ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PRINCOVI SA SNÍVA, ŽE NA OBLOHE TANCUJÚ HVIEZDY

SLNEČNÍK, MESAČNÍK, VETERNÍK (na prstoch vyjdú z úkrytu, presvedčia sa, že princ zaspal, prejdú do popredia a zvestujú to aj publiku. Keďže však nechcú Princa zobudiť, z ich pohybujäcich sa úst nevyjde ani hlások. Ani ich gestikulácia nie je priveľmi zrozumiteľná. Ustavične sa pri svojich nemých replikách obracajú na Princa a keď sa Princ zrazu pohne, radšej sa dajú na útek a uvelebia sa znova vo svojom úkryte).

HVIEZDY (objavia sa, tentoraz už živé, na bielych oblakoch, ktoré umožňujú hru vo výške, a pri tanečnej melódii sa pustia do tanca aj do spevu).

(PIESEŇ) NA OBLOHE HVIEZDY MNOHÉ

PRINC: Sestričky, vy ste sa predsa len dostali zo zámku a odvážili ste sa v noci von? Už aj nazad do spálne, vy nočné samopašnice!

HVIEZDY: Sníva sa ti čosi? My nie sme tvoje sestry. Sme hviezdy.

PRINC: A na to vám mám naletieť? O tom, či ste hviezdy alebo moje sestry, sa ľahko presvedčím, keď niektorú z vás chytím. (Načahuje sa za Hviezdami, no sú preňho privysoko.)

HVIEZDY (pokračujú v speve).

(Pri pohľade na Princove márne pokusy dostávajú záchvaty smiechu a tancujú na oblohe čoraz temperamentnejšie.)

PRINCOVI SA SNÍVA, ŽE MU VEČERNICA SPADLA Z NEBA ROVNO DO NÁRUČIA

VEČERNICA (potkne sa, spadne z oblaku Princovi do náručia a pobozká ho).

PRINC: Ej, asi sa mi predsa len čosi sníva. Alebo je to naozaj? Do náručia sa mi vrhla akási krásavica.

VEČERNICA: Nevrhla som sa ti do náručia. Iba som ti doň spadla.

PRINC: A prečo si ma pri tom páde aj pobozkala?

VEČERNICA: To nebol bozk.

PRINC: Čo to teda bolo?

VEČERNICA: Vravím ti, že to bol pád — a pri tom páde som takto lapala po dychu. (Lapá po dychu a znova ho pobozká.)

PRINC: A čo ak si vôbec nespadla? Čo ak si pád len predstierala?

VEČERNICA: Prečo by som to robila?

PRINC: Aby si ma obalamutila. Áno. Tak to robia všetky prešibané zlodejky. Spadla si mi rovno do náručia, tváriš sa, že ma bozkávaš, a chceš mi ukradnúť kľúč od zámku. A potom…

VEČERNICA: Krivdíš mi. Nie som zlodejka.

PRINC: Kto si teda?

VEČERNICA: Večernica.

PRINC: A ako sa voláš?

VEČERNICA: Večernica.

PRINC: Večernica Večernica? To si si ozaj dobre vymyslela. Keby to bola pravda, musela by si byť hviezda a spadnúť rovno z neba.

VEČERNICA: Veď som aj spadla rovno z neba. Pomôž mi nazad na oblohu!

HVIEZDY: Áno, pomôž jej!

PRINC: To sa teraz kto ozval?

VEČERNICA: Moje družky hviezdy. Tancovala som spolu s nimi v oblakoch, potkla som sa, spadla som — a teraz som tu na zemi. Pomôž mi, prosím ťa, lebo keď vyjde najavo, že chýbam na oblohe…

PRINC: Z koho máš strach?

VEČERNICA: Bojím sa čarodejnice Mrákavy, u ktorej my hviezdy svietime. Je prísna na nás všetky, no najprísnejšia je na mňa.

PRINC: Prečo práve na teba?

VEČERNICA: Som najžiarivejšia, najviac jej kolem oči. Pomôžeš mi?

HVIEZDY: Áno, pomôž jej! Aj my ťa o to prosíme.

PRINC: Rád by som ti pomohol. Ale ako to mám urobiť?

VEČERNICA: Pohľadaj rebrík do neba!

PRINC: Rebrík do neba? A kde ho nájdem? Iba ak by… (Prinesie dvojitý rebrík.) Môže to byť tento?

VEČERNICA (začne liezť na rebrík): Ach, toto veru nie je rebrík do neba. Čo si aj ty padnutý? Veď tento rebrík je krátky.

PRINC: Aj mne sa to zdalo. Čo sa dá robiť? Nepomohol som ti.

VEČERNICA: Veru nie.

PRINC: Ale aspoň sa môžeme dlhšie porozprávať.

VEČERNICA: Porozprávať o čom?

PRINC: Nuž, napríklad — ako si žiješ tam na nebi?

VEČERNICA: Čo ti mám o tom povedať? Svietim tam. A okrem svietenia sa tam ešte krútim okolo svojej osi — a zároveň obieham okolo slnka. Veľmi blízko okolo slnka. Raz-dva ho obehnem. Môj rok trvá kratšie než môj deň. (Znova lezie na rebrík a skúša z neho dočiahnuť na oblohu.) No škoda, že mi tam nenarástli aj krídla, aby som mohla vzlietnuť.

PRINC: Možno ti ešte narastú. No keby naozaj — tak nech ti rastú pomaly. Rok kratší ako deň? To, čo rozprávaš, je veľmi zaujímavé — chcel by som to zažiť aj ja. Keby narástli krídla aj mne a keby som vzlietol na oblohu spolu s tebou…

VEČERNICA: Prečo by si aj ty mal vzlietať na oblohu?

PRINC: A prečo by som nemal?

VEČERNICA: Pretože ty si sa narodil pre iný život než ja. Musíš ho prežiť tu, vo vašom pozemskom kráľovstve. A ty ho tu aj prežiješ. Ale čo ja? Ako sa ja dostanem hore na oblohu?

PRINC: Vieš čo? Keď sa nemáš ako dostať na oblohu, čo keby si ostala so mnou na zemi? (Objíme ju.)

VEČERNICA: To nejde. Pusti ma!

PRINC: Nepustím ťa. (Pobozká ju.)

HVIEZDY: Pusti ju!

PRINC: Nepustím ju a nepustím. (Opäť ju pobozká. A opäť.)

VEČERNICA: Vidíš, aký si? Predtým si mi vyčítal, že som ťa pobozkala, a teraz bozkávaš ty mňa.

PRINC: Tentoraz ja lapám po dychu.

VEČERNICA: Hej, po dychu. Prečo ma nechceš pustiť?

PRINC: Lebo som sa rozhodol, že sa s tebou ožením. (Opäť ju pobozká.)

VEČERNICA: Prestaň a nevymýšľaj! Čo je to za hlúpy nápad, aby sa človek oženil s hviezdou? A okrem toho — ani ja sa nemôžem vydať za niekoho na zemi, keď musím svietiť na oblohe. To je život, pre ktorý som bola stvorená zase ja.

PRINC: Na oblohe je hviezd a hviezd. Čo by sa stalo, keby jedna chýbala? Nik by si to ani nevšimol.

VEČERNICA: Keby som chýbala ja, všimne si to každý. Nemôžem sa za teba vydať. Môžem ti iba svietiť z veľkej výšky. (Vytrhne sa mu.) Len ako sa mám do tej výšky dostať? (Znova vylezie na rebrík a trucovito si na ňom dupne.) Ten tvoj rebrík do neba je tuším ešte kratší, než bol predtým.

PRINC: Som rád, že skôr než nájdeš dlhší, budeš mi svietiť tu dole.

(Obaja spievajú.)

(PIESEŇ) OJ, SVIEŤ MI, SVIEŤ

(Na oblohe sa objaví čierny oblak.)

HVIEZDY: Večernica, daj si pozor! Blíži sa k tebe Mrákava.

MRÁKAVA (vynorí sa spoza čierneho oblaku): A nielen, že sa blížim. Som už tu — a čo to vidím? Večernica nie je na svojom mieste. Nemusíš sa unúvať, chlapče. Nemusíš jej už pomáhať. Sama si ju odnesiem nazad na oblohu a tam ju potrestám za to, že sa bez môjho dovolenia spustila na zem.

VEČERNICA: Ale veď ja som sa nespustila. Ja som na zem iba spadla.

MRÁKAVA: Klameš.

PRINC: Neklame. Naozaj sa nespustila.

MRÁKAVA: Aj ty jej pomáhaš klamať? A veď ešte pred chvíľou si si myslel, že je to klamárka a zlodejka.

PRINC: Mýlil som sa. Neklame. Naozaj sem spadla.

MRÁKAVA: Tak ju potrestám za ten pád. Navždy ju prikujem zlatou reťazou k oblohe, aby sa to už nikdy nemohlo opakovať.

PRINC: Netrestaj ju, Mrákava! Možno keby som ju nezdržoval…

MRÁKAVA: Ani tak by si nepomohla. No i tak potrestám aj teba. Za to, že si ju zdržoval, ostaneš navždy na zemi a už sa k nej nikdy ani nepriblížiš.

PRINC: Večernica! Však sa nestane to, čo vraví?

VEČERNICA: To, čo vraví Mrákava, sa väčšinou aj stane.

PRINC: Nie. Mýliš sa. A ak si aj nikdy v živote neklamala, teraz klameš. Prisahám ti, že raz nájdem rebrík do neba — a prídem si po teba.

PRINC, VEČERNICA (spievajú).

(PIESEŇ) OJ, SVIEŤ MI, SVIEŤ (opakovanie)

MRÁKAVA: Stačilo. (Spieva.)

(PIESEŇ) SOM ZLÁ

(Spustí sa na zem, schytí Večernicu, vynesie ju na oblohu a zmizne s ňou za čiernym oblakom. Začujeme rinčanie, objaví sa zlatá reťaz prikutá k nohe Večernice, potom začujeme už len Mrákavin smiech.) Hahaha! Som zlá! Som zlá! (Čierny oblak odletí.)

PRINC SA VO SNE ZHOVÁRA SO SESTRAMI

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ (objaví sa v zámockom okne): Je preč.

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ (objaví sa v ďalšom okne):. Veru tak.

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ (objaví sa v ďalšom okne): Zmizla.

PRINC: Sestričky, vy ešte nespíte?

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Ako sme mali zaspať, keď sme si museli vypočuť taký smutný rozhovor?

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Prečo si Večernicu nechal odísť?

PRINC: Mal som ju hádam zdržať násilím?

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: Mal si o ňu bojovať.

PRINC: No čo mám urobiť teraz?

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Vyber sa za ňou!

PRINC: A ako? Kadiaľ?

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Hocikadiaľ.

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: Vyber sa do sveta hľadať rebrík do neba! Veď si prisahal, že ho raz nájdeš.

PRINC: To je pravda, prisahal som. Lenže ani do sveta sa nemôžem vybrať.

TRI PRINCEZNÉ: Prečo by si sa nemohol?

PRINC: Lebo sa nemôžem odtiaľto hnúť — musím vás strážiť.

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Tak nás nestráž!

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Daj nám slobodu!

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: A budeš voľný aj ty.

PRINC: Ešteže čo! Čo by na to povedali rodičia?

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Možno by na to nepovedali nič.

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Možno by boli radi, že sa nás zbavili.

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: Veď rodičia vedia, ako to na svete chodí.

(Všetci štyria spievajú.)

(PIESEŇ) SKÔR ZACHYTÍŠ VIETOR DO SITA

PRINC: Lenže to nie je tento prípad. Vy nie ste moje ženy, ale sestry. A rodičia sa vás nechcú zbaviť, ale vás chcú vydať. Šli privítať vašich kráľovských ženíchov. O chvíľu bude treba, aby ste ich prívitali aj vy. A preto vám nemôžem dať slobodu. Aj keď strážiť vás ma vôbec nebaví.

TRI PRINCEZNÉ: Ale vidíš…

PRINC: Nijaké ale vidíš. Spite už konečne! (Posťahuje na oknách princezien rolety. Potom do obecenstva.) Síce sa mi to všetko iba sníva, ale chcem sa v tom sne trochu vyspať aj ja. (Znova sa oprie v rohu brány, zíva a spieva.)

(PIESEŇ) OJ, SVIEŤ MI, SVIEŤ (opakovanie)

PRINCOVI SA SNÍVA, ŽE VYDAL SESTRY ZA SLNEČNÍKA, MESAČNÍKA A VETERNÍKA

VETERNÍK (vychádza z úkrytu): Tak poďme, Slnečník, poďme, Mesačník, prišla naša chvíľa!

SLNEČNÍK (vychádza z úkrytu): Už idem, Veterník.

VETERNÍK: A kde je Mesačník?

SLNEČNÍK: Hľadá nohavice.

VETERNÍK: Veď ešte pred chvíľou ich mal.

SLNEČNÍK: Mal, ale stratil ich.

MESAČNÍK (vychádza z úkrytu bez nohavíc a prikyvuje do obecenstva, že je to naozaj tak, ako vraví Slnečník).

VETERNÍK: Tak choď a pomôž mu ich nájsť!

SLNEČNÍK (vracia sa a pomáha Mesačníkovi hľadať nohavice. Keď je hľadanie márne, vyzlieka si svoje, počká, kým si ich Mesačník oblečie, a potom posiela Mesačníka za Veterníkom. Slnečník bez nohavíc ostáva stáť bokom a pantomimicky sa ospravedlňuje obecenstvu).

VETERNÍK: Tak poďme, Mesačník, poďme!

MESAČNÍK: Veď už idem, Veterník, už idem.

VETERNÍK: A kde je Slnečník?

MESAČNÍK: Hľadá nohavice.

VETERNÍK: Veď ešte pred chvíľou ich mal.

MESAČNÍK: Tentoraz ich stratil zase on.

VETERNÍK: Tak choď, Mesačník, a pomôž mu ich nájsť! Ale nie aby si zase ty stratil svoje. Vráťte sa obaja — a obaja v nohaviciach!

MESAČNÍK (vracia sa k Slnečníkovi a cestou si vyzlieka nohavice. Potom si ich znova naťahuje, ale iba na jednu nohu, a naznačuje Slnečníkovi, aby si aj on obliekol jednu nohu do druhej nohavice).

VETERNÍK: Tak čo je, Slnečník, čo je Mesačník, kde ste?

SLNEČNÍK, MESAČNÍK (prichádzajú dvaja v jedných nohaviciach): Tu sme.

VETERNÍK: A obaja v nohaviciach?

SLNEČNÍK, MESAČNÍK: Obaja.

VETERNIK (tvári sa, že sa dal oklamať, chodí okolo nich, no oni sa šikovne krútia a zdá sa, že sa im trik darí, zrazu však Veterník ich podvod odhalí a vytiahne spod kabáta ďalšie nohavice): A čie sú potom tieto nohavice?

SLNEČNÍK, MESAČNÍK: Moje!

VETERNÍK (hodí im nohavice): Tak nech si ich oblečie ten, komu patria. Ale rýchlo, lebo nás čaká robota.

SLNEČNÍK, MESAČNÍK (sa síce usilujú Veterníkovi vyhovieť, no chvíľu im to trvá. Vyzlečú sa zo spoločných nohavíc, no potom sa do druhých zas oblečú dvaja. Potom sa oblečie každý do osobitných nohavíc, ale zistia, že si nohavice vymenili — neladia farebne so zvyškom ich šatstva. Rozosmeje ich to, no potom sa kvôli tomu aj pobijú, potom udobria, a táto etuda ich klauniády vyvrcholí, keď sa až na tretí pokus každému z nich podarí obliecť do svojích nohavíc).

VETERNÍK: Hotovo?

SLNEČNÍK, MESAČNÍK: Hotovo.

VETERNÍK: Počuli ste, priatelia, čo je tu nové? Sú tu tri princezné na vydaj. A práve dnes majú pricestovať traja kráľovskí ženísi, čo si ich majú vziať za ženy. Kráľ a kráľovná ich šli uvítať na stanicu v Kraľovanoch.

SLNEČNÍK: Počul som to. A počul som aj, že princ musí zatiaľ strážiť svoje sestry, ale už ho to nebaví, lebo by sa rád vybral do sveta hľadať rebrík do neba.

MESAČNÍK: Hlúposť. Naopak je to. Rád by sa vybral do sveta hľadať rebrík do neba, ale nemôže, lebo musí strážiť svoje sestry.

SLNEČNÍK: Keby to bolo naopak, vybral by sa na oblohu hľadať rebrík na zem.

MESAČNÍK: Keby to bolo naopak, ten rebrík z oblohy na zem by nešiel hľadať princ, ale rebrík by hľadal princa.

SLNEČÍK, MESAČNÍK (súčasne): Nie, nie! Nie je to tak, ako hovoríš ty. Je to tak, ako hovorím ja.

VETERNÍK: Prestaňte sa už škriepiť, mládenci, a radšej všetci traja porozmýšľajme, ako by sme princovi pomohli, aby nemusel strážiť svoje sestry a aby sa mohol pobrať do sveta hľadať rebrík do neba. Čo keby sme ho zbavili sestier?

SLNEČNÍK: Výborný nápad. Čo keby sme ich hodili do nejakej levovej jamy?

MESAČNÍK: A kde nájdeme levovu jamu? Vľavo?

SLNEČNÍK: Môže byť aj vpravo.

MESAČNÍK: Levova jama vpravo? To je ďaleko.

SLNEČNÍK: Mám to. Stačí, keď si každý z nás hodí jednu princeznú na plecia a…

MESAČNÍK: Nie sme dosť silní. Neunesieme ich.

SLNEČNÍK: My že nie sme dosť silní? Sme dosť silní. Unesieme ich.

VETERNÍK: Nemôžeme ich uniesť. Únos je trestný čin. Radšej im zaspievajme serenádu. A po serenáde ich všetky tri požiadame o ruku a oženíme sa s nimi.

VŠETCI TRAJA (spievajú).

(PIESEŇ) MATONA MIA CARA

TRI PRINCEZNÉ (vyjdú na balkón a tlieskajú): Bravo! Nádherné! Opakovať! (Spievajú.)

SLNEČNÍK: Nemohli by ste radšej vy, dámy, zoskočiť z balkóna?

TRI PRINCEZNÉ: Čo ak sa pri tom skoku zabijeme?

MESAČNÍK: Nebojte sa, vaše sukne vás ponesú ako balóny.

VETERNÍK: A okrem toho vás chytíme do náručia.

TRI PRINCEZNÉ (chystajú sa skočiť).

SLNEČNÍK, MESAČNÍK, VETERNÍK (chystajú sa ich chytiť).

PRINC (zobudí sa): Nedovolím nijaké skákanie ani chytanie. Kto ste a čo tu chcete?

SLNEČNÍK, MESAČNÍK, VETERNÍK: Sme pytači. (Všetci traja aj Princ spievajú.)

(PIESEŇ) PYTAČKY

(Prerušenie spievaného textu.)

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Nechápeš, braček?

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Tí traja pytači si pýtajú nás tri.

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: Chcú sa s nami oženiť.

PRINC: Je to tak? Vy si pýtate za ženy moje sestry?

SLNEČNÍK, MESAČNÍK, VETERNÍK: Áno, princ Slavomír.

PRINC: Ale to je čosi iné. Odvolávam, čo som povedal pred chvíľou.

(Pokračovanie spievaného textu.)

(Koniec spievaného textu.)

VETERNÍK: Nie sme tunajší, to je pravda. Ale, princ, z čoho nás podozrievaš?

PRINC: Z toho, že ste obyčajní tuláci, a radi by ste sa priženili do kráľovskej rodiny. No kým ja strážim svoje sestry, môžete na to zabudnúť.

VETERNÍK: Dostali sme košom. Chceli sme urobiť niečo pre tvoje sestry aj pre teba, princ. No prerátali sme sa. Pôjdeme.

PRINC: Áno, berte sa ta, odkiaľ ste prišli!

SLNEČNÍK, MESAČNÍK, VETERNÍK (odchádzajú a šepkajú si).

SLNEČNÍK (šeptom): Povedali sme asi niečo, čo sme povedať nemali.

MESAČNÍK (šeptom): Naopak. Nepovedali sme asi niečo, čo sme povedať mali.

VETERNÍK (šeptom): Neškriepte sa! Povedali sme toho tak akurát.

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Braček Slavomír!

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Vidíš, aký si.

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: Prečo si ich odohnal?

PRINC: Lebo takých tulákov by odohnali aj naši rodičia. Je štatisticky dokázané, že najšťastnejšie manželstvá uzatvárajú medzi sebou mladí ľudia, ktorí majú podobný pôvod. Roľníci si berú roľníčky, školníci školníčky, lekárky lekárov, pekárky pekárov, zubárky zubárov, hubárky hubárov — a preto aj vy, kráľovské dcéry, si v záujme svojho šťastia musíte vziať kráľov.

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Boli to takí pekní mládenci.

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: A chceli nás.

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: A ty si ich nechal odísť.

TRI PRINCEZNÉ: Prečo?

PRINC: Veď vám vravím. Neboli to králi.

VETERNÍK (šeptom): Počujete to? Vraj sme neboli králi.

PRINC: Vy sa musíte stať manželkami kráľov.

VETERNÍK (šeptom): Už viem, čo sme neurobili. Zabudli sme sa mu predstaviť.

SLNEČNÍK, MESAČNÍK (šepkajú): Napravme to!

SLNEČNÍK, MESAČNÍK, VETERNÍK (šepkajú si a vracajú sa).

PRINC: Zase ste tu?

VETERNÍK: Iba preto, aby sme sa ešte pred odchodom predstavili.

PRINC: To ste mali urobiť už vtedy, keď ste prišli.

MESAČNÍK: Hej, to sme mali. Ale keď sme to nestihli…

VETERNÍK: … urobíme to aspoň na rozlúčku.

VŠETCI TRAJA (spievajú).

(PIESEŇ) KAŽDÝ Z NÁS JE KRÁĽ (opakovanie)

SLNEČNÍK: Som Slnečník, kráľ slnečného kráľovstva.

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Počujete, sestričky? Veď ten jeden je kráľ.

MESAČNÍK: A ja som Mesačník, kráľ mesačného kráľovstva.

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Počujete, sestričky? Aj ten druhý je kráľ.

VETERNÍK: A ja Veterník, kráľ veterného kráľovstva.

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: Počuješ, braček? Všetci traja sú to králi.

SLNEČNÍK, MESAČNÍK, VETERNÍK: Zbohom, vzácny princ.

PRINC: Že by to naozaj boli králi?

SLNEČNÍK, MESAČNÍK, VETERNÍK: Zbohom, vzácne princezné.

TRI PRINCEZNÉ: Počkajte! Neodchádzajte ešte!

VETERNÍK: Aj nám je to ľúto, ale počuli ste, princ nás vyhodil.

PRINC: Len nech odídu! Aj keď sú to králi, sú to iní králi. A my musíme počkať na kráľov, ktorých šli na stanicu vítať naši rodičia. Ach, bodaj by tu už boli!

VETERNÍK (šeptom sa poradí so Slnečníkom a Mesačníkom, a znova osloví Princa): Ale veď to my sme tí králi, ktorých šli na stanicu vítať vaši kráľovskí rodičia.

PRINC (je zaskočený): To ste vy? A len sami? A oni kde zaostali?

SLNEČNÍK: Minuli sme sa s nimi na stanici konskej železnice.

MESAČNÍK: Je to rušná stanica. Tak tam erdžia kone, že nepočujú vlastné erdžanie.

VETERNÍK: Vaši rodičia tam ešte stoja a my sme už tu.

PRINC: To sa mi nechce veriť. Tá stanica je síce rušná, ale nie je zas až taká veľká. Keby ste naozaj vystúpili z vlaku, museli by vás zbadať.

SLNEČNÍK: Nuž, zbadali by, keby museli.

MESAČNÍK: Nemuseli, nezbadali.

VETERNÍK: Zbadali by nás, keby sme pricestovali len my. Ale oni ešte vítali… Pri inom vagóne…

PRINC: Koho?

VETERNÍK: Nejakú princeznú.

SLNEČNÍK: Áno, a zdalo sa nám, že počujeme…

MESAČNÍK: Radšej sme počúvali, lebo dívať sa nebolo veľmi na čo…

VETERNÍK: Myslím, že vítali nevestu pre teba.

PRINC: Čože?

NAJSTARŠIA PRINCEZNÁ: Počul si to, braček.

PRINC: Ale veď nevraveli, že aj pre mňa má pricestovať nevesta.

PROSTREDNÁ PRINCEZNÁ: Pricestovala možno neohlásená.

NAJMLADŠIA PRINCEZNÁ: Ale je tu. A iste kráľovská.

PRINC: A nemôžem si vybrať aj spomedzi nekráľovských? Prečo by som sa musel oženiť práve s kráľovskou?

VŠETKY TRI PRINCEZNÉ: Pretože je štatisticky dokázané, že najšťastnejšie manželstvá uzatvárajú medzi sebou mladí ľudia, ktorí majú podobný pôvod. Roľníci si berú roľníčky, školníci školníčky, lekárky lekárov, pekárky pekárov, zubárky zubárov, hubárky hubárov — a preto aj ty, ako princ, si v záujme svojho šťastia musíš vziať princeznú.

PRINC: Ale čo? A to mi hovoríte práve vtedy, keď som sa zaľúbil do Večernice?

SLNEČNÍK: To je skutočne nepríjemné.

MESAČNÍK: A nielenže je to nepríjemné — hlavne to vôbec nie je príjemné.

VETERNÍK: Žiaľ, v mnohých kráľovských rodinách sa už podobná nie veľmi príjemná nepríjemnosť stala, môže sa stať aj vo vašej.

PRINC: V našej sa stať nesmie. Viete čo? Mám pre vás návrh, priatelia králi. Skôr než sem dorazia rodičia so správou, že aj mne našli nevestu, berte si za ženy moje sestry! No tak! Čo stojíte ako drevá?

SLNEČNÍK: Hádam, aby sme im najprv zaspievali serenádu.

PRINC: Už ste ju spievali.

MESAČNÍK: A keby sme ju zaspievali ešte raz?

VETERNÍK (začne spievať): Matona mia cara, mi follere canzon…

PRINC: Stačilo raz. Skáčte, sestričky, z balkóna! A vy, švagri, ich chytajte!

TRI PRINCEZNÉ (skáču z balkóna).

SLNEČNÍK, MESAČNÍK, VETERNÍK (chytajú ich).

PRINC: A zmiznite s nimi!. (Dáva požehnanie prvému páru.) Ale nie tak pomaly! (Požehnáva druhému.) Ešte rýchlejšie! (Požehnáva tretiemu.) Behom!

SLNEČNÍK, MESAČNÍK, VETERNÍK (pomaly, potom rýchlejšie a napokon behom miznú s Princeznami za scénou).

PRINC: Konečne už nemusím strážiť. Nemám koho. Sestry som povydával — a ja sa môžem vybrať do sveta hľadať rebrík do neba. Rebrík k tebe, Večernica. (Pohne sa na odchod.)

PRINCOVI SA SNÍVA, ŽE SA DAL NA ÚTEK

KRÁĽ, KRÁĽOVNÁ (sa vracajú a ťahajú za sebou obrovský kufor).

PRINC (zrazí sa s Kráľom): Ach!

KRÁĽ (nespozná Princa): Dávaj pozor, neokrôchanec! (Až teraz ho spozná.) Ale nie! Drahý synček, to si ty? Kamže? Hádam neutekáš pred rodičmi?

KRÁĽOVNÁ: Prečo by utekal? Privstal si a beží nám v ústrety.

PRINC: Áno, bežím vám v ústrety.

KRÁĽ: Prečo nám nebežia v ústrety aj tvoje sestry?

PRINC: Sestry? Aj ony by mali byť niekde tu.

KRÁĽOVNÁ: No aj keď nie sú, to nič. Ešte sa len brieždi. Môžu predsa ešte spať.

PRINC: Áno, asi budú ešte vo svojich posteliach.

KRÁĽ: Daj sem kľúč a sám sa presvedčím. (Berie si od Princa kľúč, vojde do zámku a hneď sa vracia). Čo to má znamenať? Ako si ich to strážil? Tvoje sestry vo svojich posteliach nie sú.

PRINC: Nie sú vo svojich posteliach? Akože nie sú? Jaj, aha. Ak nie sú v tých svojich, tak potom sú asi v iných.

KRÁĽ: Čo má značiť to „jaj, aha“? Čo má značiť to „sú asi v iných“? Chcem počuť čistú pravdu. Kam sa podeli? Žijú vôbec? Hádam si ich nezašantročil?

PRINC: Žijú, žijú, nezašantočil som ich. Naopak. Chcel som vám ušetriť starosti, a kým ste boli preč, som sestry povydával a ony už odišli so svojimi ženíchmi.

KRÁĽ: Čože? Ty si ich povydával a ony odišli? S akými ženíchmi?

PRINC: S tými, s ktorými ste sa minuli na stanici. S tými kráľmi.

KRÁĽ: S nijakými kráľmi sme sa nemohli minúť, lebo z vlaku nijakí nevystúpili. A ako si vôbec prišiel na to, že si svoje sestry vydal za kráľov?

PRINC: Predstavili sa ako králi. Kráľ Slnečník, kráľ Mesačník a kráľ Veterník.

KRÁĽ: Nikdy som o takých kráľoch nepočul. Ty áno, Anežka?

KRÁĽOVNÁ: Ani ja nie. No možno takí králi existujú.

PRINC: Áno, mamička, existujú. Zaspievali aj kráľovskú pieseň. (Zaspieva.)

(PIESEŇ) KAŽDÝ Z NÁS JE KRÁĽ (opakovanie)

KRÁĽ: Toto zaspievali? V žalúdku nám hudci hudú — bude bál? Veď ty si nevydal sestry za kráľov, ale za akýchsi hladných tulákov! Za to ťa prísne potrestám. Mal si raz zasadnúť na môj trón, ale namiesto toho ťa posadím do väzenia. Stráviš zvyšok života v tmúcej tme a nikdy už neuvidíš svetlo sveta.

PRINC (zahľadí sa smerom nahor a zabedáka): Ach, beda nám je, láska moja! Už sa nikdy neuvidíme. Čo z toho, že mi ťa Boh dovolil stretnúť, keď mi ťa hneď zas berie? Nielen tvoje svetlo oddelila od mojich očí Mrákava, ale aj moje oči od tvojho svetla sa chystá oddeliť môj vlastný otec.

KRÁĽ: Počuješ to, Anežka? Ďalšia pohroma. Za tú chvíľu, čo sme boli preč, nielenže náš syn povydával naše dcéry, ešte aj on sa zaľúbil.

KRÁĽOVNÁ: Počujem to, Mojmír. Ale veď aj nám kedysi na to, aby sme sa do seba zaľúbili, stačila iba chvíľa. Zľutuj sa nad ním a netrestaj ho!

KRÁĽ: Nie. Nezľutujem. Dovolil si zaľúbiť sa bez toho, aby sa nás opýtal — v takom prípade ho čaká trest ešte prísnejší. On svojvoľne vybral ženíchov svojim sestrám — ja teraz jeho ožením s nevestou, s ktorou sme sa na stanici v Kraľovanoch našťastie neminuli. (Otvorí kufor.)

FÚZATÁ NEVESTA (vyjde z kufra, časť tváre jej zakrýva maska bosorky, časť fúzy).

PRINC: Ale veď je to stará, škaredá, fúzatá bosorka. Ach, otecko, to nemyslíš vážne.

KRÁĽ: Ba veru áno. A nezhnusuj si ju vopred. Je z kráľovskej krvi. A aj ona bola kedysi mladá a jej fúzy mali veľký pôvab. Prezradím ti, že dokonca aj ja, skôr než som sa oženil s tvojou matkou, som tejto bosorke dvoril. (Spieva.)

(PIESEŇ) FÚZATÁ NEVESTA

KRAĽOVNÁ: Vidíš, Mojmír, ako dobre si urobil, že si sa oženil so mnou. Aj keď nie som z kráľovskej krvi, ja sa holiť nemusím. Dovoľ aj nášmu synovi…

KRÁĽ: A čo iné robím? Dovoľujem mu, aby sa oženil s mojou starou láskou.

PRINC: Lenže sám vidíš, otecko, ako sa za tých tridsať rokov zmenila.

KRÁĽ: Áno, vidím. Tridsať rokov neoklameš. Aj keď jej krv ostala kráľovská, ona sa zmenila a vyzerá dnes ako bosorka. No tak ti treba! Zašantročil si svoje sestry — zašantročím teraz ja teba. Svadba s touto nevestou, to bude tvoj trest.

PRINC: Nie! Potom zbohom, rodičia! (Dáva sa znova na útek.)

KRÁĽ: Stoj, lotor!

KRÁĽOVNÁ: Neutekaj, synček! Kto nás doopatruje?

PRINC: Nehnevajte sa, ja musím. Nevrátim sa, kým nenájdem sestry. Nevrátim sa, kým sa nepresvedčím, či som ich naozaj povydával za kráľov. Nevrátim sa, kým nenájdem rebrík do neba. A kým sa neožením s Večernicou. (Spieva.)

(PIESEŇ) TAKÚ STRETNEŠ V ŽIVOTE LEN RAZ (opakovanie)

(Tma.)

Prestávka