudovou tvorbou v domácom jazyku jestvovalo prepojenie svedčiace o silnom pôsobení domáceho prostredia a domácej kultúry v celkovom výraze našej národnej literatúry. Vychádzali z rovnakých zdrojov — spoločenských podmienok na území ohrozenom tureckými vpádmi, i z rovnakého kultúrneho historického vedomia, ktoré autorov (hoci podvedome) formovalo.

4. Próza, veda, dráma

V období renesančného humanizmu zaznamenávame aj rozmach prózy, hoci poézia má jednoznačne dominantné postavenie.

Podstatná časť prózy je vytvorená v latinčine a možno špecifikovať okruhy: náboženský, svetský — umelecká a najmä odborná literatúra. V náboženskej spisbe ide predovšetkým o Polemické spisy (evanjelické proti kalvínom a katolíkom, katolícke proti evanjelikom) a latinské kázne i pohrebné reči.

Náznaky umeleckej prózy sa objavujú v memoárových a cestopisných žánroch. Juraj Thurzo opísal svoju cestu do Benátok, ale pozoruhodný je najmä Tagebuch eine Reise nach Konstantinopol und Kleinasien Cestovný denník do Konštantinopolu a Malej Ázie (v nemčine), 1554 — 1555, úradníka Fuggerovcov v Banskej Bystrici Jána Derschwama, ktorý podobne, ako pred ním Rubigall išiel z Viedne s posolstvom za sultánom Solimanom. Derschwam sa sústreďuje najmä na opis krajov a miest, všíma si prírodné krásy a neraz ich prirovnáva ku slovenskej krajine. Veľmi cenné sú národopisné poznámky z oblasti poľnohospodárstva, remesiel, architektúry, ľudového odevu a zvykov, iba sporadicky sa objavujú osobné príbehy.

Významný je predovšetkým rozkvet vedeckej či odbornej prózy písanej po latinsky. Pre našu kultúru je dôležitý prírodnovedený spis Juraja WerhneraKrátka správa o podivuhodných vodách v Uhorsku (1549) — prvý systematický opis minerálnych prameňov v Uhorsku, najmä na slovenskom území.

Ján Jessenius (1566 — 1621) pôsobil ako rektor Karlovej univerzity v Prahe, bol priekopníkom modernej lekárskej vedy, preslávil sa prvou pitvou v Čechách. Roku 1621 po bitke na Bielej hore bol popravený na Staromestskom námestí v Prahe za účasť v odboji proti Habsburgovcom. Písal latinské lekárske, filozofické a príležitostné spisy. V lekárskych dielach sa zaoberal anatómiou, chirurgiou, chorobami a ich liečením: Priebeh anatomickej pitvy… konanej roku 1600 v Prahe, Náuka o chirurgii, o chorobách, Rada proti moru. Jeho najvýznamnejšie filozofické práce sú: O božskej a ľudskej filozofii, O duši a tele, V prospech práva proti samovládcom.

Daniel Basilius (1585 — 1628) sa okrem príležitostnej latinskej poézie zaoberal právom (O spravodlivosti a práve), medicínou (O more), fyzikou (O zemetrasení), astronómiou (Soud hvězdařský přirozený o strašlivé s ocasem kométě) a gramatikou (Začiatok najposvätnejšieho hebrejského písma).

Vavrincovi Benediktovi Nedožerskému — profesorovi matematiky a klasickej filológie, dekanovi a prorektorovi na filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a jeho najvýznamnejšiemu jazykovednému dielu Dve knihy českej gramatiky sme už venovali pozornosť v súvislosti s duchovnou lyrikou. Prejavil však aj pedagogické záujmy: jeho úsilie o reformu školskej výuky je badateľné v dlhšej latinskej básnickej skladbe Štruktúra nižšej školy.

Viacerými vednými odbormi sa zaoberal aj Dávid Frölich (1600 — 1648) (polyhistor): medicínou, matematikou, astronómiou, históriou a najmä zemepisom. V nemeckej práci Pradávny nemecko-uhorský, spišský a sedmohradský rodák skúmal pôvod obyvateľstva v Uhorsku. V latinskom diele Jadro praktického zemepisu (zemepis Európy) uviedol aj opis výstupu na Lomnický štít a v diele Cestovateľstvo poúča o metódach pozorovania a opisovania cudzích krajín.

Dráma: mystériové a pašiové hry, z ktorých sa dráma formovala, ustupujú do úzadia a začínajú sa pestovať latinské humanistické školské hry pri rôznych slávnostných priležitostiach na evanjelických školách v Bardejove, Kežmarku, Prešove, Kremnici, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, na katolíckych (najmä jezuitských) v Kláštore pod Znievom, Humennom, Bratislave, Košiciach, Spišskej Kapitule, Skalici, Levoči, Brezne, Prešove a predovšetkým v Trnave. Mali výchovný a vzdelávací cieľ a spracúvala sa v nich zväčša starozákonná biblická tematika. Z anonymity vystupujú ako tvorcovia najhodnotnejších — takmer svetských drám slovenskí autori pôsobiaci v Čechách: Pavel Kyrmezer a Juraj Tesák-Mošovský (jeho najvýznamnejšou hrou je Rúth).

Pavel Kyrmezer je najvýznamnejší autor slovenskej i českej renensančnej dramatickej spisby, podnes sú známe jeho tri veršované hry: Komedia česká o bohatci a Lazarovi (1566), Komedia nová o vdově (1573) a Komedia o Tobiašovi (1581). V jeho diele osviežujúco pôsobia ľudové komické postavy čertov (Kvasnička a Rarášek — Komedia česká…), ľudová hovorová reč a dramatické dialógy, je v nich vystupňovaný dramatický a sociálny konflikt. Spoločenskou aktualizáciou vytvoril nový typ renesančnej drámy. Najlepšou Kyrmezerovou drámou je Komedia nová o vdově, je to príbeh chudobnej vdovy Ráchel, ktorú chce dať bohatý kupec Izmael do väzenia pre dlh, ale pomôže jej prorok Elizeus divotvorným rozmnožením oleja. Ráchel ho predá a vyplatí dlh. Na tomto pozadí však Kyrmezer rozvíja myšlienky o sociálnej nerovnosti, nespravodlivosti, úžerníctve, biede a úplatkárstve. Podobný ľudový charakter a veršovanú formu v rýmoch má aj hra Juraja Tesáka-Mošovskeho — Komedie Ruth (Praha 1604).

5. Svetská poézia v domácom jazyku a cyrilometodovská tradícia

A. Historické spevy

Zaujímavú kapitolu slovenskej humanisticko-renesančnej literatúry tvoria historické spevy. Širokému čitateľskému okruhu ich sprístupnil až Ján Kollár, keď ich do svojich Národných spievaniek (1834 — 1835) zaradil v prvom zväzku do oddielu Spevy historicky pamätné a v druhom zväzku Prídavok staroslovenských historických spevov. Opieral sa o rukopisné texty, ktoré mu poskytli jeho spolupracovníci a nadšení zberatelia z radov slovenskej inteligencie z rôznych častí nášho územia. Pre náš domáci kultúrny vývin majú dôležitú poznávaciu hodnotu z viacerých dôvodov: 1. Svojím celkovým charakterom (zaznamenaním konkrétnych historických udalostí) sú vlastne akoby pokračovaním tradície igricov z veľkomoravských čias, i keď s klesajúcou umeleckou úrovňou: hlboké subjektívne prežitie témy už v nich natoľko necítiť, sú epickým zrýmovaným vyrozprávaním priebehu historickej udalosti, ktorej bol autor svedkom, bez badateľnejších básnických prostriedkov. Umelecky najzrelšie sú tie, ktoré obsahujú poetiku ľudovej piesne, niektoré aj zľudoveli.

2. Sú však dôležitým historickým svedectvom, takmer kronikárskym, o priebehu zobrazených zápasov (v podstatnej časti ide o zachytenie bojov proti Turkom) a predovšetkým o hrdinstve hradných posádok. Keďže sú to posádky na slovenských hradoch, možno právom predpokladať aj slovenskú príslušnosť týchto bojovníkov, takže sú autentickým svedectvom o národných kvalitách: o statočnosti, vernosti, odhodlanosti a chrabrosti — teda o kvalitách, ktoré sa usilovala neskôr maďarská šovinistická historiografia Slovákom uprieť.

3. Historické spevy sú aj dôležitým jazykovedným materiálom: aj keď treba predpokladať, že pri ústnom šírení v čase sa texty postupne tvarovo upravovali, a aj ich písomné záznamy sa zachovali až v neskorších odpisoch, svedčia o silnom prenikaní slovakizmov do českého jazykového podkladu — úsilí (skôr podvedomom ako vedomom) tvoriť texty v domácom kultúrnom jazyku. Takže historické spevy sú vlastne svedectvom o jeho stave v období renesančného humanizmu.

Historické spevy sú záležitosťou predovšetkým 16. storočia, aj keď ich tradícia prekročila i do prvej polovice 17. storočia, pretože historické podnety pretrvávali: k protitureckým zápasom pribudli iba témy aj z protihabsburských povstaní.

Oprávnene možno usudzovať, že vznik historických spevov priamo podnietila turecká agresia, pretože najstarší známy text vypovedá o porážke v bitke pri Moháči roku 1526 — O krále Ludíka porážce — ktorá otvorila cestu postupu Turkom až na južné územie Slovenska. Skladateľmi boli jednotlivci (i keď dnes zväčša anonymní), u ktorých možno predpokladať istý stupeň vzdelania (rechtori, študenti, drobní zemania, vojaci, kňazi). Hoci zapadajú do celkového tematického literárneho kontextu (turecké nebezpečenstvo je dominantnou témou aj v latinskej poézii i v duchovnej lyrike — a v tejto súvislosti opäť pripomeňme Silvánovu poznámku k textu Z hlubokosti volám k tobě: „Písnička tato zpívá se na tu notu, jako o krále Ludvíka porážce“), celkovú mozaiku našej renesančno-humanistickej poézie dopĺňajú o dôležitý vklad: nie sú iba lamentáciami nad tureckými ukrutnosťami a nad biednym stavom krajiny v ich dôsledku, ale, ako sme naznačili, prinášajú do obrazu „hrdinský doplnok“. Teda nie pasívny nárek, ale aktívny odpor — hoci zväčša tragický.

Nesporným historickým faktom síce zostáva, že väčšinu „ospievaných“ hradov Turci dobyli — ale s veľkou vojenskou presilou a po namáhavom boji. Čiže spevy naznačujú, že Turci by nemuseli byť neporaziteľní. Charakteristický je trikrát zdôraznený motív z Písně o některých zámkoch: o Modrom Kameni, Divíně a Zvoleně (1596): obrancovia hradu na tureckú výzvu —

Ó, junáci že junáci, Račte zámku nám oddati A nedejte ho lámati —

odpovedajú:

My vám zámku nepoddáme, ani ho vy nevezmete! S hanbou od něho pujdete!

Historický spev Píseň o zámku muránském, ktorú zložil Martin Bošňák (jeho meno je zachytené v časom už narušených akrostichoch prvých a záverečných strôf), vypovedá o dobývaní Muránskeho hradu lúpežných rytierov Melichara Balaša a Mateja Bazaldu španielskymi žoldiermi Ferdinanda I. pod vedením grófa Mikuláša zo Salmu. Bošňák síce odsudzuje nemilosrdnosť lúpežných rytierov:

Také loupežství mnohé činili pánum i zemanum, nevolné bili. Žádného jsou oni nelitovali. Voly, krávy zajímali, na Murán honili.

Ale ešte väčšiu nevôľu cítiť k cudzím vojskám na našom území, takže v závere naznačil súcit s „našimi“ obrancami Muráňa:

V trech dnech dal gróf všeckých stínati, tak byl od veznu plač veliký. Již Bazald Matiáš leží v hrobě, a Němci na Muráni jsou živi vesele.

Námetom anonymného spevu Píseň o sigetském zámku je obliehanie sigetskej pevnosti tristotisícovým vojskom sultána Solimana II. a jej hrdinská obrana grófom Mikulášom Zrínskym. V boji zahynul i sultán i gróf. Zaujímavá je epizóda o žene preoblečenej za bojovníka, aby sa nedostala do tureckých rúk:

Když tá pani rozkošná na koni seděla, Turci ji hned poznali, že to byla žena. Chtěli ji chytiti, ona nic nemeškala, svú šablu vytrhla, sedem Turkuv jest sťala, v prse prostrelená dolu s koně spadla.

(Motív devy — bojovníčky proti Turkom sa objavuje aj v ľudovej slovesnosti.)

Tento spev má pomerne vysokú umeleckú úroveň, ktorú dosahuje práve použitím básnických prostriedkov vlastných ľudovej piesni. Sugestívne pôsobí vyslovenie subjektívneho postoja k tomuto v podstate baladickému príbehu:

Když ja na to spomenem, Zaplakati musím. Když ja na to pomyslím, Zaplakati musím s velikú žalostí.

A hoci napokon Turci pevnosť dobyli, príbeh nevyznieva katastroficky: obrancovia bojovali proti obrovskej presile, zahynulo množstvo Turkov a pevnosť dobyli iba zásluhou zrady, takže skôr pripomína antický hrdinský boj Sparťanov v Termopylách.

Historický spev Štefana Komodického O Jágri a některých vítězích vyjadruje nielen protitureckú, ale aj protihabsburskú náladu. Komodický vyslovil popri dobytí pevnosti Jágra Turkami aj svoj postoj k habsburským nemeckým žoldnierom:

Slýchali sme dávno, že starodávni vítězi na vozích vozili tie turecké hlavy. Ale Němci vozia kohoutací (kohútie) hlavy, husi, sliepky, prasce, k tomu i slaniny. Nebojá se lidé tak od bašov, biekov, (pašov, bekov) jako od nemeckých požerných kurácníkov.

Nie div, že autor vyslovuje aj ľútosť nad žalostným stavom krajiny a konštatuje:

Toto nám zrobila veliká nestálost Mezi Uhry, Němci veliká nesvornosť.

O protitureckých a protihabsburských bojoch vypovedajú aj historické spevy Zpustatěnie uherskej země pod Turky, O Tompierovi, Myjava a kozáci, no osobitnú pozornosť púta Alžbeta Bátorová v Čachticech (1610) nielen rozdielnym spracovanim historického námetu, ale aj jazykovo a štýlom: vstupné štyri verše uvádzajú do problematiky — pôsobivou lyrikou:

Brodil sa koň sivý podla panské nivy Na něm seděl Janko všecek žalostivý, Že mu jeho milú do Čechtic zaviedli, Na tom panském zámku v svetlici zavreli.

Ďalší text je budovaný na dialógu „černojokého“ a „sivojokého“ Janka — opäť vo výsostne emocionálnej rovine:

„Neplač, Janko, neplač, černojoký Janko, nenariekaj velmo, moj drahý šuhajko! Pujdeme na zámek, kým započne svitať, pujdeme ke grófky, budeme ju pýtať.“ „Jak bych já neplakal, sivojoký Janko, jak bych nenariekal, moj drahý šuhajko. Javorina plače, aj Vršoček Zlatý: Už sa moja milá vícej nenavráti.“

Lyrickosť výpovede zvyšujú i refrénové verše, resp. časti:

„Neplač, Janko, neplač, černojoký Janko, nebanuj poslúchnút, moj drahý šuhajko! Pujdeme na zámek, otvoríme brány, Ani pánský vartár sa nám neobráni.“ „Jak bych já neplakal, sivojoký Janko, jak bych nenariekal, moj drahý šuhajko! Aj mesiačik plače, aj ty Hory Bielé, Už je mojej milej není víc nažive.“

A nasleduje záverečný monológ už s typickým protitureckym motívom — a s gradovanou triádou typickou pre ľudovú slovesnosť (balady):

Mňa koníček sivý do vojny ponese, ale ma nikda víc domu nedonese. A keď budú Turci Belgrad dobývati, zabijem jančára, vezmem mu pás zlatý. A keď budú Turci Budín dobývati, zabijem já bašu (pašu), vezmem paloš zlatý. A keď budú Turci Vídňu dobývati, vezmem jim zástavu, aj ten mesiac zlatý.

Povšimnime si, ako sa s blížiacim nebezpečenstvom k slovenskému územiu zvyšovalo odhodlanie a odvaha. Záverečné štvorveršie sa už z triády vymyká. Spájalo ju slovo „vezmem“! Ale keď sa Turci dostanú až k nám (Nitra ešte stále slúži ako symbol „našskosti“), nevezme, ale dá — svoj život.

A keď budú Turci Nitru dobývati, Budem sa rúbati až ma smrt zachvátí. Rúbajte sa, chlapci, ja sa už nebudem, Ja vedla mej milej v hrobe ležat budem.

Objavila sa domnienka (Rudo Brtáň), že túto pieseň „podsunul“ jej nálezca z Myjavy Daniel Sloboda Jánovi Kollárovi pre pripravované Národné spievanky ako vlastný podvrh. Sloboda síce básne písal, ale skôr klasicistického charakteru, v češtine a výrazný básnický talent, aký by si táto skladba vyžadovala, nemal. Pieseň vykazuje zjavné nárečové prvky z podjavorinského kraja (Sloboda bol Skaličan). Skôr sa vynára úvaha, že pôvodne mohlo ísť o ľudovú pieseň a Sloboda ju pri prepise „vzdelanejšie“ upravil. V každom prípade však treba na ňu upozorniť i pre jej jazykovú jedinečnosť a najmä pre jej poetickú krásu.

Osobitnú pozornosť si taktiež vyžaduje aj Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého cisára dcere (známa i pod názvom Siládi a Hadmáži) z roku 1560. Tieto dve posledné piesne (Alžbeta Batory v Čachticech) sú najpríbuznejšie spevom igricov emocionálnym precítením epického príbehu, obsahom a časom zodpovedajú historickým spevom a osobnou intímnou výpoveďou o ľudských citových vzťahoch reprezentujú aj počiatky slovenskej renesančnej umelej ľúbostnej lyriky. Píseň o dvoch uherských pánoch… sa zachovala aj v maďarskej verzii, a niet divu, že v literárnej histórii vznikli spory o prvotnosť tejto rytierskej romance. V slovenský prospech sa spor definitívne vyriešil až koncom 19. storočia objavením Turolúckeho kancionála, v ktorom bola pieseň zaznamenaná skôr, než bola známa maďarská verzia.

Táto „krásna vec“ je príbehom uhorských šľachticov Michala Siládiho a Ladislava Hadmážiho, ktorých vyslobodila z tureckého zajatia v Konštantínopole sultánova dcéra a ušla s nimi do Uhorska. Príbeh je dynamický a dramatický, stupňovaný bitkou šľachticov s tureckými prenasledovateľmi a záverčným súbojom o sultánovu dcéru. V ňom Siládi odsekne Hadmažimu ruku a Hadmáži prijíma tento akt ako spravodlivý trest, lebo doma mal manželku a dvoch synov. Siládi sa so sultánovou dcérou zosobášil.

Romanca obsahuje pôsobivé lyrické momenty a motív súboja asociuje igrický spev Červený rytír a Zburova dcera, ktorý je však väčšmi poetický. V tejto piesni je najkrajší monológ sultánovej dcéry, osamotenej na sihoti, keď šľachtici bojovali s prenasledovateľmi:

V pustej sigoti tá krásna panna Velmi naríkala. S velkú žalostí a s velkým smutkem toho litovala. Své krásné oči, svú prepeknú tvár slzami zmáčala. „Želím sa sama, ale vác želím tých uherských pánov, kam sú se poděli — nešťastná panna v tomto pustém háji: Jestli já umrem, kam se podějem, v tomto pustém lese? Kdo mne ochrání a pochová v poslední hodinku? Ptactvo nebeské, zver preukrutná mne požhrúti má!“

B. Umelá ľúbostná lyrika

Pre poznanie našej renesančnej umelej ľúbostnej lyriky je dôležitý Kódex Jána Fanchaliho-Jóba (z rokov 1595 — 1608) Je nazvaný nie podľa autora, ale podľa odpisovača, prosieckeho zemana a kancelárskeho úradníka v službách Juraja Thurzu. Autorov ôsmich ľúbostných piesní z tejto zbierky nepoznáme, iba narušené akrostichy počiatočných písmen vo veršoch naznačujú krstné mená Daniel (Lilium kvítí sadila) a Adam (Ach, potěšení mé rozmilé).

Forma piesní i výrazové prostriedky prezrádzajú autorov (autora?) so vzdelaním, znalca antickej mytológie (v textoch sa objavujú mená Orfej, Hektor, Helena, Amor, resp Kupidova strela…), ale poukazujú aj na domáce literárne tradície. Piesne sú väčšinou monologickými lyrickými nárekmi, výnimku tvorí pôsobivá dialogizovaná pieseň Mějž ty lítost, má najmilší. V týchto ôsmich ľúbostných textoch je v slovenskej literatúre najzreteľnejší európsky renesančný charakter. Je pre ne príznačný renesančný individualizmus s plným rozvinutím ľúbostných vzťahov. Milovaná bytosť vystupuje z anonymity, dostáva konkrétne pomenovanie (Ach, potěšení mé rozmilé):

Tvé líčko, krásné, bílé, rumenné Ranilo jesliť srdce mé smutné milostí ukrutnú. Jiné opustím, s ní se potěším, s Aničkú mú milú.

Pri ospevovaní milovanej bytosti sa objavuje synkretizmus znakov zo západoeurópskej trubadúrskej poézie a našej domácej ľudovej piesne (Pane Bože milý, toběť se žaluji):

Kvítku múj spanilý, fiku osladilý, líčko tvé červené, pery kolorové (korálové?) oči tvé sokolové, telo alabastrové, srdce jaspidovnové.

Za trubadúrske prvky možno považovať aj chápanie lásky ako bolesti, trápenia a utrpenia („nemôžem fyzicky, nemôžem morálne, nemôžem inak“), napr. v piesňach Ach, potěšení mé rozmilé, Mysel, serdce k Bohu já mám, Pane Bože milý, toběť se žaluji; resp. určenie príčiny ľúbostného zármutku, rozchodu, odlúčenia, napr. Bože, požal toho smútku žalostného, Mějž ty lítost má najmilší, na serdce moje, Lilium kvítí sadila, Darovals’ mne Bože. Ale opäť možno pripustiť aj vplyv domácej ľudovej piesne. Pri týchto veršoch nemožno si nespomenúť na našu pieseň pochádzajúcu z rovnakého obdobia — Dobrú noc, má milá, dobrú noc (Ach potešení mé rozmilé):

Již ja preč pújdu, ač nerád, musím, Pánu Bohu te smutnú porúčím. Daj Pán Búh dobrú noc. Ja pak své serdce smutné, truchlivé Porúčím tobe v moc.

C. Ústna ľudová slovesnosť

Medzi umelou literatúrou a ľudovou slovesnosťou je tematická prepojenosť: historické pozadie protitureckych bojov nachádzame aj v krásnych ľudových baladách — pôsobiacich emocionálne a esteticky účinnejšie ako umelé historické spevy.

Väčšina žánrov ústnej ľudovej slovesnosti sa v renesančnom období dotvára po tematickej, ideovej a umeleckej stránke. Do kalendárnej obradovej poézie vstupovali i výtvory kresťanskej náboženskej poézie (vianočná legenda Išiel Pán Boh až do raja) a piesňová lyrika sa začala formovať ako samostatný žáner s okruhmi: rodinnými, pastierskymi, vojenskými, ľúbostnými, uspávankami, trávnicami. V piesňovej lyrike vynikajú najmä ľúbostné piesne — jednoduchými, ale pôsobivými umeleckými prostriedkami (personifikácia, reťazové nadväzovanie motívov, dialógy…), práve úprimnosť výpovede až v dokonalej jednoduchosti pôsobí podmaňujúcim čarom podnes — aj vďaka dokonalej zladenosti výrazu slovného a melodického. Do klasického národného fondu patri i pieseň z konca 15. storočia:

Dobrú noc, má milá, dobrú noc, Nech ti je sám Pán Boh na pomoc! Dobrú noc, dobre spi, Nech sa ti snívajú sladké sny.

(V druhej strofe — nech sa ti snívajú o mne sny!)

Osobitnú pozornosť však vyžadujú balady. Ako epický žáner majú vysokú historickú výpovednú hodnotu, ale ich umelecká hodnota je vyššia — lyrickým zvládnutím epického príbehu. Rozvíjali sa baladické okruhy: vojenské, zbojnícke, s námetom rodinných tragédií a v nich najzreteľnejšie vidno rozvíjanie čistej domácej tradície. Balada Išli hudci horou v jedinečnej umeleckej forme prezrádza pradávnu, ešte predkresťanskú vieru v magickú moc zaklínadiel a možnosti transformácie živej a neživej prírody (antropomorfické predstavy premeny ľudskej bytosti v strom). Medzi najkrajšie balady s námetom rodinných tragédií patria aj Naša pani kňahne, Juliana, strojná panna, ale i baladické piesne na pozadí tureckej expanzie — Ten turecký mýtnik, Rabovali Turci až po Biele Hory. Štýl balád je jednoduchý, ale veľmi pôsobivý využitím epitet, metafor (za teba, suchý býľ, ružu som pustila — Naša pani kňahne), deminutív trojstupňovej gradácie (lapanie ženy — ryby v Dunaji = vytiahnutie na tretí raz), dialógu, hyperboly…

Blízke romanciam sú piesne so šťastným koncom (Išlo dievča pre vodu = dievča berúce si za rozbitý džbán — stratu panenstva? — pána, Odkázal kráľ sedliakom = odvážnu dievčinu preoblečenú za vojaka si kráľ berie za manželku). Motív dievčiny — vojaka je zhodný s historickým spevom O sigetském zámku, avšak má zreteľné črty ľudovej slovesnosti, napr. hyperbolu: „Keď do boja vstúpila, tristo Turkov zabila“, ale aj múdrosti: otec dcére pred odchodom radí — „Nedávaj sa dopredu, ale radšej dozadu.“

V tomto období vzniká nový slovesný žáner — historická povesť. Povesti sú späté najmä s postavou Mateja Korvína (v povestiach vystupuje ako spravodlivý, sociálne cítiaci, v baladách ako zvodca žien) a s protitureckými bojmi (postava udatného Vavra Brezuľu). Rozšírené boli i miestne povesti (o hradoch, pokladoch, sitnianskych rytieroch, Alžbete Báthoryovej…).

Avšak v prozaickej ľudovej slovesnosti zostávajú najbohatšie zastúpené rozprávky — s okruhmi zvieracími (o prefíkanej líške, hlúpom vlkovi, dobráckom medveďovi), legendovými (putovanie Krista a Petra po zemi, Peter sa zväčša prejavuje ako lakomec), čarovnými (vyformovanie obľúbených typov hrdinov: kráľovič, Popolvár, Valibuk). Dotvárali sa i drobné žánre ľudovej slovesnoti — hádanky, príslovia, porekadlá, pranostiky a niektoré dramatické prejavy (hra o sv. Dorote, vianočné chodenie s hviezdou a betlehemom).

V renesančnom období sa ešte ľudová slovesnosť nezapisovala (ojedinele až od konca 17. storočia), preto zaradenie sa predpokladá najmä podľa motívov, ktoré jednotlivé žánre obsahujú.

D. Cyrilometodovská tradícia

V literárnej podobe cyrilometodovskú tradíciu udržiavali iba igrici (posledné záznamy o ich pôsobení sú ešte z konca 15. storočia), ale udržiavala sa v kultúrnej oblasti: dvojramennými krížmi na kostoloch, v latinských misáloch Spišskej Kapituly a bratislavskom kalendári je aj sviatok sv. Cyrila a Metoda. V polovici 15. storočia účinkoval v Kremnici ako farár Mikuláš Zaczer de Odra, ktorému sa pripisuje rukopis obsahujúci aj liturgickú modlitbu na sviatok sv. Cyrila a Metoda (slovenský preklad): „Udeľ, prosíme, všemohúci Bože, aby nás povzbudili k lepšiemu životu príklady tvojich svätých vyznavačov a veľkňazov Cyrila a Metoda. Keď oslavujeme ich sviatok, nech i skutkami ich napodobňujeme.“

Okolo roku 1500 vpísal Michal zo Stráže do benátskej prvotlače z roku 1493 (bola v skalickej františkánskej knižnici, teraz je v Matici slovenskej) latinský text, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Cyril preložil Sväté písmo i liturgiu do „slovienskej reči… a nariadil spievať v kostoloch obecným jazykom omše a ostatné kánonické hodinky“.

Roku 1521 pápež Lev X. podpísal bulu adresovanú kráľovi Ľudovítovi II. Jagelonskému, ktorou ho vyzýva, aby „grécky obrad (v Uhorsku) naďalej zostal a zachoval sa v takej podobe ako sa uplatňoval od začiatkov“ (čiže od čias účinkovania sv. Cyrila a Metoda, išlo o aplikáciu uznesenia Ferrarsko-florentského koncilu (1439) o podpore a rozvíjaní aj gréckeho obradu popri latinskom).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.