ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sme v oxfordskej záhrade. Kubo Cesnak sedí pri záhradnom stolíku a píše list.

BRASSET (do publika): Dobrý deň. Som Brasset, internátny komorník, vždy k službám cteným pánom študentom Oxfordskej univerzity. Nebudem vysvetľovať, o aké služby ide — obmedzím sa len na pár situačných poznámok. Sme v univerzitnej záhrade. Všade dokonalý anglický trávnik. Tabuľky: „Keep of the grass!“ „Nevstupujte na trávu!“ Prirodzene, týka sa to len turistov. Páni študenti — keby chceli — môžu na trávnikoch aj spávať. Pokojne sa budeme po nich pohybovať aj v našej divadelnej hre — bodaj by sme sa nemohli, keď nielen naša hra, ale aj oxfordské trávniky sú divadelné. Na to však ihneď zabudnime! Nerušme divadelnú ilúziu! Opakujem, sme v univerzitnej záhrade. Tamto, pri záhradnom stolíku, sedí jeden zo študentov, pán Kubo Cesnak. Je to Slovák. V Oxforde totiž práve študuje aj niekoľko talentovaných slovenských štipendistov, toto je jeden z nich. Bol som raz na Slovensku na futbale, a to ich hlavné mesto Bratislava urobilo na mňa veľký dojem. Nádhera, koľko som tam videl rozbitých fliaš a hláv. Už pred zápasom. A potom aj po ňom. Prirodzene, hovorím najmä o anglických fľašiach a hlavách. Aj ja som sa vracal domov s obviazanou hlavou. V Anglicku si to už dovoliť nemôžeme, ale Slovensko — to je po tejto stránke ešte športový raj. A navyše, keď si porovnáme Temžu a Dunaj — kam sa hrabe Londýn na Bratislavu! Napriek tomu pán Kubo Cesnak túži ostať v Londýne, a práve píše list istej mladej Angličanke, ktorý s tým súvisí. Pán Kubo totiž onedlho skončí univerzitné štúdium a vstúpi do života — prečo by nevstúpil hneď aj do manželstva? Navyše, keď na Slovensku už nemá nikoho — jeho slovenský otec sa potom, čo ovdovel, pobral do Ázie, a tam sa stal ázijským zenbudhistom. Tým však ani náhodou nechcem naznačiť, že by sa pán Kubo chcel oženiť z vypočítavosti. On má tú mladú Angličanku, ktorej sa práve pokúša napísať vrúcny list, naozaj veľmi rád. Nuž, a ja práve v tej istej chvíli prichádzam, aby som študenta pána Kuba Cesnaka oslovil z celkom iných dôvodov. (Kubovi.) Prepáčte, pán Cesnak, neruším?

KUBO: Rušíte, Brasset. Nevidíte, že mám dôležitú prácu?

BRASSET: Áno, pane, prirodzene, ale…

KUBO: Kašlem na to vaše prirodzene — čo keby ste zmizli?

BRASSET: Prirodzene, pane. (Odchádza.)

KUBO: Stojte! Poďte sem!

BRASSET: K službám.

KUBO: Brasset, bývali ste často zaľúbený?

BRASSET: Prirodzene, pán Cesnak, veľmi často.

KUBO: A vyznáte sa v písaní ľúbostných listov?

BRASSET: Kedysi som na to býval špecialista.

KUBO: Tak sa pozrite, práve tu jeden smolím.

BRASSET: Áno, pane. Ako vidím, ste práve na jeho začiatku.

KUBO: A kde inde mám byť, keď každý začiatok je ťažký?

BRASSET: Prirodzene, pane, ale od takej piatej-šiestej strany to už pôjde ako po masle.

KUBO: Nestrašte, Brasset! Kde som ja ešte od piatej-šiestej strany. Ako sa oslovuje dievča?

BRASSET: Podľa toho, o aké dievča ide.

KUBO: Vážna známosť. Chcem jej naznačiť, že sa ju chystám požiadať o ruku.

BRASSET: Gratulujem vám, pane.

KUBO: A máte aj k čomu — chcem požiadať o ruku najúžasnejšie dievča na svete. Som do nej šialene zaľúbený, takže ani ona už ideálnejšieho nápadníka nestretne. A práve o tom ju chcem presvedčiť ešte dnes. Je na to vhodná príležitosť. Jej poručník, pán bankár Spettigue, je dnes zaneprázdnený bankovými záležitosťami v Londýne. Ak to stihnem, môžem Kitty dnes dostať.

BRASSET: Už dnes ju chcete dostať do manželstva?

KUBO: Dnes ju chcem iba dostať z domu. No ak to nestihnem, už zajtra mi ufrngne aj s celou spettiguovskou rodinou na prázdniny do Škótska, ja odídem z univerzity, vrátim sa do svojho rodného sídla na vrakunskom sídlisku…

BRASSET: Sídliská vo Vrakuni sú vraj prekrásne.

KUBO: To hej! Ale čo z ich krásy, keď sa ja a dáma môjho srdca už potom nikdy v živote neuvidíme? Dnes je osudový deň. Chcem ten list napísať zodpovedne — no pocit zodpovednosti mi zväzuje ruky a písanie sa mi vôbec nedarí.

BRASSET: A čo tak povedať si, že je to náčrt nanečisto? Vtedy z vás zodpovednosť spadne.

KUBO: Nespadne. Tajne budem ustavične tušiť, že to píšem načisto.

BRASSET: Tak potom na to choďte inak. Urobte si tucet náčrtov nanečisto! Vtedy už nebudete tušiť, ktorý z nich použijete načisto. A ten načisto si vyberiete až nakoniec.

KUBO: Vy chcete, Brasset, aby som zlikvidoval zásoby atramentu v celom vašom britskom kráľovstve? Nie! My Slováci sa správame k atramentu zodpovednejšie. Päťsto rokov po páde Veľkomoravskej ríše sme z úsporných dôvodov vôbec nepísali. A ani teraz — keď nemusíme, nepíšeme. Radšej si vypijeme a zaspievame. (Zaspieva.) Ééééééj, tri dni ma naháňali, aj tak som nenapísal…! Predsa len to skúsim iba raz a načisto. Čo keby som začal „moja milovaná“?

BRASSET: Na začiatok priveľmi vášnivé.

KUBO: Hm, tak možno „milá slečna Verdunová“.

BRASSET: Priveľmi chladné.

KUBO: Existuje vôbec v angličtine nejaké dobré oslovenie?

BRASSET: Hm. Mohli by ste ju napríklad osloviť krstným menom.

KUBO: Moja drahá Kitty?

BRASSET: Napríklad.

KUBO: Máte pravdu, to je ono. Ďakujem vám.

BRASSET: Nie je za čo, pane.

KUBO: Skvelý začiatok — „moja drahá Kitty“.

BRASSET: Prepáčte, pane, ale chcel som sa opýtať…

KUBO: Nemám kedy. Inokedy. „Moja drahá Kitty…“

BRASSET: Chcel som vám len povedať, pane, že som vyplatil niektoré vaše účty.

KUBO: Ďakujem. Drobné, čo vám vydali, si môžete nechať. A teraz ma láskavo opustite.

BRASSET: Prepáčte, ale ja som tie účty vyplatil zo svojho. A bol by som rád, keby ste…

KUBO (kričí): Inokedy. Teraz už zmiznite.

BRASSET: Prirodzene. (Odchádza.)

KUBO (zúrivo píše): „Moja drahá Kitty…“

BRASSET. Volali ste ma, pane?

KUBO (hodí doňho knihu): Nie! (Píše.)

BRASSET (rýchlo odíde).

KAROL (prichádza, v ruke list): Na niečo by som sa chcel opýtať.

KUBO (zúrivo vyskočí): Ak nezmiznete… (Spozná priateľa.) To si ty, Karol? Čo je nové?

KAROL: Zase ma oslovuješ Karol. Tak ma môžeš oslovovať niekde na Kuchajde alebo na Vyšnej Boci, ale dobre vieš, Kubo, že tu v Oxforde som Čarli.

KUBO: Prepáč, Čarli. Takže ešte raz. To si ty, Čarli? Čo je nové?

KAROL: Nič, Kubo. Prepáč, ak ťa ruším.

KUBO: Nie, ty nie. Myslel som, že sa vracia Brasset. Pomíňal akési peniaze, a teraz dúfa, že ho budem utešovať. Tečú mi z neho nervy.

KAROL: Aj mne tečú nervy, Kubo.

KUBO: Tebe z čoho, Čarli?

KAROL: Píšem list.

KUBO: Komu?

KAROL: Amy Spettiguovej.

KUBO: Amy? Neteri bankára Spettigua, ktorého chovanicou je aj moja Kitty? Ten úžerník má pod palcom dedičstvo oboch dievčat. A my, slovenskí študenti v Oxforde, sme na to rovnako alergickí. Milá zhoda okolností.

KAROL: Milá?

KUBO: Vraví sa milá, myslí sa nemilá. A ako ďaleko si sa už dostal?

KAROL: S Amy? Nuž, minule, keď som pomaličky posúval ruku…

KUBO: Na to sa nepýtam. Ako ďaleko si s tým listom?

KAROL: Pracujem ešte len na oslovení. Jej strýko je dnes zaneprázdnený bankovými záležitosťami v Londýne. Ak to stihnem, môžem Amy dnes vytiahnuť na prechádzku. No ak to nestihnem, už zajtra odchádza celá spettiguovská rodina do Škótska. Chcem to teda stihnúť. Aby som sa spokojne mohol vrátiť z Oxfordu na rodné grúne. Lenže — je to fuška. Vyznáš sa v písaní ľúbostných listov?

KUBO: Mám s tým nejaké skúsenosti.

KAROL: Tak mi poraď oslovenie. „Milá slečna Spettiguová“ sa mi zdá chladné. Skúšal som aj „najdrahšie stvorenie“ — ale to je zas akési bezpohlavné.

KUBO: A čo keby si ju oslovil krstným menom? Len tak jednoducho. „Drahá Amy.“

KAROL: Geniálne! Ako si na to prišiel, Kubo?

KUBO: Veď ti vravím — skúsenosti.

KAROL: Vieš, ide o to, že by som ju pred odchodom ešte rád vytiahol — nie iba na prechádzku, ale aj na večeru. Bolo by to štýlovejšie. Ale je tu jeden problém.

KUBO: Nevrav! A to je?

KAROL: Som bez groša, Kubo. Nemám začo objednať večeru.

KUBO: To je smutné, Čarli. Trpím podobnou vreckovou clivotou. Nemôžeš objednať večeru v univerzitnej jedálni na sekeru?

KAROL: Včera som dostal ultimátum — moja sekera sa už hlbšie zaťať nedá.

KUBO: Zaujímavé — moja sekera akoby bola rodnou sestrou tvojej.

KAROL: A tragikomické je, že tieto starosti má synovec brazílskej milionárky.

KUBO: Ja som synovec brazílskej milionárky?

KAROL: Ty nie.

KUBO: A kto?

KAROL: Ja, Kubo

KUBO: To sa ti snívalo, Čarli?

KAROL: Nesnívalo, Kubo. Dočítal som sa to v dnešných novinách. (Podáva Kubovi noviny.)

KUBO (nahlas číta): „Grófka Dona Lucia d´Alvadorez, brazílska milionárka, sa chystá navštíviť Slovensko — svoju pôvodnú vlasť, ktorú opustila pred dvadsiatimi rokmi. Ale ešte predtým sa zastaví v Anglicku, aby si pozrela Londýn a navštívila aj svojho synovca Karola Čikóša, ktorého ešte nikdy nevidela a ktorý študuje na Oxfordskej univerzite. Pri tej príležitosti chce urobiť aj niekoľko výhodných investícií a obchodov s anglickými biznismenmi. Jej návšteva sa uskutoční ešte tohto roku. (Prestane čítať.) Dočerta, a to je naozaj tvoja teta? Neštuduje v Oxforde ešte aj nejaký iný Karol Čikóš, čo by mohol byť jej synovcom?

KAROL: Nie, Kubo. Jediný Karol Čikóš, jej synovec, čo študuje v Oxforde, som ja.

KUBO: Človeče, ale prečo potom bedákaš? Veď ty máš po problémoch, Čarli. Ty nemusíš Amy pozývať len na prechádzku, ty ju môžeš dnes pozvať aj na večeru. A večeru za teba zaplatí slovenská teta.

KAROL: Brazílska, Kubo.

KUBO: Ale píšu, že pochádza zo Slovenska, Čarli.

KAROL: Aj keď pochádza zo Slovenska — čo z toho, keď ju nepoznám?

KUBO: Zoznámiš sa s ňou, keď príde.

KAROL: Zatiaľ tu ešte nie je. A príde vôbec? Nerozmyslí si to? A keby aj prišla — čo ak sa omylom vyberie hľadať svojho synovca do Cambridge, a potom bude v časovej tiesni a do Oxfordu sa vôbec nedostane?

KUBO: Nemaľuj čerta na stenu — pošleš jej telegram, ktorý ju usmerní. A zmieniš sa v telegrame aj o tom, že by si uvítal malú pôžičku.

KAROL: Nemám jej adresu, Kubo. A ani by sa to nehodilo.

KUBO: To je fakt, Čarli. Čím menej budeš od nej pýtať dovtedy, kým príde, a aj potom, keď príde, tým lepší dojem na ňu urobíš — a tým viac zdedíš potom, keď raz navždy odíde… Ale počúvaj! V hlave tvojho priateľa sa zrodil dobrý nápad.

KAROL: A to je?

KUBO: Kašľať na to, kedy príde, a či príde, alebo nepríde! V každom prípade posunieš tieto noviny šéfovi univerzitnej jedálne. Už keď si prečíta tú správu, urobí to naňho dojem a určite ti dovolí, aby si svoju sekeru zaťal dnes večer ešte raz — a poriadne hlboko.

KAROL: Myslíš?

KUBO: Som o tom presvedčený. Za dobrú radu môžeš na večeru pozvať nielen svoju Amy, ale aj mňa a moju Kitty. A po dobrej večeri ich obidvaja požiadame o ruku.

KAROL: Platí, Kubo. Ale aj tak musí každý z nás tej svojej najprv napísať pozývací list.

KUBO: Pokoj, Čarli. Napíšeme ho spoločne. Veď aj dievčatá bývajú pod jednou strechou.

KAROL: Jasné. To je ďalší tvoj dobrý nápad. Už vidím tú scénu, keď ho dostanú. Obidve tie kočky…

KUBO: Čechizmus, Čarli. Po slovensky sa povie mačky.

KAROL: Dnes si môžeme dovoliť všetko, aj čechizmus, Kubo. Obidve tie kočky sa naraz, priam ako divé, hodia na ten náš jediný list…

OBAJA: … a kočky budú hodené! (Píšu striedavo obaja jeden list a spievajú.)

Pieseň „LIST“

KAROL: Drahá slečna Amy… A ty pripíš Kitty!

KUBO: Drahá slečna Kitty — planú vo mne city!

KAROL: To tam nepíš! Musí to byť formálne.

KUBO: Veď city sú normálne. Tak píš! Brasset, dočerta, kde ste?

KAROL: Brasset, dočerta, kde ste? Ach, nie! (Trhá papier.)

BRASSET (príde): Prosím, pane?

KUBO: Píš!

BRASSET: Nemám čím, pane.

KUBO: Vy nie. Píšeme my. Vy obstarajte poslíčka.

KAROL: Drahá slečna Amy, vy obstarajte poslíčka. A načo ho má obstarať?

KUBO: Ona nie! Brasset.

BRASSET: Áno, pane. (Odíde.)

KUBO: Máš to?

KAROL: Nemám. Myslíš…

KUBO: Tak píš. Milá slečna Amy, chcem povedať, že my t. j. Kubo Cesnak a váš oddaný sluha…

KAROL: Brasset?

KUBO: Nie! Ty! Pil si ako dúha? Dovoľujú si pozvať vás… a slečnu Kitty…

KAROL: Je to jasné — zmysel nie je skrytý. Dnes na večeru o siedmej. Pohostenie bude striedme.

KUBO: To tam nepíš. Keď máš tetu, pohostenie bude k svetu. Podpis!

KAROL: Zalepiť!

OBAJA: A basta. Chce to už len trochu šťastia.

BRASSET (príde): Poslíček, pane.

KUBO (odovzdá mu list): Rýchlo s tým k slečne Amy Spettiguovej.

BRASSET: Rýchlo s tým k slečne Amy Spettiguovej.

KAROL: A nech to číta spolu so slečnou Kitty Verdunovou.

BRASSET: A nech to číta spolu so slečnou Kitty Verdunovou. (Pomaly odchádza.) Spoľahnite sa, pane. Poslíček tam s tým bude hneď.

KUBO: A nech počká na odpoveď.

BRASSET: Má počkať na odpoveď. Áno, pane. (Odíde.)

KAROL: Ten Brasset vie vyvinúť naozaj šialenú rýchlosť.

KUBO: Aspoň máme čas zaspievať si.

OBAJA (spievajú):

Pieseň „A KOMU ZA TO ĎAKUJEME?“

KUBO:

KAROL: Len tete!

OBAJA:

BRASSET (do publika): Poznáte ten pocit všetci — rázcestie, a na ňom stojí mladý slobodný človek. No slobodný je len dovtedy, kým si nevyberie jednu z ciest. Keď si ju vyberie a spraví na nej prvý krok, je po slobode. Už sa mladý človek iba každým ďalším krokom vzďaľuje od ostatných ciest, už ho drží len tá jedna a každý jeho ďalší krok je už iba následkom predchádzajúceho. Keď raz mladí páni odoslali pozývací list mladým dámam, nemohli už cúvnuť a museli urobiť ďalší krok — museli sa postarať, aby večera bola o siedmej večer naozaj na stole.

KUBO: Brasset!

BRASSET (príde): Prosím, pane.

KUBO: Brasset, choďte za šéfom univerzitnej jedálne a dnes na siedmu hodinu večernú objednajte uňho večeru, podávanú v romantickom prostredí univerzitnej záhrady.

BRASSET: Pre koľko osôb, pane?

KAROL: Pre štyri.

BRASSET: Neviem, vážení páni, či sa bude dať znova zaťať niektorá z vašich sekier.

KUBO: Rátali sme s touto vašou poznámkou, Brasset. (Podáva mu noviny.) Tieto noviny ukážte šéfovi jedálne. Odovzdajte mu pozdrav od budúceho milionára Karola Čikóša.

BRASSET: Karola Čikóša?

KAROL: Čarliho Čikóša.

BRASSET: Čarliho Čikóša. Prirodzene.

KUBO: Vyberte skvelé menu. A večera nech je pripravená naozaj presne o siedmej.

BRASSET. Obávam sa, páni, že tento článok nemá sám o sebe patričnú silu. Šéf univerzitnej jedálne, ako ho poznám, vám večeru pre štyri osoby pripraviť odmietne.

KAROL: Chcete povedať, Brasset, že ja, budúci milionár, aj môj ctený priateľ Kubo sa máme uskromniť a máme objednať večeru iba pre tie dve dámy?

BRASSET: Keď šéf jedálne odmietne pripraviť večeru pre štyri osoby, odmietne aj pre dve. Ak dovolíte, páni, šiel by som na to inak — objednal by som večeru pre päť osôb.

KUBO: A tú by nám už pripraviť neodmietol? O čom to rojčíte, vy pažravec? Kto by bola tá piata osoba? Hádam len nie vy, Brasset?

BRASSET: Bola by ňou grófka Dona Lucia d´Alvadorez.

KAROL: Čože? Ona tu už dnes večer bude? Máte také dobré správy o mojej tete, Brasset?

BRASSET: Nemám lepšie než vy, pane. Aj ja som čítal iba tie noviny. Ale rovnako ako vy sa pýtate teraz, bude sa pýtať aj šéf univerzitnej jedálne. A keď mu odpoviem kladne, keď poviem, že grófka Dona Lucia d´Alvadorez tu dnes bude večerať s vami, myslím, že vtedy vám už odmietnutie z jeho strany nehrozí.

KUBO: Ste génius, Brasset.

KAROL: Choďte a objednajte večeru pre päť osôb.

BRASSET: Áno, pane. (Odchádza.)

KUBO: Brasset!

BRASSET (ešte neodíde): Prosím, pane?

KUBO: Šampanské objednávať nemusíte. Dajte chladiť tých osem fliaš, čo som si predvčerom uskladnil v príručnom bare.

BRASSET: Už včera ich tam ostávalo iba šesť, pane.

KAROL: Šesť bude bohato stačiť.

KUBO: Ale ako to, že ich tam včera už nebolo osem, Brasset?

BRASSET: Osem ste ich možno videli dnes ráno pane, keď ste aj z tých šiestich dve fľaše vypili v noci zo včera na dnes. V skutočnosti tam ráno ostali už len štyri, pane.

KAROL: Aj štyri budú bohato stačiť.

BRASSET: To závisí od vás, páni. (Odíde.)

KAROL: Budeme musieť piť s mierou.

KUBO: Len neviem, či ju utrafíme. Nemám predstavu, koľko vypijú dievčatá. A okrem toho musíme ešte pozvať lorda Fancourta Babberleyho.

KAROL: Prečo aj jeho, Kubo?

KUBO: Preto, Čarli, že je to talentovaný ochotnícky herec.

KAROL: A načo nám je talentovaný ochotnícky herec?

KUBO: Aby sme sa vyhli škandálu. Poznám šéfa univerzitnej jedálne. Pošle na nás špiónov, či naozaj večeriame piati. A keď nebudeme piati, neželaj si tú hanbu, čo nám pripraví.

KAROL: Preboha, hádam len nie rovno pred očami našich budúcich neviest?

KUBO: Nebude na nič brať ohľad. Dnes večer sa rozhoduje o našej budúcnosti, o našom šťastí, a vlastne aj o šťastí našich detí, vnúčat a pravnúčat — a on nám to môže jedným škandálom všetko zmariť.

KAROL: A ako tomu zabráni Babs? Ako tomu zabráni talentovaný ochotnícky herec?

KUBO: Tak, že zahrá tvoju tetu, Čarli. A zje tú piatu večeru.

KAROL: Máš Newtonov mozog, Kubo. Môžeme sa smelo ísť hodiť do gala. (Obaja odídu.)

BRASSET (vracia sa, prináša vedro s ľadom a šampanským a hovorí do publika): Nemýlil som sa. Noviny u šéfa univerzitnej jedálne zabrali. Večera pre päť osôb sa pripravuje. Páni študenti sa šli hodiť do gala a ja mám dokonca trochu času aj na to, aby som si zaspieval. (Spieva.)

Pieseň „OXFORDSKÝ KOMORNÍK“

Našťastie dnes všetko prebieha trochu inak — a z pánov študentov by sa mohli stať naozajstní páni. Ale iba s pomocou ďalšej dôležitej postavy, ktorá práve prichádza.

BABS (prichádza): Kubo, hej, Kubo, kamarát! A Čarli! Chlapci spod Tatier, ste tu?

BRASSET: Urodzené lordstvo, pán Babs, hľadáte niekoho?

BRASSET: Neviete, kde sú moji obľúbení slovenskí kolegovia, Brasset? Kde je pán Cesnak? Alebo pán Čikóš?

BRASSET: Šli sa hodiť do gala, pane. Očakávajú dnes večer vzácnu návštevu.

BABS: Nechali mi vo dverách lístok, aby som na nich počkal tu pri ich stolíku. Môžem tu na nich počkať?

BRASSET: Prirodzene, pane.

BABS (všimne si vedro so šampanským): Vidím tu nejaké šampanské. Mohol by som si jednu fľaštičku požičať?

BRASSET: Myslím, že páni ho budú momentálne potrebovať.

BABS: Čo je to momentálne? Počuli ste, Brasset, o tom, že jestvuje relativita?

BRASSET: Nič mi to slovo nehovorí, pane.

BABS: Vidíte, aké je všetko relatívne, Brasset. Vám to nič nehovorí, ale relativita zato jestvuje. A relativita hovorí, že z hľadiska večnosti je aj storočie iba moment. Takže aj keď oni to šampanské momentálne potrebujú, keď sa na to pozrieme z hľadiska večnosti, tak zas až tak nehorí. Už ste mi porozumeli?

BRASSET: Len veľmi hmlisto, pane.

BABS: Sme v Anglicku. Hmlisté porozumenie stačí. Nelámte si nad tým hlavu, Brasset. Bol to žart. Skúste, ak môžete, niektorého z mládencov pohľadať.

BRASSET: Hneď to urobím, pane. (Odíde.)

BABS: A ja zatiaľ urobím zas toto. (Strčí si fľašu šampanského za košeľu.)

KUBO (prichádza vyparádený): Babs! Náš obľúbený anglický kolega!

KAROL (prichádza vyparádený): Sme radi, Babs, že si zareagoval na náš lístok a objavil si sa pri našom stolíku.

BABS: Lenže tak, ako som sa tu objavil, musím už zas aj zmiznúť. Mám… mám… (Pobúcha si po košeli.) Mám študijné povinnosti.

KUBO: Nepreháňaj to. Študijné povinnosti počkajú.

KAROL: Aj my máme pre teba jednu nádhernú študijnú povinnosť.

BABS: Akú?

KUBO: Si výborný herec. Naštuduješ si na dnes večer úlohu Čarliho brazílskej tety.

BABS: Úlohu Čarliho brazílskej tety? A prečo?

KUBO: Pretože dnes večer o siedmej máme životne dôležité stretnutie s dámami svojich sŕdc, a aby sa vydarilo, aby nám totiž šéf jedálne dal večeru, musí byť pri stole aj Čarliho brazílska teta.

BABS: Aha. Všetko chápem. Čítal som o nej v novinách. Skvelá garancia, aj keď zatiaľ neistá. Hm. A môj honorár?

KAROL: Vynikajúca večera aj pre teba.

KUBO: A ešte dostaneš ako prémiu fľašu šampanského.

BABS: To nie, chlapci. Večeru zjem, ale šampanské, to by už bolo priveľa.

KUBO: Aspoň jednu fľašu.

BABS: Ani fľašu šampanského od vás nevezmem. Urobím pre vás všetko, čo bude v mojich silách, aj bez nej. Veď si to zaslúžite. Ste šťastne zaľúbení. Dúfam, že to nie sú nejaké nešťastné trinástky.

KUBO: Neblázni, naše dámy sú zrelé bytosti.

BABS: No veď preto. Už sa teším, že aj ja ich bližšie spoznám.

KUBO: Ale pamätaj — budeš sa k nim správať zdržanlivo. Nebudú tu pre teba. To my sa chystáme tie zrelé bytosti dnes večer požiadať…

BABS: Obaja obidve?

KAROL: Každý tú svoju.

KUBO: … o ruku.

BABS: Aha. Každý tú svoju. O ruku. Ale neskôr ich, dúfam, požiadate aj o to ostatné.

KAROL: Hamuj svoju fantáziu.

KUBO: Zatiaľ o ruku.

KAROL: A ty budeš pri tom.

BABS: Môžem vám urobiť aj starejšieho. Viem robiť starejšieho vášnivo.

KUBO: Nie. Nijaká vášeň. Budeš robiť iba Čarliho tetu.

BABS: Tak dobre. Mimochodom, múdro na to idete, že ste si dali schôdzku o siedmej. I ja som zažil podobnú udalosť. Síce nie s trinástkou. Ale nanešťastie o trinástej. (Spieva.)

Pieseň „HODINA TRINÁSTA“

KUBO: A kde a kedy a s kým sa ti to prihodilo?

BABS: Stalo sa raz, keď som ležal so žlčníkovým záchvatom v nemocnici, že v nemocničnej izbe ležal spolu so mnou aj istý dôstojník menom Delahay.

KUBO: Prečo to hovoríš tak smutne?

BABS: Pretože som s ním hrával šach — a on vždy vyhral. No hrialo ma aspoň vedomie, že tie výhry ho mohli povzbudiť v boji s vážnou chorobou.

KAROL: A povzbudili ho?

BABS: Ani veľmi nie. No chodila ho do nemocnice navštevovať jeho krásna dcéra — a tá mi za to, že som prehrával, bola určite vďačná.

KUBO: Jej otec napokon vyzdravel?

BABS: Jej otec napokon umrel. Presne o trinástej hodine.

KUBO: Och. A čo tá jeho dcéra?

KAROL: Keď ti bola taká vďačná, nezišlo ti na um vziať ju za ženu?

BABS: Zišlo. A bolo to aj posledné želanie jej otca.

KUBO: Prečo si to teda neurobil?

BABS: Skôr ako som jej to stihol navrhnúť, zmizla. Ujala sa jej vraj akási charizmatická dáma v Južnej Amerike.

BRASSET (do obecenstva): Pán Babs sa rozcítil a odmlčal. A jeho priatelia mlčali spolu s ním. Boli by tak mlčali neviem dokedy. Musel som ich upozorniť, že ak má pán Babs zahrať úlohu tety, je najvyšší čas, aby sa preobliekol. Pán Babs! Máte najvyšší čas preobliecť sa do ženských šiat. (Podáva mu ženský kostým.)

BABS: Ach, pravdaže, musím sa preobliecť za brazílsku milionárku. (Skúša si kostým, vypadne mu pri tom fľaša, zakamufluje to a odíde sa preobliecť mimo scény.)

BRASSET (do publika): A naozaj bol najvyšší čas, pretože sa chystala ďalšia nečakaná udalosť. Objavil sa otec pána Kuba — pán Cesnak starší.

CESNAK (prichádza): Kubo!

KUBO: Otecko!

CESNAK: Ako sa máš?

KUBO: Ujde to. A ako sa máš ty? Myslel som, že blúdiš niekde po Ázii, žiješ medzi zenbudhistami a učíš sa od nich tlieskať jednou rukou.

CESNAK: Bolo to tak, ako vravíš. Ale po dlhšom pobyte v Ázii sa znova vraciam najkratšou cestou do Bratislavy.

KUBO: Cez Oxford?

CESNAK: Tak možno najdlhšou. Chcel som ťa vidieť, Kubo. Podstatné je, že som znova na európskej pôde.

KUBO: Predpokladám, že aj na dobrej penzii.

CESNAK: Nuž, ako sa to vezme.

KUBO: Ty nemáš dobrú penziu?

CESNAK: Odkedy mávajú bývalí zenbudhisti dobrú penziu? Dobrou penziou bývalých zenbudhistov je ich radosť z toho, že nijakú penziu nemajú.

KUBO: Aha! To ťa naučil ten potlesk jednou ruku!

CESNAK: Dá sa to tak — obrazne — povedať. No mňa už potlesk jednou rukou prestal baviť a druhou rukou by som sa rád konečne poriadne najedol. Prezradím ti, chlapče, svoje zenbudhistické tajomstvo — som na mizine.

KUBO: Hovor to pošepky.

CESNAK: A prečo? Je to predsa moja mizina.

KUBO: Ale tým činom aj moja.

CESNAK: No a? Patrí sa, aby si niečo zdedil po svojom otcovi.

KUBO: Nežartuj, otec, a radšej rozmýšľaj, ako by si sa z tej miziny dostal.

CESNAK: Čo by si mi radil?

KUBO: Aby si sa oženil s nejakou milionárkou.

CESNAK: Ženiť sa pre peniaze? To teda nikdy. Mám svoju hrdosť a česť bývalého zenbudhistu. Keby som sa mal oženiť s milionárkou — tak iba z lásky.

KUBO: Tak sa do nejakej milionárky zaľúb!

CESNAK: Chlapče, ako sa poznám — keď sa do nejakej ženy zaľúbim, určite sa napokon ukáže, že je to tá najchudobnejšia bytosť na svete. Hádam len nechceš, aby som nulu, čo mám dnes na konte, vynásobil dvoma? To by som potom asi aj dvojnásobne zostarol. Ostanem verný tvojej nebohej matke — a vďaka tomu sa aspoň budem cítiť o polovicu mladší. (Spieva.)

Pieseň „ZOSTARLI PRIATELIA“

Takže — už radšej až do smrti ostanem slobodný.

KUBO: A teda do smrti ostaneš aj chudobný. Ako myslíš, otec. Je to tvoj život aj tvoja smrť. Len ťa prosím — dnes, ak môžeš, sa zdrž, a svoju výbornú filozofiu ani svoju mizernú situáciu tu nevystavuj veľmi na obdiv.

CESNAK: A prečo by som sa s tým skrýval? Kvôli komu?

KUBO: Kvôli mne. Chystám sa tu dnes večer požiadať o ruku jednu mladú, milú, no, bohužiaľ, aj dosť bohatú dámu. Kým nebude ruka v rukáve — skrývaj sa, prosím ťa.

CESNAK: Ty sa hanbíš za svojho otca, bývalého zenbudhistu?

KUBO: Nehanbím sa za teba, no o tom, či sa tá mladá dáma za mňa vydá, nerozhoduje len ona sama, ale aj jej poručník, bankár Spettigue, ktorý má pod palcom aj majetok ďalšej mladej dámy, svojej netere Amy.

CESNAK: A ten tu bude tiež?

KUBO: Nie, bankár Spettigue je zaneprázdnený bankovými operáciami v Londýne. Práve jeho neprítomnosť využívame ja a môj priateľ Čarli, aby…

CESNAK: Tvoj priateľ je teraz Čarli? Už sa nekamarátiš s Karolom?

KUBO: Čarli je prezývka, ale inak je to Karol. Ja a môj priateľ Karol, ktorého tu v Oxforde volám Čarli, využívame Spettiguovu neprítomnosť na rozhodujúce stretnutie s oboma mladými dámami. Ony budú Spettiguovi o všetkom referovať. Keby sa prevalila tvoja chudoba, referovali by mu aj o nej — a Spettigue by tvoju chudobu použil ako zámienku, aby povedal „nie“. No keď dievčatá odídu, vytiahnem ťa zo skrýše, a nielenže sa budem k tebe hlásiť, ešte ťa aj uhostím zvyškami večere.

CESNAK: Syn môj, trháš na kusy otcovské srdce. Lenže to srdce je odolné. A čosi znesie ešte aj môj žalúdok. Som bývalý zenbudhista, vydržím pár hodín poníženia aj hladu — a aj teba nech v bojovej akcii sprevádza bojové šťastie. Môžem sa skrývať v tejto záhrade?

KUBO: Áno, otec. Ale pre istotu na jej opačnom konci.

BRASSET (objaví sa): Ak dovolíte, pán Cesnak, ukážem vám cestu. Treba, aby ste sa tam pobrali ihneď. (Do publika.) Informoval som totiž slečny, že ozdobou večere bude aj brazílska teta pána Čarliho. Prebudilo to zrejme ich zvedavosť a rozhodli sa, že nebudú čakať až do večere. Slečny už prichádzajú. (Vyprevadí Cesnaka, ale neodíde.)

AMY, KITTY (prichádzajú).

KITTY: Prichádzame trochu predčasne.

AMY: Ale už sme to nemohli doma vydržať. Dozvedeli sme sa, že na večeri bude aj vzácna návšteva z Brazílie.

KITTY: Sme zvedavé na tvoju tetu, Čarli.

AMY: Už pricestovala?

KITTY: Kde je?

KAROL: Prišla, ale aklimatizuje sa po dlhej ceste. Nevieš, či sa už doaklimatizovala moja teta, Kubo?

KUBO: Mal by to vedieť Brasset. Brasset!

BRASSET: Áno, pane?

KUBO: Doaklimatizovala sa už Čarliho teta?

BRASSET (do publika): Prirodzene, aj túto situáciu som mal pod kontrolou a vedel som, že pán Babs je už prezlečený. (Kubovi.) Áno, pane. Teta pána Čarliho, grófka Dona Lucia d´Alvadorez, je už doaklimatizovaná a práve prichádza.

BABS (prichádza ako teta).

KUBO: Dovoľte, Dona Lucia, aby som vám predstavil slečnu Spettiguovú a slečnu Verdunovú.

AMY, KITTY (uklonia sa Babsovi).

KAROL: Milé dámy, toto je moja milovaná brazílska teta, grófka Dona Lucia d´Alvadorez.

KUBO (šepká Babsovi): Nestoj ako múmia a povedz aj ty niečo. Ale netáraj.

BABS: A prečo by som netárala? Čo je zlé na táraní? Ja rada táram! A aj sa rada táram! (Spieva.)

Pieseň „TÁRAM“

(Na melódiu piesne Downtown, ktorej autorom je Tony Hatch.)

Ale netáram, keď tvrdím: Som šťastná, že vás spoznávam, dievčatá! (Na nemilé prekvapenie Kuba a Čarliho dievčatá vybozkáva.) Ako si nažívate tu na ostrovoch? Už používate pri stolovaní spoločenský zvrat „dobrú chuť“?

KITTY: Ešte stále ho nepoužívame.

BABS: Tušila som to. A viete si vysvetliť, prečo ho nepoužívate?

AMY: Myslím, že preto, lebo v Anglicku sa nezaužíval.

BABS: Presne tak. A príčina sa skrýva v anglickej kuchyni. Angličania nehovoria „dobrú chuť“ preto, lebo nemajú k čomu. V Anglicku sa odjakživa varí nechutne, chachacha!

AMY: Myslíte? Veď aj vy ste dnes prijali pozvanie na anglickú večeru, Dona Lucia.

KITTY: Chystáte sa azda tú večeru zignorovať?

AMY: Budete sa dívať, ako iní jedia, a vy budete hladovať?

BABS: Vôbec nebudem hladovať. Niečo určite nasilu zjem. A keby ma to nenasýtilo, ostal mi ešte z občerstvenia, čo som mala na cestu, kus brazílskej citadely.

AMY: V Brazílii sa jedáva citadela?

KUBO (šepká): Volá sa to mortadella a je to talianska saláma, ty blázon.

BABS: Nie, pomýlila som sa. Ostal mi z občerstvenia, čo som mala na cestu, ešte jeden brazílsky oštiepok.

KAROL (šepká): Ty si sa naozaj zbláznil.

KITTY: Nikdy sme brazílsky oštiepok ešte neochutnali.

AMY: Ba ani sme ho ešte nevideli. Ako vyzerá brazílsky oštiepok?

BABS: Nuž, ako by som vám ho čo najpresnejšie opísala? Vyzerá ako taká menšia rugbyová lopta, niekedy sa s ním hráva aj rugby, ale iba dorastenecká súťaž. (Karolovi a Kubovi.) Teda hlavne na Slovensku, však?

BRASSET (do publika): Debata o jedle sa pekne rozvíjala, a tak sa všetkým začali už v ústach zbiehať slinky — no zbytočne. Veď siedma hodina, na ktorú objednali večeru, bola ešte ďaleko. Našťastie spoločnosti pomohol prekonať mŕtvy čas nečakaný vstup pána Spettigua. (Vráti sa do hry.) Pozor, mládež. Prichádza pán Spettigue!

AMY: Ale veď môj strýko…

KITTY: Ale veď môj poručník…

KAROL: Ale veď pán Spettigue…

KUBO: Ale veď ten starý chren…

VŠETCI ŠTYRIA: … mal byť o takomto čase v Londýne.

BRASSET: Napriek tomu prichádza.

BABS: Nebojte sa, milé deti. Zvládnem ho.

AMY, KITTY, KAROL, KUBO (odídu).

SPETTIGUE: Čo sa tu deje? Myslím, že som tu kdesi zazrel svoje zverenkyne Amy a Kitty v spoločnosti študentov Čarliho a Kuba. Ak ma neklamal zrak, pýtam sa, čo tu robili v mužskej spoločnosti?

BABS: Asi vás ten zrak naozaj klame. Alebo máte nejaké dôkazy na to, že ja nie som žena?

SPETTIGUE: Vy možno ste žena. Ale ak napomáhate, aby sa za mojím chrbtom konali takéto podozrivé a všeobecnú mravnosť ohrozujúce stretnutia, potom ste iste žena pochybných mravov. Ja ako slušný človek…

BABS: Myslím, že slušný človek sa spozná podľa toho, že slušne zmýšľa aj o iných ľuďoch.

SPETTIGUE: Áno. I ja tak naozaj zmýšľam. Vo všeobecnosti.

BABS: A v konkrétnosti už nie?

SPETTIGUE: V konkrétnosti je to iné. Som bankár Spettigue a mám na starosti nielen mravnosť svojich zverenkýň Kitty a Amy, ale obhospodarujem aj ich dedičstvá. A musím dozrieť na to, aby sa raz vydali za primerane solventných ženíchov. Nemôžem dopustiť, aby sa nebodaj zaľúbili do nejakých bedárov.

BABS: Aj keby tí bedári boli statoční a pracovití mladí muži?

SPETTIGUE: Aký pracovitý, aký statočný už môže byť niekto, kto nedokáže zbohatnúť? Ak sú tí študenti Čarli a Kubo chudobní, potom sú určite aj amorálni. A ak sa moje zverenkyne začali stýkať s takýmito ľuďmi — nuž, potom je mojou svätou povinnosťou včas to prekaziť.

BABS: Mám dojem, že z vás hovorí alkohol. Pán bankár Spettigue, kde ste sa tak zrichtovali za bieleho dňa?

SPETTIGUE: To, čo ste povedali, je bezočivosť. Áno, pil som zamladi, no potom, čo som sa stal abstinentom, už tridsať rokov som nedal do úst ani kvapku alkoholu.

BABS: Tak potom máte abstinentské príznaky, ktoré sú ešte odpornejšie než najodpornejšia opica. Neobťažujte ma, pán Spettigue, už ďalej svojou prítomnosťou.

SPETTIGUE: Nepoznám vás, ale ak si dovoľujete takto ma odháňať, nebudem váhať a…

BABS: Pomóóóc! Prestáva váhať! Ten sexuálny maniak sa prestáva ovládať!

SPETTIGUE: Tú hroznú ženskú už nemôžem ďalej počúvať. Radšej naozaj odídem. (Odíde.)

BABS (kričí za ním): A dobre urobíte. Aspoň ja môžem ostať.

BRASSET (do publika): Keď jeden odchádza, zvyčajne prichádza druhý. Zatiaľ čo sa vzďaľoval pán Spettigue, prichádzal pán Cesnak starší.

CESNAK (prichádza s kvetom): Čo je to tu za krik? Obťažuje vás niekto, madam…

BABS: Dona Lucia d’Alvadorez.

CESNAK: Potrebujete pomoc chrabrého muža, Dona Lucia?

BABS: Nie, ďakujem. Pomohla som si sama.

CESNAK: Tak aspoň prijmite tento kvet. (Dá Babsovi kvet.)

KUBO a KAROL (pribiehajú): Čo sa tu robí? Prihodilo sa niečo?

BABS: Prihodilo — ale ja som z Brazílie na príhody zvyknutá.

KUBO: Otec! O niečo som ťa prosil. Prepáčte, Dona Lucia, ak nastalo nevhodné stretnutie.

BABS: Nevhodné stretnutie nastalo — ale s pánom Spettiguom. Čo sa týka tohto pána…

CESNAK: Som otec študenta Kuba, bývalý zenbudhista František Cesnak.

BABS: Pán študent Kubo, čo sa týka stretnutia s vaším otcom, bývalým zenbudhistom pánom Cesnakom, neviem si pod slnkom predstaviť vhodnejšie stretnutie. Veď váš otec bol odhodlaný položiť za mňa život.

KAROL: Máš otca s obdivuhodným vkusom, Kubo.

CESNAK: A keby som mal deväť životov, položil by som za vás všetkých deväť, madam.

BABS: Počujete to? Nielenže je bojovník, ešte je aj básnik. Našťastie nebolo treba položiť ani jeden — každého vášho života by bolo škoda, pán Cesnak. A vďaka za kvet.

CESNAK: Vám vďaka za uznanie, Dona Lucia. Hoci som sa v novinách dočítal, že ste milionárka a milionárov som nikdy nemohol ani cítiť, musím dnes priznať, že som sa mýlil. Nikdy som sa nestretol s ušľachtilejšou krásou tela a duše.

BABS: Je teraz na mne poďakovať sa vám za uznanie, pán Cesnak.

KUBO (šepká Babsovi): Nepreháňaj to! Zabijem ťa, ak pomútiš hlavu môjmu otcovi.

CESNAK (šepká Kubovi):. Synček, prepáč, že som ešte pred chvíľou odmietal tvoje rady. Myslím, že si mi radil dobre.

KUBO: Otec, myslím, že si si chcel prezrieť oxfordskú záhradu aj na druhom konci.

CESNAK: Ó, áno, dobre, že mi to pripomínaš. A ak by Dona Lucia mala záujem… (Ponúkne Babsovi rameno.)

BABS: Rada si ešte pred večerou prezriem s vami aj druhý koniec záhrady, pán Cesnak, (Zavesí sa do Cesnaka a spolu odídu.)

BRASSET (do publika): Tak to vidíte. Ktovie či by pravá Dona Lucia vedela lámať mužské srdcia tak, ako sa to darí falošnej. Veď ani srdce pána Spettigua neostalo voči jej čaru imúnne, hoci zatiaľ nič nenaznačuje… Nuž, ale on ešte nevie, že Dona Lucia je Dona Lucia. Jeho erotogenné zóny neboli ešte podráždené vôňou jej brazílskych miliónov. Nepredbiehajme však. Zatiaľ si všimnime len, že pobúrený pán Spettigue sa vracia.

SPETTIGUE (vracia sa spolu s Amy a Kitty, zrejme ich objavil v nejakej skrýši).

VŠETCI okrem Cesnaka a Babsa (spievajú).

Pieseň „ROZČÚLENÝ DŽENTLMEN“

SPETTIGUE: Ha!

AMY: Strýk.

KITTY: Poručník.

KUBO: On.

KAROL: Ten.

OSTATNÍ: Zlý strýko.

BRASSET: Ktože?

AMY: Strýk.

KITTY: Poručník.

KUBO: On.

KAROL: Ten.

OSTATNÍ: Zlý strýko.

SPETTIGUE. Tak vy tu ste! Darmo som sa nádejal, že vy tu nie ste.

KAROL, KUBO: Dovoľte uvítať vás tu tiež, pán Spettigue.

SPETTIGUE: Neoslovujte ma, vy lumpi! Dievčatá, domov!

KAROL, KUBO: Hádam vy, pán Spettigue, nie ste taký tvrdý.

SPETTIGUE: Disciplína v rodine — na tú som ja hrdý.

KAROL, KUBO: Všetko, prosím, vysvetlíme vám.

SPETTIGUE: Ja si to, prosím, vysvetlím už sám. Na mňa nechcite skúšať žiadny trik. Viete, kto som? Poručník a strýk.

KAROL, KUBO: Čo vlastne chcete teraz?

SPETTIGUE: Len cez hlavu mi prerásť vy nepokúšajte sa!

KAROL, KUBO: Tak povedzte už predsa…

SPETTIGUE: Na rozhovor nemám chuť. Amy, Kitty, za tú dnešnú akciu odo mňa dostanete lekciu.

AMY, KITTY: Ach, strýko, veď tu nie sme samy.

SPETTIGUE: Hahaha!

BRASSET: Rád by som upozornil na prítomnosť istej dámy. A to veľmi vznešenej dámy.

SPETTIGUE: Skôr sa mi zdá, že som spadol do vlčej jamy.

BRASSET: Vyháňate mi úsmev na líca. Tá dáma nie je vlčica.

SPETTIGUE: Dievčatá, domov bežte!

AMY, KITTY: Strýko, len chvíľočku ešte. (Utečú.)

SPETTIGUE: Kde je tá vznešená?

BRASSET: Bola z vás zdesená.

SPETTIGUE: Tú, čo tu bola, myslíte vy?

BRASSET: Hej, tú! Tej pardón dlžný ste vy!

SPETTIGUE: Komu pardón?

BRASSET: Tej veľmi vznešenej panej.

SPETTIGUE:

BRASSET:

SPETTIGUE:

BRASSET: To nie je pardón. Pane, ste pánom svojej reči?

SPETTIGUE: Že či! Hnevom horím ako slama.

BRASSET: A viete kto je tá dáma, ktorú hania vaše slová? Dona Lucia d´Alvadorez! (Pauza.)

SPETTIGUE (vytiahne z vrecka noviny, pozrie sa do nich, zase ich strčí do vrecka).

(Brassetovi.) Je to možné?

BRASSET: Áno, tá dáma, s ktorou ste tu mali pred chvíľou konflikt, je grófka Dona Lucia d´Alvadorez, ktorá prišla z Brazílie, pravlasti opíc.

SPETTIGUE (svitá mu): Ach, a tuším aj ja tam mám príbuzných! Cítim sa totiž v tejto chvíli ako po opici, aj keď som nevypil ani kvapku. Naozaj to bola grófka Dona Lucia d´Alvadorez? Brazílska milionárka, o ktorej píšu dnešné noviny, že možno ešte tohto roku navštívi svoju starú vlasť Slovensko a cestou sa zastaví aj v Anglicku?

BRASSET: Áno, bola to ona. Brazílska teta slovenského študenta Čikóša. A ako vidíte — hoci noviny, ktoré jej príchod avizovali, len toť vypadli z tlačiarenského stroja, ona je už v Európe. Áno, práve prišla, a teda je už tu.

SPETTIGUE: A to, že je už tu a že mám možnosť i ja osobne spoznať takú ušľachtilú…

BRASSET: A bohatú.

SPETTIGUE: … a krásnu dámu, to je pre mňa taká veľká radosť a česť, o akej sa mi ani nesnívalo. Zahorel som láskou k tej dáme, s ktorou som tu mal pred chvíľou konflikt… Dodatočnou láskou na prvý pohľad. Ako Romeo! (Cituje Shakespeara.) Ó, ona učí planúť všetky sviece, ona tvár noci viacej roztrbliece, než černoškinu vzácny diadém! Aj vôkol nej sú všetky krásavice len ako vrany vôkol holubice! — Ľúbim ju a verím, že popri chvíľach šťastnej lásky, čo strávime vo vzájomnom neúnavnom objatí, urobím spolu s ňou aj celý rad…

BRASSET: Detičiek?

SPETTIGUE: …vzájomne výhodných obchodných transakcií. No kde je? Kam sa stratila? (Spieva a svoj spev adresuje na všetky strany, vždy mimo javiska, aj do hľadiska.)

BRASSET:

SPETTIGUE:

BRASSET:

SPETTIGUE: Aj med!

Pán Brasset, nech žije vzácna teta!

(Obaja, a odkiaľsi spoza scény vykukujú a spievajú aj ostatní.)

SPETTIGUE: No kde je?

(Prestávka.)