Žalmy a hymny

Tatry naše, Tatry slávne,
neraz tak sa domýšľam:
stĺpy ste, hej, neúnavné,
zasadené k hlbinám,
postavené do výšavy,
na nichž klenba odpočíva,
jasný nebies baldachýn —
Jak však — otázka v to clivá —
v tom že raji, v sieni slávy
tak nešťastný je váš syn?

Tatry naše, Tatry zlaté,
zrána abo podvečer
zasa tak mi predchádzate:
oltáre ste, ony ver´,
krby, stoly — túžob sklady;
na nich zhára obeť práve
bohumilá, veselá —
Vtom skvílenie preboľavé —
Čo to? — Zasa výčin zrady,
preliata krv Ábela…?

Tatry naše, Tatry chmúrne,
až nevidieť z mračien vás,
moja myseľ tiež spošmúrnie,
rozhorčí sa v taký čas:
v smútok ste sa zaodeli,
hneváte sa — ako by nie?
Šarpú, pustošia váš dom…
Diabli! — A váš prst mi kynie,
skrižujú sa blesku strely,
zaburáca pomsty hrom —

Tatry naše, Tatry dumné,
keď hviezd na vás okrasa,
mesiačik vám dvorí šumne,
duši mojej pozdá sa:
pomníky ste vari — Bože!
Na nich hviezdny nápis krátky:
Tu spočíva národ ten…
Tak? — Nie, márne Betlem-jatky —
nie, hľa, slnka zôrne lože —
nikdy, pokým svitá deň!

(1890)