ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krvavé zore stoja pri kolíske roku 1915. Roztrhaly sa brehy nešťastia a kvílenia a žiaľ ako povodeň zalial svet. Ničí nádeje, ničí život a vzlyk sirôt ozýva sa krajmi. Všetko valí sa do pohromy a trosky života dymia sa od nenávisti a zloby. Strach a hrúza preráža srdce a osud jedného človeka zmizne v tomto mori ako lístok v búrke, ako kvapka v riave. Panika otravuje tisícom život. Z preplnených nemocníc počuť ston a úpenie nemocných a ranených. Včera na Silvestra, keď začaly hlaholiť zvony, zdalo sa, ako by bol ich hlas krvavou satyrou na narodenie Krista Pána.

3. januára

Mali sme slovenské divadlo. Moja audiencia u arcikňažny Marie Terezie. Rozhovor o slovenských pomeroch. Koľujú nespoľahlivé zprávy, že Francúzi a Angličania dobyli veľkých úspechov. Že Angličania posielajú pol milionové vojsko do Francie. Že sa tajne vyjednáva o mier. Že preto bol Bülow v Ríme. Našich na Slovensku stále prenasledujú. Roháček dostal jeden rok preto, že vraj jednej žene povedal: „Aj medzi Maďarmi sú zbabelci.“ V Špitáloch v Uhrách nespravedlive zachádzajú so Slovákmi. Mnohí ma navštevujú, aby sa dozvedeli najnovšie noviny.

13. januára

Berchtold podal demiisu. V monarchii je všemohúci Ticha. Hodža nedostal amnestiu na svoje procesy, v ktorých bol odsúdený pre velezradu.

22. januára

Veľkú starosť robí monarchii Rumunsko. Príčina demisie Berchtoldovej má byť tá, že Tisza chcel, údajne, na úkor Rakúska za teritoriálne ústupky zakúpiť priateľstvo Itálie. Berchtold bol proti a preto vraj musel ísť. Ovšem, hovorí sa aj o iných veciach. Na jeho miesto prišiel Burian. Počuť, že brnenský 32. pluk prešiel k Rusom.

30. januára

Návšteva u arcikňažny, Marie Anunciaty. Z jej očí vyzerá nejaký stesk a strach.

1. februára

Porada u mňa v prítomnosti Hodžu z Vesprímu a Rumunov. Téma: „Okolo hospodárskeho sväzu strednej Európy.“ Hovorilo sa o colnej únii s Nemeckom. Konštatovalo sa, že maďarský vliv všade vládne. Tak u vojska, ako v hlavnom stane.

6. februára

Návšteva arcikňažny Marie Valerie v špitále. Typ habsburského rodu. Všetky aristokratky by jej išly ruku bozkať, podľa španielskeho ceremonielu. Ohromná nenávisť oproti Čechom.

18. februára

Započatá anglická blokáda potravín. Ohromná dražoba. Od Hlinku zaujímavý list.

23. marca

Bol som na Slovensku. Predovšetkým musel som si zaopatriť pas s fotografiou, a to s veľkými ťažkosťami. Konečne som sedel vo vlaku. Cestoval som s miešanými pocitmi. A keď ma pozdravily prvé jedľové hory, tu sa mi stisklo srdce. V Žiline a na Vrútkach prezreli mi dôstojníci dôkladne pas. Druhý deň nocoval som v Ružomberku u Vlada Makovického. Prišiel tam i M. Metod Bella. Sedeli sme spolu do jednej hodiny v noci. V Martine i na Slovensku napadol mi ten ohromný tlak. Tichosť, teror. Országhovi povedal martinský slúžny Ujhelyi cynicky: „Však máme moc v rukách.“ Kürthy povedal Dulovi: „Patriotizmus sa vždy vyplatí; keď zvíťazí nepriateľ, uzná, že ste museli byť patriotmi. A keď vyhráme my, tak tobôž sa patriotizmus vyplatí.“ Boli sme s Dulom u Škultétyho. Večer so Svetozárom Hurbanom. U Hurbana silná protičeská nálada, v ktorej spolieha na Rusov. Zatým cesta do Pešti na návštevu rodiny. Brat vždy ten starý idealista, odhodlaný k všetkému.

24. marca

Przemyšl padol. Všeobecná duševná depresia. „Az Est“ doniesol článok, že dnes nie je hanba, keď i silné mužské srdce od žalosti pukne.

28. marca

Čaj u Harracha. Úplne ponemčený človek, na ktorého jedna z našich aristokratiek povedala: „Pozrite sa na toho človeka, pán Stodola.“ Mnoho práce s riadením dobročinného plesu v prospech nemocnice Pálffyho. Bol tam výkvet rakúskej aristokracie a tiež niekoľko arcikňažien. Mal som hodne reprezentačnej práce.

5. apríla

Vyjednávanie s Lackom ohľadom odpredaja rodinnej našej továrne.

20. apríla

Odpredaj našej rodinnej továrne v Liptovskom Sv. Mikuláši firme Lacko skoncovaný. Včera tu bol poslanec sedmohradských Nemcov v uhorskom sneme, Brantsch, ktorý sa vracal z Berlína. Zaujímavý rozhovor v kaviarni. Hodža prítomný. Hovoril, že hurrápatriotizmus prestal.

25. apríla

Všetko sa točí vo vnútornej politike okolo toho, či Tisza pôjde, alebo nie.

Navštívil som poľskú operu Halka od Moniuszku. Dávali ju poľsky. Pohľad na obraz Tatier naplnil mi dušu nekonečnou túhou. Na druhý deň po obede u Machara. Keď som odchádzal, odprevadil ma týmito slovami: „Dúfajte, Slováci!“ Odporúča veľmi opatrné, pozorné pokračovanie v politike a pýta sa: „Čo by z vás bolo, keby vám povešali všetku inteligenciu? Vy musíte byť intaktní a my Česi vás po vojne potrebujeme tak, ako vy nás.“ Veľký duch. S mojou ženou Oľgou sympatizuje.

6. mája

Návšteva v Liptovskom Sv. Mikuláši. Tam hore mrtvo, ticho. O každom z našich ľudí, ktorý slúžil pri vojsku, stojí v tajných opatreniach: „Veszedelmes pánszláv, szigorúan megfigyelendö!“ (Nebezpečný pánsláv, prísne ho pozorovať!) Neviem, či má Hodža pravdu, keď si Slovákov stále predstavuje tak silných. Návšteva farára Szeberényiho. Hovoril, že pre Maďarov je Rakúsko Hekuba, že pre nich je hlavné, aby bolo Maďarsko nedotknuteľné. Tisza nechce dať volebné právo ani len tým, ktorí slúžili v zákopoch. Pomaly začínam byť zasvätený do všetkých intríg dvora. Poznávam mentalitu aristokratov a konštatujem, že sú omnoho jednoduchší v cítení, držaní a smýšľaní, než naši hornouhorskí malozemani. Obava, že Itália vypovie smluvu Trojspolku. Som zvedavý, čo bude Tisza ponúkať Rumunom.

K zabezpečeniu eventuálnej možnosti pri asentýrkach vstupujem dobrovoľne do slovenského oddelenia cenzúry. Karol A. Medvecký mi píše, aby som ho nejak ratoval. Kolísek odporúča, aby som vystúpil z diecézy bystrickej a vstúpil do košickej. Naša slovenská záložňa pekne pokračuje. Skoro každú nedeľu chodievam medzi našich zelinárov do slovenského spolku „Národ“.

23. mája

Denne sa očakáva ultimatum Itálie. Bol tu náš poslanec z Trnavy.

23. mája

Nová perspektíva nepriateľstva s Itáliou napnula nervy. Po uliciach chodia davy a vykrikujú: „Dolu s Itáliou! Nech žije František Jozef I.!“ Vypovedanie vojny prišlo 25. večer, keď sme mali v „Národe“ večierok. A keď toto píšem v noci o 11. hod., z diaľky počuť spev a krik demonštrantov.

8. júna

Stále chodím od začiatku vojny a veľmi často k stolu českých žurnalistov v kaviarni „Central“.

Pobúrenie pre zatknutie Kramářa. Všetko možné podnikám, aby sa Hodža dostal z Vesprímu do Viedne. Hodža mi stále píše veselé listy, napriek tomu, že sa nachádza v ťažkých pomeroch.

14. júna

Idem k asentýrke, hoc mám vyše pädesiat rokov.

22. júna

Zaujímavé detaily o Tiszovi. Človek silného ducha, veľkej povahy. Keď mu jeden z ministerských kolegov, keď boli Rusi už v Karpatoch, nadhodil, že bude treba Budapešť evakuovať, povedal, že na také niečo len pomysleť je zbabelstvom. Počúvam, že mnoho našich ľudí sedí v Steinamangri. Tam je vo väzení i Cablk.

28. júna

Dr. Girgiu mi hovorí, že uhorskí Rumuni žiadajú takú autonómiu, ako majú Chorváti. K vôli tomu že Tisza bol v Berlíne. Hovorili o Kramářovi, že ho už majú a že je už juristicky strangulovaný. Známosť so sekčným šéfom Riedlom.

9. júna

Tunajší Rumuni vyjednávajú. Popoviciu, Maniu s Lichtensteinom a Burianom. Maďari dosiaľ ničoho nesľúbili, len gymnázium v Karánšebesi. Stal som sa šéfom slovenskej cenzúry. Rusi sa utiahli až za Narev.

10. augusta

Rusi evakuovali Varšavu. Najradostnejšou udalosťou je, že Hodža dostal sa na trvale do Viedne ako vojak do chorvátskej cenzúry. Sme na tom istom poschodí a v tom istom oddelení. Do našej miestnosti musím prechádzať cez miestnosť, kde on pracuje. Mám z toho veľkú radosť a keď ho vidím, ovláda ma zvláštny pocit istoty. Hodža hovorí, že pre nás je doba priaznivá. Že táto vojna musí priniesť riešenie problému malých národov v Europe. Že sa musíme vsunúť ako činiteľ do politického vývinu. Dula by sa uspokojil s tým najmenším ústupkom. Hodžova mienka prichádza nám ako halucinácia. Jeden haličský aristokrat mi hovoril, že keby Slováci dostali viacej práv, aby mohli žiť národným životom, že by mohli mať veľmi vážnu misiu ohľadne spojenia a odtiahnutia Rusínov od Ruska.

Myšlienku spoločného colného územia s Nemeckom vyhlásil vo viedenskom Fremdenblatte za nemožnú. Bola to myšlienka nemeckých nacionálov.

Obdivujem Hodžu. Sám je tu, s ťažkými procesmi na krku, pri vojsku ako s poviazanými rukami, politicky ťažko hatený, v ťažkých hmotných pomeroch a on vždy dobrej vôle. Buď je nevyliečiteľný optimista, alebo opravdový bohém. Pri tom má hlavu vždy plnú plánov a koncepcií. Sme ako by v jednom oddelení a cez deň veľmi často spolu. Tisza hovoril v Berlíne Wilhelmovi, že jestli sa dačo dá Rumunom, vtedy hrozí nebezpečie — stratiť Maďarov. Žiadne záruky pre získanie Rumunov.

Hodža si myslí, že Maďari majú ešte jedno železo v ohni. Bol tu náš výtečný pracovník Samo Zoch z Modry.

24. augusta

Pohraniční žandárski dôstojníci Ghiczy, Berzeviczy, Tomora a Pazúrik naviedli niekoľko našich mužov, aby vydali ohlas proti Čechom. Našich nahovárali, aby šli deputatívne k Tiszovi. Hodža je rozhodne proti tomu. Neprijíma žiadne koštiale od Tiszu. Myslí, že veľké udalosti oslabia Maďarov. Zoch vždy bodrý.

25. augusta

Previedol som, že dr. Dérer bude komandovaný do slovenskej cenzúry.

3. septembra

Brest Litevský padol. Rusi údajne majstrovsky ustupujú, že nenechávajú absolútne ničoho za sebou. Návšteva Petra Makovického. Ukázal mi list dr. Dušana Makovického z Ruska. Píše v ňom, že ruský ľud považuje túto vojnu za trest boží a preto ju trpezlive snáša. Hodža hovorí, že Maďari tu i v Berlíne ohromne pracujú. Oproti Čechom to stále vrie. Kramář je stratený. Vladimír Makovický pre svoje známosti s Čechmi je pod policajným dozorom.

18. septembra

Návšteva bývalého maďarského ministra, starého známeho Hodžu. Boli sme spolu v kaviarni. Podľa jeho názoru, František Jozef ani len nepomyslí na národnosti. Tie sú preňho Hekubou. On panuje v Uhrách s gentry. Vysťahovalectvo ho zaujíma len z príčin vojenských. Mnohé z gentrických rodín pozná František Jozef osobne, z vedúcich národnostných ľudí nikoho. Je vytvorené, aby nastúpil nejaký iný kurz, kým on žije. Hovoril tiež o politickom testamente Františka Ferdinanda.

Včera sme mali na mojom byte konferenciu. Bol som požiadaný, abych vymohol u arcikňažny Marie Jozefy audienciu pre maďarského demokratického štátnika. Hovoril, že svojho času, keď sa žaloval arcikňažne pred kráľom, povedal mu kráľ, že ich poťahá za vrkoče. Sedeli sme spolu do polnoci.

24. septembra

Bol som oslobodený pri asentýrke. Hodža je tomu rád a srdečne mi gratuloval.

29. septembra

Smrť Jozefa Capka, jedného z najideálnejších slovenských ľudí. Stoik, vzácny charakter. Na smrteľnej posteli sa so všetkými rozlúčil i so svojou rodnou slovenskou zemou, ktorej žehnal. Cítil vraj, ako mu nohy mrú a potom sa podíval na svoje ruky a hovoril, že chce vedeť, ako človek umiera. Utešoval svoje okolie, že ide posledný spánok, riekol s Bohom a zaspal naveky. Išli sme do Turčianskeho Sv. Martina na pohreb. V Martine sa už pojednávalo, či má ísť deputácia k Tiszovi, alebo nie. Tlmočil som mienku Hodžovu, ktorý tvrdil, že menovite teraz, keď sú Maďari na vrchole svojej moci, rozhodne je proti akejkoľvek audiencii u Tiszu. V Martine mi hovoril, že župani Kürthy a Kysel by veľmi odporúčali veľkú deputáciu k vláde. Tisza odkázal, že oproti takej deputácii nemá ničoho a ak Slováci prijdú, že ich príjme.

Maďari dostávajú alury velikášov. Oproti imperiu nemeckému stavajú globus maďarský. Tisza údajne povolal k sebe novinárov a povedal im, aby už Nemecko menej zbožňovali. Kürthy hovoril Dulovi, že Slováci sa musia zrieknuť každej spoločnosti s Čechmi, pretože Česi sú nepriateľmi dynastie. Dohovorili sme sa v Martine, že deputácia k Tiszovi nepôjde.

Po mojom návrate do Viedne mal z tohoto výsledku Hodža veľkú radosť. Vo Viedni mal som veľkú debatu s riaditeľom jednej českej banky, ktorý rozhorčene tvrdil, že vraj Slováci majú menej politizovať, lebo že zajdú tam, kde zašli Srbi a hovoril, že s Maďarmi dá sa veľmi dobre vyjsť. Posledne sa mi veľmi zmenšily dôchodky, ale drží ma pohľad na Hodžu: tento človek tu bojuje a pracuje. Je niekedy až veselý, jeho pružnosť, energia je obdivuhodná. Niekedy, keď som deprimovaný a znechutený, tak mi dodáva chuti a odvahy k ďalšej práci. Takýto účinok má Hodža na celé svoje okolie.

3. októbra

Čo bude s Dardanelami, čo bude s Gréckom, ktoré mobilizuje? I so strany nemeckej počuť, že Nemci začínajú prejavovať vážne starosti. Stojíme na počiatku vyhladovovacieho procesu. Obdivujem Hodžu i jeho vedychtivosť. Navštevuje aj prednášky a študuje.

Cisár povedal pred Schrattovou, že obidve strany zostanú ležať, že ani jedna nebude mať z vojny nič.

5. októbra

Navštívili sme kruh Friedjungov na Westbahnhofe. Dnes celý politický život vo Viedni sústreďuje sa v takýchto cerkloch. Hodža mi sdelil, že má vedomosť o tom, že tento kruh vypracoval memorandum pre cisára, aby Slováci neboli vystavovaní ďalším zaťažkávajúcim skúškam.

7. októbra

Návšteva Hodžu. Niekoľko iných pánov zo starej rakúskej diplomacie na mojom byte. Hodža opätovne akcentoval, že pred 100-50 rokmi si usporiadaly svoje osudy veľké štáty i so svojimi národnými otázkami a že teraz príde rad na národy malé. Exponoval sa za princíp demokratický.

13. októbra

Bulharsko vypovedalo vojnu Srbsku. Údajne 12. alebo 13. septembra zajali Rusi pri Dubne celý náš trenčiansky pluk. Návšteva Naumanna vo Viedni. Mal rozhovor s Hodžom. Naumann hovoril, že by chcel vedeť, ako si v druhom tábore predstavujú celú vojnu. Hovoril, že Wilhelm chcel vylodiť vojsko v Anglii a že výhľad na výsledok vojny k Nemecku klesol. Že Nemci neboli v stave ani Rusko zničiť, ani Franciu zlomiť. Ďalej Naumann hovoril, že Nemci vrhli sa na svet, aby prinútili Angliu k mieru. Že nechcú Poliakov, že týchto prepustia Rakúsku. Hodža nám poznamenal, že toto má byť azda junktim so spoločným colným územím. Naumann hovoril, že Nemci nevedia riešiť poľskú otázku. Hodža mu povedal nato, že poľskú otázku možno riešiť len naraz s celým komplexom otázok, ktoré čakajú na toto riešenie od Rigy až po Carihrad, spolu s problémom malých národov.

Naumann spomínal, že zná maďarskú otázku a že by tam mal narukovať nemecký generál. Je tej mienky, že by bolo snáď možné všetky problémy malých národov od Rigy až po Carihrad riešiť v rámci ohromnej federálnej ríše, pretože Nemci nemali ešte takej politickej koncepcie, do ktorej by mohli pojať Poľsko. Naumann hovoril, že keď pred vojnou bola istá konferencia v Berlíne a keď sa pýtali Maďarov, prečo maďarizujú, odpovedali: Vieme beztak, že to dlho nebude trvať a preto maďarizujeme, dokiaľ môžeme. Naumann poznamenal, že z Belgie možno udržať len Luttych a na východe snáď Kursko. Ďalej spomínal, že prečítal spisy Scota Viatora a že s ním nesúhlasí, pokiaľ sa týka jugoslávskej otázky.

15. októbra

Audiencia u arcikniežaťa Františka Salvátora. Doniesol som mu datá z cenzúry. U týchto Habsburgov vždy napadá ten mechanický smiech. Shovárali sme sa o slovenskej nábožnosti.

20. októbra

Ofenzíva v Srbsku. Návšteva Harminca z Pešti. Hovoril, že budú prinútení zastaviť „Slovenský týždeník“, „Slovenský deník“ je už zastavený. To bude smutná zvesť pre Hodžu. Ten stále študuje. Hodža nám referoval, že mu povedal profesor Redlich, že v Anglii je sto ľudí, ktorí robia politiku a že následkom diel Scota Viatora a Steeda sú 99 z nich o národnostných pomeroch v našej ríši tak informovaní, že v ich duši stala sa veľké zmena ohľadne riešenia národnostného problému v Rakúsko-Uhorsku. Hodža sa dopočul u istého prameňa, že Tisza hľadá spojenie v Čechách. Česi sú v plnej pasívnej rezistencii. Tisza hľadá predbežne sblíženie s českou aristokraciou. A cena tohoto sblíženia by mala byť tá, aby sa Česi zriekli Slovákov.

26. októbra

Dnes nastúpil službu dr. Dérer.

1. novembra

Pochmúrny deň Všech svätých. Zas ma zachycujú celou silou rozpomienky na domov. Keď súmrak zatiahol svojimi záclonami zasnežené končiare Tatier, chodievali sme k hrobom. Keď sme prišli do cintorína, putovali sme po tmavom hrobitove, kde sa ligotaly svetielka. Všade inde hustá tma napĺňala dolinu, až po samé končiare hôr. Tie opustené ulice malého mesta ledaže boly osvetlené, všetko akosi smutno šlo sem a tam. Zatým sme sedeli s našou starou matkou u jej krbu. Kam sa podely tieto časy? Keď toto píšem, sedím v cudzine, na oblok mi tlčie dážď. Rozpomienky naplňujú mi dušu a všetko mi pripadá ako Turgenevov „Dym“.

Mám mnoho práce v nemocnici s riadením koncertov, ktorých sa zúčastňuje vždy časť dvora. Musím robiť hlavného aranžéra. Všetko musí sa pohybovať v španielskej etikete. Hovorí sa, že 12. novembra na slávnostné predstavenie Národného divadla majú prísť členovia panovníckej rodiny.

11. novembra

Ofenzíva oproti Srbsku stále trvá, už skoro bude zakončená tragika tohoto národa. Alebo, ako to náš priateľ Srb hovoril, že tento národ stojí pod krížom a čaká, aby bol ukrižovaný.

12. novembra

Nekonečným steskom naplňuje ma nemoc mojej drahej ženy. Ako čo by zas počúval silné trepotanie nešťastia nad svojou hlavou.

23. novembra

Na svojej ceste do Stockholmu zastavil sa vo Viedni Apponyi. Bol som komandovaný k plukovníkovi, šéfovi cenzúry, kde som mal podať informáciu o tých mestách v Rusku a na Sibíri, kde je najviac našich zajatcov. Prítomný bol Slatin paša, excelencia Spiegelfeld a iní. Keď som vysvetľoval na mape a hovoril, že tu sú maďarskí zajatci, tak mi vždy skočil Apponyi do reči a hovoril: uhorskí — a to asi štyrikrát.

Po tieto dni mali sme konferenciu u nás, na ktorej Hodža podal veľmi zaujímavý elaborát ohľadne národnostne-sociologických a politických pomerov v Uhrách.

14. decembra

Mali sme večierok slovenského spolku „Národ“. V ukrutnom prievane, v zime, ako následok dostal som zápal pľúcnej blany. Noviny prinášajú zprávy, že Kitchener mieni, ako by vojna mala trvať ešte niekoľko rokov. Nad týmto absurdným tvrdením je tu znepokojenie, keďže nebudeme mať už skoro koho poslať do šiku. Návšteva architekta Dušana Jurkoviča. Hovoril, že českých učiteľov chcú internovať, pretože rozširujú ducha, ktorý je tak nenávidený hore.

Hovorí sa, že Stürgkh musí zaďakovať, že príde po ňom Hohenlohe alebo Körber.

26. decembra

Dohviezdny večer trávili sme traja, Hodža, mladý Makovický a ja. Najprv v reštaurante a potom v kaviarni Capua. Boli sme opustení a rozprávali sme si rozpomienky z mladosti. Moja bola v Pešti na návšteve.

Na Silvestra boli sme zase spolu s Hodžom, s Vierou Markovičovou, Dohnánym, dr. Horváthom a farárom Pavlom Bujnákom. Mali sme diškurs o ruských realistoch.