ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PRINC A PRINCEZNÉ SA HRAJÚ „LETÍ, LETÍ“

PRINC a TRI PRINCEZNÉ (vybehnú zo zámku, nad ktorým sa klenie obloha s bielymi oblakmi, hrajú sa hru „Letí, letí“ a pritom spievajú).

(PIESEŇ) LETÍ, LETÍ

(Medzi biele oblaky pripláva aj čierny, zablysne sa a zahrmí.)

KRÁĽ A KRÁĽOVNÁ ODCHÁDZAJÚ

KRÁĽ, KRÁĽOVNÁ (vychádzajú z brány a počúvajú Mrákavine správy o počasí).

HLAS MRÁKAVY: Vážení poslucháči, hlási sa vám Mrákava. Vypočujte si správy o počasí. Studený vzduch od severného pólu postupuje smerom na juh a už dnes v noci sa počasie zmení aj v našom kráľovstve. Bude striedavo padať dážď a sneh, miestami búrky…

KRÁĽ: Zase som našiel v tých správach o počasí chybu. Čo je to — bude padať dážď? Nevie to tá Mrákava povedať tak, ako hovoríme všetci — že bude pršať? Čo na to povieš ty, Anežka?

KRÁĽOVNÁ: Máš kráľovskú pravdu, Mojmír.

KRÁĽ (obráti sa k deťom): Deti! Blíži sa dážď, sneženie a búrky — nemali by ste už behať povonku.

KRÁĽOVNÁ: Chcete vari, aby do vás udrel blesk?

TRI PRINCEZNÉ: A prečo by mal udrieť práve do nás?

PRINC: To by bolo od blesku nespravodlivé. Veď sa iba hráme.

KRÁĽ: Blesky a hromy nevedia, čo je to spravodlivosť, a bijú hlava-nehlava. A preto — dosť bolo hry.

KRÁĽOVNÁ: Teraz počúvajte otecka, chce vám povedať niečo dôležité.

KRÁĽ: My, vaši kráľovskí rodičia, vám oznamujeme, že práve odchádzame na stanicu uvítať vzácnych hostí.

TRI PRINCEZNÉ, PRINC: Akých hostí?

KRÁĽ: Najbližším rýchlikom konskej železnice k nám pricestujú traja králi, ktorí vás požiadajú o ruku, dcérenky. Keď nič do toho nepríde, zajtra už dohodneme vaše svadby.

TRI PRINCEZNÉ: A to sa nás ani neopýtate, či s tým súhlasíme?

KRÁĽ: Vy sa nechcete vydávať?

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Nevravíme, že sa nechceme vydávať.

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Ale keď už sa máme vydávať…

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: … chceli by sme si svojich manželov vybrať samy.

KRÁĽ: Uvidíte ich — a vyberiete si každá toho svojho.

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: A prečo si musíme vybrať manželov len spomedzi troch kráľov?

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: A vôbec. Keby to nemuseli byť králi…

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: … potom by bol oveľa väčší výber.

KRÁĽOVNÁ: Nezamyslíme se nad tým, čo hovoria, Mojmír? Najdôležitejšia zo všetkého je predsa len šťastná láska, čo stvorí z dvoch ľudí jednu bytosť a tá potom prežíva všetko dvakrát. Veď sme to zažili aj my dvaja! (Spieva.)

(PIESEŇ) LÁSKA VIE OKLAMAŤ ČAS…

KRÁĽ: Pekná pieseň. Lenže aj tak je štatisticky dokázané, že najšťastnejšie manželstvá uzatvárajú medzi sebou mladí ľudia, ktorí majú podobný pôvod. Roľníci si berú roľníčky, školníci školníčky, lekárky lekárov, pekárky pekárov, zubárky zubárov, hubárky hubárov — a preto aj naše kráľovské dcéry si v záujme svojho šťastia musia vziať kráľov. (Spieva.)

(PIESEŇ) O MODREJ KRVI

KRÁĽ: Áno, to písomné vyhlásenie urobím hneď a zaraz a tu a teraz. Podaj mi, Anežka, papier, pero a atrament.

KRÁĽOVNÁ (podáva mu papier a pero): Tu je papier, tu pero, ale, žiaľ, asi nemám pri sebe atrament.

KRÁĽ: Nehľadaj! Papier a pero stačí. Keď nemáš pri sebe atrament, podaj mi ihlu.

KRÁĽOVNÁ (podáva mu ihlu): Ihlu našťastie pri sebe mám. No načo ti bude ihla?

KRÁĽ: Načo? Keď mám modrú krv, môžem ju použiť aj namiesto atramentu. Stačí, keď sa pichnem ihlou do prsta… (Pichne sa ihlou do prsta, tečie mu červená krv, skrýva prst za chrbtom.)

KRÁĽOVNÁ: Prepánakráľa, čo ti to kvapká z prsta? Ty nemáš modrú krv?

KRÁĽ: Akožeby nie! Mám modrú krv. No vypil som dnes veľa červeného vína a dostalo sa mi asi aj do krvi. To prejde. Prosím ťa, nepichla by si sa do prsta ty?

KRÁĽOVNÁ (pichne sa do prsta a ukáže sa, že aj ona má červenú krv).

KRÁĽ: Čo to vidím? Veď aj ty máš červenú krv. Ako sa to mohlo stať?

KRÁĽOVNÁ: Zabúdaš, môj drahý, že keď si si ma bral, ani ja som nebola princezná.

KRÁĽ: A čo si bola?

KRÁĽOVNÁ: Len chudobná priadka, čo sa vydala za kráľa — a nie sme spolu šťastní?

KRÁĽ: Áno, už si spomínam. Fakt, ty si bola zaslobodna priadka. Lenže vtedy, keď sme sa brali, ešte nebola konská železnica a ľudia ešte verili rozprávkam. Dnes je iná doba a treba veriť vedeckým poznatkom.

KRÁĽOVNÁ: Drahý môj, ale veď aj dnes v niektorých kráľovstvách nachádzame prípady spoločensky nerovných a napriek tomu šťastných manželstiev, napríklad v kráľovstve dánskom, alebo holandskom, takisto v kniežatstve monackom, takže keby sme predsa len…

KRAĽ: Keby nechajme v nebi. My musíme stáť rovnými nohami na zemi, a preto mi už, drahá moja, neodvrávaj. Keby to aj hneď bolo niekde inde inak — v našom kráľovstve je to tak. Napíšem to vyhlásenie neskôr. A teraz iba ústne zopakujem, že aj naše kráľovské dcéry si v záujme svojho šťastia musia vziať kráľov. Bodka. (Obráti sa k Princovi.) Dozor nad celým kráľovstvom počas svojej krátkej neprítomnosti zverujeme do tvojich rúk, princ Slavomír. Tu je kľúč od zámockej brány. (Podáva Princovi kľúč.)

PRINC (prijíma kľúč): Kedy ju mám zamknúť, otecko?

KRÁĽ: Zamkni ju, len čo vyjde Večernica.

KRÁĽOVNÁ: Tak to robíme vždy. A bude to už o chvíľu.

KRAĽ: A pamätaj, synček! Nedozeráš len na kráľovstvo. Dozeráš aj na sestry.

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Prečo nie my naňho? Som staršia než on.

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Aj ja som staršia.

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: Aj ja.

PRINC: Neobávaj sa, otecko, ustrážim ich.

KRÁĽ (začuje vzdialený výkrik „Hijó!“): Rýchlik sa už blíži. Keby tí králi vystúpili z vlaku a nikto by ich nevítal…

KRÁĽOVNÁ: Svet by sa preto nezrútil.

KRÁĽ: Ale aj tak by to bolo neslušné. (Začuje blízky výkrik „Hijó!“.) Prepánakráľa, rýchlik je už tu. Už sme mali byť na stanici v Kraľovanoch.

KRÁĽ, KRÁĽOVNÁ (odídu).

PRINC DOZERÁ NA PRINCEZNÉ

PRINC (otvorí bránu): Rodičia sú preč a vy, sestričky, do zámku!

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Ale veď ešte nie je večer.

PRINC: Večer je vtedy, keď o tom, že je večer, rozhodne kráľ. Kráľa teraz zastupujem ja. A podľa mňa sa už stmieva.

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Ale keď vonku je tak pekne. A noc je taká vzrušujúca.

PRINC: A práve preto vás chcem zamknúť ešte skôr, kým vyjdú hviezdy.

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: Čo zlé by sme robili, keby sme sa trošku poprechádzali v noci pod hviezdami?

PRINC: V noci? Pod hviezdami? Len pekne do zámku! (Naženie Princezné do zámku a chystá sa zamknúť bránu.)

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ (vystrčí hlavu spoza brány): A to už ako, braček Slavomír? Prečo zamykáš, keď ty ešte nie si dnu?

PRINC: Ja ostávam vonku.

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ (vystrčí hlavu spoza brány): Aj na noc?

PRINC: Aj na noc. Ťažko by som vás ustrážil, keby som spal vo svojej izbe. Ale keď budem stáť na stráži pred bránou…

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ (vystrčí hlavu spoza brány): A kto ustráži teba?

PRINC: O mňa sa nebojte! (Znova všetky tri posotí za bránu a bránu zamkne.) A je to. Brána je zamknutá. Kto by sa v noci chcel dostať do zámku alebo zo zámku, musel by na bráne zámku vylomiť zámku. A noc je už za komínom.

HVIEZDY (ozvú sa postupne rôznymi tónmi, pri každom tóne sa zažne na oblohe lampášik jednej z nich).

PRINC (chodí ako stráž pred bránou sprava doľava a zľava doprava): Práve začínajú vychádzať hviezdy. Aj Večernica musí byť medzi nimi. Ktorá hviezda to vlastne je? Tamtá? Či tamtá? Je mi to jedno. Hlavne, aby som ustrážil sestry. Celú noc nesmiem zaspať. (Zazíva, ozve sa tichá hudba, stmieva sa, Princ chodí čoraz malátnejšie, napokon sa oprie o bránu a postojačky zaspí. To, čo nasleduje, bude jeho rozprávkový sen.)