ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred sobášom

Po sobáši

Pri prevážaní rúcha

Cestou sa spieva:

Pred domom:

Ičo Mrkavica pred súdom

Komický dialog. Dľa Hartmana A. Paulovič

Osoby:

Ičo Mrkavica, tragačiar.

Šalamún Prísny, sudca.

IČO (komická figúra s červeným nosom, fajku má v ústach, fajčí a pri vchádzaní hovorí): Aha, pán rychtár sú tu neni, iste si ešte hovia pri raňajkách. No ten pán sa budú čudovať, čo som ja dnes prišiel, lebo žiarlivosť tá žere na mojom srdci horšie jako ci-cingali a či jako sa to hovorí? Aha, ciankáli! Kto by mohol o nevernosti mojej ženy pochybovať. Mám na to dôkaz. Neni dávno, čo ma moja polovička obdarovala obstojným synom, ale ten je bárs komu inému podobný, len mne nie. Ona, jak idú okolo nás vojaci, môže okále na nich nechať a preto vidím v tom chlapcovi „regimentstrumpetra“, lebo celú noc vytrubuje o za toto za všetko sa dám s ňou štande pede rozsobášiť, a nehnem sa odtiaľto, pokiaľ dakto nepríde.

SUDCA (Chudá, vysoká postava, pod pažou má písma, za uchom pero a pri vchode číta noviny, bez toho, že by si Iču všimnul):

IČO (Úctive sa pokloní a vraví): Ponížený služebník, dobrý deň, pán veľkomožný.

SUDCA (Ani si ho nevšimne, číta ďalej)

IČO (hlasno): Dobrý deň, pán veľkomožný!

SUDCA (Číta ďalej.)

IČO (pre seba): Mne sa zdá, že ten pán je trochu tvrdohlavý. (Skríkne): Dobrý deň!

SUDCA (prudko): Čakajte!

IČO: Prosím ponížene, čakať? Nuž čakať viem, ale jestli by som sa dajako hlúpe alebo nemotorne držal, nech si to nemajú za zlé, lebo ja som so súdom ešte nikdy nemal do činenia, ja sa súdu bojím jak čert kríža; len za to, lebo som bol raz 8 mesiacov chlopnutý!

SUDCA: Tak, to je pekné, a čo ste vylízali?

IČO: Lízať som nelízal, lebo som nemal čo, ale som vyoslil taký kotrmelec. Vedia, pán veľkomožný, ja mám dobrého kamaráta, on je prepytujem čvec a ušil mi z dobrého priateľstva za päťku pár juchtových čižiem, jako sa hovorí: „Wasserdicht“, ale o pol hodiny mal som v nich blata viac jako v Seredi na trhovišti. (Uderí na stôl.) To ma dožralo! Na druhý deň náhodou sa s ním stretnem a abych sa presvedčil, či je on tiež tak „Wasserdicht“ jako tie jeho bôty, chytil som ho za golier a fuk — s ním do mláky, až nohy otrčil.

SUDCA: To bol roztomilý žart. (Sadne ku stolu a rozloží písma.)

IČO: Na tom nebolo dosť, ale „vy osol“.

SUDCA (vyskočí): Jako sa môžte opovážiť tu dačo takého povedať? Hneď vás dám zavreť!

IČO: No, no, no! Nech sa neráča k hnevu pohnúť, ja som tu to nemyslel na nich, ja som chcel povedať, že on na mňa vykrikoval „Vy osol“.

SUDCA: A tak, to je inšie. Teda teraz k veci, boli ste už trestaný!

IČO: Iba jedon jediný raz, aj to nevinne.

SUDCA: Nevinne, nevinne, to každý hovorí, keď ho pokutujeme a predsa my tu každého súdime dľa zákona.

IČO: Ja ich o tom presvedčím! Keď ja pôjdem teraz domov a odpíšem im list, pošlem im ho po pošte nevyplatený, teda musia zaň zaplatiť 1 korunu a k tomu ešte 1 korunu pokuty, je to nevinná pokuta, alebo nie?

SUDCA: To sem nepatrí. Jako vás volajú?

IČO: Nuž prosím ponížene, mňa volajú Ičo, Štefan, Pišta a po otcovi Mrkavica. A ich jako volajú?

SUDCA: Do toho vás nič!

IČO: To je tiež pravda, čo ma je naposledy po nich, ale som si myslel, že sú mi trochu známy, lebo sa celkom nanášajú na môjho kolegu, len mu dať okuliare a nos trochu na červeno zabarviť, jak by im ho z oka vylúpil.

SUDCA: Mlčte! Čo tu vlastne chcete?

IČO: Čo som im to ešte nepovedal? Nuž, prosím pána veľkomožného, ja — ja — ja sa chcem dať rozsobášiť so svojou ženou, musíme preč jeden od druhého, aby sme sa nevideli!

SUDCA: K tomu musíte mať príčiny, dôvody. Nežijete snáď s vašou manželkou v urovnaných pomeroch?

IČO: Urovnaní sme, lebo ona neni ani o vlas menšia ani väčšia odo mňa.

SUDCA: To nemyslím, ale či snáď panuje u vás nedostatok, či máte výživu, to jest či máte chleba?

IČO: Oj jej! Vyžívame až moc, ani dolnozemské bakony; aj chleba by ešte bolo, len pečienka nám k nemu chýba.

SUDCA: Teda je vám vaša manželka neverná?

IČO: Prosím, keď by moja stará nebola zo Seredi, mohol bych to povedať, ale Seredanky, tie sú im verné jako panna z Organtína.

SUDCA: Chumaj! Snáď z Orleansu? Prečo teda žiadate rozsobáš?

IČO: Keď sa nám narodil chlapec!

SUDCA (Smeje sa.): Hahahaha! To je do popuku; to predsa neni nič zlého. Nejeden by aj z kože vyskočil od radosti, keď by tak mal syna.

IČO: Však áno, ešte chlapec jako chlapec, ale keď mi neni ani za mak podobný. On má uši krátke, ja dlhé, on má nos biely a ja červený. Prečo neni aspoň trocha na mňa podatý, aby sa hodil do familie!

SUDCA: Jak je starý ten chlapec?

IČO: Osem mesiacov.

SUDCA: Trulo!

IČO: Ďakujem pekne!

SUDCA: A to chcete, aby už mal také veľké uchále a červený nos od pálenky, jako vy?

IČO (tázavo): Od pálenky?! — To sotva, lebo pálenku neobľubujem. Nos mám červený v lete od slnka a v zime od mrazu a keď dakedy i páchnem od pálenky, to je od toho, čo si režným páleným nos trem, aby mi obelel.

SUDCA: Teda vy sa chcete rozísť s vašou ženou a žiadate o rozsobáš?

IČO: Igeniš, áno, jo!

SUDCA: Od stola a od postele?

IČO: Nie, prosím, to od tej postele nech tam nepíšu, lebo to sme už dávno rozídení; tú posteľ nám už dávno vzal domáci pán do zálohu, keď sme nezaplatili hospodné.

SUDCA: A vy ste muž?

IČO: To neviem!

SUDCA: Čo neviete?

IČO: Nuž to, či som muž. Prv som to vedel dozaista, keď som bol na vojne kmánom. Neskoršie som avanžíroval za kaprála, a bolo po mojom mužstve.

SUDCA: A to jako?

IČO: To majú tak, keď nás pán „feleber“ poslal na vartu, tak vždy hovoril, šesť mužov a l kaprál, to je videť, že kaprál neni muž.

SUDCA: Vy ste blázon, a ja vám prajem z celého srdca skoré vyzdravenie.

IČO: Rovným spôsobom.

SUDCA: Mlčte!

IČO: Mlčať? A prečo?

SUDCA: Mlčať, čušať a zas mlčať, to každého riadneho občana povinnosť a odpovedať na to, čo sa vás budem pýtať: Čím sa živíte?

IČO: (Mlčí.)

SUDCA: Čím sa živíte? Čo ste hluchý?

IČO: Prosím ponížene, však povedali, abych mlčal.

SUDCA: Áno, povedal som, by ste mlčali, keď sa vás nepýtam, ale keď sa vás pýtam, teda odpovedajte. Čím sa živíte?

IČO: Prosím ponížene, nuž — hriech neprirovnávaj — jako oni, jedením a pitím.

SUDCA: Vy ozembuch jakýsi, to ja nemyslím, ja chcem vedeť, jaké máte remeslo?

IČO: Remeslo? Hahaha! Jestli sa to remeslom pomenovať dá. My nemáme ani učňov ani tovaryšov, my sme samí majstri. Pripovedaní sme všetci, lebo sme už koľko ráz dostali prípovedné.

SUDCA: Ale, nebude už tej táraniny konca kraja? Vypľujte už raz, čo vlastne ste?

IČO: (Odpľuje.) Pfuj! Odpytujem, poctivý tragačár!

SUDCA: Nepľujte mi tu po dlážke, vy prasa!

IČO: To si vyprosím, aby mi oni nadávali. Predsa zreteľne povedali: „vypľujte už raz, čo vlastne ste“.

SUDCA: Oni povedali, vy ste povedali, a so samým povedali neprídeme ku koncu. Kde máte vaše papiere?

IČO: (Smeje sa.) Hahaha! Sú oni len smiešny človek. Chcú, aby sme prišli ku koncu a pýtajú sa ma také hlúposti. Ja a papiere. Jako sa to srovnáva? Ja mám len samé drobné, a keď mám kedy-tedy dajaký ten papierik, hneď ho premením.

SUDCA: Myslel som, či nemáte dajaké písmo, to jest, či chcete podať žalobu na písme. Vidím, že s vami neprídem ku koncu. Povedzte mi teda úprimne, zdáliž zotrvávate na tom, aby ste boli s vašou manželkou rozvedený?

IČO: Rozvedený? Tomu ja nerozumiem.

SUDCA: Nuž teda, jako ste povedali, rozsobášený! To musíte, jako som už povedal, dať na písme.

IČO: Prosím, ja veru písať neviem.

SUDCA: Však ja to napíšem. Vy mi poviete príčinu, pre ktorú nemôžete viac s vašou manželkou nažívať, musíte si doviesť dvoch svedkov, ja to potom podpíšem a vy spravíte kríž.

IČO: Ja mojej žene robiť kríž? To sa nestane. Po prvé, ešte neumrela, po druhé neni som ani stolár ani tesár, abych dačo z dreva vedel robiť a po tretie, nechcem mať pri tejto veci žiadnych svedkov.

SUDCA: Bez svedkov to nejde a ja som nehovoril, aby ste vašej žene robili z dreva kríž, ale aby ste perom na papier naškrábali krížik. Ale zo všetkého vidím, že s vami ku koncu neprijdem, darmo čas mrhám. Practe sa domov.

IČO: Ba s nimi sa človek nemôže dohovoriť. Ostatne, ja som si to rozmyslel, lebo vidím, že sa oni do toho nerozumia.

SUDCA: Už som vám povedal, aby ste sa pratali, jak hneď nepôjdete, dám vás vyhodiť!

IČO: Oni mňa, poriadneho človeka chcú dať vyhodiť? To si vyprosím! Ja pôjdem aj sám a pošlem na nich moju starú, tá im dá rozsobášu a jakéhosi rozvádzania. (Uderí päsťou na stôl.) Čo si oni takto myslia?

SUDCA: (Skočí od stola a žene sa po Ičovi. Ičo uteká okolo stola. Pár ráz prebehnú jeden za druhým, potom sudca zacengá a Ičo vybehne von.)

Vohľady bicyklom

Ach Kačko, Katerinko! Prečo som len nedostal vtedy vlčiu tmu, keď som sa do tvojich očú zahľadel. Ale ja vravím, že to je už tak na svete: keď má taká ženská dakoho zvrtačiť, tak keď by si trebárs schválne zašiel okolo nej na 20 míľ, tak jej predsa padneš do osidiel! Moja Kačička, to bolo dievča jako lusk, hodná jako snop jačmeňa, a do roboty jako drak. Hovorili síce o nej, že má jednu lopatku vyššiu, ale ja som to nezbadal, lebo som neni dajaký „hinčilier“, abych to na meter odmeral. Raz som dostal od nej hubičku, a tá mi viac chutnala, jako plná misa opatancov.

Ale osud nám to nedoprial a celá dedina nám to závidela.

Je to celá historia zhrdzavenej lásky. U nás v dedine to už i vrabci na streche čvirikajú.

Aby ste ma poznali, volám sa Michal Drumbľa a poznajú ma ľudia aj na tri míle do okolia. Jak sa objavím na ulici, už chlapci na mňa vyvreskujú: „Drumbľa Miško, zahraj friško!“ — Na hody som musel vždycky medveďa robiť, to bol rozkaz od úradu. Tej cti sa ešte žiadon šuhaj nedožil, a mali ste videt, jakú radosť mala z toho celá dedina, keď som obliekol rychtárov kožuch naruby a tancoval po nóte jako medveď.

Ja som sa nemal zaľúbiť! Ale ono to prišlo tak chytro, lež povie fuk, už to bolo! So svojou vyvolenou — sišiel som sa v poli. Ona tak prišla s volmi pre trávu, a ja som oral. Naraz zavznie jej ľúbezný hlások: „Miško, podrž mi toho vola.“ Ona riekla: „toho vola“, tak nežne, že som hneď poznal, že to mňa myslí. Toho vola som jej podržal, ale lásku k nej som nemohol v sebe udržať. Skočil som k nej, vytrhol som jej vidly z ruky a — bác — jej takú pusu na jej povedačku, skoro sa potočila. Od toho času sme sa jedon druhého od lásky skoro zožrali.

Ona bola zo súsednej dediny a ja som tam za ňou — nechodil? U Jajtelesa som si kúpil na splátky velociped a niesol som sa jako Černokňazník na drakovi. Pri trafike je zatáčka, a tam som sa vždy s kolesa rozplaštil na zem jako žaba. Rad som si odral koleno, druhý raz nos, a nohavice som už mal samý cvancor ale čo človek z lásky všetko pretrpí! To sa vie, že moja Kačka bola na mňa pyšná, že jej to dievčence závidely. Ale dlho to netrvalo.

Jedného krásneho dňa som dostal nápad, z ktorého som mal takú radosť, že bych bol sám seba za to vyobjímal. Bol to nápad! Mne totiž napadlo, abych sa oženil. Abych žiadal nielen Kačkinu ruku, ale aj celú Kaču, cakum prask!

Celý deň som o tom rozmýšľal, jako to previesť. Od tých čias, čo som sa zaľúbil, s nikým som nehovoril, iba s kišbírom a keď som mu povedal, čo mienim urobiť, pustil sa do hlasitého smiechu a rečie: „No na tento frmol som zvedavý!“

To mňa dopálilo a myslím si: „Počkaj, ty ostuda, budeš okále vyvaľovať, keď si povedem Kačku od oltára! Išiel som od zahrady, natrhal tých najkrajších kvetov a uviazal kytku jako stôl, napumpuval velocipéd a chystal sa na vohľady. Ešte mi napadlo, abych si najprv v krčme dodal k tomu gurážu. Dorazil som do krčmy s kytkou, kolo som nechal vonku. Za chvíľu bola krčma jak nabitá a pred krčmou sa sbehla skoro celá dedina. Rehotali sa jako žrebce, ale ja som si myslel: Len sa smejte, kto sa naposledy smeje, ten sa dobre smeje! Ked som mal dosť, sobral som kytku, sadol na koleso a pod ho preč. Ale tá smola!

Chlapčiská zatiaľ, čo som bol v krčme, dorezali mi pneumatiku a ja som klopítal jako na tragači a všetci za mnou vyvreskovali: „Drumbľa Miško, pohni friško!“ Chlapčiská hádzali po mne hrudami a robili nešeredný vresk. Ja som na to nedbal a hrkotal som ďalej, až som prišiel k trafike, tam som sa jako obyčajne rozpľaštil a roztrhol nové nohavice na obidvoch kolenách. Ale i to mi nevadilo. Bez všetkého rozmýšľania vrazil som do Kačkinho príbytku. Pýtam sa slúžky, kde je Kačka? Tá je vraj nemocná, že jak videla z diaľky ten prôvod, chytal sa jej psotník.

Otec nebol doma, išiel do mesta. Inšie mi nepozostávalo, jako začať s mamičkou. Ja som s ňou ešte nehovoril, iba čo som ju vídaval chodiť k nám do kostola.

Bola to poriadna osoba. Široká jako stodola, ruky jak vejačky a hlas jako náš starý hlásnik. To mňa neodstrašilo. Povedali mi, že v maštali dojí kravy. Išiel som tam za ňou. Vojdem dnu a jako kravy a telence zbadaly tú kytku, počaly tak ručať a bľačať, že som ani svojho hlasu nepočul.

Predstúpil som smele pred pani matku a podávam jej kytku. Ona ju vzala a počala ma ňou tak obšívať, že nehľadela ani kde mám oči, lebo uši, mlátila, kam dočiahla a vrešťala: „Ja ti dám ženy, ty krpec jakýsi!“ Na to nasledoval výlet. Vyhodila ma tá ozruta až kamsi pred súsedov.

To ma tiež ešte nepomýlilo, lebo moja láska bola jako trám. Pomyslel som si že príde gazda a toho požiadam o ruku mojej Kačky, lebo v takomto páde nerozhoduje sukňa, ale barania čapica. Ale sotva som spravil pár krokov, tuž byť starý. Jak sliezol s voza, išiel som ku nemu a poviem mu: „Pane gazda, ja ľúbim vašu Kačku, dajte mi ju za ženu, lebo ináč sa zbláznim.“

Starý nepovedal ani „a“ ani „b“, ale vzal s voza bič a začal ma ním mastiť pod kolená, ledva som utiekol.

No toto ma už dopálilo! Dva razy dostať výprask za jedno dievča, to by bolo moc! Nech si ju nechajú! Od jedu som išiel do šenku, abych to zalial. Tí čo tam sedeli, už o tom vedeli, smiali sa, až sa za bruchá chytali. Ja som si ich ani nevšímal, ale pil som, že sa hory zelenaly.

Čo si ja biedny tvor na tomto svete tak o samote počnem! Utopím sa, neviem plávať, zastreliť, to bych sa netrafil, obesiť, to som zas na krk šteglivý a otráviť sa nemám čím. Ale ja viem, čo spravím! Dám do novín: „Mladý, driečny muž hľadá touto cestou dievča za ženu, ktoré vie dobré opatance variť.“

Opatance ja náramne ľúbim. Ja viem, že sa ich prihlási kopa. A ty Kača, zostaneš na ocot! Jestli by snáď z tu prítomných dievčať alebo družičiek daktorá chcela do toho zahryznúť, nedám sa do novín, ale trochu dočkám!

Pozdrav Pán Boh!

Kubovo dostaveníčko

Komické duetto. Dľa Habakuka A. Paulovič

Osoby:

Kubo, sedliacky šuhaj.

Žofka, sedliacke dievča.

KUBO (trochu prihlúpy, v sedliackom obleku, s komickým nosom, hovorí zdlhavo a číta namáhave. Vystúpi, držiac v ruke malú knížku a cumle rožek ručníka, ktorý má na krku uviazaný): Celá dedina mi vraví, že som hlúpy (Plačlivo) a ja zato nemôžem, keď tak nemotorne vyzerám. To bude od toho, keď ma niesla baba ku krstu, tak ma na ceste ztratila. Iste som sa jej z perinky dajako vyšmykol, tak sa musela poldruhej hodiny pre mňa vrátiť. To ju tak dopálilo, že keď ma doniesla domov, praštila ma pod posteľ, vraviac: „Bodaj’s nebol k ničomu, ty fagan.“ A od toho času som ako začarovaný. (Zúrivo.) Ale keď ja tú babu dostanem, beda jej! Jej jediné šťastie je, že je už 18 rokov mrtvá! Včuľ sa mi každý posmieva, jako bych bol ten najhlúpejší chlap pod slnkom. Hovoria mi, že som na hlavu padnutý a tiež že som mechom uderený. A majú celkom pravdu. Lebo raz som išiel súsedovi na čerešne, noha sa mi šmykla, a ja bác na zem, rovno na hlavu. Môj otec práve k tomu došiel a inšie pri ruke nemal, jako múčny mech na pleci a tým ma hodne vyobšíval — tak že som sa točil jako vretenica.

Nech sa v dedine čo chce stane, všetkému som vinovatý! Keď dakomu nechce krava dojiť, nemôže-li stará kobyla fôru sena hore vrchom vytiahnuť, ked dlho neprší, alebo nemôže-li sa daktoré dievča vydať, tomu je Kubo na príčine. Ba toť mala jedna babka trojčatá, skoro by aj to boli na mňa povedali, ale to si na mňa netrúfali povedať. Za to ma dievčence predsa majú rady, lebo som ja švárny chlapec, kde som sám. Hahaha! Toť mi Kačka Mlynárova povedala, že som pekný šuhaj, zvlášte — od zadku. Každá ženská sa na mňa smeje, zvlášte pri muzike, keď ma tak chce daktorý namydliť, chytro mi pošuškajú, abych sa vytratil domov. I môj otec mi toť povedal, že tie dievčatá nepozerajú tak na mňa, jako na náš „grunt“, a preto mi radil: „Jakube, hľaď, aby si sa s tou Žofkou Rafajovou dajako dorozumel, ona má síce Búbelovho Jana v prádle, ale hoď po nej očima, hodíš a uvidíš, že bude celá preč.“ Ja už 14 dní hádžem po nej očima, ktoré som vylúpal zabitej hydine, ale ona ešte ani okom na mňa nemihla. Iste som ju žiadnym okom poriadne do hlavy netrafil. Mrkvárova Bara, hen z dolnej dediny sa za mnou blázni, ale ja sa jej bojím. Ona je na mňa náramne žiarlivá. Keď by mňa tá videla s druhým dievčaťom, tak je v stave vyliať mi fľašu „šalvosru“ do tvári, alebo by ma praštila do hnojnice. Ja si tuším predsa len nahovorím tú Žofku, tá má o 30 meríc viac a nemá už mamky, aspoň nebudem v dome mať svokru. Ona mi síce tiež nadala do hlúpych, ale mi povedala, že jestli to dokážem, že to neni pravda, potom že sa so mnou dá do reči. Aby som jej to dokázal, kúpil si k tomu cieľu túto knížku. Je to „Tajomník lásky“, dal som za ňu na jarmoku korunu, a knihár mi povedal, že sa z nej naučím dievčencom dvoriť a lásku im vyznávať.

Už sa z tej knížky učím štyri týždne a ešte nič neviem. Teraz to ale vezmem dôkladne. Kde sa to začína. (Obráti knížku.) Tisíc pántov, veď ju mám hore nohami! No už to mám. (Číta) „Príjemno sa usmeješ“ — a pristúpiš k svojej vyválanej — a, k vyvolenej srdca svojho, — (Hovorí.) „Príjemno sa usmeješ“ — to ja viem, — hehehe a „pristúpiš“ to je tiež ľahko — (číta ďalej) „pojmeš ju za rúčku“ — (hovorí) to je nesmyseľ — Žofka má ruky jako lopaty! (Číta) „a privedeš ju k pohovke“ — (hovorí) to je tiež hlúpe, a keď tam žiadnej neni? (Číta) potom sa musíš začerveňať — sklopiť uši — či nie — oči a začneš sladko — (hovorí) to abych vycumľal pol kila cukru, abych si reč osladil. (Číta) „Milovaná bohyňa. Tvoje jasné oko ma očarilo, moje srdce sa trasie pri tvojom pohľade, snáď precítne tvoja láska ku mne?“ — (Hovorí) To si istotne popletem! (Číta) „Potom jej vtlačíš vrelý bozk na jej malinové ústa“ — (hovorí) to sú reči, zkrátka, pobozkám ju až to tak pleskne, že to bude až na chotár počuť. (Objíma knížku.) Ach, ty zlatá knižočka, čo bych sa ja natrápil a narozmýšľal, až bych na to došiel. Teraz to už viem, jako nič. Len keď by sa včuľ Žofka objavila, včuľ mám guráž. Hľa! Vlka spomínam a vlk tu, práve ide jak na zavolanie. (Kričí a kýva nemotorne rukou) Žofka, Žofinka! Poď sem!

ŽOFKA (vojde v sedliackom obleku, hovorí ťahavo, ale úprimne): Čo chceš, Jakubko?

KUBO: (drží otvorenú knížku v ruke): Tak len poď sem, chcem ti dačo pekného povedať.

ŽOFKA: Ták? No na to som zvedavá, čo to bude.

KUBO: No len dočkaj! (Naťahuje krk do knížky) Príjemne sa usmeješ. Hehehehe! — Pristúpiš k vyvo — Počúvaj, Žofka! (Ide nemotorne až k nej)

ŽOFKA: Pomaly, ty nemotoro, lebo mi stupíš na nohu.

KUBO: „Potom ju pojmeš — za rúčku“ — (Chytí ju za ruku.)

ŽOFKA: Jój! Pre pána Jána, čo robíš, ty, však mi vytrhneš ruku z pántov!

KUBO: — „a privedeš ju k pohovke“ (Vrtí ju kolom do kola a hľadá.) Kde je kanapa? —

ŽOFKA (díva sa zadivene naňho.): Čo sa ti stalo? Čo chceš?

KUBO (posadí ju na stolicu, sadne si vedľa nej a hľadí jej do očú.): „Potom sa musíš začerveňať a sklopiť uši.“ — Ja neviem, jako sa to robí!?

ŽOFKA: Človeče, ty sa tuším blázniš?

KUBO (Číta.): „Milovaná hokyňa“ — a bohyňa. Zelené oko tvoje ma očarilo a ja sa trasiem pri tvojom obede — a chcel som povedať pohľade. (Kam diaľ chytrejšie.) „Milovaná bohyňa“ — pri tvojom pohľade — hľade — snáď sa tvoja láska vykydne.

ŽOFKA: On sa istotne blázni. (Chce mu utiecť.)

KUBO: Dočkaj, včuľ prijde to hlavné. (Pre seba.) Včuľ som v tom, teraz ju bozkám. (Chce ju bozkať.)

ŽOFKA: Ideš voľakde, ty ostuda! (Dá mu facku.)

KUBO: To bola hodná pusa!

ŽOFKA: Čo to žvasce, jaký nesmyseľ. Že vraj som jakási bohyňa, že mám zelené oči, že sa pri mojom obede trasie a lásku že vykydne. Lebo je on blázon, alebo si chce zo mňa blázna robiť? (Ku Kubovi) Čo to máš za knížku?

KUBO: To je „Tajomník lásky.“

ŽOFKA: A tam že sú také nesmysly?

KUBO: Ja za to nemôžem, prečo tam také hlúposti naškriabali! Odhliadnuc od toho, mne sa to ale páči, zvláštne ten bozk.

ŽOFKA: Hanbi sa. To si nemohol prísť poriadne a povedať: Pozri sa na mňa, som poriadny, poctivý a usilovný šuhaj. Mám dve zdravé ruky, práce schopné, ľúbim ťa a chcem ťa po celý svoj život na rukách nosiť.

KUBO: Áno, chcem. Robiť viem za štyroch, sám otec mi to hovorí. Ruky síce nemám celkom zdravé, lebo mi raz na ruku padla tehla, a prst mi rozmliaždila. — Počuj — na rukách bych ťa celý život nemohol nosiť, lebo si priťažká, mohol bych si pri tom kríže dolámať.

ŽOFKA: Ale choď, blázenko, to sa len tak hovorí! Teda to už raz vytiskni, čo vlastne chceš?

KUBO: Vziať si ťa za ženu!

ŽOFKA: Otec chce, abych išla za Búbelu.

KUBO: No, to by si chytila pekného kapra? Nohy má jako krivá vrba nad potokom a oči jako kocúr. (Plačlivo.) Keď nepôjdeš za mňa, skočím do potoka.

ŽOFKA: To ja viem, keď je včuľ vyschnutý!

KUBO: Tak sa obesím!

ŽOFKA: Na mlynárovu Kaču — Viem to!

KUBO: To už áno, inšie by mi nechýbalo! Nos má jako Turek z Jericha a vlasy hrdzavé, jako oheň na streche.

ŽOFKA: Netáraj, však si tam celé dni vysedával. Mne ťa bolo veru ľúto.

KUBO (Pre seba.): Snáď som ju predsa trafil daktorým tým okom. (Nahlas.) To som chodil len vtedy, keď piekla lekvárové báleše, tie ja náramne rád mám! Dal som si aj čarodejnici karty vykládať a díval som sa do čarodejníckeho zrkadla.

ŽOFKA: A videl si mňa v ňom?

KUBO: Nie, lebo práve vtedy si bola na tráve. (Plačlivo.) Žofinka, srdce moje! Naposledy ti hovorím, keď nepôjdeš za mňa, idem na vojnu.

ŽOFKA (Chlácholivo.): Ale choď, Jakubko, na čo by’s to robil — (Pre seba) počkaj, vezmem ťa ja pod komando. — (K nemu) Ja som len chcela vedieť, či ma naozaj ľúbiš.

KUBO: Ľúbim, ano ľúbim ťa do zbláznenia. Povedz, čo chceš, všetko spravím, za teba aj do Trnavky skočím.

ŽOFKA: Nuž tak poď, pôjdeme do fary.

KUBO: U teba to ide zhurta.

ŽOFKA: Hm, vieš, istota je istota.

(Chytia sa za ruky a odídu. Opona spadne.)

Nešťastná láska

Sólový výstup. Dľa B. T. Augustin Paulovič.

Veľactená společnosť! Ráčte mi dovoliť, abych sa tu pred vami požaloval. Snáď sa dakto najde medzi vami, čo mňa biedneho poľutuje; trebárs sa hovorí: že beda tomu, koho ľutujú.

Mnoho sa najde mužských i ženských medzi tu shromaždenými, ktorí vedia, čo je nešťastne milovať.

Nešťastná láska je tá ošemetnica, o ktorej nielen harfenistky po krčmách a kramári po jarmokoch spievajú, ale ešte i vrabci na streche čvirikajú. Je to rakovina, ktorá ľudské telo zožerie, o čom každodenne čítame v novinách. (Volá na tých čo na zadku sedia.) Je to svätá, svätučičká pravda, darmo vy tam na tom zadku zívate, radšie počúvajte, jako sa sišla valná hromada môjho láskavého nešťastia. Minulú nedeľu zašiel som si „ku čiernemu psovi“ rozveseliť sa. Bola tam veselá, vyberaná spoločnosť. Tragačári, zametači, vojaci a lapikurkári so svojimi ambržolami. Popíjali si víno, pivo a pálenku, každý dľa chuti. Zajedali si k tomu cerbuláty, kvargle, viksované jalitá atď. Zabávali sa tancom, štuchaním, každú štvrť hodinu inou bitkou a vyhadzovaním von dvermi. — Mne bolo samému smutno. Poobzerám sa a zrazu zbadám v kúte pod učadeným klenutím sedeť ženskú bytnosť, ktorá sa práve zamestnávala s porciou udeného s kapustou. — Ach, jaká bola tam pri tom neslýchane svodná! (Pozerá sa do zrkadla.) Tváričku mala našeredne krásnu, jako ja. Vzal som si guráž do hrsti a poď ho k nej. Sadol som si za ňu na stôl — a nie k nej ku stolu. Chcel som k nej prehovoriť s citom a nevedel som, jako začať, tak som jej stupil na otlak. Ona to hneď pocítila, zagánila na mňa a povie mi: „Vy ometlo“ — a známosť bola hotová, zabával som sa s ňou jako na divadle, lebo bola strašne vzdelaná. A volala sa — (vzdychne si) ach — volala sa — Barbora. Bola z veľko-obchodníckej rodiny. Matka v lete prodávala kyslé oharky, v zime haringy a pred Vianocami Mikulášov a ovečky do Betlehema. Otec v lete zametal a polieval ulice a v zime odhadzoval sňah. Ona im pri tom pomáhala. Pýtam sa jej, či už má milého. Ona sa zahanbila a povie, že milého nemá, ale hlad. Hneď som jej rozkázal jaternicu s omáčkou… Barborka sa dala do toho s takou chuťou a hltala to jako lokomotíva uhlie. To sa mne ľúbilo. V nedostatku servítka chcel som jej bozkom utreť zamastenú hubičku, ale jako tak hubou špúlim, flink! — pác! — ma ktosi po nej. Obzrem sa, a jakýsi lagan sa ešte raz na mňa zahnal a predstavil sa mi, jako Barborkin ženích, a povie mi: vy osol!

Na to som chcel mať obhajovaciu reč, vyskočím a ženem sa za laganom, ale ledva som spravil krok, dostal som od Barbory takú amoletku prez hubu, že by sa od nej bola otrávila celá rodina. Ráčite byť iste zvedaví, čo som potom urobil? — Nič! Išiel som domov, dal som si studené obkladky na hlavu a zapovedal som sa, že nikdy do takýchto hotelov nepôjdem. Toto je na výstrahu pre mladých šuhajov, ktorí by sa snáď pozabudli či v civili alebo pri vojančine vojsť do takejto krčmy.

Príležitostné vinše pre odrastlú mládež

K novému roku rodičom:

Nový rok sa priblížil, ktorý ma k tomu núti, abych svojim milým rodičom srdce svoje otvoril, a im city svoje vyslovil. Požehnaj Vás milostivý Pán Boh, daj Vám zdravia a šťastia, jakožto odmenu za Vaše trápenia a starosti. Prosím Boha, by ste toto šťastie a zdravie ešte dlho užívali a ešte mnoho blažených nových rokov dožili.

Otcovi:

Milovaný a drahý otče!

Vy ste mi po Bohu najbližší a preto v tomto roku za povinnosť si pokladám v tento deň Vám zo srdca blahoželať. Boh nech Vám odplatí za všetké dobrodenia, ktoré som od Vás požíval. Všetké tie starosti, ktoré ste o mňa mali, nech sa premenia v nevýslovnú radosť. Daj Bože, by ste v zdraví ešte mnohé roky dočkali a za všetké trápenia nech Vám Boh dá korunu slávy večnej.

Matke:

Milá a sladká mamičko!

Dnešný deň ma upomína na tie radosti, ktoré ste mi častokrát o novom roku pripravily. Radosť ale nevýslovnú cítim, že ste mi, milá mamičko, ešte na žive a že mi Pán Boh doprial túto radosť i vysloviť a Vám blahoželať. Vašu lásku ku mne môžem iba mojou láskou k Vám dobrým chovaním a pôsobením Vám radostí odmeniť. Za všetké trápenia a mnohé strachy, ktoré ste pre mňa v útlom veku mojom vystály, nech Vám milostivý Pán Boh odplatí, by ste sa ešte mnoho nových rokov dočkali a odo mňa nielen ústnu útechu, ale keď by potreba požadovala, i hmotnú podporu jakožto odplatu za Vaše dobrodenia prijali. Boh Vás živ!

Dobrým priateľom:

Veľactení priatelia!

Príslovie hovorí: „Rodina Pán Boh a priateľ mešec“, alebo „mnohokrát je lepší dobrý priateľ, jako rodina.“ Týmto príslovím posmelený a o Vašom priateľstve ku mne uistený, prinútený som Vám za Vaše priateľstvo ku mne, keď nie inšie, aspoň v tomto novom roku zo srdca blahoželať, by Vás Boh nebeský požehnal, šťastie a zdravie dal, aby ste i so mnou ešte mnoho nových rokov dožili a aby sme si navzájom ešte viackrát blahoželať mohli.

K meninám otcovi:

Milý otče!

Deň menín Vašich zavítal a mi príležitosť poskytnul, Vám milý otče, dľa kresťanskej obyčaje v tento deň blahoželať. Boh milostivý nech žehná práce a povinnosti Vaše a každý krok, ktorý učiníte k dobrému. Nech vám dá zdravie a silu ku ďalším prácam a povinnostiam, by ste nám ku radosti a ku chvále Božej ešte mnohé roky živý byť, s nami se radovať a svoje meniny nezkaleno sláviť mohli.

Matke

Už jako malé dietky sme sa vždy tešily, keď sa deň menín Vašich, milá mamičko, blížil. S tou istou detinskou radosťou teším sa i dnes tomuto dňu, že môžem milej mojej mamičke prianie môjho srdca vysloviť: Boh nebeský nech Vám na prímluvu Vašej patrónky dá zdravie, šťastie a svoje sväté požehnanie a v tomto nech Vás ešte mnohé roky udržuje a za dobrotu Vašu nech Vám dá dakedy slávu večnú.

Narodeniny

Drahý otče!

Každému život jeho je milý a príjemný. Preto i ten deň, v ktorom sme na svet prišli, býva nám pamätihodný a každoročne si ho s istým srdca rozveselením pripomíname. Že ste Vy, milý otče, mohli dnešný deň vo zdraví dožiť, v ňomž pamiatku svojho narodenia si pripomínate, z toho ja teraz cítim sladké obveselenie. A práve táto moja srdečná radosť ma ponúka k tomu, abych Vám nielen zdravia stáleho a života dlhého teraz zavinšoval, ale tiež i to, aby Vás Boh nebeský za mnohé roky svojím požehnaním korunoval, a aby Vám toho šťastia popriať ráčil, aby ste tomuto podobných dňov v svojom živote mnohokrát vo zdraví požívať mohli.

Milá matička!

Velice sa z toho teším a radujem, že Vás včuľajšiemu času, keď deň narodenia svojho si pripomínate, v dobrom zdraví pri živote spatrujem. Dosť ste sa na tomto svete s nami natrápili a o nás starali, čo ma k tomu núka, že vám z úprimného srdca vinšujem, by ste včuľ za to ešte na tomto svete sa radovať a v požehnaní Božom ešte mnoho blahých dňov narodenia Vášho dožiť mohli, po doplnení však behu života tohoto, aby ste sa v nebesiach so svojimi milými shľadať a tam s nimi radovať mohli.

Veľactený priatelia!

Z mnohého ohľadu sa z toho teším, že vám na dnešný deň vašich narodenín blahoželať môžem. Milostivý Pán Boh nech Vám dá ten najväčší dar, čo od neho máme, to jest zdravie, nech požehnáva práce Vaše, aby, čo začnete, ste i šťastlive k prospechu Vášmu dokonali. Nech Vám z milosti svojej popraje, aby ste v tomto zdraví a požehnaní ešte mnoho pamätných dní dožiť a svätiť mohli, čo Vám zo srdca praje, Váš oddaný priateľ N. N.

Na krštení

Milovaní kmotrovia a ctení tu shromaždení!

Povolaní sme do tohoto príbytku, nielen aby sme pili a jedli, čo sa nám predkladá, ale aby sme pri tom aj my všetci tu prítomní tej radosti účastní boli, ktorú majú naši páni kmotrovia z toho, že im teraz Pán Boh synáčka (dcérušku) požehnať ráčil. A ako všetky dietky naše sú nepreplatené dary Božie, tak aj toto nemluvňa patrí medzi ne, z čoho sa nielen jeho vlastní rodičia, ale aj my jeho kmotrovia tešiť a radovať máme. „Nech je vtedy za tento dar meno Pána pochválené.“ A nech Boh, pôvodca života ľudského, ráči toto novorodeniatko pri živote a zdraví udržovať, aby ono rástlo a prospievalo vekom a múdrosťou a aby sa nielen Bohu, Stvoriteľovi svojmu, ale i nám ľuďom v živote svojom ľúbilo a šťastia jak časného tak aj večného účastným sa stalo. Matku však a rodičku, ktorá skrze pôrod tohoto dieťaťa sily a zdravia pozbavená je, nech Boh nebeský opatruje a jej ztratené zdravie prinavráti, aby sa z tohoto plodu tešiť a Boha za láskavú ochranu a všetké dary oslavovať mohla.

Sústrasti

Keď niekomu daktorý z rodičov zomre

Ráčte odpustiť, že týmito slovami dotýkam sa boľavého srdca Vášho, ktoré Vám neúprosná smrť otca Vášho (matky Vašej) ranila. Ale jako Váš dobrý priateľ si to za povinnosť pokladám, Vás v tomto zarmútenom stave potešiť, lebo viem, že pri takejto smutnej udalosti úprimná sústrasť pre skormútené srdce je jako balzam na rany človeka. Nermúťte sa a pomyslite si; že všetci tento svet opustiť musíme, a síce jeden skôr, druhý neskôr. A vieme i to, že dobre je tomu, ktorý sa od trápenia tohoto sveta oslobodil. Teda doprajte mu (jej) tohoto pokoja a proste Pána Boha, aby mu (jej) odpočinutie večné dať réčil, za čo sa i budem modliť. Týmto vyslovujem Vám moju úprimnú sústrasť. Nech Vás Boh nebeský poteší a Váš terajši zármutok v potešenie obráti.

Rodičom, keď im dieťa zomrelo

„Pán Boh dal, Pán Boh vzal, buď meno Pána pochváleno!“ Takto hovoril Jób, keď Boh naňho tie najväčšie ťarchy dopustil. A za to, že v Jeho dobrotu dôveroval potom ho zas požehnal. Nech i vám sú pri tomto údere tieto slová v pamäti. Kto vie, jaké veľké nešťastie zamedzil Boh, ktoré by ste snáď ani prežiť neboli v stave. Nech Vás i to poteší, že dieťa ide z tohoto sveta s menším hriechom a s väčšou radosťou. Toto všetko uvážiac, umienil som si Vám moju úprimnú sústrasť vysloviť a Vám priať, by Vás Boh nebeský, potešil, Váš zármutok v radosť obrátil a nebožiatko do neba prijal, aby sa tam tešiť a za svojich rodičov primlúvať mohlo.

Keď dakomu manželka zomrela

Drahý priateľu!

Viem, že odumretím Vašej ctenej pani manželky je Vám clivo okolo srdca, a že tým utratili ste drahý poklad, milú spoločnicu života svojho a opatrnú matku dietok Vašich. Toto všetko nech Vás nermúti; to sa všetko napraví, keď v Pána Boha budete dôverovať, lebo Boh je mocný, dobrotivý a spravedlivý vo vyplnení sľubov svojich. Prijmite moju úprimnú sústrasť a modlite sa za jej dušu, by jej Boh nebeský odpočinutie večné dať ráčil, ju na milosť prijal, Vás potešil a ztratu Vám vynahradil. Ja jako Váš priateľ tiež za to Boha prosím a Vám zo srdca vo vašom zármutku potešenie prajem.

Keď manžel zomrel

Ctená a milá priateľkyňa!

Strašný úder, ktorý Vás odumretím Vášho ct. p. manžela zastihol, dotkol sa i môjho srdca, lebo som v ňom ztratil opravdivého priateľa a že Vám Boh odňal živiteľa a oporu života Vášho, nermúťte sa, „lebo Boh nebeský má viac ako rozdal“. A on jakožto dobrotivý náš Otec, ktorý sa ešte i o toho najmenšieho červíčka stará, keď sa k nemu utiekať budete, i Vás neopustí a pod svoju ochranu prijme. A tak prijmite moju srdečnú sústrasť. Poteš a požehnaj Vás Pán Boh, daj Vám sily, aby ste bremeno toto ľahšie niesť a Jeho na veky zvelebovať mohli.

Reči pri karmine čili pri svinskom tanci

Veľactení hostitelia a milí spolupapáči!

Boli sme sem povolaní, aby sme svedectvo vydali; či to za to stálo, aby ten, ktorého milé pozostatky tu na tomto stole tak príjemne rozvoňávajú, bol tak ukrutným spôsobom z tohoto sveta skántrený. Moja mienka je tá: že áno. A síce, ponajprv preto, „lebo dľa prírody, kto prišiel na svet, musí i so sveta,“ po druhé, „kto na svete žije len pre svoje brucho, neni hoden na svete byť“ a po tretie, „toľko žral a na seba bral, že by sa už bol vo svojej masti utopil.“

Múdry hospodár, berúc toto do ohľadu, urobil konec týmto pokleskom, keď vyriekol nad darebákom ortieľ smrti, a napriek apellácii gazdininej, dal ho nemilosrdne usmrtiť.

Gazdinke to preto nebolo po vôli, lebo sa ona jako dobrá, usilovná gazdiná a manželka o všetko stará a veľmi sa teší, keď sa domáce zvieratká pod jej opaterou popravujú a dobre sa jej daria. A keď vidí, jaké sú jej tie zvieratká za jej opateru povďačné, ju poznajú, jej sa prituľujú, a bežaly by za ňou aj na kraj sveta. Preto jej bolo i za krmačom ľúto. Nuž nedivme sa, že trochu odporovala. Lenže teraz má sama z toho nevýslovnú radosť, keď vidí plné galety masti, pár pôltov slaniny, pekné šunky, a keď môže chutnými jalítkami svojich hosťov nasýtiť tak jako i nás dobrotive častuje. Za jej dobrotu, unúvanie a starosť, ktorá jej naším pohostením pribudla, povinní sme sa jej srdečne poďakovať. Prajeme, aby sa jej každý rok podarilo desať dvojmetrákov vykŕmiť a zabiť, aby mala masti jako vody a mäsa jak dreva, aby ju pri každom podujatí Boh požehnal i s jej milým pánom manželom, ktorý sa v dome pečlivo o všetko stará, aby núdze nebolo, bodaj by jej do smrti neznali, ale vždycky v hojnosti oplývali. Teda milí spolupapáči! povstaňte so svojich miest, vezmite poháre do rúk a vyprázdnite ich na zdravie a slávu našich hostiteľov.