E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Metafora

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 4 čitateľov

Druhá časť

1/

AUTOROVA HLAVA (s echom, spoza barového pulta).

Je po prestávke, na miesta! To isto dobre znie vašim ušiam, lebo rád sa ďalej díva na hru každý divák. No v škole naopak — ten výrok značí, že je po hre. A keď to povie smrť, —už môžeš baliť svojich sedem slivák. Žeravý kruh — len s niekoľkými chladnejšími miestami je život — hovorí sa medzi pesimistami. Optimista sa pravda díva na vec opačne. Život je hra. A prestávky? Aj druhú stranu opáčme. No pokiaľ ide o mňa — —jedna vec je istá: ja kašlem v tejto chvíli na to, či som pesimista a či optimista, či bežím po žeravom, a či to len opačujem druhú stranu — som tak či onak v bahne. Čakám na záchranu. Čakám — no či sa dočkám? Veru nie je radno pričasto strácať hlavu — veď tou stratou sa mi stratená hlava dostala až na dno. A na dne — tam srne zaručene sami. A keď aj príde záchrana a keď aj predsa so svojím telom opäť spojím sa — či taká vec je už vyhratá? Už teraz chvieť sa musím, keď pomyslím si, aká nová situácia ma čaká. Veď moje telo bez hlavy po svete blúdi a možno robí hrozné veci. Možno kradne. A možno zabíja a možno robí ľudí a ktovie, s kým — keď moja hlava nemá na to vplyv a trčí na dne.

2/

BRIGITA (sedí na vysokej stoličke pri barovom pulte a spieva).

Hoci sa vyrovnám krásou aj Grácii, musím sa ukrývať v kanalizácii.

A prečo? Pre takú hlúposť.

Prihodila sa mi príhoda nemilá — ja som dnes omylom človeka zabila.

Skutočne — celkom nechtiac. Iba som si s ním chcela trošku zaflirtovať, iba som sa dotkla ústami jeho úst — ale skutočne iba letmo, priateľsky a nezáväzne. A ten blázon v tom okamihu stratil hlavu. A keby ju stratil obrazne — nepoviem nič. Ale on ju stratil naozaj. Ešte stále ju vidím, ako mi ostala v rukách. A ešte ju počujem, ako volá za mnou z klavíra: ,,Neutekajte, slečna Brigita! Všetko vám vysvetlím!“ Bŕŕ — jeden horor. Pravdaže, utiekla som — nerada sa dívam na také veci.

My ženy túžime byť milované v pohodlí a v pokoji. O také vysvetlenie, ktoré dáva hlava, ktorá sa odpadnutá váľa, žiadna žena nestojí, aj keby hneď jej vinou odpadla tá hlava.

A potom — neostanem tam predsa trčať, aby ma zbalila polícia a priši1a mi na krk vraždu, na ktorej možno nemám ani takú veľkú vinu. Naozaj som sa ho dotkla len celkom letmo — musela mu po takom letmom dotyku hneď tá hlava odpadnúť? Mal ju vôbec poriadne pripevnenú? Nenačala ho britvou jeho vlastná manželka a nepodstrčili mi ho takého načatého, aby som ja, nič netušiaca, vliezla do pasce? Len hlupák sa ponáhľa s priznaním — koľkí už krivo svedčili sami proti sebe. Podľa mňa treba nechať pracovať aj čas a kritickú dobu má človek prečkať v dobrom úkryte. Aj miláčik Fredy, riaditeľ nášho varieté, je toho nazoru, že každá senzácia trvá tri dni — to on mi vybral túto ponurú skrýšu v dosiaľ nevysušenej suterénnej časti bývalého baru Bristol, v ktorej vyčkám,

kým ľudia nájdu si inú senzáciu — a potom opustím kanalizáciu. A život ďalej pobeží a nebudem ho nikdy celkom sýta, vcď iné mestá čakajú už na mňa, v každom iný muž, a stopy za mnou zotrú sa, a keď sa niekto spýta, či ktosi kdesi stratil pre mňa hlavu, — ja si nespomeniem už.

AUTOROV HLAS (s echom). Hahó! Hahó!

BRIGITA. Ktosi volá. Taký známy hlas.

AUTOROV HLAS (s echom). Hahó! Hahó!

BRIGITA. Áno, je to veľmi známy hlas. To je určite hlas Alfréda Vyletetela, on jediný vie o mojom úkryte. Isto mi nesie jedlo a možno mi prichádza oznámiť, že sa všetko vyjasnilo a ja budem môcť opustiť toto strašné miesto. Hahó! Tu som, šéfko!

3/

AUTOROVA HLAVA (objaví sa nad barovým pultom, alebo — ešte lepšie — trčí sponad nejakého ako voda sa vlniaceho závesu). Nikdy som nijakým šéfom nebol a ani nebudem! To som ja…

BRIGITA. Pán …(meno herca)?

AUTOROVA HLAVA. Pán autor.

BRIGITA. Pán autor, to ste vy? Čo tam preboha robíte?

AUTOROVA HLAVA. Ako vidíte, plávam v podzemných vodách. A čo tu robíte vy, slečna Brigita?

BRIGITA. Ja sa tu skrývam v domnení, že som vás zavraždila. Že som vás pripravila o hlavu. A vy si žijete — to mi odľahlo. Ale podajte mi ruku, drahý priateľ, pomôžem vám von z tej vody, lebo takto, keď vám z nej trčí iba hlava, vyzeráte desivo.

AUTOROVA HLAVA. Ďakujem, neustávajte sa, vyleziem aj sám. Tak vy vravíte, že vyzerám desivo. A prečo desivo?

BRIGITA. A vari nie desivo? Veď vyzeráte ako vtedy, keď sa mi zdalo, že vás vraždím. Prekliate narkotiká! Viete, aký údesný prelud vtedy vo mne vyvolali? Zdalo sa mi, že vy, ktorý ste v skutočnosti živý a zdravý, sa rozpadávate na dva kusy, a zatiaľ čo sa vaše bezh!avé telo v poslednom smrteľnom kŕči ešte rozbehlo za mnou, vaša hlava sa povaľovala osve a volala, aby som neutekala, že mi všetko vysvetlí. Bŕŕ, radšej na to ani nejdem spomínať — ale vy nevyliezate. Vylezte už z tej vody, veď vám tam musí byť zima.

AUTOROVA HLAVA. Zima? Oj, kdežeby, kdežeby zima. O mňa sa nebojte, som otužilý.

BRIGITA. Ó!

AUTOROVA HLAVA. Od malička športujem. Vyhral som niekoľko krížovkárskych turnajov.

BRIGITA. Ó!

AUTOROVA HLAVA. A moja fotografia bola uverejnená v časopise Štart. Bol pod ňou text „Aj takto sa správajú niektorí diváci“. Mimochodom — osobne som sa poznal aj s bývalým trénerom našej futbalovej reprezentácie Venglošom. Viete, že Vengloš bol vyštudovaný slovenčinár?

BRIGITA. O tom som nemala ani tušenia. Myslela som, že bol iba vyštudovaný telocvikár.

AUTOROVA HLAVA. Ba veru aj slovenčinár. Ja som tiež slovenčinár. A, pravdaže, aj telocvikár. Spolu sme s Venglošom študovali na Vysokej škole pedagogickej, takže sme si, pochopiteľne, aj potom tykali. Ja som mu hovoril tak jednoducho — Jožko.

BRIGITA. Nemožné.

AUTOROVA HLAVA. Ale ba hej. A on mne tiež tak jednoducho — maestro. Napríklad stretli sme sa raz v Klube spisovateľov — chodili sme tam na spisovateľské tajomstvo, vynikajúcu pochúťku — a on mi hovorí: príď mi niekedy poradiť, maestro, čo ďalej s tým našímfutbalom. A ja mu na to: prídem, Jožko, ak mi čas dovolí, lebo sa práve pripravujem na preplávanie kanála La Manche.

BRIGITA. Vy ste sa pripravovali na preplávanie kanála La Manche?

AUTOROVA HLAVA. Pochopiteľne, stále sa na to pripravujem — čo by som inak robil tu, v tom špinavom kanáli. Trénujem tu. Trénujem denne. Trénujem i po nociach. Nemám na nič iné myšlienky ani čas.

BRIGITA. Vari ani čas a myšlienky na ženy?

AUTOROVA HLAVA. Cha! Čas a myšlienky na ženy? Ženy, to je to posledné, na čo mi ostáva čas, nehovoriac o myšlienkach.

BRIGITA. Ale zato ženy, maestro, isto majú čas aj myšlienky na vás.

AUTOROVA H LAVA. Nevšimol som si to dosiaľ, slečna Brigita, nemám čas si to ani všímať.

BRIGITA. Ale raz si to určite všimnete. Ba čo raz — všimnete si to hneď teraz. (Prelezie barový pult alebo vlniaci sa záves, aj jej teraz trčí spoza neho iba hlava.) Maestro! Chcem s vami trénovať, a ak dovolíte, chcem s vami preplávať aj ten kanál La Manche. Ale vy… vy….

AUTOROVA HI.AVA. Áno, slečna Brigita. Žiaľbohu je to tak. Očakávali ste, že pod vodou nájdete zvyšok môjho tela, ale nenaďabili ste naň.

BRIGITA. Nerozumiem, pane. Vaša hlava je tu nad vodou a vaše telo…

AUTOROVA HLAVA. Je inde. Nechcel som vás znova vydesiť, a preto som predstieral, že som tu v tom kanáli celý. Ale teraz, keď ste si overili skutočnosť, je zbytočné čosi predstierať. Je to tak, slečna Brigita. Vtedy, keď ste ma pobozkali, mi naozaj odpadla hlava. Ako vidíte — nebola to vražda, lebo žijem, no i tak to zapríčinilo udalosť dosť pohnutú, lebo žijem na dvoch rôznych miestach, tu je moja hlava bez tela, a zase kdesi inde…

BRIG ITA (rozchichoce sa). Ach, vy beťár! Chichichi! Vy ustavične iba žartujete a v skutočnosti je s vami vsetko v poriadku.

AUTOROVA HLAVA. Nie, to bol asi iba potkan, slečna Brigita. Moje telo bez hlavy je naozaj kdesi inde, pod vodou ho niet. Sám už pomaly strácam nádej, či sa s ním moja hlava ešte vôbec niekedy stretne.

BRIGITA. Ale to je hrozné. Aj keď žijete a môj bozk nebol teda vražedný, to, čo sa vám prihodilo, je rovnako zlé ako vražda, ba možno ešte horšie. A dostali ste sa do toho hrozného položenia aj mojou pomocou, som teda povinná pomôcť vám nejako dostať sa z neho. Čo keby sme, pane, skúsili pohľadať vaše telo, a keby sme ho našli, možno by sa nám podarilo vašu hlavu nejako naň znova nasadiť?

AUTOROVA HLAVA. Nájsť svoje telo — veď práve o to sa pokúšam od chvíle, čo sa mi stratilo. Najprv mi pomáhal po ňom pátrať barman Trulík. Ochotný a dobrý mladík, len chyba, že má obidve ruky ľavé — moja hlava mu vypadla do vody a po páde plávala po tej vode, plávala, až sa dočkala svojho šťastného vylovenia vašimi rúčkami. Horší však bol osud, ktorý stihol moje telo. Moje telo bolo takpovediac predané do otroctva a ja raz neviem, kde ho hľadať.

BRIGITA. Och, nešťastník! Nemáte ani najmenšie tušenie, kto mohol kúpiť vaše telo a kam ho mohol zavliecť?

AUTOROVA HLAVA. Vedel som to, ale pri páde do vody som si trochu doudieral lebeň a zabudol som všetko, čo som vedel.

Zdá sa, že navždy teda budem už len hlavou bez tela. BRIGITA. Strašné! No ostaneme aspoň dobrí priatelia.

AUTOROVA HLAVA. Nie!

Priateľstvo mi nestačí! Ak ja aj svoje nutkania nemôžem uskutočniť s vaším telom —– do vody s tou hlavou pozbavenou tela.

BRIGITA. Tak teda dobre. (Bozkáva Autorovu hlavu.)

Vás očakáva háveď potkania a mňa zas varieté a drina u Fredyho Vyletela.

(Chystá sa Autorovu hlavu vrhnúť za barový pult.)

AUTOROVA HLAVA. Zadržte, slečna Brigita! Nehádžte ma tam ešte! Spomenul som si. Vyletel. Ten človck, čo kúpil moje bezhlavé telo, sa volal Vyletel.

BRIGITA. Ale to je predsa riaditeľ nášho novozaloženého varieté Orfeus, v ktorom pracujem ako speváčka, tanečnica a mucholapka. Poďme hneď za ním a on nám vaše telo zase prepustí. On ako hlava podniku nám isto pomôže, keď mu vysvetlíme, že

(spieva)

v tejto hre nehráte banálnu postavu hlavného hrdinu, kratšieho o hlavu. Toto je skutočne tragické veľdielo — vy, jeho hrdina, ste kratší o telo.

(Odíde s Autorovou hlavou pod pazuchou, nastane tma.)

4/

BRIGITA (vráti sa s Autorovou hlavou na javisko a putujú v tme). Bŕŕ! Aká odporná tma je v týchto suterénoch!

AUTOROVA HLAVA. Veru. slečna Brigita, nikto by nepovedal, že v týchto miestach býval kedysi Bristol bar.

BRIGITA. Býval tu Bristol bar? Nehovorte! A prečo zanikol?

AUTOROVA HLAVA. Zatopil ho šialený barman. Jedného dňa otvoril všetky kohútiky a o chvíľu Bristol bar aj so zariadením a hosťami plával dolu vodou. Aj ja som tam bol a takto som lapal po vzduchu. (Lapá po vzduchu.)

BRIGITA (chichoce sa). Ale, maestro! Prestaňte mi predvádzať, ako ste lapali po vzduchu! Som na ňadrách hrozne šteklivá.

AUTOROVA HLAVA. To sa vám povie — prestaňte. Keď sa raz niekto topí, tak vám bude lapať po vzduchu ďalej. (Opäť lapá po vzduchu.)

5/

BARMAN (jeho hlas, spolu s hlasom Podvodníka, sa ozve v hľadisku). Ejha, pane! Tuším vaše obavy boli oprávnené. Zabudli ste cestu a namiesto na hrad sme sa dostali ešte do hlbšieho hradného podzemia, v ktorom sa asi vôbec nevyznáte.

PODVODNÍK. Pokoj, pane. Vyznám sa tu dokonale. Toto je bývalý Bristol bar.

BARMAN. Ale nevravte! Toto je bývalý Bristol bar, ktorý zatopil ten šialený barman?

PODVODNÍK. Áno, ten. A domnievam sa, že dodnes by tu mohli byť nejakí plávajúci hostia.

BARMAN. To by bolo neuveriteľné, pane — Bristol bar bol zatopený už dosť dávno.

PODVODNÍK. Ale aj neuveriteľné veci sa stávajú, pane. Počúvajte dobre!

AUTOROVA HLAVA. Veru, ako vravím. Keď sa človek topí, po vzduchu sa lapať musí. (Lapá po vzduchu.)

BRIGITA (chichoce sa).

BARMAN. Mate pravdu, pane. Nejakí ľudia sa tu ešte vždy topia a lapajú po vzduchu. A chichúňajú sa pri tom. Zdá sa, že za ten čas, čo to robia, zošaleli.

PODVODNÍK. Alebo nevytriezveli. Nemeškajme, pane, a poďme im pomáhať!

BARMAN. Ó, pane! Kde sa vo vás berie taká šľachetnosť?

PODVODNíK. Myslím pomáhať na onen svet. Potom sa nám totiž budú lepšie okrádať, pane.

BARMAN. Nerád by som sa stal okrádačom mŕtvol, pane.

PODVODÍK. Tak dobre, pane. Okradnime ich zaživa a na onen svet im pomôžeme až potom! (Zatiaľ čo Autorova hlava s pomocou Brigity predvádza, ako sa lapá po vzduchu, Barman a Podvodník okrádajú divákov. Obidve dvojice sa stretnú na javisku. Podvodník začne ohmatávať Brigitu.)

BRIGITA. Ach! Miláčik Fredy, to si ty? No konečne. Spoznala som ťa podľa hmatu.

PODVODNÍK. Všetci hmatáme na tie isté miesta, madam. Nie som miláčik Fredy, ale váš záchranca, miláčik Jóži.

AUTOROVA HLAVA. Dáma nepotrebuje nijakého záchrancu — ona sama je záchrankyňa. Ak ste miláčik Jóži, a nie miláčik Fredy, dajte hneď z nej preč tie svoje paprče!

PODVODNÍK. Kto to tu brble?

BRIGITA. Nech brble, kto brble, nestarajte sa o to, hneď ho uspokojím. Pane, zmýlila som sa. Nie je to miláčik Jóži — predsa len je to miláčik Fredy. S miláčikom Fredym mám prerokovať tú vašu záležitosť, všakáno?

AUTOROVA HLAVA. Keď je to miláčik Fredy, je to čosi iné. Prerokujte s ním tú moju záležitosť poriadne!

BRIGITA. To sa vie, že poriadne. Miláčik Fredy! (Objíme Podvodníka a znehybnejú.)

BARMAN. Pane, oklamali vás.

AUTOROVA HLAVA. Kto je to tu ešte? Ach, to si ty, nešťastný chlapče, ktorý si ma vypustil do vody?

BARMAN. Zamdleli ste a spadli ste do nej sám, pane. A museli ste si veru poriadne rozmočiť mozog, keď si dáte nahovoriť, že ten lotor, čo objíma slečnu, je miláčik Fredy.

AUTOROVA HLAVA. To nie je miláčik Fredy? A kto to je?

BARMAN. Ten kastelán z hradu Žltý kameň, čo predal vaše telo miláčikovi Fredymu.

AUTOROVA HLAVA. Beda mi! Nie dosť, že tomu lotrovi padlo do rúk moje úbohé telo, ale teraz sa zmocňuje aj tejto dámy, ktorá má v moci mojú úbohú hlavu, a tým činom sa zmocňuje aj mojej hlavy.

BARMAN. Nestrácajte hlavu, pane!

AUTOROVA HLAVA. To mi hovoríš ty, ktorý si moju hlavu už raz stratil?

BARMAN. Našťastie som ju teraz znova našiel, pane. Ak chcete, prevezmem ju opäť do svojich rúk a budem s vami pátrať po vašom bezhlavom tele ďalej.

AUTOROVA HLAVA. Urob to, synček — ale tak, aby to nezbadali! Čo to máš pod pazuchou?

BARMAN. Bustu, pane. Akýsi Beethoven. Zložil vraj pa-pa-pa-pam.

AUTOROVA HLAVA. Tak málo? A robia mu busty? Podstrč im tú haraburdu namiesto mojej hlavy, synček, a zmiznime!

BARMAN (podstrčí Brigite Beethovenovu bustu, vezme Autorovu hlavu a odíde s ňou).

6/

BRIGITA (pustí Podvodníka). Stačilo, miláčik Fredy, volajú ma povinnosti. (K Beethovenovej buste.) Pane, rokovanie o vašej záležitosti sa trošku pretiahlo, ale vy ste trpezlivý, však?

PODVODNÍK. Zaujímavé — predtým brblal a teraz nebrble vôbec.

BRIGITA. Vravela som, že ho uspokojím. Zrejme zaspal. A to znamená, že čas teraz prestáva pre mňa jestvovať. Miláčik Jóži! (Znova objíme Podvodníka. Náhle ho pustí.) Ach, ty lump! Ty si mi vzal hodinky.

PODVODNÍK. Madam, keď ste povedali, že čas pre vás prestáva jestvovať, myslel som…

BRIGITA. Máš pravdu. Už ich nepotrebujem. Miláčik Jóži! (Znova ho objíme.)

7/

PRVÝ DET EKTÍV (vstupuje aj so svojím kolegom). A toto nie je zvláštnosť? Pozrite sa, kolega! Vraj hradné podzemie — a nachádzame sa v suterénnej časti bývalého Bristol baru, ktorá ešte nebola vysušená a rekonštruovaná pre potreby toho nového varieté Orfeus.

DRUHÝ DETEKTÍV. Skutočne, kolega. Nijaký hrad Žltý kameň, ten darebák nás zhypnotizoval a podviedol. A tadiaľto niekadiaľ nám zmizol. Zdá sa, že uniká smerom k Dunaju. Ale my ho dostihneme.

PRVÝ DETEKTÍV. Odistil som už browning, kolega.

DRUHÝ DETEKTÍV. Veľmi sa neoháňajte odisteným browningom, kolega. Čo si pomyslia ľudia, keď uvidia nevinného turistu s odisteným browningom?

PRVÝ DETEKTÍV. A čo by si pomysleli? Pomyslia si, kolega, že aj to je — taká zvláštnosť. (Ozve sa výstrel.)

DRUHÝ DETEKTÍV. Pekná zvláštnosť, kolega. Váš prekliaty browning mi odstrelil ucho.

PRVÝ DETEKTÍV. Ktoré, kolega? Preboha — hádam len nie pravé?

DRUHÝ DETEKTÍV. Na aktovke, vy chumaj.

PODVODNíK (strhne sa). Počuli ste ten výstrel, madam? Zdá sa, že sa začalo obdobie poľovačiek, takže už budem musieť ísť. Trúbievam o takomto čase z hradnej bašty halali.

BRIGITA. Mám v kabelke ešte budík, miláčik Jóži.

PODVODNÍK. Ostávam. (Znova sa objímu a znehybnejú.)

PRVÝ DETEKTŤV (spolu so svojím kolegom sa priblíži k nehybnej dvojici). Ach, kolega, pozrite! Tu je náš človek! Čo to robí?

DRUHÝ DETEKTÍV. Nevedno. Treba sa opýtať. Hej, bratku, balzamuješ, balzamuješ?

BRIGITA. Miláčik Jóži! Kto nás to vyrušuje, nevieš?

PODVODNíK. Pravdaže viem — kto iný, ako tí sprepadení turisti. No čo by ste ešte chceli vidieť, čo? Už som vám povedal, že zvláštnosti tu nemáme už žiadne.

PRVÝ DETEKTÍV. Lenže my sme tu, pane, ešte na jednu zvlástnosť naďabili.

PODVODNÍK. Rád by som vedel, na akú.

DRUHÝ DETEKTÍV. Radi povieme — na teba, holúbok.

PRVÝ DETEKTÍV. Jozef Mártonfy, 180 centimetrov vysoký, tvár podlhovastá, oči belasé, bývalý barman v bare Bristol, ktorý svojho času zatopil svoje pracovisko, aby zahladil stopy po defraudácii, t. č. vydávajúci sa za kastelána neexistujúceho hradu Žltý kameň a živiaci sa podvodmi každého druhu, v mene zákona ťa zatýkame.

PODVODNÍK. Ach, takíto ste vy turisti — do pekJa!

DRUHÝ DETEKTÍV. Do neba veru nie — máš, holúbok, na svedomí aj tri ťažké ublíženia na tele a jednu vraždičku.

BRIGITA. Miláčik Jóži! Čo ťa teraz čaká?

PODVODNIK. Čo by ma čakalo, madam? To, čo každého. Bol som o hlavu dlhší, budem o hlavu kratší. Poďme, gentlemani.

BRIGITA. Mohla by som ísť, mládenci, s vami aj ja?

PRVÝ DETEKTÍV. Radšej nie, zlatko — to, čo s ním budeme robiť teraz, nie je pre ženské oči.

DRUHÝ DETEKTÍV. Ale čakajte nás tu. Len čo mu odsekneme hlavu, prídeme sa ešte raz osobne poďakovať za spoluprácu, kolegyňa.

(Detektívovia odvádzajú Podvodníka.)

PODVODNÍK. Och, zmija!

BRIGITA. Odpusť, miláčik Jóži — a nech ti ešte osud čo najviac predĺži posledné chvíle života! A vy sa skoro vráťte, chlapci!

KLAVIRISTA (hrá a spieva).

Tak sa končí život podvodníka s írečitým menom Mártonfy a je chvíľa, v ktorej do publika dovolí si prehovoriť klavirista — (meno Klaviristu). Vyzerám tu možno trochu prebytočne, ale šírte o mne správne chýry: bol som do hry dosadený dodatočne – nikto z hercov nehrá na klavíri. Nikto z hercov nebol schopný zahrať takto! (Virtuózne hrá.) Ja aj spávam na klaviatúre. Museli ma teda do hry dať de facto, aj keď do nej nepatrim de iure.

Vidím, že ste ma nepochopili. Ale to nič. Patríte zrejme k ľuďom, ktorí chápu. až keď sa im vec zopakuje. Zopakujme si to. Teda — –

vyžadoval si to takt, aby hudba mala takt — a preto musím tu byť prítomný de facto Uzavrime ale pakt, že som iba artefakt — — že som nikto — aj keď pravdaže je vám jasné, že som Dakto. Vymyslime malý trik, že som tu a nie som nik, že som iba esencia čistá. Skrátka podvod ako býk. Podvodník umrel — nech žije podvodník! Mártonfy umrel — nech žije klavirista!

A teraz príde vrchol! Dokonalý podvod. Čo je to dokonalý podvod? Dokonalý podvod je podvod, ktorý sa iba vydáva za podvod, a v skutočnosti je to podvod. Pretože ja

v skutočnosti nie som podvodníkom — každý vidí, že som tu a hrám. Sledujte ten virtuózny výkon —

a pochopíte, že keby som tu nebol ja, tak to ten klavír sám nezahrá. Ale ako vravím — keby ma niekto hľadal, tak tu nie som.

(POZNÁMKA: V pôvodnej verzii, keď sedel za klavírom a túto úlohu hral Jaroslav Filip, vo verši, kde hovorí klavirista svoje meno, sa predstavil, a v závere piesne povedal: „… a pochopíte, že za klavírom, práve tak ako v živote, treba mať Filipa.“)

8/

BRIGITA (sama).

A život ďalej pobeží a nebudem ho nikdy celkom sýta, veď iné mestá čakajú už na mňa —– v každom iný muž. A stopy za mnou zotrú sa, a keď sa niekto spýta, či ktosi kdesi stratil pre mňa hlavu – ja si nespomeniem už.

9/

VYLETEL (objavuje sa vzadu v hľadisku a ťahá za sebou na remenci Autorovo telo, ktoré hrá teraz znova dubler). Slečna Brigita Bujoková! Zobáčik! Chvojina moja! Kde sa ukrývaš, krásna vražedkyňa? Vylez! To nie je polícia, to som ja. Cestou som kúpil aj grilované kuriatko a trochu zeleru — zažijeme nadherných pár hodín. Kde si? (Hľadá ju aj medzi dámami v hľadisku.) No tak, pipuška, cicuška, kozička, kravička, prasiatko moje! Ozvi sa!

BRIGITA. No predsa tu som. Milačik Fredy, konečne si to naozaj ty?

VYLETEL. Brigit! (Objímu sa a znehybnejú, no zrazu Vyletel Brigitu pustí.) A kedy som to nebol ja?

BRIGITA. Ach, miláčik Fredy, ty večne budeš žiarliť a večne nebudeš mať na koho.

VYLETEL. Nezahováraj, Brigita — ty si sa preriekla. Ty si povedala: „Miláčik Fredy, konečne si to naozaj ty!“ A to znamená, že predo mnou tu už niekto bol. Niekto, o kom si si možno najprv tiež myslela, že som to ja, ale potom sa ukázalo, že to nie som ja. Kto to bol, Brigita, keď som to nebol ja? Kto to bol?

BRIGITA. Miláčik Fredy — ach, aký-dobrý detektív by bol z teba, Aký železný logik. Aký promovaný psychológ. Nemýliš sa — naozaj tu bol ktosi pred tebou. Ale potešíš sa, keď ti poviem kto.

VYLETEL. Nech tu bol, kto tu bol — nepoteším sa.

BRIGITA. Ale ba, potešíš sa. Určite sa potešíš, keď sa dozvieš, že sa už nemusím skrývať v týchto temných končinách, pretože človek, o ktorom som sa domnievala, že som ho zavraždila, nie je zavraždený.

VYLETEL. Kto ti to povedal?

BRIGITA. On sám. Osobne sa tu objavil ani nie pred hodinou s touto radostnou správou a ja som sa na vlastné oči mohla presvedčiť, že žije. Tešíš sa?

VYLETEL. Viac by som sa tešil, keby nežil. Isto ste tú radostnú správu poriadne oslávili. Aj ste tancovali, čo?

BRIGITA. Ale miláčik Fredy! Veď ani nebolo ako. Ten človek totiž — aj keď žije, žije takým zvláštnym spôsobom. Inde má hlavu a inde telo. A mňa tu navštívila iba jeho hlava. Hlava bez tela. Plávala, neborká, v spodných vodách — ale inak jej možnosti, pokiaľ ide o pohyb a celkové fyzické vyžitie sa, boli minimálne.

VYLETEL. Hlava bez tela! Viem, o ktorú hlavu bez tela asi ide. Nuž, poviem ti, dušička, že podľa mňa taká hlava bez tela má možnosti na fyzické vyžitie sa nie minimálne, ale priamo obrovské. Má predsa vlasy, ktoré sa dajú ískať, ústa, ktoré sa dajú bozkávať, nos, ktorý…

BRIGITA. Ale, miláčik Fredy, hádam by si si nemyslel, že nosom…

VYLETEL. A čo jazyk, mon Dieu? A čo zuby, hergot? Nie, dušička, ty podceňuješ tú hlavu. Ona ťa mohla aj pohrýzť a dobre si urobila, keď si si vypočula jej informácie a nechala ju plávať.

BRIGITA. Ale ja som ju vylovila, miláčik Fredy.

VYLETEL. Čo? Ty si ju vylovila? A prečo, Brigita, kvôli čomu?

BRIGITA. No predsa kvôli tomu, aby som jej pomohla vyhľadať teba, miláčik Fredy. Dozvedela som sa od tej hlavy, že telo, ku ktorému patrí, si zakúpil práve ty. A tak som si myslela, že by sme mohli urobiť dobrý skutok. Tu je tá hlava bez tela, miláčik Fredy. (V jej rukách sa objaví Beethovenova busta.) A ty zas, ako vidím, si priviedol so sebou telo bez hlavy — skúsme ich spojiť!

VYLETEL. Spojiť ich? Vylúčené. Moja milá Brigita, toto, čo som priviedol so sebou, nie je nijaké telo bez hlavy, to iba tak vyzerá, ale v skutočnosti je to môj pes, ktorému nevidno hlavu iba preto, že je hrozne huňatý. To telo bez hlavy, ktoré som kúpil na hrade Žltý kameň, mi obťažovalo manželku, a preto som ho zamkol do komory a kľúč som hodil do najbližšej priepasti. A pokiaľ ide o túto hlavu bez tela, vidím, že hlava od tela ďaleko nepadá a že mi ona, potvora, chodí za frajerkou. A za to si nezaslúži nič lepšie, iba to, aby som jej rozbil papuľu. Tu máš, ty mamľas mizerný! (Udrie hlavu.) Aúúú!

BRIGITA. Miláčik Fredy, stalo sa ti niečo?

VYLETEL. Aúúú! Čo to má znamenať? Chcel som rozbiť tej hlave hánkou papuľu a rozbil som si papuľou hánku. Nie je ona z dajakej tvrdej neživej hmoty?

BRIGITA. Nebola, miláčik Fredy — ale teraz už možno je. Udrel si ju prisilno.

VYLETEL. Čo? Brigita, hádam nechceš povedať…

BRIGITA. Ba veru áno. Ty si tú hlavu zabil.

VYLETEL. Zabil? Ako vieš, že je zabitá? Možno je len omráčená.

BRIGITA. Je zabitá, miláčik Fredy. Vidím to podľa toho — pozri! (Vysýpa z busty konfety.) Koľko sa z nej sype mŕtvych múch. Múch a múch, A všetky mŕtve.

VYLETEL. A čo keď sa sypú? Čo s tým majú muchy spoločné? Aj ja mám — aha — vo vlasoch mŕtve muchy a žijem.

BRIGITA. Nemôžeš porovnávať muchy na hlave s muchami v hlave, miláčik Fredy. Muchy na hlave nepatria k človeku, a aj keď skapú, človek môže žiť ďalej. Ale muchy v hlave, tie už k človeku patria. Len dovtedy, kým nám tam tie muchy bzučia a obťažujú náš mozog — len dovtedy sme, miláčik Fredy, živí. Ale z tejto hlavy sa sypú mŕtve muchy, a preto ani tá hlava už nežije a ty si teraz tam, kde som ešte pred chvíľou bola ja. Tentoraz ty si spáchal vraždičku, miláčik Fredy. Ja vyjdem, ale ty ostaneš v tomto mokrom suteréne.

VYLETEL. Nie. Nechcem.

BRIGITA. Ale prečo, miláčik Fredy? Veď ti tu bude dobre. Budem ťa navštevovať, nosiť ti grilované kuriatka, strávime spolu vždy pár nádherných hodín –

VYLETEL. — po ktorých odídeš a budeš robiť ktoviečo s ktoviekým. Nechcem. Nemôžem. Nie som vrah. Pokúsme sa čosi robiť! Pokúsme sa tú hlavu nejako oživiť! Azda keby sme ju ešte rýchlo nasadili na to bezhlavé telo, keby nastalo medzi telom a hlavou prepojenie nervov a živín a buniek a vitamínov a bacilov, možno by to malo na tú hlavu blahodarný vplyv a mušky by jej začali znova ožívať.

BRIGITA. Áno, miláčik Fredy, to jediné by mohlo situáciu ešte asi zachrániť. Nanešťastie si to bezhlavé telo zamkol do komory a kľúč si hodil do najbližšej priepasti.

VYLETEL. Nič som nezahodil. Bezhlavé telo mám tu so sebou.

BRIGITA. Ale veď si hovoril, že je to tvoj pes, ktorému nevidno hlavu iba preto, že je hrozne huňatý.

VYLETEL. Hlúposť. Zle si ma počula. Hovoril som, že to iba vyzerá ako taký hrozne huňatý pes, ale v skutočnosti je to bezhlavé telo, ktoré som kúpil na hrade Žltý kameň. Nasadím mu tú hlavu (nasadí na Autorovo telo Beethovenovu bustu) — a pozri, nemýlil som sa!

AUTOROVO TELO (pridŕžajúc si rukou bustu na krku, sa vztýči).

VYLETEL. Mušky mu ožívajú, sláva! Žije to!

BRIGITA. Ale veď — ale veď to nie je on. Je to ktosi iný.

VYLETEL. Akože iný? To nie je ten tvoj zavraždenec?

RRIC ITA. Nie, miláčik Fredy. Lepšie sa prizri — to je Beethoven.

VYLETEL. Do pekla — a naozaj, Beethoven. Maestro, kde sa tu beriete?

BRIGITA. Neodpovedá.

VYLETEL. A prečo by odpovedal? Je to génius. Jeho úlohou nie je odpovedať, ale klásť otázky.

BRIGITA. Ale on sa ani nič nepýta. Ktovie, či nie je na príčine to, že je už stopäťdesiat rokov mŕtvy.

VYLETEL. Och, bisťu — na to som nepomyslel. On už stopäťdesiat rokov nežije. Ale potom ho musel klepnúť po gebuli niekto iný. Máme alibi, Brigita, a okrem toho, keď sa nam zdá, že je pred nami živý ten, kto v skutočnosti už stopäťdesiat rokov nežije, znamená to, že máme aj víziu. Vidíme neobyčajne jasne minulosť — a keď sme schopní neobyčajne jasne vidieť minulosť, znamená to, že sme schopní vidieť neobyčajne jasne aj budúcnosť. Brigita, ja ju už vidím. (Spieva.)

Ach, ty moja Brigit Bujoková! Ach, ty moja milovaná Bé Bé! Moja pieseň bude zajakavá od veľkosti mojej lásky k tebe. Skôr než povieme si pá pá, moja Bé Bé, skôr než povieme si pá pá, dovoľ mi byť šťastným papá dieťatka, čo s chuťou papá tvoje cécé! Načo zháňať čísla v šírom svete? Keď ťa, Bé Bé, vidím, tak si vravím, že na program svojho varieté dám len čísla, ktoré s tebou spravím. Skôr než povieme si pá pá, moja Bé Bé, skôr než povieme si pá pá, dovoľ mi byť šťastným papá dieťatka, čo s chuťou papá tvoje cécé! Tvoje cé dé é ef gé á há cé!

Po tom, čo sa dnes odohralo medzi mnou a mojou manželkou, som sa konečne rozhodol.

BRIGITA. Miláčik Fredy! (Padá mu do náručia.)

VYLETEL (objime ju). Áno, Brigit, budeme svoji. Požiadam o rozvod.

10/

VYLETELOVÁ (náhle si na nich posvieti baterkou a scéna sa prudko osvetlí). Lenže ja ti nijaký rozvod nepodpíšem, ty lotor. Teda takto sa majú veci. Mňa ide utýrať svojou žiarlivosťou. Mne nedovolí ani malé extempore v šedivosti dňa, a zatiaľ on si po suterénoch ukrýva tú svoju onú, tam si ju navštevuje, grilované kuriatka jej nosí i sám sa zelerom kvôli nej napcháva — cha! Keby len bolo na svete toľko toho zeleru.

VYLETEL. Ale, mamička!

VYLETELOVÁ. Nijaká mamička. Dcérou by som ti mohla byť a tebe ani to nestačí a naháňaš sa za ochechuľou, ktorá sa tvári, že by ti mohla byť vnučkou. A keď sa s tými svojimi techtle-mechtlami skrývate po suterénoch, myslíte si, že ste sa skryli neviem ako dobre. A pritom ste skrytí najhoršie, ako sa dalo — pretože ste, tuším, zabudli, že toto je zatopený suterén bývalého Bristol baru, ktorý ešte len sčasti vysušili a renovovali, no v renovovaných priestoroch začalo už svoju činnosť naše varieté, takže ja tu sedím nad vami a počujem každé vaše slovo.

VYLETEL. Och, skutočne je to tak. Celkom som na to zabudol. Kam som podel hlavu?

VYLETELOVÁ. Stratil si ju, otecko. (V jej ruke ruke sa náhle objavuje bič, Vyletelová ženie Vyletela do stredu javiska a spieva.)

Veľactení diváci, aj spiaci, aj nespiaci! Slečna Bujoková má dnes voľno, hoci mala vystupovať. Urobilo sa jej nevoľno. No má ju kto zastupovať. Za jej číslo máme náhradu – svetoznámu záhadu. atrakciu Ameriky, Austrálie, Oravy — mužské telo bez hlavy. Jedlo sa mu rovno do krku strká a pri drezúre bičom ani nezamrká. Nebyť biča — viete, milé dámy, čo by asi chcelo robiť s vami. Ono by to s každou robiť chcelo. Dívate sa — na bezhlavé telo. Hej, hop! Viola, hap!

(Vyletelová ženie Vyletela preč z javiska.) A do komory s tebou, ty prietrtník!

HLAS VYLETELOVEJ (s echom). A poriadne ju zamknem!

HLAS VYLETELA (s echom). Preboha, mamička, vari sa nechystáš ten kľúč hodiť do najbližšej priepasti?

HLAS VYLETELOVEJ (s echom). Blázon! Čo nevidíš, že zamykám znútra?

11/

BRIGITA.

A život ďalej pobeží a nebudem ho nikdy celkom sýta. Veď iné mestá čakajú už na mňa — — v každom iný muž. A stopy za mnou zotrú sa, a keď sa niekto spýta, či ktosi kdesi stratil pre mňa hlavu — — ja si nespomeniem už.

(Obráti sa k Beethovenovi.) Maestro, som veľká obdivovateľka vašej čarovnej flauty.

12/

BARMAN (vchádza s Autorovou hlavou pod pazuchou). Pokiaľ ja viem, Čarovná flauta je od Mozarta.

BRIGITA. A ja napriek tomu hovorím o čarovnej flaute pána Beethovena. Miláčik Ludwig van! (Objime Beethovena a znehybnejú.)

BARMAN. Pozrite, pane! Konečne sme pri cieli nášho putovania. Ten Beethoven — všimnite si lepšie! To je tá busta, ktorú som podstrčil namiesto vašej hlavy, takže telo, ktoré má tá busta teraz pod sebou, k nej nepatrí. A navyše — aké sú nohavice? Pásikavé. A vzadu na nich je čo? Malý fIiačik. Dúfajme, že v ich vrecku nájderne i peňaženku, pretože, pane — to je celkom určite vaše telo. Ešte jeden krok — a máme ho.

AUTOROVA HLAVA. Pravdu máš, synček — ale vieš čo? Nerob ten krok! Cúvni!

BARMAN. Cúvnuť? Cúvnem, pane. Ale nerozumiem, prečo.

AUTOROVA HLAVA. Veď je to jasné, chlapče — pozri, ako mu je, tomu môjmu telisku, ako mu je dobre! V nijakom prípade ho teraz nevyrušujme!

BARMAN. Ako myslíte, pane. (Položí Autorovu hlavu na klavír, sadá si ku klavíru a hrá Valčík na rozlúčku.)

BEETHOVEN a BRIGITA (tancujú).

AUTOROVA HLAVA.

A to je všetko, vážení. Už končí sa hra, ktorá dostala delikátny názov – Metafora. Myslíte — vás sa netýkala? Ale, ale! Nikto z vás nemá hlavu prirastenú na krk dokonale. Pravdaže — dá sa predstierať. A môžeš získať slávu v divadle zvanom život, ak si na krk pripneš hlavu a udržíš ju na ňom do srnrtúcej smrti, ako keď žonglér loptu na paličke vrtí! A tvoja hlava sedí na krku a nepadá a že je ona zvlášť a telo zvlášť, nik nezbadá…

(Autorova hlava sa pridá k hudbe a píska si Valčík na rozlúčku.)

BARMAN (po hodnej chvíli sa obráti do hľadiska a hovorí, neprerušiac hru). Tak domov, domov, ja musím ešte uzavrieť kasu!

BRIGITA (pustí Beethovena a vrhne sa k Barmanovi). Ty máš plnú kasu? Miláčik Ivan! (Objíme ho a znehybnejú.)

AUTOROVO TELO (zloží si z krku Beethovenovu bustu, postaví ju na klavír, namiesto nej si nasadí na krk Autorovu hlavu, a to tak, že dubler zmizne za klavírom a spoza klavíra sa vynorí Autor).

AUTOR (pohodí hlavou smerom k bozkávajúcej sa dvojici). Potvora!

A predsa teda hra sa končí na mieste, kde sme ju začali. Tak domov! Čakajú nás naše rodiny a bydlá. (Odchádza prvý, cez hľadisko.) Mať hlavu — to je predsa ľudské. Ale vždy si povedzte, že kto ju nestráca — — (Siahne do vrecák a rozhadzuje po hľadisku perie.) ten možno stráca krídla. (Odíde.)

VYLETEL (objaví sa s bičom). A vy ostatní za ním! Pohyb, pohyb! (Práska bičom nad hlavami divákov.) Viola, hap!

BARMAN. Chyťte ho! Nezaplatil dve vodky. Kasa nášho novozaloženého varieté je prázdna.

BRIGITA (pustí Barmana). Kasa je prázdna? Miláčik Autor, kde si? (Beží cez hľadisko za Autorom.) Zachráň ma! Neviem plávať.

VYLETELOVÁ (objaví sa s hadicou). Budeme totiž zatápať. (Polieva divákov.)

VŠETCI HERCI (sa zhromaždia na javisku a spievajú).

Upadá svet, je to hrozné! Ošedivejú nám z toho fúzky. Prv vedeli ľudia rôzne atrakcie, triky, smelé kúsky. Ale teraz? Ktože dokáže vynájsť nové eskamotáže? Kto vypije jed a pohár zje? Kto si aspoň oko vyberie? Prázdna hlava, tam, kde ty si, každý zrazu cíti, že sa nudí. Od teba nič nezávisí, všetko čakáš od ostatných ľudí. Kto dá aspoň žene po pysku? Každý by chcel sedieť v hľadisku. Keby sme tam všetci sedeli, veľké —

BARMAN. Hov —

AUTOR (pobúrene). No!

VŠETCI. — by sme videli.

Koniec.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.