Ľubomír Feldek:
Metafora

<- Späť na dielo

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 4 čitateľov

Bibliografické údaje (Zlatý fond)

Meno autora: Ľubomír Feldek
Názov diela: Metafora
Vydavateľ digitálneho vyhotovenia: Zlatý fond denníka SME
Rok vydania: 2021

Licencia:
Tento dokument je chránený autorským zákonom. Na Zlatom fonde denníka SME uverejnené s láskavým súhlasom majstra Ľubomíra Feldeka.

Digitalizátori

Viera Studeničová

Bibligrafické údaje (pôvodný vydavateľ)

Meno autora: Ľubomír Feldek
Názov diela: Metafora
Mesto: Bratislava
Rok vydania: 0
POZNÁMKY:

Ľubomír Feldek: METAFORA — HRA, KTORÚ SA NEPODARILO ZAKÁZAŤ

V knihe Hop alebo trop — Rozhovor s dramatikom, ktorej spoluatorkou je Anna Lara a ktorá v roku 2021 vychádza vo vydavateľstve Slovart, presnejšie povedané v XVI. kapitole tejto knihy, sa jej čitateľ dočíta aj o hre Metafora.

(Autorom plagátu k hre Metafora bol Tomáš Berka)

Dramatik dramatikom

(Bratislava, 1976 — 1979)

PÁR SLOVAMI: Ešte raz sa vraciame k obdobiu, keď Ľubomír Feldek popri redaktorskom pôsobení vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ pôsobil tri sezóny aj ako externý dramaturg Poetického súboru Novej scény. V tom období sa Feldekovcom narodili ďalšie dve deti, dcéry Anička (1976) a Katarína (1978), a znova sa sťahovali, tentoraz do domu na Partizánskej ulici. Poetický súbor Novej scény v tom období uviedol aj jednu jeho vlastnú hru — v roku 1977 mala v réžii Petra Mikulíka a s hudbou Jaroslava Filipa premiéru hra Metafora. Do tohto obdobia patrí aj vznik hier Teta na zjedenie (1978) a Jánošík podľa Vivaldiho (1979), neskôr premenovanej na Z dreva vyrezané.

A. L.: Vráťme sa ešte do obdobia tvojho pôsobenia v Poetickom súbore Novej scény, aby nám neuniklo, že v tom období si nebol iba redaktorom a dramaturgom, ale obohatil si repertoár Poetického súboru Novej scény aj jednou vlastnou hrou. Prečo iba jednou?

Ľ. F.: Poetický súbor Novej scény nebolo autorské divadlo.

A. L.: Predsa však Metafora bola tvojou autorskou vizitkou. Prizval si k nej aj režiséra Petra Mikulíka, ktorý sa v tvojom divadelníckom živote objavuje vždy, keď ide o niečo dôležité. V tejto inscenácii sa najlepšie ozrejmilo aj to, prečo si si do Poetického súboru priviedol so sebou Jaroslava Filipa. V Metafore zažiaril nielen ako skladateľ, ale v úlohe podvodníka Mártonfyho aj ako herec a spevák. Prečo si dal hre názov Metafora?

Ľ. F.: V apríli 1958, v zakázanom skupinovom čísle Mladej tvorby, kde svoju prácu s metaforou predviedla Trnavská skupina, ma reprezentovala báseň, ktorá mala v názve slovo „hra“. Hra pre tvoje modré oči. Ak som dal v roku 1977 pre zmenu zase hre názov Metafora, pokračoval som v tom programe.

A. L.: V čom bolo pokračovanie?

Ľ. F.: Báseň je metaforizovaná realita. Hra je realizovaná metafora.

A. L.: Čo máš na mysli, keď používaš slovné spojenie „realizovaná metafora“?

Ľ. F.: Nielen básnický, aj hovorový jazyk je plný metafor. Ustavične sa vyjadrujeme v metaforách, aj keď si to neuvedomujeme. Keď povieme o niekom, že „stratil hlavu pre ženu“, je to hovorová metafora. A keď to predvedieme na javisku, je to realizovaná metafora. Hneď na začiatku hry prichádza postava Autora a ozrejmuje divákom túto poetiku:

AUTOR (do hľadiska):

Tak ako, ako, ako, vážení?
Ste to vy, či sa za vás iba vydávate?
Vydávať sa je múdre — najmä pokiaľ ide o ženy .
A muž — ten potom visí. Na žene. A niekedy aj na kravate.
Hľa, metafory! Básnik po tuctoch ich tvorí —
a ako zo semiačok môže vyrásť les,
hra môže vzniknúť z každej metafory.
No čas nás núti zvoliť si tú jednu, ktorú rozohráme dnes.
Metafora je skrytá v každom slove.
Na tisíce ich človek za deň povie.
Poviete „dravec“ —
ale bližší pohľad na vec
odhalí, že to, čo ste označili, vôbec nebol zver.
Zvoláte „zákerné!“ — a pritom nikde žiadny ker.
Alebo slovo „hlava“. Tak sa zdá, že má tu
dnes hlavu každý z vás — nik nehlásil jej stratu.
A predsa každý z vás dnes pred odchodom do divadla
volal, že nevie, kde mu hlava stojí.
Nuž  — strata hlavy je tá metafora, na ktorú dnes padla
           voľba.
A hra sa môže začať, drahí moji.

A. L.: V roku 1977 nebol už s poetikou Trnavskej skupiny nijaký problém?

Ľ. F.: Akoby nie! Ešte sa ani poriadne nezačala príprava inscenácie, a už ma umelecký šéf Ivan Letko upozornil: „Rob niečo! Prišiel nám na tvoju hru hrozný posudok!“

A. L.: Kto ho napísal?

Ľ. F.: Objednávanie externých posudkov mal na starosti interný dramaturg Novej scény Stano Mičinec, no aj on vraj bol z toho nešťastný, nečakal, že posudzovateľ to napíše sekerou.

A. L.: Čo si urobil?

Ľ. F.: Vyzvali ma, aby som to riešil, tak som to riešil. Urobil som, čo som robieval aj ako redaktor. Postaral som sa o dva kladné posudky, ktoré prevážili jeden záporný.

A. L.: Čo vyčítal tvojej hre záporný posudok? Nepodráždilo ho náhodou, že v hre sa popri realizovanej metafore „stratiť hlavu pre ženu“ objavovala aj realizovaná metafora „bezhlavo riadeného varieté“?

Ľ. F.: Určite aj to. Hlavne vraj usúdil, že takúto hru naša spoločnosť nepotrebuje. Pamätníci vedia, že cenzúra mala za totality niekoľko rôznych polôh, jedna bola politická, druhá mravnostná, tretia estetická, no v konečnom dôsledku všetky siahali na slobodu prejavu, všetky boli politické. Všetko, čomu cenzori nerozumeli, nazývali diverziou zo Západu. Preto bol abstraktný obraz rovnakým terčom cenzúry ako odvážny politický názor. Nepomohlo, že najvýznamnejší predstaviteľ magického realizmu Gabriel Marquéz bol priateľom Fidela Castra — magickorealistické obrazy Albína Brunovského, ktorými bol pôvodne vyzdobený hotel Bôrik, museli ísť v predvečer príchodu sovietskej delegácie dolu zo stien a skončili v pivnici Matice slovenskej, odkiaľ ich potom za jednu korunu odkúpil pre Oravskú galériu jej riaditeľ Ctibor Belan. Aj Metafora bola magickou rozprávkou pre dospelých.

A. L.: Napokon sa však hrozbu zákazu hry podarilo zažehnať a vzniklo úspešné predstavenie. Aké bolo obsadenie?

Ľ. F.: Hlavnou úlohou bola úloha Autora. Zhostil sa jej Ivan Letko, ktorý ju dokázal hrať aj ako hlava bez tela, zatiaľ čo jeho telo bez hlavy hral Zoro Laurinc.

A. L.: A ďalšie úlohy?

Ľ. F.: Alfréd Vyletel, riaditeľ Varieté Orfeus — Ľubo Gregor. Ema Vyletelová, jeho manželka — Libuša Trutzová. Bridžit Bujoková, mucholapka — Eva Mária Chalupová. Barman Ivan Trulík — Vlado Černý. Prvý detektív — Teodor Piovarči. Druhý detektív — Dušan Kaprálik. No a, samozrejme, podvodník Jozef Mártonfy a zároveň klavirista — Jaroslav Filip.

A. L.: Čo Filipova hudba? Ani v tomto prípade sa nezachovala?

Ľ. F.: Zachovala sa iba pieseň Bé Bé, aj to iba vďaka tomu, že ju Jaro Filip pri inej príležitosti naspieval aj v rozhlase. (V inscenácii ju spieval Ľubo Gregor.)

A. L.: Metaforu majú dodnes v živej pamäti aj herci. Vlado Černý si vraj rád spomína najmä na scénu, ktorá sa hrala potme.

Ľ. F.: Bola tam taká scéna. Podvodník Mártonfy a Barman s autorovou hlavou pod pazuchou putovali v tme cez hľadisko a pátrali po autorovom tele v radoch divákov. Vlado Černý tam mal repliku: „Pozrimeže sa! Naďabil som na citróny.“ Po nej sa ozvalo plesnutie zaucha, ktoré si dal on sám a okomentoval to ďalšou replikou: „Zdá sa však, že ich strážia vtáci s neobyčajne mocnými krídlami.“ Na tú scénu sa Vlado najviac tešil a vždy vopred, ešte za svetla, si vybral v hľadisku pekné dievča.

A. L.: Už to ďalej nekomentuj, lebo niektoré z tých dievčat ešte podá naňho aj dnes, po vyše štyridsiatich rokoch, žalobu.

Ľ. F.: Na Vlada Černého? To je vylúčené. Vlado to hral s láskou a aj tie dievčatá si na to určite dodnes s láskou spomínajú. Ani jednej z nich sa nikdy ani nedotkol.

A. L.: Nová scéna mala tri javiská. Okrem hlavnej scény a scény Poetického súboru ešte aj Štúdio Novej scény na Suchom mýte. Tam bola uvedená v roku 1978 tvoja ďalšia „realizovaná metafora“ — hra Teta na zjedenie. Kto sa o jej uvedenie zaslúžil?

Ľ. F.: Najmä režisér Miloš Pietor, ktorý vtedy pôsobil na Novej scéne a ktorý ju režíroval.

A. L.: V roku 1979 si si vyrobil problémy básňou Herci, ktorou sa zaoberal aj ÚV KSS. Tá báseň je aj dnes poučná. Aj ja viem naspamäť jej pointu.

Všetko nás vedie, skrátka, k tomu vývodu,
za ktorý nepovie mi tento národ „merci“ —
pomoci nieto tomu národu,
ktorému mysliteľov nahradili herci.

Ľ. F.: Nebola to báseň o hercoch.

A. L.: Tvoje pôsobenie v divadle Nová scéna sa však práve vtedy skončilo.

Ľ. F.: Aj moje, aj Filipovo. Práve vtedy sa začalo hovoriť o tom, že Poetický súbor, ktorého existencia vytvárala v hereckom súbore Novej scény dve skupiny hercov s nerovnakými príležitosťami, prekáža sám sebe. Smerovalo to k tomu, že nielen osobitný súbor v súbore, ale ani osobitný dramaturg osobitného súboru už nebude potrebný. Mohol som odísť.

A. L.: Kam si odišiel?

Ľ. F.: Tam, odkiaľ som ani počas tých troch sezón neodišiel: do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Keď Jaro Filip zistil, že odchádzam, odišiel aj on. No nevrátil sa už k amatérom. Z Poetického súboru Novej scény odišiel do trnavského Divadla pre deti a mládež a odtiaľ už viedla jeho cesta k L + S.

A. L.: Vaša spolupráca však pokračovala aj po vašom odchode z Novej scény.

Ľ. F.: Tak ako hovoríš. Bez hudby Jara Filipa by sa nezaobišla košická premiéra Jánošíka podľa Vivaldiho (ŠD Košice, 1979, réžia Václav Martinec) ani bratislavská inscenácia tej hry (Štúdio S, 1983, réžia Pavol Haspra). Jaroslav Filip zložil aj pieseň Bratislavská káva, ktorú v hre Žltý balónik spievala Katka Feldeková. S tou piesňou je spojená aj smutná spomienka. Raz večer, keď ju mala spievať v programe Stana Radiča v televízii Luna, upozornil som na to Jara, potešil sa, povedal, že si ju vypočuje — a na druhý deň ráno sa rozletela po Bratislave správa, že už nežije. Ak si televízor naozaj zapol, bola to posledná vlastná pieseň, ktorú si vypočul tesne predtým, ako ho skosil infarkt.

A. L.: Všetky tri tvoje hry z rokov 1977 až 1979 (Metafora, Teta na zjedemie, Jánošík podľa Vivaldiho) vyšli potom aj knižne. Na Slovensku pod názvom Smutné komédie, v Maďarsku pod názvom Szomorú komédiák. Metafora v preklade Jiřího Žáčka vyšla v češtine. A všetky hry sa hrali aj v ďalších divadlách, aj v Prahe alebo v Budapešti. Navyše v roku 1978 ti Slovenský rozhlas uviedol hru Povesť o krásnej Ašme. A v roku 1979 vo vydavateľstve Tatran vyšla kniha 5 × Botafogo s doslovom Vladimíra Predmerského, ktorý ťa pasoval v žánri hier pre bábkové divadlo na klasika. Napriek tomu, že tvoje pôsobenie v Poetickom súbore Novej scény sa skončilo už po troch sezónach, nebolo to hádam také najhoršie obdobie v tvojom divadelníckom živote.

Ľ. F.: Naopak.

(Autorova agentúra: Aura-pont, Veslařský ostrov 62, Praha 147 00

Mail: petra.markova@aura-pont.cz, tel.: 00420 - 2 — 43191744)


Ako citovať toto dielo?

alebo


<- Späť na dielo




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.