ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1 (V tme)

Hlas, Čajková, Villáni, Čajka.

HLAS (s echom):

(Hudba.)

ČAJKOVEJ HLAS:

(Zavŕzgajú dvere, Villáni zrejme vstupuje do horárne a na prahu pozdraví.)

VILLÁNIHO HLAS: Dobrý večer, pani horárka.

(Villániho tichý rozhovor s Čajkovou nepočujeme. Chvíľu je pauza — preruší ju až Čajkovej výkrik, ktorý vyletí z horárne.)

ČAJKOVEJ HLAS: Miško môj, pomóóóóóóc! Pomóóóóóóóc, po…

ČAJKOV HLAS: Už bežím, Hanka! Kto ti? Čo ti? (Znova zavŕzgajú dvere, teraz ich zrejme otvoril Čajka.) Čo kričíš?… Ty tu, satanáš? Ech, ja ťa…!

(Hudba.)

HLAS (s echom):

2 (V Országhovej kancelárii)

Országh, Nádaši. Deň.

ORSZÁGH (zamyslene hľadí do diaľky):

NÁDAŠI (prichádza):

ORSZÁGH: A pomýlili ste sa. Ach, zloba dvere nájde všade! Vás teda privádza ku mne ten horor v horárni na Podvrší, doktor Nádaši?

NÁDAŠI: Áno, doktor Országh. Prišiel som vás požiadať, aby ste sa ujali obhajoby horára Čajku.

ORSZÁGH: Prečo práve ja?

NÁDAŠI: Sme priatelia. A sledujem vás pri všetkých pravotách. Som si istý, že ste v našom meste najlepší advokát, ktorý vždy dosiahne, aby zvíťazila pravda.

ORSZÁGH: Omyl. Najlepší som preto, že pravda ma vôbec nezaujíma. Verím len v silu argumentov. Ak sú silné, netrvám na tom, aby boli pravdivé. A pravdu, ak sú jej argumenty slabé, si nechávam do veršov, ktoré píšem po nociach, no pred súdom ju radšej ani nevyťahujem.

NÁDAŠI: Tentoraz sú argumenty pravdivé aj silné zároveň. Je to jednoduchý prípad.

ORSZÁGH: Nepletiem sa vám do medicíny, doktor Nádaši — nepleťte sa mi do práva. Človek zabije človeka — a vám sa to zdá jednoduché?

NÁDAŠI: Nie, preboha. Iba som chcel povedať, že ak rozlišujete medzi brutálnym vrahom a čestným človekom, ktorý zabije za mimoriadnych okolností…

ORSZÁGH: To áno. Rozlišujem. Najmä čestných vrahov, ktorí zabili za mimoriadnych okolností, mimoriadne neznášam.

NÁDAŠI: A to už prečo?

ORSZÁGH: Pretože sú to hlupáci. Každý sa hneď po vražde beží sám udať. Obhajujte ho potom.

NÁDAŠI: Nie je azda priznanie poľahčujúca okolnosť?

ORSZÁGH: Pre prokurátora. Ľahšie sa mu píše žaloba.

NÁDAŠI: Som presvedčený, že trest v prípade horára Čajku nemôže byť vysoký. Možno, keď taký výborný advokát ako vy presvedčí súd, že…

ORSZÁGH: Kde žijete, doktor Nádaši? Ten zabitý bol gróf. Hádam si len nemyslíte, že súd obetuje grófovu dobrú povesť, len aby mohol dať za pravdu nejakému žiarlivému horárovi? Budú chcieť Čajku obesiť.

NÁDAŠI: Ale keď pravda je taká, že…

ORSZÁGH: Dajte už pokoj s pravdou! Ako sa môže pravdy dovolávať taký inteligentný človek ako vy? Ako sa jej môže dovolávať jednotlivec, keď na pravdu dnes kašľú celé národy? Len si otvorte noviny a čítajte!

A okrem toho ste mi ešte neprezradili, doktor Nádaši, odkiaľ má horár Čajka dosť peňazí na takého drahého advokáta, ako som ja?

NÁDAŠI: Ja ich mám, doktor Országh. (Vyťahuje peniaze.) Tu je desaťtisíc ako záloha.

ORSZÁGH: Čo vás k tomu vedie?

NÁDAŠI: Sám neviem. Chodievam do hory na vychádzky. (Cíti, že to nie je presvedčivé, a hľadá lepšie zdôvodnenie.) Obľúbil som si tú horáreň aj horárovcov. (Hľadá ešte lepšie zdôvodnenie.) Sú to moji pacienti.

ORSZÁGH: Horár a pacient? Veď ten nikdy nebol chorý.

NÁDAŠI: Aj horárka.

ORSZÁGH: To je už čosi iné. (Dvojzmyselne.) Horárka vyzerá chorľavejšie. Nechajte si svoje peniaze. Že ste to vy — urobím to bez honoráru. Alebo nie, mám ešte lepší nápad. Aby vás to predsa len nevyšlo tak lacno, ujmem sa obhajoby pod jednou podmienkou. Stavte sa so mnou o desať tisíc korún, doktor Nádaši, že ak zachránim Čajku pred šibenicou — bez lži a vašej krivej prísahy to nepôjde.

NÁDAŠI: Och, tomu teda neverím. A krivej prísahy nie som schopný. Ale rád sa s vami stavím, že sa vám podarí zachrániť Čajku pred šibenicou aj bez toho. Iba s pomocou pravdy.

ORSZÁGH: Teda platí.

NÁDAŠI: Platí.

ORSZÁGH: A teraz poďme k prípadu. Potrebujem o ňom vedieť viac.

Tak o čo ide — ale chcem vedieť aj najmenšie podrobnosti.

NÁDAŠI (podáva mu spis): Tu je spísané všetko, čo horár i horárka vypovedali pri doterajšom vyšetrovaní. Všetko sa začalo celkom nevinne, v to krásne ráno v horárni na Podvrší…

ORSZÁGH (číta spis): Hm… Hm…

3 (V horárni)

Čajka, Čajková a Holúbky. Neskôr Villáni. Svitá. Neskôr súmrak.

ČAJKA a ČAJKOVÁ (objímajú sa).

ČAJKOVÁ: Dobre mi… dobre mi…!

HOLÚBKY (— z ich kostýmov a hry divák pochopí, že sú to dobrí duchovia domu, v ktorom vládne harmónia. Zleteli práve zo strechy a vytvorili živý plot medzi Čajkovcami a hľadiskom. Spievajú).

DOBRE JEJ, DOBRE JEJ

1. HOLÚBOK:

HOLÚBKY: Po smrti nebude.

2. HOLÚBOK:

HOLÚBKY: Po smrti nebude.

3. HOLÚBOK:

HOLÚBKY: Na trhu ťa predám.

4. HOLÚBOK:

HOLÚBKY. V hrobe sa ťa zbavím.

(Holúbky ustúpia.)

ČAJKOVÁ: Kedy mi spravíš dieťa, Miško?

ČAJKA: Až keď budeme bohatí!

ČAJKOVÁ: To bude kedy?

ČAJKA: To ja ti povedať veru neviem vôbec.

ČAJKOVÁ: Ale ja viem!

ČAJKA: Ty vieš? Tak povedz! No, pošepkaj mi, Hanka, tíško — kedy budeme bohatí?

ČAJKOVÁ: Keď mi urobíš dieťa, Miško!

(Znova sa objímu. Holúbky ich znova zaštítia a spievajú.)

DOBRE JEJ, DOBRE JEJ

HOLÚBKY:

(Ozve sa lesný roh. Holúbky sa rozpŕchnu.)

ČAJKA: To sú už honci? Chcú nám vybiť trúbením okno? Čo tak včas nás budia?

ČAJKOVÁ: Mal si zaránky byť na poľovačke s naším pánom grófom!

ČAJKA: On si noc splietol s ránom?

VILLÁNI (objavuje sa na prahu horárne a chvíľu sa mlčky díva na Čajkovú): Privstali sme si, tuším, byľku.

ČAJKA: Dobré ráno, pán gróf. Len chvíľku, a som tam. (Oblieka sa do horárskej uniformy.) Zbohom, Hanka moja.

ČAJKOVÁ: Miško môj, zbohom! Kedy sa mi vrátiš?

ČAJKA: Večer som doma.

VILLÁNI: Nie! Dnes veru zoberiem vám ho ja nadlhšie. Zbohom dajte žienke až po budúce brieždenie. Aj cez noc bude Miško s nami. Neviem prečo, ale nočnú poľovačku mám najradšej, ako že sa volám Villáni. (Odídu.)

ČAJKOVÁ (osamie, pozerá sa do publika, akoby sa dívala z okna): Krásne ráno.

(Okenica znova zavŕzga. Čajková sa tentoraz nestrhne — akoby to čakala. Znova sa pozerá do publika, akoby sa dívala z okna.)

(Čajková odskočí od okna a v zmätku urovnáva kvety vo váze. Zavŕzgajú dvere.)

VILLÁNI (vstupuje, chvíľu nemo stojí na prahu): Dobrý večer, pani horárka.

ČAJKOVÁ (hrá prekvapenú): Dobrý večer, pán gróf. Vy?… A iba sám?

VILLÁNI: Áno ja, iba ja.

ČAJKOVÁ: A kde sú… Kde je… Ráno ste odišli na poľovačku spolu s mojím Miškom… Vari sa mu len niečo nestalo?

VILLÁNI: Neobávajte sa o svojho Miška. Je s honcami. Nikomu sa nič nestalo, iba mne.

ČAJKOVÁ: Čo sa vám stalo?

VILLÁNI: Zablúdil som.

ČAJKOVÁ: Ukážem vám cestu.

VILLÁNI: Netreba. Keď som našiel vašu horáreň, už teraz viem, kadiaľ ísť… a čo robiť. Už viem, čo robiť, keď som našiel vás.

ČAJKOVÁ: Nerozumiem vám, pán gróf… Čo chcete?

VILLÁNI: Veď vy porozumiete… Ozaj neviete, čo chcem?

ČAJKOVÁ: Neviem a ani nechcem vedieť.

VILLÁNI: A prečo nechcete vedieť? Vari je na tom, čo chcem, nie čo zlé?

ČAJKOVÁ: Určite nič dobré.

VILLÁNI (zadíva sa na vázu a zmení tón). Pekné kvety. Čo je zlé na tom, že chcem… Ako sa volajú tie kvety?

ČAJKOVÁ: Nechtíky.

VILLÁNI: Nechtíky!… Hm… A čo je zlé na tom, že chcem… že vás pekne poprosím o jeden nechtík?

ČAJKOVÁ: Pre mňa, za mňa — vezmite si ho a už choďte.

VILLÁNI: Ale ja ho chcem z vašej ruky.

ČAJKOVÁ (váhavo mu podáva kvet):

VILLÁNI (neprijme kvet): Áno, iste už…

ČAJKOVÁ: Potom pôjdete?

VILLÁNI: Potom už pôjdem.

ČAJKOVÁ: Dobre, ja vám verím… (Pripevňuje mu kvet na kabát. Villáni jej chytí ruku.) No čo to robíte?

VILLÁNI: Sľúbili ste mi nechtík.

ČAJKOVÁ: Dávam vám ho, no nechcem…

VILLÁNI: Ale ja chcem — iný. Váš nechtík ružový.

ČAJKOVÁ (pokúša sa vytrhnúť si ruku): Pán gróf, to mrzko.

VILLÁNI (strhne ju k sebe): Ba nie mrzko.

ČAJKOVÁ: Pustite! (Vytrhne sa mu.) Poviem mužovi!

VILLÁNI (prenasleduje ju): Ja že ťa, potvoru, nedostanem?

ČAJKOVA: Stoj! Obluda, len sa ma skús dotknúť!

VILLÁNI: Dotknem sa ťa!

ČAJKOVÁ: Boh nedovolí neveru!

VILLÁNI: A ba veru! Veru dovolí!

ČAJKOVÁ: Nepadnem! Darmo ma chceš potknúť! (Kričí.) Miško môj, pomóóóóóóc! Pomóóóóóóóc, po…

VILLÁNI (zatvorí jej ústa bozkom).

ČAJKOV HLAS: Už bežím, Hanka! Kto ti? Čo ti? Čo kričíš?…

ČAJKA (po zavŕzganí dverí sa objavuje v horárni): Ty tu, satanáš? Ech, ja ťa…!

ČAJKOVÁ (zamdlie).

ČAJKA (schmatne v kúte sekeru a udrie Villániho jej obuchom po hlave): Čo si chcel, to máš! (Od Villániho k dverám tečie mláka krvi. Alebo si ju domyslíme — Čajka ju sleduje pohľadom. V diaľke sa ozve lesný roh.)

PIESEŇ HONCOV

HLASY HONCOV (spievajú):

HLAS 1. HONCA: Čô to tu vyteká spopod dverí?

HLAS 2. HONCA: Akási tekutina sa rozliala.

HLAS 3. HONCA: Vari nie krú?

HLAS 4. HONCA: Alebo nebodaj červené víno.

HLASY HONCOV (spievajú):

(So spevom a s novým zatrúbením na lesný roh vstupujú Honci.)

1. HONEC: Niet pána grófa! (Zbadá grófa na zemi, ale tak sa preľakne, že si zakrýva oči.)

2. HONEC (takisto sa preľakne a hľadí inde): Ale musí byť nablízku!

3. HONEC (takisto sa preľakne a hľadí inde):

4. HONEC (takisto sa preľakne a hľadí inde): Zablúdil možno…

1. HONEC (prvý sa odhodlá pozrieť na grófa): A či tu si ho našiel, Čajka?

2. HONEC (aj on sa odhodlá pozrieť na grófa): Toto ktože?

3. HONEC (aj on sa odhodlá pozrieť na grófa): Na zemi gróf.

4. HONEC (aj on sa odhodlá pozrieť na grófa): A nehybne.

ČAJKA: On. A už nik mu nepomôže. Ani grófovi, ani mne.

HONCI: Preboha.

3. HONEC:

2. HONEC: A bola to krú človeka.

1. HONEC: Povedz nám, ako sa to stalo.

4. HONEC: Spustila puška nevdojak?

2. HONEC: A či ho zrazu porantalo?

3. HONEC: Šmykol sa, spadol?

ČAJKA: Naopak!

ČAJKOVÁ (preberá sa z mdloby): Miško, nie!

ČAJKA (prísne sa na ňu pozrie): A ba veru áno. Zaplatil pokus, darebák.

1. HONEC: Och, Čajka zabil nášho pána. Zviažte ho, kým nám ujde niekam.

ČAJKA:

ČAJKA a HONCI (odchádzajú. Tma).

4 (V Országhovej kancelárii)

Országh, Nádaši. Deň.

ORSZÁGH (ešte stále číta spis): Hm.

NÁDAŠI: Hm?

ORSZÁGH: Hm… hm!

NÁDAŠI: Hm… hm?

ORSZÁGH: Hm… hm… hm!

NÁDAŠI: Iba hm… hm… hm? Nič viac na to, čo je v spise, nepoviete?

ORSZÁGH: Nič viac, iba to, čo som už povedal. (Stisne si dvoma prstami hrdlo, vydá priškrtený zvuk.) Kchchch!

NÁDAŠI: Nemaľujte to načierno!!

ORSZÁGH: Ani vy naružovo! Predovšetkým musíme zájsť do horárne a urobiť si vlastnú rekonštrukciu celého prípadu na tvári miesta.

(Obaja vykročia k horárni.)

5 (V horárni)

Országh, Nádaši, Čajková. Deň.

NÁDAŠI: Dobrý deň, pani Čajková.

ČAJKOVÁ: Dobrý deň, pán doktor.

NÁDAŠI: Toto je pán advokát Országh. Bude obhajovať vášho muža. Môžeme vstúpiť?

ČAJKOVÁ: Ale áno. Nech sa páči ďalej.

ORSZÁGH (prezerá si horáreň, nevšíma si Čajkovú ani Nádašiho):

(Oneskorene pozdraví.) Dobrý deň. (Potom náhle, bez prechodu, zaujme tú istú pozíciu, v akej bol Villáni, keď sa pokúšal pobozkať Čajkovú.) Zopakujeme si, pani Čajková, vašu výpoveď ešte raz. V tej chvíli, keď sa vás gróf Villáni pokúsil pobozkať, ste niečo kričali?

ČAJKOVÁ: Áno, pán doktor.

ORSZÁGH: Tak to kričte aj teraz.

ČAJKOVÁ (kričí): Miško môj, pomóóóóóóc! Pomoóóóóóóóc, po…

ORSZÁGH: A čo bolo ďalej, pani Čajková?

ČAJKOVÁ:

ORSZÁGH (gúľa očami): Sálali mu oči. Čo bolo ďalej?

ČAJKOVÁ (vytrhne sa Országhovi z náručia): Vytrhla som sa mu.

ORSZÁGH: Keď už chodíte so mnou, doktor Nádaši, tak to aspoň zapisujte.

NÁDAŠI (zapisuje si): Vytrhla sa mu.

ORSZÁGH: A čo gróf Villáni? Zmieril sa s tým? Alebo sa vás znova pokúšal pobozkať?

ČAJKOVÁ: Nespomínam si už presne.

NÁDAŠI: Pani Čajková. Ak má pán doktor Országh vášho muža pred súdom úspešne obhajovať, musí presne vedieť, ako to bolo.

ORSZÁGH: Vy len presne zapisujte, doktor Nádaši. Rekonštruujem ja. (Znova sa obráti na Čajkovú.) Tak čo, vrhol sa na vás Villáni znova? Takto nejako?

ČAJKOVÁ: Áno. Vari tak.

NÁDAŠI (píše si): Vrhol sa na ňu znova.

ORSZÁGH: A vy čo? Ostali ste stáť tentoraz na mieste?

ČAJKOVÁ: Nie, božechráň. Zase som chcela ubziknúť.

ORSZÁGH: A on čo? Prenasledoval vás? (Prenasleduje ju.)

ČAJKOVÁ (uniká mu): Hej, možno…

NÁDAŠI (píše si):

ORSZÁGH (chytí ju): Pomôžem vám v tej tme rozsvietiť. On bol takto nejako a vy takto?

ČAJKOVÁ: Hej, tak. Alebo tak.

ORSZÁGH: Či bol tak, alebo tak, v každom prípade je tu odôvodnené podozrenie, že sa vás pokúšal znásilniť. Ale prečo ste znova nevolali o pomoc?

ČAJKOVÁ: Volala som. (Vytrhne sa mu a volá.) Pomóóóć!

ORSZÁGH: Počul vás niekto?

ČAJKOVÁ (pokrúti hlavou): Vôkol lesy!

NÁDAŠI (píše si): Volala. Vôkol sú však lesy.

ORSZÁGH: Čo Villáni?

ČAJKOVÁ:

ORSZÁGH (znova ju chytí): Teda vás v pitvore zas chytil!

ČAJKOVÁ: Hej. Tam ma chytil jednou rukou! Kričal: „Ja že ťa, potvoru, nedostanem?“ A druhou rukou skúšal zastrčiť závoru.

ORSZÁGH: A ako ste sa bránili?

ČAJKOVÁ:

ORSZÁGH (pustí ju): Čo bolo potom?

ČAJKOVÁ (veľmi váhavo): Potom? Neviem.

ORSZÁGH: Odrazu vkročil dnu váš manžel a schmatol z kúta sekeru?

ČAJKOVÁ: Nie! (Zamdlie.)

NÁDAŠI (kriesi ju): No tak, pani Čajková. No tak. Preberte sa! Nechceli sme vás rozrušiť. Celú rekonštrukciu robí pán obhajca Országh len kvôli tomu, aby mohol dobre obhájiť vášho manžela.

ORSZÁGH: Tak čo, schmatol sekeru on? Alebo ste mu ju podali vy?

ČAJKOVÁ (preberá sa):

ORSZÁGH: Hm. Takže vy ste rozhodujúci moment nevideli. Zamdleli ste ešte predtým, ako vbehol do horárne váš manžel a úderom sekery zabil pána grófa.

ČAJKOVÁ: Ja neviem, či ho zabil.

ORSZÁGH: Čo tým chcete povedať? Že pána grófa zabil azda niekto iný? Kto iný?

ČAJKOVÁ: Ja neviem, kto iný.

ORSZÁGH: A kto to má potom vedieť? Isté je len jedno: váš muž sám sa bol oznámiť. (Ukáže na spis.) Jeho priznanie je tu v spise, čierne na bielom.

ČAJKOVÁ (zúfalo): Áno, priznal sa, ale…

ORSZÁGH: Čo ale?

ČAJKOVÁ: Ja… ja… nemôžem povedať, že to urobil, ani že to neurobil.

ORSZÁGH: Hm. To chápem, vy nemôžete povedať nič, boli ste zamdletá. Ale kto potom dokáže, že to neurobil, aj keby súd priznaniu vášho manžela neuveril?

ČAJKOVÁ (s nádejou): Súd nemusí uveriť jeho priznaniu?

ORSZÁGH: Pravdaže nie, pani Čajková. Priznanie ešte nie je dôkaz. Stáva sa, že sa niekto prizná aj k tomu, čo neurobil — a preto súd musí každé priznanie poriadne preskúmať. Keby sa mi, napríklad, podarilo dokázať, že váš manžel sa k činu priznal iba preto, lebo sa v tej chvíli pomiatol…

ČAJKOVÁ: Vari ho potom súd oslobodí? Pán doktor Országh, taká som vám vďačná.

ORSZÁGH: A za čo? Nič také sa obhajcovi dokázať nepodarí, ak to nepotvrdí lekár.

ČAJKOVÁ: A pán doktor Nádaši by bol ochotný…?

ORSZÁGH: Opýtajte sa ho sama.

ČAJKOVÁ: Pán doktor Nádaši, a vy by ste boli…?

NÁDAŠI (zaskočený): Ja?… Je mi ľúto, pani Čajková!

ORSZÁGH: Nespravíte to ani kvôli dobrej veci, doktor Nádaši?

NÁDAŠI: Nebola by to dobrá vec, keby som dal lekárske potvrdenie na niečo, čo som ani nevyšetril, ani o tom nie som presvedčený. Nemôžete chcieť odo mňa, aby som hazar doval so svojou dobrou lekárskou povesťou.

ORSZÁGH: Počuli ste. Pán doktor Nádaši to nepotvrdí.

ČAJKOVÁ: Tak kto to môže potvrdiť?

ORSZÁGH: Nikto. Skúsme sa na to pozrieť inak. Pripusťme, že doktor Nádaši váha oprávnene — možno sa váš muž vôbec nepomiatol. Možno veľmi dobre vedel, čo robí, keď sa priznával k tomu, čo neurobil. A možno vy jediná by ste nám vedeli povedať, prečo! Prečo sa priznal k tomu, čo urobil niekto iný? Možno vy jediná dokonca tušíte, kto bol ten iný… Alebo, ak to netušíte… aspoň teda tvrdíte, že to netušíte… možno to tuší váš manžel, možno to dokonca vie… a vy by ste nám možno vedeli povedať aspoň to, prečo nám to nechce povedať ani on. No tak, povedzte nám niečo. Pomôžete svojmu mužovi.

ČAJKOVÁ (zúfalo): Ja… Božemôj!… Nuž dobre teda, pán advokát, poviem vám… Ale čo vám poviem, keď nič neviem?… Vravím vám, že som bola zamdletá… Ach, ja nešťastná.

NÁDAŠI: Ako to vidíte po rekonštrukcii, doktor Országh?

ORSZÁGH: Je to presne tak, ako som čakal. Vy klamať odmietate — a pravda nám je na starú belu. Musíme si vymyslieť niečo poriadnejšie. (Pozrie sa na hodinky.)

(Országh a Nádaši prechádzajú z horárne do väzenia.)

6 (Vo väzení)

Čajka vo väzení. Országh a Nádaši sem prejdú z horárne. Deň.

ORSZÁGH:

NÁDAŠI: Dobrý deň, pán Čajka.

ČAJKA (strhne sa): Dobrý deň.

NÁDAŠI: Toto je doktor Országh, najlepší advokát v našom meste. Požiadal som ho, pán Čajka, aby vás obhajoval.

ČAJKA: Ako ho zaplatím, pán doktor?

NÁDAŠI: Nerobte si s tým starosti, pán Čajka, doktor Országh je môj priateľ. Najlepším revanšom z vašej strany bude, keď s ním budete ochotne spolupracovať pri hľadaní pravdivých argumentov…

ORSZÁGH: Len argumentov, doktor Nádaši.

NÁDAŠI: … pri hľadaní argumentov, ktoré potrebuje na to, aby vás mohol úspešne obhajovať.

ČAJKA: Čo už naspolupracujem. Priznal som sa.

ORSZÁGH: Urobili ste naozaj dôkladné priznanie, pán Čajka. Už chýbalo iba, aby ste pánu vyšetrujúcemu povedali, žeste sa do horárne náhlili preto, lebo ste niečo vopred tušili.

ČAJKA: Človek vždy tuší niečo vopred, pán advokát.

ORSZÁGH: Nezabudnite to zopakovať aj pred súdom — a hneď vás pošle na šibenicu za vopred premyslenú vraždu.

ČAJKA: To zas nie, pán advokát! Vopred som nemal premyslené nič.

ORSZÁGH: Dúfam. A ešte lepšie by bolo, keby sme sa zhodli na tom, že vy ste grófa Villániho vôbec nezabili.

ČAJKA: Ja som ho zabil, pán advokát, akožeby nie. Nechcel som ho zabiť, ale tá sekera udrela tuhšie, ako som chcel.

ORSZÁGH: Pripúšťate aspoň, že ste ho udreli iba nevdojak?

ČAJKA:

ORSZÁGH: Doktor Nádaši, objímte ma.

NÁDAŠI: Prečo?

ORSZÁGH: Keď sa chcete zúčastňovať na vyšetrovaní, musíte plniť moje príkazy bez zbytočných otázok. Tak objímete ma?

NÁDAŠI (objíme Országha): Už to robím.

ORSZÁGH: A vy teraz predveďte, pán Čajka, ako ste vošli a zahlušili jednou ranou grófa Villániho. Vaša žena zrejme predtým kričala… (Kričí.) Miško môj, pomóóóóóóc! Pomóóóóóóóc, po… A teraz vy! Čo ste povedali, keď ste vošli? A čo ste potom urobili?

ČAJKA (predvádza ako vošiel):

ORSZÁGH: No, schmatnite ju. Akoby tu bola.

ČAJKA (schmatne imaginárnu sekeru).

ORSZÁGH: Tak ďalej, ďalej! Vaša žena vám v tom nebránila?

ČAJKA: Iste by mi v tom bránila, ale skôr, ako som schmatol sekeru, zamdlela.

ORSZÁGH: Takto nejako? (Predstiera zamdletie a zosype sa na zem.)

ČAJKA: Tak.

ORSZÁGH (zo zeme): A vy čo?

ČAJKA: Ja… Už som vám vravel. Udrel som Villániho obuchom sekery po hlave.

ORSZÁGH: Udrite doktora Nádašiho a ak ste pri tom niečo povedali, povedzte, čo ste povedali.

ČAJKA (udrie Nádašiho obuchom imaginárnej sekery po hlave): Čo si chcel, to máš!

NÁDAŠI (zosype sa na zem vedľa doktora Országha).

ORSZÁGH: A čo nám o tom, čo bolo po jej zamdletí, povedala horárka?

NÁDAŠI (podáva mu svoj zápisník): Tu je to zapísané.

ORSZÁGH (číta):

(Vstáva.) Stačilo. Môžete vstať, doktor Nádaši.

NÁDAŠI (vstáva).

ORSZÁGH: Hm. Jednu vec, ktorá by mohla podporiť obhajobu, tu vidím, doktor Nádaši.

NÁDAŠI: Ktorá je to vec?

ORSZÁGH: Sekera. Vôbec horára Čajku neusvedčuje. Prirodzenejšie by totiž bolo, keby horár Čajka zabil grófa Villániho puškou.

ČAJKA: Lenže ja som ho zabil tým, čo mi prvé prišlo pod ruku. Pušku by som musel zvesiť z pleca.

ORSZÁGH: No a? Plece bolo tak ďaleko? Stačilo zvesiť a vystreliť.

ČAJKA: Ale predtým by bolo treba ešte nabiť — nebolo času na také prípravy. Bol som rozrušený!

ORSZÁGH: Rozrušený! (Vracia Nádašimu zápisník.) Zapíšte to slovo, doktor Nádaši.

NÁDAŠI (zapisuje): Roz — ru — še — ný.

ORSZÁGH: Slovo „rozrušený“ sa nám zíde pri obhajobe — keď už nebude inej pomoci, pán Čajka.

ČAJKA: Neobesia ma, pán obhajca, keď som ho zabil rozrušený?

ORSZÁGH: Čo ja viem? Možno vás obesia tak či tak. Ale ak bude súd najprv skúmať, ako veľmi ste boli pri tom zabíjaní rozrušený, zaberie mu to viac času, proces potrvá dlhšie — a vy ostanete dlhšie nažive.

ČAJKA: Zaplaťpánboh.

ORSZÁGH (rozhnevá sa): Ale teraz už naozaj prestávajú žarty, pán Čajka. Pán doktor Nádaši vám povedal, že máte so mnou spolupracovať — začnite konečne.

ČAJKA: Začnem, pán advokát. Ale — čo mám robiť?

ORSZÁGH: Odvoláte pred súdom svoje priznanie.

ČAJKA: Odvolať priznanie? Ako ho môžem odvolať? Veď pán sudca by sa ma mohol potom opýtať, prečo som sa predtým priznal a prečo to zrazu odvolávam.

ORSZÁGH: Aj sa vás to opýta. A vy mu odpoviete, že keď ste vošli do horárne, našli ste tam už grófa ležať v mláke krvi, zrejme už mŕtveho, a nad ním — počúvate ma dobre? — nad ním stála vaša žena a v ruke mala — ona, nie vy! — mala v ruke sekeru. To iba aby ste kryli svoju ženu, vzali ste na seba čin, ktorý ste nespáchali.

ČAJKA: Pán doktor, toto zo mňa nedostanete.

ORSZÁGH: Prečo nie?

ČAJKA: Nie je to pravda.

NÁDAŠI: Vidíte…

ORSZÁGH: Nič nevidím. Čo ma je po pravde? Ja rozmýšľam nad tým, ako vám vytiahnuť hlavu zo slučky, pán Čajka.

ČAJKA: Ale veď… Ale veď potom by súd namiesto mňa musel odsúdiť moju ženu.

ORSZÁGH: No a? Ak bude všetko nasvedčovať, že je vinná, odsúdia ju. Dúfajme však, že ju ako ženu neobesia. Iba jej naparia zo dvadsať rokov. Keď sa bude vo väzení slušne správať a keď budeme bombardovať súd žiadosťami o odpustenie zvyšku trestu, možno jej to skrátia na polovicu. Ani si veľmi od nej neoddýchnete, a máte ju zas doma.

ČAJKA: Nie! Čo si vy o mne myslíte — že by som ja takto poslal do väzenia svoju Hanku, aby som si zachránil život? Možno keby brata… alebo iného chlapa… Ale ženu?

ORSZÁGH: Ojoj! Ženy sú odolnejšie. Pán Čajka, skôr ako to odmietnete, skúste si to aspoň predstaviť.

ČAJKA (zahľadí sa smerom k horárni, všetci traja znehybnejú).

7 (V horárni)

Čajková, Villáni. Neskôr Čajka a hlasy Honcov. Noc.

VILLÁNI (prenasleduje Čajkovú): Ja že ťa, potvoru, nedostanem? (Chytí ju.)

ČAJKOVÁ: Stoj! Obluda, len sa ma skús dotknúť.

VILLÁNI: Dotknem sa ťa.

ČAJKOVÁ: Boh nedovolí neveru.

VILLÁNI: A ba veru. Veru dovolí.

ČAJKOVÁ: Nepadnem. Darmo ma chceš potknúť. (Kričí.) Miško môj, pomóóóóóóóc! Pomóóóóóc! Po…

VILLÁNI (zavrie jej ústa bozkom).

ČAJKOVÁ (pri zápase s Villánim sa jej podarí chytiť v kúte stojacu sekeru. Obuchom sekery udrie Villániho po hlave).

VILLÁNI (padá mŕtvy).

ČAJKOVÁ: Bože, čo som to urobila? (Zamdlie.)

ČAJKA (vbieha do horárne): Už bežím, Hanka. Kto ti? Čo ti? Čo kričíš? Ty tu, satanáš? Ech, ja ťa…! (Zistí, že Villáni je mŕtvy.) Čo si chcel, to máš! A kto ho, Hanka? (Zistí, že Hanka je zamdletá. Trasie ňou.) Hanka!… Hanka!… No tak, Hanka, preber sa.

ČAJKOVÁ: Miško!

ČAJKA: A kto ho, Hanka?

ČAJKOVÁ: Ja. Veď vidíš. Skántrila som ho. Hrôza, strach! A teraz ty mňa znenávidíš!

ČAJKA: Zaslúžil iste.

ČAJKOVÁ:

ČAJKA:

ČAJKOVÁ: Ale ako mám…? Ako ja k poslednému súdu…?

(Ozve sa lesný roh.)

ČAJKA: Prisahaj! O chvíľu tu budú. Ak ma máš rada…

ČAJKOVÁ: Prisahám!

PIESEŇ HONCOV

HLASY HONCOV (spievajú):

HLAS 1. HONCA: Čô to tu vyteká spopod dverí?

HLAS 2. HONCA: Akási tekutina sa rozliala.

HLAS 3. HONCA: Vari nie krú?

HLAS 4. HONCA: Alebo nebodaj červené víno!

8 (Vo väzení)

Čajka, Országh, Nádaši, v tých istých pozíciách, v akých sme ich opustili. Deň.

ČAJKA: Nie!

ORSZÁGH: Čo nie?

ČAJKA: Nemôžete odo mňa chcieť, aby som to zhodil na Hanku.

ORSZÁGH: A čo ak to ona zhodila na vás? Aj vy ste mohli zamdlieť a nemusíte vedieť, ako sa to naozaj stalo.

ČAJKA: Pán advokát! To nemyslíte vážne.

ORSZÁGH: Nie. Vážne si myslím čosi iné. Vy — keby to spravila ona — by ste to určite boli schopný vziať na seba. Aby ste ju chránili. No? Chránite ju? Ak áno, pekne od vás. Prečo však potom nedovolíte i jej, aby chránila aj ona vás? A prečo vy nechránite aj seba? Prečo sebe ubližujete? Nemám pravdu, doktor Nádaši? Teraz iste so mnou súhlasíte — veď brojím proti krivému svedectvu. Teraz sa iba pýtam, či má Čajka právo nútiť súd, aby bol nespravodlivý voči nemu?

NÁDAŠI: Nie, také právo nemá.

ORSZÁGH: No vidíte. Také právo nemáte.

ČAJKA: Počkajte, nemýľte ma. Veď som to urobil ja.

ORSZÁGH: Ach, jaj! Vo vašom prípade, pán Čajka, by tuším ani nebol potrebný žalobca. Vy sami by ste urobili jeho robotu — a oveľa lepšie ako on. Načo som tu potom ja, váš obhajca? Načo ste ma poverili tou obhajobou, doktor Nádaši?

NÁDAŠI: Prepáčte, doktor Országh, ale ja schvaľujem, že aj pán Čajka chce pred súdom vypovedať iba podľa pravdy.

ORSZÁGH: A odkiaľ viete, že sa mu súd za pravdivú výpoveď odmení spravodlivým rozsudkom? Ani súd ho neodmení — ani svet. Svet chce byť klamaný. I ten svet, ak mu my sami neponúkneme svoju lož, si vymyslí desať iných.

NÁDAŠI: Ale aspoň jeho ženu z toho vynechajme.

ORSZÁGH: A ako to chcete urobiť? Stokrát neľútostnejšie ako k Čajkovi budú tie lži k jeho žene.

9 (Pred kaplnkou)

Svätuškárky zdobia kvetmi kaplnku a pritom spievajú. Neskôr Čajková. Deň.

PIESEŇ SVÄTUŠKÁROK

1. SVÄTUŠKÁRKA: Nik nevyznačil na mapách cestu k nebesám.

2. SVÄTUŠKÁRKA: Kto podľa Krista žije však, ju ľahko nájde sám.

3. SVÄTUŠKÁRKA: Keď všetko dáš a ponecháš si iba v duši mier —

4. SVÄTUŠKÁRKA: — keď v srdci iba lásku máš, spev vyletí ti z pier.

SVÄTUŠKÁRKY:

ČAJKOVÁ (zakráda sa poza kaplnku).

1. SVÄTUŠKÁRKA (zbadá Čajkovú): Pozrite, hentam ide Čajková.

2. SVÄTUŠKÁRKA (pustí sa do Čajkovej): Vrahova žena.

3. SVÄTUŠKÁRKA: Pýšila sa s tým svojím slávnym horárom —

4. SVÄTUŠKÁRKA: — no už ho čaká podistým zamrežovaný dom.

1. SVÄTUŠKÁRKA: Podala mu sekeru.

2. SVÄTUŠKÁRKA: Aj s ňou by mal byť súd.

3. SVÄTUŠKÁRKA: Ba obidvaja, ejveru, by mali odvisnúť.

SVÄTUŠKÁRKY:

3. SVÄTUŠKÁRKA: A ešte sa odváži ku kaplnke.

SVÄTUŠKÁRKY: Óoo, óoo, óoo! Óoo, óoo, óoo!

1. SVÄTUŠKÁRKA: Že vraj grófa zabil rovno na nej v komore.

2. SVÄTUŠKÁRKA: Slobody sa zbavil — a kvôli potvore.

3. SVÄTUŠKÁRKA: Škoda trestať frajerov, keď cundry prežijú.

4. SVÄTUŠKÁRKA: Ej, keď už udrel sekerou, zabiť mal i ju.

SVÄTUŠKÁRKY:

1. SVÄTUŠKÁRKA: Dostala sa, prespanka, do mláky z močila.

2. SVÄTUŠKÁRKA: Dobre stará Habánka jej osud veštila.

3. SVÄTUŠKÁRKA: K otcovi a ku materi sa tá teraz teperí.

4. SVÄTUŠKÁRKA: No rýchlo vyteperí ju otec zo dverí.

SVÄTUŠKÁRKY:

1. SVÄTUŠKÁRKA: To k nebu stúpa moja nádej —

2. SVÄTUŠKÁRKA: — a tam si nový domov nájdem.

3. SVÄTUŠKÁRKA: Prečo?

4. SVÄTUŠKÁRKA: Nuž preto, nuž preto, nuž preto, že —

1. SVÄTUŠKÁRKA: — čaká ma tam už môj Pán.

2. SVÄTUŠKÁRKA: Náš Pán.

3. SVÄTUŠKÁRKA: Nás obľúbil si Pán.

SVÄTUŠKÁRKY (vrhnú sa na Čajkovú a buchnátujú ju): Ju zavrhol však Pán.

ČAJKOVÁ (s plačom im uniká).

SVÄTUŠKÁRKY (spievajú): Nás má rád náš Pán.

10 (V rodnom dome Čajkovej)

Matka, Čajková, neskôr Otec.Deň.

ČAJKOVÁ (vstupuje s plačom): Joj, mamulienko, moja mamo.

MATKA: Joj, dieťa moje vytrestanô.

ČAJKOVÁ: Joj, pomôžte. Som zúfalá.

MATKA: Joj, nechodí zlo nikdy samo.

ČAJKOVÁ: Čo otec?

MATKA:

OTCOV HLAS: Hej, stará! Kde si?… Počuješ?

MATKA:

OTEC (vchádza, nevidí Čajkovú):

MATKA (chráni Čajkovú vlastným telom):

OTEC: Nevyskakujem od radosti, že je tu.

MATKA: Súcit v tebe hynie? Čo tu chceš jej klásť za vinu?

OTEC: A nepočúvaš dedinu? Vraj podala mu sekeru.

MATKA:

OTEC:

MATKA: Až odsúdia ho, potom vrav.

OTEC (Čajkovej):

ČAJKOVÁ: Ach, otec! Láska — jeho celá vina.

OTEC:

ČAJKOVÁ (poberá preč): Zbohom!

MATKA:

(Matke príde zle. Otec priskočí zachytí ju.)

ČAJKOVÁ: Čo vám je, mamko?

(Tma. Hudba. Keď sa znova rozsvieti, Matka tam už nie je. Otec stojí oproti Čajkovej s čiernym klobúkom v ruke.)

OTEC: Umrela.

ČAJKOVÁ: Nie!

OTEC:

ČAJKOVÁ (s plačom vybehne): Joj, mamo moja, mamo, mamo!

11(V Nádašiho ordinácii)

Országh, Nádaši. Večer.

NÁDAŠI (hľadá čosi v lekárničke).

ORSZÁGH:

NÁDAŠI: Dosť, doktor Országh, dosť. Uznávam. V tom, že svet bude k Čajkovej stokrát neľútostnejší ako k Čajkovi, ste mali úplnú pravdu vy.

ORSZÁGH: No vidíte. A mohla sa pred svetom skryť pekne v árešte — ale vy ste kvôli stávke môj dobrý nápad odmietli.

NÁDAŠI: Nie iba kvôli stávke — ale to, že ste chceli prišiť vraždu niekomu, kto ju nespáchal, že ste ju chceli prišiť Čajkovej… Nie! To naozaj nebol dobrý nápad.

ORSZÁGH: Lepší nemám. A z tej vašej lásky k pravde mi už brní hlava — nenašlo by sa proti tomu niečo vo vašej lekárničke?

NÁDAŠI: Práve to hľadám. (Vyberá z lekárničky a stavia na stôl fľašku červeného vína a dva poháriky.) Toto vám zaručene pomôže.

ORSZÁGH: Červené víno, to je podľa vás liek, doktor Nádaši?

NÁDAŠI: Keď vám ho nalejem ja, tak áno. (Nalieva.) V malých dávkach neškodí ani vo veľkom množstve. Na vaše zdravie a na to, aby ste predsa len dostali lepší nápad.

ORSZÁGH: Na vaše zdravie a na to, aby ste pochopili, že lož môže byť niekedy milosrdnejšia než pravda. (Štrngnú si a obaja sa napijú. Országh vychutnáva.) Čo je to za vínko?

NÁDAŠI: Frankovka. Nechávam si ju posielať z Rače.

ORSZÁGH: Račianska frankovka. To nie je víno, to je materinské mlieko. (Dvíha pohár a prezerá si víno proti svetlu.) Teda až na tú farbu. Ozaj, veď vy ste robili obhliadku Villániho mŕtvoly ešte keď ležala v mláke krvi.

NÁDAŠI: Patrí to k môjmu remeslu.

ORSZÁGH (dopije do dna): Ako nápoj to nie je zlé. Ale hlava mi brní ďalej.

NÁDAŠI (aj on dopije): Nebojte sa, je to dobré aj ako medecína. (Znova naleje.) Ešte jeden-dva hlty a prejde vás to. (Znova si štrngnú a napijú sa.) Ale ozaj, keď už hovoríme o tej mŕtvole, možno by vám pri obhajobe pomohlo, keby ste vedeli, že existuje ešte jedna verzia smrti grófa Villániho.

ORSZÁGH: Ešte jedna verzia? A čia, doktor Nádaši?

NÁDAŠI (poriadne sa napije a potom položí pohár): Moja, doktor Országh.

12 (V horárni aj v Nádašiho ordinácii)

Dva deje budú prebiehať paralelne. Nádašiho verzia sa odohráva v horárni, účinkujú v nej Čajková, Villáni a Holúbky. Do toho však vstupuje dialóg v ordinácii, pretože Országh si tu a tam neodpustí poznámku, na ktorú mu Nádaši musí odpovedať. V horárni i ordinácii je večer.

VILLÁNI (pomaly pije vodu).

ČAJKOVÁ: Váš kôň bohviekde — a vy zase bez koňa tu. No to je ozaj nešťastie.

VILLÁNI: Ba ozaj šťastie.

ČAJKOVÁ: Šťastie?

VILLÁNI: Veľké šťastie… Veď pred chvíľou som ešte nevedel, kde som. Zablúdil som. Koňa nikde. Honcov nikde. Vášho Miška nikde. A nebyť toho, že čírou náhodou natrafím na chodníček k horárni, naozaj tam kdesi uprostred lesa zomriem od smädu. (Pomaly pije.)

ČAJKOVÁ: Oj, veru naozaj vás smädí.

VILLÁNI (napodobní melódiu jej reči):

ČAJKOVÁ:

VILLÁNI (pomaly pije):

ČAJKOVÁ:

VILLÁNI (pomaly pije):

ČAJKOVÁ:

VILLÁNI (dopije, vhodí čosi nenápadne do krčiažka, vracia Čajkovej krčiažtek, chytí ju pritom za ruku a chvíľu jej ju drží). Pozdravím vám ho, stane sa.

ČAJKOVÁ (po chvíli si vytrhne ruku z jeho ruky a keď Villáni odíde, chystá sa odložiť krčiažtek a v tom pohybe na okamih znehybnie).

ORSZÁGH: A to bolo o čom?

NÁDAŠI: Ešte som neskončil. Len čo bol Villáni preč, chystala sa Čajková odložiť krčiažtek a pritom sa len tak nevdojak doň pozrela — a musela zhíknuť.

ČAJKOVÁ (znova sa pohne, pozerá do krčiažka a zhíkne): Hí! (Prevráti krčiažtek, vysypú sa z neho zlaté mince.)

(Pozerá do publika, akoby sa dívala z okna, znova znehybnie.)

ORSZÁGH: Ale pozrime sa. Vyvíjate sa, doktor Nádaši. Mne ste zakazovali zaťahovať do toho Čajkovu ženu — a teraz ju do toho zaťahujete vy sám.

NÁDAŠI: Ja ju zaťahujem? Ako?

ORSZÁGH: „Bodaj by sa sem ešte vrátil!“ To nie je zlé. Vy naznačujete tým prerieknutím, že horárka vlastne chcela, aby sa gróf vrátil… A že tým pohľadom, upretým do lesa, ho priťahovala naspäť… Zaujímavé. Len neviem, či nám súd uzná telepatiu… Ale prečo by neuznal? Telepatia je dnes v móde.

NÁDAŠI: Neuťahujte si zo mňa, doktor Országh. Mýlite sa. Čajková nechcela, aby sa gróf vrátil. Len ma pekne počúvajte ďalej.

ČAJKOVÁ (znova sa pohne):

(Vloží si dukáty do záhrenia a odbehne s nimi.)

NÁDAŠI: No? Ešte stále sa vám zdá, že Čajková chcela grófa vidieť znova?

ORSZÁGH: Aj žena je len človek. A čítal som kdesi, doktor Nádaši, že v každom človeku sú dvaja ľudia — a jeden chce vždy práve to, čo ten druhý nechce.

NÁDAŠI: Ale spravodlivé je súdiť človeka len podľa toho, čo urobil, a nie podľa toho, čo chcel, alebo nechcel.

ORSZÁGH: Koľkých už odsúdili práve za to, čo neurobili. To je to, čo hrozí aj v Čajkovom prípade — a čomu ja chcem zabrániť.

NÁDAŠI: Nuž, potom ma počúvajte ďalej.

ČAJKOVÁ (vracia sa):

ORSZÁGH (dopije): Ej, bisťu, teraz tá vaša verzia už naozaj začína byť napínavá. Čo keby ste mi tesne pred Miškovým príchodom ešte naliali?

NÁDAŠI (nalieva mu): To by ste sa načakali. Radšej vám nalejem hneď.

VILLÁNI (vojde).

ČAJKOVÁ:

VILLÁNI:

ČAJKOVÁ:

VILLÁNI:

ČAJKOVÁ:

VILLÁNI: Ale čo vás mätie?

ČAJKOVÁ:

VILLÁNI: Kto vypije, vždy zaplatí.

ČAJKOVÁ:

VILLÁNI: A nie sú?

ČAJKOVÁ: #Ťažko by som oka zavrela v noci.

VILLÁNI:

ČAJKOVÁ: Hodila som ich do potoka. Za vodu ste… Nuž do vody.

VILLÁNI: Hlavne, že ste už spokojná — s tým celá vec sa pokoná. Pôjdem. (Neodchádza.) Tá posteľ ružová je vaša?

ČAJKOVÁ: Hej. Aj mužova.

VILLÁNI: A kým sa zdvihnem, či mi dáte ešte raz napiť? Tentoraz nebudem platiť.

ČAJKOVÁ (ide, naberie do krčiažka vody, podáva mu): Pite zas.

VILLÁNI (pomaly pije).

ORSZÁGH: Pije, pije, pije — a už dávno mal znásilňovať. Veď vy robíte z toho Villániho kladného hrdinu, doktor Nádaši. A kde potom v tej vašej verzii vezmeme dôvod na jeho zabitie?

NÁDAŠI: Dúfam, že nijaký nebudeme potrebovať.

ČAJKOVÁ (náhle si všimne, že Villáni má zranenú hlavu): No pane — veď vy krvácate!

VILLÁNI: To nič. Je to len škrabnutie.

ČAJKOVÁ: A kto vám to…?

VILLÁNI: Už som vám vravel. Keď som prenasledoval srnu, zachytil som sa o konár, kôň spodo mňa ufujazdil…

ČAJKOVÁ: A vy ste spadli na zem a zranili ste si hlavu. Preboha! Veď ste sa mohli zabiť. Ošetrím vám to. Pôjdem odtrhnúť skorocel.

VILLÁNI: Kde teraz v noci pôjdete na skorocel?

ČAJKOVÁ:

VILLÁNI (mrmle si sám pre seba):

ORSZÁGH: Ach, ženám ťažko rozumieť!

NÁDAŠI: Pst!

VILLÁNI: Ach, ženám ťažko rozumieť.

ORSZÁGH: Vidíte? Aj on na to prišiel!

NÁDAŠI: Pst!

VILLÁNI (prevalí sa na posteľ).

ČAJKOVÁ (vracia sa so skorocelom. Na chvíľu sa zarazí, keď vidí Villániho na posteli): Hí! (Rozbehne k nemu.) Tu je skorocel. (Ošetruje mu ranu.) Ale čím vám to obviažem?

VILLÁNI (odtrhne si kus košele a podáva ho Čajkovej).

ČAJKOVÁ (obväzuje Villánimu ranu na hlave).

HOLÚBKY (znova predstúpia ako živý plot a spievajú):

JEJ ZÁHRADKA JE SÍCE MALÁ

ORSZÁGH a NÁDAŠI (pridajú sa k spevu):

(Holúbky ustúpia.)

VILLÁNI: Ďakujem, pani Čajková, to už bude dobre.

ČAJKOVÁ (čoraz znepokojenejšia): Ba veru nie dobre, pán gróf. Sotva som vám to obviazala, už vám krv premoká cez obväz. Vy potrebujete doktora Nádašiho.

VILLÁNI: Nuž, ak myslíte, zajtra za ním zájdem.

ČAJKOVÁ: Nie, ani hnúť sa nesmiete. Treba doktora Nádašiho privolať hneď a sem. Keby sa tak chcel už vrátiť môj Miško… Kde väzí? (Volá.) Miško môj, pomóóóóóóc! (Po chvíli.) Pomóóóóóc! (Po chvíli.) Miško môj, pomóóóóóóóóóóóóóóóóóóóóc!

ORSZÁGH: Začínam rozumieť, kam mierite, doktor Nádaši. Podľa vás ona volala Čajku na pomoc ako záchranára — a on si to zle vysvetlil. Vbehol a myslel si, že mu gróf znásilňuje ženu — a zabil ho omylom.

NÁDAŠI: A možno ho vôbec nezabil, doktor Országh. Možno gróf Villáni už predtým podľahol svojmu zraneniu a vo chvíli, keď vbehol Čajka, bol už mŕtvy.

VILLÁNI (odkväcne mu hlava, je mŕtvy).

ČAJKA (vbieha): Už bežím, Hanka! Kto ti? Čo ti? Čo kričíš?… (Zazrie Čajkovú s Villánim na posteli.) Ty tu, satanáš? Ech, ja ťa…!

ČAJKOVÁ: Počkaj, Miško. Všetko ti vysvetlím.

ČAJKA: Netreba mi nič vysvetľovať. (Schmatne sekeru.)

ČAJKOVÁ: Božemôj! Nie! (Zamdlie.)

ČAJKA (udrie Villániho obuchom sekery po hlave): Čo si chcel, to máš! (Pohľadom potom sleduje mláku krvi, ktorá sa šíri od Villániho hlavy k dverám.)

13 (V Nádašiho ordinácii)

Országh, Nádaši, Hlas. Noc.

NÁDAŠI: A ďalej to už poznáte zo spisu… Prišli honci… Čajka sa šiel sám udať…

ORSZÁGH (podnapito):

NÁDAŠI: Ubezpečujem vás, že som si nič nevymyslel. Len som sa zamyslel. A objavil som túto pravdivú možnosť. Bez krivej prísahy.

ORSZÁGH: Pravdivá možnosť? Bez krivej prísahy? No to je ešte lepšie. V takom prípade ste, doktor Nádaši, takmer vyhrali našu stávku. Veľa nechýbalo — a musel by som vám gratulovať. Takmer som uveril, že by sa s tou vašou pravdivou možnosťou bez krivej prísahy dal vyhrať náš proces. (Náhle sa ho zmocní sklamanie.) Škoda, že Villáni prišiel do horárne iba smrteľne zranený.

NÁDAŠI: Prečo škoda?

ORSZÁGH: Aby bolo isté, že ho Čajka nezabil, aj keď si to Čajka sám myslí, potrebovali by sme, aby gróf už prišiel mŕtvy. Aby bol mŕtvy ešte skôr, než vstúpil do horárne.

NÁDAŠI: Ale to, čo hovoríte, je lekársky nezmysel, doktor Országh.

ORSZÁGH: No vidíte. A ja zas nevidím nijaký právnický zmysel v tom, čo ste vydumali vy. V čom by mi tak vaša verzia mohla pri obhajobe pomôcť? Ak raz Villáni prekročil prah horárne živý…

NÁDAŠI (sklamane si vzdychne): Ach, áno. Ja viem… Zas je tu podozrenie z vraždy… (Vzchopí sa.) Ale keby súd pripustil aspoň to, že Čajka zabil grófa iba omylom, mohlo by Čajkove rozrušenie stále byť aspoň poľahčujúcou okolnosťou, hoci by pritom grófova povesť vôbec neutrpela.

ORSZÁGH: A ako to dokážete? Nie, nie, doktor Nádaši. Vôbec ste mi nepomohli. (Zdvihne pohár.) Ale inak — napínavé to bolo. Viete, že mi celkom prestala brnieť hlava? Pekne nám pri vašej verzii i pri vašom lieku ubehla chvíľka.

NÁDAŠI: Aspoň v čomsi som vám teda pomohol, doktor Országh. Škoda, že iba vám. Nalejem vám ešte? Prezente medico, nil nocet…

ORSZÁGH: Keď nalieva lekár, nezaškodí. (Nastaví pohár.)

NÁDAŠI (nalieva a pritom si utiera slzy).

ORSZÁGH: Ale vy plačete, doktor Nádaši. Slzy sú slané. Dúfam, že neplačete do vína.

NÁDAŠI: Nie, nie. Na to dávam pozor.

ORSZÁGH a NÁDAŠI:

HLAS:

Koniec I. časti