ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Začiatkom r. 1913 po likvidovaní rodinného podniku prišiel som stále bývať i so ženou do Viedne. Tým nastala v mojom živote éra najužšej súčinnosti s Hodžom. Vtedy už dávno chodieval Hodža do Viedne, aby tam spolu s uhorskými Rumunmi aj pomocou českej delegácie na ríšskom sneme pripravoval možnosť demokratizovania Uhorska všeobecným hlasovacím právom a revíziu rakúsko-uhorského dualizmu.

Jedine v tomto politickom postupe videl Hodža pred vojnou možnosť záchrany našej národnej myšlienky. Prirodzene, že nielen vzal na známosť môj pobyt vo Viedni, — ja som si tam najal reprezentatívny byt na Landstrasse — ale hneď mi i ukázal cesty mojej činnosti.

Moja pôvodná myšlienka vo Viedni bola, venovať sa našej slovenskej menšine. Preto som hneď vyhľadal náš slovenský spolok „Národ“, ktorý vtedy stál pod vedením Rehákovcov a Ozábalovcov. Tomuto spolku venoval som hodne práce a pozdejšie mojou iniciatívou založil sa vo Viedni slovenský ľudový peňažný ústav, záložňa pre viedenských zeleninárov, ktorej stal som sa predsedom.

Ale Hodža postavil hneď moju činnosť na širšiu bázu tým, že oboznámil ma s viedenskou rumunskou koloniou, na čele ktorej stál prof. Popoviciu, autor známeho diela o Veľkorakúsku, totiž o jeho zmene v smysle národnostnej samosprávy a územného rozhraničenia podľa rečovej príslušnosti. Popoviciu ma uviedol do kruhov tej feudálnej aristokracie, ktorú pre túto ideu získal, čo v budúcnosti malo pre mňa ďalekosiahly spoločenský význam.

Bola to vo Viedni vtedy skupina ľudí z Uhorska, ktorí sústavne pracovali na tom, aby pomocou niektorých členov dvora, pomocou slovanských živlov v Rakúsku bola zmenená politická štruktúra monarchie v náš prospech, v prospech nemaďarských národností v Uhorsku. Intelektuálnym šéfom tejto skupiny bol Hodža.

Ako známo, na habsburskom dvore mali úplnú politickú preponderanciu Maďari. Jediný z Habsburgovcov, ktorý bol orientovaný v prospech uhorských národností, bol následník trónu, František Ferdinand, nie snáď z nejakých slaviano-filských pohnútok, ale preto, že jeho diktátorským chúťkam zavadzala sila Maďarstva. On chcel použiť starej habsburskej zásady: „divide et impera“. Nám ovšem každá pomoc proti politike utláčajúcich Maďarov bola vítaná. Dobre sa pamätám na predválečnú návštevu R. W. Setona-Watsona vo Viedni, ktorý tiež, keď som sa ho opýtal na naše hlavné politické smernice, mi riekol: „Vy Slováci sa teraz máte držať Franca Ferdinanda.“

Tohoto rázu bolo kolbište, na ktorom pohybovala sa činnosť Hodžova vo Viedni. On stál vždy v najužšej súčinnosti s českou delegáciou na ríšskom sneme, s jej vedúcimi ľuďmi, ktorých stále o našich pomeroch informoval. Myšlienka československej spolupráce tvorila u Hodžu dávno pred vojnou hlavnú politickú platformu.

My vôbec musíme od roku 1913 do roku 1917, o ktorom období pojednávajú tieto riadky, distingovať dva rozdielne smery našej činnosti vo Viedni.

Prvé obdobie pred vojnou viedlo sa v znamení revízie dualizmu a zavedenia všeobecného volebného práva v Uhrách, tedy cieľom demokratizovania verejného života a lepšieho politického uplatnenia sa národnosti, druhé obdobie

bolo už myšlienky v znamení čsl. jednoty. Toto druhé obdobie sám Hodža charakterizoval tými slovami: „Nutno bolo zavážiť na vážkach svetových dejín.“ Na habsburskom dvore v každom ohľade mali prevažný vplyv Maďari. Nám, tej grupe národnostných ľudí, ktorí sme pod velením Hodžu a tiež s niekoľkými vynikajúcimi mužmi Rakúska viedli na začiatku vojny tento boj, išlo predovšetkým o to, zoslabiť vliv tých hodnostárov u dvora, ktorí boli exponentmi maďarskej expanzivity (medzi ktorých patril predovšetkým vrchný dvorný maršal knieža Montenuovo), a za druhé uviesť na pravú mieru všetky tie klamstvá, ktoré maďarské kruhy vládne o sebe a o pomeroch národnostných, či u dvora, či vo verejnosti rozširovaly, a postarať sa o správne informácie.

Naša národnostná grupa pozostávala z Rumunov: Popovicu, Vaida-Voevod a dr. Maniu, z Hodžu a mňa a za uhorských Nemcov z dr. Steinackera. K nám pridružilo sa niekoľko významných rakúskych publicistov, univerzitných profesorov a niektorých aristokratov. Porady tejto grupy konaly sa na mojom byte.

Jednalo sa mnoho o zavedení všeobecného volebného práva v takých rozmeroch, ako to malo Rakúsko.

Vtedy panovaly na habsburskom dvore tri kliky. Jedna okolo starého cisára, ktorý nepúšťal moc zo svojich rúk a plával, ako známo, úplne vo vodách maďarských. Druhá klika bola anti-maďarská a družila sa okolo Franca Ferdinanda v Belvedere. (Dobre vieme, že mu toto jeho chovanie Maďari dali náležite ocítiť na jeho pohrebe.) Tretia klika počala sa družiť okolo Karla, pozdejšieho cisára, a tá ohľadom Maďarov, ako mi raz riekla arcikňažna Maria Terezia, bola ešte neutrálna.

Sám starý cisár nebol človek dobrý. Egoista, skostnatelý v náhľadoch, konzervatívny do kosti a ako ho jeden z popredných maďarských štátnikov osobne charakterizoval, bol muž kamenného srdca. Od neho domáhať sa, aby niečo previedol v náš prospech, bolo by bývalo márne. Jediná možnosť v daných pomeroch niečo pre Nemaďarov vymôcť, v tomto ohľade za života a po smrti cisára, bolo Belvedere. A tu — pri všetkých povahových a psychologických defektoch Franca Ferdinanda — jedine na jeho okolie dalo sa v našom smysle vplývať.

Tieto naše schôdzky dialy sa po večeroch u mňa. Tam predkladali sme našim priateľom všelijaké atrocity maďarského režimu. Tam debatovali sme o národnostných problémoch s mužmi, ktorí mali i pre tieto otázky niečo smyslu.

Vedúcim mužom týchto porád bol rozhodne Hodža, ačpráve sedeli tam aj iní vynikajúci ľudia. (Pred vojnou Hodža ešte nebýval riadne vo Viedni, len pozdejšie po svojom nastúpení vojenskej služby prišiel do Viedne, ako šéf chorvátskej cenzúry, na stály pobyt.) Ako dnes pamätám na jeho vtedajšie prednášky a debaty.

V Hodžovi od mlada bol rys revolucionárstva a táto vlastnosť najmä vtedy plasticky vystupovala, keď bojoval proti stáročným predsudkom.

Pri týchto schôdzkach obdivoval som jeho talent rečnícky. Nikto nevedel lepšie podať svoju reč podľa potreby, jasne, alebo hmliste. Keď chcel byť porozumený, tak jeho prednáška bola jasná, každému srozumiteľná. Všetko podal spamäti, i najmenšie detaily. Keď ale nechcel sa o nejakom predmete jasne osvedčiť a koľkokrát to bolo treba v našom neistom postavení, vtedy s obdivuhodnou finesou našiel slová, ktoré nič neznamenaly a preca zanechaly dojem, ako by boly všetko vyjadrily. Ešte i vtedy, keď bojoval s núdzou, keď budúcnosť jeho bola celkom neistá, pôsobil vždy ako vysoký, mimo každej bázne stojací, rozkazujúci a vedúci duch. Muž, ktorý si je povedomý spravedlivosti veci, ktorú zastupuje, ktorý si je hrde povedomý svojej duševnej prevahy. Tento silný, hrdý duch uplatnil sa ako u Pitta v tých ťažkostiach, v tom nebezpečí, ktoré by boly vstave druhého človeka stlačiť, znechutiť a nervove zničiť.

Porady, kde sa jednalo o našu budúcnosť, keď vypukla vojna, zavdaly mi podnet k môjmu deníku, z ktorého teraz uverejňujem niekoľko významnejších dát.

Už vtedy, a to už hneď po stratenej bitke na Marne, v septembri 1915, počal sa do vône kadidiel u dvora miešať pach mrtvoly monarchie.

Nikdy nezabudnem na obraz v našej jedálni. Pri dlhom stole významné charakteristické tváre. Medzi nimi Hodža v ležérnej póze, vždy cigaretu v rukách, hovoriac v klasickej nemčine. Jeho reči tvorily vždy organický celok. Osoby, o ktorých hovoril, zjavovaly sa našim v úplnej plastike. Počúvať ho bola rozkoš.

Jeho geniálna intuitívnosť javila sa na výške doby, menovite vtedy, keď odoprel ísť k cisárovi Karlovi na audienciu (1917 a 1918), ktorou mala byť uhorskými národnosťami vlastne de facto desauvovaná zahraničná akcia profesora Masaryka. To bolo vtedy, keď previedol, že prejav uhorských Nemaďarov proti note Wilsonovej nebol uskutočnený, a keď i on, vo Viedni, stál na stráži, aby sa zamedzila audiencia u Tiszu, ktorú naši na Slovensku chceli urobiť pod tlakom teroru maďarskej vlády a jej exponentov — županov slovenských stolíc.

28. júna 1914

V nedeľu odpoludnia vybrali sme sa so ženou na prechádzku do Prátru. V súsedstve miesta na dostihy. Bolo asi pol piatej — päť hodín odpoludnia, keď príde naraz ku mne v reštaurante Lusthaus sklepník so zprávou, že skončily dostihy, že vytiahli čiernu zástavu, lebo následník trónu, František Ferdinand a jeho žena boli v Sarajeve zastrelení. Dostihy, pravda, hneď zastavili.

Naskutku sobral som sa do mesta a poslal som depeše Hodžovi, Dulovi, Makovickému, Setonovi-Watsonovi, Ružiakovi a Svetozárovi Hurbanovi.

3. júla

S profesorom Popoviciom na pohrebe Františka Ferdinanda. Pozval ma na sobotu na obed do Svätoštefánskej pivnice, medzi rakúsku aristokraciu. Na obede bolo niekoľko z nich, potom Popoviciu, Vaida-Voevod: bolo dohovorené, že napadneme grófa Montenuova v rumunských a slovenských novinách. V ten istý deň navštíviala nás kňažna i s mužom. Hovor šiel okolo atentátu v Sarajeve.

9. augusta

Svetodejné udalosti honia jedna druhú. Človek nie je vstave súhrnne mysleť. Keď si však pomyslím, že som ja jediný Slovák tu vo Viedni, pri žriedle všetkých týchto udalostí, ktoré by som mohol budúcim pokoleniam bezprostredne a úplne podať so všetkými dojmami týchto hrozných dní, odhodlal som sa viesť kroniku dojmov, citov a nálad.

Udalosti jedna za druhou. Ultimatum Srbsku, ultimatum Nemecka, vypovedanie vojny Rusku, Francii. Reč lorda Greya a vypovedanie vojny Nemecku Angliou.

Hodža bol tu. Narukoval. Vyprevadil som ho na stanicu. Ešte sme boli kupovať veci, ktoré potreboval. Boly to lieky, obväzy a podobné veci. Ja som mu doniesol niečo čokolády a odprevadil som ho na stanicu. Cestoval k svojmu pluku do Trenčína. Bol pokojný. Keď sadal do vozňa, povedal: „Neboj sa, Kornel, však sa my ešte uvidíme.“ Obdivoval som silu jeho ducha. Má preca ženu, deti. Z duše som mu prial dobrého šťastia a aby sa zdravý vrátil. Stál som tam na peróne, kým sa len vlak nestratil, a s ťažkým, bôľnym srdcom opustil som stanicu.

Hneď som šiel domov a napísal som do Ružomberka Vladovi Makovickému, jeho úpravu ohľadne testamentu. Poistený je na život na 35.000 korún. Splátky sa majú ďalej platiť z jeho platu, čo dostáva pri Týždeníku. Ak by zahynul vo vojne, má sa jeho žene platiť skromná penzia z Týždeníka, na ktorý on má právo vlastníctva. Okrem toho udal som ešte jeho žiadosti osobného rázu, pre prípad jeho smrti. Boly to dlžoby na Budapester Tagblatt, ktoré intabulovala Ľudová banka v Jablonke na majetku jeho matky. Hodža mi hovoril, že do Slov. týždeníka a Budapester Tagblattu investoval vyše 40.000 korún, na účet matkinho a ženinho majetku.

Už pred týždňom hovoril som Hodžovi, či by naša Národná strana nemala vydať nejaký manifest. Nato odpovedal Hodža: „My budeme lepšie demonštrovať svojím mlčaním!“

Dula poslal mi z Turč. Sv. Martina ohlas Národnej strany, uverejnený v Národných novinách. Žiadal som o jeho uverejnenie v nemeckých viedenských listoch. To sa i stalo. Dula mi tiež sdeľuje o rozličných demonštráciách, ktoré sa postávaly proti našim rôznym ľuďom.

13. augusta

Zlá zpráva. Samo Zoch z Modry píše mi, že včera videl, ako pod bajonetmi viedli zatknutého Hodžu do Prešporka. Bezodkladne som intervenoval u všetkých mne známych významných osobností v jeho záujme.

16. augusta

Hodža mi píše, že mal v Trenčíne pri narukovaní zlé veci a že je transferovaný do Vesprímu. Ľudmila šimková mi píše, že Miloš (dr. M. Šimko) z Hlohovca sa nachádza vo vojenskom väzení v Prešporku. Aby som jej vraj vykonal skrze Berchtolda audienciu u cisára. Jeden veľký bankovník mi hovoril, že na peňažnom trhu panuje stiesnená nálada.

18. augusta

Dr. G. Rehák mi sdeľuje, že dra Dérera zatvorili a dra J. Jesenského postavili pred vojenský súd v Trenčíne.

Pri pohľade na desnú biedu ranených a zanedbaných vojakov, ktorých dovážajú do nemocnice sv. Alžbety (kde i my napredku bývame), vstúpili sme, moja žena za ošetrovateľku do operačného sálu a ja za dobrovoľného sekretára nemocnice. Moju ženu radi vidia, pre jej milú povahu, a zato, lebo ovládala mnoho rečí.

Mnohí zo Slovenska mi píšu, aby som sa skrze svoju rodinu v Bukurešti dal do styku s ich príslušníkmi v Rusku.

Štefánek vo Viedni. Vždy dobrej mysli. Shovárame sa o denných otázkach, hrozí nám veľké nebezpečie, že nám v tejto vojne môže celá tá horko-ťažko vychovaná mládež padnúť. Matúš Dula z Martina je tu a hovorí, že oddal Tiszovi memorandum, v ktorom si sťažuje, že luza znepokojuje a inzultuje našich ľudí. Uväznili Hodžu, Ivanku, dr. Rud. Markoviča, Dérera.

Tisza zastavil nariadením v Budapešti vydávanie Slovenského deníka.

27. augusta

Oboznámil som sa s paňou Vaida-Voevodovou. Krásna, milá dáma. Bol tam aj Rumun Morojanu, Popovíciu a ich panie v kaviarni Arkaden. Milí a nám oddaní ľudia.

Az Est priniesol článok, že Uhorsko hodí sa na Srbsko, ako tyger na myšku. Zpráva o rozrumení belgického mesta Louvain Nemcami.

Zmätok zavládol nad Viedňou. Často videť plakať ženy v električke. Konec hrozného mesiaca augusta 1914. Zprávy ešte nemáme. Kto vie, ako sa prevrhne šťastie tam, na bojišti. A snáď v tejto hroznej záplave krvi, zrodí sa nám nádej na lepšiu budúcnosť.

Do nemocnice sv. Alžbety stále vozia ťažko ranených. Mňa primár poprosil, aby som písal protokol o každom ranenom. Predo mnou robia každému obväzy. Zápach. Ťažké stonanie. Medzi ranenými sú aj Maďari. Boli radi, že sme sa s nimi rozprávali ich materskou rečou. Hovoria, že Rusi sa vedia veľmi rýchle zakopávať, že sa to naučili v japonskej vojne. Že mnohí ranení strádajú a vykrvácajú na bojišti. Neskoro do noci písal som protokol. Vonku kľud, mier utešenej a teplej letnej noci. Časté schôdze s rumunskou spoločnosťou.

5. septembra

S Vaidom sme boli u šéfa sanitného úradu. Rumunské dámy by chcely rumunských vojakov samy opatrovať. Stále ranení. Zápach, stony, krik. Inferno, naplnené dusivým vzduchom chloroformu, klzká krvavá pôda. Moja žena je operačnou sestrou. Pevnosti na západe padajú jedna za druhou. O niekoľko dní budú Nemci stáť pred Parížom.

8. septembra

Návšteva maltézskeho vlaku so ženou. Boli sme predstavení následníčke trónu, Zite. Rozhovor. Sivé oči, maličká, ustarostená tvárička. Akcentovali sme svoje slovenské stanovisko.

9. septembra

Návšteva dra Al. Kolíska. Našimi priateľmi z aristokracie som bol vyzvaný, aby som vstúpil ako dobrovoľný tajomník do špitála, umiesteného v paláci Pálffyho, na Jozefskom námestí. Veľmi milé uvítanie so strany sestier, pochádzajúcich z rodín vysokej šľachty, blízkych dvoru.

Stiesnená nálada. Počul som, že Ján Cablk je vo väzení. Kdeže sú naši? Kde je Hodža, Jesenský, Dérer? Ani keby kameň do vody hodil. Medzitým vlaky stále vozia len ranených. Smútok a žiaľ.

17. septembra

Návšteva Ľubomirskej-Potockej. Po obede u msgr. Dvoráka, dvorného kaplána, ktorý sa divil, že som sa dostal do dvorného špitála paláca Pálffyho.

19. septembra

Zaujímavé zprávy z našich strán. Pred pokojnými domami našich národovcov stoja stále žandári. Na pr. pred domom Makovických v Ružomberku. List bratovi Emilovi do Pešti, aby z opatrnosti prišiel na stály pobyt do Viedne. Maďarská oligarchia by si priala, aby národnosti vykrvácaly.

20. septembra

Žiadna zpráva o našich. Žiadne zprávy z bojišťa. Lilge narukoval ako rekrut do Rotundy vo Viedni. Bol som ho navštíviť. Napadá mi, že v špitále uprostred najvyššej spoločnosti je duch veľmi zbitý.

23. septembra

Keď som sa vrátil o pol desiatej hodine zo špitála, čakalo ma na byte niekoľko tajných detektívov, pod vedením vrchného policajného komisára. Prehliadka domu. Nepríjemné chvíle. Prezreli všetky zásuvky. Spisy vzali so sebou. Našli list Setona-Watsona, v ktorom poslal list pre dr. M. Hodžu. Potom ma sobrali na policajný komisariát a tam spísali so mnou protokol. Hlavný komisár žiadal odo mňa garancie. Udal som ministra Trnku, generálneho riaditeľa Nevole, min. radcu Roubíka, ministerského radcu Trnovského a jedného hlavného nemeckého redaktora. Minister Trnka vykonal svoju povinnosť. Vrchný komisár mi oznámil, že zostanem predbežne na slobode, pod dozorom.

Bol tu Anton Štefánek.

Tisza sľúbil, že nedá našich ľudí inzultovať. Či to snáď súvisí s tým, že Rusi opanovali Ľvov?

26. septembra

Návšteva Jozefa Fábryho z Martina. Hovoril, že jeho syn Pavel mal veľké nepríjemnosti. Že ho považovali za špiona.

Časté návštevy dra Kolíska, stála práca v slovenskom spolku Národ. Zo Slovenska dostávam mnoho listov ohľadne intervencií. Vo Viedni je ticho. Nevideť zápasy, ale v ľude to vrie. Nenávisť, ohromná nenávisť proti Slovanstvu. Ťažká úloha našich politikov, vykonať z tejto historickej doby, aká sa nikdy viac nevyskytne, čo najviac pre náš národ.

28. septembra

Nával myšlienok zaplaví každým dňom dušu. Každý čaká, ráta, čo to asi bude. Dnes som stretol známeho direktora, ktorý hovorí, že v priesmykoch Tatier sú delá. Bojíme sa epidemických chorôb. Počína chrípka.

Gróf S. včera hovoril, že táto vojna má vraj očisťujúci účinok. Všetky ideály prídu zas do platnosti a cena života, ktorú si každý tak vysoko cenil, klesla.

30. septembra

Obdivujem našich viedenských menšinových Slovákov, zeleninárov. Dosiaľ nevypovedali našej slovenskej ľudovej záložni zo svojich vkladov ani jeden halier.

2. októbra

Heroizmus, stoicizmus, tieto dva veľké princípy bojujú vo Francii. Rusov tlačia nazad. Tatarské chýry doniesol Harminc z Pešti, že následníka trónu zajali Rusi. Dr. Miloš Krno smie sa vrátiť do Nového Sadu, po dr. Dérerovi žiadnej stopy. Dnes prišla zpráva, že tetka Krivosska zomrela. Pomalučky vyvstávajú rozpomienky, naplňujúce dušu. V rámci tých mohutných hôr maličký kus sveta, domova, kde hučia potoky a šumia hory.

Francúzi sa húževnate bijú. UŽ týždne a týždne trvá boj. Doteraz nie je rozhodnutý. Marmarošskú Sihoť dobyli Rusi.

Návšteva špitála kardinálom arcibiskupom Pifflom. Povedal, že moja žena chodila ako anjel medzi ranenými.

5. októbra

Pridúc v sobotu o pol 3. hod domov, našiel som od Hodžu kartu, kde mi píše, že je vo Viedni služobne na krátky čas, aby som ho vyhľadal v jednom reštaurante. Ponáhľal som sa ta. Privítal ma tým, že počul v Pešti, že som mal prehliadku domu. Potom začal rozprávať svoje príhody. Keď si vzal izbu s jedným kadetom v Trenčíne, keď boli s posádkou v blízkej dedine, upodozrievali ho z vyzvedačstva a sám plukovník mu povedal: „Vás zajtra čaká smrť guľou, však som vám dosť hovoril, aby ste nepolitizoval.“ To isté mu sľuboval i dôstojník, ktorý ho viedol exkortou do väzenia do Prešporka. Tam ovšem nemohli proti nemu nájsť žiadneho dokladu a bol preložený do Vespríma. Tam počal mať nové nepríjemnosti, ktoré ale prichádzaly z Pešti. I žiadal, aby všetky aktá boly predložené tomu auditorovi, ktorého sám Tisza designuje. Hodža tým spôsobom chcel istú zodpovednosť za svoje osudy uvaliť na Tiszu, lebo ináč by sa mohlo za týchto búrlivých časov stať, že by odvisol na šibenici, alebo by bol popravený guľkou z nedopatrenia. Zatým išiel Hodža navštíviť Vaidu-Voevoda. Sišli sme sa večer o 10. hod. v kaviarni Landmannovej. Pridúc na druhý deň okolo 4. hod. odpoludnia domov, našiel som starého Steinackera, vždy rezkého a čulého. Hľadal Hodžu. Dohovorili sme sa, že mu budem na druhý deň depešovať, či nepríde Hodža k nemu. Večer v kaviarni Landmannovej veľká politická debata s Rumunmi, na ktorej sa tvrdilo, že konečne zostanú len dva nevysílené štáty, a to Nemecko a Rusko. Tieto sa dohodnú, podelia si Rakúsko medzi sebou. Česko, Moravu, Sliezsko a Terst si vezme Nemecko. Česko, že by malo dostať úplnú autonomiu, lenže by sa muselo vzdať ruskej iredenty. Sedmohradsko a Bukovinu dostalo by Rumunsko a Banát s Chorvátskom a Slavoniou pripadly by Srbsku. Len ohľadne Slovenska nebol na čistom. Jedni hovorili, že bude s Českom tvoriť jeden štát, iní hovorili, že Uhorsko ostane celé, ovšem, že za istých garancií, daných národnostiam. Viedeň a rakúske zeme tvorily by sväzový štát Nemecka.

Zaujímavé je teraz, že mnohí sú pesimisti. Nikto nemôže pochopiť, že sa Francúzi tak držia. Rusi sú zatlačení zase nazad. Návšteva dra Kolíska. Stále dostávam mnoho listov ohľadne adries vojakov, o ktorých ničoho nepočuť. Dnes tu bol Bodický.

7. októbra

Studené časy. Prší neustále. Všade mnoho chorých na choleru. Deň za dňom uteká, ale každý deň, každá hodina prinesie dačo nového.

8. októbra

Rusov vytisli z Marmarošskej Sihoti. Previedol som, aby následníčka trónu Zita prevzala protektorát nad kláštorom a špitálom sv Alžbety. Stále som v styku s tunajšou českou menšinou. Chodievam na večierky Slovanskej besedy. Som zvolený do správy českej tlačiarne „Melantricha“, ktorá vydáva „Vídenský denník“. Počúvam, že Kovalčíka, farára z Oravy a Závodského, farára z Mariatálu, viedli v putách do Prešporka. Dula mi písal, že našich štvú ako divú zver. Že proti Bottovi vo V. Revúci ide sa viesť tlačový proces. Že väzenie by Botto mohol zaplatiť životom. Počúvam, že mnohých Čechov z ruskej fronty, ktorí nechceli strieľať, posielajú na francúzsku frontu, medzi nemecké vojsko.

15. októbra

Na českom divadelnom predstavení. Vo Francii dosiaľ nepadlo riešenie. Maeterlinck s rozhorčením odsudzuje vedenie vojny Nemeckom. Nemcov vyhlásili za barbarov. Návšteva Dulu. Sťažuje sa na brutálne zachádzanie džentríkov a župných úradníkov. Tisza sa mal ale o všetkých Slovákoch, keď sa jednalo o uverejnení jeho listu na Dulu, vysloviť pred Kürthym: „Vidíš takýmito zbraniami chcú bojovať títo vlastizradcovia.“

21. októbra

Profesor Krajňák mi píše, že vyše 600 našich ľudí je vo väzení. Zo všetkých strán Slovenska dostávam listy o pomoc. Aj Česi ma o všeličo žiadajú.

22. októbra

Vďačne by som chcel tlmočiť náladu, ktorú sme cítili my, vedúci slovenskí ľudia v týchto tak významných dňoch. Ten barbarizmus v Uhrách, kde zavierajú ľudí na jednoduchú denunciáciu, tie prehliadky domov strašia a terorizujú.

25. októbra

Najdojemnejší obraz je, keď mašírujú starí rezervisti a keď vedľa nich kráčajú ich dietky, ich ženy a matky. Tie ich budú sprevádzať na hodiny. Videť, ako dychčia, ako sú ustaté a preca len vždy chcú udržať krok so svojimi drahými. Ešte sa potešia niekoľko okamihov, kým budú im vyrvaní nemilosrdným osudom snáď na veky.

V najvyšších kruhoch počúvam, že jestli centrálne mocnosti zvíťazia, príde úradná reč nemecká. Vaida-Voevod rozprával, že väznenie Károlyiho vo Francii bola viac menej komédia, že Maďari ho považujú ako svojho záložníka u Dohody. Maďarské kruhy myslia, že i keby maly vydať Sedmohradsko Rumunom, zostane im 1 milion Maďarov, ktorí môžu robiť iredentu. Rusi, že by si vzali Halič a Marmaroš, Banát Srbi, ale Slovensko podľa ich názorov musí zostať podstatnou čiastkou Uhorska.

1. novembra

Tak sa zdá, že Turecko ide proti Dohode. Dula mi píše, že chce viesť do Pešti k Tiszovi deputáciu. Jeden tunajší šéfredaktor, náš priateľ, odporúča, aby k Tiszovi poslala sa deputácia pod vedením košického Fischera-Colbrie. Na dr. Rudolfa Markoviča v Novom Meste nad Váhom denunciácia, že má pivnicu plnú munície. Cablk ešte vo väzení. Dérerová u nás prenocovala. Šla do Prahy za raneným mužom do nemocnice. Horko plakala.

Tu je Pop-Čičo. Hovoril, že hneď na začiatku vojny prišla do monarchie žiadosť Nemecka, aby sa proti Rumunom začal v Uhorsku nový, miernejší kurz. Tisza nato nereagoval, pretože oni majú údajne od Dohody vyjednanú samostatnosť Uhorska. Tisza prehlásil pred žurnalistmi, že stredisko ríše je v Maďarstve. Čičo-Pop hovoril, že keď bol v roku 1905 pri poslaneckých voľbách môjho brata na slovenskej dedine, že mu veľmi imponovaly slovenské ženy, ktoré stoja vysoko nad ženami rumunskými — charakterom a oduševnelosťou, ale že rumunský sedliak má omnoho väčšiu národnú hrdosť, než sedliak slovenský.

Ide sa vydať nemecké dielo, ako si predstavujú jednotliví vedúci ľudia budúcnosť svojich národov po vojne. Majú prispeť do tohoto diela aj Apponyi a Andrássy. V nemocnici paláca Pálffyho vypomáham v každom ohľade. Dnes som zariadil do nemocnice zdarma domáci telefón. Počúvam, že car sa chce dať korunovať za poľského kráľa. Tisza skrotnul. Sľubuje Rumunom zavedenie ich materinskej reči k súdom, do škôl a voľnosť užívania národných bariev. Rumuni neveria. Niekedy ma chytá nostalgia. Niekedy neviem mysleť o inom, než o našich boroch. Tam je večný koreň mojej bytosti, to je svetlo mojej duše.

22. novembra

Predstavenie Predanej nevesty v Opere. Dnes rozhovor v nemocnici Pálffyho s arcikňažnou Izabellou. Rusi zas prešli niektoré pásy Karpat. Az Est už špíše, že prestíž mena Karpat padla. Stále mnoho intervencií zo Slovenska.

28. novembra

Dnes ma požiadal dr. Steinacker, aby som u seba svolal konferenciu významných politikov. Dohovorili sme sa, kedy sa tak stane. Stála dražoba znepokojuje obyvateľstvo.

4. decembra

Tragická smrť syna Žigu Pauliny Tótha Vilka po amputácii. Rusi v Humennom a Stropkove. Naše nádeje letia v tie kraje. Tisza bol u nemeckého cisára, v hlavnom stane a vraj hájil tézu, že Maďari sú jediní spojenci Nemectva a vyzdvihoval nutnosť jednotného nacionálneho štátu maďarského a sosílenia maďarskej štátnej idee.

Konferencia popredných nemeckých a rumunských národnostných politikov u mňa. Hovorilo sa o tom, ako si chcú Maďari celú vojnu pre seba eskontovať. Hodža živými barvami líčil, ako pokračuje maďarská vláda v Chorvátsku, kde pod pláštom štatária šantročia do politiky také veci, ktoré by ináč viedly k vzbure. Tak utvorili v Záhrebe maďarské gymnázium. Reč Hodžova urobila veľký dojem. Každý účastník dostal referát Hodžov: o národnostných otázkach v Uhrách.

V každom ohľade dostáva Berlín prevahu. Návšteva Okánika. Je počuť, že 4. regiment Čechov revoltoval, že boli decimovaní hneď tam na bojišti od maďarských honvédov. Nemci sú pri Varšave.

Bol tu dr. Rudolf Markovič. Zhabali uňho jeden z mojich listov, jemu do Nového Mesta n. V. písaných, o ktorom sa vyslovil nitriansky hl. župan Kraus, že z toho listu len tak tečie nenávisť oproti Maďarom. Na sviatky prišla naša rodina z Pešti.