E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Metafora

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 4 čitateľov

Prvá časť

1/

AUTOR (do hľadiska).

Tak ako, ako, ako, vážení? Ste to vy, či sa za vás iba vydávate? Vydávať sa je múdre — najmä pokiaľ ide o ženy. A muž — ten potom visí. Na žene. A niekedy aj na kravate. Hľa, metafory! Básnik po tuctoch ich tvorí — a ako zo semiačok môže vyrásť les, hra môže vzniknúť z každej metafory. No čas nás núti zvoliť si tú jednu, ktorú rozohráme dnes. Metafora je skrytá v každom slove. Na tisíce ich človek za deň povie. Poviete „dravec“ — ale bližší pohľad na vec odhalí, že to, čo ste označili,vôbec nebol zver. Zvoláte „zákerné!“ — a pritom nikde žiadny ker. Alebo slovo hlava. Tak sa zdá, že má tu dnes hlavu každý z vás — nik nehlásil jej stratu. A predsa každý z vás dnes pred odchodom do divadla volal, že nevie, kde mu hlava stojí. Nuž — strata hlavy je tá metafora, na ktorú dnes padla voľba! A hra sa môže začať, drahí moji. Prostredie, v ktorom autor situoval kus? Navštívme novozaložené varieté Orfeus v priestoroch bývalého Bristol baru, ktorý pred pár rokmi vytopil šialený barman, aby svoje manko skryl. Priestory bývalého Bristol baru vysušili iba sčasti — suterén eštc stále v spodných vodách pláva. No nedočkavé varieté predsa začína už činnosť pod vedením novopečeného direktora Vyletela. A tak aj obraz prostredia nám evokuje hlavnú metaforu našej hry! Veď nie je nemožnosťou šéfujúca hlava, pod ktorou prebiehala postupná či rýchla strata tela…

2/

AUTOR (sadá si na jednu z vysokých stoličiek pri barovom pulte a zaspí.

BRIGITA (pozoruje ho spoza klavíra).

BARMAN (číta za barovým pultom noviny a všimne si Autora až po chvíli. Čaká na objednávku, ale keď sa jej nedočká, pokrčí plecami a chystá sa pokračovať v čítaní).

PODVODNÍK (hrá na klavíri).

AUTOR (zrazu mávne rukou a pokúsi sa chytiť neviditeľnú muchu).

PODVODNÍK (prestane hrať).

BARMAN (nezačne znova čítať, pretože ho upútajú Autorove pohyby).

AUTOR (znova sa pokúša chytiť neviditeľnú muchu).

BARMAN (potrasie Autora za plece). Prepáčte, ale rád by som sa vás opýtal, čo to robíte za nezmyselné pohyby?

AUTOR (na okamih sa prebudí). Aké nezmyselné pohyby? Chytám si muchy. (Znova sa pokúsi chytiť neviditeľnú muchu a zaspí.)

BARMAN (znova potrasie Autora za plece). Prepáčte — ale tu nijaké muchy nie sú!

AUTOR (znova sa na okamih sa prebudí). Keby tu neboli, asi by som si ich nechytal. (Znova sa pokúsi chytiť neviditeľnú muchu a zaspí.)

BARMAN (pokrčí plecami a znova sa chystá čítať noviny. Predsa mu však nedá, aby si nepozrel ešte raz, ako si hosť chytá neviditeľnú muchu. Autor však tentoraz spí pokojne. Barman sa náhle rozoženie a vlepí Autorovi zaucho).

AUTOR (vyskočí). Čo to robíte, človeče, za nezmyselné pohyby?

BARMAN. Prepáčte, prepáčte. Chytám vám muchy.

AUTOR. Zbláznili ste sa? Tu nijaké muchy nie sú. (Znova si sadne na stoličku a zaspí.)

BARMAN (znova pokrčí plecami a chystá sa čítať noviny. Opäť sa však ešte pozrie, čo robí hosť, a vidí, že Autor sa znova pokúša chytiť neviditeľnú muchu. Obráti sa k Brigite Bujokovej). No čo na to povieš, Brigita? Chytá si muchy a pritom hovorí, že tu nijaké muchy nie sú.

BRIGITA. Nebuď naivný, Ivan.

BARMAN. Čo — vari chceš povedať, že ty tomu rozumieš?

BRIGITA. Nie je ťažké rozumieť tomu. Ešte si nikdy nepočul o muchách, ktoré obletujú hlavu z vnútornej strany?

BARMAN (hvizdne si). Ach tak! Ty si teda myslíš. že ho znervózňujú muchy vo vlastnej hlave. Nebodaj tie, ktoré sa mu tam splašili, keď zazrel teba. Ty si myslíš, že na teba zabral, čo?

BRIGITA. A prečo by nezabral? Som pekné dievča.

BARMAN. Pekné dievča, keď je naozaj pekné, čaká, že mu niekto povie, že je pekné, a nehovori samo, že je pekné, lebo to je nepekné.

BRIGITA. To bývavalo. Dnes je emancipácia. Dnes pekné dievča, ak je naozaj pekné, na nič nečaká. Nečaká, až mu dajú, a samo si vezme, nečaká, až mu vezmú, a samo dá. Pozeraj, Ivan! (Vstáva od klavíra a ide si sadnúť na vysokú stoličku vedľa Autora. Potrasie Autora za plece.) Prepáčte!

AUTOR (strhne sa zo sna).

BRIGITA. Prepáčte, že sa vám prihováram, pán…

AUTOR. Autor.

BRIGITA. Prepačte, že sa vám prihováram, pán autor, ale sledujem vás, ako sa pokúšate chytiť akúsi muchu, ktorá vás obťažuje, a myslím si, že poznám príčinu vašich neúspešných pokusov. Som totiž sama mucholapka. Čím chcem povedať, že som nielen speváčka a tanečnica v tomto novom varieté Orfeus —

AUTOR. Ó!

BRIGITA. — ale aj veľká znalkyňa jeho hostí, z ktorých vy ste ten celkom prvý —

AUTOR. Ó! Ó!

BRIGITA . — populárna Brigita Bujoková.

AUTOR. O! O! Ó! (V rozpakoch opäť chmatne po neviditeľnej muche.) Otrava, mám ťa.

BRIGITA. Mýlile sa, pane, nemáte nič. Povaha hostí a povaha múch nie je až taká odlišná, aby som nemohla tvrdiť, že idete na to zle.

AUTOR. Zle? A prečo zle?

BRIGITA. Z jednoduchej príčiny. Vy sa na chytenie tej muchy priveľmi sústreďujete. Všetky vaše zmysly sú zaostrené len na ňu. Uprene sa na ňu dívate a prudko na ňu dýchate. Neviem, či ste čítali nejakú esej o muchách — ja áno. Ubezpečujem vás — mucha je jeden z najvnímavejších tvorov. Všetko vidí, všetko cíti. A vo chvíli, keď urobíte chmat! (Brigita urobí chmat, ale namiesto muchy chytí Autorovu ruku.) Chacha, to je veselé. Namiesto muchy som chytila vašu ruku. Pri vyučovaní sa také veci stávajú. (Pusti Autorovu ruku.) Kde sme prestali?

AUTOR. Hovorili ste, že mucha je jeden z najvnímavejších tvorov, všetko vidí, všetko cíti a vo chvíli, keď človek urobí chmat! (Autor urobí chmat! a chytí tentoraz on ruku Brigite.)

BRIGITA. Chacha, toto je ešte veselšie. Teraz ste zase namiesto muchy chytili ruku vy mne.

AUTOR (pustí jej ruku). Prepáčte, myslel som… Hovorili ste, že pri vyučovaní sa také veci stávajú.

BRIGITA. Ale nemali by sa. Teda kde sme to prestali?

AUTOR. Že keď človek urobí chmat! (Opäť sa pokúsi chytiť ruku Brigite, ale tá mu unikne.)

BRIGITA. — mucha uletí. Teda čo z toho vyplýva? Vyplýva z toho, že na muchu treba ísť celkom inak.

AUTOR. Ako inak? Nejako takto? (Chmatne opäť do prázdna.) Alebo takto? (Opäť tá istá hra.)

BRIGITA. Všetko zle, môj drahý pane, všetko zle. Tak sa mucha nechytá. Kto chce chytiť muchu, musí v tej muche vyvolať predovšetkým dojem, že ju vôbec chytiť nejde. Musí ju zmiasť. A musí sa teda čo?

AUTOR. Čo?

BRIGITA. Musí sa tváriť, že ide chytiť niečo celkom iné. Keď chcete chytiť muchu, milý priateľ, musíte sa tváriť, že idete chytiť motýľa.

AUTOR. Kdeže je tu motýľ?

BRIGITA. Tak teda, povedzme, že si idete chytiť blchu.

AUTOR. Nemám blchy.

BRIGITA. To je jedno. Tak voš.

AUTOR. Nemám ani vši.

BRIGITA. Nešťastník, ja hej. Pst! Práve vám sadla na čelo.

AUTOR. Nič mi tam nesadlo.

BRIGITA. A keď aj nesadlo, môže každú chvíľu sadnúť.

AUTOR. Vôbec nemôže — tu nijaké muchy nie sú.

BRIGITA. Akože nie sú — a čo potom chytáte?

AUTOR. Nič. Sama ste povedali, že ma to znervózňujú iba muchy v mojej vlastnej hlave.

BRIGITA. Ako viete, že som to povedala, keď ste spali?

AUTOR. Ako som mohol spať, keď som to počul?

BRIGITA. Ach tak, vy ste iba hrali, že spíte. Ale keď vy, pane, tak rád hráte, prečo by ste teraz nezahrali aj to, že vám na čele sedí mucha?

AUTOR. To sa hrá ťažko. Mucha je priveľká, než aby som mohol zahrať, že mi sedí na čele, keď mi na čele nesedí nič.

BRIGITA. Tak hrajte, že vy sám ste mucha!

AUTOR. To sa hrá ešte ťažšie. Na to, aby som mohol zahrať, že mucha som ja, je mucha primalá.

BR IGITA. Tak teda nemusíte hrať muchu — hrajte čokoľvek, hrajte divého koňa, alebo i sam seba, hlavná vec, že mi umožníte, aby som vám predviedla svoju loveckú metódu. Pozor! Začíname. Nehýbte sa. Ja som lovec. A vy ste korisť. Čo urobím? Vrhnem sa na vás, aby ste hneď·prišli na to, že mám chuť vás uloviť, a dali sa na útek? Nie! Musím vás držať v omyle. A teda predstieram, že idem uloviť niečo celkom iné. Povedzme, že idem uloviť tuto barmana Trulíka. Miláčik Ivan! (Objíme Barmana a znehybnejú.)

BARMAN. Brigita! Čo to robíš, veď si ho odplašíš! Stratila si hlavu?

BRIGITA. Vôbec nie, Ivan. Hneď ti dokážem, že je to presne naopak a že som nestratila hlavu ja, ale že ju stratil on. (Pustí Barmana, objíme Autora a znehybnejú.)

AUTOR (nijako sa tomuto vývoju udalostí nebráni a po dlhom bozku klesá aj s Brigitou za klavír).

BARMAN (hvizdne si). A skutočné, dokázala to. Nestratila hlavu ona. (Skloní sa za klavír a vzápätí spoza neho dvíha a na klavír kladie Autorovu hlavu). Stratil ju on. A stratil ju doslova. (Vyťahuje spoza klavíra nohy — sú to nohy dublera, ktorým môže byť jeden z detektívov.) Ale veď — ale veď to je vražda. (Zatacká sa a zmizne za barovým pultom.)

BRIGITA. Čože? Vražda? (Prezrie si Autorovu hlavu, ležiacu na klavíri, aj nohy, trčiace spoza klavíra.) A naozaj — vražda. Pobozkala som ho tak silno, že mu pritom odpadla hlava. Čo teraz? Telo spáliť a hlavu naložiť na osobný vlak, ako to oňahdy spravila Irena Čubírková s hlavou Ambróza Ščepku? To nie — barman ma usvedčí a pred súdom by mi to iba priťažilo. Najlepšie urobím, ak tu všetko nechám tak, ako to je, a zmiznem.

AUTOROVA HLAVA. Neutekajte, slečna Brigita, všetko vám vysvetlím!

AUTOROVO TELO (vstáva zo zeme a siaha po Brigite).

BRIGITA (piští). Íííííííííííííííí! Ono to ešte aj po smrtí hovorí a chodí! (Utečie.)

AUTOROVO TELO (teda dubler, ktorý si pretiahol cez hlavu sveter, vstáva a beží za ňou, ale kedže nemá dobrú orientáciu, napokon opustí javisko na opačnej strane).

3/

AUTOROVA HLAVA (leží na klavíri a hovorí do hľadiska). Je v ťahu.

A vy čakáte, že poviem: To sú ženy! Najprv sa postarajú, aby muž ich vinou stratil hlavu, a keď ju stratí, keď je zmrzačený, zúbožený, už sa im nepáči a utekajú od neho jak od hrozného javu. Vážení — banálne! Vy ozaj myslíte si, že sa za metaforami ukrývam ako iní poetickí oslovia? Otvorte oči lepšie! Hlava-potvora mi odpadla predsa z krku doslova. A nie dnes. Ani predvčerom. Tá slečna nemá na tom ani štipku viny. A netreba to dávať do súvisu s tým jej bozkom. Od narodenia som ja takýto už — dvojjediný — a hlavu pripájam si na krk lepidlom a voskom. Čo druhov lepidiel a aké rôzne háčiky a stuhy som od detstva až do dnešného dňa už vyskúšal v úsilí budiť dojem, že som ako druhí a že si bárskde môžem smelo zložiť z krku šál. Štyridsať rokov sa mi už to predstieranie darí. Vyštudoval som, založil si rodinu, ja, rytier bez hlavy. No som už unavený, starý, a nemam chuť to ďalej tajiť ani hodinu. Preto som hlave spadnúť dovolil. A beda — za trest utieklo mi telo. Kam nohy ponesú ho, keď ho nepovedú oči? Bez hlavy pôjde také telo príliš smelo a kdesi pod autobus a či do priepasti skočí. Hej, barman!

4/

BARMAN (jeho hlava sa vynorí nad barovým pultom). Čo je? Čo sa deje? Kto ma to volá?

AUTOROVA HLAVA. Ja.

BARMAN. Vy nie ste zavraždený?

AUTOROVA HLAVA. Keby som bol zavraždený, asi by som ťa nevolal.

BARMAN. Takže to všetko sa mi snívalo? Bola to halucinácia? Chvalabohu. Ale do akej diery ste to vliezli? Vylezte z nej von — veď vám trčí len hlava.

AUTOROVA HLAVA. Nie som v nijakej diere. Čo nevidíš, ako sa majú veci?

BARMAN (nadvihne Autorovu hlavu, rýchlo ju zas položí a cúva). Tak sa mi to predsa len nesnívalo. Vám naozaj odpadla hlava. Vy ste naozaj zavraždený. A hovoríte so mnou po smrti. Jaj — jaj — jaj — (Chystá sa znova upadnúť do mdlôb.)

AUTOROVA HLAVA. Počkaj, ty hlupák! Nezamdlievaj mi tu zase! Ako ťa budem kriesiť, keď nemám nohy ani ruky?

BARMAN. A ozaj — kde ich máte? Veď je tu len vaša hlava. A vaše telo?

AUTOROVA HLAVA. Je preč.

BARMAN. Ničomu nerozumiem.

AUTOROVA HLAVA. Žiaľ, ja až príliš dobre. Moja hlava sa povaľuje tu a zhovára sa s tebou — a moje telo zatiaľ behá bohviekde po svete.

BARMAN. Vaše telo samo od seba, samočinne…

AUTOROVA HLAVA. Presne tak. Rozbehlo sa za fluidom tej ženy.

BARMAN. No aspoň že to. Myslel som, že vôbec neviete, kde je. Takto stačí zájsť za ňou…

AUTOROVA HLAVA. Nič nestačí. Ona sa dala na útek a telo sa síce tiež hnalo, ako vládalo, no keďže nemá očí ani rozum, hnalo sa na opačnú stranu.

BARMAN (zahvízda). To je horšie.

AUTOROVA HLAVA. Pravdaže to nie je lepšie. Ak má moje telo padnúť do nejakej priepasti, bolo by možno rozumné hodiť potom do nej aj mňa. Živá hlava bez tela — čo ma čaká? Šupnú ma niekde do vedeckovýskumného ústavu a budú sa vo mne vŕtať a zisťovať, čo som to za zvláštny úkaz.

BARMAN. Ale to sa vám, pane, môže prihodiť, aj keď sa vášmu telu nestane nič zlé. Dajú do výskumáku obe vaše čiastky. A budú sa vám vŕtať nielen v hlave, ale aj v nohách a všelikde inde. Veď takýto prípad — nepočul som, že by sa bol niekde niekedy stal. Že niekomu odtrhlo hlavu — to hej, to sa už stalo. Ale taký človek už potom nikdy nežil. Vo vašom prípade sa však hlava oddelila od tela a telo od hlavy, a predsa oboje žije. Ba čo viac — žije to akoby nadvakrát, na dvoch miestach odrazu, no slovom dvojnásobná senzácia. Jediné, čo by vás pred tým výskumákom mohlo zachrániť, je nájsť vaše telo a pokúsiť sa hlavu k nemu nejako znova pripojiť.

AUTOROVA HLAVA. Myslel som už na to. Pravda — ja ťažko môžem pátrať po svojom tele sám. Musel by som sa gúľať a ani to gúľanie by nešlo len tak — osvojiť si nový pohyb, jeho techniku, to vždy vyžaduje určitý čas a tréning. A potom — tá špina na cestách. Keď si predstavím, že sa gúľam a blížim sa na nejaké zvlášť špinavé a srnradľavé miesto — ako dosiahnem, aby som v momente, keď sa cez to miesto pogúľam, bol dole zátylkom? Chlieb padá na natretú stranu a ja určite pôjdem cez také špinavé a smradľavé miesto nosom.

BARMAN. Chápem vaše starosti, pane. Ak by ste nemali nič proti tomu, pomohol by som vám. Do tohto nového varieté ešte aj tak nikto nechodí. Zatvorím lokál — a môžeme po vašom tele pátrať spolu. Ponesiem vašu hlavu pod pazuchou.

AUTOROVA HLAVA. To bude od teba veľkodušné, priateľ. Čo piješ?

BARMAN. Vodku.

AUTOROVA HLAVA. Objednávam ti jednu vodku. Nalej si ju.

BARMAN. Keď už budem nalievať jednu, nalejem hádam hneď aj druhú.

AUTOROVA HLAVA. Pravdaže, daj si dve.

BARMAN. Myslel som tú druhú pre vás, pane. Pred ťažkou úlohou, ktorá nás čaká, urobíte aj vy dobre, keď sa trošku vzpružíte.

AUTOROVA HLAVA. Ale ja … čo ja viem … nemám vôbec predstavu, čo to so mnou spraví, nikdy som ešte neskúšal piť za takýchto mimoriadnych okolností.

BARMAN (nalieva dva poháriky vodky). A čože by to s vami spravilo? Neudrie vám to do nôh, iba do hlavy. Najprv vlejem vám. (Leje mu obsah pohárika do úst.) A teraz sebe — na zdravie! (Vypije druhý pohárik.) A viete čo? Skôr ako sa vydáme na cestu, zaspievajme si! Zaspievajme si dajakú ľudovú, pri ktorej prídete na iné myšlienky a zabudnete na svoje ťažké položenie! „A vy páni generáli“ bude myslím najvhodnejšia.

AUTOROVA HLAVA a BARMAN (spievajú).

A vy, páni generáli, kde ste môjho Janka dali? Tam ti leží v šírom poli, rozseknutý je napoly. Jojoj, jojoj, jojoj! Bože môj!

AUTOROVA HLAVA. Dosť! Čo si to vybra1 za pieseň, nešťastník? Pri tejto mám zabudnúť na svoje ťažké položenie? Veď tá mi ho práve pripomína. Ak mám zabudnúť na svoje ťažké položenie, radšej nespievajme, ale si zarecitujme nejakú báseň, niečo lyrické, čo vieme naspamäť ešte od školských lavíc — čo tak záver slávnej Erbenovcj balady Vodník?

AUTOROVA HLAVA a BARMAN (recitujú).

Čosi padlo. Popod dvere tečie jarček krvavý. A keď stará otvorila, splnili sa obavy. Dve veci tu v krvi ležia, až sa vlasy hrôzou ježia: detská hlava bez telíčka a telíčko bez hlavy.

AUTOROVA HLAVA (vydá ťažký ston).

BARMAN. Ach, pane, vidím, že najlepšie bude ani nespievať, ani nerecitovať, ale radšej vykročiť smelo tam, kde volá povinnosť. Kde volá povinnosť, tam vykročme už smelo. Ja myslím –predsa len by bolo múdre za tou slečnou zájsť.

AUTOROVA HLAVA. Nie! Načo by som za ňou šiel, keď nemám telo? Pôjdeme najprv moje telo nájsť. Platím!

BARMAN. Dve vodky — to máme dvanásť…

AUTOROVA HLAVA. Do čerta!

BARMAN. Deväť, deväť!

AUTOROVA HLAVA. Desať. A napíš mi to, chlapče, na borg — peňaženku mám v nohaviciach.

BARMAN (odíde s Autorovou hlavou pod pazuchou).

5/

PODVODNÍK (vchádza, nasledovaný dvoma detektívmi a Alfrédom Vyletelom). Tak vy by ste silou-mocou chceli vidieť zvláštnosti toho hradu Žltý kameň, na ktorom som kastelánom? Veľmi rád vám ich ukážem. (Divákom.) A dokonca nemusíme na hrad Žltý kameň vôbec chodiť. Je to ďaleko, a navyše aj vysoko — načo sa budú unúvať? Ovládam hypnózu. Zhypnotizujem ich a oni budú mať dojem, že vykonali túru na hrad Žltý kameň, aj keď sa vôbec nepohneme z tohto nového varieté, do ktorého som tých dobrákov zatiahol. Pozor! Hypnotizujem. Usmievať sa!

Ste na hrade Žltý kameň, v izbe pána Žltokamenského.

DETEKTÍVOVIA a VYLETEL. Zvláštnosť.

PODVODNIK (odopína si remeň).

Tu vidíte jeho remeň, dar od pána Sivokamenského.

DETEKTÍVOVIA a VYLETEL. Zvláštnosť.

POVODNÍK (ukazuje sako).

Tu vidíte krokodíla. Jeho chrbát nemá zúbkovanie.

DETEKTÍVOVIA a VYLETEL Zvláštnosť.

PODVODNIK (ukazuje hrebeň).

A tuto je zase píla — z krokodíla sú tie zúbky na nej.

DETEKTÍVOVIA a VYLETEL. Zvláštnosť.

Je to zvláštne a originálne. Málokde už vidíš také dnes. Je to bizarné a špeciálne.

PODVODNÍK. Veru. Vstupné: rovných dvadsať káčées.

DETEKTÍVOVIA a VYLETEL. Dvadsať káčées? A to je čo — káčées?

PODVODNIK. Zvláštnosť. (Inkasuje vstupné.)

Videli ste Žltý kameň. Hradné izby predné, hradne zadné.

DETEKTÍVOVIA a VYLETEL. Zvláštnosť.

PODVODNÍK.

To je všetko. Koniec. Amen. Zvláštnosti tu nemáme už žiadne.

6/

AUTOROVO TELO (ktoré teraz už môže hrať herec hrajúci Autora, vbieha a zmätene pobieha po javisku).

VYLETEL. A toto nie je zvláštnosť?

PODVODNÍK. Toto je tiež zvláštnosť, lenže, ako by som vám to vysvetlil, je to, totiž nie je to ešte zainventarizované. Áno. toto je zvláštnosť, ktorá ešte nemá inventár—ne —číslo a preto ju turistom neukazujerne.

VYLETEL. Počujte… Ak dobre rozumiem, táto zvláštnosť je takpovediac voľná.

PODVODNÍK. Ako to myslíte — voľná?

VYLETEL. Nuž tak — keď nemá ešte inventárne číslo, ako keby medzi hradnými zbierkami ani nebola. Nič by sa napríklad nestalo, keby zmizla.

PODVODNÍK. No, no — presne ste to uhádli! V tom je práve zvláštnosť tejto zvláštnosti, že ona sa raz neočakávane objaví a inokedy zas neočakávane zmizne. Preto ju ani nemôžeme zainventarizovať — lebo čo je raz zainventarizované, to už zmiznúť nesmie. To teda nie.

VYLETEL. Ale čo nie je zainventarizované?

PODVODNÍK. Neprovokujete ma?

VYLETEL. Vôbec nie. Som Alfréd Vyletel, novopečený riaditeľ novozaloženého varieté Orfeus a potreboval by som do svojho podniku práve takúto atrakciu — telo bez hlavy. (Podáva Podvodníkovi bankovku.)

PODVODNÍK. Päťdesiat? Dajte ešte päť a berte si ho!

VYLETEL (dá ešte päť, nahodí si bezhlavé telo na plece a odíde s ním).

PODVODNÍK. Vážení turisti! Prepáčte nám malú nezrovnalosť. Práve ste videli bezhlavé telo jedného z pánov Žltokamenských. Ešte ho neukazujeme, lebo ešte nie je poriadne nabalzamované a mohlo by vziať skazu. Náš balzamér ho musel odniesť na balzamáciu. A vy, prosím, ráčte sa rozísť.

Videli ste Žltý kameň, hradné izby predné, hradné zadné…

DETEKTÍVOVIA. Zvláštnosť.

PODVODNÍK.

To je všetko. Koniec. Amen. Tentoraz mi už môžete veriť, že zvláštnosti tu nemáme už žiadne.

7/

BARMAN (vbehne s Autorovou hlavou pod pazuchou).

DETEKTÍVOVIA. Ale veď toto je zase zvláštnosť!

BARMAN. Dajte pokoj s vašimi zvláštnosťami — kde to sme?

PODVODNÍK. Pozor, hypnotizujem, usmievať sa — ste na hrade Žltý kameň.

BARMAN. A nevideli ste tu niekde Autora?

AUTOROVA HLAVA. Nemyslíme celého, iba čiastočného. Jeho telo bez hlavy.

PODVODNÍK. Ťažko vám povedať — keby ste vedeli, koľko sa tu za deň premelie ľudí! Mal nejaké zvláštne znamenie ten vaš bezhlavý?

BARMAN. Mal pásikavé nohavice.

AUTOROVA HLAVA. A vzadu na nich — malý fliačik.

PRVÝ DETEKTÍV. Ale veď tu bol taký.

PODVODNÍK. Aký?

DRUHÝ DETEKTÍV. Bezhlavý.

PRVÝ DET EKTÍV. Vraveli ste, že ešte nie je poriadne nabalzamovaný.

DRUHÝ DETEKTÍV. Váš balzamér ho odniesol na balzamáciu.

PODVODNÍK. Pardon, to bol bezhlavý pán Žltokamenský.

PRVÝ DETEKTÍV. Ale mal pásikavé nohavice.

DRUHÝ DETEKTÍV. A vzadu na nich fliačik.

AUTOROVA HLAVA. Tak to potom bolo moje telo.

BARMAN. Možno sa iba podobalo na jedného z pánov Žltokamenských. Bezhlavé telá sa zvyknú podobať.

AUTOROVA HLAVA. Povedzte, prosím vás, kam ho odniesol váš balzamér?

BARMAN. Nemohli by ste nás za ním zaviesť?

PODVODNÍK. Nemalo by sa to — ale dobre. (Detektívom.) Vy tu počkajte! (Barmanovi s Autorovou hlavou.) A vy poďte! (Všetci odídu.)

8/

(Javisko sa ponorí do tmy. Podvodník a Barman s Autorovou hlavou putujú v tme.)

PODVODNÍK. Opatrne, opatrne, nasledujú schody do hradného podzemia.

BARMAN . Ále, ále! Tu sú pohyblivé schody.

PODVODNÍK. Nie, iba klzké. V pohybe ste boli vy.

(Ozve sa zvuk vlaku.)

AUTOROVA HLAVA. Nerozumiem. Aký je to zvuk?

BARMAN. Je to bezpečne vlak.

AUTOROVA HLAVA. Isteže vlak. Ale veď sme v podzemí. Aký to môže byť vlak?

PODVODNÍK. Bátory expres.

(Ozve sa rinčanie rozbiteho skla.)

BARMAN. Prepánajána, čo to bolo?

PODVODNÍK. Čínsky porcelán.

AUTOROVA HLAVA. Ó! Vy tu máte čínsky porcelán? Som veľký obdivovateľ čínskeho porcelánu — viem naspamäť dokonca aj nejeden verš o porceláne z pera čínskeho básnika Li Po.

… A jazero spí v temnomodrom svetle a na hlave v ňom stojí každý hosť. Na hlave všetky stĺpiky — ach, zázrak! — na hlave stojí celá spoločnosť. Plachta šiat každému aj v hĺbke veje. Na hlavách pijú, píšu, na hlave je porcelánový malý pavilón… Nuž i ja, Li Po, na hlave som v ňom.

(Znova sa ozve rinčanie rozbiteho skla.) Preboha, a to zas bolo čo?

PODVODNÍK. Veď vám vravím — čínsky porcelán.

(Putovanie v tme pokračuje v hľadisku. Podvodník a Barman s Autorovou -B#hlavou šmátrajú v radoch divákov.)

BARMAN. Pozrimeže sa! Naďabil som na citróny.

(Ozve sa plesnutie zaucha, dá si ho v tme sám Barman.)

AUTOROVA HLAVA. Zdá sa však, že ich strážia vtáci s neobyčajne mocnými krídlami.

(Ozve sa pišťanie žien.) A čo je toto tu? Je to vlhké.

BARMAN. Au! A hryzie to!

PODVODNÍK. Máme tu, pravdaže, aj myši.

(Ozve sa cmukanie.)

AUTOROVA HLAVA. Moja skúsenosť s vašimi myšami nie je až taká nepríjemná.

PODVODNÍK. Máme tu, pravdaže, myši rôznych druhov.

(Putovanie v tme pokračuje opäť na javisku.)

BARMAN. Máte tu myši rôznych druhov, no napríklad baterku tu nemáte ani jednu.

PODVODNÍK. Baterku? Mali ste hneď povedať, že máte záujem o baterku. Pravdaže, máme aj baterku.

9/

(Javisko sa vďaka baterke v Podvodníkovej ruke nasvieti. Podvodník a Barman s Autorovou hlavou pod pazuchou stoja pri barovom pulte. Detektívovia ich sledujú spoza klavíra.)

PODVODNÍK. Tu sme. Odložte si.

BARMAN (položí Autorovu hlavu na barový pult). Vyzerá to tu ako na brehu nejakej podzemnej rieky.

PODVODNÍK. Hradné podzemia bývajú plné vody.

AUTOROVA HLAVA. Ponuré miesto je toto vaše hradné podzemie.

PODVODNÍK. Balzamu svetlo škodí.

BARMAN. A kde balzamujú?

PODVODNÍK. Nikde.

BARMAN a AUTOROVA HLAVA. Ako, prosím?

PODVODNÍK. Tak ako vravím. Nechcel som to hovoriť tam pred ľuďmi, ale tu vám môžem povedať čistú pravdu. Vbehlo sem akési bezhlavé telo, ale vôbec nepatrilo k inventáru hradu Žltý kameň, nuž som ho predal.

BARMAN a AUTOROVA HLAVA. Že predal! A za koľko?

PODVODNÍK. Nehandrkoval som sa — za tri. Tu máte päť — možno sa vám podarí odkúpiť ho naspäť. (Dá Barmanovi malú bankovku.)

BARMAN. Odkúpiť naspäť? A od koho? Nepovedali ste, komu ste ho predali.

PODVODNÍK. Akémusi Vyletelovi, riaditeľovi toho nového varieté Orfeus — kúpil ho ako atrakciu.

AUTOROVA HLAVA. Moje telo ako varietná atrakcia? Ja zamdliem!

(Zamdlie a spadne za barový pult.)

10/

BARMAN. Pozor! Zamdlieva. Chyťte ho!

PODVODNÍK. Neskoro. Už padá do vody. Ešte tri sekundy a bude v nej. (Vytiahne hodinky.) Jedna… Dve…

AUTOROV HLAS (s echom). Čľup!

PODVODNÍK. Meškajú, potvory. Tri. (Schová hodinky.)

BARMAN. A možno rýchlo padala. Čo teraz? Keď niet hlavy, možno už ani nemá význam naháňať sa za bezhlavým telom.

PODVODNÍK. Máte svätú pravdu. V takom prípade mi môžete vrátiť tých päť, čo som vám dal.

BARMAN. Päť? Nepamätám sa, že by ste mi dali nejakých päť.

PODVODNÍK. To máte potom veľmi krátku pamäť, pane.

BARMAN. Áno — veľmi krátku. Je to taká zvláštnosť.

PODVODNÍK. Ej, bisťu! Vyznáte sa tuším v predvádzaní zvláštností rovnako dobre ako ja. Nuž dobre, kolega! Ja vám čosi za tých päť dám. Pozrite, čo tu mám odložené!

(Vyťahuje spod klavíra Beethovenovu bustu.)

BARMAN. Ejha, čo to je? Vyzerá to, ako tá hlava, o ktorú sme pred chvíľou prišli.

PODVODNÍK. Vyzerá — ale je to iba gypsová busta. Pekný kus, čo? Akýsi Beethoven — mal čosi s hudbou. Zložil vraj pa-pa-pa-pam. (Citát z Osudovej.) Žiaľ, jeho bustu sme museli vyradiť z hradných zbierok.

BARMAN. Vyradiť? A prečo?

PODVODNÍK. Pretože bolo vyraďovame. A keď je vyraďovanie, voľačo sa už len vyradiť musí. Beriete ju?

BARMAN. Vy si myslíte, že mi na dačo bude?

PODVODNÍK. Pravdaže. Padla vám do vody tá hlava — ešte môžete mať z toho poťahovačky. A potom sa môžete vyhovoriť, že ste neniesli nijakú hlavu, ale že ste niesli túto bustu. A že vám nikam nepadla, pretože ju máte.

BARMAN. Čosi hovoríte, priateľ. Beriem ju — tu je tých päť.

PODVODNÍK. Ďakujem. (Berie bankovku.) No, a za tú bustu mi dáte päť.

BARMAN. Teraz som vám ich predsa dal!

PODVODNÍK. Nepamätám sa, že by ste mi dali nejakých päť, a keď mi ich nedáte, nevyvediem vás z týchto katakomb a zahyniete tu smädom a hladom. Túžite po tom, priateľ?

BARMAN. Pa-pa-pa-pam, ani najmenej. Tu máte ešte raz tých päť. Ale môžem vám povedať, pane, že aj vy máte veľmi krátku pamäť.

PODVODNÍK. Áno, veľmi krátku. Viete — v týchto ponurých končinách je to —

BARMAN. — taká zvláštnosť, čo?

PODVODNÍK. Ale prečo zvláštnosť? Čo ste si nevšimli? Je to tu bežná vec. Vykročme radšej, kým si ešte ako-tak pamätám cestu.

(Odídu.)

11/

VYLETELOVÁ (sedí za klavírom, a keď sa javisko nasvieti, začína hrať a spievať).

Upadá svet, je to hrozné! Ošedivejú mi z toho fúzky! Prv vedeli ľudia rôzne atrakcie, triky, smelé kúsky. Ale teraz? Ktože dokáže vynájsť nové eskamotáže? Kto vypije jed a pohár zje? Kto si aspoň oko vyberie? Prázdna hlava, tam, kde ty si, každý zrazu cíti, že sa nudí. Od teba nič nezávisí, všetko čakáš od ostatných ľudí. Kto dá aspoň žene po pysku? Každý by chcel sedieť v hľadisku. Keby sme tam všetci sedeli, veľké oné by ste videli!

Zdá sa však, že veľké oné uvidí aj môj manžel Alfréd, keď sa vráti z ciest, a po pysku dostanem ja. Prikáza1 mi, aby som do jeho návratu prijala do zamestnania nejakého nového umelca, ktorý by v programe nášho novozaloženého varieté nahradil vystúpenie slečny Brigity. Slečna Brigita nemôže totiž nejaký čas vystupovať a skrýva sa na neznámom mieste. Prečo? Nuž prečo iné sa môže skrývať taká trasoritka? Spáchala akúsi vraždičku. A ja mám hádam spod zeme vydupať za ňu náhradu, Darmo som dala vyhlásiť konkurz — prihlasujú sa nám iba samí trkvasi a babráci, ktorí nič poriadne nevedia. Ďalší, prosím!

12/

AUTOR (vstupuje s hlavou na krku). Dobrý deň prajem.

VYLETELOVÁ (hneď ako Autor vstúpi, prejaví oňho bližší záujem). Ani nie taký veľmi dobrý, ani nie. Čo vieš, chlapče?

AUTOR (bude po celý čas záujem Vyletelovej ignorovať). Som napodobňovateľ vtákov.

VYLETELOVÁ. Napodobňovač vtákov? Ale choďže mi, choďže! Veď to už dnes nie je moderné. Každé dieťa to dokáže. Vieš, koľkí napodobňovači vtákov tu boli dnes pred tebou? Siedmi napodňovači vtákov. A taký fešák — naozaj nevieš nič iné! (Obšmieta sa okolo Autora.)

AUTOR (nevšimne si ju). Ale ja viem —

VYLETELOVÁ. — napodobniť hrdličku, poznáme to. Vieš vôbec napodohniť hrdličku?

AUTOR. Cukru, cukrú.

VYLETELOVÁ. Cukru, cukrú. (Pokúša sa ho pobozkať.)

AUTOR (vyhne sa jej bozku). Cukrú, cukru.

VYLETEI.OVÁ (nevľúdne). No presne. Presne tak ako ty, chlapče, ju napodobňovalo aj tých sedem pred tebou.

AUTOR. Ale ja viem —

VYLETELOVÁ (s novou nádejou). Aj niečo zvláštnejšie, všakverak?

AUTOR. Ano, prosím.

VYLETELOVÁ. A čo také?

AUTOR. Aj sovu napodobniť, prosím.

VYLETELOVÁ (znechutene). Aha, ako v tom vtipe. Kedy ste si naposledy šuchli, starý otec?

AUTOR. Uhuhú, vnúčik!

VYLETELOVÁ. Nie je to zlé. Lenže ešte lepšie napodobňovalo sovu tých sedem pred tebou. A vieš, čo som s nimi urobila?

AUTOR. Neviem, prosím.

VYLETELOVÁ (s novou nádejou). Ty naozaj nevieš, chlapče?

AUTOR. Neviem, prosím.

VYLETELOVÁ (znova znechutene). Vyhodila som ich. A vyhodím aj teba.

AUTOR. Lenže ja som taký napodobňovač vtákov, čo vie napodobniť aj —

VYLETELOVÁ. Nič mi už nerozprávaj! Viem dobre, že si napodobňovač vtákov. Žiaľbohu. Žiaľbohu napodobňovač. A nech by si bol neviemaký napodobňovač vtákov, mňa napodobňovači vtákov nezaujímajú! Napodobňovač vtákov — akáže je to atrakcia pre naše slávne novozaložené varieté? Nijaká. Na celom svete niet nikoho, kto by padol na zadok pred tvojím napodobňovaním vtákov. Odchod!

AUTOR. Ako myslíte, pani. (Navlieka si na chrbát dosiaľ za klavírom skryté krídla, zamáva rukami a odchádza do hľadiska, kde prednesie svoj monológ.)

Nemýlite sa. Som to ja. A celý. Kde som sa vzal tak odrazu? A prečo s hlavou zas na krku? Sme azda v cieli tej hry, ktorú by Shakespeare ďalej rozohrával hravo? Nie, nemajte strach o hru! Ešte si ju do vôle užijete. Ale autor, ktorý ju napísal, mal zrazu veľkú chuť na malú digresiu do inej meafory. Keď niekde na bežeckej dráhe sledujete človeka, čo lepšie ako iní bežci uteká, alebo vidíte, že niekto z lásky k žene sa na opačný koniec mesta s ružičkami ženie, aleho ukážu vám básnika, čo dlho nepísal, a zrazu sa verše z neho valia ako voda zo stavidla, vaša reč ako obyčajne vhupne do obrazu a poviete: „Ten človek dostal krídla!“ A čo už potom, keď si vás raz pozve nejaký váš priateľ —a nebude to bežec, ani zaľúbenec, ani spisovateľ, — a dá si dole košeľu a ukáže vám krídla naozajstné a vy sa presvedčíte, že je metafora skutočnosťou vlastne? Nech je to akokoľvek čudné — aj vy môžete raz kráčať po meste s krídlami za chrbtom, či dokonca aj niekde vojsť a dať si kávu. Mať krídla — to je predsa ľudské. Ale vždy si povedzte, že aj ten, kto má krídla, môže stratiť hlavu. (Odíde, mávajúc rukami.)

13/

VYLETELOVÁ (sadá si od úžasu). Počkaj, chlapče! Neodlietaj! Toto som netušila. (Vstáva.) A nech si len letí. Koniec koncov — kto to bol? Obyčajný napodobňovač vtákov. (Spieva.)

Upadá svet, je to hrozné. Ošedivejú mi z toho fúzky. Ďalší!

14/

VYLETEL (teperí na javisko bezhlavé telo). Netreba nijakého ďalšieho, mamička. Zlatý klinec programu nášho novozaloženého varieté je vyriešený. Aha, čo nesiem!

VYLETELOVÁ. Čo nesieš, to nesieš, otecko, ale nesieš to veľmi neopatrne. Cestou si tomu odrazil h1avu.

VYLETEL. Oj, kdežeby! Nijakú hlavu som tomu neodrazíl. To je, mamička, bezhlavé.

VYLETELOVÁ. Bezhlavé? A načo nám to bude, také bezhlavé?

VYLETEL. Práve! S hlavou by nám to bolo nanič, ale bez hlavy nám to bude na čosi. Vtip je v tom, že aj keď je to bezhlavé, ono to behá. Aha! (Postaví telo na nohy, telo spadne.)

VYLETELOVÁ. Behá?

VYLETEL. Malo by behať. (Znova postaví telo na nohy, telo znova spadne.)

VYLETELOVÁ. Ale akosi sa tomu behať nechce. Kto to vlastne je?

VYLETEL. Akýsi Žltokamenský. Hradné strašidlo — kúpil som ho pod rukou.

VYLETELOVÁ. Isto vyradené. Vyhodil si ako obyčajne peniaze za hlúposť.

VYLETEL. Čoby za hlúposť. Tam na tom hrade to celkom normáne behalo.

VYLETELOVÁ. Pch — a to ti zalepilo oči. Nezišlo ti na um, že je to narafičené? Haraburda, ktorú dali trochu dokopy, na tú chvíľu, kým ty nevycáluješ — koľko si vlastne za to dal?

VYLETEL. Päťdesiatpäť.

VYLETELOVÁ. Prepánajána, že päťdesiatpäť! Čo kradneme? Nie je to hodné ani polovicu — kam si podel rozum?

VYLETEL. Ale keď ja som si myslel, že to bude vlastne úspora, vieš? Ja som s tým rátal ako s takým novým typom klauna. Ľudia by sa dopučili od smiechu, keby sme tomu dali do rúk povedzme noviny a ono by ich to chcelo čítať, ale nemalo by oči — chachacha! Alebo keby sme tomu dali do rúk povedzme klarinet a ono by to chcelo doň fúknuť, ale nemalo by čím — chachacha!

VYLETELOVÁ. Malo by.

VYLETEL. Ale, mamička — negustiózne! Ja som náhodou povymýšľal cestou oveľa decentnejšie gagy a všetky tie gagy sa mi javili ako nielen veľmi hodnotné, ale aj veľmi úsporné — vyšli by nás oveľa lacnejšie než gagy s normálnymi klaunmi. Keď si vezmeš len to, že normálneho klauna treba maskovať a šminky sú dnes neuveriteľne drahé — ale telo bez hlavy by sme maskovať vôbec nemuseli, nehovoriac o tom, že keď nemá hlavu, nemá ani ústa, a keď nemá ústa, nepýta jesť.

VYLETELOVÁ. A ako vieš, že nepýta jesť? Zato nič, že nemá ústa — brušisko má poriadne. Pochybujem, že sa to zaobíde bez jedla.

VYLETEL. A ako by to jedlo bez úst?

VYLETELOVÁ. Dnes je možné všetko. Možno to kŕmili injekciami. Alebo sa tomu dáva jedlo priamo do krku.

VYLETEL (hvizdne si). Čosi hovoríš, mamička. Vieš, že to bezhlavé telo padá možno preto, že od hladu nevládze stáť na nohách? Kým som sa s ním dotrmácal z toho hradu až sem, chvíľu to trvalo. Cestou som sa zastavil v reštaurácii a dobre som sa posilnil — ale nakŕmiť bezhlavé telo, to mi veru na um nezišlo. Skúsime to?

VYLETELOVÁ. Nedbám. Len čo mu dáme?

VYLETEL. Niečo výživné, lebo nejedlo už dávno. Čo by si navrhovala?

VYLETELOVÁ. Padla by mu dobre hovädzia polievočka a vyprážané rezne?

VYLETEL. Och, že či! Vieš, že si to dám aj ja?

VYLETELOVÁ. A veríš, otecko, že aj ja? Nestrácaj teda čas a žeň sa do obchodu po hovädzinku a po bravčovinku, po strúhanku aj po vajíčka a var a vyprážaj, nech je tá pochúťka čím skôr na stole!

VYLETEL. Akože — ja som myslel…

VYLETELOVÁ. No pozrime sa, to je dobré. Zatiaľ čo on sa posilňuje po reštauráciách, ja tu od rána robím prijímacie pohovory a nemám sa — s prepáčením — ísť ani kedy vykakať — a on si potom príde a ešte povie, že on myslel, a nielenže sa dožaduje teplého obeda pre seba, ale dovlečie aj akési bezh1avé telisko, ktoré by nemilobohu kŕmil hovädzou polievočkou a vyprážanými rezňami, hoci si to ono ani najmenej nezaslúži. lebo je podistým ožraté a ani chvíľu sa neudrží ´poriadne na nohách, toťhľa — (postaví telo na nohy, presvedčená, že telo spadne, ale telo nielenže ostane stáť, ale objíme ju) — Alfréd!

VYLETEL. Čo je, Emča?

VYLETELOVÁ. Ono to stojí.

VYLETEL. Čo stojí? Aké ono?

VYLETELOVÁ. To telo. Nie je to s ním také hrozné, ako sme si mysleli. Má sily dosť a udrží sa aj bez kŕmenia na nohách.

VYLETEL. No vidíš, mamička. A kritizovala si ma, že som vyhodil peniaze za hlúposť.

VYLETELOVÁ. Odpusť, otecko! Kúpil si vynikajúcu vec. Možno to nefungovalo iba preto, že to jednoducho spalo, ale teraz sa to prebudilo a stojí to a možno, keď to trošku povzbudíme, bude to aj behať, tak ako vravíš, že to behalo tam na tom hrade.

VYLETEL. Emča, ako to myslíš s tým povzbudením?

VYLETELOVÁ. Ale, Alfréd, hádam by si nežiarlil na bezhlavého mrzáčika?

VYLETEL. Bezhlavý sem, bezhlavý tam — srdce on má ešte stále na pravom mieste, príliš sa s ním neobjímaj!

VYLETELOVÁ. Ale, Alfréd, veď ja sa s ním neobjímam, ja ho len pridržiavam. A čo sa týka toho povzbudenia — myslela som len také celkom nevinné povzbudenie. Azda trošku hudby, tanca.

VY1.ETEL. Myslíš, Emča, že taký bezhlavec ti bude solídne tancovať?

VYLETELOVÁ. Som o tom presvedčená, Alfréd. Napokon, na to, aby sme ho správne usmernili, sme tu my. Zahraj, otecko — sadni si ku klavíru a zahraj nejaké to bugi-bugi, a potom pôjdeme do kuchyne a pozrieme sa, či sa tam náhodou predsa len nejaký bravčový dobrovoľník sám od seha na tvoju počesť nevypráža. Ale najprv zahraj, miláčik, zahraj, bisťu, takú oberučnú! (Tisne Vyletela ku klavíru.)

VYLETEL (dá sa prinútiť, hrá).

VYLETELOVÁ a AUTOROVO TELO (pustia sa do tanca).

VYLETEL (spoza klavíra). Tak ako, rnamička, experiment sa darí? Tancuje?

VYLETELOVÁ. Darí sa, otecko. Tancuje.

VYLETEL. Takže stačilo?

VYLETELOVÁ, Joj, to nie, Alfréd! Musíme predsa zistiť, či nám utiahne celé predstavenie — musíme zistiť, akú má výdrž. Len hraj ďalej, hraj! (Tancuje s Autorovým telom čoraz živšie.)

VYLETEL. Zisťovať výdrž — to mi ešte chýbalo. Má výdrž, Emča?

VYLETELOVÁ. Nevieme ešte, Alfréd. Len hraj! (Zosype sa s Autorovým telom za klavírom.)

VYTETEL (pohrúžený do hudby nič nevidí). Tak čo, Emča? Tancuje ešte?

VYLETEI.OVÁ. Tancuje, Alfréd, tancuje.

VYLETEL. A už vieme, či má výdrž?

VYLETELOVÁ. To ešte stále nevieme, len hraj, ach, otecko, len hraj, len hraj!

VYLETEL (náhle zbadá, že Autorovo telo a jeho manželka už netancujú a tresne do klavíra). Emča! Ale veď ty s ním ležíš na kôpke!

VYLETELOVÁ (vstáva). Spadli sme, Alfréd, pri tanci.

VYLETEL. Ale čo nepovieš? Spadli ste pri tanci? A prečo, keď ste spadli, ste hneď zase nevstali? Prečo ste ostali ležať na zemi, há?

VYLETELOVÁ. Ja neviem, Alfréd, ono to nechcelo vstať.

VYLETEL. Čo nechcelo vstať, Emča, aké ono?

VYLETELOVÁ. To telo, Alfréd. Zasa ako by sa to pokazilo, ostalo to ležať a ja som sa márne pokúšala zdvihnúť to — preto sa ti zdalo, že nevstávame.

VYLETEL. Pozrime sa! Tak ono sa to vraj zase pokazilo. Zase sa to vraj nechce hýbať. Zase to nebodaj zaspalo. Ale tentoraz to už nebudeš prebúdzať ty, mamička. Tentoraz sa to pokúsim prebudiť ja. (Pristupuje k nehybne ležiacemu Autorovmu telu.)

Tak čo je, čo je? Vari chuti hýbať sa v nás nenie? Zaujímavé! Ale s mojou ženou tancovať — to išlo ako nič. Ja síce nie som tanečník — no tiež mám prostriedok na povzbudenie.

(V jeho ruke sa náhle objavuje bič.) Bič!

(Vyletel zapráska bičom nad Autorovým telom, telo sa naľaká a začne pobehovať sem a tam — Vyletel, práskajúči bičom, za ním.) No prosím ! Však to ide? Šup sem, šup ta!

VYLETELOVÁ. Alfréd! Výchova bičom dnes už nie je v móde vraj.

VYLETEL. Prečo by nebola? Veď bič je práve taký dobrý ako tanec, ako hudba. (Zapráska bičom aj nad hlavou svojej manželky.) A ozaj, čo je s hudbou? Hraj, mamička, hraj! (Vyletel doženie manželku bičom za klavír, Vyletelová hrá, Vyletel preháňa bičom telo po javisku v tanečnom rytme.)

Veď ten, kto s tebou tancuje tak rád, ten bude rád, aj keď mu budeš hrať. A kto si do tanca dal zahrať od manžela, aj s manželkou si isto zatancovať želá. Hej, hop! Viola, hap!

VYLETELOVÁ (do hudby). Alfréd, veď ho už netýraj! Stačilo hádam.

VYLETEL. Nestačilo, mamička, nestačilo! Musíme predsa zistiť, či nám utiahne celé predstavenie. (Zapráska nad jej hlavou bičom.) Len hraj, mamička, hraj! (Preháňa telo ďalej po javisku.)

Ty nevieš, hlúpa, koľko žien to telo ešte očakáva. S koľkými malo už a s koľkými si ešte spraví známosť.

VYLETELOVÁ (do hudby, s plačom). Nie!

VYLETEL.

A ba hej! To telo voľné je! Veď neťaží ho svedomie, keď neťaží ho hlava — o to viac majme na pamäti jeho trénovanosť. Hej , hop! Viola, hap!

VYLETELOVÁ. Alfréd, dosť! (Klavír stíchne.) Už ďalej nemôžem. Ak chceš niekoho zbičovať, zbičuj mňa! Ja som všetkému na vine, a nie to úhohé telo, ktoré nemôže za nič, keď nemá hlavu.

VYLETEL. To telo nemôže za nič? Kde mám klobúk?

VYLETELOVÁ. Alfréd, ty odchádzaš? A kam?

VYLETEL. Na hrad Žltý kameň. Keď tam bolo to bezhlavé telo, musí tam byť k nemu aj hlava. A ručím ti, Emča, že ešte dnes ju vypátram.

VYLETELOVÁ. Vypátraš hlavu, Alfréd? A načo ti bude jeho hlava?

VYLETEL (nasadí si klobúk). Rozbijem mu papuľu. (Odíde.)

VYLETELOVÁ (s otvoreným náručím sa pohne k Autorovmu telu). Konečne sami.

VYLETEL (sa vzápätí vracia s bičom). Ale túto beštiu ti tu veru za ten čas nenechám. (Zapráska bičom.) Viola, hap! (Znova, ženúc bezhlavé telo pred sebou, odíde.)

VYLETELOVÁ. Respektíve sama. (Sadá si za klavír a hrá Beethovenovu Sonátu mesačného svitu. Po chvíli sa obráti do hľadiska.) Prečo sedíte? Už dve minúty je prestávka.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.