Žalmy a hymny

S húfom plesajúcich predtým, horlivým v chvále, vstupoval som v chrám tvoj, Bože veľký!
A zavše rozžala sa duša moja plameňom vďaky prudko sálajúcim;

čo svieca vzplápolala mi túžbou v nebesá, jak pochodeň dychtením víchričným,
srdce dojatím zmäklo čo vosk, myseľ roztála jak medu samotok…

Veď konal si dielo svoje pri nás, uverených v tebe i oddaných ti, konal milostive:
dňom dobrým dals´ zasvitávať nám, nociam velels´ zmrákať sa pokojným;

lúčom úsvitu zaklepávals´ v tiché okenice: rozväzujem sny — vstaň, čeliadko verná!

a hneď rozletela sa po postatiach čo včeliek roj, jas zory v tvárach jej,

i večera hviezdny zrak len vídal dovŕšenie prác poctivých, námah statočnosti,
bo všetko spravoval vladár múdry a pečlivá úľu riadila králica;

však i požehnávals´ rukám hojne, zlátils' mozole, znoj ovievals´ zdaru zavanutím,
bo tvoju pomoc zavše privolal i zase vrátil horúci vierou ret.

Sťa na vianočnom nebi hviezdy, vrelé pohnútky lásky rodili sa v dušiach:
i tie tys´ budil, tak túžiac náš čarokruh — Ja jeho slabý zvest…

— Dnes — ó, protiva! — prichádzam sám, sám, ach, v svätyňu tvoju pošmúrny a padlý —
Zo stropu čierna zvislá opona; oltár jak krb opustený.

Tíš okolo mňa mŕtva, hrobová tma — holubíc svätých zmĺklo hrkútame,
zvuky varhanov skrahli na ciagle, ramená sviecňov svetiel nepodnesú;

len večná cesta kríža uniká v temná diaľ, Golgoty obraz vypína sa k nebu;
aj v deň narodenín mojich znamenie! Dar múky kalicha!

A nemám smelosti k predu, ni síl k oltára stupňom, zaplakať ti u nôh;
u dvier tmiem v úzkosti, pokorený klesám — šepocem: žaloba.

Žaloba, Hospodine! Trpká žaloba, ťažká — žaloba bez konca —
ty odel si ma v smútku oblak, skrze teba teskním muž bolesti.

Prstom hnevu zahrozils´ mi, hôl prchlivosti svojej švihols´ nad zdeseným,
rozjatrilo sa rude nebo tvoje, zrachotilo hromy a ohňom zdáždilo:

úder za úderom padal — vo vyhni súžby — zdrcujúcim kladivom na synovo srdce,
v duši bratovej zotmilo sa na hlbokú polnoc, blesk šprihal zúfania —

Rozorvals´ reťaz rodinky milej, ohnivá zdrvil, stuhu lásky potrhal na strapce,
vyvrátil zo základu zbožný dom — všetko metnul čiernemu osudu!

Pomstils´ hriechy — lež aké, Bože, aké? Či neslúžila ti dosť v pokore a pravde
čeľaď onoho hniezda? Jej bez poškvrny stôl nebol ti žertviskom?

Či nevzývali ťa? Neďakovali ti? Nespomínali valne dobrôt tvojich veľkých?
Prečo? — Ach, márne spytujem — ty skúšaš rád, i stíhaš zlosť v diaľnych pokoleniach.

Však tým väčšmi bolí rana syna človeka, čím záhadnejším je trestu naloženie;
po príčinách zháňa sa um, srdce upravuje dotaz — niet, kto by odvetil.

Až z brál pochýb zazneje ohlas: márnosť! — Ach, márnosť! — Sladké zväzky krvi:
i ony krehké spojivá len, spolok súrodých duší len odkvet púpavy.

Kde obličaje jasné, čo svietili mi v mladosť? Kde súzvuk sŕdc, čo ma vyprevadil
na púť života neznámu s mnohým želaním, podňal mi perute?

Kde rozkoš nežných poťahov? Zhliadania útecha? Združenie sĺz žiaľnych i radostných?
Kde viery ligotné zdroje, nádejí zelené hory, slnce milostivé?

Kde odplata za vernosť? Záloh budúcnosti istý? Náhrada za straty?
Veta po všetkom, veta! — Otvorils´ priepasť a zavrel minulosť. —

Dom spustnul, spustnul naveky! Čo vymretý úľ čaká na posledný nápor,
veľrakev krásneho žitia on, rakev, bože! jak nad ňou neželieť?

Býval čo hudby nástrojom: „Prebuď sa, dušo!“ zunel v svit, zunel v tône noci
„Pane dňov a pane nocí“; už clivie — sňals´ struny jeho, ukrátiv vlastnú česť.

Spustnul návštevou zhuby. Príde jaro, však nezaľudní ho, ba ešte zaplaví
zelenou vlnou stopy sväté, na vzácne upomienky povesí úponky divizny.

V záhradách rozhostí sa plen, plevel roľami zbujnie, cudzina koristiť
bude z pôdy potom vlaženej, až medze osŕknu a skvília potoky — —

Ach, rozmetal si krb vznešený! Vykorenil nevšedný rod, uschoval do mohýl
studený jeho popol — ja posledná iskra z neho stlievam, až dotlejem —

Zhasnem i ja bez stopy, vražedný osteň doryje raz v srdci — tebou zarazený,
a všetky zvuky duše mojej i tento kvíľ zapadnú v času prúd.

Dovŕšiš dielo. — Však nevyčítam ti, Bože! Uznávam právo tvoje, súd tvoj najvyšší —
Veď čože je človek, abys´ pamätal naň? Odpusť — za všetko ďakujem!

Ty si pánom života i smrti, tys´ dal i mohol vziať — Kto by sa protivil!?
A čože je človek, bys´ musel naň pamätať? Prepusť! — Ďakujem za všetko…
(2. febr. 1889)