ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

14

GRÉCKA BÁBIKA (v civilne upravenom kostýme, ktorý patrí k úlohe Simone, ticho spieva, akoby spievala uspávanku. Starostlivo pri tom prikrýva Edith, ktorá drieme na pohovke).

KRÁĽOVSKÝ VÄZEŇ (LES PRISONS DU ROI)

(Irving Gordon / Ľubomír Feldek)

GRÉCKA BÁBIKA:

15

EDITH (náhle sa prebudí): Vy ste sa vrátili, Jean?

GRÉCKA BÁBIKA (pokrúti hlavou).

EDITH: Alebo si to zase ty, svätá Terezka?

GRÉCKA BÁBIKA (pokrúti hlavou): Upokoj sa, Edith, to som ja.

EDITH: Simone?

GRÉCKA BÁBIKA (prikývne): Simone.

EDITH: No dobre. Teda Simone. (Ožije pri novej spomenke.) Simone! Na tom prvom turné, keď som hneď po vojne vyrazila dobyť Ameriku — naozaj si ma na ňom sprevádzala, alebo sa mi to len snívalo?

GRÉCKA BÁBIKA: Vyrazila si tam sama. Ale z Ameriky si mi zatelefonovala: „Príď!“ A priletela som za tebou prvým lietadlom.

EDITH: Len aby to bola pravda. (Opäť skleslo.) A snívalo sa mi aj o akomsi diamante.

GRÉCKA BÁBIKA: Ani to sa ti nesnívalo. Diamant je v jednej z tvojich piesní — spievala som ti ju, kým si spala.

EDITH: Diamant! (Náhle znova ožije.) Aj môj otec mal diamant. Keď si predstavím, koľko vystriedal manželiek, ktoré boli zvedavé na jeho diamant… (Znova skleslo.) Tak môžem dnes rátať s tým, že každý druhý deň sa objaví nejaká potvora a bude sa vydávať za moju nevlastnú sestru.

GRÉCKA BÁBIKA: Ale Edith…

EDITH: Počúvaj, Simone! (Chce z nej vypáčiť pravdu.) Aj vtedy, v Amerike, som umierala, však?

GRÉCKA BÁBIKA (pokračuje v milosrdnej lži): Neumierala si vtedy a neumieraš ani teraz, Edith. (Napráva jej vankúše.) Veď vieš, ako to medzi nami bolo. Stačilo, aby si odkiaľkoľvek zavolala „príď!“ — a sadala som na prvé lietadlo. A našla som ťa vždy živú, takú živú, že si živšia ani nemohla byť. Pamätáš sa, čo boli prvé slová, ktorými si ma v Amerike uvítala, keď som otvorila tie parádne dvere do tvojej izby v hoteli Claridge?

EDITH: Prečo by som sa na to mala pamätať?

GRÉCKA BÁBIKA: Ty sa nemusíš, ale ja sa pamätám. Povedala si mi namiesto uvítania: „Simone, som taká šťastná, že to neviem ani vysloviť. Mám rada najlepšieho človeka na svete a on má rád mňa.“

EDITH (ožíva): Nemala si ani tušenia, o kom hovorím, však?

GRÉCKA BÁBIKA: Aby som bola úprimná, Edith — tušila som to. Ešte pred odletom, v Paríži na letisku, som si kúpila to číslo France-Soir, kde si bola vyfotená na obálke — a vedľa teba stál ten boxer. Takže v hoteli Claridge mi hneď bolo jasné, že šťastie, o ktorom hovoríš, má čosi spoločné s ním.

EDITH (opäť skleslo): Šťastie. Áno, šťastie. Bola som taká šťastná, až som mala pocit, že hádam od samého šťastia zomriem. Vieš, čo je hlavný rozdiel medzi šťastím a nešťastím, Simone? Zo šťastia sa človek vylíže oveľa ľahšie.

GRÉCKA BÁBIKA: Ale vtedy si sa z neho nevylizovala, vtedy si sa od šťastia oblizovala. A vtom už aj ktosi zaklopal a vošiel on. A ty si mi ho predstavila: „Toto je Marcel Cerdan, Simone.“

EDITH (znovu ožíva): Povedz, aký urobil na teba dojem?

GRÉCKA BÁBIKA: Fantastický. Pristúpil ku mne a podal mi ruku. Boxer — a podáva ruku s takým anjelským úsmevom. S takou ľahkosťou.

EDITH: Všetko robil s takou ľahkosťou, Simone. Aj môjho posledného milenca poslal dočerta s takou ľahkosťou.

GRÉCKA BÁBIKA: Yvesa Montanda?

EDITH: Kdeže už bol Yves Montand. Jauberta. Jaubert bol kdesi v Chicagu či kde, a zatelefonoval mi práve, keď bol Marcel Cerdan tam, v mojej izbe. Spala som, a tak zdvihol telefón namiesto mňa. „Čo tam robíte, človeče?“ začudoval sa Jaubert. „Čo tu robím, vám nemôžem povedať,“ povedal Marcel. „Ale vy sa už radšej nevracajte.“ Čo na to hovoríš?

GRÉCKA BÁBIKA: Veď hovorím, bol fantastický.

EDITH: A aký bol verný! Marinetta, jeho žena a matka jeho synov — to bola preňho svätica. Beda každému, kto by sa jej dotkol zlým slovom. Ale Marinetta bola vo Francúzsku — v Amerike bol verný mne. Prišli sme ju obaja dobyť, to nás spojilo. Už sa nepamätáš, ako som dobýjala Ameriku, Simone, čo?

GRÉCKA BÁBIKA: Ako by som mohla na to zabudnúť. Ten potlesk, čo si mávala v Playhouse na Broadwayi, býval dlhší než celý koncert.

EDITH: To si píš! Aj Marlen Dietrichová ma chodila počúvať a občas ma po koncerte pozvala na večeru.

GRÉCKA BÁBIKA: Milovala všetko francúzske.

EDITH: A hlavne Jeana Gabina. Hovorila mi vždy, že jej ho pripomínam. „Vy sa, Edith, pri stole správate presne tak ako on. Aj hovoríte podobným spôsobom. Ste na pohľad taká krehučká — ale ide z vás rovnaký pocit sily ako z neho.“

GRÉCKA BÁBIKA: A z toho tvojho Marcela šiel presne taký istý pocit.

EDITH: Bodaj by nešiel, keď prišiel do Ameriky vybojovať titul profesionálneho majstra sveta v boxe proti tomu Američanovi — už ani neviem, ako sa volal.

GRÉCKA BÁBIKA: Tony Zale.

EDITH: Áno, Tony Zale. Pamätáš sa, Simone — novinári vyňúrali ešte pred tým veľkým súbojom, že Marcel má pomer so mnou, a noviny boli plné klebiet — vraj Marcel poriadne netrénuje, pretože sa vláči s Edith Piaf po krčmách, vysiluje sa v jej posteli a na titul majstra sveta si darmo brúsi zuby. Ani som mu to všetko nedovolila čítať. A mala som strach, aby sa predpovede nakoniec nesplnili a aby som nebola na príčine.

GRÉCKA BÁBIKA: Akoby som sa nepamätala. Modlila si sa celé noci za jeho víťazstvo k svätej Terezke z Lisieux.

EDITH: Nielen to. Objavila som v New Yorku aj kostolík s jej soškou. Aj sviečky som zapaľovala pri tej soške, pamätáš?

GRÉCKA BÁBIKA: No, že či. Toľko bolo tvojich sviečok, že normálne ich svätá Terezka nemohla v New Yorku dostať toľko ani za desať rokov.

EDITH: A ako to už medzi mnou a svätou Terezkou býva — raz pri modlitbách som uvidela zrazu ružové svetlo a zacítila som vôňu ruží. A vedela som. Vedela som, že vyhrá. Aj Marcelovi som to povedala. Aby sa nebál, že je to už u svätej Terezky poistené.

GRÉCKA BÁBIKA: Pamätám sa. Smial sa. Ktovie, či tomu uveril.

EDITH: Určite uveril. Čo sa už nepamätáš, aký bol pred zápasom pokojný?

GRÉCKA BÁBIKA: Bohovsky pokojný bol, to je fakt.

EDITH: Spomínaš si, ako sa s nami lúčil tesne pred zápasom na parkovisku? Sám nás tam priviezol. Ani na um mu nezišlo, že by sme mohli uviaznuť v dopravnej zápche.

GRÉCKA BÁBIKA: Aj to je fakt. Veď mohol ten zápas zmeškať.

EDITH: Nemohol. Vravím ti, že to bolo u svätej Terezky poistené. Vedel to.

GRÉCKA BÁBIKA: Zato strážnik na parkovisku pred Rooseveltovým štadiónom v New Jersey to ani netušil. Vôbec ho nespoznal. A ako vtipkoval. „Ani vám nestojí zato zaparkovať auto. Zápas s tým Francúzom sa skončí, skôr než vám vychladne motor. Za minútu bude vybavený.“

EDITH: A Marcel sa len zasmial a povedal nám: „Tak vidíte, dievčatá, nebudete dlho bezo mňa. O chvíľu som nazad.“ A odišiel. Ešte teraz vidím jeho široký chrbát — ledva prešiel pomedzi dvere do šatní. A my sme šli do hľadiska a uvideli sme ho potom až v ringu.

GRÉCKA BÁBIKA: Nikdy nezabudnem, keď doň vstupoval a s ním ten druhý boxer. Ľudia revali a dupotali, akoby mal nastať koniec sveta.

EDITH: Keď sa pustili do seba, radšej som zavrela oči. A vieš, čo som pocítila?

GRÉCKA BÁBIKA: Aj vtedy?

EDITH: Aj vtedy. Akoby ring stál uprostred ružovej záhrady. A tak som znova otvorila oči a začala som jačať.

GRÉCKA BÁBIKA: Aj ja som jačala.

EDITH: Obidve sme jačali a mlátili sme do čohosi pod sebou.

GRÉCKA BÁBIKA: A potom Tony Zale zrazu ležal uprostred ringu.

EDITH: A Marcel stál v rohu celý zelený. Taký bol zelený, že som si na chvíľu myslela, že ma svätá Terezka sklamala a že prehral.

GRÉCKA BÁBIKA: Ale potom mu zrazu rozhodca zdvihol ruku a zvolal —

OBIDVE: „Marcel Cerdan, champion in the world!“

GRÉCKA BÁBIKA: A chlapík, čo sedel v rade pod nami, sa zrazu obrátil a usmieval sa, lebo z nášho jačania pochopil, že sme Francúzky, a podával nám svoj klobúk: „Vezmite si ho na pamiatku, mne už by aj tak bol nanič.“

EDITH: Áno, to, do čoho sme mlátili, bola jeho hlava.

GRÉCKA BÁBIKA: Ešte šťastie, že mal na nej klobúk.

EDITH: Úplne sme mu ho zdemolovali. (Náhle sa jej opäť zmocní skleslosť.) A aj moje šťastie pochodilo ako ten klobúk. Bola som priveľmi šťastná, aby sa to mohlo skončiť inak. Jean Cocteau to vystihol — nebola som stavaná na šťastie bez zaúch a bol najvyšší čas, aby život prišiel s novým zauchom. Ale aké strašné bolo to zaucho.

GRÉCKA BÁBIKA: Nesmieš si všetko tak pripúšťať, Edith. (Znova jej urovnáva vankúše.)

EDITH: Musím si všetko tak pripúšťať. Musím, Simone. Nemôžem zabudnúť na náš posledný telefonát. Veď vieš, bol vtedy zase vo Francúzsku a ja v Amerike, no aj on sa zas chystal do Ameriky, mal prísť loďou. Ale ja v Amerike som sa ho nemohla dočkať. „Miláčik!“ hovorila som mu do telefónu. „Prosím ťa, príď hneď. Nemôžem sa ťa dočkať. Sadni na lietadlo. Loďou to trvá dlho.“ A on mi vraví: „Dobre. Zajtra som u teba. Bozkávam ťa, miláčik. Mám ťa rád.“

GRÉCKA BÁBIKA: Nerozrušuj sa, Edith, ty za nič nemôžeš.

EDITH: Ba môžem. Mal už kúpený lístok na loď — prečo som ho donútila zrušiť ho? A prečo bola v ten deň voľná ešte jedna letenka? A prečo sa muselo práve to lietadlo zrútiť pri Azorských ostrovoch? Prečo náhodou práve to?

GRÉCKA BÁBIKA: Náhodou! No vidíš. Nie je to tvoja vina.

EDITH: Ba je to moja vina. Prečo ja, ktoré viem dopredu tušiť aj náhody, som netušila aj túto? Prečo som sa zabudla opýtať svätej Terezky z Lisieux? Iba raz v živote som bola s nejakým mužom naozaj šťastná. Iba raz v živote ma mal nejaký muž naozaj rád. A práve toho som zabila. Dalo sa to uniesť bez drog? Nedalo. Za jeho zničený život som musela predsa zničiť aj ten svoj.

GRÉCKA BÁBIKA: Edith…!

EDITH (iba mávne rukou a mlčky sa schúli. Spieva).

16

MON DIEU

(Charles Dumont / Ľubomír Feldek)

EDITH:

17

GRÉCKA BÁBIKA (jej kostým sa jednoduchou úpravou zase stane kostýmom svätej Terezky, ktorá pomáha Edith vstať z pohovky, akoby ju kamsi odvádzala): Pomaly hádam pôjdeme, Edith.

EDITH: To si zase ty, svätá Terezka? Nohy ma už nenesú, svätá Terezka. A ani neviem, či si to zaslúžim.

GRÉCKA BÁBIKA: Ježiš nám chce dať nebo zadarmo. Neboj sa, nie je to ďaleko — a pomôžem ti.

EDITH (zrazu začína kráčať ľahko, akoby jej bolo do tanca): A vieš, že tvoju pomoc ani nebudem potrebovať? Cítim sa lepšie, čoraz lepšie.

GRÉCKA BÁBIKA: No vidíš.

EDITH: Ani tie výčitky svedomia ma už netrápia. Svätá Terezka, môžem ti niečo prezradiť?

GRÉCKA BÁBIKA: Prezraď!

EDITH: Výčitky svedomia ma nikdy veľmi netrápili. Hanbím sa priznať, ale aj na Marcela som vedela zabudnúť — pri iných mužoch.

GRÉCKA BÁBIKA: Chápem ťa.

EDITH: Chápeš ma? Nerozumiem. Ty nie si panna?

GRÉCKA BÁBIKA (urobí odmietavé gesto).

EDITH: Chcela som len povedať, že nerozumiem, ako to, že ma chápeš ty, ktorá si mala celkom iný život ako ja.

GRÉCKA BÁBIKA: Áno, celkom iný život ako ty, Edith. A predsa! Hriešna som bola tak ako každý. Aj chorá — tak ako ty. Aj taká malá. Keď sme maličkí, nemôže nás Boh odvrhnúť. Maličké deti predsa neposiela do pekla. Hľa, pozri na mňa a dúfaj aj ty. Mne Boh odpustil, pretože aj ja som tým, ktorí sa prehrešili proti mne, odpustila.

EDITH: To bude ono, svätá Terezka. Veď aj ja som odpustila. Veď aj vtedy, keď Georges Moustaki zavinil tú autonehodu a bedákal „to som spôsobil ja“, som povedala: „Ty predsa za nič nemôžeš! Bolo to napísané vo hviezdach. Poľutovať ma môžeš -- ale výčitkami svedomia ma už neotravuj.“ Ale, svätá Terezka, bolo to naozaj tak?

GRÉCKA BÁBIKA: Čo, Edith?

EDITH: No, že sme mali čo odpúšťať. Mali sme vôbec čo odpúšťať, keď aj utrpenie, čo nám spôsobili druhí, bolo také krásne?

GRÉCKA BÁBIKA: Teraz hovoríš tak, že by si sa mohla už aj ty stať sväticou, Edith. Myslíš to úprimne?

EDITH: A nie? Či nebolo krásne, keď ma po autonehode dvíhali zo zeme mládenci zo sanitky a keď mi svojimi obrovskými chlpatými paprčami strhávali z tela šaty a utierali zovšadiaľ krv? Aj v bezvedomí som počula, ako jeden druhému vraví: „Máš celý sveter od krvi, budeš si ho musieť oprať.“ A druhý mu odpovedal: „Čo si sa! Oprať si sveter, na ktorom je krv Edith Piaf? Do smrti si ho nechám zakrvavený.“ Len či aj Bohu, keď sa na mňa pozrie po mojej smrti, sa budem páčiť tak, ako tým sanitkárom. Tí už takých prípadov videli — ale Boh?

GRÉCKA BÁBIKA: Aj Boh ich videl dosť, Edith.

EDITH: Áno? Má čas sa dívať? Často som mávala pocit, že sa nedíva, lebo keby sa díval… V každom prípade sa pokús, svätá Terezka, dosiahnuť, aby bol ku mne zhovievavý. Dobre bude, keď mu urobíš taký výpočet mojich pozemských bied. Absolvovala som štyri protidrogové kúry. A štyri autohavárie. Unikla som jednému pokusu o vraždu. Veď vieš, Albert. A jednému o samovraždu. Trikrát pečeňová kóma. Jeden záchvat šialenstva.

GRÉCKA BÁBIKA: Urobím Bohu ten výpočet, Edith.

EDITH: Len aby si si to zapamätala, svätá Terezka. Ešte som neskončila. Ešte tam boli dva záchvaty deliria tremens, sedem operácií, dve bronchopneumónie a jeden pľúcny edém.

GRÉCKA BÁBIKA: Zapamätala som si to, Edith.

EDITH: No, neviem. Mohla si si to radšej písať.

GRÉCKA BÁBIKA: Môžeš ma vyskúšať.

EDITH: Skúšať sväticu? To sa nepatrí. V každom prípade sa ešte mrkni, čo nájde patológ, keď sa do mňa pozrie po mojej smrti.

GRÉCKA BÁBIKA: Ty si mala svoje choroby, ja svoje — ale či záleží na tom, kto mal aké? Všetci zomierame na rovnakú chorobu. Zomierame na smrť. Nepovedal azda Boh Adamovi: „Smrťou zomrieš!“? Je to predsa také jednoduché a niet sa čoho báť.

EDITH: Veď hej — ale aj tak sa mrkni a k tomu výpočtu pridaj aj tú rakovinu. Nech Boh vie, že som nemala telo o nič dokonalejšie než dušu.

GRÉCKA BÁBIKA: Nikto nie je dokonalý, Edith.

EDITH: To by som ani nepovedala. Raz na turné v Amerike — už ani neviem, na ktorom, tých dobýjaní Ameriky som urobila tuším deväť — no a na jednom z nich, po koncerte, vieš kto ma prijal? Budúca anglická kráľovná Alžbeta, aj s tým svojím Filipom. Málokedy som mala takú trému. „Viete, odpustite,“ bľabotala som, „nebolo to celkom dokonalé, mala som už dnes dve popoludňajšie vystúpenia a jedno večerné, štyridsaťdva pesničiek od tretej popoludní do polnoci — to dá zabrať.“ A ona, predstav si, svätá Terezka, ma utešovala: „Neznepokojujte sa, bolo to dobré, máte neobyčajné nadanie.“ A utešovala ma dokonalou francúzštinou. Trikrát dokonalejšou, než bola moja.

GRÉCKA BÁBIKA: To, čo robia králi, musia robiť dokonale, inak by neboli králi. Ale z ich dokonalosti aj tak nikto nič nemá. Ale to, čo si robila ty, mohlo byť aj nedokonalé — a predsa to prinášalo radosť ľuďom aj Bohu. Nebolo treba ani hovoriť, či to je, alebo nie je dokonalé — stačilo to cítiť.

EDITH: Teraz si to trafila, svätá Terezka. Presne tak ako Charlie Chaplin — ak sa neurazíš, že ťa k nemu prirovnávam. Aj ten ma raz po koncerte pozval k sebe a nehovoril vôbec nič, len mi až do rána hral na husliach svoje melódie.

GRÉCKA BÁBIKA: Možno ti ich takto nebadane núkal a dúfal, že zaradíš do svojho repertoáru niektorú z jeho piesní.

EDITH: On nebol taký rafinovaný.

GRÉCKA BÁBIKA: A možno bol. Vidíš, zmýšľaš o ľuďoch lepšie než ja.

EDITH: Náhodou ani na tvojom postrehu nie je nič zlé. Mala som na to prísť, hlúpa hus. A zaradiť aspoň tú Až naveky! (Spieva.) Ja ťa milujem až naveky, mám ten záujem až naveky… (Znova hovorí.) Ach, Chaplin! Aj jeho život bol celý ako pieseň.

GRÉCKA BÁBIKA: A tvoj takisto, Edith. Ozaj, ktorá to bude pieseň?

EDITH: Ako to myslíš, ktorá?

GRÉCKA BÁBIKA: Požiadala si ma, aby si mohla zomrieť spievajúca. A ja som ti sľúbila, že ti to splním a počkám, kým si vyberieš. Aj Bohu sa taká smrť s piesňou bude iste páčiť. Neumierame vo sviatok — naša smrť sama o sebe je krásnym sviatkom. Umieraš, Edith. Už si si vybrala?

EDITH: Ešte nie. Veď je to jedno. Určite by mala byť o láske. Ale či všetky piesne, čo som spievala, neboli o láske? Preto ich ľudia tak milovali. A preto som aj ja tak milovala ľudí. Teda najmä tých v nohaviciach. A preto ľudia v nohaviciach tak milovali mňa. Teda okrem Georgesa Moustakiho. (Nechá sa uniesť.) Georges Moustaki! Ten darebák! Ako len veľmi som ho ľúbila! Kúpila som mu zapaľovač — nie zo zlata — z platiny. Takú drobnôstku za štyristotisíc frankov. Svätá Terezka, no čo by si na to povedala? O tri dni ho stratil. Kúpila som mu druhý, taký istý. Určite už dávno stratil aj ten. A ako sa zachoval, keď som ležala v nemocnici — nie po tej autohavárii, čo spôsobil on, ale neskôr, keď som mala vnútorné krvácanie a keď ma operovali najlepší lekári v New Yorku — v Presbyterian Hospital na 168. ulici — a keď mi dávali transfúziu za transfúziou, ale nedávali mi už nijakú nádej, preto ho pustili ku mme. Rozlúčiť sa. A ja som mu z posledných síl zašepkala: „Pobozkaj ma! A povedz mi, že ma máš ešte trošku rád!“ Ten darebák sa vtedy odvrátil a povedal, dobre som si to aj na hrobárovej lopate zapamätala: „Až potom, Edith, potom sa uvidí.“

GRÉCKA BÁBIKA: Možno kvôli hygiene. Z antiseptických dôvodov.

EDITH: Ja mu dám antiseptické dôvody! A čo to bolo potom, keď som ušla hrobárovi z lopaty a ležala som už v izbe? Predstav si, zavolal mi vtedy už až z Floridy a oznámil mi, že tam svieti slnko. Lump! Dobre vedel, že aj ja viem, že na Floride nesvieti slnko iba na nejaké poondiate mníšky.

GRÉCKA BÁBIKA: Ale, Edith!

EDITH: Och, prepáč. Vidíš, aká som. Ďaleko mám k vám, sväticiam, a s mojím odpúšťaním to tiež nie je až také slávne. Nie. Nikdy som mu neodpustila a ani v hodine smrti mu neodpustím. Jemu jedinému. Ibaže... Ibaže by som si v tejto poslednej chvíli zaspievala jeho pesničku, tú, čo napísal pre mňa. Milorda!. To teda bola pesnička s veľkým P! To by mohla byť tá posledná. (Javisko zaleje ružové svetlo.) Veď vidím, ach, a aj cítim, svätá Terezka, že aj ty máš v tele krv, a že aj ty uznáš — Milord, to bol celý on. Georges Moustaki. A presne tak si predstavujem aj Pána Boha. Bože! Aký si krásny! Môj Pane! Milord! (Spieva.)

18

MILORD

(Marguerite Monnot / Ľubomír Feldek )

EDITH:

19

GRÉCKA BÁBIKA (opäť sa z kostýmu svätej Terezky stal kostým Simone, ktorá dáva Edith obklady a ukladá ju na pohovku): No, už je zase dobre.

EDITH: Simone, to si zase ty? Zase som mala halucinácie, čo?

GRÉCKA BÁBIKA: Mala si. Vyberala si sa na cestu so svätou Terezkou.

EDITH: Do Lisieux?

GRÉCKA BÁBIKA: Vyzeralo to na nejaký dlhší výlet — ale, chvalabohu, už si z neho nazad.

EDITH: Théo tu nebol?

GRÉCKA BÁBIKA: Nebudila som ho.

EDITH: Dobre si urobila — nech sa, chudák, aspoň túto noc dobre vyspí. Vieš, ako som k nemu prišla? Priviedol ho raz ku mne môj tajomník Claude Figus. Bol to jeho kamarát. Sadol si do kúta na koberček. Vyzeral tam ako čierny chrt. A celý večer neprehovoril slova. A potom, to bolo vo februári 1962, keď som ležala na klinike Ambroise-Paré v Neuilly — v posledných rokoch som tuším viac v nemocnici ako doma, Simone — tak ma prišiel navštíviť tam. Druhý raz. Vtedy už sám. Théofanis Lambukas. Nepriniesol mi kvety, ale bábiku.

GRÉCKA BÁBIKA: Tomu hovorím nápad.

EDITH: Fakt ma dobehol. Osemnásťročný mladíček donesie starej babe bábiku. Zasmiala som sa: „Na bábiky som už trochu stará.“ A on hovorí: „Viete, Edith — dovolíte, aby som vám hovoril Edith? — to nie je obyčajná bábika. Je od nás, z Grécka.“ Prečo by bábika nemala byť obyčajná, keď je z Grécka? Stále sa ho chcem na to opýtať, skôr než... (Zaplaší zlú myšlienku.) Skôr ako tú bábiku kdesi stratím. Pripomeň mi to. A potom hovorí: „Nechcete, aby som vás učesal?“ A ja sa ho pýtam: „Prečo? Ste hádam holič?“ Predstav si, Simone, že sa začervenal.

GRÉCKA BÁBIKA: Naozaj bol holič?

EDITH: Naozaj bol holič. A v tej chvíli ma zabolelo pri srdci a zatúžila som byť mladá a krásna.

GRÉCKA BÁBIKA (chápavo): Áno.

EDITH: Ale povedala som: „Nie.“ Hanbila som sa za tých pár chlpov, čo mi ostali na hlave po všetkých terapiách. Ale on ma neposlúchol. A rukami, stvorenými pre hodvábne hrivy, učesal moje úbohé prepálené škuty. Ani som sa mu neodvážila povedať „do videnia“.

GRÉCKA BÁBIKA: Vždy si bola stavaná na to, aby si ty prvá hovorila chlapom „zbohom“.

EDITH: Ale teraz som sa prvý raz bála, že už nepríde. A prišiel. Prichádzal. Prinášal mi kvety. A nosil mi aj knihy. Keď videl, že nevládzem čítať, čítal mi nahlas. A raz sa mi priznal, že by sa aj on chcel stať spevákom.

GRÉCKA BÁBIKA (naznačuje Théovu vypočítavosť): Aha!

EDITH: Nie, nemysli si. Naozaj verí, že sa stane spevákom. Čo som mala robiť? Prekrstila som ho. „Vaše meno Théofanis Lambukas sa k spevákovi nehodí,“ povedala som mu. „Nikto si ho nezapamätá. Pôsobí cudzo a ľudia si môžu myslieť, že spievate po grécky. Ešte „Théo“ ako tak ujde — ale čo ďalej? Sarapo! Budete sa volať Théo Sarapo. Théo Milujemťa. Vieš, Sarapo je „milujem ťa“ po grécky.

GRÉCKA BÁBIKA: To ťa naučil Takis Menelas?

EDITH (zasmeje sa): Simone! Ty si tuším pamätáš mojich milencov lepšie než ja. Áno, mala som kedysi už jedného Gréka. Prekrstila som teda Théa na Sarapa, bolo to vo februári — a v júli, pamätám si ten deň presne, bola som už z nemocnice zas doma, bolo to 26. júla 1962 — sa ma Théo opýtal: „Chceš…“ — už sme si tykali — „… chceš sa stať mojou ženou?“

GRÉCKA BÁBIKA: Ach, Bože!

EDITH: Aj ja som povedala: „Ach, Bože, Théo, veď to nie je možné!“ „Prečo?“ pýtal sa. „Mala som bohatý život. Moja minulosť je ako naložený kamión. Som oveľa staršia než ty,“ hovorím. „Pre mňa si sa narodila v ten deň, keď som ťa spoznal,“ hovorí on. „A čo tvoji rodičia?“ pýtam sa ja. „Určite si svoju nevestu predstavujú celkom inak.“ „Zajtra ich navštívime,“ hovorí Théo. „Sme k nim pozvaní na obed.“ Na parížskom predmestí Frette zatvorili v ten deň holičstvo predčasne. Lambukasovci, jeho otec aj matka, aj jeho sestry, všetci boli sviatočne vyobliekaní a očakávali príchod Edith Piaf, snúbenice syna pána domu. Nuž, a 9. októbra sme mali svadbu.

GRÉCKA BÁBIKA: Aké je to — mať svokrovcov?

EDITH: Úžasné. Celý život som to, Simone, nepoznala. Prvý raz v živote mi niekto… (Zháči sa, musí zaplašiť spomienku na dcérku.) Nie, prvý raz v živote ja niekomu hovorím „mamička“.

GRÉCKA BÁBIKA: Znie to ako rozprávka.

EDITH: A aj to je rozprávka. So smutným koncom. Celý život som bezstarostne rozhadzovala lásku — a teraz ju všetku dostávam nazad. Teraz, keď už čoskoro nebude tĺcť srdce, ktorým ju prijímam.

GRÉCKA BÁBIKA: Ale, Edith!

EDITH: Neutešuj ma — nepotrebujem to. Viem, že si ho nezaslúžim. Celý život som robila robila hlúposti. Ničila som svoje lásky aj svoje zdravie. Naozaj sa ti páči?

GRÉCKA BÁBIKA: Naozaj.

EDITH: Dobrý je, čo?

GRÉCKA BÁBIKA: Ešte lepší ako dobrý. Je ohromný.

EDITH: Chápeš ma?

GRÉCKA BÁBIKA: Že či!

EDITH: Aj to, že ťa ku mne uviedol a nechal nás osamote, dokazuje, aký je veľkodušný. (Ozve sa klopanie.) Ale už nás asi ďalej klebetiť nenechá. Už klope.

GRÉCKA BÁBIKA: Nepočula som. (Znova sa ozve klopanie.)

EDITH: Vidíš, moje zmysly slabnú — a ja to počujem. Zvláštne.

20

THÉO (vchádza).

EDITH: A už aj vchádza.

GRÉCKA BÁBIKA: Máš pravdu, vchádza.

EDITH (šeptom). Dobre si ho pozri, ako sa to voláš?

GRÉCKA BÁBIKA: Simone.

EDITH (šeptom): Dobre si ho pozri, Simone, a potom mi ešte raz povieš, ako sa ti páči. (Nahlas.) Théo, bol si veľmi láskavý, že si nás nechal osamote trošku si poklebetiť.

THÉO: O kom to hovoríš, Edith?

EDITH: No predsa o svojej nevlastnej sestre, ktorá priletela z Paríža a teraz tu sedí. Čo povieš, však mám fajn sestru?

THÉO: Sestru? Nemáš nijakú sestru. Nie je tu nikto, Edith.

EDITH: Simone, povedz mu predsa ty niečo!

GRÉCKA BÁBIKA (usmieva sa, mlčí, zalieva ju ružové svetlo, jej kostým sa znova jednoduchou úpravou stáva kostýmom svätej Terezky).

THÉO (urovnáva Edith vankúše, tak, aby si mohla sadnúť): Upokoj sa, Edith, to prejde a ty budeš zase zdravá, zas budeš spievať v Olympii, v ABC., na Broadwayi. Musíš byť na to pripravená, musíš na scéne dobre vyzerať. Dovoľ, aby som ťa zase raz krásne učesal. (Češe ju.)

GRÉCKA BÁBIKA (spúšťa zatiaľ gramofón a pomaly sa vzďaľuje za zrkadlo, odkiaľ na javisko vypadne neživá grécka bábika).

THÉO (bábiku zbadá, dvíha ju a podáva Edith): A potom učešeme aj tvoju bábiku.

21

EDITH (zatiaľčo ju Théo češe, hojdá bábiku v náručí, trochu neohrabane, veď nikdy poriadne nepoznala ani svoju matku, ani svoju dcéru — a každému divákovi by to táto scéna mala aj bez slov pripomenúť. Spúšťa sa dážď ruží, ten obľúbený zázrak svätej Terezky, ktorý akoby bol stvorený aj na záver posledného koncertu veľkej speváčky. A zatiaľ čo znie z gramofónu autentický hlas Edith Piaf, ružové lupienky padajú až do konca hry).

LA VIE EN ROSE

(Edith Piaf, Louis Guglielmi / Edith Piaf)

(Koniec)