Žalmy a hymny

Ó, Bože, veď si krásnym stvoril
 svet vôkol šíry, ďaleký!
I tmavú zem si v svetlo vnoril,
 v hviezd družstvo vradil naveky.

V tom svetle, hľa, jak pekne hrá si —
 jak letí sivým obzorom:
až vlajú lesy, jej to vlasy,
 znie peruť vtáčím švitorom.

Vzduch strieborný jak závoj tenie,
 a rieka jak jej drieku pás
sa jaše; vlnot zo zelene:
 to nádherná jej sukňa zas.

A parta drahokamy skvie sa,
 a veniec splýva ňadrami;
tak spechá, hľadiac na nebesá
 modrými mora okami.

Kam uberá sa, kam tak chváta
 jak v mladuchinom prepychu,
kam? — K tebe, slnko, do objatia,
 hej, k tebe, svojmu ženíchu!

A v choboť lásky doplávala
 už iste, lebo ohlasom
vtom zahučalo k bralu z brala:
 Ó, ako veľmi šťastná som!

Ó, krásny je tvoj azúr, Bože,
 no krásny i ten zemský kraj:
že človek, nech len chce, vždy môže
 nájsť na ňom stratený svoj raj.

Ach, človek radšej raja stratu
 má, Bože! — Či ho nezhubíš?
Zem obracia on na Golgatu,
 umučiť brata stavia kríž…

(1893)