ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obdobie európskeho baroka možno charakterizovať ako obdobie protikladov. Už v druhej polovici 16. storočia sa nová filozofia života a nový umelecký prúd začína šíriť v Španielsku a Taliansku — ako výraz rezignácie na nádeje spájané s individualitou človeka a jeho právam byť úspešným a šťastným, charakteristické pre humanizmus. Oboje totiž malo spoločný predpoklad — byť bohatý. A upadajúca ekonomika v Taliansku i Španielsku sa prejavila v umení novým myšlienkovým a umeleckým systémom.

Taliansko strácalo svoje ekonomické prvenstvo už v prvej polovici 16. storočia — po objavení Ameriky (1492) presunom európskeho obchodu zo Stredomoria na západ, k rastúcim prístavom pri Atlantickom oceáne. A Španielsko, po počiatočnom rozmachu po roku 1492, keď sa zásluhou objavov Krištofa Kolumba stalo najbohatšou európskou mocnosťou, v druhej polovici storočia začína svoju prioritu v európsko-americkom obchode strácať, postupne ho zo svetových trhov vytláčalo Francúzsko a Anglicko.

Do ďalších európskych krajín sa barok šíri najmä v prvej polovici 17. storočia — ide o obdobie poznamenané 30-ročnou vojnou (1618 — 1648), v ktorej boli zainteresované väčším či menším podielom takmer všetky európske krajiny. Protiklady v pocitovom svete človeka vyvolávala práve dobová atmosféra neistôt, existenčného i existenciálneho ohrozenia jedinca v politicko-spolocensko-náboženských konfliktoch. Východisko sa hľadalo buď „vysoko“ — až mystické hľadanie Boha = upevňovanie viery (čiastočne súvisí s rekatolizáciou), alebo „nízko“ — hmotné, zmyslové užívanie dňa, ktorý môže byť dňom posledným.

Názov barok (portugalské a talianske barocco — perla nepravidelného tvaru) sa najskôr objavil vo výtvarnom umení a ako umelecký smer sa uplatnil najmä v architektúre: išlo o zámerné narušovanie pravidelných foriem rovných línií a klasických foriem gotických a renesančných stavieb veľkolepou ozdobnosťou, patetickosťou vo výraze. A ozdobnosť, zveličená citovosť, patetizmus sa prejavil aj v iných druhoch umenia — veľmi výrazne v hudbe (J. Bach, G. F. Händel…) i v literatúre.

Extrémne životné podmienky (pocit neustáleho ohrozenia) teda vyvolali aj extrémy v umeleckom prejave. Barok sa rozčleňuje na: 1. Náboženský (katolícky, protestantský); 2. Svetský (šľachtický, meštiansky, ľudový). Z tohto základného rozdvojenia vyplývajú aj literárne barokové extrémy: a. duchovný mysticizmus — pozemská zmyslovosť; b. pocit márnosti — dychtivosť po živote, c. vonkajší pátos — prostá vnútorná citovosť, d. vysoká štylizácia s abstrakciou skutočnosti — jednoduchý, ľudový štýl.

V druhej polovici 18. storočia barok prerastá v rokoko (franc. Rocaille, č. rokaj — ozdoba z korálov a lastúr). Je to medziobdobie medzi barokom a klasicizmom, vyznačujúce sa ešte väčšou ozdobnosťou ako barok. V našej literatúre sa objaví iba okrajovo v poézii na začiatku 19. storočia — teda až v osvietenstve.

Okrem hudby dosiahlo barokové umenie vrcholný rozmach i v maliarstve (P. P. Rubens, Rembrant van Rijn). Európsku barokovú literatúru reprezentujú najvýznamnejší autori: taliansky básnik Torquato Tasso (č. torkváto, 1544 — 1595, epos Oslobodený Jeruzalem), nemecký prozaik Jacob Christoffel von Grimmelshausen (č. jakob christofl fon grimlshauzen, 1621 — 1676, román Dobrodružný Simplicius Simplicissimus), anglický básnik John Milton (č. džon miltn, 1608 — 1674, eposy Stratený raj a Raj znovu nájdený) a český pedagóg Ján Amos Komenský (1592 — 1670 — pôsobil i na Slovensku — pedagogický spis Didactica magna — Veľká didaktika, nábožensko-filozoficko-umelecký spis Labyrint světa a ráj srdce).

Na našom území sa životné podmienky a spoločenské pomery v podstate nezmenili: stále pretrvávalo turecké nebezpečenstvo a až do začiatku 18. storočia krajinu pustošili i protihabsburské povstania, pokračoval aj protireformačný proces. Preto v slovenskej barokovej literatúre nie je rozdiel medzi renesančnou literatúrou a barokovou natoľko výrazný ako v západoeurópskych literatúrach (iba v štýle pribúdajú znaky a symboly alegórie — charakteristické barokové prvky). Ba možno konštatovať, že v podstate už naša humanisticko-renesančná literatúra obsahovala viaceré motívy charakteristické až pre barok, pretože „barokové“ podmienky, boli u nás už prv ako v západnej Európe. Ide o prejavy pocitu márnosti, vnútornej citovosti, sklon k mysticizmu (duchovná lyrika) i s barokovými rozpormi (literatúra duchovná — svetská, vysoká štylizácia — jednoduchý štýl).

Pretože ide o takmer nepretržitý vývinový proces, plný prechodných javov od výrazovej harmonickosti renesančnej — zväčša po latinsky písanej poézie — k rozpoltenosti, rozporu v duchovnej lyrike, ťažko možno vyčleňovať nielen prechodné obdobie medzi západoeurópskou literárnou renesanciou a barokom, nazývané manierizmus, ale problémy dokonca vznikajú aj pri zaraďovaní našich autorov do jedného či druhého umeleckého smeru. Ide predovšetkým o nejednotnosť pri zaraďovaní Juraja Tranovského a jeho spevníka Citara sanctorum z roku 1636.

Pre zaradenie Tranovského do barokového obdobia hovorí väčšmi kultúrny dosah jeho spevníka než obsah, a to inšpiráciou pre podobný čin v katolíckej slovesnej kultúre — spevníkom Benedikta Szöllösiho Cantus Catholici (Piesne katolícke), ktorý aj datovaním (1655) už zreteľne patrí do barokového obdobia. Pritom v oboch prípadoch ide predovšetkým o zosystematizovanie chrámových piesní z minulých období, viaceré sú uvedené v oboch piesňových zborníkoch.

Najcharakteristickejším, špecifickým znakom našej barokovej kultúry — a teda i literatúry — je stúpajúci záujem o domáci literárny jazyk, súvisiaci s rastom povedomia slovenskej národnej a jazykovej svojbytnosti. Proces prirodzeného slovakizovania češtiny, jej kultivovanie slovenskými vzdelancami, dospieva k formovaniu typov nadnárečovej — oblastnej — literárnej slovenčiny (kultúrna západoslovenčina, stredoslovenčina, východoslovenčina) s vyústením kultúrnej západoslovenčiny do bernolákovskej kodifikácie na začiatku osvietenského obdobia.

Ďalším znakom je zvýšený záujem o vedeckú a memoárovú (denníkovú), cestopisnú spisbu. Cestopisná spisba (vo forme denníkov) bola však podmienená nie vývinovým trendom, ale politicko-spoločenskými udalosťami (protireformačný pohyb a reakcie evanjelických vzdelancov naň — pobyty v zahraničí, resp pretrvávajúce turecké nebezpečenstvo, jeho zásahy do osobných osudov tvorcov).

Je nesporné, že protireformácia najvýraznejšie ovplyvnila spoločenský a kultúrny pohyb. Priamo s ňou súvisí i formovanie významného slovenského kultúrneho centra — s oveľa širším a výraznejším pôsobením ako spoločenstvo spišské alebo trenčianske. Týmto novým a hlavným centrom slovenského katolíckeho kultúrneho pohybu sa stáva Trnava.

Trnava je naším najstarším slobodným kráľovským mestom (1238), jej prednosti vyzdvihol už Trnavčan Ján Sambucus (Zbrane mojej otčiny Trnavy), k Trnave (ako k centru rodného regiónu) sa hlásil aj Ján Silván z Borovej (na jeho náhrobku v Domažliciach je údaj o jeho pôvode z Trnavy — zrejme pre lepšiu orientáciu), ale skutočným kultúrnym centrom sa Trnava stala zásluhou jezuitskej Trnavskej univerzity (1635 — 1777), ktorú založil 12. mája 1635 arcibiskup a neskôr kardinál Peter Pázmány (č. pázmaň) a významnú úlohu zohrala aj univerzitná tlačiareň.

Medzi profesormi a študentami univerzity mali Slováci výrazné zastúpenie, čo priaznivo vplývalo na formovanie národného povedomia. Túto skutočnosť priam symbolicky vyjadruje výrok profesora a veľkého učenca 17. storočia Martina Szentiványiho: „… prví obyvatelia Panónie boli Panóni a ich jazyk, čo je úplne jasné, bol slovenský.“

Ale univerzita slúžila všetkým národom a národnostiam v Habsburskej monarchii, mala internacionálny charakter. Okrem Slovákov tu študovali Česi, Moravania, Rusíni, Maďari, Nemci, Chorváti, Srbi, Slovinci, Sedmohradčania (súčasť dnešného Rumunska). Univerzita mala spočiatku iba dve fakulty — filozofickú a teologickú, roku 1677 pribudla právnická fakulta a roku 1769 fakulta medicíny.

Dôležitá je aj činnosť akademickej tlačiarne, ktorá v Trnave pôsobila od 40. rokov 17. storočia (1648 — 1773) a nadviazala na trnavskú tlačiarenskú tradíciu (prvá tlačiareň v Trnave vznikla roku 1577). Z jej produkcie poznáme už roku 1648 prvý významný titul latinsko-maďarsko-slovenský slovník zostavený anonymom. Za 125 rokov jej existencie tu bolo vydaných takmer 5000 knižných titulov (učebnice, slovníky, hudobniny, práce profesorov i poslucháčov, beletria a kalendáre (Calendaria Tyrnaviensis, vychádzali takmer poldruha storočia). Knihy sa tlačili až v dvanástich jazykoch.

Podobný program ako Trnavská univerzita mala aj univerzita v Košiciach, ktorú založil jágerský arcibiskup Benedikt Kisdy, (1657), ale do vývinu národnej kultúry nezasiahla natoľko výrazne ako univerzita v Trnave.

Cirkevno-politickým a kultúrnym strediskom evanjelikov bolo kolégium v Prešove (1667 — 1673, 1682 — 1711) a prednášala sa v ňom teológia, filozofia a právo. Vzrastal význam evanjelického lýcea v Bratislave (založeného roku 1606), univerzitné vzdelanie evanjelici získavali v zahraniči (najmä v Nemecku — vo Wittenbergu). V druhej poiovici 18. storočia sa objavili pokusy o založenie učených spoločností (napr. v Bratislave roku 1761), významné boli verejné bibliotéky (univerzitná v Trnave) i súkromné (bibliotéka Mateja Bela v Bratislave). Z veľkého počtu tlačiarní slovenské tlače vychádzali predovšetkým v Trnave, Levoči, Trenčíne a Žiline.

S existenciou tlače a tlačiarní súvisí aj ideologická pôsobnosť, ba priam politický význam tlačených textov, pretože rýchlejšie spoločensky a kultúrne rotovali, oslovovali (a formovali) širšiu čitateľskú verejnosť. Preto vzrastala aj zodpovednosť za obsah tlače — a keďže bola väčšinou náboženského charakteru, texty prechádzali predchádzajúcim schvaľovaním — cenzúrou. Existencia cenzúry (ako významný, avšak nie jediný faktor) spätne spôsobila, že aj v tomto období má veľká časť literárnej produkcie iba rukopisnú podobu. Svedectvom je množstvo rukopisných zborníkov so záznamami básnických i prozaických textov — takmer výlučne anonymných. A takto prichádza v barokovom období k definitívnemu rozčleneniu našej literatúry, ktoré sa začínalo črtať vlastne od zániku veľkomoravskej kultúry, pri aplikácii latinčiny ako literárneho jazyka na literárnu produkciu „oficiálnu“, teraz rozširovanú kníhtlačou, a „neoficiálnu“, zväčša „poloľudového“ charakteru, rozširovanú rukopisnou formou. Samozrejme, stále pretrváva i literatúra ľudová, udržiavaná a spoločensky reprodukovaná ústnym podaním. Pritom nemožno strácať z pozornosti, že medzi týmito tromi prúdmi neboli v dosahu pôsobenia pevné hranice, že sa naďalej vzájomne ovplyvňovali. Zásluhou kníhtlače však nesporne vzrástol počet neanonymných autorov, hoci všetky texty neboli signované.

A. Evanjelická duchovná lyrika

Aj napriek rozmachu vedeckej a memoárovej spisby zostáva i v barokovej literatúre priorné miesto poézii, a to predovšetkým poézii náboženského charakteru, duchovnej lyrike. Na rozdiel od renesančného obdobia nad tvorbou jednotlivcov prevažuje zaraďovanie piesní do zborníkov — kancionálov. V nich prevláda objektívna duchovná poézia neosobného charakteru, k najfrekventovanejším témam patril námet o hriešnosti a pominuteľnosti človeka, ktorý sa síce objavil aj v renesančnej náboženskej poézii, ale zvnútornený — u Silvána i Eliáša Lániho išlo o subjektívnu básnickú výpoveď.

Vydávanie kancionálov súvisí s ustálením spoločného chrámového spevu veriacich ako dôležitej zložky evanjelickej bohoslužby a preto sa veľmi naliehavo vynorila potreba spevníka spĺňajúceho cirkevné evanjelické zameranie augsburského vyznania, ku ktorému sa slovenskí protestanti vo väčšine hlásili.

Medzi najvýznamnejšie pamiatky evanjelickej náboženskej poézie patria dva spevníky: Daniela Pribiša (okolo 1580 — 1646) a Juraja Tranovského (1592 — 1637). Prvým kancionálom sú Pribišove Písně duchovní, ktoré priložil k prekladu Katechismus D. M. Luthera z nemeckého jazyku na slovenský preložený od trech supertendantuv roku 1612, tlačou vyšiel roku 1634. Daniel Pribiš nie je autorom, iba sústredil 116 piesní latinského, nemeckého, českého a najmä slovenského pôvodu (až dve tretiny) do zborníka. Piesne sú anonymné, len pri niektorých je uvedené meno autora (J. Silván, E. Láni).

České i slovenské piesne majú typický náboženský obsah, ale aj do nich, najmä do slovenských, prenikajú motívy reálneho žitvota (protiturecká pieseň V velkej žalosti jsme položení), o zhynutí spravodlivosti (Jezu, přispěj k spomožení), sympatie s chudobnými (Když sem prijde prehrozný děň). Prevažujúce piesne slovenského pôvodu ovplyvnili Pribišov kancionál aj jazykovo, sú napísané mimoriadne silne slovakizovaným jazykom. Majú zväčša jednoduchý, ale výrazný štýl. I keď sú (na ojedinelé výnimky) anonymné, ich obsah prezrádza vzdelaných autorov. Pri príkladoch z histórie sa opierajú nielen o postavy Starého zákona, ale aj z antiky (Ach, človeče milý, prestaniž hrešiti):

Objavuje sa aj „Doctor Galenus, i též Hypocratés“, „rečník také onen nejvyšší Cicero“, ale aj ešte hlbší zostup do histórie:

Evanjelickú piesňovú kultúru najsilnejšie ovplyvnil Tranovského kancionál — nazývaný podnes podľa latinizovanej formy jeho mena Tranoscius. Juraj Tranovský pochádzal z remeselníckej rodiny v poľskom Tešíne, vzdelanie získal na nemeckých školách (Wittenberg) a pôsobil predovšetkým ako evanjelický kňaz v českom prostredí. Po bitke na Bielej hore sa uchýlil pred náboženským prenasledovaním (podobne ako J. Jakobeus) roku 1629 na Slovensko a pôsobil až do smrti v Liptovskom Sv. Mikuláši ako evanjelický kňaz (viď v L. Mikuláši vydavateľstvo Tranoscius).

Tranovského spevník Cithara sanctorum (Citara svätých, Levoča 1639) názvom síce prezrádza autorovo latinské vzdelanie (spočiatku písal aj latinskú poéziu — Odarum sacrarum sive Hymnorum… libri tres — Tri knihy svätých ód alebo hymien), ale v kancionáli sú piesne v domácom jazyku. Vyšiel iba dva roky po Pribišovom spevníku a jeho podtitul — Písně duchovní staré i nové — napovedá o priamom nadviazaní naň. Obsahuje 414 piesní — a na rozdiel od Pribiša sa Tranovský aj sám prezentuje ako autor (približne 90 piesní). Rozdiel je i v zastúpení: u Tranovského prevažujú piesne českého pôvodu (vyše 200), zo slovenského domáceho prostredia je okolo 40, preložených z nemčiny je asi 60, z latinčiny 8.

Aj Tranovského kancionál obsahuje piesne Silvána i Lániho a piesne českého pôvodu pochádzajú najmä zo 16. storočia (husitské, luterské piesne). Vlastné Tranovského texty sú časové — s aktuálnou tematikou — a prerastajú až do pochmúrnych dobových obrazov (Již poslední časové):

Nechýba ani priame označenie príčiny týchto bied (Dej nám pokoj, Hospodine):

Tranovský prísne dbal na ortodoxnosť luterského učenia a jeho kancionál v minulosti slúžil nielen ako udržiavateľ čistoty viery, ale aj ako učebnica veršovania pre svoje nesporné literárne kvality. Dosiahol vyše 150 vydaní a editori ho vždy obohacovali o ďalšie piesne. Vo vydaní zo 17. storočia Daniel Sinapius-Horčička st. uprednostňoval slovenskú piesňovú tvorbu (1684), od začiatku 18. storočia sa kurz odkláňal od domácich piesní k prekladom a napodobňovaniu nemeckej ortodoxnej protestantskej duchovnej piesňovej lyriky.

V súvislosti s duchovnou lyrikou sa v slovenskej literatúre objavuje meno Chalupka. Poézia Samuela Chalupku (okolo 1600 — 1668) je blízka Silvánovej a Lániho intímnej duchovnej lyrike motívom opusteného a osamoteného človeka, ktorého prenasledujú nepriaznivci. Pre jeho Piesne je charakteristické volanie po pokoji, sú poznačené ťažkou spoločenskou situáciou v časoch protihabsburského povstania Juraja I. Rákócziho (Ach, milostivý Bože náš):

Mimoriadne účinne pôsobia verše, v ktorých Chalupka tieto vonkajšie okolnosti — ich dosah — transformuje do vnútorného pocitového sveta človeka:

Aj v Chalupkových piesňach je evidentné silné slovakizovanie — vplyv domáceho prostredia.

Produkcia evajelickej duchovnej lyriky bola i v ďalších desaťročiach bohatá, ale väčšmi po kvantitatívnej stránke než kvalitatívnej — talentovaných autorov ubúdalo. Okrem Tranovského spevníka bolo k dispozícii aj množstvo iných kancionálov — rukopisných i tlačených — známych buď podľa autora či zberateľa, resp. podľa miesta nálezu (najznámejšie: Turolúcky kancionál, Senický kancionál, Kancionál Daniela Kušku, i s autorským prispením: Jonáš Koledanus, Samuel Palumbini, Juraj Zábojník, Martin Lauček, Ondrej Lucae (modlitby) a i.). Z početných básnikov sa iba málo prezentovalo ako nadaní autori (napr, Juraj Zábojník, Adam Plintovič, Samuel Palumbini ml., Ján Blasius st, Daniel Sinapius-Horčička st., Samuel Hruškovic, Ján Glosius st., Eliáš Mlynárových). Najpôsobivejšie texty sa námetom i spôsobom spracovania iba približujú k Silvánovi alebo k Lánimu, charakteristické sú verše z piesne Juraja Zábojníka (Ve dne, v noci, ó Bože muj, 1686):

(Zreteľné je pribúdanie slovakizmov.)

No naďalej sú frekventovaným námetom pretrvávajúce nepokoje a bieda spustošenej krajiny.

Z masy často až suchopárnych textov v rozširujúcom sa Tranosciu svojou sviežosťou a citovou exaltovanosťou zaujme už prvá strofa piesne Vímť já jeden stromeček, ospevujúca mystickú lásku ku Kristovi:

Hoci pieseň zrejme súvisí s prenikaním nemeckého pietizmu (ktorý vyznával mystiku) do slovenskej evanjelickej kultúry koncom 17. a začiatkom 18. storočia, v texte zaujmú aj prvky z ľudových piesní. Ale evanjelická náboženská poézia na začiatku 18. storočia nezadržateľne začala upadať aj kvantitatívne, tvorbu nahradzovali opakované vydania Tranovského kancionála.

B. Katolícka duchovná lyrika

S nástupom protireformácie v prvej polovici 17. storočia zaznamenávame aj nástup katolíckej duchovnej lyriky. Potreba nových textov nebola natoľko akútna ako u evanjelikov, pretože v chrámovom speve sa naďalej používali piesne z predchádzajúcich období. Vynáral sa však iný problém: keďže evanjelici prijali ako liturgický jazyk češtinu a tieto „starodávne“ piesne mali vlastne jazykový prejav podobný, objavujú sa tendencie ich texty „očisťovať“ — väčšmi ich prispôsobať vtedajšiemu úzu domáceho kultúrneho jazyka. Narastanie slovakizačných jazykových tendencií sa prejavuje aj v kazňach (Alexander Máčay — Chleby prvotín) a literárny jazyk sa v podstate opieral o kultúrnu západoslovenčinu (vzrastajúci vplyv trnavského kultúrneho centra). Zrejme i takéto jazykové očisťovanie mal na mysli Benedikt Szöllösi (študoval v Trnave), keď sa v latinskom úvode k svojmu spevníku Cantus Catholici — Pisne katholické, latinské i slovenské, nové i starodávne (Levoča 1655) zmieňuje, že okrem nových piesní uvádza aj „starodávne“, ktoré sa usiluje „uviesť na pôvodné znenie“, pretože „mnoho stratili zo svojej dávnej krásy“ nežičlivosťou času, chybnými zápismi a znetvoreniami.

Szöllösiho Katolícky spevník je síce aplikáciou rozhodnutia ostrihomskej diecezálnej synody v Trnave (1629) o potrebe schválenia piesní cirkevnou vrchnosťou — a z toho vyplynula potreba sústrediť povolené piesne do zborníka — ale oprávnene možno aj predpokladať, že na jeho realizáciu zapôsobilo aktivizujúco vydanie Tranovského evanjelického kancionála, v ktorom bolo zaradených i veľa piesní používaných aj katolíkmi. Zrejme išlo práve o piesne „starodávne“, ktoré si privlastňovali obe konfesie. Len takto si možno vysvetliť fakt, že v oboch zborníkoch je vyše dvadsať piesní spoločných. A tým sa zároveň vyvracia aj názor niektorých maďarských bádateľov, že slovenskému Cantus Catholici bol podkladom o štyri roky prv vydaný maďarský zborník s rovnakým názvom. Spoločný mali iba podnet — uznesenie trnavskej synody — slovenský kancionál je oveľa rozsiahlejší ako maďarský.

Pri tomto spevníku je však pre našu kultúru mimoriadne dôležitý jeho latinský úvod. Ide o odvolávanie sa na tradíciu svätoplukovskej Veľkej Moravy a s ňou spojenú cyrilometodovskú tradíciu. A tým, že v uhorskej časti ríše bola cyrilometodovská tradícia iba dedičstvom slovenským, nie maďarským, dáva Szöllösi nový význam označeniu „panónsky“ (aký už „prebleskol“ v Sambucovej básni Zbrane mojej otčiny Trnavy). Už nie „celouhorský“, ako ho vo väčšine chápali renesanční latinskí básnici, ale národný — slovenský „Národ náš pannónsky preslávený je mnohými chválorečami a pamätnosťami dávnych pokolení, keď za kráľa Svätopluka, sídliaceho na Belhrade (?), hlásaním Kristovej viery apoštolskej mužmi Cyrilom a Metodom primkol sa ku Kristovi. Hoci vynikol vo všetkej zbožnosti, jednako najväčšmi vo svojich náboženských spevoch. Vysvitá to z rozličných, na cirkevné slávnosti alebo príležitosti prispôsobených piesní.“

Zvýšenú pozornosť si zaslúži aj táto Szöllösiho zmienka: „Spomenutí svätí mužovia, keď krstom ku Kristovi spolu s kráľom Svätoplukom pripojili Panónov, taktiež Bulharov, Moravanov a knieža Čiech Borivoja, vymohli si od rímskeho pápeža Mikuláša I. súhlas, aby mohli národom, ktoré pokrstili, konať služby božie v ľudovom jazyku. Čo bolo vraj i potvrdené božskou odpoveďou. „Nech každý duch chváli Pána“ — Szöllösi nielenže vo Veľkomoravskej ríši osobitne vyčlenil Panónov — Slovákov a Moravanov, ale z kontextu vyplýva, že Svätopluka chápe predovšetkým ako panónskeho — slovenského kráľa (ku Kristovi spolu s kráľom Svätoplukom pripojili Panónov). Síce nejde o overenú vierohodnosť tohto tvrdenia, ale o fakt, že v takejto podobe sa zrejme udržiavalo v národnom vedomí i v druhej polovici 17. storočia. A je veľmi pravdepodobné, že táto zmienka spôsobí ihneď v začiatkoch nášho osvietenstva koncom 18. storočia označenie Svätopluka ako slovenského kráľa a Veľkú Moravu ako kráľovstvo Slovákov. (J. Papánek: Historia gentis Slavae, 1780) a takto vstúpi do Hollého národného eposu Svatopluk.

Pápežským potvrdením slovienskej liturgie Szöllösi aj potvrdzuje nárok na tradíciu domáceho jazyka v liturgii: „Preto je vierohodné, že aj panónsky národ používal zadávna túto výsadu, ako vysvitá zo zvyku, trvajúceho v niektorých kostoloch ešte za našich čias, kde sa čiastka Kánonu pri oltári ľudovou rečou odbavúva. Na chóre zas aj skutočne vo všetkých panónskych kostoloch tak sa odbavuje Kyrie, Glória a Krédo.“

Pozoruhodný je aj Szöllösiho výrok o význame cirkevného spevu v našej kultúre: „V akej vážnosti boli vždy náboženské spevy u Panónov, vidno z toho, že mohol by som povedať: nenájdeš národa, ktorý vyrovnal by sa mu v tomto smere. Pri bohoslužbách v kostoloch zhromaždení tak správne spievajú žalmy a piesne, že mohol by si povedať: koľko spevákov, toľko kantorov. A čo sa naučili v kostole, to na hostinách a besedách, po viniciach a po poliach sladkozvučným hlaholom prespevujú.“

Čiže veľmi naliehavo sa ozýva potreba venovať väčšiu pozornosť významu chrámového spevu v našej kultúre. Náboženské piesne sa skutočne spievali od cyrilometodovskych čias v domácom jazyku a napomáhali nielen pestovať reč, ale aj vkus veriacich — celého nášho národného spoločenstva. Szöllösiho pripomenutie aj udržania liturgických častí v národnom jazyku je rovnako dôležité: je to upozornenie na nepretržité udržiavanie cyrilometodovského dedičstva v cirkevnej a ľudovej línii, je to dôkaz o nerozlučnej spätosti národného trvania s vierou. A hoci sa v „oficiálnej“ humanisticko-renesančnej literatúre priamo zmienka o cyrilometodovskej tradícii neobjavila, musela pretrvávať v národnom — ľudovom vedomí, keď Szöllösi v polovici 17. storočia o nej píše ako o neodškriepiteľnom fakte stále živo prítomnom v slovenskej kultúre.

Aj keď Szöllösiho domnienku odvodenosti ľudovej piesne z duchovnej, (… a čo sa naučili v kostole, to na hostinách a besedách, vo viniciach a po poliach… prespevujú) možno považovať za hyperbolu, predsa je treba pripustiť, že chrámový spev na ľudové piesne iste pôsobil (za povšimnutie stojí množstvo piesní, v ktorých je Pán Boh zastúpený). Dôležitý je aj fakt, že Szöllösi považuje spevavosť za charakteristický slovenský etnický znak (jeho význam vzrastie v období osvietenstva).

Teda Szöllösiho zásluhou prerazilo pretrvávanie cyrilometodovského dedičstva z národného vedomia i do „oficiálnej“ literatúry a svoj rozkvet — úplnú prepojenosť — zaznamená taktiež až v osvietenstve.

Cantus Catholici vyšiel anonymne, Szöllösiho autorstvo sa identifikovalo až roku 1935 (S. Weis-Nägel). Text úvodu naznačuje, že Benedikt Szöllösi musel informácie o historických faktoch cyrilometodovskej misie (hoci len veľmi približné) čerpať zo starších prameňov a že disponuje špecifickým slovenským etnickým a historickým vedomím. Pochádzal z Tekova a ako jezuita pôsobil na viacerých miestach Slovenska i Maďarska: Trnava, Košice, Kláštor pod Znievom, Spišská Kapitula, Szendrö).

Cantus Catholici vo vydaní z roku 1655 obsahoval 290 piesní (v druhom vydani — Trnava 1700 sa zredukoval počet na 277): 62 latinských, 227 slovenských a jednu latinsko-slovenskú (makarónsku — t. j. jazykovo zmiešanú). Szöllösi mal dobrý prehľad aj v českých katolíckych náboženských piesňach, pretože z textov v domácom jazyku je vyše 180 českého pôvodu (z českých protirefomačných katolíckych kancionálov — najmä Jiříka Hlohovského Písně katolické, 1622), zo slovenského ľudového prostredia je vyše 40 piesní. Treba však brať do úvahy, že pre jazykovú príbuznosť sa väčšina piesní spievala na Slovensku i v Čechách, len Hlohovského kancionál vznikol skôr.

Z Tranovského kancionála Szöllösi prevzal nielen niektoré — spoločné „starodávne“, ale i nové, napr. J. Silvána, ktorý však v čase vydania svojej zbierky už bol zrejme katolíkom, E. Lániho, ale u Tranovského boli všetky texty anonymné. Niektoré piesne boli v oboch zborníkoch podobné, pretože boli tvorivou parafrázou rovnakého zdroja, napr.: anonymná pieseň z Cantus Catholici Obrance unavených, Bože lítostivý a Adama Plintoviča Obrance všech soužených (1674) sú parafrázou na biblický žalm (č. 55).

Zhoda je zjavná — Cantus Catholici:

Adam Plintovič:

Zaujímavý je posun pri transformovaní pekného prírodného obrazu z domáceho prostredia do exotického — Cantus Catholici:

Adam Plintovič:

Plintovičov text je síce dlhší (Cantus Catholici 4 strofy, Plintovič 11 strof), ale spoločný inšpiračný zdroj je zrejmý. Zároveň je pozoruhodná aj pravopisná odlišnosť textov (v slovenskom zásadne chýba -ě, -ř).

Situovanie náboženského textu do domáceho prostredia je v Cantus Catholici časté, napr. v anonymnej piesni Dejž Pán Búh večer… zreteľne cítiť ľudovú koledu:

I záver je typický:

Barokovému ježiškovskému a mariánskemu kultu, v ktorom vrcholí baroková ľúbostná mystika, sa v katolíckom spevníku venuje veľká pozornosť, ale prevažujú piesne vieroučného a bohoslužobného obsahu. V piesňach z domáceho slovenského prostredia sa zdôrazňujú typické barokové myšlienky o posmrtnom živote — i o spravodlivosti a spoločenskej rovnosti, ktorá z nej vyplýva.

Cantus Catholici neplnil v slovenskej kultúre takú úlohu, ako Tranoscius v evanjelickej. Ale položil základy, z ktorých v našom storočí vyrástol Jednotný katolícky spevník. Po vydaní Szöllösiho spevníka väčšina katolíckej duchovnej lyriky zostala v rukopisoch. Jej významnú zložku tvorili modlitby, ktoré reprezentuje prvá tlačená slovenská modlitebná knižka — Knižka modliteb nábožných (Trnava 1693) od Jána Abrahamffyho (1662 — 1728). Jeho prozaické i veršované modlitby reagujú na nepokojné časy protiureckých a protihabsburských stavovských bojov, ale aj na nedostatky v spoločenskom živote (nespravodlivá vrchnosť, podplatní sudcovia), ale najväčšmi v nich vynikajú zásady františkánskej zbožnosti — hlboká náboženská pokora a mystika. Aj do modlitieb o posledných veciach človeka však Abrahamffy dokázal vsunúť pekné prírodné obrazy — ako paralely k ľudskému životu (Spúsob, jak rozvažovati):

V 18. storočí v našej katolíckej duchovnej lyrike zaujímajú dôležité miesto františkánske kancionále, v ktorých sú zastúpené všetky prvky barokovej ľudovosti — až idylického rokoka — najmä vo vianočných pastierskych skladbách (pastorelách) a koledách. Sviežosť ľudového jazyka a obrazov v nich, ako aj veľká frekvencia vianočných tém s pastiermi oprávňuje predpokladať, že práve naše slovenské prostredie — s pastiermi a ovcami — spôsobilo ich mimoriadnu obľubu, aj s prepojenosťou nášho prírodného prostredia s biblickým, akoby nechávali narodiť Ježiška na Slovensku.

Najznámejšími tvorcami takýchto rukopisných zborníkov sú Edmund Pascha (1714 — 1772) a Juraj Bajan (1721 — 1792). V Paschovom kancionáli Prosae pastorales (Pastierske spevy) sú zastúpené pastorálne piesne a koledy. Prepojenie na domáce slovenské prostredie je pre ne charakteristické (Včera sme, bratrové milí):

Z Bajanových ôsmich kancionálov vynikajú najmä Skalický a Beckovský. V nich vianočné pastorely a koledy taktiež obsahujú ľudové úsmevné prvky, ale väčšmi sa zbližujú s duchovnou mystickou lyrikou. A hoci ide o motívy z biblickej Piesne piesní, zároveň sa vynára aj myšlienka na možnú inšpiráciu domácim skalickým prostredím (Kdes, múj ženichu milý):

Jazykovým základom Bajanových textov je skalická mestská reč.

Zemitou pastierskou humornosťou sa vyznačujú i pôvabné ľudové pastorely a koledy v Cantionale (Spevníku) Antona Fobba a v anonymnom rukopisnom Teplanskom kancionáli je prevažne zastúpená v barokovom období obľúbená poézia o smrti.

A. Občianska a didakticko-reflexívna poézia

Popri duchovnej lyrike sústavne vznikala aj poézia zameraná na pozemské bytie človeka. Treba však upozorniť na skutočnosť, že aj v nej sú zastúpené religiózne prvky, hoci zámer je svetský.

V barokovom období sa latinčina už ocitla mimo hlavného prúdu poézie a zväčša sa používala iba v príležitostných prejavoch. Len ojedinele sa objavili práce s vysokou úrovňou, napr. básnická knižka Martina Tarnócziho (Metrické básne, akoby rezbársky, vybrúsene vypracované a do mozaiky zložené, Levoča 1643), no najmä pôsobivá báseň Michala Institorisa Mošovského st. s občianskou tematikou Desiderium aurea pacis (Túžba po zlatom mieri, Trenčín 1663), ktorú zaradil do knižky s veršovaným opisom veľkej povodne na Považí. Báseň je prosbou ku Kristovi na odvrátenie tureckého nebezpečenstva:

Veľmi dôležitou zložkou slovenskej barokovej svetskej poézie je však didakticko-reflexívna (mravoučná) spisba, ktorú najlepšie reprezentujú Peter Benický a Hugolín Gavlovič.

Peter Benický (asi 1603 — 1664) sa narodil v Trnave a v tomto rozvíjajúcom sa kultúrnom centre prežil podstatnú časť života, tu i zomrel. Bol šľachtic, teda slobodný človek, čo sa v jeho poézii prejavilo istou črtou subjektívnej slobodomyseľnosti.

Benický bol dvojjazyčným — maďarsko-slovenským básnikom, čo je v dejinách našej staršej literatúry výnimočný zjav (bežnejšie prípady boli básnici bilingvistickí latinsko-slovenskí). Tlačou vyšla iba jeho zbierka Magyar Rittmusok (Maďarské rytmy, 1664 — krátko po jeho smrti). Slovenské básne však zostali v rukopise, hoci vykazujú taktiež charakter ucelenej zbierky (pravdepodobne dokončené roku 1652) a vydal ich až F. V. Sasinek roku 1873 pod názvom Slovenské verše.

Nejde o preklad básní z maďarskej zbierky, ale o osobitne koncipované dielo, hoci v oboch prípadoch ide o básne didaktického charakteru. (Maďarská zbierka obsahuje aj 30 básní náboženského charakteru — väčšinou ide o prebásnenie modlitieb Petra Pázmánya). V žiadnej zbierke nebadať nacionálne uprednostňovanie niektorej z oboch jazykových zložiek — Benický zastával názor o všeobecnej škodlivosti národnostného boja v štáte (ale ten sa ešte na počiatku barokového obdobia ani zreteľnejšie neobjavoval).

Slovenské verše sa skladajú z cyklu 217 didaktických básní, avšak vopred treba zdôrazniť skutočnosť, že Benický sa neusiloval svoj názor predkladať ako jediný platný, neomylný. Pozoruhodné je zdôrazňovanie subjektívnosti svojho názoru (časté „zdá se mne“, „tak se mne zdá“), napokon v záverečnej básni svojej zbierky Coronides aneb zavírka veršúv zepsaných zvlášt proti nekterým vysokomyslným — sám odsudzuje tých, čo si robia nárok na absolútnu platnosť vlastného poznania. A o poslaní vlastných didaktických veršoch skromne hovorí:

Benický teda nemienil čitateľa poúčať, ale podnecovať k vlastnému rozumovému uvažovaniu, čo bolo tiež rovnako neobvyklé, ako jeho maďarsko-slovenský bilingvizmus.

Najbohatším prameňom Benického životnej skúsenosti pretransformovanej do veršov je kolektívna ľudská skúsenosť — príslovia. Často ich kladie na začiatok strofy a uzatvára ju zovšeobecňujúcim významovým výrokom — „poučením“, takže umelecky jeho verše pôsobia štylistickou strohosťou. To je však zrejme Benického cieľ: aby zámer vyznel vyhrotene.

Štylistickú strohosť však Benický vynahradzuje obsahovo pestrými tematickými okruhmi: ide o problematiku usporiadania spoločnosti a vzťahu medzi sociálnymi vrstvami, o rodinné vzťahy a výchovu detí, o kladné i negatívne morálne vlastnosti človeka, o problematiku vzťahu k práci a odpočinku, k povinnostiam, zábave, o šťastie a náhody v ľudskom živote, spoločenské zásluhy a iné. Celkove možno motívy rozdeliť do troch skupín: orientujúce sa na vnútorný život človeka sú najpočetnejšie; vzťah človeka k ostatným ľuďom; osobné a sociálne zaradenie v spoločnosti.

Je pozoruhodné, že hoci bol Benický šľachticom, prejavuje otvorené porozumenie pre nižšie spoločenské vrstvy a k vlastnej zaujíma až vyhrotene kritický postoj (63. strofa):

V Benického osobnej filozofii zaznieva stoický tón a za najvačšmi žiaducu ľudskú vlastnosť považuje múdrosť — vyvierajúcu z ľudskej cnosti a skúsenosti (15. strofa):

Je to vyjadrenie nesúhlasu s praktikami svojej doby, keď nad múdrosťou panuje bohatstvo (121. strofa):

Benický často volá po slobode, patril do slobodného, šľachtického stavu, ale zrejme mal na mysli slobodu inú — voľného ľudského prejavu (80. strofa):

Benický zaujíma stoický postoj aj vo vzťahu k láske — väčšinou ju posudzuje ako každú nestriedmosť — zhubnú pre múdrosť (146. strofa):

Pozorovanie životného kolobehu privádza Benického k záveru o nestálosti a márnosti sveta — útechu mu poskytuje viera v Božiu spravodlivosť.

Benického strofa Slovenských veršov (až na záverečnú) je stabilná: dvanásť šesťslabičných veršov s rýmovou štruktúrou a, a, b, c, c, b, d, d, e, f, f, e. Jazyk jeho diela možno považovať za svedectvo o vtedajšej podobe (polovica 17. storočia) kultúrnej západoslovenčiny.

V básnickom diele Hugolína Gavloviča (1712 — 1787) nájdeme viaceré spoločné motívy s Benickým — dobové. Ale predsa len časová rozdielnosť (Benický — začiatky baroka, Gavlovič — záver, celé storočie) a orientácia (Benický laik, Gavlovič františkánsky mních) zapríčiňuje aj rozdielnosti. Gavlovičovo dielo však má predsa len s Benického Slovenskými veršami ešte spoločný osud: napísal vyše 25 diel teologického, filozofického, kazateľského a mravoučného charakteru, napr. Škola kresťanská s veršami svázaná, k čítaní a k spívaní i k rozjímaní sporádaná a O štyrech posledních vecích človeka (1758), ale tlačou vyšla až takmer po sto rokoch od vzniku iba rozsiahla veršovaná skladba Valaská škola mravúv stodola (1755) zásluhou Michala Rešetku (aj s jazykovými zásahmi v prospech bernolákovčiny — 1830 — 1831).

Gavlovič pochádzal z poľsko-slovenského pomedzia (narodil sa v Czarnom Dunajci), skoro osirel, ale získal cirkevné školské vzdelanie (Trstená, Žilina). Ako príslušník františkánskej rehole pôsobil v kláštore v Pruskom a ako podnet k literárnej tvorbe sa traduje jeho pľúcny neduh, ktorý mu prekážal v priamej kazateľskej činnosti a v letných mesiacoch sa z neho liečil na salaši pod Vršatcom. Takže jeho literárne — písané dielo malo suplovať priame kazateľské pôsobenie.

Gavlovič teda strávil podstatnú časť života na strednom Považí v západoslovenskom jazykovom a kultúrnom prostredí, ktoré malo priamy dosah na jeho literárnu aktivitu a jej jazykové stvárnenie.

Gavlovičovo dielo prezrádza vzdelanosť — poznanie a orientáciu v dobovej teologickej a morálno-didaktickej literatúre, i autorovu schopnosť robiť z pozorovaných javov zovšeobecňujúce závery. A navyše mal literárne vzdelanie i nadanie. Jeho básnická tvorba bola rozsiahla: okrem Valaskej školy a Školy kresťanskej vytvoril spisy, ktoré poznáme iba podľa názvov: Qualis vita, mors est ita (Aký život, taká smrť, 1749); Škola duchovní, 1777; Petsto naučení o dobrých mravech, 1782; ale čitateľskému okruhu sú sprístupnené iba Valaská škola — zásluhou jej kritického vydania G. Gáfrikovou a Škola kresťanská — len vo výbere v antológiách.

Valaská škola má vyše 17 000 veršov (Škola kresťanská iba o niečo menej). Hoci didakticko-moralistické spisy boli bohato zastúpeným literárnym žánrom už od antiky (napr. Catonove Disticha moralia), Gavlovič sa nemienil iba vtesnať do rámca žánru, ale aj vniesť do neho niečo osobité. Nešlo mu len o poskytnutie dobrých rád čitateľovi, ale o poskytnutie užitočných informácií priam encyklopedického rozmeru a charakteru (veď napokon od polovice 18. storočia sa encyklopedické tendencie preniesli z Francúzska aj k nám zásluhou Mateja Bela a jeho spolupracovníkov — ide o storočie sústreďovania a usporadúvania poznatkov z rôznych oblastí života).

Základným znakom Valaskej školy (i Školy kresťanskej a zrejme aj ďalších diel) je symetrickosť, takmer stroho klasické proporcie básnickej formy, pravidelné používanie rovnakých kompozičných prvkov. Základným komponentom je 12-veršová strofa so 14-slabičnými veršami (podľa Gavloviča „koncept“) a so združeným rýmom (teda šesť dvojverší). Každé dvojveršie tvorí syntaktický celok. Jednotlivé strofy majú osobitný názov (naznačenie obsahu), väčšinou taktiež so združeným rýmom (Tu pokoje není v zemském obydlení, Páni a žebráci neni sú jednací…).

Gavlovič strofy usporadúva do vyšších celkov — cyklov. v každom je 59 strof, pričom na začiatku každého cyklu je úvodný spev („nóta“), ktorý je rozsiahlejší ako „koncepty“ (máva 64 veršov), ale veršová organizácia je rovnaká — 14-slabičník so združeným rýmom. Takto „usporiadaných cyklov je vo Valaskej škole 21 a k nim ešte Gavlovič pripojil ako „prídavky“ jeden rovnako rozsiahly cyklus, iba bez úvodnej nóty. Celú skladbu navyše „obklopil“ s päťdielnym prológom a dvojdielnym epilógom. (Škola kresťanská sa skladá iba zo štyroch cyklov; každý má úvodnú nótu a 288 12-veršových strof.)

Zmysel pre symetrickú vyváženosť celej kompozície skladby prezrádza, že Gavlovič sa vedome usiloval kultivovať básnické umenie, pretože v prológu naznačil svoju vysokú mienku o užitočnosti vzdelanosti:

Gavlovičovým cieľom bolo nasmerovať čitateľa Valaskej školy k cnosti ako k základnému predpokladu spasenia duše. Ale zrejme si uvedomoval pôsobivosť básnického umenia ako vyššej miery pôsobenia na čitateľa a rozhodol sa sprostredkovať mu nielen „úžitok“, ale aj „potešenie“ — okrem informácie aj umelecký zážitok. A tak umeleckú osobitosť skladby nevytvára iba silná tematická ľudovosť, ale aj osobitá estetickosť textu. Čitateľovi ju určil „k veselému čítavaní“ a o „ľahkosť“, dobrú čitateľnosť, sa vedome usiloval jednoduchou syntaxou s jadrným, vtipným obsahom.

Vo Valaskej škole úvodné spevy k jednotlivým cyklom naznačujú domácu príbuznosť s pastrálami a koledami: do biblického námetu často vnáša obraz života a práce na slovenských salašoch — aj s rozličnými odbornými detailmi z oblasti ovčiarstva, práce valachov.

V obsahovej náplni jednotlivých strof Gavlovič dbá na ucelenosť myšlienky, s gradáciou výpovede a tendenciou k syntéze v záverečnom dvojverší, až asociuje príbuznosť so sonetom. Pritom z viacerých svojich „konceptov“ vytvára drobné epické útvary v podobe bájky alebo stručne podaného príbehu (exempla) z ľudového života — väčšinou s humorným alebo satirickým vyznením. Gavlovič sa usiluje viesť svojich čitateľov k starostlivosti o dušu nábožným a cnostným životom, ale aj k starostlivosti o život medzi ľuďmi — výchovu človeka k slušnosti a kultúrnosti, napr. ako dbať o osobnú hygienu, ako sa správať pri jedení, pri návštevách (Pri stole jako se máš držeti):

Často k pozitívnemu správaniu burcuje negatívnym príkladom (Hle, človek opilý — žádnému nemilý):

Gavlovič okrem duše a správnych spoločenských mravov „cibrí“ i rozum čitateľa sprostredkúvaním poznatkov z viacerých oblastí ľudského poznania (napr. jednotlivé povahové typy: flegmatik, cholerik, melancholik, sangvinik), ale aj z oblasti spoločenského života. Podáva veľmi kritický komentár sociálnych pomerov — krikľavej nespravodlivosti (Páni ledajací — zbojníci domácí) a osobitnú pozornosť si zaslúži aj Gavlovičovo etické formovanie čitateľa, do ktorého iste treba zarátať lásku k vlasti (Veľmi je hlúpý, kdo vlast svú tupí):

Kým vo Valašskej škole je ideová tendencia reálne pozemská, v Škole kresťanskej — ako už napovedá názov — sa Gavlovič sústredil na rady pre spásu duše. Ale ako forma, i poetika jednotlivých „konceptov“ zostáva rovnaká. Strofa „Jak rád vidíš ženské krásy, utratíš hlavu pro vlasy“ štýlom pripomína „koncept“ Hle, človek opilý… (a obsahom Benického postoj k láske), ale akúsi „vznešenosť“, ktorú v tejto skladbe sledoval, dosiahol vsunutím do textu popri biblických menách (Magdalény) aj mien z antiky a talianskej renesancie (ide však o typicky barokové symboly — ženy reprezentujúce typy hriešnic):

Avšak v skladbe zaujímavo kontemplatívne rozvíja i svoje predstavy o vyslovene abstraktných témach, aby nimi usmerňoval aj myšlienkový svet čitateľa (Kdyby večnosť konec mela, večností by byt nesmela).

Zásluhu na „čítavosti“ Gavlovičovho diela, predovšetkým Valaskej školy, má i jeho jazyková forma: ešte výraznejšie ako v Benického Slovenských veršoch je badateľný vývin kultúrnej západoslovenčiny — vo funkcii básnického jazyka, čím sa Gavlovič stáva predchodcom bernolákovskej kodifikácie spisovnej slovenčiny.

„Čistú“ didaktickú poéziu v našej barokovej literatúre nachádzame iba ojedinele — domáce lekárske rady Jána Tonosorisa vo veršoch: Sana consilia medicina aneb Zdravá rada lekářská (Skalica 1771). Okrem slovenčiaceho jazyka (Benický, Gavlovič) sa mravoučná lyrika písala aj po latinsky. Reprezentujú ju najmä epigramy — ich významnejšími tvorcami boli Jób Trusius (Schediasmeta — Veršované daromnice, Levoča 1662) a Konštantín Halapi (Epigrammatum moralium… libri VII. — Sedem kníh mravoučných epigramov, hádaniek a náhrobných nápisov, Trnava 1745), ale zachovali sa i anonymné didaktické básne v rukopisných zborníkoch.

B. Ďalšie básnické žánre lyriky a epiky

Z iných oblastí poézie budí predovšetkým pozornosť ľúbostná — galantná 354-veršová básnická skladba Obraz panej krásnej perem malovaný, která má v Trnave svoje prebývaní. Pochádza z roku 1701, ale objavil ju až roku 1958 Ján Mišianik. Jej autorom je Štefan Ferdinand Selecký, absolvent právnickej fakulty Trnavskej univerzity. Skladbu vytvoril na počesť pani Kataríny Korbortranyovej, „štedrej podporovateľky mladých básnikov“.

Od založenia Trnavskej univerzity po vznik básne uplynulo vyše polstoročia — a za ten čas už bola významným centrom. Selecký síce na trubadúrsky spôsob skladá básnický hold iba jednej žene:

Ale už tieto verše naznačujú príliš veľkú hyperbolu, dokonca i v barokovej poézii zarážajúcu a tvoriacu vlastne náplň celej básne. Oslava trnavskej krásnej Kataríny je skutočne patetická — prirovnania v chválospeve na jej vyberané mravy prekypujú nadšením a nadsádzkou:

Vzniká dojem, že táto panegyrická oslava Kataríny je podnietená celkovým duchovným espritom mesta, hoci Selecký v galantnom štýle volil opačné poradie — príťažlivosť mestu dávala dáma jeho srdca, aj keď celkový kontext vypovedá predsa len v prospech Trnavy ako prvotnej:

Tieto verše skutočne už prekračujú hranice galantého zbožňovania a naznačujú možnosť vidieť za krásnou Katarínou aj chválu Trnavskej univerzity. Veď v týchto veršoch sú zastúpené krajiny, skadiaľ prichádzali do Trnavy študenti:

(Z Turek = z uhorských časti obsadených Turkami.)

Zo skladby možno vyčítať, že krásna pani Katarína žila duchovným životom a združovala mladých umelcov, čiže vlastne viedla prvý známy slovenský literárny salón. A tak by sa dalo vysvetliť, že tieto obe trnavské vzdelanostné centrá sa Seleckého zásluhou miestami stotožňujú. Jedinečnosť, ale aj ojedinelosť tejto básne v celkovom kontexte našej barokovej ľúbostnej poézie, ako aj kultúrne postavenie Trnavy, dovoľuje predpokladať, že v Trnave začiatkom 18. storočia mohol existovať — ak nie priamo literárny, ale kultúrny okruh vysoko prečnievajúci nad priemer a že okrem Obrazu… museli vzniknúť aj ďalšie básne — i od iných autorov, ktoré sa iba zatiaľ nepodarilo objaviť.

Báseň je vytvorená v dvanásťslabičníkoch so združeným rýmom a pozornosť si zasluhuje aj množstvo dobrých rýmov aj zreteľne slovenské jazykové tendencie (najmä: sa, naj…).

Ďalšia produkcia ľúbostnej lyriky má s literárnym skvostom barokovej poézie — Seleckého Obrazom… — iba spoločnú tendeciu smerovania k stále čistejšej slovenčine a glorifikovanie, hyperbolizovanie ľúbostného citu. Umeleckou úrovňou ho nedosahuje, hoci bola najpestovanejším literárnym žánrom, lyrickým. Bola prevažne anonymná (zachovala sa v rukopisných zborníkoch, najznámejšie sú: Zborník Jána Lányho, Zborník Jána Buoca, Spevník Johany Lačnej, Písne všelijake, Dionýz Kubík: Cantiones Slavonicae — Slovenské piesne). Mala poloľudový umelý charakter a slúžila kultúrnym potrebám vzrastajúceho meštianskeho čitateľského okruhu. Charakter ľúbostnej lyriky prezrádza iba autorstvo príslušníkov vzdelaneckej vrstvy (pisári, študenti, mnísi). Ide o slovenskú tvorbu — z latinskej sa zachovali iba ojedinelé texty.

Pre barokovú ľúbostnú tvorbu je charakteristická tzv. alamódová ľúbostná lyrika (fr. A la mode = podľa módy). Jej repertoár tvorili vo väčšine lyrické ľúbostné ženské, ale najmä mužské monologické i dialogické lamenty o trýznivej a falošnej láske. Príznačné je zatracovanie ľúbostného vzťahu, ktoré sa často spája s výstrahou ostatným pred nástrahami lásky. Čitateľsky ju sprístupňuje antológia slovenskej barokovej poézie Já miluji, nesmím povídati, ktorú zostavila G. Slavkovská (Bratislava 1977) a Antológia staršej slovenskej literatúry (Bratislava 1964, 1981) J. Mišianika a výber Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva III. — Barok (Bratislava 1989) J. Minárika.

Okrem ľúbostnej lyriky mala v barokovej poézii bohaté zastúpenie príležitostná lyrika — zväčša myšlienkovo i formálne priemerná a hojne zastúpená latinskými textami, no aj v tejto oblasti pribúdajú básne v domácom jazyku. Ide zväčša o študentské rozlúčkové piesne so školou, priateľmi (zaujímavá je: Ergo vale, parve Roma — Teda z bohom, malý Rím a vznikla koncom barokového obdobia, pri rozlúčke s Trnavou pri presťahovaní univerzity na príkaz Márie Terézie do Budína.) Aj v tomto žánri je väčšina textov anonymných, ale poznáme aj konkrétnych autorov: Krištof Mazarius, Michal Zimáni a predovšetkým Daniel Sinapius-Horčička st.

Menej sa pestovala umelá sociálna, vojenská, pastierska, zbojnícka lyrika a epika (táto problematika bola doménou najmä ľudovej slovesnosti). Bola prevažne anonymná, tvorili ju zvačša študenti — v latinčine i slovenčine. Vznikala koncom barokového obdobia a pribúdajú v nej témy týkajúce sa zhoršovania postavenia sedliactva, čo bolo celoeurópskym zjavom. Preto do tejto kategórie možno zaradiť aj skladbu Mateja Markoviča Píseň o chvále stavu sedláckého preložená z nemeckého originálu. Ozýva sa v nej aj hrdosť na sedliacky stav — ako vedomý odpor proti šľachtickému stavu.

V zbojníckej tematike sú z aspektu literárneho vývinu významné tri „neľudové“ piesne, hoci anonymné, zaznamenané v Mikulášskom zborníku: Píseň o Adamovi a Ilčíkovi, zbojníkoch (313 veršov) a Píseň o Jánošíkovi zbojníkovi (206 veršov) sú žánrovo blízke jarmočnej poézii (v triáde spevy igricov — historické spevy — jarmočné piesne posledné predstavujú umelecky najnižší stupeň) vzbudzovaním záujmu poslucháčov v úvodných veršoch a expresivitou básnických obrazov (hoci téma je atypická, väčšinou sú moralistickou výpoveďou o hrôzostrašných príbehoch a katastrofách). Ale skladba O Surovec Jakubovi, zbojníkovi (348 veršov) dojímavou Surovcovou rozlúčkou so slobodou, horami a salašmi je zárodkom pre budúce stvárňovanie zbojníckej tematiky v preromantizme (P. J. Šafárik) a v romantizme (J. Botto) vyzdvihovaním pocitu slobody ako najvyššej hodnoty v osobnom živote človeka.

V barokovom období vzniká naďalej i historická a časová epika, ale jej úroveň v porovnaní s renesančnými historickými spevmi poklesla a je taktiež blízka jarmočným piesňam. Anonymná Píseň o Nových Zámkoch (1663, 33 štvorveršových strof) vyznieva moralizátorsky: turecká pliaga = trest za hriechy. V podobnom zmysle, iba tureckú pohromu nahradzujú prohromy živelné, vyznievajú i skladby Jána Čerňanského (1709 — 1766) Žalobné vypsání pádu a vyvrácení mesta Lizabony (Lisabonu, Bratislava 1757, 280 veršov) a Štefana Korbeľa (1732 — 1779) Pametné premyšlováni o strašlivém zemetrasení (rukopisná 416 — veršová skladba z roku 1763 — ide o tohoročné veľké zemetrasenie v Komárne).

Celkový obraz našej barokovej poézie dopĺňa aj žartovná lyrika a epika (pijanská, parodická a paškvilová), ktorá patrila taktiež medzi populárne žánre, najmä v záverečnej fáze baroka. Predstavovala umelú a poloľudovú tvorbu a zväčša bola anonymná (hoci sú aj viacerí autori známi, napr. Jozef Dubovsky, Ján Demian). Slovenské texty prevažujú nad latinskými.

Do žartovanej poézie — epiky možno zaradiť aj veršované anekdoty, žartovné historky, exemplá, poviedky a bájky obsiahnuté najmä v zborníku Jána Chrastinu (Rozprávky o Gelovi, Rozprávky o Taubmanovi), ale najmä v zborníku Jána Sekáča: Laskavé karhání smíšnopochabných svetských mravúv. Ide o 114 veršovaných príbehov, anekdot, bájok (najmä ezopských), ktoré predstavujú prameň poznania zábavných tém kolujúcich medzi všetkými vrstvami nášho obyvateľstva v ústnom alebo rukopisnom (čiastočne knižnom) podaní. Sú to príbehy o významných historických osobnostiach i zo života jednoduchých aj vznešených ľudí, medzinárodné poviedkové témy i témy obľúbené v slovenskom domácom folklóre. Anekdoty o jednoduchých a vznešených ľuďoch zdôrazňujú víťazstvo umu a dôvtipu ľudových alebo meštianskych hrdinov nad príslušníkmi panského či duchovného stavu. Sekáč v úvode vtipne poznamenáva, že ľudia ťažko prijímajú „nahú“ pravdu, preto im ju treba podať „ošatenú“. Čiže svojím zborníkom sa taktiež uchádzal o možnosť formovať spoločenské mravy, ale podstatne rozdielnym spôsobom ako P. Benický a H. Gavlovič — čím vlastne potvrdzuje charakteristiku barokovej kultúry ako kultúry protikladov. Sekáčov zborník bol obľúbený aj po nástupe osvietenstva.

A. Umelecká próza — najmä memoárová a cestopisná spisba

Našu barokovú umeleckú prózu reprezentujú predovšetkým denníky (v prevažnej väčšine cestovné), memoáre a autobiografie. Vo vývine našej literatúry ich význam spočíva vo zosvetšťovaní a beletrizovaní prozaických textov. Na rozdiel od poézie, z ktorej veľa prác zostalo v rukopisoch, memoárová a cestopisná spisba vychádzala zväčša tlačou. Jej dvoma základnými inšpiračnými zdrojmi boli: a) veľký turecký vpád na slovenské územie roku 1663; b) prenasledovanie protestantskej inteligencie a súdne procesy (1672 — 1674) po odhalení a zlikvidovaní tzv. Wesselényiho (č. vešeléniho) sprisahania roku 1670.

Na turecký vpád reagovalo dnes už nezvestné dielo Samuela Chalupku st. Vandrovka aneb Putování prežalostné Roziny Puchalky, Samuele Chalupky manželky (1664), ale najmä dielo Štefana Pilárika (1615 — 1693). V ňom má významné postavenie veršovaná (8-slabičný verš, združený rým) epicko-reflexívna skladba Sors_Pilarikiana — Los Pilárika Štěpána (1666) autobiografického charakteru (Skladba síce patrí do barokovej historickej a časovej veršovanej epiky, ale charakterom je príbuzná ďalším Pilárikovým dielam, preto je zaradená v celkovom kontexte jeho tvorby.)

Pilárik, senický evanjelický kňaz, sa pri vpáde Turkov na Záhorie roku 1663 nestačil dostať do bezpečia na zámok Branč a dostal sa do zajatia. Turci ho predali valašskému (rumunskému) veliteľovi Vulkulimu. Po dvojmesačnej neslobode mu dopomohol k úteku ďalší valašský šľachtic Konštantín. Pilárik sa cez Bratislavu navracia šťastne späť k rodine a farníkom v Senici.

Pilárik v tejto rozsiahlej 926-veršovej skladbe zaznamenal svoje zážitky takmer denníkovo, chronologicky — a skúsenosti zo zajatia sa stali námetom aj jeho diel (už v nemeckom exile) Turcici-Tartarica crudelitas, das ist: Derer Türken und Tartar Grausamkeit (Turecko-tatárska ukrutnosť, to jest: Ukrutnosť Turkov a Tatárov, 1684) a Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz Boží, 1678).

Najpočetnejšie sú výpovede o zážitkoch na súdoch a vo väzeniach. Medzi ne patrí latinský rukopisný denník Joachima Kalinku Diarium, ale najvýznamnejšie sú rukopisné denníky utečencov z galejí Tobiáša Masníka a Jána Simonidesa. Tobiáš Masník (1640 — 1697) sa v denníku Vezení a vysvobození Tobiáša Masniciusa (1676) sústredil na hlavné príbehy a udalosti po odsúdení na španielske galeje cestou do Neapola, na útek z vojenského sprievodu a putovanie cudzinou. Pri Masníkovi treba pripomenúť i jeho filologické záujmy, ktoré sa uplatnili najmä v príručke správneho písania Zpráva písma slovenského (1697). V nej vyzdvihuje nielen vznešenosť a starobylosť slovanského jazyka a uvádza pravidlá písania, ale si aj všíma jazykové rozdiely medzi češtinou a slovenčinou, čím sa zaradil do vývinového prúdu slovenských vzdelancov v oboch konfesiách kliesniacich cestu k uzákoneniu slovenského spisovného jazyka. V tomto smere zapôsobil i na svojho synovca Daniela Krmana.

Masníkovým súputníkom a spoločníkom na úteku bol Ján Simonides (1648 — 1708) a rovnaký námet majú aj jeho diela: Galeria omnium sanctorum, catenis christianae virtutis sibi devinetorum (Galéria všetkých Bohu oddaných, spútaných vzájomne reťazami kresťanskej cnosti, 1676), Incarceratio, liberatio et peregrinatio (Väzenie, vyslobodenie a putovanie, asi 1676) a Exul praedicamentalis (Prenasledovaný vyhnanec, 1679). V spoluautorstve s Masníkom vydal: Gottes Kraft und Gnade (Božia moc a milosť, 1681).

Hoci Galéria… sa stala základom ostatných Simonidesových memoárových a cestopisných próz, jeho vrcholným dielom (a najcennejším memoárom druhej polovice 17. storočia) je Väzenie, vyslobodenie a putovanie. Zaznamenáva priebeh mimoriadneho bratislavského súdu, odvoz odsúdencov do Trnavy, potom do leopoldovského väzenia a cestu na galeje do Neapola, útek s Masníkom z vojenského sprievodu, lapenie a uväznenie v Capracotte, vykúpenie nemeckým kupcom Jánom Filipom Weltzom a ich putovanie po Taliansku do Nemecka. Cestopis prináša bohatú a pestrú mozaiku príbehov, faktov, dojmov a pozorovaní sústredených aj na krásu okolia. Avšak najmä sa zameral na opis miest, kde sa zdržal dlhšie (Neapol, Rím, Benátky), o ostatných, napr. Florencia, Padova, sa zmieňuje letmo.

Okrem zážitkov väzňov si Simonides všíma aj geografické, ekonomické, politické, sociálne a náboženské pomery, no mimoriadnu úlohu majú prírodné javy, úkazy flóra i fauna, ktoré majú ideovo-estetickú funkciu — sprostredkúvajú psychické stavy (úžas, strach depresia…).

Memoárová a cestopisná spisba dosiahla vrchol na začiatku 18. storočia v diele synovca Tobiáša Masníka Daniela Krmana ml. (1663 — 1740) v latinsko-slovenskom memoári Fatu familiae Krmannianae (Osudy krmanovskej rodiny), v latinskom spise Trium Krmannorum exilia (Vyhnanstvá troch Krmanovcov) a predovšetkým v latinskom cestovnom denníku Itinerarium (Cestovný denník, asi 1709 — 1711), ktorý spolu so Simonidesovou prózou považujeme sa najhodnotnejší denníkový cestopis v slovenskej staršej literatúre.

Itinerarium vznikol z Krmanových poznámok na ceste v rokoch 1708 — 1709 do Bieloruska za švédskym kráľom Karolom XII. (bojoval proti Petrovi Veľkému). Krman od neho očakával pomoc pre protestantov v Uhorsku a prešiel za ním územím Poľska, Pruska, Litvy, Bieloruska, Ukrajiny a Moldavy. Napokon sa stal očitým svedkom jeho porážky pri Poltave (1709) a po veľkých útrapách sa dostal naspäť do vlasti.

Podobne ako Simonides — aj Krman sa zaoberá opisom nielen osobných zážitkov, príbehov, udalostí, ale aj všestrannými pomermi a históriou krajín a miest, kadiaľ prechádzal. Najzaujímavejšie a najhodnotnejšie sú poznámky o etnografických pomeroch (najucelenejšie sú z ukrajinského územia), ale aj podrobný opis dôležitých historických faktov a osobností (bitka pri Poltave, Karol XII., Peter Veľký, František II. Rákóczi). Rozprávanie sa vyznačuje sugestívnym a dramatickým zobrazovaním zážitkov, faktov a udalostí.

Z ostatných Krmanových prác medzi najvýznamnejšie patrí Rudimenta gramaticae Slavicae (Základy slovenskej gramatiky, 1704 — nadviazanie na Masníkovu Zprávu…) a najmä enkómium — básnická oslava slovenčiny ako matky všetkých slovanských jazykov Chvála budiž tobě, náš předobrý Bože (koniec 17. storočia):

(Karol IV. vydal roku 1356 „zlatú bulu“, v ktorej ustanovil, aby sa synovia svetských kniežat naučili rozprávať po nemecky, latinsky, taliansky a slovansky. V závere sa Krman odvoláva na dnes nezvestný rukopis Matúša Michaloviča Sečianskeho Světlonos český, cestu do češtiny ukazující.)

V okruhu denníkových a životopisných diel medzi najvýznamnejšie práce patrí aj denník Juraja Lániho (v nemčine) Krátke a pravdivé vyrozprávanie ukrutného a takmer neslýchaného pápeženeckého väzenia (1676) formovaním emocionálneho štýlu (do centra rozprávania postavil vlastnú osobu), nemecká autobiografická próza Jána Hadíka Kráľovstvo nebeské: tesná brána, úzka cesta — Hradská do nebies: tesná brána, úzka cesta (1679) a latinská autobiografická próza Samuela Hruškovica Vita Samuelis Hruscowitz (Život Samuela Hruškovica, 1719 — 1720). Vo všetkých týchto prózach je zároveň silný náboženský akcent.

V memoárovej a cestopisnej literatúre má osobitné miesto autobiografická denníková próza Mórica Augusta Beňovského (1714 — 1786) Pamäti a cesty grófa Mórica Augusta Beňovského, ktorá vyšla vo viacerých jazykoch, prvý raz v angličtine (1789). Tento rodák z Vrbového beletristicky spracoval svoje dobrodružstvá na Madagaskare a vyhlásenie Beňovského domorodcami za kráľa.

Dobrodružnosť a exotickosť nachádzame aj v anonymnej memoárovej a cestopisnej próze napísanej po nemecky (Der ungarische Robinson… Uhorský Robinson alebo Osudy a podivuhodné dobrodružstvá Karola Jettinga, rodeného Uhra, 1797). Karol Jetting bol bratislavský rodák. Neznámy autor kombinuje biografické fakty o Jettingovi s beletristicky štylizovanými dobrodružstvami v Prešporku, Viedni, Londýne, Maroku a na opustenom ostrove.

Žartovná, parodická spisba

Žartovná, parodická spisba tvorí osobitnú kapitolu nielen v barokovej poézii, ale i próze. Na rozdiel od memoárovej a cestopisnej prózy, pri ktorej väčšinu autorov poznáme, sa táto forma zachovala v rukopisných zborníkoch bez uvedenia autorstva — opäť poznáme iba zberateľov (zapisovateľov). Častým námetom sú naďalej ezopské bájky a stredoveké exemplá, ale i príbehy zo všedného života či histórie. Najznámejšie zborníky sú:

Fábule od Jana Markoviča poskládané, zborník Jána Dlabača Historie, príbehy a príklady z mnohých historikúv zhromažďované a k mnohému naučení potrebné, Kúsky klerikú pre zábavu laikú, Lajster všelijakých kratochvílných historií v sebe obsahující (exemplá a anekdoty spracúvajú prevažne neznáme témy z tradičných spoločenských okruhov: panského, vzdelaneckého, kňazského, meštianskeho, remeselníckeho, ľudového, rodinného, vojenského, židovského, cigánskeho), Ostrovtipné nápady a veliké cigánství i hádky. A do tejto kategórie patrí aj zborník krátkej zábavnej, humoristickej prózy už „osvietenského“ autora — Jozefa Ignáca Bajzu — Veselé učinky a rečení.

C. Vedecká — náučná spisba

Významnou zložkou slovenskej barokovej prózy je vedecká — náučná spisba, písaná takmer výlučne v latinčine. Rozvíjala sa najmä v dvoch vzdelanostných centrách — v Trnave a Prešove.

Spočiatku ju reprezentovala odborná próza — polonáboženské a polosvetské školské dizertácie a dišputy. Popri nich sa rozvíjali samostatné svetské odborné žánre, odborná próza vedeckého charakteru sa zameriavala predovšetkým na filozofiu.

Významnú filozofickú skupinu vytvorili vzdelanci z prešovského kolégia (tzv. prešovská škola), reprezentujú ju Ján Bayer — Ostrium vel Atrium naturaen (Brána alebo predsieň prírody) Izák Caban — Existentia atomorum — (Jestvovanie atómov), na Trnavskej univerzite vynikal Martin Szentiványi — i v iných vedných odboroch. Je autorom encyklopedického diela Curiosiora et selectiora variarum scientiarum miscellanea — Zvláštnejšie a vybranejšie rozmanitosti z rozličných vied (1689 — 1702) a v súvislosti s jeho dielom treba pripomenúť dôležitý prvok barokovej vedecko-náučnej literatúry — prebudenie cieleného záujmu o cyrilometodovskú tradíciu. Szentiványi sa zaujímal o účinkovanie sv. Cyrila a Metoda na našom území, vyzdvihol ich úsilie zaviesť vo Veľkej Morave slovanskú liturgiu a zorganizovať veľkomoravskú cirkevnú správu, ale jeho údaje ešte nie sú spoľahlivé. Avšak už sám fakt obnovenia záujmu a rozvíjanie jeho chápania ako vedome slovenskej národnej tradície u vzdelancov oboch konfesií naznačuje významný trend, ktorý sa stane v období osvietenstva určujúci.

V tomto zmysle má významné miesto v dejinách cyrilometodovskej tradície ako prejavu národného uvedomovania dielo Daniela Sinapia-Horčičku st. Neo-forum Latino-Slavenicum (Nový trh latinsko-slovenský, 1678). Ide o zbierku latinských, poľských a slovenských prísloví a porekadiel, čo samo prezrádza zvýšený záujem o domácu ľudovú kultúru, ale mimoriadne dôležitý je latinský predhovor tohto diela. Je to veľkolepá chvála (a tým aj obrana) slovanského i slovenského národa a jazyka. Horčička zdôrazňuje jeho starobylý pôvod, vynikajúce vlastnosti rodného jazyka, upozorňuje na morálne kvality slovenského národa (nadanie, pohostinnosť, pracovitosť) a rozhorčene odsudzuje všetkých pohŕdačov národným jazykom, ktorí uprednostňujú latinčinu. Opäť sa ozýva aj základný motív Konštantínovho Proglasu — potreba rozvíjať domácu knižnú kultúru: „Hoci tento náš jazyk vyniká starobylosťou, rozšírenosťou a inými podobnými cnosťami, predsa len nepriazeň časov a ľudská hlúposť zapríčinila, že jeho vzdelávaniu sa doteraz venovala malá pozornosť. S týmto nepochybne súvisí aj to, že mnoho významných zásluh našich predkov ostalo potomstvu skryté a že tak málo kníh môžeme čítať v tomto jazyku.“

A v súvislosti s kultivovaním jazyka Horčička spomína aj: „Cyrila a Metoda, biskupov a všetkých Slovanov vierozvestcov, dobrých znalcov jazyka gréckeho i slovanského.“ Na základe ich výsledkov (slovanský jazyk sa stal rovnocenný s hebrejčinou, gréčtinou a latinčinou) nástojil, aby sa Slováci nevzdali svojho jazyka, ak nechcú stratiť tvár.

Odvolávanie sa na cyrilometodovskú tradíciu nájdeme i v prvej priamej obrane Slovákov — v diele (pravdepodobne) Jána Baltazára Magina (vyskytli sa názory aj o autorstve M. Bela) Murices… sive Apologia (Ostne… alebo Obrana, 1728, vyšla anonymne/. Je to polemická odpoveď na hanlivý spis trnavského profesora práv Michala Bencsika, v ktorom sa nactiutrhačsky vyslovil o Trenčanoch, Slovákoch a vôbec Slovanoch z aspektu tzv. podmaniteľskej teórie. Obrana je vybudovaná na základe slávnej minulosti — v nej i cyrilometodskej tradície. Autor poukazuje na úsilie slovanských apoštolov o uplatnenie slovanskej liturgie a zdôrazňuje, že túto výsadu potvrdil aj pápež.

Prvenstvo Slovákov v osídlení územia Uhorska a ich rovnoprávne postavenie v Uhorsku je základným východiskom aj začiatkov odbornej historiografie — v dielach trnavského profesora Samuela Timona Imago antique Hungariae, Obraz dávneho Uhorska, (1773 a ďalšie štyri vydania), Imago novae Hungariae, Obraz nového Uhorska (1734). V nich rozvinul tzv. zmluvnú teóriu: Uhorsko vzniklo na základe dohody medzi Maďarmi a Slovákmi, nie vojenským podmanením Slovákov. Dosť podrobne opísal osudy kniežaťa Pribinu, chronologicky správne zaradil Mojmíra I., Rastislava a Svätopluka. Zvýšenú pozornosť venoval činnosti sv. Cyrila a Metoda a dal im titul „Slavorum Apostoli“ (slovanskí — slovenskí apoštoli).

K slovenskému pôvodu i národnosti sa hlásil aj známy učenec — polyhistor, „veľká ozdoba Uhorska — Matej Bel (1684 — 1749), priekopník moderných vedeckých metód. Vychádzal z pripraveného výskumného plánu, pracoval so sieťou spolupracovníkov, opieral sa o pramene a archívne dokumenty. Jeho zásluhou sa bratislavské evanjelické lýceum začalo formovať ako významné kultúrne centrum. Jeho najvýznamnejším dielom sú Notitia Hungariae novae historico-geographica Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku (4 zväzky, 1735 — 1742), ktoré obsahujú historické, politicko-administratívne, zemepisné, národopisné a prírodovedné poznatky o uhorských stoliciach na území Slovenska.

Aj Bel odsudzoval znevažovateľov slovenskej národnej minulosti a z jeho diela je najčastejšie citovaná časť z úvodu ku gramatike Pavla Doležala, v ktorom vzdáva hold národnej reči: „Nezaostáva totiž, pokiaľ to môžem posúdiť, vážnosťou a dôstojnosťou za španielčinou, lahodnosťou a jemnosťou za francúzštinou, angličtine sa vyrovná pátosom a pôsobivosťou, nemčine bohatstvom citu a výrazu, taliančine ľubozvučnosťou a sladkosťou, napokon nezaostáva ani za veliteľskou prísnosťou maďarčiny. Tieto vynikajúce hodnoty ma vtedy, ak ju používajú ľudia učení, výreční a spoločenskí.“

Pavel Doležal svojim dielom Gramatica Slavico-Bohemica (Gramatika slovensko-česká, 1746) vlastne zavŕšil predchádzajúci proces vyčleňovania osobitných jazykových znakov češtiny a slovenčiny — o jeho gramatiku sa bude opierať A. Bernolák ako o základný prameň svojej Slovenskej gramatiky.

Medzi popredných uhorských polyhistorov, ktorí sa s hrdosťou hlásili k svojmu slovenskému pôvodu, patrí aj Adam František Kollár (1718 — 1783). Bol riaditeľom viedenskej cisárskej knižnice a poradcom Márie Terézie pri príprave urbára a v otázkach školských reforiem. Medzi jeho významnými historickými a historickoprávnymi dielami vyniká O pôvode a stálom používaní zákonodarnej moci (1764). (De Origibinus et usu perfetno potestatis legilatoriae). Kollár v ňom prejavil sociálne cítenie upozorňovaním na neznesiteľné postavenie poddaných a navrhol zdaniť aj cirkev a šľachtu (náklad knihy bol zhabaný). V reformných pedagogických návrhoch zdôrazňoval rešpektovanie sociálnej rovnosti v školách a zameranie celého štúdia na pestovanie materinského jazyka. Rodákov nabádal, aby milovali svoj jazyk a národ (Úvod k historickému dielu Mikuláša Oláha Hungaria et Attila — Uhorsko a Attila, 1763).

5. Dráma

Baroková dramatická spisba kvalitatívne zaostala za renesančnou drámou, ale objavuje sa viacej centier s uvádzaním divadelných hier. Ide najmä o polosvetské a svetské školské hry — na evanjelických i katolíckych školách a vyznačovali sa zvýšenou alegorickosťou a abstraktnosťou. Najvýznamnejším autorom bol Eliáš Ladiver (okolo 1633 — 1686), ktorý písal latinské školské hry s biblickými a historickými námetmi. Pripisujú sa mu hry Vo viere neochvejný Eleazár a Udatný Papinián.

Z polosvetských evanjelických hier je významná Tragedia neb Hra smutná, prežalostná v slovakizovanej češtine od neznámeho autora. Je to dialogizovaná epická alegorizovaná skladba (zápas Pravdy a Smelosti so Satanom) a obsahuje aj sociálne motívy (vzťah boháčov a chudoby k pravde).

Katolícke školské hry, s biblickou, legendovou, mariánskou, resp. s antickou a kresťansko-mravoučnou tematikou, podporovali najmä jezuiti a piaristi (Trenčín, Spišská Kapitula, Trnava, Skalica). Pozoruhodná je slovenská jezuitská hra Caterina — královna gruzianská, vlastní krve ozdobená, na divadlo predstavená (1701) od neznámeho skalického jezuitu (pravdepodobne išlo o obohatený preklad z nemčiny). Výnimočný je text fragmentu veršovanej medzihry z prvej polovice 18. storočia — ide o prehovor postavy menom Klemo — so stredoslovenskými jazykovými prvkami. Medzihra bola súčasťou dnes neznámej latinskej hry.

V svetských dialogických scénkach bola zastúpená problematika sociálnej nerovností, ale najmä ide o vychvaľovanie rôznych činností a povolaní. Obľúbené boli aj žartovné scénky určené pre zábavu svadobných hostí.

Od druhej polovice 18. storočia sa prejavoval záujem o divadlo aj u šľachty a meštianstva. Kočovné spoločnosti (rakúske, talianske, české) chodili hrávať (po nemecky) činohry (Shakespeare, Moliér, Goethe…) a opery (Pergolesi, Mozart…) najmä do Bratislavy a Košíc. V Bratislave bolo od roku 1741 drevené divadlo pod Rybárskou bránou a od roku 1776 kamenné divadlo postavené grófom Jurajom Csákym. Vznikali aj súkromné šľachtické divadlá: Bratislava, Dolná Krupá, Hlohovec).

6. Ústna ľudová slovesnosť

V druhej polovici 17. a najmä v 18. storočí sa prudko rozvíjala poézia, próza i dráma. V poézii — ľudovej piesni — sú najbohatšie zastúpené piesne sociálne, vojenské, rodinné, zbojnícke, pastierske, žartovné a najpočetnejšie sú ľúbostné. V zbojníckych piesňach je ústrednou postavou Juro Jánošík (1688 — 1713) a sú zväčša baladického charakteru.

Balada zostáva naďalej veľmi frekventovaná. Charakterizovala ju vypätá emocionálnosť, záľuba vo vraždách a v spomaľovaní deja — vplývali na ňu jarmočné piesne. Populárne zostávali aj trávnice a uspávanky.

Prózu reprezentujú aj v barokovom období predovšetkým rozprávky (čarovné, realistické, dobrodružné, humoristické), anekdoty, historické a zbojnícke povesti. V čarovných rozprávkach dominuje boj hrdinu s drakom (Popolvár najväčší na svete), sociálna tematika (Popoluška, Pamodaj šťastia, lavička), splynutie živej a neživej prírody (Zakliata hora). V realistických rozprávkach víťazí prostý hrdina nad boháčmi dôvtipom a šikovnosťou (O troch grošoch, Klinko a Kompit kráľ, Prorok Rak…). Na rozprávky významne zapôsobili latinské exemplá z kázní v domácom jazyku. V povestiach sú zastúpené najmä témy o Jánošíkovi a jeho pokladoch. V tomto období sa už ideovo-umelecky dotvorili žánre na pomedzí poézie a prózy: porekadlá, príslovia, pranostiky, hádanky a detský folklór (vyčítanky, rečňovanky).

Ľudovú drámu reprezentujú folklórne prejavy v dramatickej forme s istými divadelnými znakmi — vianočné koledné hry, betlehemské, pastierske. Do vianočných hier patrí aj Hra o sv. Dorote, ktorá je už skutočným dramatickým útvarom s viacerými osobami (kráľ, sv. Dorota, Teofil, kat, čert).

Celé texty ľudovej slovesnosti sa začali sústavne zapisovať až v druhej polovici 18. storočia.

V barokovom období sa už dotvorili všetky kultúrne podklady pre formovanie moderného slovenského národa v období osvietenstva. Pôjde skutočne o národné obrodenie — v duchu veľkomoravskej cyrilometodskej idey.