ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

EDITH (v čiernych šatách, cez ktoré má prehodený ružový župan, odpočíva na pohovke a počúva vlastný hlas, ozývajúci sa z gramofónu -- pod počúvaním vlastného hlasu rozumieme v tomto prípade autentický hlas Edith Piaf).

2

EDITH (vypne gramofón a namáhavo vstáva. Namáhavo sa pohybuje vždy, keď sa ocitne v prítomnosti. Tento pohyb bude kontrastovať so sviežim pohybom, do ktorého prejde vždy, keď sa nechá unášať spomienkami alebo keď spieva. Oblieka si župan, a potom šmátra vôkol seba. Nájde krčah a pohár. Leje vodu z krčaha vedľa pohára. Príde na to, odkladá krčah aj pohár a šmátra ďalej. Nájde stojaté zrkadlo, ohmatá ho, a potom sa doň pozerá): Je to možné? Nevidím sa v zrkadle. Slepnem? Ale keď slepnem — potom umieram. (Tlčie päsťou do zrkadla.) Slepnem. Umieram. (Prestane tĺcť.) Alebo len slepnem a ešte neumieram? Aj to je možné. Neoslepla by som prvý raz. (Jej pohyb ožije.) Keď som sa narodila, môj otec Louis Gassion bol práve narukovaný v prvej svetovej. A raz mu tam do zákopu prišiel list od mojej matky — písala mu, že ak sa náhodou vráti živý, nemusí sa nevyhnutne vracať práve k nej. Moja matka — bohvie ako vyzerala? Nemala som česť poriadne sa s ňou zoznámiť, ale bola asi pekné číslo. Mňa strčila k svojej matke, a viac jej nebolo. Mena, tak sa volala jej matka, to nebola žena, to bola špongia. V ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu by ste ju stisli, vytieklo by z nej plné vedro červeného vína. A druhé vedro z jej druha. O mňa sa vôbec nestarali. Keď sa môj otec náhodou naozaj vrátil z vojny živý a keď ma u nich našiel, mohol zo mňa špinu škriabať nožom. Aj ju zoškriabal. Ale mojim očiam to už nepomohlo. Ostali od špiny slepé, ako ich mám slepé zase teraz. (Jej pohyb zmalátnie.) Že by som bola zase špinavá? Že by ma Théo poriadne neumýval? Théo! Poď ma umyť, Théo! A niečoho sa mi daj napiť, Théo! Nič. Veselé. Ja som slepá a môj manžel je zase hluchý. Ale prečo, keď ja slepnem, on musí hluchnúť? On predsa neumiera. Nemá na to ešte nárok. A ja áno? Théo, kde si? Nevidíš, že slepnem a umieram? Théo! Nič. No dobre. Keď si taký — just neumriem. Vybabrem s tebou. Ešte sa nijakému môjmu milencovi nepodarilo, aby vybabral so mnou. (Jej pohyb ožije.) Mala som ich stovky. Nuž, aby som nepreháňala, nie stovky, len desiatky. Ale určite to hádzalo jednu stovku dokopy. Nebola som svätica. A načo by som aj bola? Baba, ktorá dopustí, aby jej dával zbohom chlap, je u mňa nemehlo. Ďalšieho v poradí som si nikdy nehľadala až potom, keď bol predchádzajúci fuč. Vždy už predtým. Spravíš to naopak, si ty tá oklamaná. Keď zahneš prvá, on je ten hlupák. hlupák. A o to ide, nie? Jeden román sa ešte neskončil, už som si začínala druhý. Tak sa musí ženská správať, keď nie je Greta Garbo. Tak som sa správala celý život a nebolo dňa, aby sa okolo mňa nepovaľovali pánske ponožky. Aj teraz sa tu musia nejaké povaľovať.

(Jej pohyb zmalátnie, šmátra, spod pohovky vyťahuje bábiku.) Čo je toto? Na ponožky to veru nevyzerá. (Ohmatá bábiku.) No pravdaže, to je tá bábika, čo mi priniesol do nemocnice Théo. Pri druhej návšteve. „Na bábiky som už trochu stará,“ hovorím. A on: „To nie je obyčajná bábika. Viete, Edith — dovolíte, aby som vám hovoril Edith? — tá bábika je od nás, z Grécka.“ Hm. Zaujímavé. A prečo by bábiky z Grécka nemali byť obyčajné? Vlastne som sa ho na to ešte nespýtala. Musím sa ho spýtať, kým ne… (Zaplaší zlú myšlienku.) … kým na to nezabudnem. (Volá.) Théo! (Pre seba.) Je to možné, aby ma nepočul? Théo Sarapo. Sarapo znamená po grécky „milujem ťa“. Théo Milujemťa. (Volá.) Théo! (Pre seba.) Miluje ma — ale čo z toho, keď ma nepočuje? (Volá.) Théo! (Pre seba.) Alebo je to naopak? Že by ma počul — a už ma nemiloval? Nie, to nie je možné. Musí ma milovať — veď predsa ešte žijem. (Volá.) Théo! (Keď nikto neprichádza, trucovito odhodí bábiku za zrkadlo a začne spievať. Théov hlas ju vzdialene sprevádza.)

3

SLOVÁ LÁSKY (LES MOTS D’AMOUR)

(Charles Dumont / Ľubomír Feldek)

THÉOV HLAS:

EDITH (ktorej pohyby náhle zas ožijú):

SPOLU:

EDITH:

THÉOV HLAS:

SPOLU:

EDITH:

THÉOV HLAS: Ja tiež.

EDITH:

SPOLU:

EDITH:

THÉOV HLAS:

SPOLU:

EDITH:

4

GRÉCKA BÁBIKA (objaví sa spoza zrkadla, za ktoré ju Edith hodila, a je zrazu živá. Jej kostým pripomína kostým bábiky a zároveň je z jeho úpravy zrejmé, že máme pred sebou karmelitánku, svätú Terezku z Lisieux. Tento pocit podporí aj ružové svetlo, ktoré nástup Gréckej bábiky sprevádza. Pohyb Gréckej bábiky je tanečný či inak ozvláštnený, aby divák hneď zistil, že ide o halucináciu. Grécka bábika si prezerá, čo jej padne do ruky, a neusiluje sa robiť to tajne, ale ani nijako zvlášť na seba neupozorňuje.)

EDITH (vrátila sa do unaveného pohybu a chvíľu jej trvá, kým si Grécku bábiku všimne a kým je ochotná pripustiť, že ju napriek svojej slepote vidí. Keď ju zbadá, cúvne): Ale nie. Veď ja nie som slepá. Vídím. To je predsa grécka bábika, čo som pred chvíľou odhodila za zrkadlo. Vracia sa spoza zrkadla živá? Hlúposť. Ak je živá, nemôže to byť bábika. Kto je to? To ružové svetlo! A vôňa ruží! Ako vtedy v Bernay. (Jej pohyb znova ožíva.) Vtedy, v osemnástom, keď otec zoškriabal zo mňa, trojročnej, špinu, a keď vynadal Mene a jej druhovi. Potom ma od nich vzal a zaviezol ma na iné miesto, hovoril, že na lepšie, k svojej matke v Bernay. Bola tam kuchárkou v bordeli. Otec vyhlásil, že je vlastne fajn, že som slepá — môže ma tam spokojne nechať a neuvidím, čo sa tam vystrája. Ako by ten, kto je slepý, bol aj hluchý. Všetko som počula — a čo som nevidela, som si domyslela. Slečny boli hladké na dotyk a krásne voňali. Tak ako to vonia teraz tu. Áno, ružami. Vôňa ruží bola v Bernay vtedy v móde. Bernay je blízko Lisieux a v Lisieux, tam bola doma svätica, ktorá vedela spúšťať ružový dážď. Svätá Terezka z Lisieux. (Zrazu jej svitne. Prezerá si Grécku bábiku s otvorenými ústami.) Svätá Terezka z Lisieux — nie si to náhodou ty?

GRÉCKA BÁBIKA (prikývne).

EDITH: Jasné! Si to ty, aj keď si tuším hluchonemá. Osobne si ma poctila. No toto! A vlastne — prečo nie? Svätá Terezka, veď sa poznáme už vyše štyridsať rokov. (Ukazuje na prstoch.) Spomínaš si? Keď nie na mňa, tak aspoň na tie ružovo voňajúce slečny. No, tam v bordeli. (Urobí výrečné gesto.)

GRÉCKA BÁBIKA (urobí pohoršené gesto).

EDITH: Pardón. Naozaj, čo aj by si tam ty robila. Ale na toto si spomenieš! (Ďalej si pomáha gestami.) Slečny v bordeli jedného dňa povedali: „Poďme k nej — ako že k tebe — vyprosiť pre našu Edith zázrak. Keď vie svätá Terezka urobiť ružový dážď, prečo by nemohla aj vrátiť našej maličkej zrak?“ Celý bordel s výpravou k tebe vtedy súhlasil. Chápeš? (Kreslí rukami v povetrí zástup ženských tiel.) Celý bordel!

GRÉCKA BÁBIKA: Aj madam?

EDITH (prekvapená): Tak ty nie si hluchonemá? Odľahlo mi. (Už negestikuluje.) Pochopiteľne, že aj madam. Madam povedala: „Dievčatá, ideme tam všetky! Aspoň sa trošku prevetráte — a na jeden deň jednoducho spustíme roletu. Slečny sa vyobliekali — ja som to síce nevidela, ale hovorili jedna o druhej, že vyzerajú parádne — a musela to byť paráda, keď potom husím pochodom kráčali so mnou cez mestečko. A potom aj vo vlaku. Ružovej vône bol plný vagón. Ani tvoje Lisieux dovtedy iste nevidelo väčšiu slávu ako v deň, keď procesia kurvičiek z Bernay pochodovala ku katedrále. A keď vošli —

GRÉCKA BÁBIKA: Na to sa už pamätám. Bol to naozaj krásny pohľad.

EDITH: Však? Škoda že ja som nič nevidela. Ale zato som počula, ako štrngotajú v katedrále ružencami. A potom, keď zapaľovali sviece, som cítila, ako mi na hlavu kvapká horúci vosk. Zábavné, čo povieš?

GRÉCKA BÁBIKA: To nebol iba vosk.

EDITH: Nie? A čo ešte?

GRÉCKA BÁBIKA: Aj ich slzy. Pozorovala som ich z oltára. Všetky tie dievčatá plakali.

EDITH: To som netušila. Ani mi o tom nevrav, lebo ešte aj mňa teraz dodatočne rozplačeš. A potom, keď sme sa vrátili nazad do Bernay, sa to stalo.

GRÉCKA BÁBIKA: Nie hneď.

EDITH: Veď viem, že nie hneď. Robila si trochu fóry.

GRÉCKA BÁBIKA: Chcela som vychutnať ich zbožné očakávanie.

EDITH: Ale čo? Svätica — a vychutnávala by. No o pár dní si to už ani ty nevydržala — a v bordeli sa začalo zrazu rozlievať tvoje ružové svetlo.

GRÉCKA BÁBIKA: To si hádam už videla?

EDITH: Kdeže. Možno trochu, ale ešte len veľmi hmlisto. Ale jasne som cítila tvoju ružovú vôňu a vedela som, že si to ty.

GRÉCKA BÁBIKA: A to už ako? Veď ružovú vôňu si predsa cítila stále. Sama hovoríš, že v tom bordeli dievčatá ani inú voňavku nepoužívali.

EDITH: Lenže vtedy sa tá vôňa zostonásobila. A bola presne taká, akú cítim aj teraz. A počula som, ako dievčatá volajú: „Vidíte to? Cítite to? Svätá Terezka z Lisieux je už medzi nami, prichádza urobiť zázrak. A mne sa zrazu celkom otvorili oči — a uvidela som ťa a volala som, tak ako teraz: „Vidím! Ja vidím!“ (Pozrie sa do zrkadla, jej pohyb zmalátnie.) Alebo nevidím?

GRÉCKA BÁBIKA (berie do rúk rôzne predmety a prezerá si ich. Ak dekorácie dávajú na to príležitosť, nazerá aj do zásuviek): Ale vidíš. Pravdaže vidíš.

EDITH: Máš pravdu, vidím. A pekné veci vidím. Čo tam hľadáš?

GRÉCKA BÁBIKA (neodpovedá, pokračuje vo svojej hre).

EDITH: Alebo ty hádam vôbec nie si svätá Terezka? (Po chvíli.) Kto vlastne si a ako si sa sem dostala? Určite oknom. Ty nie si nijaká svätá Terezka. Ty si určite nejaká zlodejka z ulice, čo? (Smeje sa.) Nijaká svätá Terezka z Lisieux — ale zlodejka v ružovom. Teraz by som mala zavolať Théa — ale ak mám byť úprimná, tak naozaj neviem, načo. Len si poslúž. Nenájdeš ani frank. Ty si naozaj myslíš to isté, čo píšu v novinách? Že Théo si ma vzal pre peniaze? Je naozaj zvláštne, že si ma vzal. Je odo mňa najmenej o tridsať rokov mladší — a ja som už len taká kôpka nešťastia. Ale predstav si, že on sa do tej kôpky nešťastia naozaj zamiloval. Nie do mojich peňazí — hneď na začiatku som mu povedala, že nijaké nemám. Keď zomriem, zdedí po mne len štyridsať miliónov frankov dlhov. Tak len hľadaj — len tie dlhy nájdeš, iné nič.

GRÉCKA BÁBIKA: Nie som zlodejka.

EDITH: Nie? A čo teda?

GRÉCKA BÁBIKA: Veď si na to už prišla. Svätá Terezka z Lisieux predsa.

EDITH: No akurát. Svätica — a bude tu lašovať. Alebo je už v tom raji, kde si trvalo hlásená, naozaj tak zle, že svätice posielajú na zem kradnúť?

GRÉCKA BÁBIKA: Naopak.

EDITH: Čo naopak?

GRÉCKA BÁBIKA: Nevieš, čo je naopak? Keď nekradnem, ale naopak — tak asi ja sama som okradnutá, nie?

EDITH: Ty? Okradnutá? Hlúposť. Keby ťa naozaj niekto okradol, nehovorila by si to tak spokojne.

GRÉCKA BÁBIKA: A prečo nie? Ty nevieš, aká som bola šťastná, keď sa Ježiš Kristus, božský zlodej, ako orol spustil na moje srdce a vzal mi ho? A teraz sa len tak zo zvedavosti dívam, čo ostane tomu tvojmu Théovi po tebe na pamiatku, keď sa božský zlodej spustí aj na tvoje srdce a aj teba si vezme do neba. (Pozrie sa na Edith významným pohľadom.)

EDITH (pochopí a hodí sa na kolená): Svätá Terezka z Lisieux! Patrónka moja! Predsa len si to ty? Toľko ráz som ti ďakovala za všetky zázraky — a hneď som ťa vždy prosila o nové. Ale ty si sa nenahnevala, ty si mi vždy vyhovela. Svätá Terezka, vďaka. Svätá Terezka — a ak ťa môžem unúvať… Vidíš — zase. Splň mi ešte jednu prosbu…

GRÉCKA BÁBIKA: Ale dobre si ju rozmysli a nevyplytvaj si ju zbytočne. Každý raz musí zomrieť, Edith.

EDITH: Štveš ma. Ty si naozaj myslíš, že ťa chcem prosiť o pokašľaný život?

GRÉCKA BÁBIKA: Nie? Tak teda o čo?

EDITH: Dovoľ mi zomrieť na javisku. Dovoľ mi zomrieť spievajúcej. To je všetko. (Čaká na odpoveď.)

GRÉCKA BÁBIKA: Hm. Nemysli si, Edith, že len ty si v modlitbách upínala zrak ku mne — aj mne sa vždy páčil tvoj spev. Ak sa dohodneme, že javisko je všade tam, kde je hľadisko, a ak ti postačí jeden divák — vyber si pieseň a spievaj. Rada počkám.

EDITH: A ja zas potom rada umriem. Len keby si ešte po tej piesni… a pred tou mojou smrťou…

GRÉCKA BÁBIKA: Čo ešte, Edith?

EDITH: Veď vieš. Aj keď ty si svätica a ja hriešnica — vieš, čo máme spoločné. Čo obidve máme rovnako rady. Čo máme najradšej.

GRÉCKA BÁBIKA: Neboj sa, Edith, stihneme to. Bude aj ten dážď ruží.

5

ŽIVOT V RUŽOVOM (LA VIE EN ROSE)

(Louis Guglielmi / Ľubomír Feldek)

EDITH:

6

EDITH (znova leží na pohovke, má zavreté oči, šepká): A teraz si ma môžeš, svätá Terezka z Lisieux, spokojne vziať so sebou.

GRÉCKA BÁBIKA (sedí pri nej, je síce oblečená ružovo, ale civilnejšie, a ružové svetlo už z nej nevyžaruje. Dáva Edith obklad na čelo): Spamätaj sa, Edith!

EDITH (otvorí oči): Prosím?

GRÉCKA BÁBIKA: Hovorím, aby si sa spamätala. Mala si záchvat a hovorila si, že vidíš svätú Terezku z Lisieux. Potom akúsi zlodejku. A potom zase Terezku. Ale dala som ti obklad a zdá sa, že je to už v poriadku.

EDITH: A ty si kto?

GRÉCKA BÁBIKA: Čo ma nepoznáš? Som Simone, tvoja nevlastná sestra.

EDITH: Simone, moja nevlastná sestra? Zaujímavé. Nikdy som nijakú nevlastnú sestru Simone nemala. Ale keď myslíš, že by som nejakú mala mať, tak ahoj. Som rada, že ťa vidím.

GRÉCKA BÁBIKA: Aj ja som rada, že už konečne zas normálne vidíš.

EDITH: Vidím aj počujem. Aké máš pekné ružové šaty.

GRÉCKA BÁBIKA: Hodila som na seba prvé, čo som pochytila, keď si mi zatelefonovala, aby som prišla.

EDITH: Ja som ti telefonovala? Odtiaľto z Plascassier? A kam?

GRÉCKA BÁBIKA: No do Paríža. Prišla som prvým lietadlom. Najrýchlejše, ako sa len dalo.

EDITH: A keď si prišla — vošla si oknom?

GRÉCKA BÁBIKA: Nie, prečo? Dverami. Uviedol ma k tebe Théo.

EDITH: A kde je Théo?

GRÉCKA BÁBIKA: Nechal nás osamote. Povedal, že to tak možno bude lepšie.

EDITH: Ako dlho už pri mne sedíš?

GRÉCKA BÁBIKA: Najmenej tri hodiny. Dávam ti obklady. Konečne si sa spamätala.

EDITH: No neviem. Ja som ťa teda zavolala? Aby si prišla k mojej smrteľnej posteli?

GRÉCKA BÁBIKA: Nie, nehovorila si o nijakej smrteľnej posteli. Hovorila si, aby som ťa prišla navštíviť.

EDITH: Ale prečo si potom prišla tak hneď? Až z Paríža! Prečo si potom to pozvanie na obyčajnú návštevu vzala tak smrteľne vážne?

GRÉCKA BÁBIKA: Vždy, keď si mi odhocikiaľ zatelefonovala „príď!“, prišla som hneď. Tak ako si si to vždy želala. Normálka.

EDITH: Utešuješ ma.

GRÉCKA BÁBIKA: Ale prečo? Veď si ešte mladá, Edith. Trošku si chorá, ale ešte nemáš ani päťdesiat — najkrajší vek. Nemysli na smrť! Veď akoby to bolo len včera, čo ťa otec vzal z bordelu v Bernay.

EDITH: Ty sa na to predsa nemôžeš pamätať. Hovoríš, že sme nevlastné — musela si žiť inde ako ja, a okrem toho si asi mladšia.

GRÉCKA BÁBIKA (ako pristihnutá pri lži): No… Vieš… Moja matka všetko vedela a rozprávala mi to. (Usiluje sa ju rozptýliť.) Aj o otcovi — aj o tebe. Vraj mu napísal miestny farár: „Pán Gassion, stal sa zázrak. Vaša dcéra Edith vidí. Ale keď vidí, nemôžete ju ďalej nechávať na takom bezbožnom mieste.“

EDITH (rozosmeje sa a jej pohyb znova ožije): Akoby ma čakalo niečo zbožnejšie na inom. Otec prišiel, vzal ma k sebe — a odvtedy som si musela zvykať každý týždeň na novú matku. Mala som matiek viac ako bordel v Bernay dievčat. Ale inak to nešlo, náš otec Gassion bol umelec.

GRÉCKA BÁBIKA: Cirkusový artista.

EDITH: Pouličný. Jeho manéžou bol chodník. Ten ti mal nos na chodníky, ktoré vynášajú.

GRÉCKA BÁBIKA: To si po ňom zdedila.

EDITH: Nehovor! Prečo potom svätá Terezka nič nenašla?

GRÉCKA BÁBIKA: Aká svätá Terezka?

EDITH (zmalátnie): Nevšímaj si všetko, čo hovorím. Možno naozaj… Hovoríš záchvat? (Znova ožije.) Ale meno Gassion, to malo cveng, čo? Keď som hovorila „som Gassionova dcéra, hoďte niečo do klobúka“, hneď sa sypali peniažky. Osem rokov ma takto so sebou vláčil, mohla som si nohy zodrať. Preto ich mám také krátke.

GRÉCKA BÁBIKA: Aj o tom mi matka rozprávala. Keď si tak otec rozložil svoj koberec, prihol si z fľašky, a potom hodil do publika nejaký žartík…

EDITH (nasadí hrubší hlas): „A teraz uvidíte, čo uvidíte, vážení! Bez reklamy a humbugu umelec pracuje priamo pred vami.

GRÉCKA BÁBIKA (aj ona akoby si spomínala): Bez siete, bez pilín —

SPOLU: — a bez podobných somarín!

EDITH: Keď vyberieme sto sous, začíname. Pre potešenie znalcov —

GRÉCKA BÁBIKA: — vidím, že sú medzi vami —

EDITH: — predvediem jedinečné číslo ekvilibristiky na palcoch, aké neuvidíte na celom svete. Sám veľký Barnum, knieža cirkusu, mi zaň ponúkal sumy priamo rozprávkové. Ale ja hovorím —

GRÉCKA BÁBIKA: — parížska krv nie je na predaj! Svoje zlato si nechajte — a ja si nechám svoju slobodu.

EDITH: Tak ešte trošku sa pousilujte v štedrosti — a môžeme začať s predstavením, nad ktorým žasli korunované hlavy celého sveta aj okolia. Aj Eduard, kráľ anglický —

GRÉCKA BÁBIKA: — aj sám princ waleský —

EDITH: — zostúpili zo svojich trónov na ulicu, aby sa mohli na to dívať zblízka. A toto dievčatko, dámy a páni, to je moja dcéra, ktorá sa narodila priamo na parížskej dlažbe. Ešte teraz má hrču na hlave od toho, ako pred siedmimi rokmi vypadla zo svojej matky rovno na ulicu de Beleville. A ona ešte raz prejde pomedzi vás a pozbiera dary, a potom na znak vďaky urobí tri saltá mortale dopredu a tri dozadu.“

GRÉCKA BÁBIKA: Aj si ich naozaj niekedy urobila?

EDITH: Čo si! Lámal mí kĺby, dával mi hodiny akrobacie, ale bol to profík a nerobil si o mne ilúzie. Keď som obišla celé zhromaždenie a vrátila som sa k nemu na koberček, vedel, že to musí zaonačiť — a zaonačil to vždy priamo geniálne. Položil mi dlaň na čelo a hovorí: „Mali by ste to srdce, vážení, nechať toto úbožiatko metať saltá mortale, keď má takú horúčku, že aj najdlhší teplomer je na ňu krátky? Choré je, chúďa, a ja ho za vaše peniaze zavediem k lekárovi. No mám aj svoju česť, a čo sľúbim, dodržím. Keby si to jediný z vás želal, dievča skákať bude.“

GRÉCKA BÁBIKA: A fungovalo to vždy?

EDITH. Skoro vždy. Raz jeden vrták z obecenstva zakričal: „Zaplatil som si, tak nech dievča skáče! Aj tak je to všetko podfuk.“

GRÉCKA BÁBIKA: A ty si musela skákať?

EDITH: Máš ho vidieť. Náš otec Gassion nestratil nikdy duchaprítomnosť. Povedal: „Dcérka vám namiesto toho zaspieva.“ A odvtedy som už vždy okrem vyberania peňazí aj spievala a otec ma vždy spokojne počúval a hundral si popod nos: „To dievča nemá v nohách nič — no v hrdle všetko.“

EDITH a GRÉCKA BÁBIKA (spoločne spievajú).

7

CHUDÁK JEAN (LA GOUALANTE DU PAUVRE JEAN)

(Marguerite Monnot / Ľubomír Feldek )

EDITH:

GRÉCKA BÁBIKA: Život nemá cieľ.

EDITH:

GRÉCKA BÁBIKA: Život nemá cieľ.

EDITH:

GRÉCKA BÁBIKA: Život nemá cieľ.

EDITH:

GRÉCKA BÁBIKA: Život nemá cieľ.

EDITH:

GRÉCKA BÁBIKA: Život nemá cieľ.

SPOLU:

8

GRÉCKA BÁBIKA (jej kostým sa zmení na mužský, nechýba jej cylinder): Dobrý večer, Edith, spoznávate ma ešte?

EDITH (znova zmalátnie): Nechaj si tie žarty, Simone. Nie som ešte na tom tak zle, aby som ťa prestala spoznávať. (Zdvihne sa.) Alebo to nie si ty?

GRÉCKA BÁBIKA: Neviem, s kým si ma pletiete, Edith, ale to nič. To sa stáva, keď sa ľudia dlhší čas nestretnú. Prišiel som vás navštíviť, lebo som počul, že ste chorá. Ale vidím, že vy vlastne nie ste chorá. Iba vás trochu vykoľajili citové problémy, ale to vám hneď prejde. (Dá jej ruku na čelo.) Z mojich štíhlych prstov si priatelia robia niekedy žarty — dôležité však je, že v nich mám magnetizmus. No? Už je to lepšie? Už viete, kto som?

EDITH: Vy ste…

GRÉCKA BÁBIKA (ukloní sa): Teplo, teplo, horúco.

EDITH: Vyzeráte ako básnik.

GRÉCKA BÁBIKA: A aj som básnik. A vy ste zase hlas, cez ktorý hovorí poézia. Poézia parížskych ulíc, po ktorých obaja každý deň chodíme. Sme stvorení nato, aby sme si porozumeli.

EDITH: A aj hovoríte ako kniha.

GRÉCKA BÁBIKA: Áno, bohužiaľ. To je to, v čom za vami zaostávam.

EDITH: Nebuďte taký skromný. Ja zase obdivujem, keď niekto vie hovoriť tak ako vy. Napríklad raz o mne v novinách napísali… (Vyťahuje zo záhrenia výstrižok, ale nemusí ani čítať, vie ho naspamäť.) „Hľaďte na tú osôbku s rukami ako jašterička na rozpadávajúcom sa múre! Pozrite sa na to napoleonské čelo, na tie oči slepca, ktorému sa práve vrátil zrak! Ako bude spievať? Ako nájde silu vyjadriť sa? Ako z chudučkej hrude vyrazí ten veľký nárek noci? A vtom — už spieva. Alebo skôr — tak to robia aprílové sláviky — najskôr svoj spev lásky ladí.“ Ten, čo to napísal, ma označuje za aprílového slávika. To by na parížskej ulici nepovedal o mne nikto. A je to predsa pekné, nie?

GRÉCKA BÁBIKA: No, pekné ako pekné. Trochu knižné. Ale keď sa to páči vám…

EDITH: Napísal to o mne Jean Cocteau. Nepoznáte ho?

GRÉCKA BÁBIKA: Veľmi zbežne. Ale iste aspoň tak dobre, aby som vedel, že to, čo citujete, je pre jeho sloh typické. „Sledovali ste niekedy tú nesmiernu slávičiu prácu? Ten vták sa namáha. Váha. Len tak povrzguje a chrčí. Vyrazí hlasom do výšky — no hlas mu hneď zas padá. A tu zrazu chytí tón. Spieva!

SPOLU: A všetko rozospieva!“

EDITH: Jean Cocteau! To ste vy?

GRÉCKA BÁBIKA: Ja som to, Edith. Prišiel som vám pomôcť, ale vidím, že to nepotrebujete. Ste zdravá.

EDITH: A zdraví hádam nikdy nepotrebujú pomoc? (Položí mu hlavu na plece.) Pomôžte mi, Jean!

GRÉCKA BÁBIKA: Rád by som, len neviem ako.

EDITH: Tak ako vtedy. (Znova jej pohyb ožíva.) Keď tak rozumiete slávikom — iste rozumiete aj ľuďom. Ja som tomu Paulovi asi poriadne naletela.

GRÉCKA BÁBIKA: Kto je to Paul?

EDITH: Paul Meurisse, môj terajší milenec. Zdá sa mi, že tomu ľadovému medveďovi vôbec nerozumiem.

GRÉCKA BÁBIKA: Moja milá, keď máme niekoho radi, nemôžeme mu rozumieť, kým ho máme po boku. Neberieme ho totiž takého, aký je, ale vyžadujeme od neho, aby mal rozmery našich snov a túžob…

SPOLU: … a len zriedkakedy sú to skutočné rozmery toho milovaného človeka.

EDITH: Jean, ale mne nepomôže, keď budem o tom filozofovať. Mne je na obesenie z toho, že keď sa ho pýtam „miluješ ma“, Paul odpovedá „ale pravdaže“. Viete si vôbec predstaviť, aká je to hrôza?

GRÉCKA BÁBIKA: Myslím, že áno.

EDITH: Nie, neviete si. To sa ani nedá — predstaviť si čosi také. Ja mu hovorím, že ho milujem — a on si v župane na gauči číta noviny. Poviem mu, aby išiel do čerta — číta noviny. (Hrá bláznivú.) Hádam sa z toho naozaj zbláznim.

GRÉCKA BÁBIKA (zľakne sa): Nie!

EDITH (stále bláznivo): Ba áno! A on si aj potom bude čítať noviny. (Normálne.) Poriadne ste sa zľakli, mysleli ste si, že som sa naozaj zbláznila.

GRÉCKA BÁBIKA (spamätáva sa z úľaku): Och, áno, zľakol som sa. Ale upokojte sa, dievčatko. Obdivujem váš spev a pokúsim sa dať to do poriadku.

EDITH: Vy?

GRÉCKA BÁBIKA: Ja. Len trpezlivosť. Zahráte si s Paulom moju hru. Zhodou okolností som práve o vás napísal takú jednoaktovku. (Vyťahuje z vrecka hrsť papierov a podáva jej ich.) Dal som jej názov „Nevšímavý krásavec“. Vy budete vy — a Paul bude Paul.

EDITH (bezradne listuje v papieroch): Ale ja som speváčka — nie herečka. A Paul takisto. To bude pre nás ťažké.

GRÉCKA BÁBIKA: Naopak. Bude to ľahké. Nemusíte to hrať od slova do slova. Paul, ako mi ho opisujete, nemusí hovoriť nič. A vy — vy zahráte, len tú istú scénu, ktorú každý deň hrávate doma. Premiéra bude v Bouffes Parisiens!

EDITH (spieva).

9

MÔJ KOLOTOČ (MON MANEGE A MOI)

(Norbert Glanzberg / Ľubomír Feldek)

EDITH:

10

GRÉCKA BÁBIKA (zmenila sa na Paula. Sadá si na stoličku a skryje sa za novinami).

EDITH (hrá svoju úlohu v Cocteauovej hre): Kedysi na začiatku som žiarlila aj na tvoj spánok. Hovorila som si: kam odchádza, keď spí? Čo vidí? A ty si sa v spánku usmieval a ja som začala nenávidieť postavy z tvojich snov. Často som ťa v noci náročky zobúdzala, aby si sa s tými postavami musel rozlúčiť. Ale ty si sa vo svojich snoch cítil šťastný a hneval si sa, že ťa z nich preberám. Lenže ja som tú tvoju blaženú tvár spáča nenávidela. Tak ako ma hnevá tvoja tvár aj v tejto chvíli, aj keď ju za tými novinami vôbec nevidím. (Pre seba.) Nič. Ním to ani nehne. No nie! Tento Paul Meurisse, to je ľadovec! Takého milenca som teda ešte v živote nemala. Musela som asi spadnúť na hlavu, keď som sa doňho zaľúbila. A veď som ho mala s kým porovnávať. Koľko len parádnych chlapov som poznala pred ním! Už len môj vlastný otec Gassion — aký to bol formát. Ako sa ten vedel o mňa postarať. Dal ma vyštudovať. Síce len konzervatórium ulice, iné školy som nikdy nemala — ale vystačila som s tým aj v Olympii, aj na Broadwayi. Akoby ma posadil na kolotoč, čo ma viezol do neba. S konzervatóriom ulice som sa stala hviezdou. A otec? Nič za to nechcel — a keď som sa v pätnástich od neho odtrhla, ani ma nehľadal. Až o desať rokov, keď som už bola slávna, sa ozval, aj to len telefonicky: „Edith, keď si teraz hviezda — postaraj sa mi o komorníka. Keby som mal komorníka, to by sa kamaráti dívali!“ Komorníka chcel mať — a pritom býval v mizernom penzióne v ulici Rébeval. Ale postarala som sa mu oňho. Veľmi si ho neužil. Bol mu dobrý akurát len na to, aby mi o pár dní zatelefonoval: „Madam, tu komorník vášho pána otca. Chcem vám oznámiť, že váš pán otec, monsieur Gassion, zomrel.“ Nuž, či to nebol parádny chlap, čo vedel, ako dcére neliezť na nervy? Kohokoľvek s ním budem porovnávať — ťažko to porovnanie niekto znesie. Tým však nechcem povedať, že som nestretla aj ďalších poriadnych chlapov. Taký legionár Riri. Alebo námorník Jean, páni moji, ten to vedel. A ďalší, s podobnými kvalitami. (Ku Gréckej bábike za novinami.) Ani toto ťa nevykoľají? Keby si sa aspoň zasmial! Ani na to sa nezmôžeš, aby si mi povedal, že na mne poznať, v akom penzionáte ma vychovali? A namôjdušu, som na to hrdá. Veď s dievčatami v tom bordeli v Bernay si porozumela aj svätica. Aká chyba potom, že aj ja som to mala už v pätnástich za sebou? Na prvého sa vôbec nepamätám. Druhý? Nejaký akrobat. Spieval „Až bude kvitnúť biely orgován“ a naučil ma brnkať tri akordy na gitare. Slušný honorár pre začiatočníčku. A potom sa začala mať takú slabôstku — vojakov. Vojak, to je len uniforma. A v nej človek na odstrel. Nič mu nedlhuješ, a ani on si od teba nič nechce požičať natrvalo. Ale keď sa na teba vojak pozrie ako hladný do výkladu, predsa len máš zrazu pocit, že si trochu viac na svete. Nedá sa zrátať, koľko som ich mala.(Smerom ku Gréckej bábike.) Nič. Ale vedela som sa aj vážne zaľúbiť. Raz, mala som ešte stále tých pätnásť, sa mi prihovoril osemnásťročný blonďáčik. Kúpil víno a spýtal sa: „Čo robíš?“ „Som umelkyňa, spievam,“ povedala som mu. „No nie!“ Bol z toho celý paf. Bol murár. O rok sa nám narodila Marcelka. Ale kariéru som si preto zničiť nedala. Poznala som sa s Charliem, vrátnikom nočného podniku Juan-les-Pins, ten ma zoznámil s Lulu, majiteľkou — a záskala som prvé angažmán. Nič nóbl, ale prvý raz som si zaspievala pod strechou. A potom ešte párkrát. Našla som si tam nových kamarátov. Vreckárov, pasákov, falošných hráčov. Môj murárik si na to musel zvyknúť. O Marcelku sa zatiaľ staral on. Dobre sa staral — no aj tak ochorela. Keď som ju prišla navštíviť do nemocnice, dozvedela som sa, že už umrela. Zápal mozgových blán. Jediné decko, čo som v živote mala — a ani pochovať som ho nemala za čo. Nemali sme práve ani na truhličku. Postavila som sa na bulvár medzi šľapky a zbalila som prvého, čo o mňa štrajchol pohľadom. „Za koľko sa so mnou vyspíš, malá?“ „Za desať frankov.“ A keď sme už boli v lacnom hoteli a desať frankov ležalo na stole, povedala som mu, na čo potrebujem peniaze. Desať frankov tam nechal a odišiel bez protihodnoty. Len vo dverách ešte povedal: „Hore hlavu, malá, život nie je prechádzka ružovou záhradou.“ To bol u mňa gróf.

(Smerom ku Gréckej bábike za novinami.) Ale to budem darmo vysvetľovať tamtomu drúkovi. Keby si mal aspoň toľko cti v tele a za tie urážky na mňa namieril hlaveň. Tak ako Albert. Ten gauner si ma skrotil po Marcelkinej smrti — ale pásť som sa mu nedala. Vynútila som si, že budem len spievať. No musela som mu odovzdávať všetky peniaze a musela som si popri speve aj všímať ženy v dancingoch, najmä tie ovešané náhrdelníkmi a prsteňmi. Musela som mu podávať o nich hlásenia, a on sa potom za nimi vyberal, balil tie roztúžené staré metly, každú zaviedol do slepej uličky Lemerdier a tam ju vyfliaskal a okradol. Celú noc potom do mňa lial najdrahšie šampanské. Opustila som ho, ale dal si ma zavolať a žiadal ma, aby som sa k nemu vrátila. A keď som povedala „nie“, vytiahol revolver a povedal: „Ak ešte raz povieš ‚nie‘, zastrelím ťa.“ Skríkla som: „Nie! No tak strieľaj, ty sraľo!“ Vystrelil. Bolo to pri pulte v La nouvelle Athénes a ktosi ho práve v tej chvíli drgol do lakťa. Guľka ma len škrabla a podarilo sa mi ujsť. A tento tu si myslí, že ma k sebe navždy pripúta tým, že bude desaťkrát čítať tie isté noviny. (Ku Gréckej bábike.) Si teda úžasný hlupák, keď si namýšľaš, že jediné, za čím som sa od malička v živote pachtila, bol chlap. Sú veru aj väčšie rozkoše. Už od svojho siedmeho roku som milovala — šansón! Odkedy otec Gassion povedal tú vetu „tá malá nemá v nohách nič, no v hrdle všetko“, vedela som, že mám talent, aj keď som vôbec nevedela, že čosi také existuje, a keby niekto vyslovil predo mnou slovo „talent“, netušila by som, čo znamená. A prišlo to! U Lulu, v tom jej pajzli, ma raz počul spievať papá Leplée — a to bol chlapík, ktorému patril kabaret Gerny’s v ulici Pierre-Charon. Prihriaty, ale poslal mi ho Boh. Už pri prvom vystúpení mi tam tlieskal aj sám Maurice Chevalier. Vystrelila som ako raketa — a ako raketa som dopadla nazad na tvrdú zem. Papá Lepléeho zavraždili moji bývalí kamaráti, tí pasáci. A ja som nielen prišla o svoju šancu, ale ešte ma aj polícia podozrievala, že v tom mám prsty. Poriadne to porozvláčali aj noviny. Keď som bola zase tam kde na začiatku a drankala som na ulici od ľudí pár sous za pesničku, práve vtedy sa zase zjavil chlap — Raymond Asso. Pamätal si ma z tej krátkej slávy u papá Lepléeho. Mal už zo tridsať — ale zato to bol vojak. Teda vyslúžilec. Od koloniálnych. „Ako žiješ, Editka?“ spýtal sa, keď ma stretol. „Nie je to bohviečo,“ hovorím. A on: „Tým spievaním na ulici len strácaš čas. Ty potrebuješ niekoho, kto by ťa urobil kompletne, celú.“ „Mala som už šancu u papá Lepléeho.“ „Na to zabudni, tá je preč. Ale čo by si povedala, keby som ti zohnal nejakú novú zmluvu?“ Zohnal mi zmluvu do Nizzy. Nič svetoborné, ale cestou tam som vo vlaku zbalila fantastického chlapíka, zase vojaka. Úplná špica, čo sa bozkávania týka. A potom zas jeho hneď na stanici zbalili policajti. Asi to bol zbeh. Rýchloromán lásky z vlaku. Porozprávala som ho aj Raymondovi, mal to zato, že šiel na mňa tak pomaly. A on? Klasa. Namiesto, aby ma prefackal, urobil z toho rýchlorománu pre mňa pesničku Polnočný vlak. Tak som zistila, že Raymond Asso je nielen dobrý impresário, ale vie urobiť aj dobrú pesničku. Dobre robil aj všetko ostatné. Splnil, čo sľúbil. Urobil ma kompletne. (Znova sa pozrie smerom ku Gréckej bábike.) Stále nič. Keď už nežiarliš na mňa, keby si žiarlil apoň na tie Assove pesničky. Raymond Asso ma nimi dotiahol až do varieté ABC. Rozumieš? Do varieté s veľkým V. Na Veľkých bulvároch. Môj Bože! Po tých rokoch spievania na ulici a v nočných pajzloch — to bol konečne úspech. Osemnásť muzikantov — a ja sama. Boli tam len kvôli mne. Roztiahla sa opona. Vyšla som na scénu. Svetlo si ma našlo a sprevádzalo ma celý čas ako anjel strážny. Dirigent nespustil zo mňa oka. A ja som začala spievať. (Začne spievať.)

11

HARMONIKÁR (L’ACCORDÉONISTE)

(Michel Emer / Ľubomír Feldek)

EDITH:

12

EDITH. Mala som tridsať minút na to, aby som vyhrala. Prepadnúť v ABC by znamenalo skotúľať sa zase až do suterénu. Vyhrala som. Hneď po prvej pesničke sa išli utlieskať. A po poslednej už kričali ako najatí: „Pridať! Pridať!“ Na druhý deň o mne písali v novinách. Skúpila som všetky — priviedla som sa kvôli tomu na mizinu. Jeden kritik napísal: „Na scéne ABC. sa včera večer zrodila veľká speváčka.“ Bol to začiatok tej pravej kariéry. Ale bol to aj Raymondov koniec. Veľa si o sebe namýšľal. Po koncerte prišiel ku mne ako k prváčke: „Pauza po tretej piesni bola krátka — nedala si im čas, aby to strávili. A vôbec sa nepozeráš na galériu. Spievaš predsa predovšetkým pre nich. Úspech ti prinesú ľudové miesta — nie kreslá. Keď ďakuješ, musíš mať pocit, že sa im dívaš do očí.“ Všetko to bola pravda — ale aj tak sa zbytočne nafukoval. Doslúžil. Nie že by som si nevedela ceniť priateľov. Priateľov som si robila vždy na celý život — aj Raymond ostal mojím priateľom. Ale ako milenec — darmo je, s každým je to najlepšie len prvý raz. Zakrátko som si narazila nového chlapíka. A tentoraz celkom iného, ako boli všetci doterajší. Zvláštneho, vyberaného -- ako sa na vychádzajúcu hviezdu patrí. (Ukáže na Grécku bábiku.) Tohto tu. Teba. Po úspechu v ABC. som získala angažmán v Night-clube v ulici Arséne Houssaya, bola som tam jedno z čísel. Kým na mňa prišiel rad, zašla som si vždy na pohárik do Caravelly. Caravella je za rohom. A čo tam nestretnem? Tvora ako z anglického žurnálu. Vyzeral si celkom prijateľne. Tmavé lesklé vlasy. Čierne oči. Distingvovaný ako lord — ale myslela som si, naivné dievča, že časom sa s tým bude dať čosi robiť. Hodila som na teba pohľad. Taký ten nevinný, á la „som žabka z ulice, ale srdce mám tam, kde má byť.“ (Hodí pohľad.) Nič. Nepohol si ani mihalnicou. Ani kútikom úst. Tak ako teraz. Nechala som ťa plávať. Ale na druhý deň, o tej istej hodine, som si to zopakovala. To vieš, zistila som si medzitým, čo si zač. Čašník mi povedal: „Je to pán Meurisse, madam.“ Akoby prezrádzal inkognito indického princa. „Spieva každý večer v bare Admiral, pani Edith. Robí to ako vy — kým príde naňho rad, chodí k nám na pohárik. Je to pán Paul Meurisse.“ V ďalší deň som tam bola zas a zahrala som „opustenú“. (Zahrá ju.) To rozhojdá každého. Rozhojdalo to aj teba. Ale nie zas nejako divoko. Akurát, že si mi ponúkol pohár šampanského. Ale aj vtedy — pohľad ako z ľadovej jaskyne. Aby som ťa rozmrazila, musela som zapnúť ústredné kúrenie nadoraz. „Máte pekné oči!“ hovorím ti. Konečne si sa mi revanšoval uceleným súvetím. „Aj ja som si všimol vaše oči. A takisto váš úsmev. Keď sa usmievate, budí to dojem, akoby ste sa vzdávali. Je to dojímavé.“ Skoro som odpadla pod tým prívalom gramatickej správnosti. Až neskôr som sa dozvedela, že pán Paul Meurisse je syn riaditeľa banky a pôvodným povolaním poisťovací agent, ktorý nevedno z akého dôvodu pokladá sám seba za ľudového speváka. (Ku Gréckej bábike.) Bú! Pozval si ma na svoje vystúpenie. „Boli by ste veľmi láskavá, keby ste si ma prišli vypočuť. Bolo by mi milé, keby som si ja potom mohol vypočuť vašu kritiku.“ Šla som a povedala som ti potom to, po čom si údajne túžil. „Stojí to za guľové. Studené, ako psí ňufák. Dieru do sveta s tým neurobíte.“ A myslíš si, že si sa rozžeravil aspoň vtedy? Ani náhodou. „Čo sa dá robiť,“ vzdychol si si. „Vám je to ľahostajné?“ pýtam sa ťa. A ty: „Vôbec nie. Ale človek sa nemôže chcieť zapáčiť každému.“ „Ani mne?“ „Vám som sa nezamýšľal zapáčiť svojimi kupletmi.“ „A čím?“ Namiesto odpovede si mi pobozkal ruku. Ale ako si mi ju pobozkal! Nemohla som to prijať mlčky. Musela som na teba skríknuť: „Ako ste mi to pobozkali tú ruku? Veď som nič necítila!“ A ty si sa zas len pousmial a povedal si, tak ledabolo, ušľachtilo: „Madam, je to predsa symbol. Len grobian pobozká dáme ruku naozaj. Maximálne sa muž môže ruky perami zľahka dotknúť.“ To ma dožralo. Povedala som ti však milo: „Ale u vás, pane, je to čosi celkom iné. Vy by ste si to predsa dovoliť mohli.“ A vtedy si mi vyrazil dych. Tým svojím nezvýšeným hlasom, akoby si si objednával ohrievač do piva, si mi povedal: „Edith, máte pravdu. Neviem, prečo sa so vzťahom medzi mužom a ženou robí toľko orácií a prečo ženy, skôr než povedia áno, musia povedať nie. Nechcete si so mnou v niektorý večer vypiť pohárik v mojom byte?“ Počuješ, lotor? Celkom sucho si mi navrhol, aby som sa s tebou vyspala. „Veľmi rada.“ Predstav si, že ten tvoj štýl, to lážoplážo, ten psí ňufák, s ktorým sa nedá urobiť terno na javisku — u mňa to zabralo. Očaril si ma. V tej chvíli si odrovnal Raymonda Assa. „Vy o tom pochybujete?“ spýtala som sa najuhladenejšie, ako som vedela. „Prídem si po vás po vystúpení, Edith. Ste čarovná. Dovoľte, aby som vám ešte raz pobozkal ruku.“ Pobozkal si mi ich obidve, tentoraz naozaj. A bolo to. Ešte v tú noc. Kam som podela rozum? Nasťahovala som sa k tebe, do bytu s čínskym kuchárom — a od tej chvíle som trpela, aj keď som len lúpala vajce natvrdo. Stále som sa musela báť, že si kiksnem. Tebe šli tie snobské somarinky, pravdaže, samy od seba. Akoby si mal za sebou najmenej tri storočia dobrej výchovy. Hovoril si vždy spisovne. Ani jedno slovo hlasnejšie než druhé. A taký bol aj život s tebou — jeden deň ako druhý. Nijaké prekvapko. Prídeš domov, ako aj teraz, oblečieš si župan, obuješ papuče, vezmeš noviny — a pohov. A tá absolútna istota, ktorú mám, keď na teba čakám — že ani náhodou neprichádzaš z bordelu. Nuda, nuda, nuda! Ale trieda. Dlho som bola prilepená práve na tej nude. Obdiv k nude a láska sa vo mne pomiešali. Zdalo sa mi to také povznášajúce. Veď ja, ja som ešte aj tam, v tom slávnom ABC, spievala so špinou v ušiach a za nechtami. Ale to neznamená, že som nebola ochotná sa kvôli tebe trochu zmeniť. Nuž prečo by si sa nemohol kvôli mne zmeniť aj ty? Aj pred tebou som to tajila, ale dnes viem, že celý ten čas, čo žijem s tebou, dúfam, že sa raz poriadne pomilujeme až potom, keď sa poriadne pohádame. Potom, ako sa poriadne rozzúriš a vystrieľaš na mňa celý zásobník.(Ku Gréckej bábike.) Nič. Nečudo, že som sa začala na teba sťažovať. Za tvojím chrbtom. Dokonca básnikom. Aby si vedel, posťažovala som sa na teba samotnému Jeanovi Cocteauovi. Tomu, čo tak krásne o mne napísal do novín.

GRÉCKA BÁBIKA (vynorí sa spoza novín, ukloní sa divákom ako polichotený Cocteau, potom sa znova vráti do úlohy Paula Meurissa a zmizne za novinami).

EDITH: A on sa rozhodol, že nám pomôže. Napísal pre nás hru. Túto hru. Hru, ktorú práve teraz hráme. Dúfam, že si pochopil, čo tou hrou Cocteau sleduje. Chce nás donútiť, aby sme museli urobiť na konci tejto hry niečo, čo sa nám v skutočnom živote nestáva. A čo potom pomôže aj nášmu skutočnému životu von zo slepej uličky. Lenže ako veľmi sa mýli! Nie, že on teba tou hrou prebudí — ale ty ešte uspíš aj tú jeho hru. Uspíš ju naveky. Zabiješ ju. Najmä tú záverečnú hlavnú scénu, ku ktorej sa práve blížime a v ktorej máš vzbĺknuť, tú scénu určite nedokážeš zahrať tak, ako to Jean Cocteau od teba očakáva. Určite ju zahráš á la psí ňufák. Presne tak, ako spievaš svoje kuplety. Stavím sa, že aj ten svoj odchod na konci, hoci má byť strašný a fatálny, určite zahráš tak, akoby si šiel iba k bránke otvoriť poštárovi, ktorý ti prináša starobný dôchodok, čo si si vyslúžil v poisťovni.

GRÉCKA BÁBIKA (odkladá noviny, vstáva, oblieka si plášť, chystá sa na odchod).

EDITH: Nehovorím? Presne. Hráš to presne tak čajovo, ako robíš v živote všetko, čo robíš. Ako potom môže pravdivo vyznieť to, čo mám v tejto chvíli povedať ja? (Teatrálne sa vrhá ku Gréckej bábike, chce ju zadržať.) Nie, drahý! Preboha, neodchádzaj! Zostaň! Neopúšťaj ma!

GRÉCKA BÁBIKA (dôstojne sa obráti a vlepí Edith zaucho).

EDITH (sadne si po zauchu na zem. Z jej tváre je zrejmé, že to nečakala. Masíruje si líce a kyslo sa usmieva): Och!… Čo to?… Nie!… Áno, ty…?

GRÉCKA BÁBIKA: Máš, čo si si vydrankala, Edith. A odteraz budeš takéto zaucho dostávať na každej repríze. Modli sa, aby hra nebola úspešná a aby repríz bolo málo.

EDITH (šťastne sa usmieva): Bude úspešná, Paul. Repríz musí byť veľa.

(Tma. Ozve sa motív z piesne Mon Dieu. Do hudby zvuk lietadiel, delostreľba, výbuchy, do toho hlas Edith Piaf.)

HLAS EDITH PIAF: Dočerta, zase nálet! Ak je toto tá vaša veľká história, môžete mi s ňou vliezť — viete kam!

(Hudbu vystrieda siréna. Znova je svetlo. Výbuchy však pokračujú.)

EDITH (leží na pohovke a drží sa za hlavu): Ale toto predsa… Počuješ to aj ty, Simone?

GRÉCKA BÁBIKA (sedí pri jej pohovke ako Jean Cocteau): Upokojte sa, Edith. To je len taká vaša silná akustická spomienka. Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, bola predsa druhá svetová vojna a premiéru mojej hry v Bouffes Parisiens prerušil nemecký nálet.

EDITH: Ach, to ste vy, Jean. Ale nie! To, čo počujem, počujem teraz! To vybuchuje čosi čosi v mojej hlave. Jean — to je smrť?

GRÉCKA BÁBIKA: Nie, Edith. Skutočná smrť, keď naozaj už k niekomu prichádza, tá sa ani za vojny neohlasuje výbuchmi. Skutočná smrť je vraj sladká. Ohlasuje sa vraj celkom inak.

EDITH: Ako sa ohlasuje skutočná smrť?

GRÉCKA BÁBIKA: Neviem, Edith, ešte som to nezažil. A ani vy to, dúfam, tak skoro nezažijete. Som rád, že som vás mohol trošku rozptýliť. Budem však už musieť ísť. (Pobozká jej ruku tak, že sa ústami k nej ledva priblíži a sám sa tomu usmeje.) Je to len symbol. Dúfajte, Edith. Ani smrť, aj keď sa k vám už skláňa, vám nepobozká vždy ruku naozaj. (Odíde.)

EDITH (drží sa za hlavu a namiesto výbuchov začujeme zrazu spev aprílového slávika. Edith sa k nemu pridá so svojím spevom).

13

NIČ NEĽUTUJEM (NON, JE NE REGRETTE RIEN)

(Charles Dumont / Ľubomír Feldek)

EDITH: