O synode žilinskej

Až do roku 1610., v ktorom bola pamätná cirkevná synoda v Žiline, cirkev naša evanjelická podľa augšpurského vyznania v Uhrách nemala vlastného sriadenia. Evanjelickí kňazia, nemajú svojích vlastných predstavených, dobrovoľne zotrvávali v odvislosti od vyšších katolíckych hodnostárov. A títo chovali sa k ním za dlhé časy ešte dosť dobroprajne. I plat, takzvaný census cathedraticus, evanjelickí kňazia dávali katolíckym biskupom dobrovoľne. Dobrá shoda medzi oboma stranami bola zpočiatku nerušená. Na mnohých miestach i katolícki farári prisluhovali Večeru Pánovu evanjelikom pod obojím spôsobom.

Ale tieto ešte dosť znesiteľné pomery premenily sa dosť skoro, keď rímskokatolícke vyššie duchovenstvo začalo vždy príkrejšie vystupovať proti evanjelikom. A keď prišlo i k verejným, otvoreným srážkam, k zakazovaniu evanjelickej bohoslužby, k vyháňaniu evanjelických farárov a učiteľov a k odoberaniu evanjelických chrámov a majetkov, ako sa to stalo roku 1604. s evanjelikmi v Košiciach, evanjelici nútení boli hľadať pomoc u cisára Rudolfa. Ale keď ani kráľ, ani snem nechceli ochrániť evanjelikov pred krivdami a útiskami, títo obrátili sa o pomoc ku Štefanovi Bočkayovi, kniežaťu sedmohradskému. — Bočkay pritiahnul s vojskom do horných stolíc Uhorska, napadnul a premôhol vodcu Rudolfovho vojska, Barbiána, a víťazne preniknul cez Prešporok až k Morave, — takže Rudolf, krem toho v dolnom Uhorsku tiesnený Turkom, hotový bol uzavreť pokoj. Pokoj tento bol r. 1606 vo Viedni uzavretý. Ním bola evanjelikom svoboda náboženská zabezpečená.

Ustanovenia viedeňského pokoja boly vzaté do krajinských zákonov na sneme v Prešporku r. 1608. Zvlášte ale vyslovené bolo zákonom i to, že „aby sa predišlo všetkej nenávisti a sporom medzi stavami, nariaďuje sa, aby každé náboženstvo malo svojich predstavených, alebo superintendentov.“

Pravým dobrodením Božím pre cirkev našu v tejto dobe bolo, že keď palatín krajiny (námestník kráľov) Štefan Illéšházy, horlivý evanjelik, v máji r. 1609 vo Viedni umrel, bol na jeho miesto v decembri toho istého roku tiež horlivý evanjelik, gróf Juraj Thurzo, župan Oravy, za palatína vyvolený.

Thurzo staral sa úprimne a neunavne o blaho cirkve evanjelickej. A vedel, že predovšetkým treba ju samostatne sriadiť a zpod nadvlády katolíckych biskupov osvobodiť.

Keď tedy i zákon krajinský vyslovil, aby každé náboženstvo malo svojich predstavených, hneď prikročil k práci, osamostatniť a sriadiť cirkev evanjelickú. Tým cieľom svolal bol už na 3. júl 1609 shromaždenie do Žiliny k voľbe superintendentov. Ale schôdza táto — o ktorej ináč nič bližšieho nevieme — rozišla sa bez výsledku. Za tým nasledovala v auguste r. 1609 porada v Sučanoch. A iste výsledkom tejto porady bolo svolanie synody na mesiac marec 1610 do Žiliny.

Táto synoda, vopred náležite pripravená, i prvých superintendentov a ich námestníkov vyvolila i ustálila hlavné zásady a pravidlá samostatného, od katolíckych biskupov neodvislého sriadenia cirkevného. Všetko v príkladnej shode a jednomyslnosti.

Preto má cirkevný snem žilinský pred všetkými inými veliký, historický význam: on dal cirkvi prvé, základné sriadenie. Trval len tri dni: 28. 29. a 30. marca 1910.