Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ľubomír Feldek:
Horor v horárni
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 56 | čitateľov |
14 (Pred horárňou)
Predstavme si opustenú horáreň — Čajka je vo väzení, Čajková blúdi bohviekde. V horárni sa nesvieti, jej okná i dvere sú pootvárané. Duje vietor a pohybuje otvorenými dverami i okenicami, počujeme ich vŕzganie. A ak sa aj bez tohto všetkého zaobídeme, vyjadrí nám opustenosť horárne jeden symbol za všetky: Cigáni. Neskôr Čajková. Je noc.
CIGÁNI (prichádzajú a nezrozumiteľne sa zhovárajú. Z ich gest je však zrejmé, že sa navzájom povzbudzujú vojsť do opustenej horárne).
ČAJKOVEJ HLAS (náhle sa ozve kdesi v diaľke): Joj, mamo moja, mamo, mamo!
CIGÁNI (na chvíľu zmeravejú a započúvajú sa).
ČAJKOVEJ HLAS (ozve sa znova, bližšie): Joj, mamo moja, mamo, mamo!
CIGÁNI (znova sa započúvajú. Čakajú, či sa Čajkovej hlas ozve ešte raz).
ČAJKOVÁ (objaví sa a prihovára sa 1. Cigánke): Joj, mamo moja, mamo, mamo!
1. CIGÁNKA (pohladká ju): Trasie sa zimou. Reumu určite zadovážila si!
1. CIGÁN: Hrozná tvár.
2. CIGÁN: Ako drôty vlasy.
ČAJKOVÁ (prihovára sa 2. Cigánke): Joj, mamo moja, mamo, mamo!
2. CIGÁNKA (upraví plachtičku, ktorú má Čajková na sebe): Plachtička celá dotrhaná…
1. CIGÁN: Nuž — podstúpila z rozumu.
1. CIGÁNKA (do publika, akoby chcela preložiť ten ľudový zvrat): Zašibalo jej.
ČAJKOVÁ (prihovára sa 1. Cigánovi): Joj, mamo…
JOJ, MAMO
1. CIGÁN (preruší ju a zaspieva prvý verš známej cigánskej piesne): … joj, mamo, bokhaľi som.
CIGÁNI a ČAJKOVÁ (sa rozosmejú a pustia sa spoločne do spevu i do tanca):
Joj, mamo, joj, mamo, bokhaľi som. Deman mame koruna, cinav peske malina. Joj, mamo, joj, mamo, bokhaľi som.
ČAJKOVÁ (zo smiechu prejde zrazu do plaču, opustí Cigánov, na chvíľu sa zdá, že zamierila do horárne, no zháči sa a odchádza zas kamsi do lesa, odkiaľ sa ozve jej vzďaľujúci sa hlas): Joj, mamo moja, mamo, mamo!
CIGÁNI (opäť zmeravejú).
ČAJKOVEJ HLAS (ešte vzdialenejšie): Joj, mamo…
CIGÁNI (ešte chvíľu čakajú, ale keď sa už Čajkovej hlas viac neozve, pustia sa znova do spevu):
… Joj, mamo, bokhaľi som. Joj, mamo, joj, mamo, bokhaľi som. Deman mame koruna, cinav peske malina. Joj, mamo, joj, mamo, bokhaľi som.
15 (V súdnej sieni)
Na lavici obžalovaných Čajka. V hľadisku Nádaši a Diváci. Neskôr Sudca, Žalobca a Országh. Deň.
1. DIVÁČKA (prihovorí sa Nádašimu): Divákov veru nie je málo. V laviciach sa ich nazbieralo.
NÁDAŠI: Tak sa to obyčajne stáva v prípadoch hrdelného práva.
1. DIVÁK: Čo to tu vonia?
NÁDAŠI: Zapálili už sviece ako v kostole.
2. DIVÁK: Bočné dvere sa otvorili.
SUDCA, ŽALOBCA a ORSZÁGH (prichádzajú, aby zasadli na svoje miesta).
1. DIVÁK: Dôstojne nimi vkročil sudca.
2. DIVÁČKA: A teraz práve zasadnúť sa chystá na svojom prestole.
DIVÁCI, NÁDAŠI a ČAJKA (počas príchodu tribunálu vstávajú, znova sa usadia).
SUDCA (kladie pred seba okrem spisov aj rôzne predmety: sekeru, dukáty a prsteň).
2. DIVÁK: Čo si to sudca rozkladá tam na stole?
NÁDAŠI:
To sú dôkazy. Keď ukáže sa, že ich treba, použije ich do kauzy.
1. DIVÁČKA: Žalobca si už otvára pred sebou spisy.
NÁDAŠI: A vy ešte tárate. Vytárať sa bežte na chodbu.
2. DIVÁK (prstom ukazuje na Nádašiho): A on netára?
NÁDAŠI: Pst!
Tak sa zdá, že už idú na vec. Ticho, že začuješ, keď mravec spadnutý íver pristúpi.
SUDCA (zazvoní): Teraz si vypočujme slovo obžaloby. Nuž s obžalobou pán žalobca nech predstúpi.
NÁDAŠI: Verím, že pravda Čajku nezabije. Veď pravdu stvoril Boh.
1. DIVÁK: Aj lož stvoril Boh. A aj vy buďte už ticho, doktor Nádaši.
ŽALOBCA:
Slávny súd! O tomto čase práve vlani, nad Podvrším, na horskej stráni, bol v osamelej horárni nájdený mŕtvy v mláke krvi mladý gróf Artuš Villáni. Že násilie má na tom vinu, to iba slepec popiera. Dokázala to expertíza miesta i tela, rozbor rany, ako aj ďalšie okolnosti, zvlášť ale — táto sekera. Horár Čajka sa priznal k činu. Sám oznámil sa. To, že niesť má za to spravodlivý trest, je nepochybné. Navrhnem ho. No pre poriadok grófova vražda nech najprv odznova sa potvrdí v tom význame, v akom odznelo priznanie.
SUDCA: Pán horár Michal Čajka, vstaňte. (Pokračuje, keď sa Čajka postaví.)
Potvrdzujete doslova, že úderom do tyla hlavy pána Artuša Villániho vy osobne ste zabili ho a sami ste sa označili za páchateľa tejto viny?
ČAJKA: Ja som ho zabil, nikto iný.
SUDCA: Ďakujem. Môžete si sadnúť.
ORSZÁGH: Priznanie ešte nie je dôkaz!
SUDCA: To nám poviete, pán obhajca, keď vám dám slovo. Pokračujte, pán žalobca.
ŽALOBCA: Uľahčím pánu obhajcovi čakanie na slovo — a odpoviem na jeho výhradu hneď. Áno, priznanie nie je ešte dôkaz — to vie aj obžaloba. (Číta monotónne zo spisu.)
„Mňa vedel pohnať za jeleňom, sám ale — čo tam poľovačka? Jemu už vŕtal pod temenom… Atď. Atď. … Zahlušil som ho jednou ranou. Zaplatil pokus, darebák.“ (Dočíta.) Nuž — po takomto priznaní, isteže, prípad zrazu leží pred nami ako na dlani a náchylní sme uveriť, že sa to stalo práve takto, keď pravdovravný páchateľ sa udal sám. Zo známych faktov vyplýva, že v ten večer chcel znásilniť pán gróf Villáni úbohú horárovu ženu a násilný ten zámer že mu v poslednej chvíli prekazil obžalovaný… Pravda, svedka na to niet — a tak naša všetka sympatia je na strane horára. Veď kto neocení čin vykonaný v rozrušení, pri takej čestnej obrane? Máme ho za to súdiť vôbec? Nemá skôr horárovi obec dať dáke vyznamenanie? (Skríkne.)
Priznaj sa, lotor, že si to všetko takto iba narafičil!
ORSZÁGH (vstáva): Mám námietku. Pán žalobca vyslovuje podozrenie bez dôkazu.
SUDCA: Námietka sa prijíma. Ak máte, pán žalobca, podozrenie, predložte dôkaz.
ŽALOBCA: Leží pred vami, pán sudca. V potoku, čo tečie popri horárni, sa našli zlaté dukáty. (Prikročí k stolu, zdvihne a s cvengotom zase pustí zlatý dukát.) Až dosiaľ sme verili Čajkovmu priznaniu a jeho verzii o úbohej znásilňovanej manželke… A pritom — stačilo otvoriť oči.
16 (V horárni)
Čajková, Villáni. Neskôr Čajka a hlasy Honcov. Noc.
VILLÁNI (prichádza): Dobrý večer, pani horárka.
ČAJKOVÁ: Dobrý večer, pán gróf. A vy… Iba sám…
VILLÁNI: Áno ja, iba ja.
ČAJKOVÁ: A kde sú… Kde je… Stalo sa niečo Miškovi?
VILLÁNI: Nemajte obavy o svojho Miška. Nikomu sa nič nestalo, iba mne.
ČAJKOVÁ: Čo sa vám stalo?
VILLÁNI:. Nič zvláštne. Zomieram.
ČAJKOVÁ: Vy zomierate?
VILLÁNI: Áno. Od smädu. Kým pôjdem ďalej, podáte mi pohár vody?
ČAJKOVÁ: Oj, rada vám podám.
VILLÁNI (pomaly pije).
ČAJKOVÁ: Váš kôň bohviekde — a vy zase bez koňa tu.
VILLÁNI: No to je ozaj nešťastie.
ČAJKOVÁ: Ba ozaj šťastie.
VILLÁNI: Šťastie?
ČAJKOVÁ: Veľké šťastie… Veď pred chvíľou ste ešte nevedeli, kde ste. Zablúdili ste. Koňa nikde. Honcov nikde. Môjho Miška nikde. A nebyť toho, že čírou náhodou natrafíte na chodníček k horárni, naozaj tam kdesi uprostred lesa zomriete od smädu.
VILLÁNI (pomaly pije): Oj, veru naozaj ma smädí.
ČAJKOVÁ. (napodobní melódiu jeho reči): Oj, veru naozaj vás smädí. Sladko je počuť vašu reč.
VILLÁNI (pomaly pije): Radšej už pôjdem čím skôr preč. Váš muž po mne už iste sliedi. Čo chvíľa vynorí sa z hory.
ČAJKOVÁ: A možno, že sa nevynorí!
VILLÁNI (pomaly pije): Je dobrý horár, ako čujem.
ČAJKOVÁ (zvádza ho): A ako opatriť vie zver!
VILLÁNI (ustupuje): Vraj do práce je ako čert.
ČAJKOVÁ: Doma ho menej pozorujem.
VILLÁNI:
Radšej sa rýchlo vrátim tam — odtiaľto trafím do lesa a honcov iste postretám. Čo odkážete mu? Ja rád…
ČAJKOVÁ (sklamane): Nič… No keď chcete… Nastokrát že si ho pekne pozdravujem.
VILLÁNI (dopije, vhodí čosi do krčiažka, vracia krčiažtek, Čajková ho chytí pritom za ruku a chvíľu mu ju drží. Po chvíli si Villáni vytrhne ruku z jej ruky): Pozdravím vám ho, stane sa.
ČAJKOVÁ (po Villániho odchode prevráti krčiažtek, vysypú sa z neho zlaté mince.):
Hí! Dukáty zlaté — v džbáne na dne. Radosť i nakloniť sa nad ne. Dukáty. (Skúša ich zubami.) A sú tuším pravé. Keď ešte vráti sa ten pán — tiež hádam čosi preňho mám, čo jeho život pozláti. Až potom bude bohatý, keď budeme mať po zábave. Takže tie dukáty mi patria. Ale čo Miško povie na to? Poviem, že pán gróf dal mi zlato? Za vodu? Neuverí dieťa. Pred Miškom radšej ani slova. Miško je netýkavé kvieťa a vedel by ma podozrievať, aj keby stopa bola klamná. Aj toť sa krivo pozrel na mňa. Do záhrenia ich musím schovať. (Vloží si dukáty do záhrenia.) No nájde mi ich v záhrení. Nikdy tam hľadať nelení. Kam teda s nimi v tejto chvíli? Ach, Matka božia, daj mi sily. Zabehnem s nimi ku ručaju von, tam kde skaly vyčnievajú — a dukáty mi skryje prúd. Pod skalu dám ich. Ľahká práca. (Rozbehne sa. Zrazu sa zarazí.) Ale pán gróf sa tuším vracia. Počujem vonku jeho krok. Už vchádza!
ČAJKA (prichádza): Čo tu robil gróf?
ČAJKOVÁ:
Dobre mi telo nezdrevenie — tak si sa zjavil vo dverách, Miško môj! Čo tak? Hlad ťa ženie? Zabudol si si pušný prach?
ČAJKA:
Ani pušný prach, ani hlad. Gróf sa nám stratil. Zodpovedám zaňho. A zatvoriť sa nedám, keby nám zmizol napríklad na druhej strane, v Poľskej, a viac na Orave sa nezjavil. Hľadám ho, pre seba si vraviac — kde si sa, chlape, zabavil? A vidím kde. Pri mojej žene.
ČAJKOVÁ:
Miško! Pán gróf mal iba smäd. Podala som mu na podstenie džbán vody — iba cez okienko. S poďakovaním vypil hneď — a šiel.
ČAJKA: A ani s mojou žienkou si nevymenil zopár viet?
ČAJKOVÁ: Vymenil. Ale v počestnosti.
ČAJKA: Len pil? Nevošiel? Nejedol? A na posteľ reč nezviedol?
ČAJKOVÁ: Nie! Nemávame takých hostí. A keby aj hneď hladný bol — neviem zvať grófov, ani núkať.
ČAJKA: No dobre. Keď nie on, tak ja. Mám ušetrené od rána. (Objíme ju.)
ČAJKOVÁ (bráni sa): Teraz nie, Miško.
ČAJKA: Ba hej. Teraz. (Rozopne jej blúzku, sypú sa dukáty.) A toto čo je? (Vezme jeden dukát, prezerá si ho, zahryzne doňho.) Zlatý dukát. (Zbiera zo zeme ostatné.) A nie jeden! Kde sa ti tam vzali?
ČAJKOVÁ (aj ona zbiera, akoby sa bála, že o dukáty príde): No kde. Pán gróf mi dal.
ČAJKA: A za čo?
ČAJKOVÁ: Za vodu.
ČAJKA: Akurát za vodu ti bude platiť zlatými dukátmi.
ČAJKOVÁ: A za čo iné mi mal zaplatiť? Za čo ma máš? Čo si to o mne myslíš?
ČAJKA: Veď sa hneď nečerti, Hanka. Ja sa len pýtam, či náhodou pán gróf za tie dukáty nechcel aj čosi iné okrem vody?
ČAJKOVÁ: Veru chcel, Miško, veru chcel. Ale nič viac ako vodu za ne nedostal.
ČAJKA: Zaplaťpánboh, že nedostal — ak nedostal. Lenže keď si tie dukáty od neho vzala, určite si bude myslieť, že nabu dúce. Určite sa tu zastaví znova. A ty…
ČAJKOVÁ:
Ja? Ja som predsa verná žena. Gróf ma chcel dostať do rečí, na posmech priviesť, zohaviť, o tvoju lásku pripraviť — no to sa veru nesvedčí. To mrzko. Čajkova žena nie je ryba, čo chytí sa na grófov prút.
Hoci som dukáty našla až po grófovom odchode, vedela som hneď, čo s nimi.
ČAJKA: Čo?
ČAJKOVÁ:
Zahodiť ich do potoka. Zabehnúť s nimi ku ručaju von, tam kde skaly vyčnievajú — dukáty nech si vezme prúd.
A bola by som to už aj urobila, keby som sa nezrazila vo dverách s tebou. Tvoj príchod to oddialil — ale iba o chvíľočku. Zabehnem ich hodiť do potoka teraz — aspoň sa to stane pred tvojimi očami. Nech utopí sa hriešne zlato a mne sa pokoj vráti znova.
ČAJKA (zadrží ju): Stoj!
ČAJKOVÁ: Pusť ma.
ČAJKA: Stoj, ty hlúpa sova.
ČAJKOVÁ: A prečo…?
ČAJKA: Nie tak zhurta na to. Počúvaj, Hanka. A keď ti pán gróf tie dukáty dával do džbána, nevšimla si si, koľko mu takých zlatých dukátov ešte ostalo v mešci?
ČAJKOVÁ: Ako som si mohla všimnúť? Veď som ani nevidela, kedy mi ich dával.
ČAJKA: Ale zato ja som si na poľovačke všimol — mešec, čo mal pán gróf za pásom, sa pekne nadúval.
ČAJKOVÁ: Čo tým chceš povedať, Miško?
ČAJKA: Že keď sa sem pán gróf ešte raz vráti, aby si za tých pár dukátov s tebou užil, vezmeme mu aj tie, čo mu zostali v mešci.
ČAJKOVÁ: A pán gróf to potom ohlási a zavrú nás!
ČAJKA: Ako to ohlási, keď ho ovalím pažbou po hlave a nič si nebude pamätať?
ČAJKOVÁ: Preboha, Miško, čo to hovoríš? Nie! Ovaliť pána grófa pažbou po hlave — to je zločin. To je ešte väčší zločin ako krádež. To je ublíženie na tele. Hm. (Zamyslí sa.) To si ešte musíme rozmyslieť.
ČAJKA: Hm. (Aj on sa zamyslí.) Múdro vravíš, Hanka. Takú vec ako ublíženie na tele, to si naozaj treba poriadne rozmyslieť. Hm. Lenže čože tu už narozmýšľaš? (Odíde a vráti sa s Villániho mŕtvolou na pleci, hodí ju na zem.)
ČAJKOVÁ: Hí! Ty si ho už ovalil. (Vrhne sa k mŕtvole, akoby ju chcela ešte oživiť.)
ČAJKA: Ak mu chceš ponadúvať pľúca, darmo sa namáhaš, Hanka. Ten nie že si už nespomenie na to, či ho niekto okradol — ten si už nikdy nespomenie na nič. Ovalil som ho tuším lepšie, než som chcel.
ČAJKOVÁ (zdvihne sa a vidíme, že vzala Villánimu mešec, otvára ho, vyvracia ho naruby, ale nič sa z neho nesype): A dukáty sú kde?
ČAJKA: Nikde. V tom mešci sa mu nadúval iba vzduch. Nemal viac pri sebe ani dukát.
ČAJKOVÁ: Och! A takto je to vždy. Poctivý človek má vždy iba smolu.
ČAJKA: Veru tak. Chudobnému aj z hrnca vykypí.
ČAJKOVÁ: Ale možno je to aj šťastie. Keď nemal v mešci nič, aspoň nič nenájdu, keď prídu vyšetrovať, prečo si ho zabil. Keby dačo, nedajbože, našli, za lúpežnú by ťa mohli aj obesiť.
ČAJKA: Ani také nahlas nevrav. Na také hrozné veci sa mi ani myslieť nechce. (Rozplače sa.) A čo teda poviem? Prečo som ho…?
ČAJKOVÁ: Čo povieš? Neplač! Viem, čo povieš. (Napodobňuje Čajkov spôsob reči. Čajka môže po nej niektoré slová opakovať.)
Mňa vedel pohnať za jeleňom, sám ale — čo tam poľovačka? Jemu už vŕtal pod temenom ten zámer, čo mal s mojou Hanou. Vraj lepšia korisť — moja žena. Pytliačiť v cudzom — to by tak. Horárka býva často sama, možno je na to naučená — myslel si, skúsil — dočkal sa ma. Zahlušil som ho jednou ranou. Zaplatil pokus, darebák.
ČAJKA: Povedz — a za takú vraždu pri obrane manželky ma už neobesia?
ČAJKOVÁ: Za takú už nie.
ČAJKA: Za takú dávajú koľko?
ČAJKOVÁ: Za takú menej. Možno i nič. Za takú ťa možno i oslobodia, lebo to je vražda zo žiarlivosti, vražda v rozrušení mysle.
ČAJKA: A odkiaľ to ty všetko vieš?
ČAJKOVÁ: Povedal mi to pán doktor Országh.
ČAJKA: Hm. Lenže či mi takú vec uveria, keď zistia, že ja nie som vôbec žiarlivý. A kedy ti to povedal doktor Országh?
ČAJKOVÁ: Zastavil sa tu raz, keď si nebol doma.
ČAJKA: Országh sa tu zastavuje, keď nie som doma? Zabijem aj jeho.
ČAJKOVÁ: Kroť sa, Miško môj. Za dve už neoslobodzujú. Radšej porozmýšľajme, čo urobíme s týmito dukátmi. (Vyberá si zo záhrenia dukáty.) Keď prídu vyšetrovať, ani tieto moje tu nesmú nájsť.
ČAJKA: Ľahká pomoc, Hanka. (Berie jej dukáty.)
Zabehnem s nimi ku ručaju von, tam kde skaly vyčnievajú — a dukáty nám skryje prúd. Hodím ich k tým, čo boli v mešci.
ČAJKOVÁ: Takže predsa len boli v mešci nejaké dukáty, čo? Ja teba zabijem.
ČAJKA: Kroť sa, Hanka, lebo potom bude všetko na teba. (Vybehne.)
ČAJKOVÁ (zadíva sa smutne na Villániho): Hrozné, čoho všetkého je človek schopný pre pár zlatých… (Zloží ruky, akoby sa modlila. Vtom zazrie na Villániho prste prsteň, stiahne mu ho a navlečie si ho na prst.) Krásny prstienok. Vyzerám v ňom ako grófka.
ČAJKA (vracia sa): Tak — a je tam to hriešne zlato a mne sa pokoj vrátil znova.
ČAJKOVÁ (preľakne sa a odhodí prstienok, ten sa zakotúľa pod posteľ).
ČAJKA (započúva sa do zvuku kotúľajúceho sa prstienka): Čo to zacvendžalo?
ČAJKOVÁ: Čo by zacvendžalo? Naše dukáty v potoku voda prevracia, nuž cvendžia — až sem počuť.
ČAJKA:. Dúfam, že ich počujeme iba my. Vylovíme ich, keď sa všetko upokojí. A teraz ideme spať?
(Ozve sa lesný roh.)
ČAJKOVÁ: Ani spať, ani nespať. Niet inej pomoci, Miško —
PIESEŇ HONCOV
HLASY HONCOV (spievajú):
Za klobúčkom tetrovec, ej, tetrovcove kosy. Pristanú mi, milá vec — ej, svet ma o ne prosí. Prútik tisinový hodím valachovi, ej, nech si ho tam nosí — a starie sa do oviec.
ČAJKOVÁ: — honci sa už blížia. Ak sa má všetko dobre skončiť, teraz musíš ísť a sám sa oznámiť. (Urobí mu krížik na čelo.)
17 (V súdnej sieni)
Tí istí ako predtým. Deň.
ŽALOBCA (znova dvíha a na stôl pred sudcom spúšťa cvendžiaci zlatý dukát): Potvrdilo sa, že dukáty pochádzajú z mešca zavraždeného pána grófa? Áno, potvrdilo sa to. Nuž ale potom tie dukáty v potoku jasne dokazujú…
ORSZÁGH: Mám námietku, pán sudca. Dukáty v potoku nedokazujú nič. Pán gróf mohol stratiť mešec cestou, keď preskakoval potok.
ŽALOBCA: Lenže pán gróf mešec nestratil — mal ho aj po smrti za pásom a dobre zaviazaný. Alebo chce pán obhajca povedať, že mešec až po vražde pána grófa tak dobre zaviazal niekto druhý?
SUDCA: Námietka sa zamieta. Dukáty súd považuje za jeden z možných dôkazov. K tomuto dôkazu sú však potrebné ďalšie.
ŽALOBCA: A vari neleží, pán sudca, pred vami aj ďalší? Hľa, tu je ďalší dôkaz. (Dvíha teraz prsteň.) Pod skriňou sa našiel grófov zlatý prsteň.
ORSZÁGH: Mohol sa zošmyknúť grófovi z prsta pri páde na zem a zakotúľať sa tam.
ŽALOBCA: Drahé prstene sa len tak ľahko nezošmykujú. Slávny súd! Prestaňme už konečne robiť z grófa Villániho sexuálneho maniaka a násilníka — veď tá špina padá i na jeho pozostalých a celý slávny šľachtický rod. Dôrazne žiadam, aby prišla na pretras najpravdepodobnejšia verzia vraždy pána grófa Artuša Villániho — a meno tej verzie je vražda lúpežná.
Poľutovaniahodný obraz ľudského úpadku. Ak rúčku priložila i jeho žena, no udrel Čajka — žiadam slučku pre Čajku. Jediný trest — povraz!
ORSZÁGH: Žiadam o desaťminútovú prestávku.
SUDCA: Žiadosti pána obhajcu sa vyhovuje.
18 (Na chodbe súdu)
Országh a Nádaši fajčia. Deň.
ORSZÁGH: Tu máte tú svoju pravdu bez krivého svedectva, doktor Nádaši. Súd je ako hojdačka v pohybe — nikdy sa nezastaví uprostred. Keď neprekrúti pravdu obhajca — prekrúti ju žalobca.
NÁDAŠI: Bŕŕ! On žiada povraz.
ORSZÁGH: A čo iné ste čakali?
NÁDAŠI: Ako na to odpoviete?
ORSZÁGH: Ako najlepšie budem vedieť. Čajkovo priznanie nás nepustí. Nemáme veľa priestoru. Nevyzerá to s nami veľmi dobre.
NÁDAŠI: To ma zarmucuje. A keď si ešte predstavím chuderu Čajkovú…
ORSZÁGH (luskne prstami): A hneď to vyzerá s nami lepšie. Čajková! Moje doterajšie nápady ste spochybnili, ale na tom, ktorý som dostal teraz, nenájdete chybu.
NÁDAŠI: Aký nápad ste dostali?
ORSZÁGH: Nechám prerušiť proces a nabudúce predvolám ako svedkyňu Čajkovú.
NÁDAŠI: Príbuzní predsa nemusia svedčiť.
ORSZÁGH: Nemusia — ale ak chcú pomôcť, môžu.
NÁDAŠI: Chcete ju predvolať v tom stave, v akom je teraz? Nerozumiem vám.
ORSZÁGH: Predvolám ju svedčiť nie kvôli tomu, čo bude hovoriť, ale kvôli tomu, aby ju súd videl. Čajková vyvolá ľútosť — a Čajka možno predsa len ujde šibenici.
NÁDAŠI: Nie, doktor Országh.
ORSZÁGH: Teraz nerozumiem ja vám. Veď tento nápad nie je založený na krivom svedectve, ale na pravdivom psychologickom účinku. A o to, aby som Čajku zachránil s pomocou pravdy, vám predsa ide.
NÁDAŠI: Ale nejde mi o to, aby ste nadobro zničili jeho ženu.
ORSZÁGH: Ako ju môžem zničiť, keď je už aj tak zničená?
NÁDAŠI: Nie je. Ako lekár som sa už stretol s prípadmi pomätenosti, ktoré vyzerali rovnako beznádejne — a predsa sa napokon dali do poriadku. Ale ak Čajková zažije ďalší duševný otras… A svedectvo na súde jej ho môže spôsobiť! Nie, doktor Országh. Z lekárskej moci vám zakazujem predvolať ju ako svedkyňu.
ORSÁGH: Azištenemakácošúthavégikeďekrajtatén…! Prepáčte, doktor Nádaši, pozabudol som sa.
Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac: Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá! Ale spamätal som sa včas a vrátil som sa k materčine. Ó, mojej matky reč je krásota!
Takže vám teraz môžem pekne po slovensky povedať, čo si o vás myslím.
NÁDAŠI: Čo si o mne myslíte, doktor Országh?
ORSZÁGH: Ste jeden obyčajný… (Nasledujúce slovo zanikne, pretože sa ozve zvonec.)
SUDCOV HLAS: Súdne konanie pokračuje.
ORSZÁGH: Ale dobre. Keď si to vaša slávna medicína neželá, nepredvolám ju.
NÁDAŠI: Vďaka, že ste ma pochopili, doktor Országh.
ORSZÁGH: Nečakajte však potom odo mňa zázraky. Ostáva už iba slabá nádej.
SUDCOV HLAS: Kde je pán obhajca Országh?
NÁDAŠI: Som rád, že nejaká nádej ešte ostáva. Ale myslím, že už musíte ísť.
ORSZÁGH: Bezo mňa nezačnú. (Dá si posledný dlhý dúšok z cigary.) Áno, ostáva ešte nádej, že vyliečite Čajkovú bylinkami, čo si natrháte pod Čajkovou šibenicou. Nemám už nijaký ďalší dobrý nápad.
NÁDAŠI: Počkajte, doktor Országh. Predvolajte ma ako svedka — a dosvedčím vám, čo budete chcieť.
ORSZÁGH (chvíľu váha): To nemôžem od vás žiadať, doktor Nádaši. (Odíde.)
SUDCOV HLAS: Pán obhajca Országh. No konečne.
NÁDAŠI (dá si posledný dúšok, aj on zahasí cigaru a odíde).
19 (V súdnej sieni)
Tí istí ako predtým. Deň.
SUDCA: Pokračujeme v súdnom konaní. Slovo má pán obhajca Országh!
ORSZÁGH:
Slávny súd! Nález cenných vecí je iba nezdarená lesť. Je to len podvod, úklad, bájka. Môj klient, horár Michal Čajka, úzkostlivo dbal o povesť. Nič také nepoznám, čo svedčí, že sám, či spolu so svojou manželkou toho schopný bol by. Bol čestný — nemal inej voľby. Či azda v službe spreneveril voľačo z toho, čo mu zveril jeho pán? Nikdy! Mozolí na panskom — a je taký gazda, že zaplatiť sa nedá azda. Najlepší horár v okolí. Dôkaz nič nedokázal.
ŽALOBCA:
Žije azda gróf? Nikto nezabil potomka slávnej famílie? A nezabil ho úmyselne? Čo sme tu pochopili zle?
SUDCA: Pokoj, pán žalobca. Slovo má stále pán obhajca.
ORSZÁGH:
Ak stalo sa aj, čo sa stalo, a na porisku zovrel päsť — nuž, vzbĺkol za česť svojej ženy, a zároveň za svoju česť. Ak udrel, konal v rozrušení a zabiť nemal v úmysle. To z jednej stránky. Nuž a z inej…
SUDCA: K veci, pán obhajca.
ORSZÁGH: Som pri nej. Ak som vás dosiaľ neoblomil presvedčovaním —
ŽALOBCA: Dôkaz chýbal.
ORSZÁGH:
Pred dôkazmi som neuhýbal nikdy — a dokážem vám teraz, že pravou vraždou by tu bol trest smrti. Škvrnou talára. Ba hanbou budú tu i muky dlhoročného žalára.
SUDCA: Pán obhajca, neprávom osočujete justíciu, kroťte sa. Už dávno by sme prepustili horára Čajku na slobodu — keby sa nestalo to, čo sa stalo.
ORSZÁGH: A stalo sa to naozaj? Čo ak, pán sudca, si iba myslíme, že sa to stalo, a v skutočnosti sa to vôbec nestalo? Veď iste aj vy by ste mohli z praxe uviesť nejeden prípad, keď to, čo sa zdalo byť na prvý pohľad jasné, sa nakoniec nedokázalo, zatiaľ čo celkom mimoriadna hypotéza sa napokon potvrdila.
SUDCA: Áno, to by som mohol, stáva sa to.
ORSZÁGH: Prosím vás teda, aby ste boli ešte chvíľu trpezlivý a predstavili si jednu takú mimoriadnu situáciu. Predstavte si grófa Villániho, ako práve dopíja vodu, vhadzuje do prázdneho krčiažka dukáty, vracia ho Čajkovej a na rozlúčku jej ešte sľubuje, že od nej pozdraví jej manžela. (Országh prechádza do ďalšieho obrazu, aby v ňom tentoraz on sám zahral Villániho.)
20 (V horárni)
Čajková, Országh. Noc.
ORSZÁGH (práve dopil, vhodí čosi nenápadne do krčiažka, vracia ho Čajkovej, chytí ju pritom za ruku a chvíľu jej ju drží): Pozdravím vám ho, stane sa. (Odíde.)
ČAJKOVÁ (prevráti krčiažtek, vysypú sa z neho zlaté mince):
Hí! Dukáty zlaté — v džbáne na dne. Hriech je i nakloniť sa nad ne. Dukáty. Čo to znamená? Čo naznačuje zlatom hosť? Hlavu si lámem — neviem dôjsť na odpoveď. Čo? Komu platí? Mne? Za čo taká odmena? Vodu tak nikde necenia. Čajkova žena nie je ryba, ktorá sa chytí na váš prút. Oj, hanba vám… No Boh vás súď. Zabehnem s nimi ku ručaju tam, kde tie skaly vyčnievajú — dukáty nech si vezme prúd.
(Vloží si dukáty do záhrenia a vybehne.)
ORSZÁGH (vtacká sa, zvalí sa na posteľ a znehybnie. Rozhodí pri tom ruky, z prsta sa mu zošmykne prsteň a zakotúľa sa pod skriňu).
ČAJKOVÁ (vracia sa a zháči sa, keď uvidí Országha na posteli):
Ach! To ste zase vy, pán gróf? Myslíte, že som bez svedomia? Chcete ma dostať do trápenia? Ak s mojím mužom máte dačo, nuž príďte, keď on bude doma.
ORSZÁGH (nereaguje).
ČAJKOVÁ:
A váľate sa po našej posteli. Ja som verná žena. Chcete ma dostať do rečí, vydať ma klebetnému súdu? Na posmech priviesť, zohaviť, o lásku muža pripraviť? Ó, to sa veru nesvedčí. Všetci ma ohovárať budú. (Zazrie pod skriňou prsteň.) A prsteň pod skriňou. Ký satan ho stiahol z vášho prsta a tam pod skriňu stihol zagúľať? To mrzko… Ešte nevstávate? Dobre, tak pomôžem vám vstať. (Potrasie posteľou.)
ORSZÁGH (pohne sa, zvezie sa mu hlava. Ukáže sa krvavá rana).
ČAJKOVÁ: No pane — veď vy krvácate! Kto vám to…? To iste pri tom páde z koňa… Preboha! Veď ste sa mohli zabiť… Ošetrím vám to. Tu je voda i skorocel. (Sadá si k Országhovi na posteľ a ošetruje mu ranu.) Ale čím vám to obviažem? Iba ak vašou košeľou. (Trhá mu košeľu a obväzuje mu hlavu. Dvíha pri tom Országhovo telo, ale Országh sa jej vyškmykne a zase padá na posteľ.) Preboha, pán gróf, čo to robíte? Veď vy… Veď vy ste mŕtvy! (Vykríkne.) Miško môj, pomóóóóóóc! Pomóóóóóóóc! Pomóóóóóc!
ČAJKA (vbieha): Už bežím, Hanka! Kto ti? Čo ti? Čo kričíš?… (Zazrie Országha.) Ty tu, satanáš? Ech, ja ťa…!
ČAJKOVÁ (zamdlie).
ČAJKA (schmatne sekeru a udrie Országha obuchom sekery po hlave, Országh sa pritom zosype z postele na zem): Čo si chcel, to máš! (Sám sa zľakne toho, čo urobil. Sleduje pohľadom šíriacu sa mláku krvi. Ozve sa lesný roh.)
21 (V súdnej sieni)
Tí istí ako predtým. Neskôr Čajková. Deň.
ORSZÁGH (vracia sa do súdnej siene): Áno, horár Čajka bol presvedčený, že zabil grófa Villániho, a ihneď sa šiel sám oznámiť. Ale mýlil sa. Všetci sme sa mýlili. Čajka Villániho nemohol zabiť, pretože gróf Villáni prišiel do horárne už mŕtvy. Je to tragédia, ale nie zločin. Je to tragédia, ktorá sa začala nešťastnou náhodou v hore — a pokračovala nešťastným nedorozumením v horárni. Je to tragédia, ktorej obeťou sú dvaja nevinní ľudia, no jeden z nich ešte žije — a môžeme ho ešte zachrániť. Ctihodný súd! Modlime sa za ušľachtilú dušu grófa Villániho, ktorý sa nedopustil ničoho zlého, ale Hospodin sa predsa len rozhodol, že ho povolá k sebe. No zároveň buďme bdelí, lebo ten istý Hospodin nám dáva príležitosť zachrániť život rovnako nevinného horára Čajku — a my tú príležitosť nesmieme prepásť.
ŽALOBCA: Námietka. Doktor Országh nás pokladá za malé deti a rozpráva nám rozprávky. Ako môže prísť niekto niekam mŕtvy?
SUDCA: Vaša námietka sa zamieta, pán žalobca. Nie som malé dieťa — ale pokladám za možné, aby niekto niekam prišiel z posledných síl a vzápätí zomrel. Nestačí však, keď je niečo možné — pred súdom to treba aj dokázať. Pán obhajca, máte na túto verziu udalosti svedka?
ORSZÁGH (chvíľu kĺže očami po prítomných. Vymení si pri tom pohľad aj s Nádašim): Nie, pán sudca, svedka na túto verziu nemám, zdôrazňujem však znova, že ju nemožno vylúčiť.
SUDCA: Nevylučujem ju, ale bez svedka si od nej veľa nesľubujte. A tým sme vyčerpali…
NÁDAŠI (zdvihne sa): Pán sudca, prosím o vypočutie!
SUDCA: Doktor Nádaši, vy ste sa už k prípadu vyjadrili v lekárskej správe. Chcete ju v niečom doplniť?
NÁDAŠI: Áno, pán sudca.
SUDCA: Potom predstúpte a stručne povedzte, v čom.
NÁDAŠI: Chcem potvrdiť hypotézu doktora Országha. (Šum v súdnej sieni.)
SUDCA (zazvonením utíši šum): Ako ju chcete potvrdiť?
NÁDAŠI: Keď som sa dostavil na obhliadku mŕtvoly grófa Villániho tesne po jeho smrti, podľa stavu rany a zasychania krvi som ako prvú vec usúdil to isté, o čom pred chvíľou hovoril doktor Országh. Smrteľný úraz musel gróf Villáni utrpieť najmenej hodinu pred svojím príchodom do horárne. Tam sa teda iba dovliekol z posledných síl a vlastne… (Nádaši zmobilizuje všetky sily.) Aj keď to znie neuveriteľne, vlastne tam… Áno, do horárne prišiel už mŕtvy.
ŽALOBCA: Námietka! Prečo táto nehorázna formulácia nie je v lekárskej správe?
SUDCA: Námietka sa prijíma. I ja sa pýtam, doktor Nádaši, prečo ste to ako súdny lekár neformulovali takto už vo svojej správe?
NÁDAŠI: Pri písaní správy som si myslel, že to nie je dôležité… Totiž príliš výnimočné… Medicínsky ťažko formulovateľ né… A všetko ostatné nasvedčovalo, že sa možno aj mýlim… To, čo sa odohralo v horárni… Aj páchateľ sa priznal… Až teraz, počas súdneho konania, som si uvedomil, že som sa nemýlil a svoju lekársku správu v tomto zmysle doplňujem. (Znova s vypätím duševných síl.) Grófa Villániho nemohol nikto v horárni zabiť, pretože tam prišiel už mŕtvy.
SUDCA: To, čo ste nám povedali, je naozaj veľmi dôležité. Ďakujem, doktor Nádaši. Môžete…
ŽALOBCA: Prosím, aby doktor Nádaši ešte ostal. Rád by som mu položil otázku.
SUDCA: Máte možnosť položiť otázku, pán žalobca.
ŽALOBCA: Obdivujem, aký ste vy úzkostlivý človek, doktor Nádaši. Svoj prvý úsudok ste nenapísali do lekárskej správy, pretože ste sa nechceli dopustiť omylu. Môžete odprisahať, že sa nemýlite teraz?
ORSZÁGH: Námietka! Doktor Nádaši vypovedá ako súdny znalec a nie ako svedok. Nemusí prisahať.
ŽALOBCA: Nehovorím, že musí — pýtam sa, či môže.
SUDCA: Námietka sa zamieta. Odpovedajte, doktor Nádaši, či by ste boli ochotný pred Bohom odprisahať, že sa nemýlite.
NÁDAŠI (zrazu je celkom bezradný): Odprisahať, že sa nemýlim? Kto môže pred Bohom odprisahať, že sa nemýli, pán sudca?
ŽALOBCA: Ďakujem, to stačí, doktor Nádaši. Práve ste pripustili, že aj teraz sa môžete mýliť.
OBHAJCA: Námietka! To je demagógia.
ŽALOBCA: Prečo demagógia? Veď ja zase pripúšťam, že doktor Nádaši môže mať práve teraz pravdu. Môže, ale nemusí.
SUDCA: Námietka doktora Országha sa zamieta. Aj s ohľadom na vaše vlastné pochybnosti, doktor Nádaši, budeme doplnenie lekárskej správy, ktoré ste tu dnes predniesli, brať s rezervou. Môžete odísť na miesto.
NÁDAŠI (odchádza. Keď ide popri Országhovi, smutne zašepká): Odpustite.
ORSZÁGH: Nič si nevyčítajte, doktor Nádaši, tak to chodí. Tomu, kto ustavične hovorí pravdu, neuveria už ani vtedy, keď klame.
NÁDAŠI: Ale to, že som nedokázal poriadne klamať, zničilo vašu obhajobu. Proces je prehratý!
ORSZÁGH: Nedá sa vyhrať každý proces. Mňa môže tešiť aspoň to, že som vyhral našu stávku.
SUDCA (zazvoní).
Ticho, prosím. Už podľa môjho úsudku nechýba nič — a preto v súde teraz už nasledovať bude len vynesenie rozsudku. (Strhne sa hluk za scénou.)
HLAS STRÁŽE (za scénou): Počkajte. Stojte. Tam teraz nemôžete.
ČAJKOVEJ HLAS (za scénou): Ja musím.
SUDCA: Čo je to tam za krik?
ČAJKOVÁ (oblečená vo svojej dotrhanej plachtičke vtrhne do súdnej siene).
ČAJKA: Moja Hana!
ČAJKOVÁ: Hej, ona! Vidíš? Ešte žije a pred súd chce ísť na spoveď. Och! (Chce ho objať.) Má za manželku trpieť muž?
SUDCA (súcitne): Pani Čajková! Predpisy nedovoľujú objímať obžalovaného.
ČAJKOVÁ:
Ó, koľká v mojej duši rana!… Vidím však slnko. Zlatá niť za oknom na kužeľ sa vije. Nuž skorej, než sa zase skryje, než zatvorí sa čierna brána — tu si mi, našla som ťa už, a obeť nesmiem dopustiť.
SUDCA: Pani Čajková! Chcete nám niečo povedať?
ČAJKOVÁ: Miškovi neurobte krivdu. (Zhodí zo seba plachtičku a stojí tam nahá.) Ja zabila som grófa, ja.
NÁDAŠI (vstáva a prehodí cez ňu svoj plášť).
ČAJKOVÁ (schúli sa v plášti, akoby sa znova uzatvárala do seba).
SUDCA (usiluje sa premôcť pohnutie ráznosťou):
Ale to mení celú vec! (Obráti sa k Čajkovi a kričí naňho.) Nuž? Ty čo na to vravíš, chlape? Vrchnosť si, zdá sa, oklamal a k pravde málo úcty mal. Vražedkyňou je tvoja žena.
NÁDAŠI:
No ona prežíva svoj žiaľ v útrapách svojho zošalenia.
ČAJKA: Keď zošalela, nemôžete jej veriť. Ja som ho zabil, nie ona. Súďte len mňa.
SUDCA (zazvoní):
Povedal som, že bude ticho. No ona prežíva svoj žiaľ v útrapách svojho zošalenia. Tak hovorí to posudok, čo počuli sme práve z úst lekára MUDr Nádašiho — ja povinný som všimnúť si ho. Sám Boh vyriekol rozsudok.
ŽALOBCA: Pán sudca, práve sa potvrdilo, že vraždili spolu. Treba zvolať nový súd — a v novej žalobe budem žiadať potrestanie oboch.
ORSZÁGH: Pán sudca, a ja zase dôrazne žiadam, aby ste už dnes vyniesli rozsudok iba nad Čajkom a aby ten rozsudok prihliadal ku všetkým zisteným okolnostiam a pohyboval sa v dolnej hranici sadzby.
SUDCA: Asi vás budem musieť sklamať, doktor Országh.
ORSZÁGH (skloní hlavu a zakryje si dlaňami uši).
SUDCA: Obžalovaný, vstaňte! Vy ostatní takisto.
VŠETCI (okrem Országha vstanú).
SUDCA: Po prihliadnutí ku všetkým zisteným okolnostiam obžalovaného Michala Čajku oslobodzujem — a tým celé súdne konanie vo veci smrti grófa Villániho definitívne uzatváram.
PIESEŇ DIVÁKOV
DIVÁCI (rozchádzajú sa a spievajú):
Ju obľúbil si Pán a potvrdzuje nám, že stať sa môže sväticou, koho obľúbil si Pán. Ju obľúbil si Pán a potvrdzuje nám, že raj jej otvoril on sám. Ju obľúbil si Pán.
1. DIVÁČKA:
Treba trpieť skôr a odmena príde vraj.
1. DIVÁK:
Boh rozsúdi každý spor — a čaká na nás raj.
2. DIVÁČKA:
Niekedy po svete chodí Pánboh preoblečený.
2. DIVÁK:
Vtedy aj súd oslobodí toho, kto je nevinný!
DIVÁCI:
Ju obľúbil si Pán a potvrdzuje nám, že stať sa môže sväticou, koho obľúbil si Pán. Ju obľúbil si Pán a potvrdzuje nám, že raj nám otvorí on sám — keď aj nás obľúbi si Pán.
22 (V Nádašiho ordinácii)
Nádaši a Országh. Neskôr Villáni. Noc.
NÁDAŠI a ORSZÁGH (prichádzajú dobre naladení)
K ľudu, k ľudu, mládež moja, k ľudu sa maj, k svojmu ľudu! Tam ti práca hodna znoja, i zásluha hodna trudu. K ľudu sa maj, viň sa k nemu, pristaň každej vo potrebe: aby lepšie bolo jemu, aby bolo dobre tebe.
NÁDAŠI: Doktor Országh! Už dávno sa vás chcem opýtať — prečo vlastne nosíte mašľu?
ORSZÁGH: A nie je lepšie, keď mám mašľu na krku ja, ako by ju mal mať horár Čajka?
NÁDAŠI: To je pravda. Čajka by sa v mašli nebezpečne hojdal.
ORSZÁGH a NÁDAŠI:
On ti udá cestu pravú, krajmi s býlím skorocelu: srdce dá on — ty daj hlavu, a pôjdete isto k cieľu. K ľudu sa maj, viň sa k nemu, pristaň každej vo potrebe: aby lepšie bolo jemu, aby bolo dobre tebe.
NÁDAŠI: Nesadnete si ešte na chvíľu, doktor Országh?
ORSZÁGH: Ale veľmi rád, doktor Nádaši. Tu, v týchto kreslách zaujmime miesta, pred sebou prepych tohto večera. Už navrátili sme sa šťastlivo do vašej ríše, do ordinácie…
NÁDAŠI: A ja sa zatiaľ pozriem, čo mám v lekárničke. (Hľadá v lekárničke.)
ORSZÁGH: Dnes ma hlava nebolí, doktor Nádaši.
NÁDAŠI (vyberá z lekárničky a na stôl stavia fľašku červeného vína a dva poháriky): Toto je dobré aj ako prevencia, doktor Országh. (Nalieva.) Na zdravie a na moju výhru v stávke. Pravda zvíťazila!
ORSZÁGH: Na zdravie, to áno. (Štrngnú si a s pôžitkom sa napijú.) Ale nie na vašu výhru. Veď o šťastný koniec celého prípadu sa postarala krivá prísaha.
NÁDAŠI: Akože krivá prísaha?
ORSZÁGH: Keby Čajková aj Čajka neklamali a keby sa Čajková z toho nezbláznila, nikdy by súd jej muža neoslobodil. Stávku som vyhral ja, doktor Nádaši.
NÁDAŠI: No moment, doktor Országh. Súhlasím, tá lož oslobodzujúcemu rozsudku pomohla — ale len preto, že napokon sa Čajková rozhodla povedať pravdu. A teda stávku som vyhral ja.
ORSZÁGH: Ak povedala pravdu.
NÁDAŠI: Akože ak? Veď si v tej chvíli obnažila telo i dušu. Vari len nechcete tvrdiť, že v stave, v akom bola, by jej mohlo z úst vyjsť niečo iné ako pravda?
ORSZÁGH: A čo ak jej z nich vyšla lož, ktorú jej šialenému mozgu vnukol sám Boh?
NÁDAŠI: Ale ako potom zistíme, kto vyhral našu stávku?
ORSZÁGH: A záleží na tom? Dohodnime sa, že sme ju vyhrali obaja.
(Padnú si do náručia.)
VILLÁNI (nenápadne sa znesie odkiaľsi z výšky, díva sa do publika ako do zrkadla a upravuje si na hlave zakrvavený obväz. Nezabudne si aj povykrúcať fúzy).
ORSZÁGH a NÁDAŠI (zbadajú ho a zmeravejú od úžasu).
VILLÁNI (zrazu sa otočí k Nádašimu a Országhovi a osloví ich): Omyl, páni. Nevyhral ani jeden z vás.
ORSZÁGH: Ani jeden?
NÁDAŠI: A prečo ani jeden?
VILLÁNI: Hneď vám to vysvetlím. Ale najprv, ak dovolíte — nezostal aspoň dúšok toho dobrého vínka aj pre mňa? (Vyťahuje z vrecka a nastavuje prázdny pohár.)
NÁDAŠI: Pravdaže, pán gróf. Ale nemám vám najprv vymeniť obväz?
VILLÁNI: Netreba. Zakrvavený je elegantnejší.
NÁDAŠI (nalieva mu): Vitajte u mňa v ordinácii. A na vaše zdravie!
ORSZÁGH: Na vaše zdravie! (Obaja si štrngajú s Villánim.)
VILLÁNI: Aj na vaše, páni! (Uchlipne si.) Hm. Výborné. A tá nádherná červená farba. Ako býčia krv. Mohlo by sa volať Villáni-bikavér. A čo to vlastne je? Cabernet? Alebo azda Beaujolais?
NÁDAŠI: Frankovka. Dávam si ju posielať z Rače.
VILLÁNI: Račianska frankovka! Kto by si pomyslel. Ešte raz na vaše zdravie! (Uchlipne si.) Ale zdravie nie je zadarmo, páni. Nestačí iba popíjať dobré vínko. Aj vy musíte pre svoje zdravie robiť čosi viac. Chce to zdravý pohyb na zdravom vzduchu. (Uchlipne si.) Alebo na zdravom tele. Potom sa dožijete vysokého veku. (Dopije do dna.) Zoberte si príklad zo mňa.
NÁDAŠI: Ale vy ste sa nedožili vysokého veku, pán gróf. Koľko ste mali rokov, keď…
VILLÁNI: Keby ste poznali moju verziu príbehu, zistili by ste, že dlhý vek od počtu rokov nezávisí.
ORSZÁGH: Vari tá vaša verzia je nejaká celkom iná, než všetky, ktoré sme si ja a doktor Nádaši vedeli predstaviť?
VILLÁNI: Porozprávam vám ju — a hneď prídete na to, prečo ani jeden z vás nevyhral stávku. Bolo to takto. Vošiel som do horárne…
23 (V horárni)
Čajková, Villáni. Noc.
VILLÁNI (prichádza): Dobrý večer, pani horárka.
ČAJKOVÁ: Dobrý večer, pán gróf. Vy?… A iba sám?
VILLÁNI: Áno ja, iba ja.
ČAJKOVÁ: A kde sú… Kde je… Ráno ste odišli na poľovačku spolu s mojím Miškom… Vari sa mu len niečo nestalo?
VILLÁNI: Neobávajte sa o svojho Miška. Je s honcami. Nikomu sa nič nestalo, iba mne.
ČAJKOVÁ: Čo sa vám stalo?
VILLÁNI: Zablúdil som.
ČAJKOVÁ: Ukážem vám cestu.
VILLÁNI: Netreba. Keď som našiel vašu horáreň, už teraz viem, čo mám robiť.
ČAJKOVÁ (zastúpi mu akoby nevdojak cestu): Už teraz viete, čo máte robiť? A čo ak práve teraz neviete? Čo ak práve teraz tak zablúdite, že už nikdy…
VILLÁNI: Máte pravdu, i to sa môže stať, pani Čajková… Možno by ste mi predsa len mali ukázať cestu.
ČAJKOVÁ: Ukážem vám ju. (Chytí ho za ruku.) Ale najprv vám ukážem svoju vázičku. Viete, ako sa volajú tie kvety v nej?
VILLÁNI: Veru neviem.
ČAJKOVÁ: Nechtíky. Nechcete jeden do kabátca?
VILLÁNI (chce si vziať jeden nechtík): Nuž, ak smiem…
ČAJKOVÁ (zadrží mu ruku): Počkajte!… Ja vám ho vyberiem. Ja sama vás ozdobím tým nechtíkom.
VILLÁNI: Myslíte, že som takej ozdoby hoden, pani Čajková?
ČAJKOVÁ: Chceli ste nechtík. (Vloží mu prst do gombíkovej dierky.)
VILLÁNI (ukáže na vázu): Áno, ale trúfal som si len na taký…
ČAJKOVÁ: Dávam vám iný…
VILLÁNI: Vy mi dávate, v čo som ani nedúfal.
ČAJKOVÁ (prechádza mu nechtom po líci): Svoj nechtík ružový.
VILLÁNI: Môže sa vrátiť váš manžel.
ČAJKOVÁ: Aj jemu sa to páči… keď mu to robím… A vraveli ste, že je s honcami. (Objíme Villániho.)
VILLÁNI: Ale nie… Ja… Pán Čajka, pomóóóóóc! Pomoóóóóóóc, po…
ČAJKOVÁ (zavrie Villánimu ústa bozkom).
ČAJKA (pokojne vojde): Už bežím, pán gróf. Kto vám? Čo vám? Čo kričíte?… (Pokojne sa zorientuje.) No nie! Tá potvora. Ech, ja ťa…! (Pokojne schmatne z kúta sekeru a chystá sa zabiť Čajkovú.)
VILLÁNI: Nie! Počkajte, pán Čajka… Nerobte to… Všetko vám vysvetlím…
ČAJKA (Villánimu): Vy čušte.
ČAJKOVÁ (využije chvíľu Čajkovej nepozornosti, zmení smer sekery tak, že dopadne na Čajkovu vlastnú hlavu, a Čajka bezvládne padá na zem): Tak. A čo si chcel, to máš! (Zrazu sa k nemu vrhá v záchvate lásky.) Miško môj!… Čo som ti to?
ČAJKA (ešte zdvihne hlavu, pobozká Čajkovú a klesne mŕtvy).
ČAJKOVÁ (sleduje pohľadom šíriacu sa mláku krvi a rozplače sa).
VILLÁNI (súcitne objíme plačúcu Čajkovú).
ČAJKOVÁ (plače vo Villániho náručí).
24 (V Nádašiho ordinácii)
Tí istí ako predtým. Noc.
VILLÁNI (vracia sa do ordinácie): No? Čo na to poviete?
NÁDAŠI: Ale počkajte, pán gróf. Tu čosi nehrá. Veď Čajka žije, hoci v tej vašej verzii ho nechtiac zabila manželka.
ORSZÁGH: A vy ste v skutočnosti dávno pochovaný, hoci v tej vašej verzii ste ostali nažive.
VILLÁNI: Zrejme sa mi to teda len snívalo.
NÁDAŠI: A mali ste vôbec niečo s Čajkovou?
VILLÁNI: To sa mi ani nesnívalo.
ORSZÁGH: Vy si z nás robíte vtipy.
VILLÁNI: Nikdy by som si nedovolil robiť si z vás vtipy, páni. Vtip je v tom, že pani Čajková je krásna a cnostná žena, ktorú si hlboko vážim — a aj keby som s ňou niečo mal, som džentlmen a nikdy by ste sa to odo mňa nedozvedeli.
ORSZÁGH: Ak ste sa pokúsili o jej znásilnenie, ani sa nečudujem, že to tak zatĺkate.
VILLÁNI: Ale doktor Országh. Láska je mocná čarodejka a nejeden pokus o znásilnenie len tak vyzeral — a bol to iba nešikovný, plachý kompliment.
NÁDAŠI: Kto vás teda zabil? A prečo?
VILLÁNI: Prisahám vám, že neviem, doktor Nádaši. Život letí tak rýchlo — ani sa nenazdáte, páni, či vás niekto zabil, alebo nie — a je po vás. Zabil ma Boh? Človek? Alebo nejaké zviera? Veď je to jedno. Hlavne, že som žil aj umrel s pocitom dlhého veku a s ľahkým srdcom. Nezaujíma ma, čo je lož a čo pravda. Vždy ma zaujímala iba krása. Nie je totiž, páni, dôležité, či je niečo pravdivé alebo lživé — ale či je to krásne. A preto ani tú vašu zbytočnú stávku nevyhral ani jeden z vás — ale vyhral som ju ja.
NÁDAŠI: Akože? Vy?
ORSZÁGH: Nemohli ste vyhrať stávku, veď ste sa ani nestavili.
VILLÁNI: No vidíte. Vyhral som stávku, hoci som sa ani nestavil. Akoby som zatlieskal jednou rukou. (Pohybuje vo vzduchu iba jednou rukou, počuť tlieskanie.) V tom je tá krása. A aj v tom, že som nikdy nikoho nesúdil. Ani neobžalovával. Ani neobhajoval. Dokonca ani sám seba. Robte to aj vy tak, a nikdy nebudete potrebovať lekárničku.
ORSZÁGH: Lenže obhajovať je moje povolanie.
NÁDAŠI: A ja lekárničku potrebujem.
VILLÁNI: Potom vám, páni, ja už neporadím. (Vznesie sa a odlieta.)
ORSZÁGH a NÁDAŠI (s úžasom sledujú jeho odlet).
HLAS:
Len okamih tam pobudnutia, už mŕtvie bôľ a slabnú putá, zrak čistí sa, tlak voľneje. i oživujú nádeje. Len jeden pokyn, zášum lesný, len jeden horskej riavy skok — a duša už sa ladí k piesni, tkne sa jej bičík prečudesný a srdce hupká vozvysok.
25 (V hore)
Nádaši a Országh, neskôr Čajka, Sudca, Žalobca, neskôr aj Čajková a Deti. Deň.
NÁDAŠI (meria Országhovi tlak): Vzchopte sa, doktor Országh. Naša túra sa chýli ku koncu. Pozrite, tam na druhom kopci už vidím horáreň, do ktorej sme sa vybrali na návštevu po rokoch.
ORSZÁGH: Áno, i ja vidím tú horáreň, doktor Nádaši. Stále tam stojí — jak hniezdo v tesnu parutí, v úkryte košatého krovia…
NÁDAŠI: A v nej ten zázrak, ktorému sme pomohli, aby sa stal — a na ktorý sa ideme znova pozrieť. Vyliečená Čajková. A bohatá horárova rodina.
ORSZÁGH: Bohatá?
NÁDAŠI: Čo neviete? Už majú štyri dietky. Len čo vám odmeriam tlak, vykročíme a o hodinku sme tam. Ale nad čím ste sa tak zrazu zamysleli, doktor Országh?
ORSZÁGH: Premýšľam nad tým, že oni majú dietky a ja nie.
Komu postúpim ja miesto, ozaj? Bujarý kde mládnik, následník kde trpezlivý? Obhliadam sa: niet, ach, niet ho!
Ach, zloba dvere nájde všade. Aj do môjho myokardu. Neviem, doktor Nádaši, či sa nemýlite, keď vravíte, že sme o hodinku tam. Neviem, neviem, či ja tam dôjdem živý.
NÁDAŠI: A čo keby ste tam prišli aj mŕtvy? Neboli by ste prvý. (Domeria tlak a pozrie si údaj.) Ale vy, aj napriek všade prenikajúcej zlobe, máte srdce zdravé a tlak normálny. 120 na 80. Vy musíte mať spánok ako dojča. Nezaspali ste vy niekedy aj na súde, doktor Országh?
ORSZÁGH: Tuším raz. Vtedy, keď som obhajoval horára Čajku. Myslím, že bolo pred dažďom — na Orave, tam sa vždy zberá na dážď — a práve, keď sa sudca chystal vyniesť or tieľ, vyčerpalo ma to napätie a — čo by som si aj bol viečka podopieral zápalkami — neudržal som otvorené oči. Zvláštne, čo? Takže vlastne ani presne neviem, ako to všetko vtedy na mňa zapôsobilo… Čudujem sa, že som vám o tom ešte nikdy nerozprával.
NÁDAŠI: Rozprávali ste mi o tom už asi sto ráz, doktor Országh.
ORSZÁGH: Prepáčte, ale myslel som, že vás to môže, ako človeka, ktorý tu vtedy ešte nežil, zaujímať aj viackrát.
NÁDAŠI: Ja som tu vtedy ešte nežil? A kto robil obhliadku Villániho mŕtvoly?
ORSZÁGH: Vy ste robili obhliadku Villániho mŕtvoly?
NÁDAŠI: Veru — dodnes to mám pred očami! Len tak sa z nej valila čerstvá krv…
ORSZÁGH (preľakne sa, akoby Nádaši čosi vyzrádzal): Pst!
NÁDAŠI (zahovára)… A hneď zasychala, zasychala… A nielen to! Dokonca som sa zúčastnil aj na celom vyšetrovaní, akoby ste vy boli Sherlock Holmes a ja váš doktor Watson. Ale aj tak ma vaše rozprávanie vždy znova upúta. Prezradím vám, že som si dokonca s chuťou prečítal aj knihu, ktorá opisuje ten prípad. (Vytiahne z vrecka knihu a ukazuje ju Országhovi.)
ORSZÁGH: O tom prípade je už aj kniha? Pozrime sa! Požičiate mi ju, doktor Nádaši? Aspoň z tej knihy sa konečne dozviem, ako to všetko presne bolo. (Pohne sa ďalej, ale ešte sa na okamih zastaví.) A kto ju vlastne napísal?
NÁDAŠI (takisto už idúcky): Vy, doktor Országh. (Obaja zmiznú v horárni. ktorá je zatiaľ neosvetlená.)
ŽALOBCA a SUDCA (prichádzajú a chvíľu sa mlčky pozerajú na zem).
ŽALOBCA: Varoval som vás, pán sudca. Vždy sa to takto skončí. Jedna krvavá mláka na šibenicu nestačila. Oslobodili ste horára Čajku aj Čajkovú. A teraz tu máme druhú krvavú mláku.
SUDCA: Kto by ich neoslobodil? Keď vtedy Čajková vtrhla do súdnej siene — a keď sa priznala, že Villániho zabila ona — spomínate si, aká bola… presvedčivá?
ŽALOBCA: Áno, bola veľmi…
SUDCA: Keď tam tak stála úplne…
ŽALOBCA: Keď tam tak stála úplne presvedčivá.
SUDCA: Takže keby znova… (Zohne sa, akoby si máčal prst v mláke, oblizne si ho.) Je to frankovka. (Obaja zmiznú v horárni, ktorá sa v tej chvíli osvetlí. Vidíme, že v horárni popíjajú s Čajkovcami červené víno Országh a Nádaši — a ktorýsi z nich nešikovným pohybom prevrhol fľašku. Vôkol Čajkovcov štyri Deti.)
1. DIEŤA (pritúli sa k Čajkovej): Joj, mamo moja, mamo, mamo!
2. DIEŤA (pritúli sa k Čajkovej): Joj, mamo moja, mamo, mamo!
3. DIEŤA (pritúli sa k Čajkovej): Joj, mamo moja, mamo, mamo!
JOJ, MAMO…
4. DIEŤA (pritúli sa k Čajkovej a prejde do melódie): Joj, mamo…
VŠETCI:
…joj, mamo, nemám čo jesť. Joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť. Daj mi, mamo, korunu, kúpim si ja zmrzlinu. Joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť.
VILLÁNI (vznáša sa ako anjel strážny nad horárňou a publikum až teraz zisťuje, že od začiatku ten tajomný Hlas patril jemu — iba bol trochu skreslený).
Pozdravujem vás, lesy, hory, pri odobierke nastokrát! Zvú života ma prísne chóry, zve starosť tvrdú na postať — no i tam budem spomínať…
Koniec