ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žeš´ blízko, Pane: vidím, slyším, cítim —

Oj, neraz — vyznám, ľutujem aj! — s žitím
jak keby mne len náležalo veru
a nie len tebe, od tvojeho smeru
hoc značeného jasne, zretedlne
či priestorom, či v prudkej časov vlne,
ja odchýlil sa: človek hriešny, padlý.
Tu moje snažby v nečas schabli, zvädli
sťa sparou tráva, skoro na únavu
som odvolal sa, náhle sklonil hlavu,
v klin ruky zložil, prihodil sa nudou:
a u boku hôl s tanistierkou chudou,
zámery na chvoj vŕby povesené,
čo nad mnou práve rozprestrela tiene,
ďaleký cieľa zadriemnul som v ceste.
Alebo, najmä na príkrejšom mieste,
keď naopak by treba bolo sily
spiať, zdvojnásobiť, aby postačili,
vraz zhačkal som sa spurný, zanovitý,
svoj osud kúsal, rval sa, speniv city;
či, čo je ešte horšie, samopašne
som zvirgal, znútra vybúšili vášne,
var rmutný, žravý: sopečný to výhod,
i zaplavili rozvahy mi sihoť,
peľ duše krásny vytrúsili z kvetu,
jak vetry vatru grúňa porozmetú:
ja voslep strhol, cvalnul klzkou stranou…
No tys´ priam tam bol zavše, s károu, s hanou
či s ostňom, bleskný zjav či v šmúhach tône;
i ako vozka upravuje kone
hneď bičom švižkým, hneď zas uzdy skubom,
nadvlády tlakom včuľ, včuľ v žvaste ľúbom
prívetom, cmukom, potľapkaním šije:
tak zaobišiels´ so mnou. — A čo ti je
k nemalej chvále, za čo večne sláviť
ťa neprestanem: vždy si uspel zdláviť
záhubný požiar, zdúchať zápal zhaslý,
strún jedných tknúť sa, by sa v súlad striasli,
a druhých, mätež by ich stíchla chorá;
vždy vedels´ skrotiť nezbedného ora,
ho vrátil v koľaj, poslabil mu spruhy
tie, iné napäl. — I nebol to púhy
žart, cvik bol vážny; aj necvičils´ darmo:
ja veselo zas niesol žitia jarmo…
Ó, s človekom sa zaoberáš mnoho,
viac, veľa viacej, než je hoden toho,
i varuješ ho viac, než skrblec poklad —

Mám príklady var´ uviesť v toho doklad?
Veď mohli by sa bojsa pozdať chvasty
príhody moje, prípad hustý, častý:
jak naložils´ vše mojím so životom —
i múdrejšie snáď bude mlčať o tom —
A predsa nie chvast, nie daromná chlúba,
jak pošetilá potára ju huba,
lež osvedčenie pravdy neuľaklé
(— my sami, áno, máme byť i fakle
osvecujúce tvoje pri nás skutky! —),
svedectvo rovné, lichej bez výkrutky,
bez falše drzé červeniacej čelo,
i vydávam ho týmto hlasne, smelo:
že, nechsi človek ešte tak je malým,
na trhu sveta zmizlým, osiralým,
dbáš oňho sám ty, a vždy si mu blízky:
i že, až nástrah pozapierals´ pysky,
len vtedy vidí ťa, ťa slyší, cíti —
Ba i hold za to patrí výrečný ti!
Nuž niektoré nech sú tu pripomnuté.

Čo decko nevyvedie, keď sa v pute
napríklad školskom nečuje viac, rodič
však pošiel v práci! Jeho riadny vodič
je rôzpust: motýľ zbrklý, ľahké vtáča.
Na strome švárne jabĺčka sa zračia
podvečer v slnku, zvlášť tie na vrcholi:
tu šarvanca hneď triaška vydrvolí,
a slinky bežia. — Skalkou azda zroní,
nie, už sa driape ku nim po jabloni —
Ja urobil tak. — Strom sa zakolíše,
prásk! konár a ja cup! vdol z rúčej výše —
A predsa, či som chvatol po parutiach,
či — horký! Tys´ ma zoslal na perutiach:
mne neskrivil sa vlas, nie prstík malý,
som hupkom povstal. — Jabĺčka sa smiali,
nie, pravda, v hrsti, ni v širáčka korci,
lež vždy tam, ach, hor´ hybkom na sokorci,
pootriasnuvšom šťastne chrústa-žrúta…

Toť, spomenul som práve školské putá.
Och, zo mňa ony ver´ by spadli boli
raz navždy — ja bych poháňal bol voly,
kým otec oral, chasník snivozraký:
i sotva by sa Burns bol vykľul dáky,
ba žiaden, nikdy z celej mojej mladi —
No predmetom som inej stal sa rady
obratom dlane, rýchlo, nečakane,
tvar vzalo temnej tuchy bublotanie:
v tie putá strkli, pod náuk ma sedlo
vpravili znova… Ako sa to zvedlo?
Oj, orlica zrie iste preširoko
spod nebies — širšie predsa matky oko;
oj, oceán má hĺbky tajomnisté,
preds´ hlbšie cíti srdce matky iste!
To zazrelo: jak u hrdláča strýka
jej bôža mravcom denne hmyrí, bzíka
a vláči ťarchy väčšie, než je samo,
i (neskríklo bár: báda, boľká, mamo!)
dozrelo osti napichané v dlane
či v dlánky, mozoľky v nich rozpukané,
kým líčkom, mysľou ovädali puky;
to v stupniciach zas precítilo muky —
I ozvali sa. Oko: Vezmime ho
späť, ináč zhynie; srdce: Život jeho
poľahčme — cítim, že je toho hodno,
a dary ducha hubiť neslobodno,
poľahčme — čo tam po mamone sveta!
Oboje v kviľbe: Ulietaš nám, dieťa,
ach… Avšak slza spŕchne, žalosť minie,
choď — pomôž nám i jemu, Hospodine!
— Kto? Áno, tys´ to patril totým okom,
ty burácal v tom srdci prehlbokom!

A šuhaj dužel — prospeli mu vedy,
tá strava ducha… Ale naposledy,
ba odprvu priam, lenže sadol za stôl,
preds´ najlepšie mu (preto snáď i rástol)
tvoj pospas chutil, Poézia svätá!
Keď vrátil sa vše: s lunou rojčí, máta —
kde akú blanku popne, sťaby chmára
po čistom nebi, po nej vľahce čmára;
na dni zas brúsi po výšinách iba,
jak vtákom bol by, dáka vzdušná ryba,
tak preháňa sa v horúčky kejs´ múke,
zor najašený, Shakespeare v chvelej ruke —
sťa papierový šarkan tropí nečin…
A tu sa počal najťažší môj prečin:
oproti žitiu, ba i proti tebe;
oproti žitiu, čo len žičí sebe
i má dosť veru všade, v každom čase
na svojich trapoch; proti tebe zase,
môj Bože, ktorý zakázal si schovať
síc´ pod zem hrivnu, však ni preceňovať
ju nedovolils´ — človek nech tak kráča
vraj, jak mu nohy, vták, jak krídla stačia —
Hej, totie túžby neurvalé, snahy
tie nezmyselné zviedli, že som prahy
v hmlách hľadal, kde ich nestávalo pre mňa,
iba ak závrať, plahoč neforemná,
vše stryskal do sfér kypom prázdnej peny:
rebríček zhrdiv pevne pristavený;
a dymy tie aj život zakryli mi:
že tečie medzi brehy zubatými.
Už mládenec, ba muž už: a ja bláhal
si v preludoch tých, po najkrajšom čiahal
len jabku, pravý blúznivec to chorý,
sa na najvyššie, repík, lepil vzory —
Ja blázon: neznal, že hoc zruta skaly,
je Choč náš preds´ len kopec smiešne malý
oproti obrom-vrchom, ba i Tatre;
ja nenahliadol: k veleducha vatre
že potrebné sú iné klady-sily,
než v Slovácka sa hrudi vytučili
(v tej hrudi spľaslej biedou, utýranej
a u mňa v škole jedom nadájanej),
i že čo stredoslnce vo stvorenstve,
je Shakespeare navždy jeden v človečenstve -
A neskúmal som, ako ľudské bytie,
ej, strakaté je, všako, rozmanité,
a preds´ viac tmavo než dúhové stkato,
zmes… No aj draho odpykal som za to!
Bo vytrezvel som vpokon, v sebaklam mi,
v tieň zredol fantóm; zosuli sa trámy
veterných stavieb, spadol som tiež, pod ne,
i hlbšie než raz, aj sa udrel hodne —
A prepadli ma straty, žiale, bôle;
som dvihol rúšku — čo zriem? Prázdne pole,
už strnisko: rov popri rove drahom,
len pripadnúť tej púšti večným sňahom!
Však nepripadlo, nemohlo by ani:
sĺz horúci tok tomu mocne bráni,
mocnejšie srdca krvi žhavé kvapky —
V úzkostiach zbieram rozpomienok strapky,
až sškrípem naraz kliatbou na lós, zhuby…
Vtom prihrmels´ ty — strachom cvakli zuby.
Tu dals´ mi váhu, šepnúc: Ty tam svoje
vlož, ja sem moje — pusť v kyv! — Kde je tvoje?.
Cez mračno prezrels´ zápäť dúhou zmieru,
hruď prepásals´ ňou, k rukám spustil mieru
mi, jak náš plam smie šľahať nad ohnisky —
Dosť toho —
Ó, bols´ všade, vždy mi blízky!
Ja zostúpil raz do podsvetia bane.
Tma hustá vôkol; lebo pri kahane
ryl svojom každý tam červ v bedrách žuly.
Nač komu zlato? Na to, aby skuli
ho na peniaze — vlastne na reťazi,
v než hmotári hneď sami nahnú väzy,
a duchov chycú mocní sveta hore,
si trôfajú spiať ešte i tie zore.
Hu! Pitvor pekla iste — von-von! — Oj, nie!
Vraz pred zrakom mi tvoje oko zbronie,
hluk klenbou striasol — čakanov že klepy?
Nie, chôdza tvoja, tvoj krok veľkolepý —
a duša čula: Ja Pán! — Tí tam: črepy.
Lež čo je priepasť táto pohotove
v pomere ku tej, čo sa hrobom zovie?
A ja i do tej nazrel neraz-nedva,
i na pokraji zdržal som sa ledva.
Z nej, ovšem, anjel neprivolal to mi
(ak čuť ľza prez hrúd padajúcich hromy):
Vstal, niet ho tu… Ach, rakev vždy tam bola,
i pokrytá už, zasypaná spola;
a preds´ ja cítil zrazu kéhos´ vzťahu
ruch, cez slz závoj som zrel svetlú dráhu,
čul prívetu van: Neznáš moju váhu…?
A velebiteľ nadovšetko krásy,
jak v prírode sa javí bez okrasy,
ja zliezol tobôž mnohých strmín štíty.
Som viechou čnel, sám — sám? Nie, tam bols´ i ty,
kol v sveta plášti jasný, obrovitý;
ja sklesol bázňou…
A jak žalmista raz,
nie síce svitu krídla plecmi, záraz
len túžby v duši zacítil som jarý,
i po ľudsky, ba predsa ruchom pary
už jachám v diaľ, až duní zeme kôra:
až doletel som na pobrežie mora.
To uvítalo plnými ma valy
stešených ňadier, vlny vzťahovali
sa jakby ruky, množstvo ramien ku mne,
a každá zvala vábivé a šumne
ma, hudúc-pejúc: My sme láska zeme…
Ach, idem, idem! — Dlho putujeme
a plavíme sa. Dávno znikli brehy;
no more je tak vľúdne, plné nehy,
len kolimbá loď. V lanách vánky hrajú
jak na strunách by, vlajky strblietajú
vše, sťaby trylky; plánmi laská ľúbe
sa slnko s vodou plesňou. — Na palube
dav pútnictva sa baví; rackom hádžu
krm, prepuknú v smiech, jak vše za ním sádžu
po prúdoch kotrmelce. — Vo mne zvládlo
len ticho sviatočné; sám cez zrkadlo
kol oceánu honím palné zraky —
Po chvíli začli sťahovať sa mraky.
Tvár slnka zhasla skoro v nepresažnom
ich temnú; víchor snietkou ohnul sťažňom,
a loď už ťažko, tackave sa brodí…
Pútnici zmizli. Len sám v okraj lodi
opretý meškám, sám so svojím žitím —
Nie! Z duše znie hlas ponad vlnobitím:
Žes´ blízko, Pane, vidím, slyším, cítim…

(1895)