ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Táto parafráza by nemohla vzniknúť, keby na počiatku nebola rovnomenná anglická komédia Charley´s Aunt, ktorá mala premiéru v roku 1892. Napísal ju anglický dramatik (ale aj — podobne ako Shakespeare — herec menších úloh) Brandon Thomas (1848 — 1914) „na telo“ svojmu kolegovi W. S. Penleymu (1851 — 1912), najväčšej mužskej hviezde anglickej divadelnej scény v časoch vlády kráľovnej Viktórie (1819 — 1901, vládla od roku 1837). O jej zábavnosť sa postarala najmä postava Babsa, oxfordského študenta, ktorý sa v záujme svojich priateľov, ďalších dvoch oxfordských študentov, vydával za brazílsku tetu jedného z nich.

Zápletky, čo donútia muža predstierať, že je žena, — alebo ženu, že je muž, — bývajú divácky vďačné. (Spomínam si, že napríklad aj naše deti si na videu donekonečna púšťali film Tootsie a milovali Dustina Hoffmana v ženskej úlohe.) Na vznik úspešnej frašky takýto nápad stačil, a tí, čo ju zas a znova hrali, režírovali či filmovali, jej odpúšťali nedostatok pravdepodobnosti aj dramatického napätia, tak ako niekomu, kto zábavne rozpráva bradatý vtip, odpúšťame, že ten vtip poznáme. S radosťou do nej svoju tvorivú energiu investovali aj vynikajúci českí či slovenskí herci (napríklad Vlasta Burian, Lubomír Lipský, Jozef Króner či najnovšie Richard Sanitra), a dobrý nápad dostalo už pred vyše polstoročím Jihočeské divadlo, keď 10. januára 1965 v úprave Josefa Koenigsmarka, v réžii Milana Fridricha a s hudbou Vlastimila Hálu posunulo túto frašku do polohy hry s piesňami.

Práve na tento nápad nadviazal aj režisér Martin Kákoš, keď si u mňa objednal nielen preklad, ale aj texty piesní do svojej inscenácie Charleyho tety v Štátnom divadle v Košiciach. Jeho vydarená inscenácia v ktorej použil Hálovu hudbu, celú hru vytiahol z interiéru do oxfordskej záhrady a sústredil okolo jedného stolovania) mala premiéru v roku 2005 a dožila sa vyše 130 repríz, čo bol úspech v košických podmienkach vraj až nevídaný.

Podobný úspech čaká opäť vydarenú a opäť Kákošovu inscenáciu v Divadle JGT Zvolen (premiéra v roku 2016)

Obe inscenácie boli aj pre mňa príležitosťou zamyslieť sa, či posun frašky do polohy hry s piesňami nie je dôvodom, aby som aj ja prekročil hranicu medzi prekladom a parafrázou. Nerobievam to často, skôr zriedkavo — no keď som to urobil napríklad pri Hervého Slečne Nituš, súčasný divák to ochotne prijal, a komu vyjsť v prvom rade v ústrety, ak nie súčasnému divákovi?

Moja parafráza vznikala na tri razy: po košickej a zvolenskej inscenácii je text, ktorý predkladám teraz, už treťou verziou. Už pri prvých dvoch som totiž cítil, že najlepšie priblížim príbeh Charleyho tety súčasnému slovenskému divákovi, keď z troch oxfordských študentov aspoň dvaja budú Slováci. Kedysi by to bolo nepredstaviteľné, no odkedy je Slovensko v Európskej únii, je štúdium v Oxforde dostupné aj našim talentovaným štipendistom — a nemusia to byť len deti boháčov. V Košiciach a Zvolene som si tento krok ešte nedovolil, v tejto tretej verzii však už áno, a verím, že ním nikoho nesklamem.

Dbal som medziiným aj na to, aby zmysel tohto kroku nebol v nejakom podenkovom politickom inotaji. Také zneužitie si ani fraška nezaslúži. (No na milé lokálne alúzie je parafráza ako stvorená a už sami herci prídu na to, čo im jej príbeh v tom-ktorom meste pripomína.) Nech už sa bude hrať kdekoľvek, parafráza môže vždy ukázať aj našu odvahu vykročiť za šťastím do sveta. Veď príbeh brazílskej tety — ktorý, podobne ako príbeh otca jedného zo študentov, sa takisto musel prispôsobiť parafráze — je odvodený zo skutočnej udalosti: najslávnejší slovenský cimbalista Štefan Čikóš naozaj hrával v Bratislave u Veľkého františkána, naozaj kedysi vycestoval (s pražským Kinoautomatom) za oceán, naozaj tam ostal, naozaj hral aj v Bielom dome a naozaj o všetko, čo takto zarobil, zas prišiel a vrátil sa umrieť na Slovensko, keď v Amerike napokon predal aj cimbal, aby mal na cestu domov.

V divadle vždy platí, že čím je viac pravdepodobnosti, tým menej hrozí preháňanie — nuž takáto, o väčšiu pravdepodobnosť sa usilujúca parafráza môže predísť kŕču hyperboly, v ktorom sa ocitajú inscenácie, otrocky sa držiace originálu. Parafrázou som sa pousiloval dostať do hry logiku, zrozumiteľnú súčasnému divákovi, a takisto v pôvodine chýbajúci dramatický ťah a napätie. Zároveň som sa pousiloval nabiť novou energiou aj dialóg hry — tak, aby sa nespoliehal iba na ustavičné vysvetľovanie zamotaných okolností, ale aby hýril absurdnými replikami, aké si slovenský divák obľúbil najmä zásluhou dvojice L+S.

Pri dosahovaní tohto cieľa som sa musel postupne vzďaľovať od pôvodných motivácií, a teda aj od pôvodnej zápletky. V pôvodine napríklad komorník Brasset už v úvode jednému zo študentov prichádza oznámiť, že sa chystá vyhodiť jeho obnosené školské rovnošaty — v parafráze však prichádza, aby pripomenul, že mu študent dlhuje peniaze. Ak má mať príbeh ťah, nemôžu ho oslabovať bezvýznamné okolnosti, ale hneď od začiatku musí hru ťahať dopredu najsilnejší motív — študentské vreckové suchoty. Mládenci chcú pozvať na večeru bohaté anglické dievčatá, ale nemajú tú večeru čím zaplatiť. Aj brazílska teta sa potom ocitá v dramatickejšej situácii. V pôvodine jej príchod nie je prekvapujúci, naopak, je očakávaný, teta je už v Londýne — a Babs, ktorý má pôvodne robiť tete pánsku spoločnosť, sa ujíma svojej dámskej úlohy iba preto, lebo na dohodnutý obed so synovcom teta nepríde na chlp presne, jej príchod z Londýna do Oxfordu sa omešká. Aj dôvody, pre ktoré sa na tetin príchod študenti tešia, sú na to, aby zdramatizovali dej, dosť slabé a z nášho dnešného pohľadu už takmer nepochopiteľné, priveľmi viktoriánske: teta má hlavne poslúžiť ako garde, nepatrilo sa totiž vtedy, aby dve mladé dievčatá obedovali alebo večerali s dvoma mládencami bez dozoru. Navyše aj tempo frašky je nepravdepodobne rýchle — usúdil som, že divák zápletke uverí ochotnejšie, keď bláznivé okolnosti budú na seba nadväzovať postupne, najprv sa do falošnej tety zaľúbi a odvedie si ju na prechádzku otec Cesnak, až potom, v jej neprítomnosti, sa do nej zaľúbi oneskorene informovaný Spettigue, a kým sa s ňou Spettigue stretne, bude mať otec Cesnak čas dozvedieť sa pravdu a odľúbiť sa. Zopár nových argumentov si vyžiadala aj jednota miesta (v pôvodine sa dej odohráva na rôznych miestach). Čo sa týka pravej Čarliho tety, parafráza jej umožní efektnejší príchod než jej ponúka pôvodina. Hoci o jej príchode píšu noviny, nevie sa, kedy príde, a aj keď napokon príde, neistota vytvorená okolo jej príchodu jej dovolí prísť neskôr než v pôvodine — a navyše zo svojho inkognita vystúpi až v poslednej chvíli, v najdramatickejšom okamihu hry.

Osobitným prínosom sú piesne, ktoré v pôvodine neboli. Napísal som nové texty na melódie Vlastimila Hálu. Dve melódie som pridal — text Táram sa spieva na melódiu piesne Downtown, ktorej autorom je Tony Hatch, Čardáš v Bielom dome na melódiu skladby Vittoria Montiho, známej pod názvom Csárdás. Ak by azda niektorá pieseň dej spomaľovala, môže sa vypustiť. (A ak by boli s použitím Hatchovej melódie problémy, môže sa nahradiť inou — veď v každom divadelnom súbore sa dnes nájde tvorivý muzikant. Vo Zvolene to bol Pavel Korduliak.)

A celkom na záver: v úvahách o úlohe umenia sa zábavnosť dostáva niekedy do protikladu s pravdivosťou. Akoby pravda nemohla byť zároveň zábavná! Sú azda rozprávky nudné? Ťažko by sa nám mohla páčiť nudná Popoluška. A je azda zábavná Popoluška málo pravdivá? Veď ju máme radi aj vďaka nádeji, čo do nás vlieva jej posolstvo, že „chudoba cti netratí“. Podobné posolstvo sa usiluje vyžarovať aj parafráza Charleyho tety. Rád by som presvedčil čitateľa i diváka, že aj táto parafráza je predovšetkým krásna rozprávka.

Ľ. F.