ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od chmúrivého severu na jasnejšie polia Helladu prichodiaci pútnik zastaví sa v tôni stromov na zrúcanisku starodávnom. Pohoda južného ponebia privábila ho sem a jasné slnce v kráse u nás nevídanej modriny nebies ligoce sa nad ním, – čože je to ale, čo zrazu na nepatrnom zrúcanisku pripútalo kroky i zraky jeho? Rozváľané strosy niekdajšej svatiny a jej sôch, zbytky pomníkov a umenia starobylosti sú to! Ešte aj v tých machom zarastlých odlomkoch obdivuje niekdajšiu sbehlosť dlátka i oka umeleckého; v mysli svojej skladá rozmetané kúsky v dávňajšiu velebnú sochy podobu; čo zub času zožral, doplňuje, hladí a hlatí si to, v súmernosť i krásu uvodí; usiluje sa uhádnuť ešte i tú myšlienku, ktorú pred vekmi umlknuvší pôvodca vložil do diela svojho, vystíha v pozostatkoch jeho ducha dávnych umelcov i národov. Krajom jeho rodiska, duchu tuná zasmušilejšiemu, nebe bolo odoprelo dač takého, jako sú diela uhladeného rozkošného dlátka a staviteľstva i sochárstva hellenského, – snáď už aj preto pútajú zvedavejšie k sebe tieto pomníky dušu severného pútnika, roztúženca po poznaní svetov dávnych a ducha jejích, ktorý tu až na pozdné stoletia hovorí z pomníkov a z ruinov pozostalých.

Lež hľa! až chceme obdivovať pomníky starodávnosti, diela ducha dávno zaniklého pokolenia, nenačim putovať nám do ďaleka ani k uhladeným mramorom a súmerným stavbám Helladu ani k báječné ohromným zrumom Babylona, ani k podobám záhadných sphynxov lebo k vypínavým pyramídam juhu a púšti jeho. Má i náš sever svoje pomníky starodávnosti, a to nie pomníky mŕtvej hmoty a studenej hladi mramora, lež pomníky ducha a velebnej hlati jeho živého slova. Máme my Slovania a Slováci zvlášť zachovalé pomníky starobylosti, pomníky tým vznešenejšie nad hmotné kresby a stavby, čim vyvýšenejší je duch v kráse a sile živého slova nad rozmery i súmery mŕtvej hmoty. I tam i tuná javí sa duch pravekov; ale tam zmrtvelý, tuná ešte vždy živý. Sú to u nás z veku dávneho pošlé a zachovávané, od času sbierania jejích tak nazvané prostonárodné povesti, poviestky, prípoviestky, rozprávky, hádky. Pri nich zastavme sa, ako onen pútnik nad sochami a pomníkmi dávneho umenia, aj my okom, umom, obdivom tak skúmavým, pousilujúc sa vidieť nielen krásu samého pomníku, no i poznať z neho ducha jeho, ducha a myseľ otcov dávnych, umných, myslivých, dobrotivých, – ducha to nášho národa jak od pratisícletia až po dnes javil sa vo vlastných výtvoroch.

Nezačíname síc prácu docela novú, nakoľko vyučili sme sa od predchodcov a výtečníkov slovanských (L. Štúr, Hanuš, Erben, Sam. Reisz) jak načim ponímať naše povesti; nakoľko oni dávajú námer cesty našej, nimi ukázanej, ale nedokonanej. Podnikáme predsa aspoň u nás Slovákov prácu novú, pre nás povinnostnú, vzdelanostnú a ducha povznášajúcu.

Novú jednak preto, že dosial (r. 1870) ^[1]neobjavilo sa v literatúre slovenskej dielo, ktoréby z predu za predmet uvažovania bolo si vyvolilo výlučne naše povesti, jednak i preto, že čo dosial príležitostne o nich napísane, to za nedostatočné, nevyvedené a neodôvodnené uznávam. – Povinnostnúpreto, že majúc národné pamiatky, výtvory umu a mysle otcov, to by nás ani nectilo, keby sme si túto duchovnú majeť oceniť či neznali či nechceli; lež povesti a jednými ako daromné pletky a škodné povery zapovrhovali, s druhými ako diela mysle obrazotvornej a srdca dobrého len nemo obdivovali, na ktoré dva tábory v skutku delia sa mienky o povestiach u obecenstva nášho. – Vzdelanostnátoto práca, bo tieto povesti sú pôvodným, verne zachovalým obrazom, skladom a tak i dôkazom a pokladom vzdelanosti našich otcov, nášho národa. Záujmy teda vzdelanosti našej vedú nás jednak k tomu, by sme pomníky dávnej myslivosti poznávali, jednak na poznatých základoch a výkresoch stavali ďalej svojskú národnú vzdelanosť i osvetu. Zpotvorily by sme vlastný národný obraz a typ v sebe, keby sme stali sa národom číro nasledovateľským iných národov, trebárs jak prerazené a uhladené cesty vzdelanosti už majú. My ale máme svoj zvláštny národný názor a vid sveta, složený práve a nad iné v povestiach, ktorý nijak pominúť nesmieme pri stavbe vlastnej pôvodnej vzdelanosti a osvety. Už odokrývaním stôp dávnej vzdelanosti raziť počneme koľaje, budúcnosti. – Ducha povznášajúca, uveličujúcapráca naša; bo povesti naše v umnej, myslivej a mravnej podstate svojej duch súc a život súc, nemôžu minúť sa účinku svojho, jaknáhle ducha toho v nich nájdeme, z nich akoby odkľajeme a vyveštíme. Krem toho v skutočnosti nachodíme dosť pohnútok k malomyselnosti nad hmotne i duchovne biednym stavom ľudu a národa nášho, hľadajme teda tuná, kde on vystavil a zachoval si pôvodné, krásne pomníky umu, mysle, ducha, hľadajmeže nové pohnútky k tomu, keď tak práce a trebárs ešte i utrpenia neľakáme sa, z vôle a pomoci Božej nepodvratnému. Ešte Slováci žijú a budú žiť vždycky so slávou!

Vystúpil som v týchto úvahách na pole, kam uchvátily povesti ducha môjho samy od seba a samy sebou. Vy berte všetko za prvý pokus k lepšiemu. Ale poďme už odklínať v sebe zjavné tajnosti našich povestí, a preto odklínať jich len z nich samých, temer bez všetkých druhých výpomociek a doplnkov, trebárs by sme také aj na pomoc brať mohli. Pusťme sa, brat môj, bez obzerania sa či nazpät či na strany, rovno len do tých neodkliatych krajín! Nebojme sa, že poblúdime! Jesú tuná veštice upravujúce na cestu dobrú, vedomkyne nápomocné ľudom dobrého chtenia – a my dobre chceme, odkliať, čo dosial pred našima očima zakliato. A hodz na tento prvý závod neodkľajeme zlaté hory a zámky, aspoň k tým medenným a strieborným prebijeme sa; aspoň z ďaleka zavidíme okom ducha, krásy a bohatstvá, ktoré dokonale odklína, vyčarúva len tretí a najmladší pútnik dobrého chtenia i víťazných činov. Poďme, začnime myslenie i dejstvovanie národného ducha a života nášho tam, kde v pravde začína sa, pri stokoch a žriedlach nepreniklých ešte prahôr, odtial na jasnejší svet vytekajúc. Nezačínajme deje a život Ríma vždy len s Caesarmi (u nás s Mojmírom, Rasticom, Samom a dr.), ale tam kde prapočal sa, s Romulom a Remom, s bájnymi bratmi a jejich kojnou vlčicou, s pastierskym útulkom na výboje vychodiacich, svetovládne mestá vyčarovať a zaľudnatiť umejúcich pastierkov královčíkov.