Zlatý fond > Diela > Slovenské veselie


E-mail (povinné):

Augustín Paulovič:
Slovenské veselie

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

I. Sľuby a oddávky

Reči pytača, oddavača a starejších

Poučenie. Oddávky alebo námluvy konajú sa vždy u rodičov alebo vychovávateľov nevestiných vo štvrtok pred prvou ohláškou večer, ale len vtedy, keď sa už mládenec alebo vdovec dozvedel, že tá alebo tá osoba chce s ním vstúpiť do stavu manželského, shromaždia sa ženích, dvaja svedkovia a rečník čili pytač v dome nevestinom. Pri tej príležitosti sa dakde robia i písomné smluvy. Reči pytačove počúvajú aj ženské, totižto manželky prítomných mužov, s matkou nevestinou po strane na lavici sediace. Nevesta a jej priateľky, budúce družice, obyčajne vo vedľajšej chyži alebo komôrke netrpezlive pri dverách počúvajú.

Rečník ženíchov najprv sám vojde do izby, v ktorej strana nevestina je shromaždená, ostatní, ktorí s ním prišli, zostanú na chodbe alebo v kuchyni. Rečník s kresťanským pozdravom vstúpi a rečie:

„Roztomilí priatelia, všetko Boží ctitelia! Vy sa iste divíte, že mňe tuto vidíte vstúpiť bez oznámenia, vášho bez dovolenia. Je to vôľa Pánova a obyčajnie nová, popredu mňa posielať, keď sa dvaja chcú sobrať. Ženích by rád prišiel k vám, netrúfa si vstúpiť sám. Prosím za dovolenie, či aj on dnu vstúpiť smie? On síce len to si žiada, svoju prosbu po mne skladá, by bol tento dnešný deň, k slubným mluvám pripusten. Prosím otca tiež i mať, mám-li ho dnu zavolať?“

Oddavač: „Menom otca pána, buď vám známosť daná, že jak ste už pospolu, pristúpime k úkolu; povedzte dneď ženíchovi, tiež i jeho tatíkovi, tak aj jeho vodcom milým, našim hosťom ušľachtilým, chytro dajte znamenie, majú voľné vstúpenie!“

(Pytač zavolá ženícha a hosťov, ktorí pri vstúpení pozdravia a na vykázané im miesto si posedajú. Pytač so ženíchom zostanú stáť.)

Oddavač: „Nože, pane rečníku, vyložte nám bez kriku, o čo Vám tu vlastne beží, a v čom žiadosť Vaša leží?“

Pytač: „Prosiť, chceme otca pána, by nám bola vôľa daná, čo by sme tu dobrého, Pánu Bohu milého, pohľadávať chceli, by sme to aj smeli.“

Oddavač: „Hostia milí a vážení, buďte od nás včuľ uctení. Jako by sme za zlé mali, že sme Vás tu uvideli! Gazda sa z toho raduje, že vás tu v dome spatruje; Pánu Bohu vďaky vzdáva, že sa taká česť mu stáva. Priateľsky Vás všetkých víta, a úslušne sa Vás pýta, čo mu vlastne nesiete, a či pýtať idete? Dary vopred neprijíma, prosba však ho zaujíma.“

Pytač: „Za slušné tu privítanie, daj Vám Pán Boh požehnanie! Neprišli sme z vôle svojej, ale z vôle ženíchovej. Vlastne však my v tejto veci božskú vôľu ctíme všetci. — Keď Boh stvoril tento svet, zvery, stromy, ruže, kvet; láska jeho odveká stvorila aj človeka. Adam však sa málo bavil, preto sám Boh k Synu svému, a tiež k Duchu presvätému, veľaslávne takto vravil: ,Niet dobre tvoru našemu, človekovi samotnému ani v tomto raji byť, aby mohol šťastne žiť, učiňme mu pomocnicu, rovnú jemu spoločnicu!‘ Potom aj hneď na úľavu, Adam dostal ženu Evu. — Rady tej si ženích všímal, čo urobí, hneď to aj mal. Totiž väzbou svätej štóly, z pobožnosti prijať volí svätosť stavu manželského podľa zvyku kresťanského. Požiadal nás kliesniť cestu, kade má ísť pre nevestu: K tomu koncu prichádzame, svoju žiadosť prednášame, aby dcéra Vaša ctená, s ním dnes bola zasľúbená.“

Oddavač: „Dobre sme Vás rozumeli, čo by ste tu radi chceli; ale Vy nám nevravíte — možno, že to sám neviete — za čo chce ju ženích vziať, zdáliž chce z nej slúžku mať? Alebo snáď kucharenku a či svoju vernú žienku? Rodičia ju vychovali, za manželku ju chystali; preto by aj chceli vedieť, v čom tam u vás bude sedieť; kde ju potom hľadať majú, a za čo ju vlastne dajú?“

Pytač: „Tento ženích bohabojný, vo kresťanských cnostiach hojný, nechce mať Vašu dcérušku za kuchárku, nie za slúžku, lež za manželku váženú a za ženičku blaženú; s ňou bude on v sväzku sladkom hospodáriť celým statkom!“

Oddavač: „Včuľ Vám dobre rozumieme a z tých Vašich rečí vieme, že len z bázne Božej čistej a všetkého bludu prostej, chce mať za ženičku milú, našu dcéru ušľachtilú; preto ju sem zavoláme, o jej vôli sa spýtame.“

(To povediac, odchádza rečník pre nevestu do vedľajšej chyže alebo komôrky. Ona je čisto domácne oblečená, má rozmarín za ňadry. Dovede ju pred ženícha a vraví):

„Ctená panna dcéruška, ušľachtilá devuška! Milý otec práve očul, čo chce tu šuhaj tento včuľ, O Vašu on ruku prosí, v svojom srdci že Vás nosí. Otec vec tú na Vás skladá, ste-li tomu v pravde rada? Či Vás ľudia nenútili, by ste sa s ním zasľúbili. Preto včuľ nám povedzte, či za neho ísť chcete?“ (Ked nevesta povie „áno“ pristúpi starejší k nej, vezme ju za ruku, vloží ju do ruky ženíchovej a vraví):

„Najmilejší páni rodičia! V tej nádeji, že toto naše konanie tajné neni, predsa dľa kresťanskej obyčaje a ľudskej slušnosti vašu rodičovskú odpoveď žiadame, zdáliž tomuto tu prítomnému zamilovanému páru do stavu manželského vstúpiť povoľujete?“

Rodičia: „Dovoľujeme!“

Starejší: „Jako niekdy Raguel vzal pravú ruku dcéry svojej a vložiac ju v pravú ruku Tobiašovu, riekol: dľa zákona Mojžišovho vezmi ju a odveď k otcovi svojmu, potom ale požehnal ich; teda tak aj my prosíme pre tento mladý pár rodičovské požehnanie!“ (Tu si obyčajne mladí ľudia zamenia prstienky, alebo on dá mladuche prsteň a ona jemu ručník. Potom si podajú ruky a otec mladuchín a keď toho neni, teda ženíchov pristúpi k ním a požehnávajúc ich, rečie):

„Najmilejšie dietky! Požehnaj vás Boh Otec †, Boh Syn † i Boh Duch Svätý †, daj vám šťastie, upevňuj vo vás vernosť a lásku manželskú, aby ste cestou bohabojných manželov kráčali a zato odplatu obsiahli.“

Starejší: „Z toho vidíme, že naše namáhania nebolo márne, preto privolávam Vám: Sláva! Požehnaj Vás milostivý Pán Boh, aby ste vo vernosti a láske v budúcom stave manželskom šťastne živí boli, ku cti a chvále jeho, k potešeniu svojich rodičov a priateľov na dlhé a dlhé roky!“

*

Poznámka. Dakde je tá obyčaj, že nie samí mladí ľudia si dárky zamenia, ale ženíchov starejší pýta ručník pred tým, než ich otec požehná, následujúcou rečou):

„Uprimní priatelia! Každý pocestný človek sa usiluje, aby svojím domácim z cesty dačo dobrého a potešiteľného doniesť mohol, aby dajaký znak ukázal, že sa mu na ceste dobre vodilo. Aby sme sa i my našim domácim dačím preukázať mohli, že naša cesta a naše namáhanie nebolo márne, prosíme Vás o dajaký znak (ručník), ktorým našich domácich uistiť chceme, že nám Boh dľa žiadosti bol na pomoci. (Po obdržaní ručníka.) Tento dar a závdavok, vďačne prijímame, a zaň srdečne ďakujeme. Aby ale aj mladoženích oddanosť svoju oproti svojej vyvolenej preukázal a svojej povinnosti zadosť učinil, dáva Vám, vznešená panno, jakožto závdavok a znak budúceho manželstva tento krásny prsteň (obrúčku) na znak toho, že jak táto obrúčka nemá konca, tak i jeho láska k vám je nekonečná!“




Augustín Paulovič

— spisovateľ, dramatik, herec, osvetový pracovník Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.