E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Karolova teta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 33 čitateľov

Druhá časť

BRASSET (aranžuje stôl a hovorí do publika): Poviem vám pravdu — neviem ako sa tento príbeh skončí. Neveríte? Myslíte, že ja to musím vedieť? Nuž, áno, čosi viem. Lenže život, ten má pre každý príbeh naporúdzi vždy niekoľko koncov. A podobne i divadlo. Dokonca i vtedy, keď je nejaký koniec vopred napísaný a naisto sa očakáva. No zrazu sa niečo odtrhne, spadne kulisa, zlomí hlavnej predstaviteľke nos — a hneď je všetko inak. Ale nebudem strašiť. Vráťme sa do oxfordskej záhrady. Ešte vždy tam nenastal čas podávania večere — nezaškodí ešte jedna pieseň. (Spieva.)

Pieseň „TÍTO ŠTUDENTI“

Títo študenti nie sú dementi. Majú um. V každom počasí spraviť vedia si gaudium. Keď je človek starý syseľ, jeho myseľ žerie mor. Ale taká mladá myseľ má vždy zmysel pre humor. Chachacha! Keď len frfleš — ti šťastie nevletí pod strechu. Občas zažartuj — a tak vyštartuj k úspechu. Keď je človek starý syseľ, jeho myseľ žerie mor. Ale taká mladá myseľ má vždy zmysel pre humor — Chachacha!

KUBO (prichádza): Brasset, čo vám je smiešne?

BRASSET: Prepáčte, pane, ale spomenul som si na jednu svoju starú, smiešnu tetu.

KUBO: Aj vy máte tetu?

BRASSSET: Chcel som povedať — strýka. Spomenul som si na veľmi smiešneho strýka.

KUBO: Prestaňte si spomínať na svojich smiešnych príbuzných a sústreďte sa radšej na večeru, ktorú budete podávať. Dúfam, že ste nezabudli objednať aj čaj.

BRASSET: Sme v Anglicku, čaj ako hlavný chod nemôže pri večeri chýbať. Prirodzene, objednal som aj čaj. A ak nie — stihnem ho ešte doobjednať. (Odíde.)

KUBO (zbadá prichádzať Karola): Ahoj!

KAROL (prichádza): Ahoj!

KUBO: Čo zas robíš v tomto na podávanie večere sa pripravujúcom zákutí záhrady?

KAROL: Chcem sa tu pozhovárať s Amy, skôr ako ju tu znova dolapí Spettigue. A ty?

KUBO: Očakávam tu Kitty. Tiež sa tu s ňou chcem pozhovárať, skôr ako ju znova dolapí Spettigue.

KAROL: A čo keby si sa s ňou pozhováral v inom zákutí záhrady?

KITTY (prichádza): Ahoj!

KUBO (Karolovi): To sa mi už asi nepodarí. (Kitty.) Ahoj. (Karolovi.) Čo keby si do iného zákutia záhrady šiel ty?

AMY (prichádza): Ahoj!

KAROL (Amy): Ahoj! (Kubovi.) Ani mne sa to už nepodarí.

AMY, KITTY: Vy ste tu naraz obaja?

KAROL, KUBO: Áno. Lebo sme tušili, že sem aj vy prídete obe naraz.

KUBO: Čarli, čo keby si ukázal slečne Amy, aké iné pekné zákutia sú ešte na iných miestach tejto záhrady?

KAROL: Už som jej ich ukázal. Si na rade, aby si ich ty ukázal slečne Kitty.

KUBO: Aj ja som jej ich už ukázal. Ale môžeme si hodiť mincu, kto z nás pôjde svojej dáme ukázať tie zákutia ešte raz. Ja som hlava, ty si znak. (Vyhodí mincu.) Vyhral som. Ja a Kitty ostávame tu.

KAROL: A čo ak si švindľoval?

KUBO: V takom prípade si vyhral ty. Študijnú cestu pre dve osoby do tých iných zákutí. (Vystrčí Karola a Amy zo scény.)

KUBO, KITTY (spievajú).

Pieseň „KONEČNE SME SAMI“

KUBO: Konečne sme sami, milá Kitty Verdunová.

KITTY: To vidím a netreba mi to vravieť znova.

KUBO: Povedať ti chcem totiž jednoducho…

KITTY: Tak povedz mi to už, som samé ucho. No nech sa nečervenám z tvojich správ.

KUBO (bokom): Tak, chlapče, vrav! Nie sucho, ale…

KITTY: Ale?

KUBO: Mne v hrdle sedí voľajaký hyd. Chcel by som nahlas vyjadriť svoj cit, ale…

KITTY: Ale? Povedať mi chceš niečo významné?

KUBO: Voľačo veľmi, veľmi významné.

KITTY: Voľačo veľmi, veľmi významné?

KUBO: Voľačo existenčne významné.

KITTY: Ach, ty si pýtaš radu odo mňa vo veci zamestnania? Ja som ochotná ti poradiť, no neviem, v čom je problém.

KUBO (bokom): Ach, ako len jej to, čo cítim, poviem?

KITTY: A obsah tvojich slov je neurčitý.

KUBO (bokom): Nuž, to sa stáva, keď v nás kypia city. Ach, je to trápenie a panika, kým človek slovo z hrdla vyžmýka. Ale…

KITTY: Ale?

KUBO: Ale…

KITTY. Si ticho stále. Mám počúvať — a ja som tá, čo vraví. Skús mi dať aspoň posunkové správy!

KUBO:

Prepáč mi, prosím, Kitty, chápeš — oné — aj keď sú city čisté, aj keď bezúhonné — aj tak sa občas — oné — stane, že človek — oné — čo povedať mal v pláne, zo seba — oné — skrátka nedostane. Kocúr mraučí, jeleň trúbi tetrov toká, húka sova. Iba človek, ktorý ľúbi, márne na to hľadá slová. Had syčí a tiger vrčí, kocúr mraučí, jeleň trúbi. Prečo iba človek mlčí, keď chce povedať, že ľúbi? Ach, tie slová, čudné slová, slová z mesta Pomykova! Kde mám hľadať nové slová? Či nestačia na to znova dobré staré slová „mám ťa rád“? Kvety majú na to vône, iba ľudia čo chcú — oné — vyznať lásku — mlčia akurát.

KITTY: Čo si chcel povedať touto zaujímavou úvahou?

KUBO: Kitty, veď je to také prosté. Prepáč, prosím, Kitty, vieš — oné — aj keď sú city čisté, aj keď bezúhonné — aj tak sa občas — oné — stane, že človek — oné — čo povedať mal v pláne, zo seba — oné — skrátka nedostane. (Pobozká ju.)

CESNAK (prichádza): Zo seba — oné — skrátka nedostane. Dúfam, že nevyrušujem.

KUBO: Pred chvíľou by si vyrušoval, ale v tejto chvíli už nevyrušuješ, otecko.

CESNAK: Aj napriek tomu sa ti ospravedlňujem. Ani vy sa nehnevajte, slečna! Ale začul som hlas svojho syna, a tak som vás tu prepadol. Netušil som…

KITTY: Nemusíte sa ospravedlňovať, pán Cesnak. Ja som tu zase hľadala Amy. No Kubo hovorí, že Amy bude asi v niektorom inom zákutí záhrady. V rezedovej časti. Alebo v nezábudkovej? Zorientujem sa podľa vône. (Odíde.)

CESNAK: Ale…

KUBO: Vône sú dokonalé.

CESNAK: Hej, vône sú príjemné.

KUBO: Len človek v láske onemie a povie menej ako kvet.

CESNAK: Poviem ti, synček, zopár viet. Vieš…

KUBO: Viem.

CESNAK: Nič nevieš. Vieš — oné — aj keď sú city čisté, aj keď bezúhonné —

KUBO: Aj tie tvoje?

CESNAK: Aj tak sa občas — oné — stane…

KUBO: Aj tebe?

CESNAK: Že človek — oné — čo povedať mal v pláne, zo seba — oné — skrátka nedostane.

KUBO: Ani ty?

CESNAK: Ale zato to urobí.

KUBO: Urobí?

CESNAK: Zaiste. Prečo by som to neurobil? Takže sa ti chcem poďakovať za ten dobrý tip.

KUBO: Povedal som ti dobrý vtip?

CESNAK: Nie vtip, ale tip. Dal si mi dobrý tip.

KUBO: Jaj, tip! A naozaj?

CESNAK: A vari nie? Všetko, o čom sme hovorili, som si dobre uvážil. Naozaj nemá cenu, aby si trel biedu, ktorú si si sám nezavinil, a aby si premárnil šancu na skvelú kariéru. Som bývalý zenbudhista — prečo by som sa kvôli tebe neobetoval?

KUBO: Nerozumiem ti síce, ale aj tak si výborný tatko.

CESNAK: A ten tvoj výborný tatko — sa ožení. Napokon, ako bývalému zenbudhistovi mi je jasné, že peniaze vždy až na prvom mieste. Je to motor civilizácie. Bez peňazí by neboli mrakodrapy, mosty, tunely. A bez tunelovania peniaze. Postarám sa o príchod peňazí a ostatné už — akoby som zatlieskal jednou rukou — príde samo. Veď ona —

KUBO: Ona? Aká ona?

CESNAK: Si nejaký roztržitý. Sám si mi ju predsa odporúčal. Bola to tutovka. A tak ťa iste poteší, keď ti oznámim, že si tú dámu vezmem.

KUBO: Tú dámu?

CESNAK: Pravdaže tú. Ožením sa v zmysle tvojho odporúčania s grófkou Donou Luciou d’Alvadorez. Som bývalý zenbudhista a niečo vydržím.

KUBO: Ale toto nevydržíš. Nemôžeš!

CESNAK: Viem lepšie než ty, či môžem alebo nemôžem, a keďže viem, že ešte môžem…

KUBO: Ale nesmieš!

CESNAK: Čože? Chceš hádam povedať, že by som sa skompromitoval? Vieš o nej hádam niečo také, čo neviem ja, hoci by som to mal vedieť? Veď o každej žene, aj keď o nej nevieme nič, môžeme povedať len jedno — žena je kvet.

KUBO: Áno, a táto je pekný kvietok.

CESNAK: A veď aj ja som pekný kvietok.

KUBO: Počúvaj, tatko. Situácia sa momentálne zmenila.

CESNAK: Hovoríš mentálne? Hádam nechceš povedať, že ja som mentálne…

KUBO: Hovorím momentálne. V tomto momente hrozí…

CESNAK: Mňa nevystrašia nijaké hroziace momenty. Nie som poverčivý. Som bývalý zenbudhista, mám skúsenosti z Európy aj Ázie a nevyľaká ma ani momento mori.

KUBO: Zaľúbil sa do nej aj bankár Spettigue.

CESNAK: Čože? Spettigue mi lezie do kapusty? Tak potom skončí ako kapustná hlava. Rozdrví mu hlúbik moja zenbudhistická päsť.

KUBO: Dobre si, tatko, vopred rozmysli každý svoj krok.

CESNAK: Bývalý zenbudhista nemôže rozmýšľať vopred — to by spomalilo jeho reakcie. A spomalená reakcia — istá smrť. My, bývalí zenbudhisti, udierame bez rozmýšľania a rozmýšľame až potom.

KUBO: Keď je už rozmýšľať neskoro. Tatko! Spamätaj sa! Ona je taká hnusná, že… (Pošepká mu niečo do ucha.)

CESNAK: Čože? Ona je taká hnusná? Nuž, nikdy nie je neskoro rozmýšľať, kým je hlava na krku a máš rozmýšľať čím. Vieš o nejakej whisky?

KUBO: Viem. (Objaví niekde, na stole alebo pod kabátom, fľašu whisky.)

CESNAK: Daj, nech sa posilním. (Napije sa.) Sľúbila mi, že o desať minút tu bude aj ona.

KUBO (vezme mu fľašu): Stačilo. Ďalší hlt by ťa oslabil. (Do publika.) Ak sa znova pokúsi tatka narajcovať, ja toho Babsa asi zabijem. (Odíde.)

BABS (prichádza).

CESNAK (bokom): Prečo len sú normálne ženy také chudobné? A prečo je táto, o ktorú som sa omylom uchádzal, taká hnusná potvora? (Babsovi.) Zdravím, slniečko!

BABS: Ach, tu ste! A ja som sa už bála, že ste mi vzali nohy na plecia.

CESNAK (pozrie sa Babsovi na nohy): To teda nikdy.

CESNAK (spieva, ostatní ho prerušujú).

Pieseň „ACH, SLADKÁ DONA LUCIA“

CESNAK:

Ach, sladká Dona Lucia, keď vidím vás, som z lásky slabý. Rezeda, nezábudka, ľalia! Ste ako záhrada, kam ma vôňa vábi.

KAROL, KUBO (objavia sa, Kubo niečo šepká Karolovi, Karol volá šeptom na Babsa): Babs! Musím ti čosi povedať.

BABS: A musí to byť teraz?

CESNAK:

Nech vašej pozornosti neuniká, ó, sladká Dona Lucia, že máte vo mne záhradníka, že poliať vaše kvety chcem i ja.

KUBO: Babs, nepodceňuj priateľské varovanie!

BABS: A pred čím ma varujete? Nezdá sa, že by mi hrozilo niečo zlé.

KAROL: Kubov otec ti lásku iba predstiera. V skutočnosti sa mu hnusíš.

BABS: Taký je on prieberčivý? Potom určite budem aj ja so svojím „áno“ váhať. Nie je to práve muž mojich snov.

KUBO: Hlupák! Musíš mu povedať tvrdé „nie“!

BABS: Na to zas nemám dostatočne tvrdé srdce.

KAROL: Tak sa správaj aspoň ako skutočná dáma, ktorú nedostane len tak ľahko niekto do postele.

BABS: Mám sa správať ako skutočná dáma, keď mám pod sukňou pumpky? (Dvíha sukňu.)

KUBO (stiahne mu sukňu): Môžeš tvrdiť, že je to pás cudnosti.

BABS: Budem tvrdiť, že som ešte panna. Ste spokojní?

KAROL: Povedz mu, čo chceš, hlavne ho odmietni!

CESNAK:

Som ako motýľ, čo sa dlho krotil, no teraz chce cuciak vytiahnuť. Čo na to kvet, keď na kvet chuť má motýľ? Či aj ten kvet má na motýľa chuť?

BABS: Predbežne ti dám len ovoňať — jednu ponožku — chcem povedať jeden lupeň — a potom uvidíme.

CESNAK: Pre začiatok mi to bude stačiť. (Bokom.) Fuj! Tá strieda ponožky asi len raz za desať rokov. (Babsovi.) Ó, tá aróma!

BABS (bokom): Čo mu mám na to povedať? (Cesnakovi.) Budem vás ľúbiť ešte sto rokov!

CESNAK (bokom)? To sa chce dožiť do dvesto? Veď to dokáže len korytnačka. (Babsovi.) Dona Lucia, ach, či viete, že na túžbu je dobrý liek?

BABS: Pravdaže viem. Na túžbu je dobrý lieh.

CESNAK: Zapína vám to neobyčajne vtipne. (Bokom.) Dajboh, že čo najskôr jej to vypne. (Babsovi.) Ale, Dona Lucia, aj tak sa mýlite. Nie je to lieh — je to kvet.

BABS: Ktorý?

CESNAK: Žihľava.

BABS: Aj zo žihľavy je dobrý čaj. A keď sa k vám pritúlim, hneď dostanete vyrážky.

CESNAK: Naznačujete, že si ma vezmete? Hádam len nemám dúfať?

BABS: Asi si vás nevezmem. Radšej si zúfajte.

CESNAK (bokom): Chvalabohu. (Babsovi.) Ak som to dobre pochopil, práve som bol odmietnutý.

BABS: Musím vás odmietnuť, lebo moje srdce patrí inému.

CESNAK: Inému?

BABS: Nebuďte smutný. Stanem sa vašou sestrou.

CESNAK: Na oddelení, na ktorom budem umierať?

BABS: Nie. Myslím to obrazne.

CESNAK: Obrazne, čiže každý druhý raz. Ale aj tak dobre. Zastavte sa niekedy, keď pôjdete okolo.

BABS: Aj vy sa zastavte.

CESNAK: A nič už — nedajbože — nezmení vaše rozhodnutie?

BABS: Nič na svete. Sama som v ťažkej situácii.

CESNAK: Povedzte mi niečo o nej!

BABS: Nepochopili by ste ju.

CESNAK: Potom je zbytočné, aby sme pokračovali v rozhovore. Prepáčte, že som sa dal uniesť a že som vám niečo navrhoval.

BABS: To nič. Vy prepáčte. Čau.

CESNAK (bokom): Fuj, to som si vydýchol. Dúfam, že teraz už bude spokojný aj Kubo.

KUBO (prichádza):. Ako sa to skončilo?

CESNAK: Veď to vidíš. Od slasti ledva lapám po dychu. (Odíde.)

KUBO (Babsovi): Počúvaj, blázna si z môjho otca robiť nebudeš!

BABS: Nemôžem si robiť blázna z niekoho, kto je už dávno blázon aj bezo mňa.

KUBO: Prečo si ho teda neodmietol hneď?

BABS: Musel som predsa počkať, kým mi neurobí návrh — čo by som inak odmietal? Zbohom. (Odchádza.)

SPETTIGUE (vbehne, prehovorí do hľadiska): Nevideli ste tu niekde?… (Zazrie odchádzajúceho Babsa.) Tam je! (Odbehne za Babsom.)

KUBO: Bankár Spettigue — ďalší blázon. Musím si dať pozor, aby som zo závisti k Babsovým úspechom neupadol do depresie. Škoda, že radšej neprišla naozajstná Čarliho teta. (Odíde.)

LUCIA (pospevuje si juhoamerickú melódiu a vstupuje tanečným krokom v sprievode Ely. Zastane teatrálne uprostred scény a prehovorí do hľadiska): Caramba! Bez karambolu znova v Európe. Čo povieš, Ela — to, že som svoj príchod vôbec neohlásila svojmu synovcovi Karolovi a prichádzam inkognito, je aký nápad?

ELA: Romantický, Dona Lucia.

LUCIA: A ešte romantickejšie to bude, keď si zmením aj meno. Môj synovec Karol Čikóš ma nikdy nevidel…

ELA: Ani na fotografii?

LUCIA: Nikdy som mu nijakú neposlala. Podľa tváre ma nespozná, a keď si zmením aj meno, budem ho môcť — kým sa rozhodnem, či ho spomeniem v testamente — chvíľu pozorovať.

ELA: Pre aké meno ste sa rozhodli, Dona Lucia?

LUCIA: Požičiam si meno z vizitky, ktorú som našla v taštičke — asi mi ju dal nejaký človek na lodi. Tea Black.

ELA: To nie je vizitka nijakého človeka, Dona Lucia. To vám do taštičky spadol papierový obal z čajového vrecúška Black Tea.

LUCIA: Požičiam si teda meno od čaju. Ľudské meno, či čajové, veď je to jedno — hlavne, že sa mi páči. Od tejto chvíle ma, Ela, oslovuj lady Tea Black. A hovor mi tetuška.

ELA: Moja drahá tetuška Tea! Taká som vám vďačná.

LUCIA: Nepreháňaj tú vďačnosť, Ela. Som rada, že mi robíš spoločnicu.

ELA: Ja som rada, že vám ju môžem robiť. Veď som nešťastná sirota. Len to ma utešuje, že keď môj otec odchádzal z tohto sveta, aspoň on bol šťastný.

LUCIA: Vďaka čomu?

ELA: Vďaka tomu, že pred smrťou s ním v nemocnici hrával šach istý mladý muž.

LUCIA: Bol to dobrý šachista?

ELA: Vôbec nie. Lord Fancourt Babberley bol mizerný šachista. Vždy prehral. Ale vôbec ho to nemrzelo, naopak, tešil sa, že otca trošku rozptýlil. Tak rada by som sa mu za to odvďačila — len keby som ho ešte znova stretla.

LUCIA: Kam sa podel?

ELA: To keby som vedela. Zmizol ako sen.

LUCIA: Ach, dievčatko, sny z dávnych čias zriedkavo človek stretne znova. I ja som mala taký sen. Bol zosobnený v mužovi, čo chodieval do bratislavskej vinárne Veľký františkán. Hrala tam kapela môjho brata, toho slávneho cimbalistu Čikóša, ja som s ňou spievala, a ten muž tam chodil iba kvôli mne. Každý večer počúval môj spev a raz vykríkol „ej, bisťu!“ a odvážil sa dokonca zobrať ma aj do tanca. Bol to Montiho čardáš, bolo to vzrušujúce, bolo to prvý raz, čo sme spolu tancovali a…

ELA: A?

LUCIA: A, bohužiaľ, aj posledný. Na druhý deň ráno som sa dozvedela, že môj brat cimbalista dostal ponuku účinkovať v Amerike, vo Washingtone, rovno v Bielom dome, ale podmienka bola, že sa musí hneď vybrať na cestu. Uprosil ma, aby som na cestu za oceán vyrazila s ním. A svojho obdivovateľa som už viac nestretla. (Spieva.)

Pieseň „ČARDÁŠ V BIELOM DOME“

(Csardás, hudba Vittorio Monti.)

Za oceán sa vybral Čikóš hrať — veď muzikant je dobrodruh, aj hudba stúpa ako dym. A nebol sám, kto túlal sa tak rád — aj biely cimbal, verný druh, bol stále všade s ním. Už ho vo Washingtone pekne vítajú, aby zahral v Bielom dome, ho vyzývajú. Hneď bol tam bál, keď udrel Čikóš na cimbal. Aj prezident so svojou chasou do tanca sa dal, keď Monti čardáš hral. Lala-lala-lalala-la, lala-lala-lala-lala-lalala-la… V Bielom dome všetci zaplatili za čardáš a Čikóš zahrať šiel si aj do Las Vegas. Dúfal v šťastnú štvorku, ale padlo číslo päť — za čo do Prešporku vrátiť sa mal späť? Odpusť, biely cimbal, nehnevaj sa, verný druh, že v Las Vegas ťa predal Čikóš dobrodruh. Keď umieral Čikóš, myslel doma na cimbal, cimbal v Amerike Monti čardáš hral. Lala-lala-lalala-la, lala-lala-lala-lala-lalala-la…

V Amerike sme sa zdržali niekoľko rokov. Môj brat cimbalista tam najprv zbohatol, no potom znova schudobnel, lebo o všetko, čo získal, prišiel pri hazardných hrách. Napokon iba vďaka tomu, že predal svoj cimbal, si mal za čo kúpiť šífkartu, aby sa mohol vrátiť a umrieť doma na Slovensku — mňa však nechal za oceánom.

ELA: Už nemal na druhú šífkartu?

LUCIA: Nemal. No nič to, že nemal. V Amerike sa do mňa zaľúbil istý gróf, Don Pedro d’Alvadorez, brazílsky milionár, a ponúkol mi manželstvo. A hoci ja som doňho zaľúbená nebola, strach z biedy ma naučil, že taká ponuka sa neodmieta. Keď potom môj manžel Don Pedro zomrel, zdedila som jeho milióny, no odvtedy…

ELA: Ach, tetuška Lucia…

LUCIA: Tetuška Tea!

ELA: Ach, tetuška Tea, a vari odvtedy…

LUCIA: Áno, odvtedy som bez partnera. Vieš, ja som ešte z takej generácie, čo nestriedala svoje sny ako spodnú bielizeň. Bola som už v mladosti staromódna, a aj neskôr som taká ostala. Žiaľ, je to všetko presne tak, ako hovorím — sny sú nestále.

ELA: Tomu nemôžem uveriť.

ELA, LUCIA (spievajú).

Pieseň „ŽIVOT JE LAMPIÓN“

ELA:

Život je lampión, tá vec, čo vždy nás vábi v diali. Život je ako plameň sviec a maják, večne stály.

LUCIA:

Život je lampión, tá vec, čo vždy nás vábi v diali. Život je ako plameň sviec, čo krídla nám vždy spáli.

ELA:

Je sen, čo vždy nás privábi, tak ako maják koráby. A naším smerom býva len ten jediný a krásny sen — aj keď nám krídla spáli.

LUCIA:

Padajú krídla spálené — ach, kto si na ne spomenie? A hasne každý lampión, a tíchne každý sladký tón — len slza ešte páli.

ELA:

Ten, kto má sen, cieľ stále má. A nikdy nestratí svoj cieľ. Ach, vo sne nedotkne sa dna ten kamienok, čo skákať chcel.

LUCIA:

Keď zhasne lampa posledná, nám z očí zrazu zmizne cieľ. A kamienok sa dotkne dna, čo po hladine skákať chcel.

SPOLU:

Je sen, čo vždy nás privábi, tak ako maják koráby. A naším smerom býva len ten jediný a krásny sen — aj keď nám krídla spáli Padajú krídla spálené — ach, kto si na ne spomenie? A hasne každý lampión, a tíchne každý sladký tón — len slza ešte páli.

LUCIA: Bodaj by sa ti to potvrdilo, drahá Ela. Moje túžby sú dnes už iné. Zo správ, čo doleteli ponad oceán, som sa postupne dozvedala, že na Slovensku zomreli nielen moji rodičia, ale aj všetci blízki príbuzní. Ostal mi iba synovec Karol Čikóš, no našťastie to bude súci mládenec, inak by nemohol dostať štipendium na Oxfordskú univerzitu.

ELA: I ja som naňho zvedavá. Aj keď ste si zmenili meno, dúfajme, že ho tu stretneme!

CESNAK (prichádza):. Dobrý deň, dámy.

LUCIA: Dobrý… Prepáčte, že sme vnikli do tejto záhrady, ale azda…

CESNAK: Upokojte sa. Oxfordská záhrada je prístupná verejnosti. Ani ja tu nerobím nijaký dozor, takisto ako vy som tu iba na návšteve, pretože v internáte býva môj syn.

LUCIA: Vy ste…

CESNAK: Cesnak. Bývalý zenbudhista Cesnak.

LUCIA: Nevideli sme sa už niekedy?

CESNAK: Ej, bisťu, aj ja mám taký pocit.

LUCIA: Vravíte „ej bisťu“? Mala si pravdu, Ela, sny sa vracajú. Pokúsim sa vám čosi pripomenúť, pán Cesnak. Cimbalová kapela Štefana Čikóša vo vinárni Veľký františkán v Bratislave. Nechodili ste tam pred dvadsiatimi rokmi počúvať speváčku?

CESNAK: Áno, chodil. No ako to viete? Nielenže som ju chodil počúvať — raz sa mi dokonca pošťastilo aj si s ňou zatancovať čardáš — a to taký ohnivý, že pri ňom vzbĺkla medzi nami láska. Žiaľ, bol to náš jediný spoločný tanec. Na druhý deň celá tá kapela aj so speváčkou zmizla. Viac som ju nestretol. A neviem si v tejto chvíli ani spomenúť, aká to bola melódia, na ktorú sme tancovali.

LUCIA (zaspieva Montiho melódiu): Lala…lala…lalalala.

CESNAK: Bolo by to možné? Ten čardáš… A tá speváčka… To ste vy? Vidím vás ako dnes. Mali ste biele šaty, modrú stuhu… Ale potom, keď som stratil vašu stopu, som sa oženil. Mali sme syna. Vychoval som ho sám, lebo žena mi zomrela. A keď už syn stál na vlastných nohách, keď sa mu podarilo dostať až na Oxfordskú univerzitu, ja som sa vybral do Ázie študovať zenbudhizmus. Ale ani tam som neobsedel, aj odtiaľ ma to po čase hnalo ďalej, akoby som hľadal…

LUCIA: Koho?

CESNAK: Vás. Osud je veľký mág a zrežíroval tak, že sme sa tu znova stretli, aj keď som si myslel, že do Oxfordu idem iba navštíviť syna. No keď už sa naše cesty stretli v Oxforde, musíte spoznať aj môjho Kuba. Je to skvelý chlapec a motá sa tu niekde nablízku. Je s ním aj jeho najlepší kamarát Čarli Čikóš, takisto skvelý chlapec.

LUCIA: Čarli Čikóš? Škoda, že nie Karol.

CESNAK: Čarli je prezývka, ale inak je to Karol.

LUCIA: Teda predsa Karol!

CESNAK: Azda vám jeho meno čosi hovorí? Mládenci dnes majú plné hlavy starostí. Jednak pozvali na večeru dve dievčatá. A navyše Čarliho pricestovala navštíviť akási grófka Dona Lucia d´Alvadorez.

LUCIA: Grófka Dona Lucia d’Alvadorez? Ona je už tu?

CESNAK: Áno. Už najmenej hodinu. Dosť nepríjemná osoba. Ale musia sa okolo nej krútiť, lebo je to Čarliho teta. Brazílska milionárka. Takže chápete, madam… Prepáčte, ani som sa nespýtal na vaše ctené meno.

LUCIA: Black. Lady Tea Black.

CESNAK: Takže chápete, lady Tea Black, že ja ako otec som tu v tejto chvíli tak akosi navyše a usilujem sa nepliesť svojmu synovi do cesty. Ale určite bude príležitosť, aby ste sa zoznámili nielen s mojím synom, ale aj s jeho priateľom, aj s ich nevestami.

LUCIA: Nevestami?

CESNAK: Áno, mládenci sa rozhodli požiadať ich o ruku práve dnes — návšteva Čarliho tety im robí vhodné pozadie. Iste sa dnes zoznámite aj s ňou. Aj keď — ako vravím — nie je veľmi o čo stáť.

ELA: Tetuška, ale veď…

LUCIA: Pokoj, Ela. Budem rada, pán Cesnak, keď nám tie zoznámenia sprostredkujete.

CESNAK: Ale najprv si dovolím ukázať vám univerzitnú záhradu. Tam na jej druhom konci sú zákutia, kde kvety voňajú, akoby hrala cimbalová hudba. (Odídu.)

BABS (prebehne).

BRASSET (objaví sa a prestiera stôl): Tentoraz — no comment. Všetko vám je jasné.

KAROL, AMY (prichádzajú v rozhovore).

KAROL: Konečne sme sami, drahá Amy Spettiguová.

AMY: To vidím a netreba mi to vravieť znova.

KAROL: Povedať ti chcem totiž jednoducho…

AMY: Čarli, ja som samé ucho, len sa obávam, aby sa tá tvoja jednoduchosť nezmenila na čosi hrozne zložité.

KAROL: Kto za to môže, že sa to občas stane? Vtedy, keď je zložitý sám život. Zložité je najmä to, že ty už o pár hodín budeš odtiaľto na míle vzdialená a ja… ja… ja…

AMY: Ty?… Ty?… Ty?

KAROL (zbadá Brasseta): Čo tu robíte, Brasset?

BRASSET: Prestieram na večeru, pane.

KAROL: Choďte preč.

BRASSET: Môžem odísť, pane, ale stôl sa sám neprestrie.

KAROL: Odložte to prestieranie o pol hodiny. Musím si práve na tomto mieste a práve v tejto chvíli vybaviť veľmi dôležitú a veľmi diskrétnu vec.

BRASSET: Viem si to predstaviť, pane.

KAROL: Nič si neviete predstaviť, Brasset, veď ani ja si to ešte neviem predstaviť, ale dobre urobíte, keď nepredstaviteľne rýchlo zmiznete. (Prehodí mu cez hlavu obrus.)

BRASSET (poslepiačky odíde).

KAROL: Drahá Amy, si ochotná vypočuť si ma?

AMY: Nie som hluchá.

KAROL: A… a…

AMY: To ty si nemý.

KAROL: Nie, nie som nemý, drahá AMY: Len mi daj dohovoriť. Mám… mám…

AMY (skočí mu do reči a povie to zaňho): Mám ťa rád a chcem si ťa zobrať za ženu. Aj ja ťa mám rada, Čarli, a chcem sa za teba vydať. (Pobozká ho.) Kedy bude svadba?

KAROL: Amy!

AMY: Čarli!

KAROL: Len či tak dlho vydržíš?

AMY: Čo či tak dlho?

KAROL: Čakať.

AMY: Na čo? Na čo by som mala čakať?

KAROL, AMY (spievajú).

Pieseň „MUSÍM SA PRIZNAŤ“

KAROL: Musím sa priznať, že moje postavenie… AMY: … je ešte na piesku postavené. KAROL: A môj byt, čo je ešte horšia vec… AMY: … že bude iba taký malý koterec. KAROL: A na prvého že budem v práci brať… AMY: … len veľmi malý, veľmi skromný plat. KAROL: A tiež to škrt mi cez rozpočet robí, že nemôžem ti sľúbiť krásne drahé róby. AMY: A ty si myslíš, že len kvôli šatám si žena muža zvolí? KAROL: Som bez koča — na spoločenské dno sa voziť budeme len hromadnou. AMY: Máš vedieť, že kto ľúbi, ten sa teší, že vo dvojici môže kráčať peši. KAROL: No znesiem rád, nech čo chce, čaká nás, len naveky nech nás už spojí kňaz! AMY: Konečne si to povedal! Aj mňa KUBO: Aj teba? AMY: Aj mňa to teší, že tvoje postavenie… KAROL: … len na piesku je ešte postavené. AMY: Že tvoj byt, čo je ešte lepšia vec… KAROL: … to bude iba taký malý koterec. AMY: Že na prvého budeš v práci brať… KAROL: … len veľmi malý, veľmi skromný plat. AMY: Len vždy ma musíš neskromne mať rád! KAROL: Ó, neskromne ťa budem milovať! OBAJA: Keď bude v láske žiť náš pár, sa zmôžeme aj na kočiar, spojíme svoje srdcia v kantári, pôjdeme peši ako v kočiari. Aj mladý vie, aj nemladý, že láska všetko nahradí. Vie každý anjel, každý rohatý, že kto má lásku, ten je bohatý. Keď bude v láske žiť náš pár, sa zmôžeme aj na kočiar, spojíme svoje srdcia v kantári, pôjdeme peši ako v kočiari. V láske peši ako v kočiari.

KAROL: Sláva, my sme ten najšťastnejší pár na svete!

AMY: Nejasaj predčasne, KAROL: Ešte je tu obrovská prekážka — môj strýko.

KAROL: Pán Spettigue? Hneď ho požiadam o tvoju ruku.

AMY: To nepôjde len tak ľahko. Poznám ho. Musí nám dať svoj súhlas písomne, aby nemohol z neho vycúvať.

KAROL: Na to ho asi nedonútim.

AMY: Nie, na to nie si, môj milý, dosť výrečný. Ale je tu ktosi, kto ten písomný súhlas z neho vymámi.

KUBO: Kto je ten dobrý duch?

AMY: Tvoja teta.

KAROL: Moja teta? Prepánajána, prečo myslíš, že ona?

AMY: Nepýtaj sa a neprotestuj. Myslím si o medziľudskom vzťahu medzi mojím strýkom Spettiguom a tvojou tetou svoje a hneď ju idem vyhľadať. (Znova ho pobozká a odíde.)

KAROL: Zveriť svoj osud do rúk Babsovi? Hrôza aj pomyslieť.

KUBO (radostne prichádza): Čarli, Čarli, už je ruka v rukáve.

KAROL: Nehovor! Vari len neprichádzaš od krajčíra?

KUBO: Nežartuj teraz! Povedal som Kitty všetko.

KAROL: Čo si jej povedal?

KUBO: Že ju ľúbim.

KAROL: A ona?

KUBO: A ona sa hneď pobrala za Donou Luciou, aby získala s jej pomocou písomný súhlas starého Spettigua.

KAROL: Aj ona? Katastrofa. Moja Amy urobila to isté.

KUBO: Potom je to dvojnásobná katastrofa. Obidvaja sme v pazúroch toho šialenca Babsa.

KAROL: Sami sme si o to koledovali.

KUBO: Čo ak sa blíži koniec našich nádejí? Čo ak sa všetko prevalí a zo všetkého bude iba škandál?

KAROL: A čo ak nie? Čo ak sa všetko podarí? Zatiaľ ide všetko ako po masle. Teda šlo, ale…

BABS (pribehne a skrýva sa. Dáva priateľom znamenie, aby ho neprezradili).

SPETTIGUE (pribehne vzápätí, poobzerá sa a beží ďalej).

KAROL, KUBO (vyťahujú Babsa z úkrytu).

KAROL: Čo to má znamenať? Prestaneš už konečne zvádzať starčekov?

BABS: Nemôžem za to, že ich vzrušujem.

KUBO: Chceš utŕžiť hanbu — a my aby sme ju utŕžili s tebou?

BABS: Patrilo by vám to — veď vy ste s tým prišli. Ale zatiaľ nič nehrozí. Keby ste vedeli, aké veci mi ten dedko šepká.

KAROL: Čo také?

KUBO: Informuj nás!

BABS (šepká).

KUBO: Ale veď to ešte nie je také hrozné.

KAROL: To by si mohol so zaťatými zubmi vydržať.

BABS: Myslíte? Nie som si tým taký istý. Radšej by som uvítal, keby sa to divadielko už skončilo a keby som konečne sedel v šatni a mohol piť ako chlap, alebo aspoň ako dúha. (Zhodí kostým a odchádza.)

KUBO: Odtrúbil to predčasne.

KAROL: Poďme ho znova do toho navliecť.

(Pozbierajú kostým a chcú odísť. Objavuje sa Spettigue, musia pred ním Babsov kostým skrývať.)

SPETTIGUE: Mládenci, nevideli ste náhodou Donu Luciu?

KAROL, KUBO: Ale áno, práve kráčala tamtým smerom. (Ukážu mu každý iný smer a odídu za Babsom.)

SPETTIGUE (pokrčí plecami a odíde tretím smerom).

KAROL, KUBO (privlečú Babsa znova na scénu).

BABS: Povedal som vám predsa…

KUBO: Rozmysli si to ešte!

KAROL: Nemôžeš s tým skončiť teraz, keď si najdôležitejšou postavou v celej hre.

BABS: Ja?

KUBO: A kto iný? Kým nedá Spettigue písomný súhlas s našimi dvoma sobášmi, musíš ho udržať v správnej temperatúre.

BABS: Nie som až taký temperamentný.

KAROL: To by si sa čudoval, čo všetko si — musíš viac čítať.

BABS: Tak ma pustite do knižnice.

KUBO: Teraz čítať nebudeš. Teraz môžeš nanajvýš štrikovať. No tak, uvedom si, že máš kostým, ktorý by ti závidelo každé dievča.

BABS: Nemám sukničku vzadu pokrčenú?

KAROL: Pozor! Už ide tvoje plemeno.

AMY, KITTY (vojdú ruka v ruke): Dona Lucia! Všade vás hľadáme.

BABS: Bola som si nazeleniť pupok.

AMY: To ženy dnes robia?

BABS: V Brazílii každá. Tu u vás ešte taký zvyk nie je? Nebojte sa, príde to aj sem.

AMY, KITTY: Drahá Dona Lucia, chceme vás o niečo poprosiť.

BABS: Vaša spoločná prosba je vopred splnená.

KITTY: Sú to vlastne dve prosby.

BABS: Potom sú vopred splnené obidve, babuľky moje. Choďte preč, mládenci. Toto sú dôverné ženské veci.

KAROL, KUBO (ustúpia).

BABS: Tak o čo pôjde?

AMY: Viete, Dona Lucia, pán Spettigue je môj strýko…

KITTY: … a môj poručník…

AMY: A keby som sa vydala bez jeho súhlasu, zdedil by — podľa otcovej poslednej vôle — celý môj majetok.

BABS: Takú hlúposť nemôžete urobiť, moja drahá. Nikdy sa nevydávajte.

AMY: Lenže ja sa chcem vydať.

KITTY: A ja takisto. Amy za Čarliho. A ja za Kuba.

AMY: Dúfam, že vy ako Čarliho teta proti tomu nemáte nič.

BABS: Absolútne nič. Ak nejaký testament vyžaduje aj môj súhlas, vopred súhlasím so všetkým. Veď ja vás, dcérenky moje, tak ľúbim! (Bozkáva striedavo Kitty aj AMY:)

KAROL, KUBO (priskočia a zabraňujú mu v bozkávaní). No tak, čo je toto?

BABS: To sa pýtam ja. Už som vám povedala, mládenci, aby ste sa neplietli do našich ženských záležitostí. Marš!

KAROL, KUBO (znova ustupujú).

BABS (znova bozkáva dievčatá): Upokojte sa, dcérenky moje, všetko sa skončí dobre.

AMY, KITTY (opätujú bozky).

AMY: Ale treba, drahá tetuška, vybaviť aj písomný súhlas môjho strýka.

KITTY: Pána Spettigua, ktorý je zároveň aj mojím tútorom.

BABS (bozkáva ich ešte vášnivejšie): Len pokoj. Všetko vybavíme.

KAROL, KUBO (mu hrozia z diaľky).

KUBO: Ten darebák ich ešte oplodní.

KAROL: Najvyšší čas, aby Brasset začal servírovať.

KAROL, KUBO: Brasset! Brasset! (Odídu.)

AMY: Zavoláme sem teda môjho strýka a vy ho spracujte.

KITTY: Privedieme pána Spettigua.

BABS: Spoľahnite sa. Ale vari horí? (Ešte vášnivejšie ich bozkáva.)

AMY, KITTY: Radi by sme ten písomný súhlas už mali. Držte sa, Dona Lucia! (Odídu.)

BABS: Uf. Mládenci majú pravdu. Takú vec som nemohol vzdať predčasne. Sú to moji najlepší priatelia, nuž, robím pre nich, čo je v mojich silách. Žiaľ, to najpríjemnejšie mám už asi za sebou. A to najhroznejšie sa práve blíži. Daj mi, Bože, silu!

BRASSET (prináša fľašu a pohárik, nalieva): A čo tak pohárik whisky?

BABS: Brasset, ste poklad. Potom radšej dva. (Vypije dva poháriky.)

BRASSET (odíde).

BABS: Myslím, že moja sila sa zdvojnásobila.

SPETTIGUE (prichádza): Konečne som na vás naďabil, Dona Lucia. Hľadám vás už hodinu. Toľko vám toho chcem povedať. Toľko želaní vysloviť.

BABS: Pre vás, pán Spettigue, sú moje uši otvorené viac než brány všetkých krčiem.

SPETTIGUE: Vaše prirovnania sú odvážne.

BABS: Nepochybujem, že rovnako odvážne budú aj vaše želania.

SPETTIGUE: Nuž…

LUCIA, ELA a CESNAK (prichádzajú): Pán Spettigue, ste to vy? Veľa som o vás už počula, ale vidím, že skutočnosť prekonáva každý chýr. Dámska spoločnosť vám ani na okamih nechýba.

SPETTIGUE: Kto je tá nepríjemná osoba? A musela sa objaviť práve v tejto chvíli?

ELA: Je to lady Tea Black, pokiaľ to neviete.

CESNAK: Teraz to už viete.

LUCIA: Ale ak ste džentlmen, nemohli by ste ma najprv predstaviť svojej dáme?

SPETTIGUE: Viem, či neviem, ale som džentlmen, a ak to musí byť — Dona Lucia, toto je lady Tea… Tea… Green ste vraveli?

ELA: Black.

CESNAK: Lady Black.

LUCIA: Som lady Tea Black.

BABS: Nesmierne ma teší.

SPETTIGUE: A toto zas je Dona Lucia d’Alvadorez.

LUCIA: Potešenie je na mojej strane.

BABS: Som Čarliho teta z Brazílie, z pravlasti opíc.

LUCIA: Och, aká prekvapujúca informácia. Dúfam, že na vás sa nepodpísala.

BABS: Chytiť opicu, to u nás v Brazílii hrozí vždy. Ale usilujem sa tomu vyhýbať — práve preto som si urobila malý výlet do Európy.

LUCIA: Teraz si spomínam, Dona Lucia! Myslím, že som intímne poznala vášho manžela.

BABS: Áno? To je od vás milé. Škoda, že si nemôžem vypočuť podrobnosti, pretože práve odchádzam. (Pokúša sa odísť.)

SPETTIGUE (zadrží ho): Tak dlho som vás hľadal, len tak ľahko vás teraz nepustím.

BABS: Nie, ja musím. (Vytrhne sa mu.)

KAROL (prichádza, zadrží ho a šepká). Čo sa deje, Babs?

BABS (šepká): Zle je. Tá Tea Black poznala intímne môjho manžela. (Vytrhne sa mu.)

KUBO (prichádza, zadrží ho a šepká): Čo sa deje, Babs? Všetko v poriadku?

BABS: Opakujem, že je zle. Tá Čajnica Čierna poznala intímne môjho manžela. (Vytrhne sa mu.)

KUBO (znova ho zadrží a šepká):Teraz si musíš zachovať chladnú hlavu.

KAROL (pomáha ho zadržať): A horúce lono. (Prichádzajú aj Kitty a AMY: Karol hovorí nahlas.) Už sú tu aj Kitty a AMY: (Jednou rukou zadržiava Babsa a druhou víta mladé dámy.)

BRASSET (prináša čaj, do publika): Vidím, že teraz musím prispieť do hry žartíkom, ktorý definitívne zabráni Babsovi v úteku. (Oslovuje spoločnosť.) Vážená spoločnosť, kým bude večera, možno vám dobre urobí brazílsky čaj.

KAROL: A už je tu dokonca aj brazílsky čaj!

BRASSET (do publika): Teraz už pán Babs neunikne. (Odíde.)

KAROL, KUBO (definitívne zadržia Babsa).

KAROL(ďakuje Babsovi): Vďaka, drahá tetuška Lucia! To si priviezla ty? Vďaka, vďaka! A neujala by si sa hostiteľskej úlohy a nepomohla Brassetovi brazílsky čaj aj ponalievať?

BABS (rezignuje): S radosťou! (Šeptom.) Obarím vás tým čajom na chúlostivých miestach. (Nahlas.) Kto si dá čajíček? Všetci?

LUCIA: Ale vy nie ste ešte dlho v Anglicku, však Dona Lucia?

BABS: Prečo myslíte, lady Black? Držím hádam kanvicu obrátene?

KUBO (šepká): Mierni sa.

SPETTIGUE: Dal by som si do čaju trochu mlieka.

BABS: Kedy ste si zvykli na tú kombináciu, pán Spettigue? Hádam len nie už vtedy, keď vás dojčila vaša mamička? Mala azda vľavo mlieko a vpravo čaj?

KAROL (šepká): Žartuješ pod úroveň.

BABS: Nedáte si do čaju aj po lyžičke rumu, dámy? Ja, keď si lejem do čaju rum po lyžičke, obyčajne miniem na jednu šálku čaju jednu fľašku rumu, hahaha!

LUCIA: Myslím, že Dona Lucia je originálna.

SPETTIGUE: Áno, a to sa mi na nej najviac páči. Je iná ako iné ženy. Je nekonvenčná. Musím ju získať za každú cenu. (Babsovi.) Skvelý čaj!

BABS: Priviezla som ho z Brazílie, pravlasti opíc. Nečudujem sa, že vám chutí.

SPETTIGUE: Hahaha! Skvelý čaj, skvelý humor.

BABS: Aj môj humor je brazílsky. Nechcete si ma náhodou nabraziť?

SPETTIGUE: Hahaha! Najprv vám zaspievam. Prosím, venujte mi pozornosť. (Spieva.)

Pieseň „LEN MÁLOKEDY“

Len málokedy, verte veru, hostí pozvem na večeru. Je však čas pozvať vás na večeru tentoraz. VŠETCI: Len málokedy, verte veru, hostí pozve na večeru. Je však čas pozvať nás na večeru tentoraz. SPETTIGUE: Bude to veľmi príjemné, a preto nechcem počuť „nie“. VŠETCI: Je mu to veľmi príjemné, a preto nechce počuť „nie“.

KUBO: Večera je už objednaná.

SPETTIGUE: V tomto bode s vami nepolemizujem. O to lepšie, že je už objednaná. Nemusíme dlho čakať.

KAROL: Lenže večeru sme objednali my. Nerátali sme, že sa tu objavíte, ale dodatočne pozývame na ňu aj vás.

KUBO: My sme dnes vaši hostitelia, pán Spettigue. Ale čo sa týka ostatných, s ktorými sme nerátali…

SPETTIGUE: Nerobte si starosti. Hostiteľ celej spoločnosti som tu dnes ja. Tak som sa dnes zaľúbil, že by som najradšej pozval na večeru celý svet. Ale keďže je to, chvalabohu, technicky nemožné, pozývam na večeru aspoň vás všetkých, čo ste tu. Kto je určený na to, aby podával večeru?

KAROL, KUBO: Brasset.

SPETTIGUE (zatlieska): Nuž, Brasset!

BRASSET (objaví sa): Áno, pane.

SPETTIGUE: Podávajte večeru. A potom mi pripravíte účet.

BRASSET: Áno, pane. (Zmizne a znova sa objaví, začína podávať večeru.)

BABS: Je pre ženu úžasné, keď je tak bezbreho milovaná. Lenže nikto nevie, čo ho čaká v láske — a ja sa toho priam desím.

SPETTIGUE: Budem k vám jemný.

BABS: Ach, len aby!

ELA: Bože, ten hlas! Akýsi mi je známy.

BABS: A ešte ma začína spoznávať aj táto slečna. (Zakrýva si tvár sukňou.)

KUBO (šepká): Zošalel si?

KAROL (šepká): To predsa nejde — sedieť tu uprostred spoločnosti a zároveň sa takto strácať.

KUBO (šepká): A ešte k tomu pod sukňou.

KAROL (šepká): A ešte k tomu pod vlastnou. Vidno ti pumpky.

KUBO (šepká): Čo si o tebe pomyslia? Že si dôstojná dáma…

KAROL (šepká): … ktorá sa zrazu zrúbala ako kočiš.

BABS (spod sukne): Nech si pomyslia, čo chcú.

KUBO (šepká): Pozri, Babs, toto nám nemôžeš robiť.

KAROL (šepká): Predsa si svätosväte sľúbil, že nám pomôžeš.

KUBO (šepká): Aj našim dievčatám si to sľúbil.

KAROL (šepká): A vyzdvihol si si od nich za to aj honorár, za ktorý si ešte nedostal nakladačku.

BABS (šepká): Dobre, dobre, sľúbil som — ale sľúbil som vtedy, keď tu ešte nebola ona.

KUBO (šepká): Aká ona?

KAROL (šepká): Ktorá ona?

BABS (šepká): Ona ako taká. Ona ako máloktorá. Skrátka Ela.

KUBO (šepká):. Aká Ela?

KAROL (šepká):. Hádam len nie Ela Fitzgeraldová?

BABS: Ela Delahayová, vy nechápavci. Prišla s tou Teou Black ako jej spoločnica. Tam postáva, vedľa nej — iba jej oči nepostávajú. Tie už dávno opustili jej očné jamky — tak ich ustavične vyvaľuje, a ustavične na mňa. (Spieva.)

Pieseň „SRDEČNÝ SVAL VO MNE ZABÚŠIL“

Srdečný sval vo mne zabúšil. Je to ona, je to ona. Že ju stretnem, to som netušil. Je to ona, je to ona. Náhoda na posmech sveta — príde práve, keď som teta. Práve keď som babou zlostnou, príde táto žena zo snov. Srdečný sval vo mne zabúšil. Je to ona, je to ona. Že ju stretnem, to som netušil. Je to ona, je to ona.

KUBO (šepká): Žena z akých snov? Zo snov nocí svätojánskych?

KAROL(šepká): Alebo z tvojich vlastných alkoholických snov? Spresni to!

BABS (šepká): To je dcéra toho dôstojníka, s ktorým som ležal v nemocnici a skôr než umrel, som ho potešil tým, že som s ním prehral zopár šachových partií. Tvárte sa, že tu nie som.

KUBO (šepká): Nie, ty tu nie si. Sú tu len tvoje pumpky.

BABS (šepká): Aj tie sú už na úteku.

KAROL, KUBO (mu zabránia v ďalšom pokuse o útek).

KUBO (šepká): Nijaký útek sa nemôže podariť tebe ani tvojim pumpkám.

BABS (šepká):. Pustite ma!

KAROL (šepká):. Ani nápad. Len tak ľahko neujdeš.

BABS (šepká):. Tak teda ostanem. A vlastne aj chcem ostať. Ďakujem vám, že ste mi zabránili v úteku. Priatelia, nie som viac pánom svojich pumpiek ani svojich citov. Nielen vy ste zaľúbení. Aj ja som zaľúbený.

KAROL, KUBO (šepká):. Do koho?

BABS (šepká):. No predsa do nej. Pustite ma, aby som sa jej aspoň mohol prihovoriť.

KUBO (šepká): Blufuje. Never mu ani slovo, Čarli!

KAROL (šepká): Neboj sa, Kubo! Keď sa bude ďalej mykať, ešte ho aj poviažem.

LUCIA. Čo je vašej tete, pán Čikóš? Nie je jej dobre?

KAROL: Ale nie. Nič jej nie je. Teta je len trochu hanblivá. Práve mi prezradila, že vždy si vraj takto dvíha sukňu, keď sa ocitne vo väčšej spoločnosti. Páni si to niekedy zle vysvetľujú, ale vždy je to iba tréma.

ELA: Aká dojímavá ostýchavosť. Ale práve preto sa o vašu tetu obávam. Naozaj vám neprišlo zle od srdca, Dona Lucia?

KAROL: Jej srdce je žulové. Spoľahnite sa. To skrývanie pod sukne, to je len taký zlozvyk. Má ho ešte z detstva. Príde raz deň, keď z toho vyrastie.

LUCIA: No na vine môže byť aj dehydratácia. Čítala som v časopise, že starší ľudia majú piť, aj keď nie sú smädní. Zverte nám tetu, mladí páni, my jej pomôžeme.

KAROL, KUBO (prepustia tetu Lucii a vzdialia sa).

BABS (znova spoza zdvihnutej sukne): Hádam ma priatelia neopustili?

LUCIA: Nie, iba vás zverili do našej opatery. Napite sa vody!

BABS (pije vodu).

LUCIA: A aby ste sa spamätali, vypočujte si jeden veselý príbeh. Bude to, Dona Lucia, tá historka, ktorú vždy tak rád rozprával váš nebohý manžel Don Pedro. Predpokladám, že viete, ktorú historku mám na mysli.

BABS: Pravdaže viem.

LUCIA: Možno ju teda lepšie porozprávate vy sama.

BABS: To zas nie, to zas nie. Spadla som niekoľko ráz z koňa na hlavu. Až tak dobre si na ňu zase nespomínam.

ELA: Tak sa netrápte, Dona Lucia. Tetuška Tea si ju vymyslela…

LUCIA: Zapamätala!

ELA: Tetuška Tea si ju zapamätala dobre. Porozpráva ju ona.

LUCIA: Tak teda: Don Pedro bol najlepší človek pod slnkom. A raz našiel na podstení svojej haciendy ležať svojho vlastného sluhu, opitého pod obraz boží.

BABS: Fuj. Ten musel vyzerať.

LUCIA: Veru. Ani Don Pedro ho nespoznal. Pokladal ho za sluhu nejakého iného pána.

BABS: Nespoznal vlastného sluhu?

LUCIA: Veru nie. A tak ten váš Don Pedro vraví tomu sluhovi: „Človeče, čo by vám povedal váš pán, keby vás tu našiel v tomto stave?“

BABS: A čo povedal sluha?

LUCIA: Sluha povedal: „Nepovedal by nič, pretože by ma nespoznal!“ A Don Pedro, ten váš Don Pedro, ktorý nikdy nevzal do úst ani kvapku alkoholu, na to vraví: „Nuž, keby vás nespoznal, to by potom váš pán bol asi ešte opitejší, než ste vy.“

BABS: Chachacha! Aké smutné. Takto vyjde na posmech každý abstinent.

LUCIA: Nechajme žarty, Dona Lucia. Spomínam si aj na to, že ste mali chýr výbornej speváčky. Nezaspievate nám niektorú zo svojich obľúbených brazílskych piesní?

BABS: To bolo dávno. Odvtedy, žiaľ, môj hlas mutoval.

LUCIA: Váš hlas mutoval v dospelom veku?

BABS: Áno, a dokonca niekoľko ráz. Mimoriadny prípad hlasovej degenerácie. Vedci o mutáciách môjho hlasu napísali niekoľko kníh. No čo som mala z toho ja? Nič. Po tých mutáciách som celkom stratila chuť do spevu.

LUCIA: To mi je ľúto. Ale možno by sa vám tá chuť vrátila, keby som vám pripomenula niektorú z vašich najmilších melódií.

BABS: Nerobte to! Bude to pre mňa bolestné.

ELA: A možno nie bolestné. Možno radostné. Skúste to, Dona Lucia!

SPETTIGUE: Aj ja sa prihováram. Milujem nielen brazílske cigary, ale aj brazílsky spev. Vypočujem si brazílsku pieseň — a hneď som namäkko a splním každému každé želanie.

KAROL (znova sa priblíži, šepká): Počuješ, Babs? Toto je naša najväčšia šanca.

KUBO (znova sa priblíži, šepká): Ak ju prepasieš, ručíme ti za to, že si už nikdy nebudeš mať na čo sadnúť.

AMY: Dona Lucia! Splňte želanie môjmu strýkovi!

KITTY: Splňte želanie pánu Spettiguovi, aby on mohol splniť tie naše!

BABS: A čo tak po jednom-dvoch dňoch, čo mi dáte na rozmyslenie?

BRASSET (prináša whisky): A čo tak po jednom-dvoch pohárikoch whisky?

BABS: Brasset, vy ste poklad. Potom radšej po troch. (Vypije tri poháriky.)

BRASSET(odíde).

LUCIA (zaspieva melódiu).

BABS: Nuž, na zodpovednosť vás všetkých! (Spieva.)

Pieseň „U NÁS V JUŽNEJ AMERIKE“

U nás v južnej Amerike povstania sú preveliké. Bomba! Rumba! Caramba samba! Keď ti v južnej Amerike povstane pri melodike — to nie je hanba. Brazília, Brazília, mamma mia bola z Ria — tam opíja melódia ľudí aj papagáje. Brazília, Brazília, tam sa v tanci lásky zvíja aj praveká fosília. Aj ovca divoká je. Aj keď budem bez sily ja, aj keby ma zmrazili, ja zvolám: „Vivat, Brazília! Ej, samba, hraj! Je iba v Brazílii raj.

SPETTIGUE: Bravo, bravo! Spievali ste prekrásne, Dona Lucia. Ste úžasná, Dona Lucia.

BABS (znova sa ukryje za sukňou).

SPETTIGUE: Ale kde ste sa mi zase schovali?

BABS: Kukuk!

SPETTIGUE: Ona kuká. Kukulienka, kde si bola, keď tá tuhá zima bola? Vy krutá. Vy ma ustavične dráždite. Tu ste! Lucia, neviete, ako už túžim po tej vytúženej chvíli.

BABS: Myslíte, že tá chvíľa už nastala? (Cúva.) Tu pred ľuďmi? A čo ak sa iba zahrávate s mojimi citmi?

SPETTIGUE: Lucia, tak nehovorte. Zraňujete ma do hĺbky duše.

BABS: Tak dlho to budem hovoriť, kým nesplníte svoj sľub.

SPETTIGUE: Aký sľub?

BABS: Že súhlasíte so svadbami svojej netere, aj svojej chovanice.

SPETTIGUE: Veď súhlasím.

BABS: Chcem mať istotu. Dajte svoj sľub písomne a adresujte ho mne.

SPETTIGUE: Lucia, prečo lipnete na takej hlúposti, keď máme na srdci toľko dôležitejších vecí? Lucia, vypočujte ma!

BABS: Vypočujem. Ale najprv ten písomný súhlas.

SPETTIGUE: Lucia!

BABS: Opakujem — písomný.

SPETTIGUE: Lucia!

BABS: Tak bude to?

SPETTIGUE: Lucia! Toto si od vás nezaslúžim.

BABS (bokom): Zaslúžil by si si pár po papuli.

SPETTIGUE: Lucia, ste pre mňa hádanka.

BABS: Veru. Ja nie som len taká hocaká obyčajná žena. Písomný súhlas, alebo je medzi nami koniec. A nijaké podmienky, nijaké kľučky, nijaké vykrúcačky. Zreteľný a jasný písomný súhlas.

SPETTIGUE: Dobre. Dám vám ho. Ale prisahajte, že potom budete moja. Podpíšem aj ortieľ vlastnej smrti, len aby… Lucia, hovorím s vami vážne. Prisahajte.

BABS: Prisahám, potom budem vaša. Ale napíšte to hneď! Som žena, teraz prisahám, a o chvíľu si to môžem rozmyslieť. Využite príležitosť.

SPETTIGUE: Idem to napísať, miláčik. (Odchádza, posiela jej bozky.)

BABS (bokom): Ach, tuším ma z toho rozboleli vaječníky. Veď ja sa už ani nepamätám, že som niekedy bola niečo iné ako žena. Napríklad ani tabak som celý deň ani neovoňala. (Zazrie škatuľu cigár.) Hurá, Spettigue si tu zabudol cigary. Nikto sa nedíva. Kým sa starček vráti, pobafkám si. (Zapáli si cigaru, skryje sa tentoraz niekde inde a zúrivo fajčí.) Ach, to je slasť.

LUCIA (objaví ju): Ako sa cítite, Dona Lucia? Znova ste akási nervózna.

BABS (skrýva cigaru): Zdám sa vám taká? Možno sa blíži uragán.

LUCIA: Alebo je to preto, že tu v záhrade je strašne nafajčené.

BABS: Môže byť aj to. A možno dymí záhradná piecka.

LUCIA. Drahá priateľka, myslím, že sme ešte nedokončili rozhovor.

BABS: Nie? A o čom sme sa to vlastne zhovárali?

LUCIA: O vašom nebohom manželovi Donovi Pedrovi.

BABS: Ó, áno. Pravdaže. Milá téma, len mi nejako nesedela.

LUCIA: Viete, že keď som ho naposledy videla, ten váš Don Pedro tvrdil, že je slobodný? Rád zapieral svoju ženu.

BABS: Mal v tom takú pasiu, ten zúrivec a tyran.

LUCIA: Ó, to zas nie! Dona Pedra som poznala ako vľúdneho a láskavého človeka.

BABS: Asi si ho mýlite s jeho otcom. To bol taký hluchonemý starý pán s bielou bradou.

LUCIA: Ó, to ani náhodou. Don Pedro bol čierny ako dym, čo vychádza spoza vášho chrbta.

BABS (páli ho skrývaná cigara): Ach! Jaj!

LUCIA: Niečo tu horí.

BABS: To ma tak pália chodidlá. Slnko dnes neobyčajne prehrialo zem. A tá páľava mi zo zeme stúpa až pod sukňu.

LUCIA: Čudujem sa, že si nezapálite. V Brazílii vraj fajčia aj všetky dámy.

BABS (priznáva cigaru): Och, ako mi odľahlo. Vy jediná ma chápete. Áno, práve som si aj ja zapálila cigaru. Len som sa bála, že vás bude dráždiť dym, nuž…

LUCIA: Neberte na mňa ohľad. Fajčite smelo a otvorene, ak vám to upokojuje nervy. Vôbec by som sa nečudovala, aj keby ste si zapálili fajku.

BABS: Dnes sa uspokojím s cigarou. Môžem vám ponúknuť?

LUCIA: Ďakujem. Ja nemám brazílsku krv. Nefajčím, hoci zbožňujem vôňu cigár. Dona Lucia, prepáčte, že som taká zvedavá. Máte nejaké deti?

BABS: Len zopár. Ani to nestojí za reč. Sedem. Alebo osem? Osem.

ELA (prichádza): Tetuška Tea, rád by s vami hovoril pán Cesnak.

LUCIA: Ďakujem, Ela. Musím vás opustiť, Dona Lucia. Ale ty, Ela, ostaň s Donou Luciou, ak by potrebovala tvoju pomoc.

BABS: Nepotrebujem nič. Moje nervy sa už vďaka cigare upokojili.

ELA: Ale predsa len, ak by ste náhle… Tetuška má pravdu. Ostanem s vami, Dona Lucia. Naozaj nič nepotrebujete?

BABS: Ďakujem. Úplne… až nad hlavu… mi stačí vaša prítomnosť. Mám dokonca pocit, akoby som celý život čakal iba na vás.

ELA: Čakal? Prečo hovoríte v mužskom rode?

BABS: Hovorím v mužskom rode? Ach, áno. To je taký brazílsky zvyk. V brazílčine neexistuje ženský rod.

ELA: Nie? Ale podľa mojich informácií…

BABS: Pravdaže, v historickej gramatike existuje. Ale v súčasnej hovorovej brazílčine už takmer stratil význam.

ELA: Ale podľa mojich informácií sa v Brazílii nehovorí po brazílsky…

BABS: Ustavične nie. Niekedy je Brazílčan ticho ako voš pod chrastou a iba premýšľa.

ELA: … ale že sa tam hovorí po portugalsky, prípadne po španielsky.

BABS: Áno? Aha, pravdaže… Ale ľudovo sa tam aj portugalčine aj španielčine hovorí brazílčina. A okrem toho — som už hodnú chvíľu na cestách. Vyšumeli mi z hlavy brazílske detaily… A vôbec… Prečo stojíme? Sadnime si. Alebo, ak chcete, stojme…. Prepáčte… Hovorím roztržito, ale… veď viete… umenie konverzácie akosi upadlo v tomto storočí. Ozaj, ktoré to máme storočie?

ELA:Dvadsiate prvé.

BABS: Už dvadsiate prvé? Beží to. A nie je vám chladno? Prinesiem vám šál. A prečo vlastne odišla vaša tetuška? Prečo nás nechala osamote?

ELA: Aby sme jej neprekážali. Teta dnes zažíva veci, pri ktorých nepotrebuje svedkov. Niečo vám prezradím — pred mnohými rokmi boli ona a pán Cesnak do seba zaľúbení.

BABS: Akože? Ona a Kubov otec? Fakt? A to mi hovoríte len tak?

ELA: Vám môžem povedať všetko. Od prvej chvíle cítim, že ste úprimný človek, ktorému môžem dôverovať. Ach, sama neviem, prečo sa mi tak žiada otvoriť vám svoje srdce — a či to vôbec smiem.

BABS: Možno by vám poradila jasnovidka.

ELA: Nie, načo, sama cítim, že smiem. Musím sa vám vyspovedať… Vy ste jediná, ktorej môžem odhaliť …

BABS: Čo také?

ELA: … svoju dušu.

BABS: Počúvam vás, dcérenka.

ELA: Pán Cesnak ľúbil tetu, ale bol chorobne ostýchavý a nedokázal jej to povedať.

BABS: Tak to v živote chodí.

ELA: Veru. Veď aj ja som poznala jedného muža… Ach, je to také čudné, ale ja k vám cítim takú dôveru asi preto, že…že… že… Dona Lucia … ten muž sa podobal na vás.

BABS: Povedzte mi o ňom niečo bližšie.

ELA: Bol to mládenec s dobrým srdcom. Ležal s mojím otcom v nemocnici, hrával s ním šach, a hoci nevedel hrať a vždy prehral, môj otec, ktorému to spríjemnilo posledné chvíle života, si ho obľúbil, a mal potom iba jediné posledné želanie — aby som sa za toho mládenca vydala. Nestalo sa to, no ja dodnes cítim k tomu mládencovi vďačnosť a raz sa mu odvďačím… keď ho nájdem.

BABS: A vari viete, kde je?

ELA: To je to, že neviem. Zmizol z nemocnice, ja som odišla do Južnej Ameriky, stratili sme sa jeden druhému, skôr ako som mu stihla povedať, že… že…že… som sa doňho zaľúbila. Nehnevajte sa, že vám to tu všetko rozprávam. Neviem prečo, ale musela som sa zveriť práve vám. Neviem prečo, ale aj k vám cítim podobné city ako k nemu. Ach, tak sa mi za ním cnie. Tak clivo mi je za ním, tak clivo… (Odíde.)

BABS (do publika): Nemôžem viac mlčať. Zbláznil by som sa. Ela! Drahá Ela!

SPETTIGUE (prichádza s písomným vyjadrením): Drahá Dona Lucia!

BABS: Už zase vy? Kde je ten písomný súhlas?

SPETTIGUE: Tu. Tu je písomný súhlas.

BABSS. A kde je pečiatka?

SPETTIGUE: Tu dole.

BABS: Trochu rozmazaná. A prečo to držíte tak pevne? Pustite to!

SPETTIGUE: Moja zbožňovaná, najprv vy uspokojte moju túžbu! Povedzte pred všetkými, že sme zasnúbení!

BABS: Sme zasnúbení — ale najprv sem s tým súhlasom. (Vytrhne mu ho z ruky.) Mám ho. (Bokom.) Ale za akú hroznú cenu. Ach, drahá Ela, práve keď som ťa našiel, sa mi navždy vzďaľuješ a ja som zasnúbený s mužom.

SPETTIGUE: Miláčik! Kuriatko! Chvojina moja!

BABS: Počkajte ešte, pán Spettigue!

SPETTIGUE: Hovor mi Pišta.

BABS: Musím skontrolovať, Pišta, či ste to napísali správne, bez právnických kľučiek.

SPETTIGUE: Áno bez! Bez! Bez! A nech pri tom vonia aj orgován. Chcem bozk. Teraz mi už bezodkladne daj…

BABS: Dám, ale až keď budeme svoji. Najprv nech si všetci vypočujú vaše písomné vyjadrenie. Venujte, prosím, pozornosť písomnému vyjadreniu pána Spettigua. (Číta.) „Vážená Dona Lucia d´Alvadorez, dovoľte, aby som do vašich rúk adresoval toto svoje rozhodnutie a vás osobne poveril jeho uskutočnením. Patrí vám toto právo, veď práve pod vaším blahodarným vplyvom rozhodol som sa spojiť srdcia svojich drahých zverenkýň Kitty a Amy so srdcami pánov Čarliho Čikóša a Kuba. Cesnaka.“ To je všetko.

SPETTIGUE: Nie, to ešte nie je všetko. Bude aj tretia svadba. Dona Lucia d´Alvadorez dala súhlas zase mne — vydá sa za mňa.

KAROL (dojatý): Vďaka, pán Spettigue. Ste strojcom nášho šťastia. Ale práve preto ja už ďalej nevydržím.

KUBO: Mlč, preboha!

KAROL: Už ďalej nevládzem mlčať.

SPETTIGUE: Čo vás ťaží na srdci, pán Čarli? A práve teraz, keď som dal písomný súhlas s vaším šťastím?

KAROL: To kruté divadlo.

KUBO: Chce povedať, že neznáša Shakespeara. Mlč!

KAROL: Áno, neznášam. Ale nie Shakespeara. Neznášam t o t o kruté divadlo. Už sa ďalej nevládzem zúčastňovať na t o m t o krutom divadle.

SPETTIGUE: Čo sa stalo? O akom krutom divadle je reč? Vaša tetuška predsa…

KAROL: To vôbec nie je moja tetuška.

BABS (zmizne a vzápätí sa vráti odmaskovaný, v ruke má ešte stále písomný súhlas): On chce povedať… Prepáč, Čarli, že som ti skočil do reči. Dopovedz to sám.

SPETTIGUE: Čo sa deje? Kto ste? Kohosi mi pripomínate.

BABS: Som študent Lord Fancourt Babberley prezývaný BABS: Kolega pánov Čarliho a Kuba.

SPETTIGUE: Babs… kolega… a zároveň…

KUBO: Všetko som zavinil ja, pán Spettigue. Pozvali sme dnes na dôležitú večeru slečny Kitty a Amy, ale práve túto dôležitú večeru nám jedáleň už nebola ochotná pripraviť na sekeru, a tak som v tej tiesnivej situácii navrhol malé divadielko.

KAROL: A ja som s ním súhlasil. Mám v Brazílii bohatú tetu, noviny písali, že sa chystá do Európy, a v Európe aj do Anglicka, a v Anglicku potom za svojím synovcom, teda za mnou, do Oxfordu, nuž ukázali sme tie noviny v jedálni a predstierali sme, že teta príde práve dnes. Zabralo to, večeru nám sľúbili pripraviť….

KUBO: Lenže potom tá Čarliho teta musela naozaj prísť, a tak tuto náš kolega Babs, veľmi talentovaný ochotnícky herec, bol ochotný zahrať ju. A tak sa stalo, že on a vy…

SPETTIGUE: Dosť! Prepadnem sa od hanby. Taká provokácia! Také poníženie! Prisahal som čistú lásku bezočivému študentovi v dámskej parochni. Ó, Bože!

KUBO: Toto sme už neplánovali, pán Spettigue.

KAROL: Netušili sme, že to zájde až tak ďaleko.

BABS: A keď to zašlo, čo som už mal robiť? Mohol som len hrať svoju úlohu. No dbal som, aby som vás nevzrušil zdraviu škodlivým spôsobom. Nezaslúžime si…

SPETTIGUE: A ba zaslúžite!

KAROL, KUBO, BABS: Prosíme vás o odpustenie.

SPETTIGUE: Nedostanete ho. A trest vás neminie. Beriem späť svoj písomný súhlas.

AMY: Ale strýko, keď už si ho raz dal…

KITTY: A odovzdal…

SPETTIGUE: Lenže je neplatný. Ten písomný súhlas je adresovaný pani Lucii d’Alvadorez. No keďže sa ukázalo, že Lucia d’Alvadorez bola falošná a pravá Lucia d’Alvadorez tu vôbec nebola, značí to, že môj písomný súhlas sa do jej rúk vlastne nedostal, a tak…

LUCIÁ (berie od Babsa písomný súhlas):. Lenže ja som tu a ten písomný súhlas sa do mojich rúk dostal.

(Nemá scéna ako v Gogoľovi po príchode pravého revízora.)

KAROL (zareaguje prvý): Tetuška, to ste vy? Takže vy, predsa, a náhodou práve dnes…

LUCIA: Áno, som to ja, Karol, ja, tvoja teta Dona Lucia, milionárka z Brazílie, a práve prichádzam po dvadsiatich rokoch znova do Európy. A som šťastná, keď zisťujem, ako priaznivo som ti zasahovala do osudu, aj keď sa zdalo, že tu ešte nie som — a ešte šťastnejšia, keď vidím, že čosi počkalo aj na môj nefalšovaný príchod a môžem ešte priaznivejšie zasiahnuť vo chvíli, keď tu už naozaj som.

SPETTIGUE: Takže aj vy, pravá Dona Lucia, ste ochotná zúčastniť sa na tomto podvode?

LUCIA: Aký podvod? Veď práve naopak — všetko sa mojím príchodom privádza na pravú mieru. A možno sa podarí priviesť na pravú mieru aj …

SPETTIGUE: Nie! Už nijaké privádzanie na pravú mieru! Stačilo až-až.

LUCIA: Nestačilo. Čosi ešte na pravú mieru priviesť musíme. Amy a Kitty, Karol a KUBO: Za tú chvíľu, čo vás inkognito sledujem, som si vás obľúbila. Odteraz až do smrti budem dozerať na vaše šťastie ako vaša symbolická matka. A možno aj viac ako symbolická.

KUBO: Viac ako symbolická? Čo to znamená?

LUCIA: To znamená, Kubo, že sa vydám za tvojho otca — svoju starú lásku.

KUBO: Otec! Je to tak?

CESNAK: Čomu sa čuduješ, Kubo, ty Kubo? Sám si mi to radil.

LUCIA, CESNAK (spievajú).

Pieseň „KEĎ CHCEME SA LEN OBJÍMAŤ“

Keď chceme sa len objímať, my nemusíme kočiar mať. Láska nám srdcia pošibe a udrží nás v pohybe. Láska je nádherný náš dom — raz pod strechou, raz pod nebom. Láska nám pozlacuje svet — kde láska je, tam biedy niet.

LUCIA: A čo vy, Babs? Ste šťastný teraz, keď sa už nemusíte vydávať za Spettigua, a keď sa už nemusíte vydávať ani za mňa?

BABS: Vydávať sa za vás, dona Lucia, mi bolo cťou — ale inak, áno, som šťastný, lebo — hoci som šachový majster oxfordskej univerzity —- nenadarmo som náročky prehrával šach s vaším otcom, Ela…

ELA: Tak vy ste klamali! Vy ste prehrávali náročky!

LUCIA: Ak sa na nás Elin otec teraz díva z neba, nech vám tú lož odpustí!

BABS: Nemá mi čo, veď sa stane to, čo si želal. Áno, Ela, náročky som prehrával, aby som napokon vyhral. Som šťastný, že sa už nemusím vydávať za nikoho. A budem ešte šťastnejší, keď sa vy teraz vydáte za mňa.

SPETTIGUE: A ja zase vás všetkých vydám do rúk zákona. A potom sa budem na vás pozerať cez mreže.

LUCIA: A viete, že máte možno pravdu, pán Spettigue? Práve som sa totiž rozhodla, že dám preskúmať celé vaše poručnícke aj iné účtovníctvo.

SPETTIGUE: Nič na mňa nenájdete. Nijaký trestný skutok. A keby ste aj nejaký skutok našli, dokážem vám, že ten skutok sa nestal. A keby sa aj stal… hahaha… (Spieva.)

Pochopte, prosím, všetci, viete — oné — mne všetky účty sedia, aj tie nezákonné — ale aj tak sa občas stane, že človek — oné — čo urobiť mal v pláne, k tomu sa — oné — skrátka nedostane.

Koniec šantenia! S Pánom Bohom idem od vás. Neublížil som, neublížil som nikomu z vás. (Tackavo odíde.)

KUBO: Počuli ste to, Brasset?

BRASSET (predstúpi). Áno, pane.

KUBO: Tak aj vy prestaňte šantiť… alebo chcete ešte niečo povedať do publika?

BRASSET: Nuž, ak by som ešte mohol, tak, prirodzene, rád by som publiku aj vám, pán Kubo, pripomenul, že som vyplatil niektoré vaše účty a…

KUBO: Ďakujem vám, BRASSET: Drobné, čo vám vydali, si môžete nechať. Ešte niečo?

BRASSET: Nie, už nič, pane.

KUBO: Tak aj vy, Brasset, už prestaňte šantiť a začnite podávať večeru!

VŠETCI (spievajú).

Pieseň „A UŽ LEN JEDNA VETA“

A už len jedna veta: Nech ešte dlhé letá žije teta! Nech dobre v celom svete je tejto našej tete v zime, v lete! Tá teta, teta, tetuška je šťastia plná fertuška, tá teta, teta tetúca je milovaná od srdca. Tá teta, teta, teta nám hniezdo lásky splieta. Nech žije dlhé letá tá Čarliho teta!

(Koniec.)

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.