Zlatý fond > Diela > Slovenské veselie


E-mail (povinné):

Augustín Paulovič:
Slovenské veselie

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

V. Reči a obyčaje pri stole

Keď je čas ku hostine, posadajú svadobníci za stoly, tým poriadkom, že neveste a mladoženíchovi ponechá sa predné miesto. Vedľa nevesty sadne si svatobná matka (široká) a potom družice; podľa mladoženícha starý svatovia a prednejší z hosťov. — Skôr, než sa začne jesť, povie daktorý so starejších nasledujúcu reč):

Milí novomanželia a veľactení hostia!

Ďakujem Pánu Bohu, za tie dary, ktoré nám k pôžitku skrze ruky svatobných rodičov poskytnuté budú, spolu prosme ho, aby sme ich v zdraví užiť mohli: „V mene Otca, i Syna i Ducha svätého. Amen.“

Žalm

Starejší: Oči tvorev hľadia k tebe Hospodine.

Svadobníci: Pokrm dávaš im a nápoj než čas mine.

Starejší: Otváraš ruku a dávaš nám chlieb sporý.

Svadobníci: Dobrotive nesycuješ všetky tvory.

Starejší: Sláva Otcu, Synu, Duchu presvätému.

Svadobníci: Česť a chvála večná, buď vzdaná jemu.

Včetci: Otčenáš atď.

Starejší sám: Daj, nech v nebi so svätými, staneme sa účastnými — nebeského Tvojho stola, žiadneho kde neni bôla. Milosť tvoja v požehnaní, nech sa na nás s neba kloní, — aby sme jedli bez škody, z milých tu darov prírody. O to prosí myseľ čistá, pre zásluhy Jezu Krista.

Prv ale, než si posedáme, za povinnosť si pokladám pár slov prehovoriť.

Milí novomanželia! To je vám už známe, že stav manželský je od samého Pána Boha ustanovený. Jako sa v ňom chovať máte, najlepší príklad poskytne vám Tobiáš, ktorý, keď mu bola zasnúbená dcéra Raguelova, vrúcne sa s ňou Pánu Bohu modlil, aby im on jakožto najmocnejší pán neba a zeme svoje požehnanie dať ráčil; aby ho vo viere a láske chváliť, velebiť a budúci svoj plod ku cti a sláve vychovať mohli.

Veľactení hostia! Ráčte láskave zo svojich miest povstať, aby sme cit sŕdc našich novomanželskému páru stojačky vysloviť mohli.

V mene tu prítomných, opovažujem sa vám, milí novomanželia, srdečne blahoželať: Nech vám Boh nebeský dá najsamprv ten najväčší dar, ktorý je ľudskému pokoleniu najdrahší a najpotrebnejší, tojest zdravie; nech žehná práce vaše a každý krok, ktorý učiníte k dobrému, nech osvieti váš rozum, aby ste múdre, vo svornosti a láske nažívať, každé trápenie, ktoré na vás sošle, tak jako jeho svätý Syn, trpezlive znášať, Jeho rozkazy plniť a tak ku cti a chvále Jeho ku radosti rodičov a ku príkladu svojich blížnych šťastne nažívať mohli a po smrti za to korunu slávy večnej obsiahli. (Hostia si posedajú, kam ich starší družba umiesti, ktorý beží pre polievku. Keď ju nesie, volá): Pozor! Nestojte mi v ceste, nech sa môžem dostať ku neveste. Ona si sedí jako pávica, hlavu jej zdobí veniec i partica. Rada by plačom spievala, ale jej pieseň v hrdle uviazla. Dostala chuderka tremulu, teda zahrajte, hudci, tululu! (Položí polievku a vraví ďalej):

Veľactení páni hosti, vyzývam vás v úctivosti; by ste boli veselí, jako mucha v kyselí. Je-li komu dačo treba, vody, soli lebo chleba, nech len na mňa zavolá, na skutku som u stola. Však som predsa riadny družba, jehož teší každá služba. Zvláštne pannám ružičkám, i tým vzácnym matičkám, milerád ja všetkým slúžim, a im zaľúbiť sa túžim. — Viem sa točiť kolom stolov, ináč veru jak päť volov. Veď som prvým tanečníkom, býval som aj hudebníkom, ked som za oného času, nosil buben, tiež aj basu. — Jój! Veď kuchárky ma budú hrešiť, že ich nejdem už potešiť, zdáliž hosťom jedlá chutnajú, alebo či sa na ne hnevajú. Ja im poviem celkom zkrátka, polievka je veľmi mäkká. Poslúchnite nevestu, dajte mäso, kapustu. (Beží pre kapustu, hudba zatiaľ hrá.) Tu je, tu je kapustička, trčí z nej i kus mäsička; deväťkrát je shrievaná, masťou pozalievaná. Je to jedlo jak mušt rezké, tlstnú od nej chlapi, ženské, preto len sa s chuťou do nej, lebo mastná je jak olej. Dá sa dobre po nej piť víno, pivo, tiež aj kvit. Hovorí sa, že vraj od kapusty bývajú vždy chlapi hustí.

Pri slepačej polievke s rezanci (čili slížami)

Ženy, ženy ženičky, panenky aj paničky, dobrí pozor dávajte, na misu sa dívajte. Tu sa nesie polievočka, je v nej kohút aj sliepočka — chutné, dlhé rezance, drobky z husi, melence. Pozor dajte na kostičky, na rebierka na nožičky, by vám v hrdle nezostaly a paru vám nezacpaly. Budete ju potrebovať, pri tanci si odfukovať. Mäso oberte si nožom, kosti nechajte zas mužom.

Pri mäse s chrenom

Roztomilí páni hosti! Nenesiem vám žiadne kosti, lež dubové mäso a lipový chren, strúhal som ho včera po celý deň, až na mňa prišiel plačlivý sen. — Bude-li družičkám pri ňom trochu do plaču, dám im zahrať, nech sa zato dobre vyskáču. Jest-li ženám a neveste slza vypadne, to nebude nikomu nápadné, lebo o veselí sme ešte neslýchali, aby nevesta a ženy pri ňom neplakaly.

Súd nad kohútom

(V daktorých krajoch najmä u Slovanov pri svatbe je tá obyčaj, že medzi hostinou pred donesením na stôl pečenej drúbeže, donesie do izby mladší družba živého vykŕmeného kohúta, nad ktorým sa súd vynesie a potom sa dá do kuchyne zabiť a upiecť.)

Vážení a vzácni svadobníci, spravedliví práva milovníci! Na vedomie vám sa dáva, jak sa zlostným škodcom stáva, ktorí, jako tento kohútok, všímajú si hriešnych pohnútok. Kohút tento od mladosti stváral samé nepravnosti. Túlal sa vždy po poli, navštevoval stodoly, zahrady a plné sýpky a ta vodil svoje sliepky. Kde sa zrnko opozdilo, to už iste jeho bolo. V noci nedal ľuďom pokoj, vo dne mával s bratmi rozbroj, nechcel trpeť u svojho boka žiadneho priateľa ani soka. Preto hrdelný a strašný trest nad tým škodcom vyslovený jest. Bude ostrým nožom sťatý, a barvený kabát vziaty, potom bude obarený, leby bude zapravený, alebo k veľkej svojej hane, bude pečený na bratfane. Konečne však, páni hosti, nechajte len z neho kosti. — Aby súd ten vykonala naša pani matka dbalá, v kuchyni je popravisko, zanesiem ho na ohnisko.

Pri pečenej drúbeži

Kodko, kodko, kodkodák! Dívajte sa na zobák. Mnoho-li zrniek spapala, lež na túto misu hapala! — Nebožiatko slepička, predtým niesla vajíčka, včuľ je ona nesená, na plechu upečená, by si na nej pochutnali a prsti si oblízali. Sestru jej dočuť z dvora, jako smutno krákorá, samotnou tam nechce byť, radšej sa dá uvariť! — Pôjdem von a poviem jej, že tiež zajtra prijdu k nej kuchárenky s ostrým nožom, zarežú ju v mene božom, by za pokrm slúžila a viac sa netrápila. — Včuľ si dobre chutnať dajte, a vy muzikanti, hrajte!

Pri donesení prasaciny

Do kuchyne mňa včuľ vzali, a toto mi povedali: „Sober sily, milý synku, zanes na stôl prasacinku a polož ju pred ženícha, nech sa vône z nej nadýcha. Ale si z nej nesmie vziať, bo dostane na chrbát. Prvá je vždy nevestička, potom svatobná mamička; a tak ide rad radom, všetkým čo sú za stolom. Ku koncu i mladý zať, môže si z nej kúsok vziať.

Pri víne

Učinil Pán víno z vody, na tie galilejské hody v galilejskej Káne, v tom kamennom džbáne. Ja ho nesiem v sklenici, z krčmárovej pivnici. Neviem, či aj to je z vody, prichystané nám na hody, neni síce tokajské, musí však byť ozajské, vôňu má jak rozmarínček, a chuť jako mädovníček. — Preto, vzácne paničky, mladé, staré mamičky, ktoré vždy tak rady melú, pokiaľ majú slinu vrelú. Keď by sa to ozaj stalo, jak by dieťa vraveť znalo. Otec by sa umučil, než by ho to naučil. — Preto si len nalievajte a na mňa sa nedívajte. Lebo víno, vínečko, ty si jako slniečko; — keď ťa človek v seba vleje, oheň tvoj hneď v tele hreje. (Družba vezme plný pohár a vraví): Na zdravie manželskému páru, svadobným rodičom, a všetkým prítomným hosťom. Živió! Mnoho zdaru!

Pre obveselenie nevesty

Milé družičky buďte veselé, ja vás nerád vidím nesmelé. Láskave sa shovárajte a najviac len o to dbajte, aby nevesta neplakala, že svú ruku ženíchovi dala, ktorý to už dobre zná, jak sa vec napraviť dá. Preto prosím pánov hudobníkov, v mene všetkých svadobníkov, by zahrali nótu veselú, nevestičke pieseň jej milú!

Družičkám k obveseleniu

Ale povedzte mi, dušičky, roztomilé družičky! Prečo tu tak smutno sedíte? Nepijete ani nejiete, nevravíte, nespievate; či snáď vždy tak sedávate? Neviete snáď žiadnych piesni? Či vás dačo veľmi tiesni? — Že by ste snáď spievať nevedely, — neuverím za svet celý. O tom každý dobre vie, dosvedčí i príslovie: „Že kde Slovenka tam spev, to i našich nepriateľov hnev.“ — Musí teda dneská iná smútku vášho byť vina. Svrbia vás po tanci nožičky, a či máte plné hlavičky? Ktorá skôr zamení venec, za ten tak milovaný čepec? — Veru tak sa nevydáte, keď škaredo vždy kukáte; spievať a si zažartovať, tu i tu si zatancovať, to sa šuhajkovi páči, potom sa už za ňom vláčí, div si nohy nezodere, až ju za ženu sobere. Preto si pohár pozdvihnite a so mnou si včuľ štrngnite. By na rok bol už sobáš, a ja budem družba váš. Muzikanti, zahrajte, darmo nezaháľajte. Živió! (Štrngnú si, hudba hrá tuš. Najstarší družba pripije si s najstaršou družičkou takto: Donese jej pohár vína na drevenom tanieri, ale hore dnom obrátený, ona ho musí tak pozorne vypiť, aby z neho ani kvapky nevyliala.)

Reč k rodičom

Vzácni páni rodičovia, mamičky a tatičkovia! Majte radosť z detí svojich, že ich vidíte dospelých — doprajte im tej radosti, nech majú vše do hojnosti; o to sa včuľ postarajte, čo možno, im poskladajte, aby nepoznali hladu, ani núdze, ani smädu. Budú sa vždy milovať a dobre si gazdovať. Možná, že sa dožijete, radosť nad tým mať budete: keď sa vaši vnukovia vydajú a poženia. Nech vám to Boh dopraje; manželský pár nech žije!

K obveseleniu hosťov

Slovutní a vzácni hosti, užívajte dary dľa ľúbosti. V láske si len pripíjajte, trošičku aj na mňa dbajte, ja si tiež rád upijem, z darov Božích užijem. Aj vy pozor dávajte, vínko nerozlievajte. Mamičky, tiež kmotrenky, bárs aj sladkej pálenky; máme tu aj dobré pivo, nech len neni čepec krivo. Ženy nemáte pochopu, čo toho muži poslopú. Víno pivo aj pálenku, plný pohár, plnú sklienku; vravia, lepšia je vraj opica, jako taká malá zimnica. Keď ich potom kočka dlávi, pijú vody celé lávy. Na hlavy bôľ žalujú sa, nechcú chleba ani mäsa, len kapustu kyselú, viršle s octom, cibuľou. Za to na mňa nič nedajte, smelo si len nalievajte, vypite si na zdravie, ctená spoločnosť nech žije.

Družička upomína družbu, keď je málo vína na stole

Prosím, pane družba starostlivý, buďte ku mne trochu dobrotivý, v láske vypočujte moje slová, ktoré moja duša v sebe chová! V onej slávnej zemi Galilejskej, na slovutnej svatbe Kananejskej, na nejž bola Matka, Panna čistá, vedľa Syna Jezu Krista, svadobníkom nehoda sa stala, ktorá všetku radosť rozorvala; nastal totiž nedostatok vína, tak že svadobný otec ruky spína. Matka Božia, útechy to prameň, pobadala jeho smútku plameň, k Synáčkovi sa hneď naklonila, by ho snažne takto poprosila: „Synu milý, vína nemajú, so zármutkom pomoc hľadajú!“ Naplniť hneď čbány kázal jeho hlas, trebárs na zázraky nebol ešte čas; dobré vínko učinil z tej vody, ktoré s chuťou pili na svadobné hody. — Aj tu sú už fľaše prázdne, družba drží samé kázne, ustavične mele a len tára, o hosťov sa nič nestará. Preto ho včuľ prosím z útrpnosti, by doniesol hosťom vína do sýtosti. Nemusí sa na mňa hnevať, keď mu kážem posluhovať, však to jeho povinnosť, dosvedčí mi každý hosť. Na smierne so mnou včuľ si štrngnime, hudba hraj a my si upime. (Niekde je tá obyčaj, aby bol žart väčší, že totiž družba vezme tanierik, na ňomž je rozmarínový venčok, a vybiera od hosťov, vraj na kolísku a na povojník. Pred vyberaním zarečni): Milí hostia! Nemajte mi za bánosť, keď prednesiem vám žiadosť, ktorá sa však netýka mňa jakožto rečníka, ale novomanželov, našich milých priateľov. Blaženosť vraj v jejich duší iba jedna starosť ruší, v budúcnosť vraj keď hľadia, samým strachom nevedia, kde vziať summu trebárs nízku, na povojník, na kolísku; keď im svokor, svokra nedá, budeže to potom bieda! Preto mňa k vám posielajú, prosbu svoju predkladajú, by ste do vrecka siahli, budiláre vytiahli. Každý keď dá dľa možnosti, bude na povojník dosti. Na kolísku len dubovú, dáto potom dačo znovu. Nie tak ako Parížania, veľmi štedrí to mešťania, dali svojej císarovnej veľmi vtedy obľúbenej, na kolísku drahocennú, s brillianty vykládanú, päťstotisíc frankov v zlate, toľko iste vy nemáte. Dva krát dáva, kto dá hneď, trebárs vekerlíkov päť. (Do reči mu skočí Strýco Brbota, ktorý má ten zvyk, že za každou vetou povie „vonkoncom“.)

Drahí priatelia a roztomilí v pravo a v ľavo vonkoncom pozorujúci mládenci, panny a vonkoncom i ostatní svadobníci a svadobníčky. Došlo to práve na mňa a abych to vzal vonkoncom po humoristicky a žartovne, a tak vám musím všetkým dohromady a na hromade vonkoncom povedať, že sa mi to tu vonkoncom náramne páči a že by chcel pri tomto plnom stole a vonkoncom pri tomto hrmote zostať a chcel bych tu sedeť vonkoncom až do konca tohoto časného života! — Zvlášte mi tu zachutnalo údené s kapustou a vonkoncom i jaterničky a klbásky! — A keď tak vonkoncom i na tú našu starosvatku pozrem, tu nemôžem sa obrániť, abych si vonkoncom nespomenul i na husacinku, ktorú mi vonkoncom dnes ponúkala, abych si z nej vonkoncom vzal stehenko s vidličkou alebo prstami na tanier, a abych ho vonkoncom hneď uložil do brucha! — Priatelia milí! Prihlásil som sa vonkoncom ku slovu, nielen abych vonkoncom ohlásil našu nevestu, ale preto, abych sa mohol poriadne vyrapotať. Lebo to mi vonkoncom i náš pán zverolekár radil, že vraj to po jedle dobre padne a že mi to vonkoncom pôjde k duhu! Čo je veru pravda, lebo mi vonkoncom všetko chutná. Už sa vonkoncom teším na nevestín koláč, až ho začneme vonkoncom načínať a kusovať. Ovšem musíme naň najprv vonkoncom vybierať. A keď toho vonkoncom hodne vybereme, dáme to vonkoncom neveste na kolísku, na povojník, na perinku, na plienočku a vonkoncom na všeliaké maličkosti. A preto už ty, starší družba, vonkoncom chyť sa toho koláča a začni vonkoncom vyberať a rozdávať vonkoncom.

Na konci svadobnej hostiny, po všetkých jedlách donese družba veľký koláč, tak zvaný radostník, do prostred koláča vopchaný je rozmarínový stromček kvietim a stužkami ozdobený. Na konci reči sa koláč rozkrája a dáva sa hosťom, aby si to domov vzali jako výslužku.

Hej, vy milí páni vzácni, vy mládenci nebojácni! Veľactené panie, paničky, roztomilé moje družičky! Čo vám nesem za krásy v tomto zimnom počasí: Teraz v tejto zime tuhej semiačko je v zemi tvrdej, stromom listia opadalo, mne sa predsa podarilo doniesť stromček zelený, čo sa nikdy nemení. On je v zime tiež aj v lete v ustavičnom plnom kvete. Vy sa mňa však netážete, ale iste vedieť chcete, z ktorého on prišiel hája? Tuším z Adamovho rája. Divnú vec on sebe dusí, ktorú každý zkúsiť musí, kto by snáď chcel krajší byť a sa celkom premeniť. — Privonia-li starenka, je z nej mladá panenka. — A keď pannu vôňa ošľahne, muža obsiahne. Naopak zas mládencovi nevesta sa pekná zjaví. Kto chce tú moc obsiahnuť, musí pár slov uhádnuť, ktoré perský kráľ mi dal, len že vietor mi ich vzal. Písmo pôjde dakto hľadať, stromček musíme tu nahať. Ja ho zatiaľ pod ochranu dám, milá nevestičko, vám. Hájte vy i tento stromček, jako panenský svoj venček. (Stromček sa vytiahne, postaví sa pred nevestu.) Čo však pod tým stromkom jest, má si každý domov niesť, by domáci tiež znali, že ste hladu nemali.

Potom rečie starejší:

Na dosvedčenie ochotnej vďačnosti svojej naproti všetkým nám, naša mladá nevesta nám tu posiela dobrý koláč, aby sme ho vďačným srdkom prijali, a medzi sebou rozdelili. Ja tedy menom všetkých svadobných hosťov jej za túto lásku a nám preukázanú vďačnosť srdečne ďakujem a z úprimného srdca prajem, aby ona i so svojím manželom mala vždycky hojnosť chleba, z ktorého by aj iným poskytnúť mohla a tak so svojím manželom vo zdraví, svornosti a láske mnohé roky živá bola. (Po rozdávaní veľkého koláča-radostníka donesie družba misu s čistou vodou, druhý družba nesie na paličke uviazaný ručník. Prv ale, než si začnú hostia ruky umývať, rečie družba): Veľactení páni hosti, milovníci čistotnosti! Prestáli ste velké muky, pošpinili pri tom ruky, vodu sme vám opatrili, by ste si tú špinu zmyli. Avšak v ružovej len vode je to u Slovanov v móde. — Jak som ja to dopočul, čo sa tuto deje včuľ, kúpil som hneď koníky, mladé, bujné vraníky, utekal som pre vodu cez najväčšiu nehodu. Jako šarkan som letel, abych načas doletel. Jakú škodu pri tom mám, musím vyrozprávať vám. — K obsiahnutiu tohto cieľu prežil som vám strašnú chvíľu, kone som tak veľmi hnal, že z nich žiadon nezostal, so samými tresky-plesky, z voza niet už ani triesky. Tak som musel sám niesť smutný — na chrbáte vodu v putni. Včuľ ju tu už predsa máte, moju škodu tiež uznáte. Schuťou sa v nej umývajte, každý do nej dukát dajte. Ruky si môžte utierať, za to nebudeme vybierať.

Poďakovanie za peniaze

Veľactená spoločnosť!

Páni, panie, paničky, roztomilé družičky!

Odpusťte že zas hubujem, teraz však vám už ďakujem. V mene novomanželov, všetkých jejich priateľov, ktorí neľutujúc času, ani svoju skromnú kassu, kto aj čo len málo dal, by mu Pán Boh požehnal; groše, čo mu zostaly, dukátmi by sa staly.

Ďakovanie hosťom za prítomnosť od starejšieho

Úprimní priatelia a svadobní hostia!

Ako všetky veci na svete, ktoré sa ľudmi počínajú, dochádzajú raz k dokonaniu svojmu; tak aj naše terajšie svadobné hodovanie, ako sme ho s pomocou Božou započali, tak sme ho i pri pomoci Jeho dokonali. Ponajprv Jemu vďaky vzdávam, a vám, milí hostia, za priateľskú lásku a náklonnosť, ktorú ste ku týmto novomanželom prítomnosťou svojou preukázali, ochotne ďakujem. Naši svadobní rodičia a novomanželia usilovať sa budú, aby sa vám v podobných prípadoch odslúžiť mohli. Jestli by sa vášmu očakávaniu dostatočne nebolo vyhovelo, alebo dakomu z veľactených hosťov po vôli nebolo, to, prosím ráčte láskave odpustiť.

I vy ctení rodičia a novomanželia, príjmite odo mňa menom všetkých tu prítomných hosťov srdečné vďaky. Vy ste nás všetkých, dľa vašej možnosti nasýtili, napojili a zabavili. Boh vám zaplať. Novomanželom daj Boh šťastia a požehnania a ich rodičom zdravia, aby sa tej radosti dožiť a na svadbách svojich vnukov vesele zabávať mohli. Teraz iné nepozostáva, len aby sme so svojich miest povstali a milému Pánu Bohu sa poďakovali: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen. Chváľte Pána všetky národy, chváľte ho všetky pokolenia. Lebo upevnené je nad nami milosrdenstvo jeho a pravda Pánova zostáva na veky. Sláva Otcu atď.

Ďakujeme tebe, všemohúci Bože, za všetky dobrodenia tvoje, ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen. Otče náš atď.

Odberanie sa mladej nevesty od rodičov, reč starejšieho

(Poznámka: Nie každá mladá nevesta môže sama pri svojom rozlučovaní sa s rodičmi alebo s priateľmi dajako prehovoriť. Lebo vtedy máloktorá býva spôsobná k hovoreniu. V tomto prípade daktorý zo starejších v mene mladej nevesty hovorí):

Čo Pavel apoštol o statočných manželoch povedal, že totižto opustí človek otca svojho i matku svoju a pripojí sa k manželke svojej, i budú tí dvaja jedno telo, to sa i teraz pri našom svadobnom veselí deje. Lebo hľa, naša mladá nevesta opustí svojich milých rodičov a pripojuje sa k svojmu budúcemu manželovi. Poneváč ale sama pre ťažkosť srdca svojho a pre žiaľ nemôže sa ododrať od vás, svojich rodičov a domácich, prinútená je skrze mňa k vám prehovoriť. Ja teda v mene jej ponajprv Pánu Bohu vďaky vzdávam, že ju až posaváď ochranovať ráčil, že ju v čistote pannenskej zachoval a ju kresťanským manželom obdaril. Potom ale vám, milí rodičia, za kresťanskú výchovu a všetky trápenia, ktoré ste pritom podstúpili, úprimne a srdečne ďakujem. Pán Boh, ktorý statočným a bohabojným rodičom hojnú odplatu dáva, nech aj vás hojne požehná, nech vám dá zdravia a dlhého života, aby ste sa dakedy z týchto vašich dietok a vnukov tešiť mohli. Nermúťte sa, že sa dcéra vaša od vás odobiera. Veď sa ona i napozatým za vašu dcéru uznávať a vás milovať bude. Keď by ale spravedlnosť Božia dožiť vám to nedopriala, nech vám dá za to po smrti slávu večnú.

Kde mladá nevesta vlastných rodičov nemá, tam rečie starejší:

Uprimní a milí priatelia!

Teraz táto panna, ktorá posiaľ pod vašou ochranou bola, od vás sa odoberá a k budúcemu svojmu manželovi sa pripojuje. Ona vám skrze mňa za všetku lásku, ktorú pri vás mnohonásobne zakúsila, srdečne ďakuje, a zo srdca vám praje, aby vám to milostivý Pán Boh mnohonásobne vynahradil. Ona i so svojím manželom bude stále o to dbať a sa usilovať, aby vám radosť mohla spôsobiť. A jestli by ste jej pomoci potrebovali, vždy bude ochotná svoje sily na to vynaložiť, aby vám jej poskytla.

(Keď mladá nevesta je privedená do domu mladého zaťa, tam ju pytač jeho rodičom alebo domácim takto predstaviť môže):

Úprimní priatelia!

Pomohol nám Pán Boh aj tento krok v predsavzatí našom šťastlive vykonať. Lebo teraz uvádzame mladú nevestu do tohoto domu, s tou srdečnou prosbou, by ste ju vďačne prijať ráčili. Boh nech vám to dopraje, aby ona dľa očakávania a dľa vašej žiadosti nielen svojmu manželovi verná bola, ale jemu pri jeho ťažkých prácach pomáhala a vás jako svojich rodičov ctila a poslúchala. Toto je moja srdečná žiadosť.

Reč starejšieho, keď novomanželia na odpočinok idú

(Poznámka: Keď sa novomanželia na lôžko odberajú, tu sa na niektorých miestach nekresťanské a neslušné veci vystrájajú. Aby táto špatná obyčaj prestala, preto, keď sa novomanželia od hosťov odoberú, nech starejší takto prehovorí):

Milí novomanželia!

Keď vám Pán Boh toho šťastia poprial, že ste do tohoto manželského sväzku vstúpili, máte sa predovšetkým k Nemu nábožne pomodliť, aby vám On manželstvo vaše požehnal. Potom jedon ku druhému lásku a vernosť manželskú zachovávajúc, usilujte sa vo svornosti žiť. Tak vás Pán Boh bude na tele a duši hojne požehnávať. Teraz choďte, milé dietky, si odpočinúť. Daj vám Pán Boh dobrú noc!

Družice spievajú:

Dobrú noc, priateľko, dobrú noc, nech ti je sám Pán Boh na pomoc. Dobrú noc, dobre spi, nech sa ti snívajú o nás sny.

Reč družbu, keď po odprevadení mladej nevesty partu donáša

Tu je znak a ozdoba pannenská, ktorú naša mladá nevesta až povčuľ na hlave nosila a teraz, stanúc sa ženou, ju složila. Že pravdu hovorím, svedčí tento donesený znak. Môžme mať všetci z toho radosť, že si ju v poctivosti po dnes zachovala. Všetci jej máme úprimne želať, aby vo svojom manželstve, do ktorého vstúpila, aby v tomto stave nepoškvrnený život viedla a tak svojim rodičom a nám všetkým radosť spôsobila.

Odpoveď starejšieho

Že si svoju povinnosť v tejto veci zdarne a šťastne dokonal, a partu mladej neveste s hlavy sňal, za to ti všetci chválu vzdávame. Teraz bude zdobiť jej hlavu odznak ženský. Nech táto ženská ozdoba jej hlavu krášli, a nech sa stane vernou manželkou, opatrnou gazdinou a pomocnicou svojho muža. Čo jej všetci zo srdca prajeme.

Čepčenie

(Poznámka: Na mnohých miestach odbavuje sa svadobné veselie dva aj tri dni. Tam čepčenie po snímaní party deje sa až na druhý deň, kde je ale veselie len jeden deň, tam čepčenie odbaví sa hneď po sňatí party. Pri tejto príležitosti sa všeliaké hlúposti vystrájajú, čo je celkom zbytočné. Predávanie a čepčenie nevesty deje sa hned, jak sa svadobníci po hostine pomodlili a partu neveste sňali. Široká a družice odstúpia od stola a obklopia nevestu. Zatiaľ sa iní hostia odstránia. Potom jej široká dá na hlavu čepiec. Zamotajú ju a ešte dve družice do plachty a predvedú ich pred ženícha, ktorý musí hádať, ktorá je jeho žena. Keď neuhádne, platí. Keď ju konečne najde, zatančí si s ňou. Potom ju predstaví hostom jako svoju ženu. Starejší hovorí):

Radujeme sa z toho, že mladú nevestu už v ženskej ozdobe pri tomto svadobnom veselí videť môžeme. Milostivý Pán Boh nech vás v tomto manželstve pri dobrom zdraví udržuje a dlhého života vám dopraje, vaše namáhanie a usilovné práce svojím najvyšším požehnaním korunuje. (Družičky spievajú):

1. Ztratila som partu, zelený veniec; našiel mi ju družba, švárny mládenec. 2. Hej družba, hej družba, pekne ťa prosím: dajže mi tú partu, rada ju nosím. 3. Keby si ty partu rada nosila, veru by si družbu krajšie prosila.

Alebo :

1. Tie bučanské zvony veľmi pekne zvonia, už tebe, Anička, tvoju partu zronia. 2. Zronia ti ju, zronia, deviatimi zvonci, abys nechodila s cudzími mládenci. 3. Abys nechodila, muža si ľúbila, Janíčka švárneho, tebe oddaného.

Pripíjanie družiciam a pýtanie venca

1. družba k 1. družici. Páni hostia, vzácne mamičky! Rád bych riekol preslov maličký, k nemuž prosím dovolenie a len krátke pomlčanie. — Včuľ však k vám sa družky obraciam, bych vám riekol, čo vám vraveť mám, že sa neprestávam učiť, jak bych mohol panny uctiť. Preto ostýchave na vás hľadím, veniec od vás dostať mienim, zvlášte veniec staršej družky — pre hodvábne, drahé stužky. — Túži po ňom duša moja, tak že porád bez pokoja — konám všetky milé služby. — Vyplňte už moje túžby! Dajte mi svoj veneček, za najdrahší dareček! Nepohrdnite mládencom, ktorý chce byť tiež pod vencom! Pripíjam vám na zdravie, — nech Vás hudba oslávi!

Odpoveď prvej družice. Pane družbo zvláštne milý, mládenče môj ušľachtilý! Máte-li vy za vec snadnú — vzdať sa venca s mysľou chladnou? — Vy tu zrejme nám vravíte, jak si vencov sám vážite! Rmútilo by mládenca, by mal družku bez venca. Dúfam, že je milo vám, keď si venec vážiť znám. Chuť na venec si nechajte a mne teraz pokoj dajte. Za to sa však nehnevám, ale vám aj zahrať dám. Hore hudci!

2. družba k 2. družici: Vidím skromnú hrdličku, druhú pannu družičku; dlho sa už na mňa díva, po očku sa pousmieva. Tak sa na mňa zahľadela, jako by mi vraveť chcela: Ó, poď sem mládenček môj, tebe chcem dať veniec svoj; — Už tu stojím, panno ctená, krásnym vencom ozdobené, ktorý mám pre vaše cnosti, vo velikej úctivosti. Výborného prajem zdravia, dlhý život moc pokoja! Tak mi veniec dajte, a vy, hudci, hrajte!

Odpoveď druhej družičky: Milý družba! Rovno vám tu vyslovujem, že ja veru nežartujem, keď sa jedná o môj veniec, keď mi ho chce vziať mládenec, lebo to je veniec drahý, donesený až hen z Prahy, nedám ho aj na výmenu, lebo ten má väčšiu cenu, jako všetko na svete; darmo sa unujete. Z nás si veniec nedá žiadna, keď aj kapsa bude prázdna. — Že však máte pekné mravy — jako mládeneček pravý, preto ja Vás uctiť znám a vám tvrdý toliar dám. To je pravda, žiadna lož, že vám nedám v tanci koš. Muzikantov zavolám a na česť vám zahrať dám.

(Poznámka. Po týchto rečiach nasleduje tanec, ktorý začínajú novomanželia, potom vyvrtí mladoženích družičky a nevestu vyvrtia družbovia. V prestávkach sa spieva, prednáša a hrajú sa spoločenské hry.)

Hajnal

(Dakde je tá obyčaj, že v druhý deň svadby vyberú sa hostia do krčmy a tam za svoje peniaze hodujú a tancujú, aby neboli hostiteľom na obťaž. To sa sobere celý húf i s hudbou a to menujú „hajnal“. Pri odchode starejší rečie):

Milí a uprimní priatelia!

Aby sme bez prestania nášmu svadobnému otcovi na prekážke neboli, dľa svadobnej obyčaje z tohoto domu sa na čas vzdialime a inde sa trochu zabavíme. Poďme teda v peknom poriadku na miesto nám určené. Vy ale, svadobný otče i so svojimi domácimi, buďte pod ochranou božou zdraví a majte toho šťastia, by sme sa zas s radosťou videť mohli.

Svadobný otec odpovie:

Keď je tak, prevzácni priatelia, že sa chcete odtiaľto na chvíľu odstrániť, nie som proti tomu. Prajem vám dobrú a milú zábavu, aby ste sa zas zdraví šťastne do tohoto príbytku navrátiť mohli.

Po návrate z hajnalu rečie starejší!

Šťastlive sme došli zpiatky, ale nie vám na obťaž. Ideme sa od vás slušne odobrať a úctive ďakovať, lebo nevďačný človek je ten, ktorý nejaké dobrodenie prijíma a zaň sa poďakovať nevie, lebo nevdačnosť sa i samému Pánu Bohu neľúbi a jako tma sa delí od svetla, tak človek nevďačný od človeka vďačného. Aj my sme od vás dobrodenia prijali, za ktoré sa chceme slušne poďakovať.

Tak teda odchádzajúc a odobierajúc sa od vás, najprv činíme poďakovania Pánu Bohu, že nás chránil od nehody, potom vám za vaše nám poskytnuté občerstvenia a dary prajeme, by vám to Pán Boh stokrát vynahradil. Komory vaše, ktoré ste pre nás vyprázdnili, aby ste mohli hojne naplniť a po tomto zemskom putovaní život večný obsiahnuť.




Augustín Paulovič

— spisovateľ, dramatik, herec, osvetový pracovník Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.